Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 163/2019
PDF · 451.25 KB
No categories available
IV. ÚS 163/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou Zahradnikova.SK s. r. o., Štefanovičova 12, Bratislava, v mene
ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Jarmila Zahradníková, ktorou namieta porušenie
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4 NcC 15/2019 z 22. augusta 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátskou kanceláriou Zahradnikova.SK s. r. o., Štefanovičova 12, Bratislava, v mene
ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Jarmila Zahradníková, ktorou namieta porušenie
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 NcC 15/2019 z 22. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ a
(ďalej aj „manželka“ alebo „matka maloletého“) sú manželmi a rodičmi
maloletého dieťaťa (ďalej len „maloletý“), ktorý sa narodil v Bratislave.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že spolu s manželkou a maloletým viedli spoločnú domácnosť a žili
na adrese , a to nepretržite do 11. júna 2019. Manželka
premiestnila maloletého 11. júna 2019 bez súhlasu sťažovateľa do na adresu jej
trvalého pobytu.
3. Sťažovateľ uvádza, že 27. júna 2019 doručil Okresnému súdu Bratislava IV návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd uložil manželke
povinnosť vrátiť maloletého do miesta jeho bydliska – Bratislavy, zdržať sa ďalšieho
premiestnenia maloletého do inej obce ako Bratislava a zakázal matke zmeniť bydlisko
maloletého do inej obce ako Bratislava. Okresný súd Bratislava IV administratívnym listom
adresovaným Okresnému súdu Prievidza 30. júla 2019 oznámil, že mu postupuje návrh
sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s § 6 ods. 1 Civilného
mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“), keďže obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je na
adrese v Bojniciach, teda v obvode pôsobnosti Okresného súdu Prievidza, ktorý zároveň
rozhodol o návrhu matky maloletého z 28. júna 2019 na nariadenie neodkladného opatrenia
(konanie vedené Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 6 P 28/2019). Vec návrhu
sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia bola na Okresnom súde Prievidza
zapísaná pod sp. zn. 15 P 33/2019.
4. Okresný súd Prievidza s postúpením veci nesúhlasil a vec v súlade s § 6 ods. 2
CMP postúpil jemu nadriadenému súdu – krajskému súdu na rozhodnutie o miestnej
príslušnosti. Okresný súd Prievidza nesúhlas s postúpením veci odôvodňoval tým,
že posledným bydliskom dieťaťa, ktoré bolo určené dohodou rodičov, je adresa
v Bratislave, teda obvod pôsobnosti Okresného súdu Bratislava IV.
5. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu
Prievidza s postúpením veci v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 33/2019 z Okresného súdu
Bratislava IV nie je dôvodný.
6. Následne Okresný súd Prievidza uznesením sp. zn. 15 P 33/2019 zo 4. septembra
2019 zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia.
7. Podľa sťažovateľa je výklad § 112 CMP obsiahnutý v napadnutom uznesení
krajského súdu nesprávny a svojvoľný a zároveň popierajúci účel § 112 ods. 1 CMP, keďže
citované ustanovenie výslovne určuje, že bydlisko sa určuje dohodou rodičov, teda z vôle
oboch zákonných zástupcov maloletého dieťaťa, nie iba z vôle jedného z nich. Okresný súd
Prievidza podľa názoru sťažovateľa rozporoval záver Okresného súdu Bratislava IV
týkajúci sa obvyklého pobytu dieťaťa, takže krajský súd mal v rámci tejto otázky vykonať
dokazovanie v potrebnom rozsahu a následne aj rozhodnúť.
8. Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že nebol obmedzený a ani pozbavený svojich
rodičovských práv. V konkrétnom prípade teda nenastala okolnosť, v dôsledku ktorej by
vôľa jedného rodiča prevážila nad dohodu rodičov o bydlisku dieťaťa, ktorá je pre určenie
miestnej príslušnosti súdu prvej inštancie nevyhnutná.
9. Sťažovateľ ďalej namieta aj proti záveru krajského súdu, že miestna príslušnosť
Okresného súdu Prievidza bola daná tým, že 3. júla 2019 nariadil v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 P 28/2019 neodkladné opatrenie. Krajský súd tým podľa sťažovateľa de facto
konštatoval, že podaním návrhu manželky na Okresnom súde Prievidza v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 P 28/2019 došlo k začatiu konania o návrhu sťažovateľa v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 15 P 33/2019. Krajský súd však nevysvetlil,
akým spôsobom k takémuto záveru dospel. Okrem toho dôvodí, že krajský súd mal
za takéhoto stavu konštatovať existenciu prekážky litispendencie, a to v konaní vedenom
Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 6 P 28/2019. Súčasne sťažovateľ argumentuje,
že podaním návrhu matky maloletého na nariadenie neodkladného opatrenia sa začalo len
konanie o tomto návrhu, a nie aj iné konanie o ďalšom návrhu či žalobe.
10. V závere sťažovateľ uvádza, že miestna príslušnosť v konaniach starostlivosti
súdu o maloletých sa nezakladá vydaním súdneho rozhodnutia v konaní o nariadenie
neodkladného opatrenia. Rovnako argumentuje, že vydanie súdneho rozhodnutia
o povinnosti sťažovateľa odovzdať maloletého manželke nie je zákonným spôsobom
určenia bydliska maloletého tak, ako to predpokladá § 112 ods. 1 CMP.
11. Podľa sťažovateľa krajský súd založil svoje závery formálne na ustanoveniach
§ 112 CMP a § 156 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Krajský súd si podľa
sťažovateľa vyložil § 112 CMP nesprávne a § 156 CSP aplikoval bezdôvodne a jeho výklad
je nesprávny, resp. svojvoľný. Nesprávne rozhodnutie o otázke miestnej príslušnosti vo veci
starostlivosti súdu o maloletého spôsobuje, že na strane sťažovateľa došlo k odňatiu veci
zákonnému sudcovi.
12. Keďže zákonným sudcom je v konkrétnych okolnostiach veci sudca Okresného
súdu Bratislava IV, a nie sudca Okresného súdu Prievidza, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
13. Na základe už uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požaduje náhradu trov konania v konaní
pred ústavným súdom, ako aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 €.
14. Dňa 29. októbra 2019 sťažovateľ doručil ústavnému súdu doplnenie ústavnej
sťažnosti, v ktorom zdôraznil, že krajský súd v rámci odvolacieho konania uznesením
sp. zn. 19 CoP 39/2019 z 8. októbra 2019 zrušil uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn.
6 P 28/2019 z 3. júla 2019, ktorým malo dôjsť k založeniu miestnej príslušnosti.
15. Svojvoľnosť výkladu § 112 CMP vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd de facto
«„doplnil resp. dotvoril“ nový dôvod/spôsob určenia bydliska maloletého dieťaťa, a to vôľu
iba jedného z rodičov. Výklad ustanovenia § 112 CMP, ktorý podal žalovaný, nie je možné
považovať za interpretáciou či výklad právneho textu... ide jednoznačne o vytvorenie
nového práva (nového spôsobu určenia bydliska maloletého dieťaťa a na jeho základe
miestnej príslušnosti súdu).».
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
21. V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 1 listiny) nikoho nemožno
odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
22. V nadväznosti na sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje za nevyhnutné
zdôrazniť, že základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu
zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto
základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude
rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré
sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým
sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol
vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“
(m. m. I. ÚS 239/04). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 345/09).
23. Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi
kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto
základného práva. K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu
príslušnosť súdov, a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch
a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary
(senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí
jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce
a spôsobom, ktorý určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je
sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom
v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 1 listiny).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
24. Podstatou argumentácie sťažovateľa, ktorá podľa jeho názoru odôvodňuje
vyslovenie porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa príslušného ustanovenia
ústavy a listiny, je nesprávny výklad vo veci aplikovaných ustanovení Civilného
mimosporového poriadku a Civilného sporového poriadku (bližšie dôvody sú obsiahnuté
v bodoch 7 až 15 tohto uznesenia) obsiahnutý v napadnutom uznesení krajského súdu.
25. V bodoch 22 a 23 tohto uznesenia obsiahnuté základné východiská v kontexte
obsahových náležitostí základného práva na zákonného sudcu bol povinný dodržiavať
v konaní a pri rozhodovaní o dôvodnosti nesúhlasu Okresného súdu Prievidza s postúpením
veci návrhu sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia z Okresného súdu Bratislava
IV aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne krajský súd
aj rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná.
26. Ústavný súd si v záujme zistenia všetkých skutočností rozhodných pre posúdenie
argumentácie sťažovateľa a jej vplyvu na ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia
krajského súdu v nadväznosti na ním namietané porušenie základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny vyžiadal spisy vzťahujúce sa
na konania vedené Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 6 P 28/2019 a sp. zn.
15 P 33/2019 – konanie vedené pôvodne Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.
13 P 90/2019, z ktorých vyplynuli tieto zistenia.
27. Návrhom podaným na Okresnom súde Prievidza 28. júna 2019 sa matka
maloletého domáhala vydania neodkladného opatrenia podľa § 367 ods. 1 CMP, ktorým by
všeobecný súd sťažovateľovi uložil povinnosť odovzdať maloletého do jej osobnej
starostlivosti. Uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 6 P 28/2019-14 z 3. júla 2019
(ďalej len „uznesenie z 3. júla 2019“) bola sťažovateľovi uložená povinnosť, aby odovzdal
maloletého do osobnej starostlivosti matky maloletého a matke maloletého uložil povinnosť
v lehote 30 dní podať na príslušnom súde návrh na zverenie maloletého do jej osobnej
starostlivosti.
28. Návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava IV 27. júna 2019 sa v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 P 90/2019 sťažovateľ domáhal nariadenia neodkladného opatrenia
vo veci starostlivosti o maloleté dieťa. Dňa 29. júla 2019 Okresný súd Bratislava IV
postúpil vec o nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s § 6 ods. 1 CMP Okresnému
súdu Prievidza. Vec bola 2. augusta 2019 zapísaná Okresným súdom Prievidza pod sp. zn.
15 P 33/2019. Okresný súd Prievidza vyslovil 6. augusta 2019 s postúpením veci nesúhlas,
na základe čoho bol spis vedený Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 15 P 33/2019
postúpený krajskému súdu ako súdu nadriadenému. Po rozhodnutí krajského súdu
o nesúhlase s postúpením veci napadnutým uznesením (krajský súd napadnutým uznesením
vyslovil, že nesúhlas Okresného súdu Prievidza s postúpením veci z Okresného súdu
Bratislava IV nie je dôvodný) Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15 P 33/2019-160
zo 4. septembra 2019 návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
Na odvolanie sťažovateľa bolo citované uznesenie Okresného súdu Prievidza potvrdené
ako vecne správne uznesením krajského súdu č. k. 6 CoP 38/2019-192 zo 16. októbra 2019.
29. V súlade s § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
30. Podľa § 36 ods. 1 a 2 CSP konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je
na prejednanie príslušný (odsek 1). Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia
konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania (odsek 2).
31. V súlade s § 6 ods. 2 CMP ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením
nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu
na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis
svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané.
32. Podľa § 112 ods. 1 a 2 CMP na konanie vo veciach starostlivosti súdu
o maloletých je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má maloletý v čase začatia konania
bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom (odsek 1). Ak sa
zákonným spôsobom zmenia okolnosti, podľa ktorých sa posudzuje miestna príslušnosť,
môže súd preniesť svoju príslušnosť na iný súd, ak to vyžaduje záujem maloletého. Ak tento
súd nesúhlasí s prenesením príslušnosti, rozhodne jeho nadriadený súd (odsek 2).
33. Zásada perpetuatio fori spočívajúca v trvaní príslušnosti raz určenej až
do skončenia konania vyplýva vo vzťahu ku konaniam, predmetom ktorých je starostlivosť
súdu o maloletých (§ 111 CMP), z § 36 ods. 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.
34. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento práve s poukazom
na uplatnenie zásady perpetuatio fori považoval za preukázané, že miestna príslušnosť
Okresného súdu Prievidza bola určená, resp. uznaná v konaní vedenom pod sp. zn.
6 P 28/2019, a to vydaním uznesenia z 3. júla 2019, teda prvým rozhodnutím vo veci
starostlivosti súdu o maloletého (návrh matky maloletého na nariadenie neodkladného
opatrenia vo veci osobnej starostlivosti o maloletého). Krajský súd v napadnutom uznesení
zároveň zdôraznil, že k zmene takto založenej miestnej príslušnosti môže dôjsť len zmenou
okolností v súlade s § 112 ods. 2 CMP, teda len zmenou okolností, ktoré tu boli v čase
začatia konania vo veci starostlivosti o maloletého. Vzhľadom na to, že k preneseniu
miestnej príslušnosti postupom podľa § 112 ods. 2 CMP zo strany Okresného súdu
Prievidza nedošlo (Okresný súd Prievidza ani netvrdil, že nastala zmena, podľa ktorej sa
posudzuje miestna príslušnosť podľa § 112 ods. 2 CMP, ktorá by mohla byť dôvodom,
aby v predmetnej veci bol miestne príslušný iný súd), krajský súd v napadnutom uznesení
uzavrel, že miestna príslušnosť Okresného súdu Prievidza vo veci návrhu sťažovateľa
na nariadenie neodkladného opatrenia stále trvá.
35. Osobitosť predmetu konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých
(§ 111 CMP) je pri otázke miestnej príslušnosti daná tým, že starostlivosť o maloletých sa
nekončí právoplatnosťou jednej „veci“ a nezačína ako „nová vec“ podaním nového návrhu
v akejkoľvek veci spadajúcej pod oblasť starostlivosti súdu o toho istého maloletého
(§ 111 CMP). Uvedené špecifikum sa premieta aj do inštitútu zmeny už raz založenej
(uznanej) miestnej príslušnosti vo veci starostlivosti súdu o maloletého, ktorý je upravený
v § 112 ods. 2 CMP a vyžaduje si ako výnimočný krok kumulatívne splnenie všetkých
podmienok, ktoré pre tento postup stanovuje Civilný mimosporový poriadok.
36. Ďalším špecifikom konaní upravených ustanoveniami Civilného mimosporového
poriadku je aj osobitná úprava povinnosti všeobecného súdu skúmať svoju príslušnosť
vrátane miestnej príslušnosti ex offo aj bez námietky (§ 5 CMP).
37. Po preskúmaní dôvodov obsiahnutých v napadnutom uznesení v súlade s už
uvedeným ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval v predmetnej veci
s prihliadnutím na všeobecne akceptovanú zásadu perpetuatio fori správne. Okresný súd
Prievidza uznal (založil) svoju miestnu príslušnosť v konaní vedenom pod sp. zn.
6 P 28/2019 implicitne tým, že v uvedenej právnej veci navrhovateľky – matky maloletého
začal konať, a explicitne tým, že 3. júla 2019 vydal vo veci uznesenie. Uvedené zároveň
znamená, že determinovaný svojou povinnosťou ex offo skúmať svoju príslušnosť
na konanie vo veci Okresný súd Prievidza implicitne posúdil podmienky miestnej
príslušnosti tak, ako mu to ukladá § 112 ods. 1 CMP (na konanie vo veci starostlivosti súdu
o maloletých je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má maloletý v čase začatia konania
bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom).
38. Podmienky určujúce v súlade s § 112 ods. 1 CMP výlučnú miestnu príslušnosť
boli teda ex offo posúdené a zároveň vyhodnotené ako zakladajúce miestnu príslušnosť
samotným Okresným súdom Prievidza, a to implicitne a zároveň aj explicitne (pozri bod 37
tohto uznesenia). Za týchto okolností bol preto postup krajského súdu, ktorý
v prejednávanej veci opätovne už podmienky na uplatnenie výlučnej miestnej príslušnosti
nepreskúmaval práve s poukazom na zásadu perpetuatio fori, ústavne súladný.
39. Už raz uznaná (založená) výlučná miestna príslušnosť Okresného súdu Prievidza
v konaní starostlivosti o maloletého pri rešpektovaní zásady perpetuatio fori zaväzujúcej
všeobecný súd aj v konaniach upravených Civilným mimosporovým poriadkom
nedovoľovala, aby sa krajský súd tak, ako sa mylne sťažovateľ domnieva, otázkou miestnej
príslušnosti a obvyklého pobytu dieťaťa opätovne zaoberal a vykonal v tomto smere
dokonca dokazovanie.
40. S prihliadnutím na špecifikum konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletého
(k tomu pozri argumentáciu obsiahnutú v bode 35 tohto uznesenia) a nevyhnutnosť ich
komplexného posúdenia neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že podaním návrhu
manželky na nariadenie neodkladného opatrenia sa začalo len konanie o tomto návrhu, a nie
aj iné konanie o ďalšom návrhu.
41. Napokon napadnuté uznesenie krajského súdu pri sledovaní zásady perpetuatio
fori, a tým aj rešpektovaní trvania už raz založenej miestnej príslušnosti nemožno
považovať za rozhodnutie, ktorým by krajský súd rozhodol bez zákonného podkladu
o ďalšom spôsobe rozhodovania o miestnej príslušnosti nerešpektujúcej ustanovenia
Civilného mimosporového poriadku tak, ako to mylne uvádza sťažovateľ. Miestna
príslušnosť Okresného súdu Prievidza bola totiž už posúdená a uznaná samotným Okresným
súdom Prievidza a krajský súd o už uznanej, resp. založenej miestnej príslušnosti opätovne
nerozhodoval.
42. V konečnom dôsledku účelom uplatnenia zásady perpetuatio fori je zabrániť
práve situáciám, ako je to v konkrétnych okolnostiach veci, rôzneho právneho posúdenia
tých istých okolností determinujúcich miestnu príslušnosť tým istým súdom prvej inštancie.
V danej veci totiž Okresný súd Prievidza, ktorý prvotne uznal svoju miestnu príslušnosť,
túto prehodnotil a právne ju posúdil inak, a to všetko pri nezmenených okolnostiach, ktoré
ju determinujú.
43. Vo veci posúdenia nesúhlasu Okresného súdu Prievidza, ktorý už raz svoju
miestnu príslušnosť vo veci starostlivosti súdu o maloletého posúdil a zároveň ju aj
implicitne a explicitne uznal, už nemožno opätovne preskúmavať splnenie podmienok
ustanovených v § 112 ods. 1 CMP, pretože nejde o založenie ešte neurčenej miestnej
príslušnosti. Uplatnením zásady perpetuatio fori je zmena už raz založenej miestnej
príslušnosti možná jediným spôsobom, ako to správne podotkol v napadnutom uznesení
aj krajský súd, a to podľa § 112 ods. 2 CMP.
44. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že právne závery uvedené v napadnutom uznesení nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore
či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou regulujúcou miestnu
príslušnosť v konaniach vo veci starostlivosti súdu o maloletého. Ústavný súd za týchto
okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery
krajského súdu.
45. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych
predpisov (Civilný sporový poriadok a Civilný mimosporový poriadok) interpretoval
a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, legitímne a právne akceptovateľné.
46. Z už uvedených dôvodov preto napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým
tento rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.
15 P 33/2019 s postúpením veci z Okresného súdu Bratislava IV nie je dôvodný, je ústavne
udržateľné, teda také, ktorým nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
47. S prihliadnutím na už uvádzané dôvody preto ústavný súd na podklade zistenia,
že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ústavnú sťažnosť
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
48. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi obsiahnutými v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2019
Miroslav DURIŠ predseda senátu