Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 372/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-74

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom

Földesom, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, a , práv podľa

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca 2019

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. marca 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. marca 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. Ľudovíta Földesa, Domašská 11, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-16 z 25. augusta 2020 podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie

ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“), práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. marca 2019

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako

žalobkyňa domáhala proti obchodnej spoločnosti (ďalej aj „žalovaná“

alebo „zúčastnená osoba“), uloženia povinnosti uzatvoriť so sťažovateľkou kúpnu zmluvu

na prevod vlastníckeho práva k bytu v bytovom dome v zmysle ustanovení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako nájomca bytu voči

vlastníkovi bytového domu.

3. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) ako súd prvej inštancie

v poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2016 (ďalej len „rozsudok súdu

prvej inštancie“) žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala

sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) potvrdil

rozhodnutie okresného súdu rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2017 (ďalej len

„rozhodnutie odvolacieho súdu“). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka

dovolanie z dôvodu existencie vady napadnutého rozhodnutia podľa § 420 písm. f) zákona

č. v platnom znení (ďalej len „“) a z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia podľa . Najvyšší súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 29. októbra 2018 o odklade právoplatnosti rozhodnutia

krajského súdu. Neskôr napadnutým rozhodnutím podané dovolanie odmietol z dôvodov

podľa a .

4. Ústavnou sťažnosťou sťažovateľka napáda rozhodnutie najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania z dôvodu, že dovolací súd nesprávne posúdil prípustnosť dovolania.

Namieta, že formalisticky odmietol dovolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom právnom

posúdení veci podľa , keď uviedol, že sťažovateľka nenaformulovala

konkrétnu právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená.

5. Sťažovateľka dovolací dôvod podľa vymedzila tak,

že odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne aplikoval na skutkový a právny stav veci

v spojení s tohto zákona, ak uviedol,

že žalovaná môže previesť vlastnícke právo k bytu podľa

do vlastníctva sťažovateľky, ale len v prípade, ak sa žalovaná rozhodne byt predať. Podľa

mienky sťažovateľky zo žiadneho ustanovenia nevyplýva,

že vlastník bytového domu má povinnosť previesť vlastnícke právo k bytu na nájomcu iba

v prípade, ak sa rozhodne tento byt predať. Ďalej argumentovala, že právny predchodca

žalovanej – štátny podnik ako vlastník bytového domu mal povinnosť previesť na nájomcov

vlastnícke právo k bytom v bytovom dome, ak ho o to požiadali, a táto povinnosť prešla aj

na terajšieho vlastníka bytového domu ako žalovanej, a to podľa § 29 ods. 2, 4, 5 a 6 zákona

č. Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom je v rozpore aj s

ods. 8 Výslovne uviedla: „... primárnou otázkou určujúcou

predmet celého súdneho sporu ako to vyplýva aj z vymedzenia dovolacích dôvodov

v dovolaní, ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená bolo, či je

povinný súčasný vlastník bytu v zmysle ust. na nájomcu, dovolateľku,

previesť vlastníctvo k bytu iba v prípade, ak sa rozhodne previesť vlastnícke právo k bytu

terajší vlastník bytového domu a aj predmetného bytu zo svojho vlastníctva...“

6. Sťažovateľka tvrdí, že neboli splnené zákonné dôvody na odmietnutie jej

dovolania podaného podľa . Zastáva názor, že ňou podané

dovolanie bolo riadne odôvodnené podľa a v spojení s .

Najvyšší súd rozhodol arbitrárne a napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď

uviedol, že sťažovateľka nenaformulovala právnu otázku, ktorá dovolacím súdom dosiaľ

nebola riešená.

7. Okrem toho sťažovateľka namieta, že senát najvyššieho súdu rozhodoval o jej

dovolaní v nezákonnom zložení, keď o odklade právoplatnosti rozsudku krajského súdu

napadnutého dovolaním rozhodoval senát 5C v zložení JUDr. Jana Bajánková –

predsedníčka senátu, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Danica Kočičková a napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu vydal senát 5C v zložení JUDr. Jana Bajánková –

predsedníčka senátu, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD., čím malo

dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety

.

8. Zároveň sťažovateľka namieta, že mala oprávnené zákonné očakávanie

na nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu ako jeho nájomca v zmysle

Z. z., ktoré nebolo naplnené. Z tohto dôvodu došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa

v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie ňou označených

práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Napadnuté rozhodnutie žiada zrušiť a vec

vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka si uplatňuje aj nárok na náhradu

trov konania proti najvyššiemu súdu.

II.

Vyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb

10. Ústavný súd upovedomil v zmysle a

prípisom zo 7. septembra 2020 o podanej ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu obchodnú

spoločnosť , a oboznámil ju s možnosťou vyjadriť sa k podanej ústavnej

sťažnosti.

11. Zúčastnená osoba sa vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu

28. septembra 2020. Uviedla, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje rozhodnutie

o odmietnutí dovolania sťažovateľky odôvodnil dostatočne, napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu nie je arbitrárne a žiadnym spôsobom neporušuje sťažovateľkou označené

práva. Vyslovila názor, že sťažovateľka dovolacie otázky nenaformulovala jasne a určito,

preto najvyšší súd jej dovolanie odmietol. Ďalej uviedla, že obchodná spoločnosť

, nie je vlastníkom domu v zmysle § 5 ods. 5, resp. ods. 7 zákona

č. , a preto aj prípadné riešenie otázky, či

zaväzuje tohto vlastníka domu odpredať byt nájomcovi bez ohľadu na jej vôľu vlastníka byt

predať, je pre riešenie tohto prípadu irelevantné. K prípadnému porušeniu základného práva

na zákonného sudcu poukázala zúčastnená osoba na Rozvrhy práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky pre roky 2018 a 2019 s tým, že zmena v osobe zákonného sudcu bola

vykonaná v súlade s týmito dokumentami. Okrem toho poukázala na pomer hlasov, ktorým

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo prijaté (3:0), s tým, že hlas meniaceho sa

člena senátu by neovplyvnil výsledok konania.

12. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom č. k. -427,

zo 17. septembra 2020 písomne vyjadril aj predseda najvyššieho súdu

JUDr. Ján Šikuta, PhD. (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), ktorý v relevantnej časti

svojho vyjadrenia uviedol, že z hľadiska sťažovateľkou tvrdenej prípustnosti dovolania

v zmysle je názor najvyššieho súdu, že nesprávne právne posúdenie

nespôsobuje procesnú vadu v zmysle v súlade s jeho doterajšou

rozhodovacou praxou. K dovolaciemu dôvodu podľa poukázal

predseda najvyššieho súdu opätovne na existujúcu prax senátov najvyššieho súdu, že

dovolateľ je povinný vymedziť dovolaciu otázku dostatočne určito, čo v prípade

sťažovateľky nebolo splnené. Sťažovateľka neuviedla konkrétnu právnu otázku, na jej jasné

formulovanie nie je postačujúce len všeobecné konštatovanie porušenia viacerých

ustanovení právnych predpisov. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa jeho

názoru súladné so zákonom a s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.

13. K namietanému nezákonne zloženému senátu, ktorý napadnuté rozhodnutie

vydal, poukázal, že k zmene v zložení senátu došlo z dôvodu skončenia dočasného

pridelenia sudkyne JUDr. Danice Kočičkovej, a to ku 31. decembru 2019 (správne zrejme

2018, pozn.), ktorá bola nahradená v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu.

14. Predseda najvyššieho súdu uzavrel, že ústavnú sťažnosť žiada ako nedôvodnú

zamietnuť, a zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

15. Vyjadrenie zúčastnenej osoby a predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zaslal

na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľke, ktorá v písomnej replike z 11. októbra 2020

uviedla, že naďalej zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti, a to z dôvodu, že najvyšší súd

vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevyvrátil jej argumentáciu týkajúcu sa

formalistického až arbitrárneho prístupu najvyššieho súdu k formulácii dovolacej otázky

v zmysle . Stroho poukázal iba na príslušné zákonné ustanovenia,

neuviedol konkrétne rozhodnutia prezentujúce ním uvádzanú ustálenú rozhodovaciu prax.

16. Sťažovateľka na podporu svojich nárokov poukázala na rozhodovaciu prax

ústavného súdu týkajúcu sa výkladu právnych noriem a formalistického prístupu súdov

k týmto normám, ktorý nie je žiaduci a popiera účel a význam základného práva na súdnu

ochranu (, ), rozoberajúcu požiadavky na riadne a mimoriadne

opravné prostriedky () a podstatu materiálneho právneho štátu ().

Ďalej uviedla príklady z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky pojednávajúce

rovnako o nevhodnosti prílišného formalizmu pri výklade právnych noriem (nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Citovala z uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. marca 2014: „Pokiaľ súd pri skúmaní procesných

podmienok konania má pochybnosti o ich splnení, potom nemôže konanie pre tento

nedostatok zastaviť, ale túto otázku musí riešiť pozitívne, teda vec musí prejednať. Opačným

výkladom by bol porušený princíp zákazu denegatio iustitiae, spočívajúci v tom, že súd je

povinný vykonávať súdnictvo. K odmietnutiu spravodlivosti dochádza, ak súd bez zákonného

dôvodu rozhodne, že neposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúceho sa súdnej

ochrany.“ Ďalej uviedla aj príklady rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva

týkajúce sa čl. 6 ods. 1 dohovoru: „Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 dohovoru detailne

popisoval procesné záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne

nechránil to, čo samo osebe umožňuje mať prospech práve z tých záruk, teda prístup k súdu.

Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,

ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na pristúp k súdu tvorí esenciálny prvok na spravodlivý proces.“ (rozsudok Golder

proti Spojenému kráľovstvu) a ďalej: „Právo na prístup súdu môže podliehať rôznym

procesným obmedzeniam a formalitám, no iba pri zachovaní jeho podstaty a pri

rešpektovaní primeranosti obmedzenia , aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do

takej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby

konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t.j. aby nebolo svojvoľné.“ (rozsudok

Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu).

17. K namietanému porušeniu sťažovateľka uviedla, poukazujúc

na nález ústavného súdu sp. zn. z 31. augusta 2017 („Ak sudca určený podľa

rozvrhu práce na kalendárny rok, v ktorom vec došla súdu, je zákonným sudcom, potom

sudca určený podľa iného rozvrhu práce v zásade nie je zákonným sudcom.“), že zloženie

senátu malo byť určené podľa rozvrhu práce účinného v čase, keď vec súdu napadla a aj

zastupovanie členov senátu sa malo riadiť týmto rozvrhom práce. Stanovisko predsedu

najvyššieho súdu týkajúce sa zákonnosti zloženia senátu rozhodujúceho predmetnú vec

podľa jej názoru nebolo ničím odôvodnené, čo len potvrdzuje dôvodnosť jej ústavnej

sťažnosti aj v tomto smere.

18. V závere sťažovateľka zotrvala na podanej ústavnej sťažnosti v rozsahu, v akom

bola prijatá na ďalšie konanie, a súhlasila s upustením od konania ústneho pojednávania

vo veci.

19. Sťažovateľka odoslala ústavnému súdu ďalšie podanie datované 11. októbra

2020, v ktorom poukázala na rozhodnutia okresného súdu č. k. -434 zo 6. mája

2015, č. k. -551 z 26. januára 2018 a č. k. -558 z 31. októbra

2019, ktorými chcela podporiť ňou uvádzaný právny názor o povinnosti žalovanej ako

vlastníka domu previesť na sťažovateľku ako nájomcu vlastnícke právo k bytu podľa § 29

20. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom všetkých účastníkov konania

podľa upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,

keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

21. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

22. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

23. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa povaha zásahu. V súlade

s odsekom 3 tohto ustanovenia ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže

a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou

nečinnosťou, vo veci konal,

b) vrátiť vec na ďalšie konanie,

c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa,

d) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa, obnovil stav

pred ich porušením,

e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.

24. V zmysle ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo

vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až

d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

25. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

29. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

30. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

31. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

32. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ). Vykladať a aplikovať zákony je

v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (, ,

).

33. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

34. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

35. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky musí brať

do úvahy, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko

favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci

výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie ().

36. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

37. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj a , ktoré

vymedzujú prípady, keď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

38. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je námietka, že napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí dovolania, došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti aj k porušeniu základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru z dôvodu, že toto

rozhodnutie bolo podľa sťažovateľky vydané v nezákonne zloženom senáte, samotné

rozhodnutie je podľa sťažovateľky arbitrárne a bez riadneho odôvodnenia záverov

o odmietnutí ňou podaného dovolania, ktoré najvyšší súd posúdil neprimerane formalisticky

bez toho aby zohľadnil celý priebeh napadnutého konania vedeného aj pred súdmi nižších

stupňov.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu

39. Na účely posúdenia, či námietky sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiu

dovolacieho súdu sú relevantné, sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého

rozhodnutia dovolacieho súdu, ako aj s podaným dovolaním.

40. Sťažovateľka podané dovolanie odôvodnila dôvodmi prípustnosti dovolania

podľa a aj , t. j., že jednak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil sťažovateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj nesprávnym

právnym posúdením veci odvolacím súdom, pričom tieto dôvody od seba obsahovo

neodlíšila. Podaným dovolaním poukázala na to, že krajský súd ako súd odvolací správne

rozhodol, že v prípade prevodu bytu na sťažovateľku by sa nemala uplatňovať cena trhová,

ale cena určená podľa

41. V tejto súvislosti sťažovateľka považuje za nesprávny právny záver krajského

súdu, že žalovaná síce má povinnosť previesť na sťažovateľku byt, ktorý má sťažovateľka

v nájme, ale len v prípade, ak sa žalovaná rozhodne tento byt predať. Pokiaľ žalovaná nemá

záujem tento byt predať, nevzniká jej zákonná povinnosť previesť ho do vlastníctva

sťažovateľky ako nájomcu: «Uvádzam, že takéto zákonné ustanovenie (odkladacia

podmienka), ktoré by viazalo vznik zákonnej povinnosti žalovaného, obchodnej spoločnosti,

ako právneho nástupcu a nadobúdateľa vlastníctva k bytovému domu, predmetného bytu,

t. j. terajšieho vlastníka domu, bytu na prevod vlastníctva k predmetnému bytu do môjho

vlastníctva, žalobkyne, ako nájomcu bytu podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, výhradne len na

rozhodnutie tohto terajšieho vlastníka, že či sa rozhodne byt predať, nie je v § 16, ale ani

v § 17, § 18, § 29 ods. 2, ods. 4, ods. 6 cit. zákona, takéto zákonné ustanovenie v zákone

č. „o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“ nie je vôbec.» Ďalej

sťažovateľka poukázala na , , a , ktoré podľa nej

rovnako neobsahujú takto modifikovanú povinnosť žalovanej. Z uvedeného vyvodila,

že napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa opiera o neexistujúce zákonné ustanovenie, ide

preto o nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, čo je dovolacím dôvodom

podľa s poukazom na , ako aj dovolacím

dôvodom podľa s poukazom na .

42. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k uplatnenému

dovolaciemu dôvodu podľa vysporiadal odkázaním na publikované

rozhodnutie R 129/1999 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, a , v zmysle ktorých: «Postupom súdu

možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu

posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je

rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom

konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho

odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia),

úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva

na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré

(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv

spojených so súdnou ochranou práva.» Uvedené pravidlo aplikoval aj na konkrétny obsah

podaného dovolania, z ktorého nevyplynulo, že by sťažovateľka namietala procesný postup

súdu, ale namietala nesprávne právne posúdenie veci. Z tohto dôvodu bolo dovolanie

odmietnuté podľa , t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné.

43. K druhému dôvodu zakladajúcemu prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. b) najvyšší súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že síce sťažovateľka namieta

nesprávne právne posúdenie veci, ale spôsob, akým dovolaciu otázku naformulovala, nie je

dostatočne jasný a určitý: „Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach

alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku mala dovolateľka na mysli.“ Ďalej

najvyšší súd uviedol: „V prípade absencie vymedzenia právnej otázky v zmysle ustanovenia

nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie

a odvolací súd, pretože ak by k tomu pristúpil, dopustil by sa procesné neprípustného

dovolacieho prieskumu, ktorý by bol (všeobecne) v zjavnom rozpore s novou koncepciou

právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania, nastolenou prijatím aktuálneho

procesnoprávneho predpisu - , a zároveň takýto neprípustný

dovolací prieskumu by sa (konkrétne) priečil i cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1

(porovnaj analogicky , , , ,

, ).“ V tejto časti bolo preto podané dovolanie odmietnuté

podľa , t. j. dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími

dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až

.

44. Ústavný súd považuje za potrebné skonštatovať, že vymedzenie predmetu

a rozsahu dovolania patrí do výlučnej sféry sťažovateľky. Podstatnou náležitosťou

dovolania je vymedzenie dovolacích dôvodov, pričom de lege lata je prípustná aj kumulácia

dôvodov prípustnosti dovolania (). Úlohou najvyššieho súdu je podané

dovolanie posúdiť individuálne a, vychádzajúc z uplatnených dovolacích dôvodov,

vyhodnotiť, či niektorý z uplatnených dovolacích dôvodov je daný a ak áno, tak v súvislosti

s prípustnými dovolacími dôvodmi posúdiť, či sú závery odvolacieho súdu, ktoré dovolateľ

namieta, udržateľné.

45. Sťažovateľka označila za nesprávny podstatný záver v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ktorým vyslovil, že závisí výlučne od rozhodnutia žalovanej

ako vlastníka bytu, či byt, ktorý je predmetom sporu, prevedie na sťažovateľku alebo nie.

V tejto súvislosti v dovolaní namietala, že tento záver nie je podložený žiadnym

ustanovením , to znamená, že sťažovateľka zastáva názor,

že právny základ rozhodnutia krajského súdu nemá oporu v zákone. Ak potom krajský súd

rozhodol mimo rámca aplikovateľného znenia , rozhodol

svojvoľne. Ako už ústavný súd uviedol, o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, , ). Takým prípadom môže byť nepochybne aj

rozhodnutie založené na neexistujúcej právnej norme.

46. Sťažovateľkou tvrdenú arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu (rozhodnutie

bez opory v aplikovateľnom hmotnom práve) najvyšší súd riadne nepreskúmal a nedal

sťažovateľke na túto jej podstatnú námietku odpoveď. Tento nedostatok následne poznačil

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako celok, pretože najvyšší súd mal v prvom rade

ustáliť, či tvrdená arbitrárnosť môže odôvodniť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)

. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu potom platí, že ak dovolací súd zistí,

že dovolanie je prípustné z dôvodov zmätočnosti, nemusí už skúmať uplatnený dôvod

nesprávneho právneho posúdenia veci podľa a napadnuté

rozhodnutie musí zrušiť. Na druhej strane ak namietaný dôvod zmätočnosti preukázaný nie

je, pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho

v správnosti právneho posúdenia veci, pretože je logicky možné, že bude naplnený (m. m.

). Ústavný súd si uvedomuje, že sťažovateľka tvrdený nedostatok

rozhodnutia odvolacieho súdu sama označila ako vadu konania podľa

a aj ako nesprávne právne posúdenie podľa . To v okolnostiach jej

prípadu nie je nepochopiteľné, hoci vo všeobecnosti obvykle nenastáva situácia, že by

obsahovo tá istá dovolacia námietka spadala pod obidva dôvody prípustnosti dovolania.

46.1 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutkové okolnosti sporu.

Sťažovateľka sa ako nájomca bytu domáhala uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva

k tomuto bytu proti žalovanej ako vlastníkovi bytového domu. Svoj nárok odvodzovala

od skutočnosti, že tento byt jej bol pridelený jej vtedajším zamestnávateľom štátnym

podnikom. V rámci likvidácie štátneho podniku bol bytový dom, v ktorom sa nachádzal aj

predmetný byt, prevedený na fyzickú osobu vo verejnej dražbe. V roku 1997 fyzická osoba

vložila celý bytový dom do obchodnej spoločnosti, ktorá sa stala jeho vlastníkom. Táto

obchodná spoločnosť bola žalovanou v druhom rade popri fyzickej osobe, ktorá bytový dom

nadobudla od štátneho podniku, ktorú sťažovateľka rovnako žalovala o splnenie už

uvedenej povinnosti. Žaloba proti žalovanej v prvom rade bola zamietnutá z dôvodu

nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Úlohou okresného súdu a aj krajského súdu bolo

posúdiť nielen to, či sťažovateľka má právo na prevod vlastníckeho práva k bytu, ktorý bol

pôvodne bytom štátneho podniku, ale aj to, či na tento prevod možno aplikovať § 29 ods. 2

a či sa povinnosť predaja vzťahuje aj na žalovanú ako právnu

nástupkyňu štátneho podniku.

47. Ústavný súd nemá ambíciu hodnotiť, či sťažovateľkou uplatnená námietka

skutočne zakladá prípustnosť dovolania podľa alebo , čo by

bolo neprípustným zásahom do rozhodovacej autonómie dovolacieho súdu v otázke

posudzovania prípustnosti dovolania (, ). Úlohou ústavného

súdu je ale posúdiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z toho pohľadu, či závery

v ňom uvedené zodpovedajú požiadavkám obsiahnutým v základnom práve na súdnu

ochranu a práve na spravodlivé súdne konanie, a teda či sú ústavne udržateľné.

48. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd nevenoval dostatočnú pozornosť

analýze podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu. Napriek zrozumiteľnej argumentácii

sťažovateľky v podanom dovolaní, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je založené

na neexistujúcej právnej norme, uzavrel, že sťažovateľka tým namietala správnosť právnych

záverov odvolacieho súdu, čo nezakladá vadu konania v zmysle ,

a neprípustnosť jej dovolania podľa odôvodnil tým, že dovolacia otázka

formulovaná sťažovateľkou je nejasná a neurčitá.

49. Dovolanie je v systéme opravných prostriedkov v civilnom procese zaradené

medzi mimoriadne opravné prostriedky a jeho úlohou nemá byť naplnenie funkcie

všeobecnej tretej súdnej inštancie, a preto sú podmienky prípustnosti dovolania taxatívne

vymedzené. Je preto namieste vyžadovať, aby dovolateľ sám náležitým spôsobom vymedzil

dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania. Na druhej strane dovolací súd nemôže

rezignovať na svoju povinnosť vykladať podmienky prípustnosti dovolania tak, aby bola

naplnená ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcom ochranu

základných práv a slobôd (napr. , ).

50. Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu nedáva dostačujúcu odpoveď na sťažovateľkou jednoznačne formulované

námietky tvoriace obsah jej dovolania. Závery najvyššieho súdu sú z tohto dôvodu

nepresvedčivé a nenapĺňajú požiadavky kladené na rozhodnutia súdov v zmysle základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

51. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k otázke

prípustnosti dovolania podľa argumentuje aj právnym názorom

prezentovaným v rozhodnutí R 129/1999, podľa ktorého kvalita odôvodnenia rozhodnutia

z hľadiska logickosti a opodstatnenosti uvádzaných záverov, resp. možnej arbitrárnosti

rozhodnutia, nemôže založiť prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Odhliadnuc

od faktu, že ide o rozhodnutie, ktoré sa týkalo dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1

písm. f) , musí ústavný súd upozorniť na to, že tento právny

názor už bol prekonaný rozhodovacou činnosťou samotného najvyššieho súdu (napr.

sp. zn. , , ). Ústavný súd takisto zastáva názor,

že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá

procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho

prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa

(, , ).

52. Najvyšší súd uvedené okolnosti pri posudzovaní prípustnosti dovolania

v prejednávanej veci vôbec nezohľadnil, a to bez uvedenia dostatočných dôvodov

v napadnutom rozhodnutí, čo rovnako negatívnym spôsobom zasiahlo do základného práva

sťažovateľky podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ktorého obsahom je aj právo sťažovateľky legitímne očakávať taký výklad

právnej normy, ktorý je aj z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľný.

53. V súvislosti s posudzovaním právnej otázky formulovanej v zmysle

ústavný súd poukazuje na nález č. k. -42 z 9. júna 2020, v odôvodnení

ktorého okrem iného vyslovil, že «... najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť

dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil

na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod,

vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa a až následne možno posúdiť, (a) či

od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré

z písmen a) až c) v . Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť

dovolateľovi a textu dovolania ako celku, ale na druhej strane ani dotvárať vec na úkor

procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu

„hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej

otázky.».

54. Na základe dôvodov uvedených v bodoch 48 až 53 tohto nálezu ústavný súd

uzavrel, že je potrebné vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(výrok 1) a ako následok vysloveného porušenia zrušil napadnuté rozhodnutie dovolacieho

súdu (výrok 2), ktorému sa vec vráti na ďalšie konanie a rozhodovanie, čím sa vytvorí

priestor na odstránenie vytýkaných nedostatkov a na nápravu porušenia práv sťažovateľky

v zmysle výroku 1 tohto nálezu.

55. Úlohou najvyššieho súdu bude opätovne posúdiť námietky sťažovateľky, ktoré

smerovali k nespokojnosti s právnym názorom krajského súdu, ktorý podľa jej názoru

nemal žiadnu zákonnú oporu, a vyhodnotiť, či uvedená námietka je spôsobilá založiť

prípustnosť dovolania podľa a subsidiárne podľa .

IV.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

56. Sťažovateľka napadla rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí jej dovolania

z dôvodu formalistického prístupu k posudzovaniu obsahu tohto dovolania. Ústavný súd jej

ústavnej sťažnosti vyhovel a úlohou dovolacieho súdu bude opätovne posúdiť a vyhodnotiť

jej dovolacie námietky. Aj keď predmet konania pred všeobecnými súdmi sa týka prevodu

vlastníckeho práva k bytu, čo bezpochyby spadá pod základné právo vlastniť majetok podľa

a právo na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu,

prípadné vyslovenie porušenia tohto článku by v postate predznamenalo samotný výsledok

sporu. Navyše úlohou ústavného súdu v tomto konaní o podanej ústavnej sťažnosti nebolo

posúdiť hmotnoprávny nárok sťažovateľky, ale preskúmať, či jej bol zaručený prístup

k dovolaciemu konaniu v súlade so základným právom na súdnu ochranu a právom

na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd v dovolacom konaní rovnako v prvom rade

procesne vyhodnotí, či je dovolanie podané sťažovateľkou prípustné a ak následne dôjde

ku kladnému záveru, bude môcť posúdiť aj hmotnoprávnu stránku sporu. V tejto fáze

konania by bolo predčasné uvažovať aj o vyslovení porušenia označených majetkových

práv, preto v tejto časti ústavný súd podanej ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

57. K porušeniu základného práva na zákonného sudcu ústavný súd uvádza, že ani

v tejto časti nemožno podanej ústavnej sťažnosti vyhovieť. V zmysle Rozvrhu práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2018 bolo zloženie senátu 5C, ktorý

v zmysle osobitnej časti rozvrhu práce rozhoduje v agende Cdo, ktorá senátu došla

do 31. decembra 2017, takéto: JUDr. Helena Haukvitzová – predsedníčka senátu,

JUDr. Jana Bajánková – predsedníčka senátu a JUDr. Danica Kočičková – členka senátu.

V tomto zložení rozhodol senát 5C o odklade vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu,

ktoré sťažovateľka napadla dovolaním, a to uznesením sp. zn. z 29. októbra

2018. O dovolaní bolo rozhodnuté napadnutým rozhodnutím 28. marca 2019. Rozvrh práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2019 uvádza, že zloženie senátu 5C je takéto:

JUDr. Helena Haukvitzová – predsedníčka senátu, JUDr. Jana Bajánková – predsedníčka

senátu, JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD. – člen senátu. Zmena v zložení senátu 5C nastala

pri osobe tretieho člena senátu, keď JUDr. Danicu Kočičkovú vystriedal JUDr. Ing. Ján

Gandžala, PhD. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplynulo, že JUDr. Danica

Kočičková bola na najvyššom súde dočasne pridelená. Uvedené zodpovedá aj osobitnej

časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2018, kde sa na s. 18

uvádza, že JUDr. Danica Kočičková je sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici

dočasne pridelenou na výkon funkcie na najvyššom súde. V Rozvrhu práce Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky na rok 2019 už medzi dočasne pridelenými sudcami nefiguruje,

ale ako dočasne pridelený sudca je uvedený JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD., sudca

Krajského súdu v Banskej Bystrici dočasne pridelený na výkon funkcie na najvyššom súde.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na poznámky uvedené k osobitnej časti v rámci

organizácie práce občianskoprávneho kolégia v Rozvrhu práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rok 2019, kde sa v ods. 1 uvádza: „Veci, ktoré napadli senátom do

31. decembra 2018, vrátane vecí vrátených podriadeným súdom ako predčasne

predložených, dokončia senáty v pôvodnom zložení; to neplatí, ak bol nahradený člen

senátu, ktorý už nevykonáva funkciu sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo ak

bol predseda senátu alebo člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na výkon

funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený

výkon funkcie sudcu, alebo ak mu funkcia sudcu zanikla. Na zastupovanie predsedov

senátov alebo členov senátu a na doplnenie neúplných senátov sa použijú ustanovenia

všeobecnej časti rozvrhu práce.“

58. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci budú rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

59. Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi

kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto

základného práva. K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu

príslušnosť súdov a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch

a v o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov vymedzené od samosudcu až po iné rozhodovacie útvary (senáty)

zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým

sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom,

ktorý určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne

a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48

ods. 1 ().

60. Nie je porušením práva na zákonného sudcu, ak dôjde k zmene v zložení senátu

z dôvodu prezumovaného zákonom, resp. rozvrhom práce a spôsobom, ktorý je s nimi

v súlade ().

61. Z uvedeného vyplýva, že od nápadu veci po jej rozhodnutie došlo k zmene

v osobe tretieho člena senátu. Uvedená zmena ale sledovala príslušné ustanovenia rozvrhov

práce, preto možno vylúčiť, že by táto zmena zasiahla do základného práva sťažovateľky

na zákonného sudcu v zmysle . Z týchto dôvodov ústavný súd podanej

ústavnej sťažnosti nemohol vyhovieť ani v tejto časti (bod 4 výroku tohto nálezu).

62. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje

na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby

a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky

nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených

dohovorom (, ).

63. Ústavný súd predstavuje v Slovenskej republike posledný inštitucionálny

mechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd,

ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov

verejnej moci. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii

účinný prostriedok nápravy, ktorý aj využila podaním ústavnej sťažnosti, a tak bola jej

právam poskytnutá ochrana zo strany ústavného súdu (, bod 38). Ústavný

súd preto konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením

čl. 13 dohovoru a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, keďže týmto nálezom došlo

k jeho zrušeniu, preto návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Trovy konania

64. Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia.

65. Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal ústavný súd z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vypočítal ako

jednu šestinu výpočtového základu, ktorým je priemerná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za predchádzajúci polrok (§ 1 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3 vyhlášky).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon v roku 2019 je vo výške 163,33 € a za úkon

v roku 2020 je to suma 177 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu za dva úkony

právnej služby v roku 2019 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti)

a jeden úkon v roku 2020 (vyjadrenie k vyjadreniu odporcu a zúčastnenej osoby). Úhrada

za tri úkony právnej služby (2 × 163,33 € + 1 × 177 € = 503,66 €) spolu s režijným

paušálom (2 × 9,80 € + 1 × 10,62 € = 30,22 €) predstavuje spolu sumu 533,88 € (výrok 3

nálezu).

66. Náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

67. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu