Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)III. ÚS 108/2013
PDF · 189.49 KB
No categories available
III. ÚS 108/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., N., zastúpeného JUDr. M. S., pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina a jeho uznesením
č. k. 24 Er/1729/2008-48 z 9. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho
uznesením č. k. 10 CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2012 doručená sťažnosť M. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 24
Er/1729/2008-48 z 9. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 10
CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v exekučnom konaní
začatom na základe návrhu sťažovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie zo 4. júla
2008, predmetom ktorého bolo vymoženie povinnosti (t. j. zaplatenia sumy 299 596 Sk ako
náhrady škody spôsobenej pri dopravnej nehode) uloženej povinnému rozsudkom
Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T/12/2008 z 15. mája 2008 (ktorý v tento deň nadobudol aj
právoplatnosť a vykonateľnosť), povinný požiadal o zastavenie exekúcie „z dôvodu
nemajetnosti a poukázal aj na to, že poisťovňa povinného sa nebráni vyplateniu nárokov“.
Okresný súd uznesením č. k. 24 Er/1729/2008-48 z 9. septembra 2010 exekúciu
podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov zastavil s odôvodnením, že keďže exekútor
v peňažných ústavoch, na dopravnom inšpektoráte, v katastri nehnuteľností ani v Sociálnej
poisťovni nezistil žiaden majetok povinného, sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie,
pretože jej ďalšie pokračovanie je neefektívne a zvyšuje zbytočné náklady. Okresný súd
zároveň uviedol, že pri neskoršom nadobudnutí majetku zo strany povinného nič nebráni
oprávnenému opätovne podať návrh na vykonanie exekúcie.
Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Tvrdil, že
„... nebolo preukázané intenzívne zisťovanie majetku povinného súdom. Majetok povinného
zisťoval súdny exekútor úplne bežne, dokonca na základe požiadavky súdu musel vykonať
zisťovanie do dvoch mesiacov, to je zjavne rýchle preto, aby mohol zistiť majetok cez všetky
možné subjekty, ktoré by správu o jeho majetku mohli podať. Na druhej strane, už aj
vzhľadom na dátum narodenia povinného je zrejmé, že (narodený v roku 1988) nemôže mať
nadobudnutý väčší majetok, nakoľko jeho pracovná činnosť iba začína. Postup súdu
znevýhodňuje oprávneného, ktorý je navyše invalidný dôchodca po dopravnej nehode, ktorú
mu spôsobil povinný. Znevýhodnenie pritom spočíva v tom, keď súd prvého stupňa
konštatuje, že oprávnená strana môže podať znova návrh na exekúciu, tento však musí opäť
spoplatniť, čo je pre účastníka znevýhodňujúce. Podľa názoru odvolateľa postupom súdu je
narušená i rovnosť strán. Zastavenie exekúcie iba z dôvodu, že v súčasnej dobe povinný
nemá majetok, je v rozpore s Exekučným poriadkom, keďže pred Okresným súdom v Žiline
sú stovky vecí, v ktorých sa čaká, kedy sa povinný zamestná a bude si môcť plniť svoje
povinnosti vyplývajúce z exekúcie a žiadna z týchto exekúcií zastavovaná nie je. Postup
súdu vyhodnotil odvolateľ za bezprecedentný, je v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu záver súdu o tom, že oprávnený má skúmať, kedy povinný nadobudne majetok a
potom má podať exekúciu. Opätovne povinná strana je zvýhodňovaná a oprávnená v
nevýhode tým, že opäť musí zaplatiť a skúmať niečo, na čo nemá 1) oprávnenie, 2) ani
možnosti. Okresný súd vlastne prejudikoval tú skutočnosť, že pokiaľ je páchateľom
trestného činu, resp. povinným osoba mladá, ktorá nestihla nadobudnúť majetok,
momentálne nepracuje, nie je možné proti nemu viesť exekúciu, čo je v rozpore s
Exekučným poriadkom a so zásadou vymožiteľnosti práva. Pokiaľ sa týka plnenia
poisťovne, na plnenie ju mal vyzývať povinný, nemá prenášať svoju zodpovednosť na
poškodenú stranu. Rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie v konkrétnom prípade je v
rozpore s exekučným poriadkom a nemá oporu ani v listinných ani v iných dôkazoch.
Domáha sa preto odvolateľ zrušenia uznesenia a pokračovania v exekúcii.“.
Krajský súd uznesením č. k. 10 CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutiami oboch súdov bolo porušené
jeho základné právo zaručené čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože bola narušená rovnosť strán
medzi oprávneným a povinným v exekučnom konaní, ako aj základné právo zaručené čl. 46
ods. 1 ústavy, pretože mu de facto nebolo umožnené dosiahnuť vykonanie už existujúceho
exekučného titulu. Porušenie označených práv vidí sťažovateľ aj v tom, že k zastaveniu
exekúcie došlo napriek tomu, že povinný má reálne predpoklady na to, aby v budúcnosti
nadobudol majetok na zaplatenie dlžnej sumy.
Na inom mieste sťažnosti (s. 2 a 5) sťažovateľ uvádza, že zavinením všeobecných
súdov sa dostal do stavu značnej právnej neistoty, pretože „napriek právoplatnému
a vykonateľnému rozhodnutiu fakticky nedošlo k úplnej náhrade škody, ktorú mi Š. C.
svojim konaním spôsobil... Poisťovňa mi nakoniec namiesto sumy 299.596,- Sk vyplatila len
291.017,16 Sk, a aj to až 17 mesiacov po začatí exekučného konania. Ostáva teda uhradiť
8.578,84 Sk..., ako i trovy exekučného konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré boli
zo strany exekútorky i advokátskej kancelária vyčíslené.“.
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom
okresného súdu a jeho uznesením č. k. 24 Er/1729/2008-48 z 9. septembra 2010 a postupom
krajského súdu a jeho uznesením č. k. 10 CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 boli porušené
základná práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, aby napadnuté
rozhodnutia oboch súdov zrušil a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu a jeho uznesením
č. k. 24 Er/1729/2008-48 z 9. septembra 2010 (ktorým na základe návrhu povinného
zastavil exekúciu) a postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 10 CoE/14/2012-75
z 26. júna 2012 (ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil).
1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom
namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať
o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,
ktorý (na základe odvolania sťažovateľa) rozhodnutie okresného súdu potvrdil, preto
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Obdobne ústavný súd odmietol i časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal
porušenie označených práv postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
Sťažovateľ argumentoval tým, že mu nebolo umožnené dosiahnuť vykonanie už
existujúceho exekučného titulu a že bola narušená rovnosť strán medzi oprávneným
a povinným.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, III. ÚS 284/08).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním
rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02,
II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné
práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnostné námietky sťažovateľa sú v podstate totožné
s tými, ktoré už uviedol vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Sťažovateľ
v sťažnosti bližšie nešpecifikoval, akým spôsobom (vzhľadom na obsah základného práva
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy) bola narušená rovnosť strán medzi oprávneným a povinným,
t. j. aké jeho procesné práva krajský súd porušil. Odhliadnuc od toho, že tvrdenie
o nemožnosti dosiahnuť vykonanie exekučného titulu sťažovateľ (v inej časti sťažnosti) sám
popiera, keď uvádza, že poisťovňa mu väčšiu časť škody uhradila, ústavný súd pripomína,
že v danom prípade bol predmet rozhodovania všeobecných súdov vymedzený návrhom
povinného, ktorým sa domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani
na úhradu trov exekúcie.
V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol,
že „... konštatuje dôvodnosť zastavenia exekúcie a súladnosť postupu okresného súdu
s ustanovením § 57 ods. 1 písm. h), ods. 4 Exekučného poriadku v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, sú preukázané zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, keďže
majetok povinného nestačí ani na úhradu jej trov. Takýto postup okresného súdu má svoj
zákonný rámec, nezasahuje do práv oprávneného a nie je v rozpore so zásadou
vymožiteľnosti práva. Zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje ani
na úhradu trov exekúcie, nebráni tomu, aby oprávnený podal v budúcnosti nový návrh
na začatie exekúcie, ak sa ukáže, že povinný nadobudol majetok, z ktorého je možné
pohľadávku oprávneného uspokojiť.“.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by
popieralo zmysel práva na súdnu ochranu zahrňujúceho aj princíp rovnosti účastníkov
konania, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych
záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie
pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je
právnym základom na namietanie porušenia práva na súdnu ochranu sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené, označené právo v sebe nezahŕňa záruku
úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím
a porušením základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy,
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2013