Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 64 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (69)IV. ÚS 154/2020
PDF · 400.61 KB
No categories available
IV. ÚS 154/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
TRUCKSPED Slovakia s. r. o., Plaveč 387, IČO 36 470 864, zastúpenej advokátskou
kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoPr 3/2019 a jeho rozsudkom zo 7. novembra
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti TRUCKSPED Slovakia s. r. o. o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti TRUCKSPED Slovakia s. r. o.,
Plaveč 387, IČO 36 470 864 (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 CoPr 3/2019 a rozsudkom krajského súdu č. k. 19 CoPr 3/2019-641
zo 7. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako
žalovaná bola rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) č. k.
4 Cpr 1/2012-549 zo 6. apríla 2018 zaviazaná na úhradu peňažnej sumy vo výške 1 215,35
eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 4. septembra 2012 do zaplatenia, a to všetko
do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, z titulu nevyplatenej mzdy žalobcu, jeho
mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas a stravného za zahraničné pracovné cesty.
V prevyšujúcej časti bola žaloba žalobcu zamietnutá. Okresný súd priznal žalobcovi právo
na náhradu trov konania vo výške 83,54 %.
3. Proti rozsudku okresného súdu podali obe sporové strany odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s dopĺňacím rozsudkom a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1 324,25 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 1. augusta 2012 do zaplatenia, a to
všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň bolo žalobcovi priznané právo
na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania.
4. Sťažovateľka je toho názoru, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, a to jednak z dôvodu spočívajúceho „v postupe a odôvodnení
rozhodnutia, ktoré je svojvoľné a nedostatočne odôvodnené“, ako aj „vo výklade (práva,
pozn.) v rozpore so zákonom, ústavou a judikatúrou, absenciou aplikácie právneho predpisu
na posudzovanú problematiku, rozhodnutie mimo práva“.
5. Ďalej uvádza, že napadnuté rozhodnutie je nespravodlivé a trpí nedostatkom
odôvodnenia v takom rozsahu, že tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
Konkrétne sťažovateľka nesúhlasí s postupom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie
postavil na odbornom posúdení znalca. Ten spochybnil pravosť pokladničných dokladov
na základe toho, že neboli riadne zaúčtované v účtovníctve sťažovateľky. Predmetnými
dokladmi sťažovateľka ako žalovaná preukazovala vyplatenie žalovaného nároku.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd nesprávnym spôsobom vyhodnotil pravosť
týchto dokladov a nevysporiadal sa so znaleckým posudkom, ktorý preukazoval pravosť
podpisu žalobcu na pokladničných dokladoch. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd
v napadnutom rozhodnutí riadne nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy, a teda napadnuté
rozhodnutie nie je riadne odôvodnené.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa TRUCKSPED Slovakia s.r.o. domáhať sa ochrany
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
19CoPr/3/2019 porušené bolo.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
19CobPr/3/2019 zo dňa 07.11.2019 a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
Sťažovateľka si uplatňuje proti krajskému súdu aj náhradu trov konania v celkovej
sume 450,28 eur.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
12. Podľa § 419 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení
(ďalej len „CSP“) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa.
13. V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
15. V súlade s § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška
príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Podľa § 422 ods. 2 CSP na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených
v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana
ústavnosti nie je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Aj pre všeobecné súdy vyplýva priamo z ústavy (čl. 46
ods. 1) povinnosť chrániť v konaní a pri rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
preto sa subsidiárna právomoc ústavného súdu uplatní až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. napr. IV. ÚS 236/07). Ak teda právny poriadok poskytuje
sťažovateľovi iné právne prostriedky ochrany práv garantovaných ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou, a to aj v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov v konaní pred všeobecným súdom, nemôže sa
pred ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom.
Konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 5/2013).
19. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu
základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde].
V prípade jej nesplnenia platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná. Výnimkou z tohto
pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva
zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného
zreteľa je na sťažovateľovi.
20. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu
z dôvodu nesprávneho vysporiadania sa s vykonanými dôkazmi, čo malo za následok,
že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, svojvoľné a neudržateľné.
21. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Ako už bolo naznačené, podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil k meritórnemu
prejednaniu sťažnosti je vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, ktorých uplatnenie
sťažovateľovi právny poriadok priznáva. V civilnom sporovom konaní je to aj podanie
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 419 a nasl. CSP,
a to v situáciách, keď ho sťažovateľ má skutočne k dispozícii (I. ÚS 47/2020,
III. ÚS 35/2019, I. ÚS 69/2019, III. ÚS 19/2019, I. ÚS 146/2018).
22. V prípade ústavnej sťažnosti tvoriacej predmet konania ústavný súd
po dôslednom posúdení jej odôvodnenia konštatuje, že argumentácia sťažovateľky
vo vzťahu k tvrdenému neoprávnenému zásahu do práva na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je založená na namietaných nedostatkoch
v procesnom postupe krajského súdu, ktoré vyústili do svojvoľného (arbitrárneho), resp.
nedostatočne odôvodneného rozhodnutia. Nesprávny postup súdu, ktorým sa strane
znemožnilo uplatňovať jej práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, je procesnou vadou zakladajúcou prípustnosť dovolania na základe tzv. vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Obsahové znaky a jednotlivé prvky práva
na spravodlivý proces pritom vyplývajú z bohatej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Medzi čiastkové práva tvoriace právo na spravodlivý
proces patria aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a zákaz svojvoľného
(arbitrárneho) postupu súdu.
23. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci
takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní
prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti
ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok
nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie
neprichádza do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad
zjavné, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne
vylučuje procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). Ďalšou osobitnou
výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti je situácia, ak sťažovateľ
tvrdí a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na ochranu jeho
základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
24. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti k (ne)možnosti podania dovolania uviedla,
že v jej prípade dovolanie nie je prípustné s poukazom na § 422 CSP. Uvedené ustanovenie
obsahuje tzv. majetkový cenzus, ktorý limituje podanie dovolania z dôvodov podľa § 421
ods. 1 CSP. Argumentácia sťažovateľky ale nesmeruje k dôvodom dovolania podľa § 421
ods. 1 CSP (nesprávne právne posúdenie veci), ale k možnému uplatneniu dovolania
z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, ktorého podanie nie je obmedzené majetkovým
cenzom. Dovolanie z dôvodov podľa § 420 CSP možno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí.
25. Ústavný súd zastáva názor, že pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľka
mohla a mala namietať porušenie svojich základných práv vadami arbitrárnosti
a nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu v dovolaní, ktorého
prípustnosť mohla odôvodniť na pôdoryse ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Argumenty
použité v ústavnej sťažnosti nasvedčujú tomu, že sťažovateľka bola presvedčená o porušení
práva na spravodlivý proces a jeho prejavoch bezprostredne po doručení napadnutého
rozhodnutia. Ústavný súd dospel k záveru, že tu existuje procesná platforma, na ktorej sa
sťažovateľka ako strana sporu mohla účinne domáhať ochrany svojich základných práv,
k porušeniu ktorých malo dôjsť podľa jej názoru „vadou rozhodnutia, ktoré ho robia
neudržateľným, arbitrárnym a vybočujúcim z pravidiel upravujúcich sporové konanie“.
Skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila svoje zákonné právo, nie je dôvodom, aby ústavný
súd reparoval jej pochybenie (mutatis mutandis II. ÚS 1/08).
26. Z podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka dovolanie na Najvyššom
súde Slovenskej republiky nepodala, čo na dopyt ústavného súdu potvrdil aj okresný súd,
čím nevyčerpala všetky prostriedky nápravy, ktoré právny poriadok na ochranu jej
základných práv priznáva. Z uvedeného dôvodu je podaná ústavná sťažnosť neprípustná
v zmysle § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu