Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 108/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom Mgr. Martinom

Majerčíkom, Krajinská 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 26. januára 2017, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 17. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. Martinom Majerčíkom, Krajinská 30, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 26. januára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. januára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáhal určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu

zamietol a žalovanej priznal 100 % náhrady trov konania. Sťažovateľ podal proti

prvoinštančnému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodzoval z Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), ako aj z § 421 ods. 1 písm. a), b)

a c) . Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol a žalovanej

priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti podrobne opísal skutkové okolnosti, ako

aj priebeh konania pred všeobecnými súdmi. Podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho

označených základných práv podľa , ako aj práva podľa dohovoru predovšetkým

tým, že všeobecné súdy „nevykonali žiadne dokazovanie a zároveň odignorovali predložené

dôkazy v súvislosti s posúdením zdravotného stavu“ jeho otca. Sťažovateľ tiež namieta,

že všeobecné súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, a tým mu odňali možnosť

náležite skutkovo a právne argumentovať.

4. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: zo dňa

16. júla 2019 porušil základné právo (sťažovateľa) na súdnu ochranu

podľa a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Bratislave, rozsudkom sp. zn.: zo dňa 30. 1. 2018

porušil základné právo (sťažovateľa) na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd Bratislava II, rozsudkom sp. zn.: zo dňa 26. 1. 2017

porušil základné právo (sťažovateľa) na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 16. júla 2019, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.:

zo dňa 30. 1. 2018 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp. zn.:

zo dňa 26. 1. 2017 zrušuje a vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania spočívajúce v nákladoch na trovy

právneho zastúpenia advokátom.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 26. januára 2017

12. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

14. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok,

ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti napadnutého

rozsudku okresného súdu mohol podať sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva,

že proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2018.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu z 26. januára 2017 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm.

a) pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 30. januára 2018

15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

16. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

17. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho),

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

18. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

19. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada rovnosti strán v konaní podľa sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,

o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (,

, ). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán ().

20. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho označených základných práv

podľa , ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že všeobecné súdy „nevykonali

žiadne dokazovanie a zároveň odignorovali predložené dôkazy v súvislosti s posúdením

zdravotného stavu“ jeho otca. Sťažovateľ tiež namieta, že napadnutý rozsudok krajského

súdu je nedostatočne odôvodnený.

21. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu poukazuje ústavný súd na znenie ,

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že práve takúto

skrátenú formu odôvodnenia potvrdzujúceho rozhodnutia krajský súd zvolil v právnej veci

sťažovateľa. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvej inštancie, pre ktoré jeho rozhodnutie potvrdil.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je taktiež dostatočne zrejmé, z akých vykonaných

dôkazov odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní výroku

prvostupňového súdu vo veci samej. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu Civilný

sporový poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o odvolaní.

23. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní ().

24. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ho považovať za výraz autonómneho

súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nemá dôvod v tomto prípade zasahovať.

25. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že všeobecné súdy nevykonali ním

navrhované dôkazy, resp. niektoré predložené dôkazy „odignorovali“, ústavný súd uvádza,

že rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd, ktorý má

právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje, že

ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Postup súdu, ktorý

nevykonal všetky stranami navrhované dôkazy, resp. situácia, keď súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, však sám osebe neznamená porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. V okolnostiach

posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že hoci krajský súd využil možnosť skráteného

odôvodnenia rozsudku, jasne a zrozumiteľne v ňom uviedol, z akých vykonaných dôkazov

odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní výroku prvostupňového

rozhodnutia, s ktorého závermi sa stotožnil a nepovažoval za potrebné doplniť

na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody.

26. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

27. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a označenými základnými právami podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. júla 2019

28. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

29. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

30. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa.

31. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ

vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z , pretože podľa jeho názoru

odvolací súd nevykonal, resp. znemožnil sťažovateľovi vykonať navrhované dôkazy,

týmto nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočnenie jeho procesných práv,

a teda došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ v dovolaní uviedol,

že považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý a za nenáležite

odôvodnený. K uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b)

a c) sťažovateľ v dovolaní žiadne dôvody neuviedol.

32. Dovolací súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:

„... v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov,

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania (R 42/1993), R 37/1993, R 125/1999, R

6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. , sp. zn. 2 Cdo

130/2011, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,

ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu.

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi konania možnosť

pred súdom konať (R 37/1993 a R 125/1999). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne,

táto skutočnosť ale sama o sebe nie je procesnou vadou konania zakladajúcou prípustnosť

dovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn. ).

Pokiaľ teda žalobca v dovolaní poukazuje na to, že v konaní nebol vykonaný

ním navrhnutý dôkaz - znalecké dokazovanie, odborný posudok - a rovnako naznačuje

nesprávne vyhodnotenie dôkazov, prípadne neúplné zistenie skutkového stavu,

podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového

konania, ktorá nadobudla účinnosť I. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania v zmysle nedostatočné zistenie skutkového stavu,

nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého

dôkazu (, , , , ).

Za procesnú vadu konania podľa nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. )... Dovolaním napadnuté

rozhodnutia dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, podávajú jasnú

a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho problému, vysvetľujú svoje argumenty,

ktoré ich viedli k definitívnemu záveru o zamietnutí podanej žaloby (jeho správnosťou

sa dovolací súd nezaoberal). Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie

a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára organickú (kompletizujúcu)

jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej

inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia

a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa

po obsahovej stránke aj odôvodnenie. Na podklade uvedeného dovolací súd uzatvára,

že prípustnosť dovolania žalobcu z nevyplýva.“

33. V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a), b)

a c) najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:

„Žalobca v dovolaní ničím nespochybňuje právny záver odvolacieho súdu, iba stroho

konštatuje prípustnosť dovolania podľa , a Z obsahového

hľadiska nie je splnená zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z ,

a to jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi. V tomto ustanovení sa totiž za jednu

z náležitosti dovolania považuje aj uvedenie toho, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (dovolacie dôvody). Preto dovolanie žalobcu v časti, v ktorej formálne

uviedol, že ho podáva aj podľa , a nespĺňalo náležitosti

vyplývajúce z , čo je dôvodom na jeho odmietnutie podľa

“

34. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

35. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom jeho záver

nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa,

pričom ho vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa odmietol

ako neprípustné a vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa , a

ho odmietol pre nesplnenie náležitostí podľa .

36. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základných práv sťažovateľa podľa a ,

a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť

pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

37. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu