Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 318 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (325)IV. ÚS 372/2020
PDF · 629.67 KB
No categories available
IV. ÚS 372/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom
Földesom, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 80/2017 z 28. marca 2019
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 80/2017 z 28. marca 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 80/2017
z 28. marca 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej
právneho zástupcu JUDr. Ľudovíta Földesa, Domašská 11, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 372/2020-16 z 25. augusta 2020 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 80/2017 z 28. marca 2019
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako
žalobkyňa domáhala proti obchodnej spoločnosti (ďalej aj „žalovaná“
alebo „zúčastnená osoba“), uloženia povinnosti uzatvoriť so sťažovateľkou kúpnu zmluvu
na prevod vlastníckeho práva k bytu v bytovom dome v zmysle ustanovení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“) ako nájomca bytu voči
vlastníkovi bytového domu.
3. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) ako súd prvej inštancie
v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 7 C 416/2004 z 2. júna 2016 (ďalej len „rozsudok súdu
prvej inštancie“) žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala
sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) potvrdil
rozhodnutie okresného súdu rozsudkom sp. zn. 6 Co 414/2016 z 25. januára 2017 (ďalej len
„rozhodnutie odvolacieho súdu“). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka
dovolanie z dôvodu existencie vady napadnutého rozhodnutia podľa § 420 písm. f) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“) a z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd rozhodol
uznesením sp. zn. 5 Cdo 80/2017 z 29. októbra 2018 o odklade právoplatnosti rozhodnutia
krajského súdu. Neskôr napadnutým rozhodnutím podané dovolanie odmietol z dôvodov
podľa § 447 písm. c) a f) CSP.
4. Ústavnou sťažnosťou sťažovateľka napáda rozhodnutie najvyššieho súdu
o odmietnutí dovolania z dôvodu, že dovolací súd nesprávne posúdil prípustnosť dovolania.
Namieta, že formalisticky odmietol dovolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom právnom
posúdení veci podľa § 447 písm. f) CSP, keď uviedol, že sťažovateľka nenaformulovala
konkrétnu právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená.
5. Sťažovateľka dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP vymedzila tak,
že odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne aplikoval na skutkový a právny stav veci
§ 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. v spojení s § 29 ods. 6 tohto zákona, ak uviedol,
že žalovaná môže previesť vlastnícke právo k bytu podľa § 16 zákona č. 182/1993 Z. z.
do vlastníctva sťažovateľky, ale len v prípade, ak sa žalovaná rozhodne byt predať. Podľa
mienky sťažovateľky zo žiadneho ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. nevyplýva,
že vlastník bytového domu má povinnosť previesť vlastnícke právo k bytu na nájomcu iba
v prípade, ak sa rozhodne tento byt predať. Ďalej argumentovala, že právny predchodca
žalovanej – štátny podnik ako vlastník bytového domu mal povinnosť previesť na nájomcov
vlastnícke právo k bytom v bytovom dome, ak ho o to požiadali, a táto povinnosť prešla aj
na terajšieho vlastníka bytového domu ako žalovanej, a to podľa § 29 ods. 2, 4, 5 a 6 zákona
č. 182/1993 Z. z. Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom je v rozpore aj s § 29
ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. Výslovne uviedla: „... primárnou otázkou určujúcou
predmet celého súdneho sporu ako to vyplýva aj z vymedzenia dovolacích dôvodov
v dovolaní, ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená bolo, či je
povinný súčasný vlastník bytu v zmysle ust. zák. č. 182/1993 Z. z. na nájomcu, dovolateľku,
previesť vlastníctvo k bytu iba v prípade, ak sa rozhodne previesť vlastnícke právo k bytu
terajší vlastník bytového domu a aj predmetného bytu zo svojho vlastníctva...“
6. Sťažovateľka tvrdí, že neboli splnené zákonné dôvody na odmietnutie jej
dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Zastáva názor, že ňou podané
dovolanie bolo riadne odôvodnené podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 428 CSP.
Najvyšší súd rozhodol arbitrárne a napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď
uviedol, že sťažovateľka nenaformulovala právnu otázku, ktorá dovolacím súdom dosiaľ
nebola riešená.
7. Okrem toho sťažovateľka namieta, že senát najvyššieho súdu rozhodoval o jej
dovolaní v nezákonnom zložení, keď o odklade právoplatnosti rozsudku krajského súdu
napadnutého dovolaním rozhodoval senát 5C v zložení JUDr. Jana Bajánková –
predsedníčka senátu, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Danica Kočičková a napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu vydal senát 5C v zložení JUDr. Jana Bajánková –
predsedníčka senátu, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD., čím malo
dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety
8. Zároveň sťažovateľka namieta, že mala oprávnené zákonné očakávanie
na nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu ako jeho nájomca v zmysle zákona č. 182/1993
Z. z., ktoré nebolo naplnené. Z tohto dôvodu došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie ňou označených
práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Napadnuté rozhodnutie žiada zrušiť a vec
vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka si uplatňuje aj nárok na náhradu
trov konania proti najvyššiemu súdu.
II.
Vyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb
10. Ústavný súd upovedomil v zmysle § 33 ods. 1 a § 126 zákona o ústavnom súde
prípisom zo 7. septembra 2020 o podanej ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu obchodnú
spoločnosť , a oboznámil ju s možnosťou vyjadriť sa k podanej ústavnej
sťažnosti.
11. Zúčastnená osoba sa vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu
28. septembra 2020. Uviedla, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje rozhodnutie
o odmietnutí dovolania sťažovateľky odôvodnil dostatočne, napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nie je arbitrárne a žiadnym spôsobom neporušuje sťažovateľkou označené
práva. Vyslovila názor, že sťažovateľka dovolacie otázky nenaformulovala jasne a určito,
preto najvyšší súd jej dovolanie odmietol. Ďalej uviedla, že obchodná spoločnosť
, nie je vlastníkom domu v zmysle § 5 ods. 5, resp. ods. 7 zákona
č. 182/1993 Z. z., a preto aj prípadné riešenie otázky, či § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.
zaväzuje tohto vlastníka domu odpredať byt nájomcovi bez ohľadu na jej vôľu vlastníka byt
predať, je pre riešenie tohto prípadu irelevantné. K prípadnému porušeniu základného práva
na zákonného sudcu poukázala zúčastnená osoba na Rozvrhy práce Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pre roky 2018 a 2019 s tým, že zmena v osobe zákonného sudcu bola
vykonaná v súlade s týmito dokumentami. Okrem toho poukázala na pomer hlasov, ktorým
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo prijaté (3:0), s tým, že hlas meniaceho sa
člena senátu by neovplyvnil výsledok konania.
12. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom č. k. KP 3/2020-427,
Cpj 152/2020 zo 17. septembra 2020 písomne vyjadril aj predseda najvyššieho súdu
JUDr. Ján Šikuta, PhD. (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), ktorý v relevantnej časti
svojho vyjadrenia uviedol, že z hľadiska sťažovateľkou tvrdenej prípustnosti dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP je názor najvyššieho súdu, že nesprávne právne posúdenie
nespôsobuje procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP v súlade s jeho doterajšou
rozhodovacou praxou. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP poukázal
predseda najvyššieho súdu opätovne na existujúcu prax senátov najvyššieho súdu, že
dovolateľ je povinný vymedziť dovolaciu otázku dostatočne určito, čo v prípade
sťažovateľky nebolo splnené. Sťažovateľka neuviedla konkrétnu právnu otázku, na jej jasné
formulovanie nie je postačujúce len všeobecné konštatovanie porušenia viacerých
ustanovení právnych predpisov. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa jeho
názoru súladné so zákonom a s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.
13. K namietanému nezákonne zloženému senátu, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal, poukázal, že k zmene v zložení senátu došlo z dôvodu skončenia dočasného
pridelenia sudkyne JUDr. Danice Kočičkovej, a to ku 31. decembru 2019 (správne zrejme
2018, pozn.), ktorá bola nahradená v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu.
14. Predseda najvyššieho súdu uzavrel, že ústavnú sťažnosť žiada ako nedôvodnú
zamietnuť, a zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
15. Vyjadrenie zúčastnenej osoby a predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zaslal
na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľke, ktorá v písomnej replike z 11. októbra 2020
uviedla, že naďalej zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti, a to z dôvodu, že najvyšší súd
vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevyvrátil jej argumentáciu týkajúcu sa
formalistického až arbitrárneho prístupu najvyššieho súdu k formulácii dovolacej otázky
v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Stroho poukázal iba na príslušné zákonné ustanovenia,
neuviedol konkrétne rozhodnutia prezentujúce ním uvádzanú ustálenú rozhodovaciu prax.
16. Sťažovateľka na podporu svojich nárokov poukázala na rozhodovaciu prax
ústavného súdu týkajúcu sa výkladu právnych noriem a formalistického prístupu súdov
k týmto normám, ktorý nie je žiaduci a popiera účel a význam základného práva na súdnu
ochranu (I. ÚS 155/2017, IV. ÚS 1/02), rozoberajúcu požiadavky na riadne a mimoriadne
opravné prostriedky (II. ÚS 78/02) a podstatu materiálneho právneho štátu (PL. ÚS 17/08).
Ďalej uviedla príklady z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky pojednávajúce
rovnako o nevhodnosti prílišného formalizmu pri výklade právnych noriem (nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3199/12). Citovala z uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Sžo 31/2013 z 31. marca 2014: „Pokiaľ súd pri skúmaní procesných
podmienok konania má pochybnosti o ich splnení, potom nemôže konanie pre tento
nedostatok zastaviť, ale túto otázku musí riešiť pozitívne, teda vec musí prejednať. Opačným
výkladom by bol porušený princíp zákazu denegatio iustitiae, spočívajúci v tom, že súd je
povinný vykonávať súdnictvo. K odmietnutiu spravodlivosti dochádza, ak súd bez zákonného
dôvodu rozhodne, že neposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúceho sa súdnej
ochrany.“ Ďalej uviedla aj príklady rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva
týkajúce sa čl. 6 ods. 1 dohovoru: „Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 dohovoru detailne
popisoval procesné záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne
nechránil to, čo samo osebe umožňuje mať prospech práve z tých záruk, teda prístup k súdu.
Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,
ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že
právo na pristúp k súdu tvorí esenciálny prvok na spravodlivý proces.“ (rozsudok Golder
proti Spojenému kráľovstvu) a ďalej: „Právo na prístup súdu môže podliehať rôznym
procesným obmedzeniam a formalitám, no iba pri zachovaní jeho podstaty a pri
rešpektovaní primeranosti obmedzenia , aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do
takej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby
konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t.j. aby nebolo svojvoľné.“ (rozsudok
Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu).
17. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka uviedla, poukazujúc
na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 448/2016 z 31. augusta 2017 („Ak sudca určený podľa
rozvrhu práce na kalendárny rok, v ktorom vec došla súdu, je zákonným sudcom, potom
sudca určený podľa iného rozvrhu práce v zásade nie je zákonným sudcom.“), že zloženie
senátu malo byť určené podľa rozvrhu práce účinného v čase, keď vec súdu napadla a aj
zastupovanie členov senátu sa malo riadiť týmto rozvrhom práce. Stanovisko predsedu
najvyššieho súdu týkajúce sa zákonnosti zloženia senátu rozhodujúceho predmetnú vec
podľa jej názoru nebolo ničím odôvodnené, čo len potvrdzuje dôvodnosť jej ústavnej
sťažnosti aj v tomto smere.
18. V závere sťažovateľka zotrvala na podanej ústavnej sťažnosti v rozsahu, v akom
bola prijatá na ďalšie konanie, a súhlasila s upustením od konania ústneho pojednávania
vo veci.
19. Sťažovateľka odoslala ústavnému súdu ďalšie podanie datované 11. októbra
2020, v ktorom poukázala na rozhodnutia okresného súdu č. k. 16 C 38/2007-434 zo 6. mája
2015, č. k. 9 C 316/2004-551 z 26. januára 2018 a č. k. 12 C 347/2009-558 z 31. októbra
2019, ktorými chcela podporiť ňou uvádzaný právny názor o povinnosti žalovanej ako
vlastníka domu previesť na sťažovateľku ako nájomcu vlastnícke právo k bytu podľa § 29
20. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom všetkých účastníkov konania
podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
21. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety
ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
22. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
23. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa povaha zásahu. V súlade
s odsekom 3 tohto ustanovenia ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže
a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou
nečinnosťou, vo veci konal,
b) vrátiť vec na ďalšie konanie,
c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa,
d) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa, obnovil stav
pred ich porušením,
e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.
24. V zmysle § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo
vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až
d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
26. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
27. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
29. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
30. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
31. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
32. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Vykladať a aplikovať zákony je
v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03,
33. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým
vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).
34. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
35. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky musí brať
do úvahy, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
(resp. práva na spravodlivé súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko
favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci
výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho
neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (I. ÚS 2/08).
36. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
37. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať
obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP, ktoré
vymedzujú prípady, keď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok (I. ÚS 51/2020).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
38. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je námietka, že napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí dovolania, došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti aj k porušeniu základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru z dôvodu, že toto
rozhodnutie bolo podľa sťažovateľky vydané v nezákonne zloženom senáte, samotné
rozhodnutie je podľa sťažovateľky arbitrárne a bez riadneho odôvodnenia záverov
o odmietnutí ňou podaného dovolania, ktoré najvyšší súd posúdil neprimerane formalisticky
bez toho aby zohľadnil celý priebeh napadnutého konania vedeného aj pred súdmi nižších
stupňov.
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu
39. Na účely posúdenia, či námietky sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiu
dovolacieho súdu sú relevantné, sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého
rozhodnutia dovolacieho súdu, ako aj s podaným dovolaním.
40. Sťažovateľka podané dovolanie odôvodnila dôvodmi prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP a aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP, t. j., že jednak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil sťažovateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj nesprávnym
právnym posúdením veci odvolacím súdom, pričom tieto dôvody od seba obsahovo
neodlíšila. Podaným dovolaním poukázala na to, že krajský súd ako súd odvolací správne
rozhodol, že v prípade prevodu bytu na sťažovateľku by sa nemala uplatňovať cena trhová,
ale cena určená podľa zákona č. 182/1993 Z. z.
41. V tejto súvislosti sťažovateľka považuje za nesprávny právny záver krajského
súdu, že žalovaná síce má povinnosť previesť na sťažovateľku byt, ktorý má sťažovateľka
v nájme, ale len v prípade, ak sa žalovaná rozhodne tento byt predať. Pokiaľ žalovaná nemá
záujem tento byt predať, nevzniká jej zákonná povinnosť previesť ho do vlastníctva
sťažovateľky ako nájomcu: «Uvádzam, že takéto zákonné ustanovenie (odkladacia
podmienka), ktoré by viazalo vznik zákonnej povinnosti žalovaného, obchodnej spoločnosti,
ako právneho nástupcu a nadobúdateľa vlastníctva k bytovému domu, predmetného bytu,
t. j. terajšieho vlastníka domu, bytu na prevod vlastníctva k predmetnému bytu do môjho
vlastníctva, žalobkyne, ako nájomcu bytu podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, výhradne len na
rozhodnutie tohto terajšieho vlastníka, že či sa rozhodne byt predať, nie je v § 16, ale ani
v § 17, § 18, § 29 ods. 2, ods. 4, ods. 6 cit. zákona, takéto zákonné ustanovenie v zákone
č. 182/1993 Z. z. „o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“ nie je vôbec.» Ďalej
sťažovateľka poukázala na § 29 ods. 2, 4, 5 a 6 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré podľa nej
rovnako neobsahujú takto modifikovanú povinnosť žalovanej. Z uvedeného vyvodila,
že napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa opiera o neexistujúce zákonné ustanovenie, ide
preto o nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, čo je dovolacím dôvodom
podľa § 432 ods. 1 CSP s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ako aj dovolacím
dôvodom podľa § 431 ods. 1 CSP s poukazom na § 420 písm. f) CSP.
42. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k uplatnenému
dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP vysporiadal odkázaním na publikované
rozhodnutie R 129/1999 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014,
3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011 a 6 Cdo 90/2012, v zmysle ktorých: «Postupom súdu
možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu
posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je
rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom
konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia),
úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva
na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré
(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou práva.» Uvedené pravidlo aplikoval aj na konkrétny obsah
podaného dovolania, z ktorého nevyplynulo, že by sťažovateľka namietala procesný postup
súdu, ale namietala nesprávne právne posúdenie veci. Z tohto dôvodu bolo dovolanie
odmietnuté podľa § 447 písm. c) CSP, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné.
43. K druhému dôvodu zakladajúcemu prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. b) CSP najvyšší súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že síce sťažovateľka namieta
nesprávne právne posúdenie veci, ale spôsob, akým dovolaciu otázku naformulovala, nie je
dostatočne jasný a určitý: „Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach
alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku mala dovolateľka na mysli.“ Ďalej
najvyšší súd uviedol: „V prípade absencie vymedzenia právnej otázky v zmysle ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie
a odvolací súd, pretože ak by k tomu pristúpil, dopustil by sa procesné neprípustného
dovolacieho prieskumu, ktorý by bol (všeobecne) v zjavnom rozpore s novou koncepciou
právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania, nastolenou prijatím aktuálneho
procesnoprávneho predpisu - Civilného sporového poriadku, a zároveň takýto neprípustný
dovolací prieskumu by sa (konkrétne) priečil i cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1
CSP (porovnaj analogicky 1 Cdo 23/2017, 2 Cdo 117/2017, 3 Cdo 6/2017, 4 Cdo 95/2017,
7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 78/2017).“ V tejto časti bolo preto podané dovolanie odmietnuté
podľa § 447 písm. f) CSP, t. j. dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až
44. Ústavný súd považuje za potrebné skonštatovať, že vymedzenie predmetu
a rozsahu dovolania patrí do výlučnej sféry sťažovateľky. Podstatnou náležitosťou
dovolania je vymedzenie dovolacích dôvodov, pričom de lege lata je prípustná aj kumulácia
dôvodov prípustnosti dovolania (Plz. ÚS 1/2018). Úlohou najvyššieho súdu je podané
dovolanie posúdiť individuálne a, vychádzajúc z uplatnených dovolacích dôvodov,
vyhodnotiť, či niektorý z uplatnených dovolacích dôvodov je daný a ak áno, tak v súvislosti
s prípustnými dovolacími dôvodmi posúdiť, či sú závery odvolacieho súdu, ktoré dovolateľ
namieta, udržateľné.
45. Sťažovateľka označila za nesprávny podstatný záver v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ktorým vyslovil, že závisí výlučne od rozhodnutia žalovanej
ako vlastníka bytu, či byt, ktorý je predmetom sporu, prevedie na sťažovateľku alebo nie.
V tejto súvislosti v dovolaní namietala, že tento záver nie je podložený žiadnym
ustanovením zákona č. 182/1993 Z. z., to znamená, že sťažovateľka zastáva názor,
že právny základ rozhodnutia krajského súdu nemá oporu v zákone. Ak potom krajský súd
rozhodol mimo rámca aplikovateľného znenia zákona č. 182/1993 Z. z., rozhodol
svojvoľne. Ako už ústavný súd uviedol, o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(III. ÚS 264/05). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Takým prípadom môže byť nepochybne aj
rozhodnutie založené na neexistujúcej právnej norme.
46. Sťažovateľkou tvrdenú arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu (rozhodnutie
bez opory v aplikovateľnom hmotnom práve) najvyšší súd riadne nepreskúmal a nedal
sťažovateľke na túto jej podstatnú námietku odpoveď. Tento nedostatok následne poznačil
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako celok, pretože najvyšší súd mal v prvom rade
ustáliť, či tvrdená arbitrárnosť môže odôvodniť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu potom platí, že ak dovolací súd zistí,
že dovolanie je prípustné z dôvodov zmätočnosti, nemusí už skúmať uplatnený dôvod
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a napadnuté
rozhodnutie musí zrušiť. Na druhej strane ak namietaný dôvod zmätočnosti preukázaný nie
je, pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho
v správnosti právneho posúdenia veci, pretože je logicky možné, že bude naplnený (m. m.
II. ÚS 89/2018). Ústavný súd si uvedomuje, že sťažovateľka tvrdený nedostatok
rozhodnutia odvolacieho súdu sama označila ako vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP
a aj ako nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. To v okolnostiach jej
prípadu nie je nepochopiteľné, hoci vo všeobecnosti obvykle nenastáva situácia, že by
obsahovo tá istá dovolacia námietka spadala pod obidva dôvody prípustnosti dovolania.
46.1 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutkové okolnosti sporu.
Sťažovateľka sa ako nájomca bytu domáhala uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva
k tomuto bytu proti žalovanej ako vlastníkovi bytového domu. Svoj nárok odvodzovala
od skutočnosti, že tento byt jej bol pridelený jej vtedajším zamestnávateľom štátnym
podnikom. V rámci likvidácie štátneho podniku bol bytový dom, v ktorom sa nachádzal aj
predmetný byt, prevedený na fyzickú osobu vo verejnej dražbe. V roku 1997 fyzická osoba
vložila celý bytový dom do obchodnej spoločnosti, ktorá sa stala jeho vlastníkom. Táto
obchodná spoločnosť bola žalovanou v druhom rade popri fyzickej osobe, ktorá bytový dom
nadobudla od štátneho podniku, ktorú sťažovateľka rovnako žalovala o splnenie už
uvedenej povinnosti. Žaloba proti žalovanej v prvom rade bola zamietnutá z dôvodu
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Úlohou okresného súdu a aj krajského súdu bolo
posúdiť nielen to, či sťažovateľka má právo na prevod vlastníckeho práva k bytu, ktorý bol
pôvodne bytom štátneho podniku, ale aj to, či na tento prevod možno aplikovať § 29 ods. 2
zákona č. 182/1993 Z. z. a či sa povinnosť predaja vzťahuje aj na žalovanú ako právnu
nástupkyňu štátneho podniku.
47. Ústavný súd nemá ambíciu hodnotiť, či sťažovateľkou uplatnená námietka
skutočne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP alebo § 421 CSP, čo by
bolo neprípustným zásahom do rozhodovacej autonómie dovolacieho súdu v otázke
posudzovania prípustnosti dovolania (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016). Úlohou ústavného
súdu je ale posúdiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z toho pohľadu, či závery
v ňom uvedené zodpovedajú požiadavkám obsiahnutým v základnom práve na súdnu
ochranu a práve na spravodlivé súdne konanie, a teda či sú ústavne udržateľné.
48. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd nevenoval dostatočnú pozornosť
analýze podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu. Napriek zrozumiteľnej argumentácii
sťažovateľky v podanom dovolaní, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je založené
na neexistujúcej právnej norme, uzavrel, že sťažovateľka tým namietala správnosť právnych
záverov odvolacieho súdu, čo nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP,
a neprípustnosť jej dovolania podľa § 421 CSP odôvodnil tým, že dovolacia otázka
formulovaná sťažovateľkou je nejasná a neurčitá.
49. Dovolanie je v systéme opravných prostriedkov v civilnom procese zaradené
medzi mimoriadne opravné prostriedky a jeho úlohou nemá byť naplnenie funkcie
všeobecnej tretej súdnej inštancie, a preto sú podmienky prípustnosti dovolania taxatívne
vymedzené. Je preto namieste vyžadovať, aby dovolateľ sám náležitým spôsobom vymedzil
dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania. Na druhej strane dovolací súd nemôže
rezignovať na svoju povinnosť vykladať podmienky prípustnosti dovolania tak, aby bola
naplnená ústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcom ochranu
základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 186/08, I. ÚS 164/2012).
50. Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nedáva dostačujúcu odpoveď na sťažovateľkou jednoznačne formulované
námietky tvoriace obsah jej dovolania. Závery najvyššieho súdu sú z tohto dôvodu
nepresvedčivé a nenapĺňajú požiadavky kladené na rozhodnutia súdov v zmysle základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
51. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k otázke
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP argumentuje aj právnym názorom
prezentovaným v rozhodnutí R 129/1999, podľa ktorého kvalita odôvodnenia rozhodnutia
z hľadiska logickosti a opodstatnenosti uvádzaných záverov, resp. možnej arbitrárnosti
rozhodnutia, nemôže založiť prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Odhliadnuc
od faktu, že ide o rozhodnutie, ktoré sa týkalo dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, musí ústavný súd upozorniť na to, že tento právny
názor už bol prekonaný rozhodovacou činnosťou samotného najvyššieho súdu (napr.
sp. zn. 6 Cdo 10/2019, 3 Cdo 219/2018, 4 Cdo 77/2019). Ústavný súd takisto zastáva názor,
že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá
procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho
prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP
(IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 167/2020, IV. ÚS 447/2020).
52. Najvyšší súd uvedené okolnosti pri posudzovaní prípustnosti dovolania
v prejednávanej veci vôbec nezohľadnil, a to bez uvedenia dostatočných dôvodov
v napadnutom rozhodnutí, čo rovnako negatívnym spôsobom zasiahlo do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorého obsahom je aj právo sťažovateľky legitímne očakávať taký výklad
právnej normy, ktorý je aj z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľný.
53. V súvislosti s posudzovaním právnej otázky formulovanej v zmysle § 421 CSP
ústavný súd poukazuje na nález č. k. I. ÚS 336/2019-42 z 9. júna 2020, v odôvodnení
ktorého okrem iného vyslovil, že «... najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť
dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil
na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod,
vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či
od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré
z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť
dovolateľovi a textu dovolania ako celku, ale na druhej strane ani dotvárať vec na úkor
procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu
„hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej
otázky.».
54. Na základe dôvodov uvedených v bodoch 48 až 53 tohto nálezu ústavný súd
uzavrel, že je potrebné vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(výrok 1) a ako následok vysloveného porušenia zrušil napadnuté rozhodnutie dovolacieho
súdu (výrok 2), ktorému sa vec vráti na ďalšie konanie a rozhodovanie, čím sa vytvorí
priestor na odstránenie vytýkaných nedostatkov a na nápravu porušenia práv sťažovateľky
v zmysle výroku 1 tohto nálezu.
55. Úlohou najvyššieho súdu bude opätovne posúdiť námietky sťažovateľky, ktoré
smerovali k nespokojnosti s právnym názorom krajského súdu, ktorý podľa jej názoru
nemal žiadnu zákonnú oporu, a vyhodnotiť, či uvedená námietka je spôsobilá založiť
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) a subsidiárne podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
IV.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu
56. Sťažovateľka napadla rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí jej dovolania
z dôvodu formalistického prístupu k posudzovaniu obsahu tohto dovolania. Ústavný súd jej
ústavnej sťažnosti vyhovel a úlohou dovolacieho súdu bude opätovne posúdiť a vyhodnotiť
jej dovolacie námietky. Aj keď predmet konania pred všeobecnými súdmi sa týka prevodu
vlastníckeho práva k bytu, čo bezpochyby spadá pod základné právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
prípadné vyslovenie porušenia tohto článku by v postate predznamenalo samotný výsledok
sporu. Navyše úlohou ústavného súdu v tomto konaní o podanej ústavnej sťažnosti nebolo
posúdiť hmotnoprávny nárok sťažovateľky, ale preskúmať, či jej bol zaručený prístup
k dovolaciemu konaniu v súlade so základným právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd v dovolacom konaní rovnako v prvom rade
procesne vyhodnotí, či je dovolanie podané sťažovateľkou prípustné a ak následne dôjde
ku kladnému záveru, bude môcť posúdiť aj hmotnoprávnu stránku sporu. V tejto fáze
konania by bolo predčasné uvažovať aj o vyslovení porušenia označených majetkových
práv, preto v tejto časti ústavný súd podanej ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku
tohto nálezu).
57. K porušeniu základného práva na zákonného sudcu ústavný súd uvádza, že ani
v tejto časti nemožno podanej ústavnej sťažnosti vyhovieť. V zmysle Rozvrhu práce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2018 bolo zloženie senátu 5C, ktorý
v zmysle osobitnej časti rozvrhu práce rozhoduje v agende Cdo, ktorá senátu došla
do 31. decembra 2017, takéto: JUDr. Helena Haukvitzová – predsedníčka senátu,
JUDr. Jana Bajánková – predsedníčka senátu a JUDr. Danica Kočičková – členka senátu.
V tomto zložení rozhodol senát 5C o odklade vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu,
ktoré sťažovateľka napadla dovolaním, a to uznesením sp. zn. 5 Cdo 80/2017 z 29. októbra
2018. O dovolaní bolo rozhodnuté napadnutým rozhodnutím 28. marca 2019. Rozvrh práce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2019 uvádza, že zloženie senátu 5C je takéto:
JUDr. Helena Haukvitzová – predsedníčka senátu, JUDr. Jana Bajánková – predsedníčka
senátu, JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD. – člen senátu. Zmena v zložení senátu 5C nastala
pri osobe tretieho člena senátu, keď JUDr. Danicu Kočičkovú vystriedal JUDr. Ing. Ján
Gandžala, PhD. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplynulo, že JUDr. Danica
Kočičková bola na najvyššom súde dočasne pridelená. Uvedené zodpovedá aj osobitnej
časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2018, kde sa na s. 18
uvádza, že JUDr. Danica Kočičková je sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici
dočasne pridelenou na výkon funkcie na najvyššom súde. V Rozvrhu práce Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky na rok 2019 už medzi dočasne pridelenými sudcami nefiguruje,
ale ako dočasne pridelený sudca je uvedený JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD., sudca
Krajského súdu v Banskej Bystrici dočasne pridelený na výkon funkcie na najvyššom súde.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na poznámky uvedené k osobitnej časti v rámci
organizácie práce občianskoprávneho kolégia v Rozvrhu práce Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na rok 2019, kde sa v ods. 1 uvádza: „Veci, ktoré napadli senátom do
31. decembra 2018, vrátane vecí vrátených podriadeným súdom ako predčasne
predložených, dokončia senáty v pôvodnom zložení; to neplatí, ak bol nahradený člen
senátu, ktorý už nevykonáva funkciu sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo ak
bol predseda senátu alebo člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na výkon
funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený
výkon funkcie sudcu, alebo ak mu funkcia sudcu zanikla. Na zastupovanie predsedov
senátov alebo členov senátu a na doplnenie neúplných senátov sa použijú ustanovenia
všeobecnej časti rozvrhu práce.“
58. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci budú rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
59. Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi
kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto
základného práva. K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu
príslušnosť súdov a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch
a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov vymedzené od samosudcu až po iné rozhodovacie útvary (senáty)
zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým
sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom,
ktorý určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne
a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48
ods. 1 ústavy (IV. ÚS 163/2019).
60. Nie je porušením práva na zákonného sudcu, ak dôjde k zmene v zložení senátu
z dôvodu prezumovaného zákonom, resp. rozvrhom práce a spôsobom, ktorý je s nimi
v súlade (IV. ÚS 426/2020).
61. Z uvedeného vyplýva, že od nápadu veci po jej rozhodnutie došlo k zmene
v osobe tretieho člena senátu. Uvedená zmena ale sledovala príslušné ustanovenia rozvrhov
práce, preto možno vylúčiť, že by táto zmena zasiahla do základného práva sťažovateľky
na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd podanej
ústavnej sťažnosti nemohol vyhovieť ani v tejto časti (bod 4 výroku tohto nálezu).
62. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje
na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby
a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky
nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených
dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).
63. Ústavný súd predstavuje v Slovenskej republike posledný inštitucionálny
mechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd,
ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov
verejnej moci. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii
účinný prostriedok nápravy, ktorý aj využila podaním ústavnej sťažnosti, a tak bola jej
právam poskytnutá ochrana zo strany ústavného súdu (III. ÚS 759/2017, bod 38). Ústavný
súd preto konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením
čl. 13 dohovoru a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, keďže týmto nálezom došlo
k jeho zrušeniu, preto návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
V.
Trovy konania
64. Ústavný súd napokon podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol aj
o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia.
65. Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal ústavný súd z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vypočítal ako
jednu šestinu výpočtového základu, ktorým je priemerná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za predchádzajúci polrok (§ 1 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3 vyhlášky).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon v roku 2019 je vo výške 163,33 € a za úkon
v roku 2020 je to suma 177 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu za dva úkony
právnej služby v roku 2019 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti)
a jeden úkon v roku 2020 (vyjadrenie k vyjadreniu odporcu a zúčastnenej osoby). Úhrada
za tri úkony právnej služby (2 × 163,33 € + 1 × 177 € = 503,66 €) spolu s režijným
paušálom (2 × 9,80 € + 1 × 10,62 € = 30,22 €) predstavuje spolu sumu 533,88 € (výrok 3
nálezu).
66. Náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
67. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu