Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 108/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., N., zastúpeného JUDr. M. S., pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina a jeho uznesením

č. k. -48 z 9. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho

uznesením č. k. -75 z 26. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2012 doručená sťažnosť M. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 24

-48 z 9. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 10

CoE/14/2012-75 z 26. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v exekučnom konaní

začatom na základe návrhu sťažovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie zo 4. júla

2008, predmetom ktorého bolo vymoženie povinnosti (t. j. zaplatenia sumy 299 596 Sk ako

náhrady škody spôsobenej pri dopravnej nehode) uloženej povinnému rozsudkom

Okresného súdu Čadca sp. zn. z 15. mája 2008 (ktorý v tento deň nadobudol aj

právoplatnosť a vykonateľnosť), povinný požiadal o zastavenie exekúcie „z dôvodu

nemajetnosti a poukázal aj na to, že poisťovňa povinného sa nebráni vyplateniu nárokov“.

Okresný súd uznesením č. k. -48 z 9. septembra 2010 exekúciu

podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov zastavil s odôvodnením, že keďže exekútor

v peňažných ústavoch, na dopravnom inšpektoráte, v katastri nehnuteľností ani v Sociálnej

poisťovni nezistil žiaden majetok povinného, sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie,

pretože jej ďalšie pokračovanie je neefektívne a zvyšuje zbytočné náklady. Okresný súd

zároveň uviedol, že pri neskoršom nadobudnutí majetku zo strany povinného nič nebráni

oprávnenému opätovne podať návrh na vykonanie exekúcie.

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Tvrdil, že

„... nebolo preukázané intenzívne zisťovanie majetku povinného súdom. Majetok povinného

zisťoval súdny exekútor úplne bežne, dokonca na základe požiadavky súdu musel vykonať

zisťovanie do dvoch mesiacov, to je zjavne rýchle preto, aby mohol zistiť majetok cez všetky

možné subjekty, ktoré by správu o jeho majetku mohli podať. Na druhej strane, už aj

vzhľadom na dátum narodenia povinného je zrejmé, že (narodený v roku 1988) nemôže mať

nadobudnutý väčší majetok, nakoľko jeho pracovná činnosť iba začína. Postup súdu

znevýhodňuje oprávneného, ktorý je navyše invalidný dôchodca po dopravnej nehode, ktorú

mu spôsobil povinný. Znevýhodnenie pritom spočíva v tom, keď súd prvého stupňa

konštatuje, že oprávnená strana môže podať znova návrh na exekúciu, tento však musí opäť

spoplatniť, čo je pre účastníka znevýhodňujúce. Podľa názoru odvolateľa postupom súdu je

narušená i rovnosť strán. Zastavenie exekúcie iba z dôvodu, že v súčasnej dobe povinný

nemá majetok, je v rozpore s Exekučným poriadkom, keďže pred Okresným súdom v Žiline

sú stovky vecí, v ktorých sa čaká, kedy sa povinný zamestná a bude si môcť plniť svoje

povinnosti vyplývajúce z exekúcie a žiadna z týchto exekúcií zastavovaná nie je. Postup

súdu vyhodnotil odvolateľ za bezprecedentný, je v rozpore so zásadou spravodlivého

procesu záver súdu o tom, že oprávnený má skúmať, kedy povinný nadobudne majetok a

potom má podať exekúciu. Opätovne povinná strana je zvýhodňovaná a oprávnená v

nevýhode tým, že opäť musí zaplatiť a skúmať niečo, na čo nemá 1) oprávnenie, 2) ani

možnosti. Okresný súd vlastne prejudikoval tú skutočnosť, že pokiaľ je páchateľom

trestného činu, resp. povinným osoba mladá, ktorá nestihla nadobudnúť majetok,

momentálne nepracuje, nie je možné proti nemu viesť exekúciu, čo je v rozpore s

Exekučným poriadkom a so zásadou vymožiteľnosti práva. Pokiaľ sa týka plnenia

poisťovne, na plnenie ju mal vyzývať povinný, nemá prenášať svoju zodpovednosť na

poškodenú stranu. Rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie v konkrétnom prípade je v

rozpore s exekučným poriadkom a nemá oporu ani v listinných ani v iných dôkazoch.

Domáha sa preto odvolateľ zrušenia uznesenia a pokračovania v exekúcii.“.

Krajský súd uznesením č. k. -75 z 26. júna 2012 uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutiami oboch súdov bolo porušené

jeho základné právo zaručené , pretože bola narušená rovnosť strán

medzi oprávneným a povinným v exekučnom konaní, ako aj základné právo zaručené čl. 46

ods. 1 , pretože mu de facto nebolo umožnené dosiahnuť vykonanie už existujúceho

exekučného titulu. Porušenie označených práv vidí sťažovateľ aj v tom, že k zastaveniu

exekúcie došlo napriek tomu, že povinný má reálne predpoklady na to, aby v budúcnosti

nadobudol majetok na zaplatenie dlžnej sumy.

Na inom mieste sťažnosti (s. 2 a 5) sťažovateľ uvádza, že zavinením všeobecných

súdov sa dostal do stavu značnej právnej neistoty, pretože „napriek právoplatnému

a vykonateľnému rozhodnutiu fakticky nedošlo k úplnej náhrade škody, ktorú mi Š. C.

svojim konaním spôsobil... Poisťovňa mi nakoniec namiesto sumy 299.596,- Sk vyplatila len

291.017,16 Sk, a aj to až 17 mesiacov po začatí exekučného konania. Ostáva teda uhradiť

8.578,84 Sk..., ako i trovy exekučného konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré boli

zo strany exekútorky i advokátskej kancelária vyčíslené.“.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom

okresného súdu a jeho uznesením č. k. -48 z 9. septembra 2010 a postupom

krajského súdu a jeho uznesením č. k. -75 z 26. júna 2012 boli porušené

základná práva sťažovateľa podľa a , aby napadnuté

rozhodnutia oboch súdov zrušil a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa postupom okresného súdu a jeho uznesením

č. k. -48 z 9. septembra 2010 (ktorým na základe návrhu povinného

zastavil exekúciu) a postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. -75

z 26. júna 2012 (ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil).

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom

namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,

ktorý (na základe odvolania sťažovateľa) rozhodnutie okresného súdu potvrdil, preto

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Obdobne ústavný súd odmietol i časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal

porušenie označených práv postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Sťažovateľ argumentoval tým, že mu nebolo umožnené dosiahnuť vykonanie už

existujúceho exekučného titulu a že bola narušená rovnosť strán medzi oprávneným

a povinným.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do obsahu základného práva podľa však nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

, , , ).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem

vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Zásada rovnosti strán v konaní podľa sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ,

). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné

práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnostné námietky sťažovateľa sú v podstate totožné

s tými, ktoré už uviedol vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Sťažovateľ

v sťažnosti bližšie nešpecifikoval, akým spôsobom (vzhľadom na obsah základného práva

podľa ) bola narušená rovnosť strán medzi oprávneným a povinným,

t. j. aké jeho procesné práva krajský súd porušil. Odhliadnuc od toho, že tvrdenie

o nemožnosti dosiahnuť vykonanie exekučného titulu sťažovateľ (v inej časti sťažnosti) sám

popiera, keď uvádza, že poisťovňa mu väčšiu časť škody uhradila, ústavný súd pripomína,

že v danom prípade bol predmet rozhodovania všeobecných súdov vymedzený návrhom

povinného, ktorým sa domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani

na úhradu trov exekúcie.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol,

že „... konštatuje dôvodnosť zastavenia exekúcie a súladnosť postupu okresného súdu

s ustanovením § 57 ods. 1 písm. h), ods. 4 Exekučného poriadku v spojení s § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, sú preukázané zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, keďže

majetok povinného nestačí ani na úhradu jej trov. Takýto postup okresného súdu má svoj

zákonný rámec, nezasahuje do práv oprávneného a nie je v rozpore so zásadou

vymožiteľnosti práva. Zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje ani

na úhradu trov exekúcie, nebráni tomu, aby oprávnený podal v budúcnosti nový návrh

na začatie exekúcie, ak sa ukáže, že povinný nadobudol majetok, z ktorého je možné

pohľadávku oprávneného uspokojiť.“.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by

popieralo zmysel práva na súdnu ochranu zahrňujúceho aj princíp rovnosti účastníkov

konania, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych

záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie

pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je

právnym základom na namietanie porušenia práva na súdnu ochranu sťažnosťou podanou

ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené, označené právo v sebe nezahŕňa záruku

úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím

a porušením základných práv sťažovateľa zaručených a ,

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013