Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)I. ÚS 146/2018
PDF · 165.99 KB
No categories available
I. ÚS 146/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská
a reštrukturalizačná, k. s., Horná 23, Banská Bystrica, správca úpadcu SLOVAKIA STEEL
MILLS, a. s. v konkurze, Priemyselná 720, Strážske, zastúpenej obchodnou spoločnosťou
Advokátska kancelária Michal Polák - advocati s. r. o., Panenská 24, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Polák, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 CoKR 28/2017 z 31. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,
o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská
a reštrukturalizačná, k. s., Horná 23, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), správkyňa
úpadcu SLOVAKIA STEEL MILLS, a. s. v konkurze, Priemyselná 720, Strážske, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 28/2017 z 31. októbra 2017 (ďalej len „namietaný
rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka uviedla, že «napádané rozhodnutie je výsledkom nesprávneho
právneho posúdenia veci, vyústiaci až do popretia účelu ako aj významu rozhodujúcej
právnej normy. Za rozhodujúcu právnu otázku v predmetnej veci možno považovať otázku
aplikácie ust. § 59a ods. 1 tretej vety zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len ako „Obchodný zákonník“).
... Sťažovateľ už vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie normu
obsiahnutú v ust. § 59a Obchodného zákonníka nesprávne interpretoval, v dôsledku čoho
danú vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že ust. § 59a Obchodného zákonníka
určuje lehotu na uloženie zmlúv a znaleckých posudkov do zbierky listín, ktorá sa končí
okamihom zápisu do osobitnej evidencie, v prípade kúpnych zmlúv, ktorými sa prevádza
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam okamihom vydania rozhodnutia o povolení vkladu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, preto keďže (a) k uloženiu Kúpnych zmlúv a
znaleckého posudku do zbierky listín v rámci tejto lehoty nedošlo, ako aj z dôvodu, že (b)
Znalecký posudok nebol vyhotovený v čase podpisu Kúpnych zmlúv, Kúpne zmluvy nemohli
nadobudnúť účinnosť.
Podľa názoru Sťažovateľa nie na účinnosť Kúpnych zmlúv, ale na nadobudnutie
vecnoprávnych účinkov týchto zmlúv je potrebný zápis do katastra nehnuteľností (ako
osobitnej evidencie). Do katastra nehnuteľností sa vkladom zapisujú (predovšetkým) vecné
práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv, ktoré (práva) týmto okamihom vznikajú, menia sa alebo
zanikajú, a to s účinnosťou ku dňu právoplatnosti rozhodnutia príslušného okresného
úradu, katastrálneho odboru (správy katastra) o povolení vkladu. Potom, keďže (a) z dikcie
ust. § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka nevyplýva pre uloženie Kúpnych zmlúv a
Znaleckého posudku do zbierky listín žiadna lehota a pre prijatie meritórneho rozhodnutia
je pre súd v zmysle ust. § 217 ods. 1 CSP určujúci stav v čase jeho vyhlásenia, (b) s
prihliadnutím na to, že k uloženiu Kúpnych zmlúv, ako aj Znaleckého posudku došlo (síce
dodatočne, no ešte) pred prijatím uznesenia, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené,
Kúpne zmluvy, ktorých účinky smerovali k prevodu Pozemkov, nie je možné považovať za
právne neúčinné.
Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy ústavne nekonformným spôsobom
uprednostnili záujem Žalobcu pred záujmom Sťažovateľa na riadnom a čo najefektívnejšom
speňažení Pozemkov, čo však v okolnostiach súdenej veci znamená akceptovanie
formalistického výkladu právnej normy a poskytnutie ochrany subjektu, ktorého konanie
možno pri iniciovaní súdneho konania o vylúčenie Pozemkov zo súpisu majetku oddelenej
podstaty zabezpečeného veriteľa ČEB označiť za (minimálne) špekulatívne, a to
predovšetkým v kontexte času, ktorý uplynul od uzavretia Kúpnych zmlúv po podanie
vylučovacej žaloby (takmer 7 rokov). Sťažovateľ v tomto smere preto konštatuje, že výklad
právnej normy, na základe ktorého sa prizná právna ochrana zneužitiu práva (podaním
vylučovacej žaloby), je ústavne nekonformný .
... Z týchto dôvodov Sťažovateľ považuje výklad ust. 59a ods. 1 tretej vety
Obchodného zákonníka uskutočnený súdom prvej Inštancie a akceptovaný Odvolacím
súdom za svojvoľný, popierajúci účel a zmysel tohto zákonného ustanovenia.».
3. Podľa názoru sťažovateľky „Napádané rozhodnutie nie je odôvodnené vôbec,
nakoľko Odvolací súd v ňom len konštatuje, že sa stotožnil s odôvodnením Rozsudku
a konštatoval správnosť dôvodov Rozsudku, a teda Rozsudok potvrdil ako vecne správny. Aj
napriek tomu, že Odvolací súd vychádzal z pravidla vyjadreného v ust. § 387 ods. 2 CSP
a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov Rozsudku, aj pri potvrdzovaní
rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd totiž podľa ustálenej judikatúry ako aj
názorov procesualistickej doktríny nevyhnutne musí vysporiadať so všetkými právnymi
a skutkovými námietkami strany sporu vyjadrenými v odvolaní, ktoré je z hľadiska samotnej
podstaty prejednávanej veci možné považovať za rozhodujúce alebo inak povedané tie,
ktoré by za predpokladu ich validity bez ďalšieho samé o sebe alebo v spojení sinými
dôvodmi spôsobili alebo aspoň mohli spôsobiť úspech odvolateľa v spore. Odvolací súd sa
vôbec nezaoberal ani čiastočným zdôvodnením objasňujúcim Sťažovateľovi, prečo považuje
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie za správne a ani tým, že Rozsudok je
argumentačne nedôsledný a nepresvedčivý, popierajúci zmysel a význam aplikovaných
noriem.“.
Sťažovateľka zároveň uviedla na strane 7 a 8 sťažnosti, v čom vidí pochybenia
krajského súdu. Tieto pochybenia krajského súdu už ústavný súd necituje, pretože sú
sťažovateľke známe.
Sťažovateľka sa teda domnieva, že „z hľadiska posúdenia naplnenia ústavných
požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutí je podstatné, že uvedené námietky sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť Rozsudku... Sťažovateľ je presvedčený, že jeho námietky nie sú
zjavne nedôvodnými v tom zmysle, že by takéto posúdenie bolo triviálne, prípadne by záver
o ich nedôvodnosti bolo možné z hľadiska doktríny či ustálené rozhodovacej činnosti súdov
považovať za jednoznačný... Tým, že sa Odvolací súd nevyporiadal s relevantnými
argumentmi Sťažovateľa, nesplnil požiadavku náležitého odôvodnenia súdneho
rozhodnutia... Napádané rozhodnutie sa javí ako tendenčné, svojvoľne vyznievajúce
v prospech Žalobcu... Z odôvodnenia Napádaného rozhodnutia je tiež zrejmé, že Odvolací
súd sa nevysporiadal ani s judikatúrou, na ktorú Sťažovateľ poukázal.“.
4. Sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jej v bode 1 označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu, zruší
namietaný rozsudok krajského súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie. Okrem toho sa
domáha aj priznania náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 390,48 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
12. Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska
existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
14. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
15. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobná zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak
nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany svojich základných
práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porovnaj I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
16. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade
sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu disponovala účinným
prostriedkom nápravy, pretože podľa názoru ústavného súdu v rozsahu nosných dôvodov
(nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, porušenie dispozičnej zásady)
uvádzaných v sťažnosti mala možnosť podať dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP.
17. V prípade, ak sťažovateľka nesúhlasila s vecnoprávnym názorom krajského súdu,
mala možnosť podať dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 CSP, v ktorom je premietnutý princíp
uvedený v čl. 2 ods. 2 CSP. Ide o princíp právnej istoty, ktorý je definovaný ako stav,
v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie). Zároveň len
dovolací súd rozhoduje o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných
v § 421 ods. 1 CSP.
18. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo
na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 420 písm.
f), resp. § 421 ods. 1 CSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,
ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako
účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľke dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry
ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa
sťažovateľka mohla domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,
dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi
19. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovateľka v tomto prípade podľa názoru ústavného
súdu mala.
20. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale odmietol ju ako neprípustnú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2018