Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (92)II. ÚS 108/2020
PDF · 251.51 KB
No categories available
II. ÚS 108/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom Mgr. Martinom
Majerčíkom, Krajinská 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 25/2016
z 26. januára 2017, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 351/2017
z 30. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 237/2018 zo 16. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 17. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. Martinom Majerčíkom, Krajinská 30, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 10 C 25/2016 z 26. januára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 351/2017
z 30. januára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 237/2018
zo 16. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 25/2016 domáhal určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a žalovanej priznal 100 % náhrady trov konania. Sťažovateľ podal proti
prvoinštančnému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), ako aj z § 421 ods. 1 písm. a), b)
a c) CSP. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol a žalovanej
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti podrobne opísal skutkové okolnosti, ako
aj priebeh konania pred všeobecnými súdmi. Podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho
označených základných práv podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovoru predovšetkým
tým, že všeobecné súdy „nevykonali žiadne dokazovanie a zároveň odignorovali predložené
dôkazy v súvislosti s posúdením zdravotného stavu“ jeho otca. Sťažovateľ tiež namieta,
že všeobecné súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, a tým mu odňali možnosť
náležite skutkovo a právne argumentovať.
4. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 1 Cdo 237/2018 zo dňa
16. júla 2019 porušil základné právo (sťažovateľa) na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd.
Krajský súd v Bratislave, rozsudkom sp. zn.: 5 Co/351/2017 zo dňa 30. 1. 2018
porušil základné právo (sťažovateľa) na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd.
Okresný súd Bratislava II, rozsudkom sp. zn.: 10 C/25/2016 zo dňa 26. 1. 2017
porušil základné právo (sťažovateľa) na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 Cdo 237/2018
zo dňa 16. júla 2019, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 5 Co/351/2017
zo dňa 30. 1. 2018 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp. zn.: 10 C/25/2016
zo dňa 26. 1. 2017 zrušuje a vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania spočívajúce v nákladoch na trovy
právneho zastúpenia advokátom.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 10 C 25/2016 z 26. januára 2017
12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
14. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok,
ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti napadnutého
rozsudku okresného súdu mohol podať sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva,
že proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 351/2017 z 30. januára 2018.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu z 26. januára 2017 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm.
a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 351/2017 z 30. januára 2018
15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
16. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť
predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
17. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (III. ÚS 209/04).
18. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
19. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním
rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,
o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95,
II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).
20. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho označených základných práv
podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že všeobecné súdy „nevykonali
žiadne dokazovanie a zároveň odignorovali predložené dôkazy v súvislosti s posúdením
zdravotného stavu“ jeho otca. Sťažovateľ tiež namieta, že napadnutý rozsudok krajského
súdu je nedostatočne odôvodnený.
21. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu poukazuje ústavný súd na znenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že práve takúto
skrátenú formu odôvodnenia potvrdzujúceho rozhodnutia krajský súd zvolil v právnej veci
sťažovateľa. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, pre ktoré jeho rozhodnutie potvrdil.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je taktiež dostatočne zrejmé, z akých vykonaných
dôkazov odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní výroku
prvostupňového súdu vo veci samej. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu Civilný
sporový poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o odvolaní.
23. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
24. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ho považovať za výraz autonómneho
súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nemá dôvod v tomto prípade zasahovať.
25. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že všeobecné súdy nevykonali ním
navrhované dôkazy, resp. niektoré predložené dôkazy „odignorovali“, ústavný súd uvádza,
že rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd, ktorý má
právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje, že
ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Postup súdu, ktorý
nevykonal všetky stranami navrhované dôkazy, resp. situácia, keď súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, však sám osebe neznamená porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. V okolnostiach
posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že hoci krajský súd využil možnosť skráteného
odôvodnenia rozsudku, jasne a zrozumiteľne v ňom uviedol, z akých vykonaných dôkazov
odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní výroku prvostupňového
rozhodnutia, s ktorého závermi sa stotožnil a nepovažoval za potrebné doplniť
na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody.
26. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
27. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a označenými základnými právami podľa ústavy a právom podľa dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 237/2018 zo 16. júla 2019
28. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
29. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
30. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa.
31. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ
vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP, pretože podľa jeho názoru
odvolací súd nevykonal, resp. znemožnil sťažovateľovi vykonať navrhované dôkazy,
týmto nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočnenie jeho procesných práv,
a teda došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ v dovolaní uviedol,
že považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý a za nenáležite
odôvodnený. K uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b)
a c) CSP sťažovateľ v dovolaní žiadne dôvody neuviedol.
32. Dovolací súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:
„... v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov,
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania (R 42/1993), R 37/1993, R 125/1999, R
6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 Cdo 85/2010, sp. zn. 2 Cdo
130/2011, sp. zn. 3 Cdo 248/2011, sp. zn. 5 Cdo 244/2011, sp. zn. 6 Cdo 185/2011
a sp. zn. 7 Cdo 38/2012). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu.
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi konania možnosť
pred súdom konať (R 37/1993 a R 125/1999). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne,
táto skutočnosť ale sama o sebe nie je procesnou vadou konania zakladajúcou prípustnosť
dovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a sp. zn. 2 Cdo 29/2011).
Pokiaľ teda žalobca v dovolaní poukazuje na to, že v konaní nebol vykonaný
ním navrhnutý dôkaz - znalecké dokazovanie, odborný posudok - a rovnako naznačuje
nesprávne vyhodnotenie dôkazov, prípadne neúplné zistenie skutkového stavu,
podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového
konania, ktorá nadobudla účinnosť I. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. nedostatočné zistenie skutkového stavu,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého
dôkazu (1 Cdo 78/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017).
Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) C. s. p. nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 26/2017)... Dovolaním napadnuté
rozhodnutia dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, podávajú jasnú
a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho problému, vysvetľujú svoje argumenty,
ktoré ich viedli k definitívnemu záveru o zamietnutí podanej žaloby (jeho správnosťou
sa dovolací súd nezaoberal). Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie
a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára organickú (kompletizujúcu)
jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej
inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia
a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa
po obsahovej stránke aj odôvodnenie. Na podklade uvedeného dovolací súd uzatvára,
že prípustnosť dovolania žalobcu z § 420 písm. f/ C. s. p. nevyplýva.“
33. V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a), b)
a c) CSP najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:
„Žalobca v dovolaní ničím nespochybňuje právny záver odvolacieho súdu, iba stroho
konštatuje prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ C. s. p. Z obsahového
hľadiska nie je splnená zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z § 428 C. s. p.,
a to jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi. V tomto ustanovení sa totiž za jednu
z náležitosti dovolania považuje aj uvedenie toho, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody). Preto dovolanie žalobcu v časti, v ktorej formálne
uviedol, že ho podáva aj podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ C. s. p. nespĺňalo náležitosti
vyplývajúce z § 428 C. s. p., čo je dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 447 ods. 1 písm. d/
34. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania
vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
35. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom jeho záver
nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu
(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa,
pričom ho vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP odmietol
ako neprípustné a vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP
ho odmietol pre nesplnenie náležitostí podľa § 428 CSP.
36. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy,
a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru
ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť
pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
37. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu