Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 167/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti

, , , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o., Tomášikova 10/B, Bratislava, v mene

ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Filip Lebovič, ktorou namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -340 z 24. októbra 2018 v časti týkajúcej sa nároku na náhradu ušlého

príjmu s príslušenstvom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -391 z 26. júna 2019, takto

rozhodol:

1. Základné právo , na súdnu

ochranu zaručené a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -391 z 26. júna 2019

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -391

z 26. júna 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

, trovy konania v sume 640,65 € (slovom

šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej

kancelárie Lebovič, s. r. o., Tomášikova 10/B, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a sťažnostná

argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 7. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť

, ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o.,

Tomášikova 10/B, Bratislava, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Filip Lebovič,

ktorou namieta porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -340 z 24. októbra 2018 v časti týkajúcej

sa nároku na náhradu ušlého príjmu s príslušenstvom (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -391 z 26. júna 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa proti Slovenskej

republike v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“)

domáhala zaplatenia sumy 77 240 € s príslušenstvom pozostávajúcej z náhrady ušlého

príjmu v sume 62 240 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15 000 € podľa príslušných

ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Škoda mala

vzniknúť , štátnemu občanovi Iránskej islamskej republiky

(ďalej len „poškodený“), v dôsledku nezákonného rozhodnutia správnych orgánov

o vyhostení a zákaze pobytu na území Slovenskej republiky podľa príslušných ustanovení

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, keďže rozhodnutie o vyhostení poškodeného a zákaze

jeho pobytu na území Slovenskej republiky bolo neskôr zrušené správnym súdom

ako nezákonné. Sťažovateľka nadobudla pohľadávku na náhradu škody postúpením

od poškodeného. Požadovaná náhrada spočívala v ušlej odmene, ktorá nebola poškodenému

vyplácaná, keďže v dôsledku nezákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení

a zákaze vstupu musel opustiť územie Slovenskej republiky a nemohol ďalej vykonávať

činnosť hráča vo s ktorým mal uzatvorenú hráčsku

zmluvu.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -211 z 13. apríla 2018

(ďalej len „rozsudok z 13. apríla 2018“) žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania

nepriznal. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 13. apríla 2018

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. októbra 2018 tak, že rozsudok

okresného súdu z 13. apríla 2018 potvrdil ako vecne správny. Ústavnou sťažnosťou

je napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa nároku na náhradu ušlého príjmu

s príslušenstvom, teda nie v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy s príslušenstvom.

4. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že ho odmietol v súlade s § 447 písm. c) Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“).

5. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania sťažovateľka odôvodňovala existenciou vady

podľa z dôvodu, že krajský súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Vada mala podľa sťažovateľky spočívať v zásade

vo svojvoľnom procesnom postupe krajského súdu pri hodnotení dôkazu – oznámenia

oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru č. PPZ-HCP-BA8-Ž-18-008/2013

z 21. januára 2013 (ďalej len „oznámenie cudzineckej polície“). Krajský súd

podľa sťažovateľky bez vykonania dokazovania o opaku v rozpore s spochybnil

obsah tejto verejnej listiny (pripojením administratívneho spisu) a zároveň nevykonal dôkaz

navrhnutý stranou sporu, a to aj napriek tomu, že v zápisnici o pojednávaní,

ktoré sa uskutočnilo 3. októbra 2018, uviedol, že administratívny spis bude pripojený

na ďalšie konanie. Krajský súd pripísal listinnému dôkazu iný význam, ako vyplýval

z jeho výslovného textu, a to len na základe svojich domnienok, pričom uvedená vada mala

podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keďže práve na základe posúdenia

tejto listiny krajský súd posudzoval otázku splnenia podmienok pre vznik nároku

na náhradu škody.

6. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo zo strany krajského súdu tým, že obsah dôkazu,

ktorý bol pre jeho záver o tom, že neboli splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu

škody rozhodujúci, svojvoľne hodnotil inak, ako to vyplýva z textu listinného dôkazu.

Obdobne označené ustanovenia a dohovoru boli porušené aj postupom najvyššieho

súdu, ktorý postup krajského súdu nevyhodnotil ako nesprávny postup,

ktorým bolo sťažovateľke znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace práva.

7. Kľúčovou otázkou, ktorú posudzoval krajský súd, bola podľa sťažovateľky otázka

vzniku ušlého zisku. Sťažovateľka konštatuje, že pokiaľ by nedošlo k nezákonnému

rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu poškodeného na územie

Slovenskej republiky, poškodený mohol naďalej pokračovať vo svojom legálnom pobyte

na území Slovenskej republiky, a tým aj vykonávať hráčsku činnosť vo ,

pričom na základe uvedeného by mu vznikal nárok na dohodnutú mesačnú odmenu.

Sťažovateľka pritom ušlý zisk preukazovala tým, že poškodený uzatvoril 6. augusta 2012

hráčsku zmluvu na dobu určitú od 6. augusta 2012 do 31. decembra 2015 a v uvedenom

čase mal udelený prechodný pobyt na dobu do 5. februára 2013. Vychádzajúc z princípu

legitímnych očakávaní, mohol poškodený oprávnene vychádzať z predpokladu,

že po uplynutí doby prechodného pobytu mu tento bude opakovane obnovený

na ďalšie obdobia.

8. Poškodený zdôrazňoval, že 11. januára 2013 mu bol obnovený prechodný pobyt

na účel osobitnej športovej činnosti na ďalšie obdobie, o čom svedčil aj dôkaz – oznámenie

cudzineckej polície, takže v relevantnom čase mal splnené všetky podmienky vyžadované

na jeho ďalší pobyt na území Slovenska. Jediným dôvodom, pre ktorý musel poškodený

ukončiť svoj pobyt na Slovensku, bolo nezákonné rozhodnutie o administratívnom

vyhostení.

9. Zásadným pochybením krajského súdu je teda nesprávny procesný postup

pri hodnotení dôkazu – oznámenia cudzineckej polície. Hodnotenie dôkazu krajským súdom

je svojvoľné, keďže „krajský súd bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania

(v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, ktoré na spochybnenie verejnej listiny

vyžaduje preukázanie opaku) prisúdil tejto listine iný význam, ako vyplýva z jej výslovného

znenia.“.

10. Za arbitrárny považuje sťažovateľka postup krajského súdu, ktorým sa tento

vysporiadal s rozporom medzi oznámením cudzineckej polície a svojím samotným tvrdením

o nepreukázaní predpokladu udelenia pobytu poškodeného na ďalšie obdobie. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu preto podľa sťažovateľky nemôže byť považované

za konzistentné, racionálne a presvedčivé.

11. Sťažovateľka nesúhlasí ani s právnym posúdením veci najvyšším súdom a k tomu

uvádza, že „v posudzovanom prípade... došlo... k extrémnemu vybočeniu z prípustných

medzí voľného hodnotenia dôkazov súdom. ... tu nejde o prípad nevykonania navrhnutého

dôkazu, pretože krajský súd akceptoval návrh na vykonanie dôkazu pripojením

administratívneho spisu ... avšak k samotnému vykonaniu dôkazu už nepristúpil...“.

12. S prihliadnutím na uvedené považuje sťažovateľka odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu za nepresvedčivé, keďže sa ním najvyšší súd obmedzuje

len na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia

aplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad.

13. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší

a vec v rozsahu zrušenia vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke

prizná náhradu trov konania.

14. Uznesením sp. zn. z 13. mája 2020 ústavný súd prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu.

II.

Vyjadrenia najvyššieho súdu, krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika

sťažovateľky

15. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku,

predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu na oznámenie, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho

súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k ústavnej sťažnosti.

16. Prípisom sp. zn. z 5. júna 2020 sa k ústavnej sťažnosti vyjadril

predseda krajského súdu, ktorý v podstatnom poukázal na vyjadrenie predsedu senátu

6 Co krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval. V predmetnom prípise vo veci konajúci

sudca krajského súdu zdôraznil, že argumentácia namierená proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo svojej podstate len kopíruje argumentáciu uvedenú v dovolaní proti tomuto

rozhodnutiu. Jadrom argumentácie je nesprávne hodnotenie dôkazu, pričom podľa názoru

vo veci konajúceho sudcu krajského súdu sa k predmetnej argumentácii sťažovateľky

vyjadril najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým bolo dovolanie odmietnuté

ako procesne neprípustné. V ďalšom vo veci konajúci sudca krajského súdu citoval

relevantné časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, s ktorým sa stotožnil,

a v konkrétnostiach nad rámec už uvedeného uviedol, že „Pokiaľ žalobca v ústavnej

sťažnosti namieta vyhodnotenie dôkazu odvolacím súdom, ústavný súd SR podľa vyjadrenia

takúto sťažnosť nemal prijať. tiež vyjadril presvedčenie,

že Ústavný súd SR nie je článkom riadnej súdnej sústavy, ktorú tvoria prvoinštančné,

druhoinštančné súdy a Najvyšší súd SR a jeho úlohou preto nemôže byť posudzovanie vecí

z hmotnoprávneho a procesného hľadiska (Ústavný súd SR nie je odvolacím

a ani dovolacím súdom). Ústavný súd SR je podľa vyjadrenia nezávislý

súdny orgán ochrany ústavnosti (ustanovenie 2 ods. 1 o Ústavnom

súde Slovenskej republiky v platnom znení) a nie je teda orgánom, na ktorý sa môže

s úspechom obrátiť strana, ktorá prehrala spor a ktorá je toho názoru, že súdy vec

nesprávne právne posúdili. V predmetnej ústavnej sťažnosti sa podľa

nenachádza žiadny argument, z ktorého by vyplynulo, že odvolací súd rozhodol v rozpore

s .“.

17. Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s argumentáciou prednesenou predsedom senátu konajúceho vo veci a že netrvá

na ústnom pojednávaní vo veci ústavnej sťažnosti.

18. Žalovaná sa ako zúčastnená osoba v súlade s

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) k ústavnej sťažnosti vyjadrila

prípisom sp. zn. KM-OPS1-S-234/2015 zo 4. júna 2020. V podstatnom uviedla, že považuje

ústavnú sťažnosť za účelovú s cieľom dosiahnuť zmenu právneho posúdenia veci.

K porušeniu práv sťažovateľky podľa zúčastnenej osoby nedošlo. Z opatrnosti sa zúčastnená

osoba vyjadrila k právnej stránke ústavnej sťažnosti, pričom predovšetkým poukázala

na skutočnosť, že považuje tvrdenie sťažovateľky o arbitrárnosti pri hodnotení dôkazu

v zmysle voľného hodnotenia dôkazov za neopodstatnené.

19. V konkrétnostiach zúčastnená osoba zdôrazňuje, že «sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti uvádza, že oznámením cudzineckej polície sa snažil preukázať, že v jeho zmysle

mohol „s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote predpokladať, že prechodný pobyt mu bude

udelený aj na ďalšie obdobia...“. Týmto dôkazom spolu s uvedenou argumentáciou chcel

sťažovateľ v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.

v nadväznosti na konanie vedené na odvolacom súde pod sp. zn. , preukázať

reálnu existenciu ušlého zisku v dôsledku jeho vyhostenia z krajiny na základe rozhodnutia

o administratívnom vyhostení.

Odvolací súd naopak argumentoval, že v dôsledku časového obmedzenia oznámenia

cudzineckej polície, sťažovateľ nemohol s určitosťou hraničiacou s istotou predpokladať,

že aj po uplynutí predmetnej lehoty, bude môcť zotrvať na území Slovenskej republiky

a teda tu mať ďalší príjem. Odvolací súd v rozsudku uviedol: „Naopak, nie je možné urobiť

jednoznačný záver, že ak by nedošlo k vydaniu predmetného nezákonného rozhodnutia,

bol by mu predĺžený prechodný pobyt aj na obdobie od 6.2.2013 a že by teda v spomenutom

klube hral aj po tomto termíne. Reálna existencia ušlého zisku za žalované obdobie

od 24.5.2013 do 8.1.2015 tak v konaní nebola preukázaná.“

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľa o prisúdení iného významu

oznámeniu cudzineckej polície, je neopodstatnené, nakoľko nemôže svoj subjektívny výklad

tohto dôkazu považovať za absolútny a nevykonanie dôkazu opakom pri hodnotení

listinného dôkazu ako porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom

náleze uvádza, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd

vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba

týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.

... Do obsahu základného práva podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov

nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa

(viď R 42/1993).“

Ministerstvo vnútra SR sa v zmysle uvedeného judikátu stotožňuje s právnym

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením odmietol dovolanie

sťažovateľa ako neprípustné, keďže neboli splnené procesné podmienky podania dovolania.

Vzhľadom k vyššie uvedenému je zrejmé, že k porušeniu základných práv podľa čl. 46

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd sťažovateľa nedošlo. Sťažovateľovi nebolo v zmysle ním namietaného

porušenia a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd odopreté domáhať sa svojho práva na nestrannom

a nezávislom súde, jeho záležitosť bola prejednaná spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote.».

20. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho

súdu, ktorý v prípise č. k. -242, zo 4. júna 2020 uviedol,

že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia sústredil na sťažovateľkou

vytýkanú vadu, pričom jej neprítomnosť v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil

najmä v bode 12. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva

na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.

21. V závere svojho vyjadrenia predseda najvyššieho súdu oznámil, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

22. Vyjadrenia predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu a stanovisko

zúčastnenej osoby boli následne doručované na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska

sťažovateľke. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 29. júna 2020 vyjadrenie,

v ktorom oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

23. K argumentácii prednesenej vo vyjadrení krajského súdu sťažovateľka namieta,

že sa ňou krajský súd k podstate prijatej ústavnej sťažnosti nevyjadril. Ďalej zdôrazňuje,

že v rozpore s tvrdením krajského súdu sťažovateľka nenamieta nesprávne právne

posúdenie veci. Podstatou jej argumentácie je porušenie princípov práva na spravodlivý

proces a zákonného procesného postupu stanoveného pre dokazovanie verejnou listinou.

24. Podľa sťažovateľky je jej kľúčová argumentácia daná porušením princípov práva

na spravodlivý proces z dôvodu vyhodnotenia obsahu verejnej listiny odlišne

od jej doslovného znenia «a to iba na základe domnienky konajúceho súdu (vyjadrenej

slovom „zrejme“), nepresvedčivosť odôvodnenia takéhoto hodnotenia sporného dôkazu

a napokon aj nekonzistentnosť postupu Krajského súdu v Bratislave, ktorý najprv vyhovel

návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania pripojením administratívnych spisov,

avšak následne tento dôkaz bez akéhokoľvek zdôvodnenia nevykonal, napriek tomu, že práve

na základe pripojenia týchto administratívnych spisov mohol Krajský súd v Bratislave

celkom jednoznačne a objektívne (nie na základe domnienok) zistiť (pokiaľ mal

o tom pochybnosti), aké boli dôvody vydania sporného Oznámenia Oddelenia cudzineckej

polície zo dňa 21.1.2013

(ďalej len „oznámenie“).».

25. Ďalej argumentuje, že v konaní pred odvolacím súdom sa čiastočne opakovalo

dokazovanie predmetnou verejnou listinou, pričom krajský súd ako odvolací súd nanovo

hodnotil tento dôkaz a toto hodnotenie malo zároveň zásadný vplyv na posúdenie veci

a rozhodnutie odvolacieho súdu. Zdôrazňuje, že obsah a význam predmetného oznámenia

nebol až do pojednávania na odvolacom súde medzi stranami sporný, pričom krajský súd

následne pristúpil k odlišnému hodnoteniu tohto dôkazu z vlastnej iniciatívy, nešlo teda

o námietku zo strany sporových strán. Z uvedených dôvodov mal podľa názoru

sťažovateľky odvolací súd, pokiaľ „opakuje, dopĺňa alebo znovu hodnotí dôkazy... dôsledne

dbať na to, aby použil objektívny postup pri využití všetkých dostupných a pritom legálnych

zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie a na to, aby takéto rozhodnutie

obsahovalo odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.“.

26. Sťažovateľka v závere zdôrazňuje, že namieta zásadné pochybenie v postupe

odvolacieho súdu týkajúce sa dokazovania a hodnotenia dôkazu, ktoré dosiahlo intenzitu

porušenia práva na spravodlivý proces.

27. K argumentom uvedeným vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu sťažovateľka

namieta, že obsah bodu 12 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, na ktorý predseda

najvyššieho súdu odkazuje, je iba všeobecným popisom právnych záverov k tejto otázke

vyplývajúcich z judikatúry bez akéhokoľvek, aspoň stručného zdôvodnenia,

akým spôsobom najvyšší súd aplikoval tieto právne závery na posudzovaný prípad

z hľadiska dovolacích námietok sťažovateľky.

28. V ďalšom vyzdvihuje skutočnosť, že namieta zásadné vady v procese

vykonávania a hodnotenia dôkazov. Uvedomujúc si skutočnosť, že nie je povinnosťou

dovolacieho súdu dať odpoveď na každú dovolaciu námietku, sťažovateľka nemôže súhlasiť

so spôsobom odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa „iba úplne

formálne vysporiadal s dovolacou námietkou tak, že poukázal na ustálenú judikatúru,

podľa ktorej súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo procesnej strany vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Najvyšší súd Slovenskej republiky tým chcel

zrejme povedať, že akékoľvek dovolacie námietky týkajúce sa dokazovania nie sú spôsobilé

založiť prípustnosť dovolania podľa ,

a preto nie je potrebné sa nimi podrobnejšie zaoberať. S ohľadom na judikatúru Ústavného

súdu Slovenskej republiky citovanú v... ústavnej sťažnosti sa s týmto názorom

nestotožňujeme a máme za to, že aj v procese dokazovania a hodnotenia dôkazov môže dôjsť

k takým vadám, ktoré vedú k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov mal

podľa názoru sťažovateľa dovolací súd aspoň stručne uviesť, akým spôsobom ním uvádzané

všeobecné princípy aplikoval na námietky vznesené sťažovateľom v dovolaní.“.

29. Súčasťou vyjadrenia sťažovateľky bol aj návrh na priznanie náhrady trov konania

za tri úkony právnej služby.

30. Sťažovateľka v prípise adresovanom ústavnému súdu zároveň uviedla, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.

31. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania (body 17, 21 a 30 tohto nálezu)

podľa upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel

k názoru, že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

32. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

33. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

34. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky zaručeného a práva zaručeného dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

a to v kontexte námietky svojvoľného hodnotenia dôkazov. Podľa sťažovateľky k porušeniu

jej práv zaručených a dohovorom došlo zo strany krajského súdu predovšetkým

svojvoľným hodnotením dôkazu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

považuje sťažovateľka za nepresvedčivé, keďže sa ním najvyšší súd obmedzuje

len na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia

aplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad.

35. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

36. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch.

37. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje

len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

().

38. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní

je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov. V záujme ochrany základných práv a slobôd strany v spore

je však nevyhnutné pripustiť zásah do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore

so zákonným príkazom vyjadreným v v miere spôsobilej postaviť konanie

i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné

ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu

nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov.

Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom

konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia

so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu podľa ,

lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity

súdneho rozhodovania (m. m. , , ).

Aj z uvedených dôvodov je argumentácia predsedu krajského súdu, resp. konajúceho

predsedu senátu krajského súdu obsiahnutá v bode 16 tohto nálezu právne irelevantná.

39. Z uvedeného zároveň vyplýva, že koncept ochrany ústavnosti v širšom ponímaní

si (môže) v odôvodnených prípadoch vyžadovať zásah aj do oblasti hodnotenia dôkazov

všeobecnými súdmi. Ochrana ústavnosti si vyžaduje bez toho, aby bola dotknutá právomoc

príslušného všeobecného súdu hodnotiť dôkazy, zaoberať sa námietkou svojvoľného

postupu príslušného všeobecného súdu v procese dokazovania, pretože svojvôľa príslušného

orgánu verejnej moci zakladá rozpor s právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie a v konečnom dôsledku spochybňuje ústavnú udržateľnosť samotného odôvodnenia

rozhodnutia ako výsledku takéhoto postupu. Problematika ústavnej akceptovateľnosti

hodnotenia dôkazov všeobecným súdom je totiž v rovine jej prieskumu úzko spätá

s požadovanou kvalitou odôvodnenia súdneho rozhodnutia (m. m. ).

40. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

41. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu

ochranu, resp. spravodlivý proces (, ).

42. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov

odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny.

Medziiným je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať

na súdoch, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,

zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP

vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91).

43. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v (m. m. ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

44. Už uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľky aj najvyšší súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci rozhodovania

o príslušnej časti ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

45. Právo na súdnu ochranu podľa sa v civilnom sporovom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred súdom vrátane dovolacích konaní.

46. Východiská ochrany základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bol povinný dodržiavať pri rozhodovaní o dovolaní

aj najvyšší súd. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či ich skutočne dodržal.

47. Ústavný súd za zachovania podmienok spravodlivého procesu rešpektuje,

že samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa preto

nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho,

ak je ústavne udržateľné, považovať za porušenie označeného základného práva.

V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené

(m. m. ).

48. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

49. Z argumentácie obsiahnutej v bode 12 tohto nálezu možno ustáliť, že kľúčovou

námietkou sťažovateľky, ktorou spochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, je vo svojej podstate všeobecnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia,

ktorému chýba nevyhnutnosť presvedčivosti na to, aby ho bolo možné považovať

za ústavne udržateľné, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že sa ním najvyšší súd obmedzuje

len na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia

aplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad. Námietka sťažovateľky je podľa názoru

ústavného súdu opodstatnená.

50. V podstatnej časti dovolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku krajského

súdu sťažovateľka namietala nesprávny procesný postup krajského súdu,

ktorý jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. K porušeniu práva na spravodlivý proces malo

pritom dôjsť procesným postupom odvolacieho súdu pri hodnotení dôkazu – oznámenia

cudzineckej polície, ktorý v rozpore s iba na základe vlastnej úvahy

bez vykonania dokazovania o opaku spochybnil obsah verejnej listiny a zároveň nevykonal

dôkaz navrhnutý stranou (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

51. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd bez potreby podrobenia

dovolacej námietky sťažovateľky o tom, že „odvolací súd v rozpore s

iba na základe vlastnej úvahy bez vykonania dokazovania o opaku spochybnil obsah

verejnej listiny a zároveň nevykonal dôkaz navrhnutý stranou (pripojenie administratívnych

spisov)“, osobitnému preskúmaniu vo všeobecnosti v bode 12 v podstatnom uviedol:

„Súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo procesnej strany vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhovaných dôkazov súdom a dožadovať

sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu

SR sp. zn. , , , a ).

Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky, potrebné

na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné

a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich

budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania

(uznesenia najvyššieho súdu SR sp. zn. , , ,

, a ). Podľa právneho názoru dovolacieho

súdu ani v zmysle novej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla

účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420

písm. f/ nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných

dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (uznesenia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , , ).“

52. Na podklade uvedených skutočností najvyšší súd dovolanie odmietol

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné podľa § 447

písm. c) .

53. S prihliadnutím na citovanú relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou predsedu najvyššieho súdu (bod 20 tohto

nálezu) o tom, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení sústredil na sťažovateľkou

vytýkanú vadu, pričom jej neprítomnosť v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil.

54. Naopak, preskúmaním napadnutého uznesenia (predovšetkým citovaného bodu

12 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd

sa argumentáciou sťažovateľky, ktorou táto odôvodňovala existenciu vady zmätočnosti,

nezaoberal. Odkázal pritom iba na svoju vlastnú judikatúru, resp. judikatúru ústavného

súdu, z ktorej vyplývajú všeobecné právne východiská pri posudzovaní prípustnosti

a dôvodnosti dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru

ústavného súdu poznačené absenciou relevantnej argumentácie (k tomu pozri

aj argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v bode 28 tohto nálezu, s ktorou sa ústavný súd

stotožňuje), ktorou by sa najvyšší súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej

veci uvedenými všeobecnými princípmi a ich aplikáciou na námietky vznesené

sťažovateľkou v dovolaní zaoberal.

55. Uvedený nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

preto spôsobuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vykazuje znaky formálnosti,

a preto ho v podmienkach daných účinnou ochranou základných práv a slobôd strany

v spore nemožno akceptovať ako ústavne súladné, keďže nespĺňa minimálne požiadavky,

ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené. Takto formálne koncipované

odôvodnenie súdneho rozhodnutia svedčí o svojvôli a zjavnej neodôvodnenosti, čo znamená

neakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia z hľadiska naplnenia základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

56. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované,

ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa patrí aj ochrana, ktorá sa strane sporu poskytuje v konaní

o opravných prostriedkoch. Ak strana sporu splní predpoklady vyžadované zákonom

pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd jej túto ochranu musí

poskytnúť (napr. , ).

57. Absencia konkrétneho odôvodnenia, ktorým by sa najvyšší súd vysporiadaval

s námietkami prezentovanými v dovolaní sťažovateľkou, a teda aj absencia aplikácie

právnych záverov ustálenej judikatúry na konkrétne posudzovaný prípad robia napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nepresvedčivým a ústavne neudržateľným. Ústavný súd

preto uzavrel, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská

ochrany základných práv a slobôd (v časti záruk na ústavne udržateľné odôvodnenie),

preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti napadnutému

rozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

K napadnutému rozsudku krajského súdu

58. Nosná námietka arbitrárneho postupu krajského súdu spočívajúceho

vo svojvoľnom hodnotení dôkazu a s týmto procesným postupom spojený nedostatok

v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa v zásade prekrývajú

s argumentmi, ktoré sťažovateľka prezentovala v dovolaní proti napadnutému rozsudku

krajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie (k tomu pozri ďalej body obsiahnuté v časti V tohto nálezu),

opäť sa vytvoril priestor na to, aby tieto dovolacie námietky sťažovateľky [odôvodňujúce

prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa ] smerujúce

proti napadnutému rozsudku krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania.

59. Už bolo pritom zdôraznené, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí za podmienky

súčasného zachovania princípov spravodlivého procesu (bod 47 tohto odôvodnenia)

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Aj z uvedeného dôvodu sa ústavný súd nemôže v rozhodnutí o ústavnej

sťažnosti zaoberať vyhodnocovaním či posúdením opodstatnenosti dovolacích dôvodov

z pohľadu, či sťažovateľkou formulované vady napĺňajú dovolacie dôvody obsiahnuté

v citovaných ustanoveniach, alebo posúdiť v konaní o ústavnej sťažnosti to, či v prípadnom

dovolacom konaní po vrátení veci by sťažovateľke (ne)bolo vydané pre ňu priaznivejšie

rozhodnutie. Navyše, ústavný súd by takýmto postupom konal v rozpore so zásadou

minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá už dlhodobo

tvorí súčasť jeho ustálenej judikatúry (m. m. ).

60. Najvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť

ochranu a dohovorom garantovaným právam sťažovateľky v prípade, ak dospeje

k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k ich porušeniu. Riadiac

sa už spomenutou zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov

a uprednostňujúc v zmysle princípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú všeobecným

súdom, preto ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia

práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel

(bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

61. V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle a ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva

a slobody sťažovateľa.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V zmysle ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto rozhodnutie

ústavného súdu je vykonateľné doručením.

62. Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľky napadnutým uznesením

najvyššieho súdu citované rozhodnutie zrušil v zmysle

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

63. Po vrátení veci na dovolacie konanie bude nevyhnutné, aby najvyšší súd v rámci

rozhodovania o podanom dovolaní opätovne preskúmal konkrétne námietky v ňom

obsiahnuté, ktorými sťažovateľka odôvodňuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania podaného

podľa . Úlohou najvyššieho súdu bude pritom prihliadať aj na ustálenú

judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa požiadaviek vyplývajúcich z práva na spravodlivý

proces (predovšetkým body 38 až 43 tohto nálezu), keďže prípustnosť a dôvodnosť

dovolania podľa si vyžaduje preskúmanie miery porušenia procesných

práv strany v spore z pohľadu existencie porušenia jej práva na spravodlivý proces. Úlohou

najvyššieho súdu preto pri preskúmavaní a vyhodnotení, či argumentácia sťažovateľky

dostatočným spôsobom odôvodňuje existenciu tzv. zmätočnostnej vady konania

pred odvolacím súdom, bude aplikovať právne závery ustálenej judikatúry na konkrétne

posudzovaný prípad.

VI.

Trovy konania

64. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

65. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom,

ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

66. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v ňou požadovanej sume

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby [prevzatie a príprava

zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu

29. júna 2020 podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky]. Ústavný súd vychádzal

zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019

v sume 163,33 € a za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11

ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál)

za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € a za rok 2020 v sume 10,62 €

(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov

konania po jej navýšení o daň z pridanej hodnoty tak predstavuje sumu 640,65 €. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov konania sťažovateľky rozhodol

tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

67. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

VII.

68. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu