Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 335/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36,

Martin, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z 27. júna 2016,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. novembra 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

a , , (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36,

Martin, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Okresného

súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. júna 2016

(ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. decembra 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení

žalovaných boli stranou v konaní o neúčinnosť právnych úkonov vedenom pred okresným

súdom pod sp. zn. . Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že právne

úkony (vo výroku bližšie špecifikované kúpne zmluvy) sú proti žalobcovi neúčinné.

Proti tomto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovatelia podali proti

napadnutému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré odôvodnili tým, že odvolací súd

sa nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, nedostatočne zistil skutkový stav,

nenapravil procesné pochybenie okresného súdu, ktorý im neumožnil nahliadnuť

do pripojených spisov, a nesprávne vec právne posúdil. Najvyšší súd napadnutým

uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol ako neprípustné.

3. Podľa názoru sťažovateľov sú rozhodnutia – napadnutý rozsudok okresného súdu,

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako i napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojvoľné,

arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Všeobecné súdy sa dôsledne nevysporiadali

so všetkými ich námietkami a pri odôvodnení svojich rozhodnutí sa natoľko odchýlili

od procesnoprávnych predpisov, že podľa názoru sťažovateľov došlo z ich strany

k odopretiu spravodlivosti a porušeniu ich v bode 1 označených základných práv

podľa , práva podľa dohovoru, ako aj charty.

4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovatelia pokračujú v polemike

so všeobecnými súdmi o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali dospieť.

Vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas sťažovateľov so závermi všeobecných súdov) ju

možno považovať v podstate za ďalšie pokračovanie v ich argumentácii uplatnenej

pred všeobecnými súdmi, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnoprávnu

intenzitu.

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 11. 12. 2019 sp. zn.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. 11. 2017 sp. zn. -1008

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 27. 6. 2016 sp. zn.

926 porušil základné právo ... a ... zaručené článkom 47

Charty základných práv EÚ (2012/C 326/02), článkom 46 ods. 1 a článkom 47 ods. 2 a 3

SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 27. 6. 2016

sp. zn. -926 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. 11. 2017

sp. zn. -1008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 11. 12. 2019 sp. zn.

a prikazuje Okresnému súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. , aby vo

veci opätovne konal a rozhodol.

... a ... sa priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 375,24 € (2 úkony právnej služby po 177 € - prevzatie a príprava

zastúpenia 7. 4. 2020, sťažnosť 17. 4. 2020; 2x režijný paušál po 10,62 €), ktoré je súd

povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Belicu..., a to do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

10. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 , podľa charty, ako aj práva podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2016

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

17. V danom prípade mali sťažovatelia k dispozícii opravný prostriedok, ktorý im

zákon na ochranu ich základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku okresného súdu

z 27. júna 2016 mohli podať sťažovatelia odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému

rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 30. novembra 2017. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odmietol podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

Ústavný súd v súvislosti namietaným porušením základného práva sťažovateľov

podľa charty napadnutým rozsudkom okresného súdu uvádza, že nepristúpil ku skúmaniu

podmienok aplikovateľnosti charty, keďže dôvod odmietnutia tejto časti ústavnej sťažnosti

(nedostatok právomoci) bráni jej vecnému preskúmaniu ústavným súdom.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 30. novembra 2017

18. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

19. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa ods.

1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ),

ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto

základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

().

21. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

22. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

23. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada rovnosti strán v konaní podľa sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ,

). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné

práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán ().

24. Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich označených základných práv podľa

, ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd sa náležite

nevysporiadal s ich uplatnenými odvolacími námietkami a napadnutý rozsudok nie je riadne

odôvodnený.

25. V súvislosti s námietkami sťažovateľov uplatnenými v ústavnej sťažnosti

poukazuje ústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, v ktorej uvádza:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu

predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie na podklade vykonaných dôkazov

zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností

a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia

rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. (v súčasnosti obdobne

). Odvolaciu námietku žalovaných, spočívajúcu v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku a jeho nepresvedčivosti vyhodnotil odvolací súd ako

nedôvodnú. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne zaoberal

so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci

podstatné, z jeho odôvodnenia sú zrejmé i úvahy, ktoré súd viedli k vyhoveniu žalobe.

Odvolací súd podľa konštatuje správnosť týchto dôvodov

a v podstatných bodoch na ne odkazuje.“

26. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zdôrazňuje:

«Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri

posudzovaní danej veci sa zaoberal len podstatnými námietkami žalovaných uvedenými

v odvolaní a procesným postupom prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu

napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Jednou z odvolacích námietok žalovaných bolo odňatie možnosti konať pred súdom,

spočívajúce v neexistencii reálnej možnosti nahliadnuť do pripojených spisov, ktoré súd na

pojednávaní oboznámil len rámcovo. Odvolací súd uvedenú námietku žalovaných

nepovažuje za dôvodnú. Súd prvej inštancie dôkaz pripojenými súdnymi spismi ako

listinným dôkazom na pojednávaní dňa 27. 06. 2016 vykonal v súlade s ust. § 129 ods. 1

oboznámením ich podstatného obsahu. Zo zvukového záznamu z pojednávania

jednoznačne vyplýva, že jednotlivé pripojené spisy neboli oboznámené len „Rámcovo“, ale

na pojednávaní bol oboznámený ich podstatný obsah (či už prečítaním alebo oboznámením

podstatného obsahu jednotlivých strán spisu), pričom konkrétne listiny súd oboznámil aj

podľa žiadosti splnomocneného zástupcu žalovaných, ktorý mal možnosť sa k takto

vykonaným jednotlivým dôkazom aj vyjadriť. Vzhľadom na uvedené nepovažuje odvolací

súd odvolaciu námietku žalovaných spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom za

dôvodnú.»

27. V súvislosti s ďalšími odvolacími námietkami sťažovateľov krajský súd uvádza:

„Ako nedôvodnú súd vyhodnotil i námietku žalovaných vo vzťahu k záverom súdu

prvej inštancie o neprimeranosti kúpnej ceny za nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom

odporovaných právnych úkonov. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní boli predložené

viaceré vyjadrenia realitných kancelárii, či už žalobcom alebo žalovanými. Žalovaní

v rámci svojej obrany predložili vyjadrenie realitnej kancelárie

zo dňa 23. 03. 2011, podľa ktorého hodnota nehnuteľností mala byť

26.000,- eur (č. 1. 92 spisu). Následne žalovaní, potom čo žalobca predložil potvrdenie

realitnej kancelárie o cene obdobných nehnuteľností v danom období a danej

lokalite v cenovom rozpätí 40.000,- eur až 50.000,- eur (č. 1. 825) a realitnej kancelárie

(č. 1. 827) o rozpätí cien od 50.000,- eur do 80.000,- eur, predložili

potvrdenie realitnej kancelárie (č. 1. 871 spisu), ktorá cenu nehnuteľností určila

na 33.000,- eur a z ktorej ceny súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Pokiaľ teda žalovaní

namietali správnosť a úplnosť skutkových zistení s poukazom na to, že sa nebránili

znaleckému dokazovaniu ohľadne určenia trhovej hodnoty nehnuteľností, odvolací súd

poukazuje na to, že súd prvej inštancie vychádzal práve z dôkazu predloženého žalovanými.

I keď nie je pravdivé konštatovanie súdu poslednej vete bodu 32. odôvodnenia napadnutého

rozsudku o tom, že uvedená cena je cenou najnižšou, a to vzhľadom na cenu podľa

potvrdenia realitnej kancelárie . Z potvrdenia tejto spoločnosti však vyplýva, že

v prípade domu by malo ísť o nehnuteľnosť v pôvodnom stave, bez prípojky vody, čo

nesúhlasí s reklamnými inzerátmi z daného obdobia, kde bola predmetná nehnuteľnosť

ponúkaná na prenájom ako novozrekonštruovaná chata s plne vybavenou kuchyňou,

kúpeľňou a WC, čo nesporne predpokladá napojenie nehnuteľnosti na prívod vody.

Vzhľadom na uvedené je ocenenie predložené pôvodne žalovanými na sumu 26.000,- eur,

ktorá suma predstavovala aj kúpnu cenu, zjavne neprimerané. Súd preto logicky vychádzal

z druhého potvrdenia predloženého žalovanými a teda druhej najnižšej ceny nehnuteľností,

ktorá však bola vyššia ako kúpna cena. Súd prvej inštancie sa zároveň vysporiadal

s návrhom na znalecké dokazovanie za účelom ohodnotenia predmetných nehnuteľností

(bod 32. napadnutého rozsudku).

Pokiaľ žalovaní namietali splnenie podmienky pre určenie neúčinnosti právneho

úkonu spočívajúcej v nedostatku iného majetku postačujúceho na uspokojenie veriteľa

s poukazom na to, že spoločnosť , , mala v aktívach majetok

(finančné prostriedky, zásoby na sklade, pohľadávky) vo výške prevyšujúcej pohľadávku

žalobcu, odvolací súd uvádza, že pokiaľ aj žalovaní v konaní preukázali, že spoločnosť bola

vlastníkom viacerých motorových vozidiel a táto vlastnila i pohľadávky, žalovaní

nepreukázali, že by odporovanými právnymi úkonmi nedošlo k ukráteniu žalobcu ako

veriteľa. Pri posudzovaní schopnosti dlžníka hradiť svoje pohľadávky je totiž potrebné

zohľadniť aj jeho záväzky. Žalovaní v konaní (i odvolaní) poukazovali na to, že majetok

spoločnosti, vrátane pohľadávok, prevyšoval záväzky spoločnosti, uvedené však v konaní

nepreukázali. Žalovaní predložili zoznam pohľadávok a záväzkov spoločnosti ku dňu 30. 06.

2010, hodnovernosť tohto zoznamu však bola v konaní žalobcom spochybnená. V priebehu

konania bolo následne vykonaným dokazovaním preukázané, že pokiaľ ide o záväzky

spoločnosti, tento zoznam nebol kompletný. Chýbajú tu jednak záväzky spoločnosti voči

Sociálnej poisťovni, zdravotným poisťovniam, ale i záväzky voči súkromným osobám, o čom

svedčia pripojené súdne spisy. Obrana žalovaných, že záväzky boli vylustrované podľa

filtra obchodných partnerov preto v tomto smere neobstojí, uvedené napokon z tohto

zoznamu nevyplýva. Odvolací súd zároveň poukazuje na vyjadrenie splnomocneného

zástupcu žalovaných na pojednávaní dňa 27. 06. 2016, kedy uviedol, že napriek označeniu

tohto zoznamu ako stavu pohľadávok a záväzkov ide len o pohľadávky a len voči

obchodným partnerom, nezohľadňuje záväzky. Za daného stavu nemožno konštatovať, že by

žalovaní uniesli dôkazné bremeno ohľadne tvrdenej schopnosti spoločnosti ustať všetkým

svojim záväzkom, a teda i záväzku voči žalobcovi. Pokiaľ žalovaní vo vzťahu k posúdeniu

schopnosti spoločnosti uhradiť svoje záväzky navrhli vykonať audit spoločnosti

k rozhodnému obdobiu, vzhľadom na to, že v konaní sa nepodarilo zabezpečiť účtovné

doklady spoločnosti, nakoľko táto si nepreberala zásielky (tieto boli vrátené súdu

s poznámkou, že adresát je neznámy), rovnako sa nepodarilo výzvu súdu doručiť ani

konateľovi predmetnej spoločnosti (zásielka sa rovnako vrátila s poznámkou adresát

neznámy). Za daného stavu je zrejmé, že návrh žalovaných nebolo možné vykonať.“

28. Krajský súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje na to,

že „... ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil i odvolaciu námietku žalovaných

o nemožnosti nadobudnutia vedomosti o úmysle spoločnosti ukrátiť svojho veriteľa

s poukazom na to, že sú diametrálne odlišnými osobami. I keď právnická osoba je osobou

odlišnou od fyzickej osoby, nemožno opomenúť, že žalovaní v čase uskutočnenia

odporovaných právnych úkonov boli tak spoločníkmi ako aj konateľmi spoločnosti. Ako už

bolo ustálené súdnou praxou, k tomu, aby bolo možné dôvodiť, že úmysel dlžníka ukrátiť

veriteľa musel byť známy druhej strane postačí už úsudok, že za kupujúceho uzatvárala

kúpnu zmluvu fyzická osoba, ktorá bola v tej dobe súčasne konateľom predávajúceho.

Obrana žalovaných, že aj pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel spoločnosti

ukrátiť svojho veriteľa sa tak javí ako účelová. V ďalšom odvolací súd odkazuje na bod 34.

odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Pokiaľ žalovaní namietali, že súd prvej inštancie neprihliadal na skutočnosť, že

v čase vydania napadnutého rozhodnutia bola pohľadávka žalobcu v časti uspokojená,

odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s uvedenou skutočnosťou vysporiadal v bode

35. odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktorý odkazuje.“.

29. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

30. Ústavný súd podrobil napadnutý rozsudok krajského súdu svojmu skúmaniu

v súvislosti s námietkou sťažovateľov, že je arbitrárny, svojvoľný a že sa v ňom krajský súd

náležite nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľov a dospel k záveru,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nie je možné hodnotiť ako arbitrárne

a je nutné ho považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého nemá

dôvod v tomto prípade zasahovať.

31. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

32. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd náležite vysporiadal so všetkými

relevantnými námietkami sťažovateľov uvedenými v odvolaní; odôvodnenie napadnutého

rozsudku nemožno považovať za nedostatočné či arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie niektorého základného

práva alebo slobody (m. m. , , atď.)

33. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ďalších

sťažovateľmi označených základných práv podľa ústavný súd nezistil skutočnosti,

ktoré by indikovali ich porušenie napadnutým rozsudkom krajského súdu. Je tiež

relevantné, že v tomto smere v ústavnej sťažnosti absentuje adekvátna argumentácia, ktorou

by sťažovatelia odôvodňovali ich porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. decembra 2019

34. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj

ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

35. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

36. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľov.

37. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia

vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z

(ďalej aj „CSP“), pretože podľa ich názoru odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne

odôvodnil, keďže sa nezoberal podstatnými odvolacími námietkami, a teda rozhodol

svojvoľne a arbitrárne. Za porušenie práva na spravodlivý proces považovali sťažovatelia

i nedostatočne zistený skutkový stav veci, ako i to, že odvolací súd nerealizoval nápravu

nesprávneho procesného postupu okresného súdu, ktorý im neumožnil oboznámiť sa

s obsahom pripojených spisov. K uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. b) sťažovatelia argumentovali nedostatočne zisteným skutkovým stavom,

pričom nekoncipovali právne relevantnú otázku, len vo všeobecnosti spochybnili prijaté

právne závery odvolacieho súdu.

38. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

„Pokiaľ žalovaní namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je

nedostatočne odôvodnené, najvyšší súd predovšetkým pripomína, že právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(). Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje žiadne dôvody alebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť

dovolania podľa

Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny

prípad vybočenia z medzí ustanovenia , ktorým by došlo k porušeniu

práva žalovaných na spravodlivý proces.

Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie,

obsah odvolania žalovaných a vyjadrení sporových strán, zdôraznenie správnosti rozsudku

súdu prvej inštancie a za týmto účelom aj doplnenie ďalších dôvodov. Treba mať na pamäti,

že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca

spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia v takomto prípade postačí, ak odvolací súd v rozsudku iba

poukáže na relevantné skutkové zistenia a právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho

súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie

a musí byť preto posudzované v kontexte s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku

súdu prvej inštancie, s ktorým, ako už bolo uvedené, vytvára organickú jednotu. Z

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie,

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Konajúce súdy

dali dostatočnú odpoveď, prečo sú kúpne zmluvy voči žalobcovi právne neúčinné, ako aj

odpovede na podstatné námietky žalovaných. Žalovaní preto nedôvodné argumentovali, že

rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie je nedostatočne

odôvodnený, svojvoľný, arbitrárny; pričom za vadu konania v zmysle

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalovaných.“

39. V súvislosti s dovolaním namietanou vadou zmätočnosti spočívajúcou

v nedostatočnom zistení skutkového stavu a nemožnosti oboznámiť sa s obsahom

pripojených spisov dovolací súd argumentuje:

„Vychádzajúc z obsahu podaného dovolania videli žalovaní zmätočnostnú vadu aj

v nesprávnom zistení skutkového stavu. Podľa názoru dovolacieho súdu len tvrdenia

o nesprávne zistenom skutkovom stave nezakladajú bez ďalšieho vadu vyplývajúcu z § 420

písm. f) Dovolací súd je totiž v zmysle viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd. Námietku žalovaných o porušení ich práva na spravodlivý proces

preto naďalej nemožno považovať za dôvodnú. Zároveň je nutné dodať, že prípadné

nesprávne zistenie skutkového stavu, nie je podľa ani

samostatným do volacím dôvodom.

Nenáležitou je aj námietka žalovaných o nemožnosti oboznámiť sa s obsahom

pripojených spisov. Podstatný obsah týchto spisov bol totiž súdom prvej inštancie

oboznámený na pojednávaní konanom 27. júna 2016, čo potvrdzuje aj zápisnica

z pojednávania. Skutočnosti zistené z týchto spisov boli použité len na dotvorenie predstavy

o majetkovej situácii spoločnosti Nie je preto na ujmu žalovaným, že

nemali možnosť oboznámiť sa s celým obsahom pripojených spisov, keďže tento pre

rozhodnutie v spore nehral podstatnú úlohu. Postačovalo preto oboznámenie v rozsahu,

v akom tak učinil súd prvej inštancie.

So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany žalovaných nebol preukázaný

nesprávny procesný postup súdu, ktorým by boli vylúčení z uskutočňovania im patriacich

procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle

“

40. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa

najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:

„Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací

súd mohol zaoberať prípustnosťou a následne dôvodnosťou dovolania, v ktorom sa namieta

nesprávne právne posúdenie veci, musí byť splnená podmienka vymedzenia tohto

dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v v spojení s ..

V preskúmavanej veci žalovaní v dovolaní síce uviedli, že uplatňujú dovolací dôvod

nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle , no v dovolaní

absentuje uvedenie právneho posúdenia veci, ktoré pokladajú za nesprávne a v čom

konkrétne spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Vymedzeniu dovolacieho dôvodu

podľa nezodpovedá opis nesprávne zisteného skutkového stavu. Dovolanie je

tak koncipované ako prosté spochybňovanie záverov odvolacieho súdu. V dovolaní sa vôbec

neuvádza ani právna otázka, ktorá bola odvolacím súdom nesprávne vyriešená. Dovolací

súd tak nemal možnosť ani posúdiť splnenie osobitných podmienok vyplývajúcich

z ustanovenia , a to, či ide o právnu otázku, od vyriešenia

ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či táto právna otázka (ne)bola v

rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Dovolací súd v tomto smere pripomína, že

úlohou najvyššieho súdu nie je domýšľanie právnych otázok a dotváranie dovolania

žalovaných. Dovolanie podané žalovanými pre nesprávne právne posúdenie veci preto

nezodpovedá požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods.

1 a ods. 2 v spojení s ustanovením C. s. p,

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na vyššie uvedené dôvody, dovolanie

žalovaných odmietol podľa a podľa “

41. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,

či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli

naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

42. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľov odôvodnil primeraným spôsobom, pričom tento jeho

záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého

uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho

súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa

ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal so všetkými namietanými

dovolacími dôvodmi sťažovateľov, vysvetlil, prečo sa nestotožnil s ich názorom, že

odvolacie rozhodnutie nie je náležite odôvodnené, pričom zdôraznil, že prvoinštančné

a odvolacie konanie tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu a takto je potrebné napadnutý rozsudok i posudzovať. Dovolanie sťažovateľov preto

vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa odmietol ako neprípustné podľa

a vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

podľa bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku,

keďže sťažovatelia v dovolaní nevymedzili dovolací dôvod spôsobom, ktorý vyžaduje

procesný predpis (absentuje uvedenie právneho posúdenia veci, ktoré považujú

za nesprávne a v čom tvrdená nesprávnosť spočíva a formulácia relevantnej právnej otázky).

43. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ďalších

sťažovateľmi označených základných práv podľa ústavný súd nezistil skutočnosti,

ktoré by indikovali ich porušenie napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Je tiež

relevantné, že v tomto smere v ústavnej sťažnosti absentuje adekvátna argumentácia, ktorou

by sťažovatelia odôvodňovali ich porušenie.

44. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 47 charty

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

45. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené členským štátom výlučne

vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie sa základné práva zaručené v právnom poriadku Európskej únie uplatnia

vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Európskej únie, avšak nie mimo týchto

situácií. Pokiaľ teda určitá právna situácia nepatrí do pôsobnosti práva Európskej únie,

nemôžu sa na akty členských štátov vzťahovať ani ustanovenia charty (porov. napr.

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 30. 6. 2016 vo veci C-205/2015, Direcția

Generală Regională a Finanțelor Publice Brașov proti Vasilemu Tomovi, Biroul

Executorului Judecătoresc Horațiu-Vasile Cruduleci, body 23 a 24, ECLI:EU:C:2016:499).

46. Z obsahu ústavnej sťažnosti ani príloh k nej priložených podľa názoru ústavného

súdu nevyplývajú žiadne dôvody na záver, že by všeobecné súdy aplikovali v právnej veci

sťažovateľov právo Európskej únie.

47. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd časť ústavnej sťažnosti vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 47 charty napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

48. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu