Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)IV. ÚS 167/2020
PDF · 624.47 KB
No categories available
IV. ÚS 167/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti
, , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o., Tomášikova 10/B, Bratislava, v mene
ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Filip Lebovič, ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6 Co 207/2018-340 z 24. októbra 2018 v časti týkajúcej sa nároku na náhradu ušlého
príjmu s príslušenstvom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 1 Cdo 40/2019-391 z 26. júna 2019, takto
rozhodol:
1. Základné právo , na súdnu
ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 40/2019-391 z 26. júna 2019
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 40/2019-391
z 26. júna 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť
, trovy konania v sume 640,65 € (slovom
šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej
kancelárie Lebovič, s. r. o., Tomášikova 10/B, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a sťažnostná
argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 7. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o.,
Tomášikova 10/B, Bratislava, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Filip Lebovič,
ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 207/2018-340 z 24. októbra 2018 v časti týkajúcej
sa nároku na náhradu ušlého príjmu s príslušenstvom (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 1 Cdo 40/2019-391 z 26. júna 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 56 C 772/2015 v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa proti Slovenskej
republike v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“)
domáhala zaplatenia sumy 77 240 € s príslušenstvom pozostávajúcej z náhrady ušlého
príjmu v sume 62 240 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15 000 € podľa príslušných
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Škoda mala
vzniknúť , štátnemu občanovi Iránskej islamskej republiky
(ďalej len „poškodený“), v dôsledku nezákonného rozhodnutia správnych orgánov
o vyhostení a zákaze pobytu na území Slovenskej republiky podľa príslušných ustanovení
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, keďže rozhodnutie o vyhostení poškodeného a zákaze
jeho pobytu na území Slovenskej republiky bolo neskôr zrušené správnym súdom
ako nezákonné. Sťažovateľka nadobudla pohľadávku na náhradu škody postúpením
od poškodeného. Požadovaná náhrada spočívala v ušlej odmene, ktorá nebola poškodenému
vyplácaná, keďže v dôsledku nezákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení
a zákaze vstupu musel opustiť územie Slovenskej republiky a nemohol ďalej vykonávať
činnosť hráča vo s ktorým mal uzatvorenú hráčsku
zmluvu.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 56 C 772/2015-211 z 13. apríla 2018
(ďalej len „rozsudok z 13. apríla 2018“) žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 13. apríla 2018
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 207/2018 z 24. októbra 2018 tak, že rozsudok
okresného súdu z 13. apríla 2018 potvrdil ako vecne správny. Ústavnou sťažnosťou
je napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa nároku na náhradu ušlého príjmu
s príslušenstvom, teda nie v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy s príslušenstvom.
4. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že ho odmietol v súlade s § 447 písm. c) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“).
5. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania sťažovateľka odôvodňovala existenciou vady
podľa § 420 písm. f) CSP z dôvodu, že krajský súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Vada mala podľa sťažovateľky spočívať v zásade
vo svojvoľnom procesnom postupe krajského súdu pri hodnotení dôkazu – oznámenia
oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru č. PPZ-HCP-BA8-Ž-18-008/2013
z 21. januára 2013 (ďalej len „oznámenie cudzineckej polície“). Krajský súd
podľa sťažovateľky bez vykonania dokazovania o opaku v rozpore s § 205 CSP spochybnil
obsah tejto verejnej listiny (pripojením administratívneho spisu) a zároveň nevykonal dôkaz
navrhnutý stranou sporu, a to aj napriek tomu, že v zápisnici o pojednávaní,
ktoré sa uskutočnilo 3. októbra 2018, uviedol, že administratívny spis bude pripojený
na ďalšie konanie. Krajský súd pripísal listinnému dôkazu iný význam, ako vyplýval
z jeho výslovného textu, a to len na základe svojich domnienok, pričom uvedená vada mala
podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keďže práve na základe posúdenia
tejto listiny krajský súd posudzoval otázku splnenia podmienok pre vznik nároku
na náhradu škody.
6. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo zo strany krajského súdu tým, že obsah dôkazu,
ktorý bol pre jeho záver o tom, že neboli splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody rozhodujúci, svojvoľne hodnotil inak, ako to vyplýva z textu listinného dôkazu.
Obdobne označené ustanovenia ústavy a dohovoru boli porušené aj postupom najvyššieho
súdu, ktorý postup krajského súdu nevyhodnotil ako nesprávny postup,
ktorým bolo sťažovateľke znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace práva.
7. Kľúčovou otázkou, ktorú posudzoval krajský súd, bola podľa sťažovateľky otázka
vzniku ušlého zisku. Sťažovateľka konštatuje, že pokiaľ by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu poškodeného na územie
Slovenskej republiky, poškodený mohol naďalej pokračovať vo svojom legálnom pobyte
na území Slovenskej republiky, a tým aj vykonávať hráčsku činnosť vo ,
pričom na základe uvedeného by mu vznikal nárok na dohodnutú mesačnú odmenu.
Sťažovateľka pritom ušlý zisk preukazovala tým, že poškodený uzatvoril 6. augusta 2012
hráčsku zmluvu na dobu určitú od 6. augusta 2012 do 31. decembra 2015 a v uvedenom
čase mal udelený prechodný pobyt na dobu do 5. februára 2013. Vychádzajúc z princípu
legitímnych očakávaní, mohol poškodený oprávnene vychádzať z predpokladu,
že po uplynutí doby prechodného pobytu mu tento bude opakovane obnovený
na ďalšie obdobia.
8. Poškodený zdôrazňoval, že 11. januára 2013 mu bol obnovený prechodný pobyt
na účel osobitnej športovej činnosti na ďalšie obdobie, o čom svedčil aj dôkaz – oznámenie
cudzineckej polície, takže v relevantnom čase mal splnené všetky podmienky vyžadované
na jeho ďalší pobyt na území Slovenska. Jediným dôvodom, pre ktorý musel poškodený
ukončiť svoj pobyt na Slovensku, bolo nezákonné rozhodnutie o administratívnom
vyhostení.
9. Zásadným pochybením krajského súdu je teda nesprávny procesný postup
pri hodnotení dôkazu – oznámenia cudzineckej polície. Hodnotenie dôkazu krajským súdom
je svojvoľné, keďže „krajský súd bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania
(v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, ktoré na spochybnenie verejnej listiny
vyžaduje preukázanie opaku) prisúdil tejto listine iný význam, ako vyplýva z jej výslovného
znenia.“.
10. Za arbitrárny považuje sťažovateľka postup krajského súdu, ktorým sa tento
vysporiadal s rozporom medzi oznámením cudzineckej polície a svojím samotným tvrdením
o nepreukázaní predpokladu udelenia pobytu poškodeného na ďalšie obdobie. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu preto podľa sťažovateľky nemôže byť považované
za konzistentné, racionálne a presvedčivé.
11. Sťažovateľka nesúhlasí ani s právnym posúdením veci najvyšším súdom a k tomu
uvádza, že „v posudzovanom prípade... došlo... k extrémnemu vybočeniu z prípustných
medzí voľného hodnotenia dôkazov súdom. ... tu nejde o prípad nevykonania navrhnutého
dôkazu, pretože krajský súd akceptoval návrh na vykonanie dôkazu pripojením
administratívneho spisu ... avšak k samotnému vykonaniu dôkazu už nepristúpil...“.
12. S prihliadnutím na uvedené považuje sťažovateľka odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu za nepresvedčivé, keďže sa ním najvyšší súd obmedzuje
len na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia
aplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad.
13. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší
a vec v rozsahu zrušenia vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke
prizná náhradu trov konania.
14. Uznesením sp. zn. IV. ÚS 167/2020 z 13. mája 2020 ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II.
Vyjadrenia najvyššieho súdu, krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika
sťažovateľky
15. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku,
predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu na oznámenie, či trvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho
súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k ústavnej sťažnosti.
16. Prípisom sp. zn. 1 SprV 250/2020 z 5. júna 2020 sa k ústavnej sťažnosti vyjadril
predseda krajského súdu, ktorý v podstatnom poukázal na vyjadrenie predsedu senátu
6 Co krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval. V predmetnom prípise vo veci konajúci
sudca krajského súdu zdôraznil, že argumentácia namierená proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo svojej podstate len kopíruje argumentáciu uvedenú v dovolaní proti tomuto
rozhodnutiu. Jadrom argumentácie je nesprávne hodnotenie dôkazu, pričom podľa názoru
vo veci konajúceho sudcu krajského súdu sa k predmetnej argumentácii sťažovateľky
vyjadril najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým bolo dovolanie odmietnuté
ako procesne neprípustné. V ďalšom vo veci konajúci sudca krajského súdu citoval
relevantné časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, s ktorým sa stotožnil,
a v konkrétnostiach nad rámec už uvedeného uviedol, že „Pokiaľ žalobca v ústavnej
sťažnosti namieta vyhodnotenie dôkazu odvolacím súdom, ústavný súd SR podľa vyjadrenia
takúto sťažnosť nemal prijať. tiež vyjadril presvedčenie,
že Ústavný súd SR nie je článkom riadnej súdnej sústavy, ktorú tvoria prvoinštančné,
druhoinštančné súdy a Najvyšší súd SR a jeho úlohou preto nemôže byť posudzovanie vecí
z hmotnoprávneho a procesného hľadiska (Ústavný súd SR nie je odvolacím
a ani dovolacím súdom). Ústavný súd SR je podľa vyjadrenia nezávislý
súdny orgán ochrany ústavnosti (ustanovenie 2 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky v platnom znení) a nie je teda orgánom, na ktorý sa môže
s úspechom obrátiť strana, ktorá prehrala spor a ktorá je toho názoru, že súdy vec
nesprávne právne posúdili. V predmetnej ústavnej sťažnosti sa podľa
nenachádza žiadny argument, z ktorého by vyplynulo, že odvolací súd rozhodol v rozpore
s Ústavou Slovenskej republiky.“.
17. Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s argumentáciou prednesenou predsedom senátu konajúceho vo veci a že netrvá
na ústnom pojednávaní vo veci ústavnej sťažnosti.
18. Žalovaná sa ako zúčastnená osoba v súlade s § 126 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) k ústavnej sťažnosti vyjadrila
prípisom sp. zn. KM-OPS1-S-234/2015 zo 4. júna 2020. V podstatnom uviedla, že považuje
ústavnú sťažnosť za účelovú s cieľom dosiahnuť zmenu právneho posúdenia veci.
K porušeniu práv sťažovateľky podľa zúčastnenej osoby nedošlo. Z opatrnosti sa zúčastnená
osoba vyjadrila k právnej stránke ústavnej sťažnosti, pričom predovšetkým poukázala
na skutočnosť, že považuje tvrdenie sťažovateľky o arbitrárnosti pri hodnotení dôkazu
v zmysle voľného hodnotenia dôkazov za neopodstatnené.
19. V konkrétnostiach zúčastnená osoba zdôrazňuje, že «sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti uvádza, že oznámením cudzineckej polície sa snažil preukázať, že v jeho zmysle
mohol „s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote predpokladať, že prechodný pobyt mu bude
udelený aj na ďalšie obdobia...“. Týmto dôkazom spolu s uvedenou argumentáciou chcel
sťažovateľ v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 56C/772/2015
v nadväznosti na konanie vedené na odvolacom súde pod sp. zn. 6Co 207/2018, preukázať
reálnu existenciu ušlého zisku v dôsledku jeho vyhostenia z krajiny na základe rozhodnutia
o administratívnom vyhostení.
Odvolací súd naopak argumentoval, že v dôsledku časového obmedzenia oznámenia
cudzineckej polície, sťažovateľ nemohol s určitosťou hraničiacou s istotou predpokladať,
že aj po uplynutí predmetnej lehoty, bude môcť zotrvať na území Slovenskej republiky
a teda tu mať ďalší príjem. Odvolací súd v rozsudku uviedol: „Naopak, nie je možné urobiť
jednoznačný záver, že ak by nedošlo k vydaniu predmetného nezákonného rozhodnutia,
bol by mu predĺžený prechodný pobyt aj na obdobie od 6.2.2013 a že by teda v spomenutom
klube hral aj po tomto termíne. Reálna existencia ušlého zisku za žalované obdobie
od 24.5.2013 do 8.1.2015 tak v konaní nebola preukázaná.“
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľa o prisúdení iného významu
oznámeniu cudzineckej polície, je neopodstatnené, nakoľko nemôže svoj subjektívny výklad
tohto dôkazu považovať za absolútny a nevykonanie dôkazu opakom pri hodnotení
listinného dôkazu ako porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom
náleze I. ÚS 52/03 uvádza, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd
vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba
týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.
... Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.
(viď R 42/1993).“
Ministerstvo vnútra SR sa v zmysle uvedeného judikátu stotožňuje s právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením odmietol dovolanie
sťažovateľa ako neprípustné, keďže neboli splnené procesné podmienky podania dovolania.
Vzhľadom k vyššie uvedenému je zrejmé, že k porušeniu základných práv podľa čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd sťažovateľa nedošlo. Sťažovateľovi nebolo v zmysle ním namietaného
porušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd odopreté domáhať sa svojho práva na nestrannom
a nezávislom súde, jeho záležitosť bola prejednaná spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote.».
20. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho
súdu, ktorý v prípise č. k. KP 3/2020-242, Cpj 101/2020 zo 4. júna 2020 uviedol,
že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia sústredil na sťažovateľkou
vytýkanú vadu, pričom jej neprítomnosť v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil
najmä v bode 12. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva
na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.
21. V závere svojho vyjadrenia predseda najvyššieho súdu oznámil, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
22. Vyjadrenia predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu a stanovisko
zúčastnenej osoby boli následne doručované na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska
sťažovateľke. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 29. júna 2020 vyjadrenie,
v ktorom oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
23. K argumentácii prednesenej vo vyjadrení krajského súdu sťažovateľka namieta,
že sa ňou krajský súd k podstate prijatej ústavnej sťažnosti nevyjadril. Ďalej zdôrazňuje,
že v rozpore s tvrdením krajského súdu sťažovateľka nenamieta nesprávne právne
posúdenie veci. Podstatou jej argumentácie je porušenie princípov práva na spravodlivý
proces a zákonného procesného postupu stanoveného pre dokazovanie verejnou listinou.
24. Podľa sťažovateľky je jej kľúčová argumentácia daná porušením princípov práva
na spravodlivý proces z dôvodu vyhodnotenia obsahu verejnej listiny odlišne
od jej doslovného znenia «a to iba na základe domnienky konajúceho súdu (vyjadrenej
slovom „zrejme“), nepresvedčivosť odôvodnenia takéhoto hodnotenia sporného dôkazu
a napokon aj nekonzistentnosť postupu Krajského súdu v Bratislave, ktorý najprv vyhovel
návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania pripojením administratívnych spisov,
avšak následne tento dôkaz bez akéhokoľvek zdôvodnenia nevykonal, napriek tomu, že práve
na základe pripojenia týchto administratívnych spisov mohol Krajský súd v Bratislave
celkom jednoznačne a objektívne (nie na základe domnienok) zistiť (pokiaľ mal
o tom pochybnosti), aké boli dôvody vydania sporného Oznámenia Oddelenia cudzineckej
polície zo dňa 21.1.2013
(ďalej len „oznámenie“).».
25. Ďalej argumentuje, že v konaní pred odvolacím súdom sa čiastočne opakovalo
dokazovanie predmetnou verejnou listinou, pričom krajský súd ako odvolací súd nanovo
hodnotil tento dôkaz a toto hodnotenie malo zároveň zásadný vplyv na posúdenie veci
a rozhodnutie odvolacieho súdu. Zdôrazňuje, že obsah a význam predmetného oznámenia
nebol až do pojednávania na odvolacom súde medzi stranami sporný, pričom krajský súd
následne pristúpil k odlišnému hodnoteniu tohto dôkazu z vlastnej iniciatívy, nešlo teda
o námietku zo strany sporových strán. Z uvedených dôvodov mal podľa názoru
sťažovateľky odvolací súd, pokiaľ „opakuje, dopĺňa alebo znovu hodnotí dôkazy... dôsledne
dbať na to, aby použil objektívny postup pri využití všetkých dostupných a pritom legálnych
zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie a na to, aby takéto rozhodnutie
obsahovalo odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov
a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.“.
26. Sťažovateľka v závere zdôrazňuje, že namieta zásadné pochybenie v postupe
odvolacieho súdu týkajúce sa dokazovania a hodnotenia dôkazu, ktoré dosiahlo intenzitu
porušenia práva na spravodlivý proces.
27. K argumentom uvedeným vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu sťažovateľka
namieta, že obsah bodu 12 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, na ktorý predseda
najvyššieho súdu odkazuje, je iba všeobecným popisom právnych záverov k tejto otázke
vyplývajúcich z judikatúry bez akéhokoľvek, aspoň stručného zdôvodnenia,
akým spôsobom najvyšší súd aplikoval tieto právne závery na posudzovaný prípad
z hľadiska dovolacích námietok sťažovateľky.
28. V ďalšom vyzdvihuje skutočnosť, že namieta zásadné vady v procese
vykonávania a hodnotenia dôkazov. Uvedomujúc si skutočnosť, že nie je povinnosťou
dovolacieho súdu dať odpoveď na každú dovolaciu námietku, sťažovateľka nemôže súhlasiť
so spôsobom odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa „iba úplne
formálne vysporiadal s dovolacou námietkou tak, že poukázal na ustálenú judikatúru,
podľa ktorej súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo procesnej strany vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Najvyšší súd Slovenskej republiky tým chcel
zrejme povedať, že akékoľvek dovolacie námietky týkajúce sa dokazovania nie sú spôsobilé
založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku,
a preto nie je potrebné sa nimi podrobnejšie zaoberať. S ohľadom na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky citovanú v... ústavnej sťažnosti sa s týmto názorom
nestotožňujeme a máme za to, že aj v procese dokazovania a hodnotenia dôkazov môže dôjsť
k takým vadám, ktoré vedú k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov mal
podľa názoru sťažovateľa dovolací súd aspoň stručne uviesť, akým spôsobom ním uvádzané
všeobecné princípy aplikoval na námietky vznesené sťažovateľom v dovolaní.“.
29. Súčasťou vyjadrenia sťažovateľky bol aj návrh na priznanie náhrady trov konania
za tri úkony právnej služby.
30. Sťažovateľka v prípise adresovanom ústavnému súdu zároveň uviedla, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.
31. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania (body 17, 21 a 30 tohto nálezu)
podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel
k názoru, že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
32. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
33. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
34. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
a to v kontexte námietky svojvoľného hodnotenia dôkazov. Podľa sťažovateľky k porušeniu
jej práv zaručených ústavou a dohovorom došlo zo strany krajského súdu predovšetkým
svojvoľným hodnotením dôkazu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
považuje sťažovateľka za nepresvedčivé, keďže sa ním najvyšší súd obmedzuje
len na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia
aplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad.
35. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
36. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch.
37. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje
len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01).
38. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní
je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej
právomoci všeobecných súdov. V záujme ochrany základných práv a slobôd strany v spore
je však nevyhnutné pripustiť zásah do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore
so zákonným príkazom vyjadreným v § 191 CSP v miere spôsobilej postaviť konanie
i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné
ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu
nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov.
Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom
konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia
so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity
súdneho rozhodovania (m. m. I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015, I. ÚS 206/2019).
Aj z uvedených dôvodov je argumentácia predsedu krajského súdu, resp. konajúceho
predsedu senátu krajského súdu obsiahnutá v bode 16 tohto nálezu právne irelevantná.
39. Z uvedeného zároveň vyplýva, že koncept ochrany ústavnosti v širšom ponímaní
si (môže) v odôvodnených prípadoch vyžadovať zásah aj do oblasti hodnotenia dôkazov
všeobecnými súdmi. Ochrana ústavnosti si vyžaduje bez toho, aby bola dotknutá právomoc
príslušného všeobecného súdu hodnotiť dôkazy, zaoberať sa námietkou svojvoľného
postupu príslušného všeobecného súdu v procese dokazovania, pretože svojvôľa príslušného
orgánu verejnej moci zakladá rozpor s právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie a v konečnom dôsledku spochybňuje ústavnú udržateľnosť samotného odôvodnenia
rozhodnutia ako výsledku takéhoto postupu. Problematika ústavnej akceptovateľnosti
hodnotenia dôkazov všeobecným súdom je totiž v rovine jej prieskumu úzko spätá
s požadovanou kvalitou odôvodnenia súdneho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 90/2015).
40. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
41. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu
ochranu, resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
42. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov
odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny.
Medziiným je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať
na súdoch, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,
zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP
vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91).
43. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov
je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
44. Už uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľky aj najvyšší súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci rozhodovania
o príslušnej časti ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
45. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom sporovom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred súdom vrátane dovolacích konaní.
46. Východiská ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bol povinný dodržiavať pri rozhodovaní o dovolaní
aj najvyšší súd. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či ich skutočne dodržal.
47. Ústavný súd za zachovania podmienok spravodlivého procesu rešpektuje,
že samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane
posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu
ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú
ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho
z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného
práva sťažovateľa. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto
nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho,
ak je ústavne udržateľné, považovať za porušenie označeného základného práva.
V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené
(m. m. I. ÚS 206/2019).
48. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
49. Z argumentácie obsiahnutej v bode 12 tohto nálezu možno ustáliť, že kľúčovou
námietkou sťažovateľky, ktorou spochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, je vo svojej podstate všeobecnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia,
ktorému chýba nevyhnutnosť presvedčivosti na to, aby ho bolo možné považovať
za ústavne udržateľné, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že sa ním najvyšší súd obmedzuje
len na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia
aplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad. Námietka sťažovateľky je podľa názoru
ústavného súdu opodstatnená.
50. V podstatnej časti dovolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku krajského
súdu sťažovateľka namietala nesprávny procesný postup krajského súdu,
ktorý jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. K porušeniu práva na spravodlivý proces malo
pritom dôjsť procesným postupom odvolacieho súdu pri hodnotení dôkazu – oznámenia
cudzineckej polície, ktorý v rozpore s § 205 CSP iba na základe vlastnej úvahy
bez vykonania dokazovania o opaku spochybnil obsah verejnej listiny a zároveň nevykonal
dôkaz navrhnutý stranou (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
51. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd bez potreby podrobenia
dovolacej námietky sťažovateľky o tom, že „odvolací súd v rozpore s § 205 CSP
iba na základe vlastnej úvahy bez vykonania dokazovania o opaku spochybnil obsah
verejnej listiny a zároveň nevykonal dôkaz navrhnutý stranou (pripojenie administratívnych
spisov)“, osobitnému preskúmaniu vo všeobecnosti v bode 12 v podstatnom uviedol:
„Súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo procesnej strany vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhovaných dôkazov súdom a dožadovať
sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné
a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania
(uznesenia najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 4 Cdo 125/2012,
5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Podľa právneho názoru dovolacieho
súdu ani v zmysle novej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla
účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420
písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017).“
52. Na podklade uvedených skutočností najvyšší súd dovolanie odmietol
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné podľa § 447
písm. c) CSP.
53. S prihliadnutím na citovanú relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou predsedu najvyššieho súdu (bod 20 tohto
nálezu) o tom, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení sústredil na sťažovateľkou
vytýkanú vadu, pričom jej neprítomnosť v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil.
54. Naopak, preskúmaním napadnutého uznesenia (predovšetkým citovaného bodu
12 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd
sa argumentáciou sťažovateľky, ktorou táto odôvodňovala existenciu vady zmätočnosti,
nezaoberal. Odkázal pritom iba na svoju vlastnú judikatúru, resp. judikatúru ústavného
súdu, z ktorej vyplývajú všeobecné právne východiská pri posudzovaní prípustnosti
a dôvodnosti dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru
ústavného súdu poznačené absenciou relevantnej argumentácie (k tomu pozri
aj argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v bode 28 tohto nálezu, s ktorou sa ústavný súd
stotožňuje), ktorou by sa najvyšší súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej
veci uvedenými všeobecnými princípmi a ich aplikáciou na námietky vznesené
sťažovateľkou v dovolaní zaoberal.
55. Uvedený nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
preto spôsobuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vykazuje znaky formálnosti,
a preto ho v podmienkach daných účinnou ochranou základných práv a slobôd strany
v spore nemožno akceptovať ako ústavne súladné, keďže nespĺňa minimálne požiadavky,
ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené. Takto formálne koncipované
odôvodnenie súdneho rozhodnutia svedčí o svojvôli a zjavnej neodôvodnenosti, čo znamená
neakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia z hľadiska naplnenia základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
56. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované,
ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane sporu poskytuje v konaní
o opravných prostriedkoch. Ak strana sporu splní predpoklady vyžadované zákonom
pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd jej túto ochranu musí
poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
57. Absencia konkrétneho odôvodnenia, ktorým by sa najvyšší súd vysporiadaval
s námietkami prezentovanými v dovolaní sťažovateľkou, a teda aj absencia aplikácie
právnych záverov ustálenej judikatúry na konkrétne posudzovaný prípad robia napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nepresvedčivým a ústavne neudržateľným. Ústavný súd
preto uzavrel, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská
ochrany základných práv a slobôd (v časti záruk na ústavne udržateľné odôvodnenie),
preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti napadnutému
rozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
K napadnutému rozsudku krajského súdu
58. Nosná námietka arbitrárneho postupu krajského súdu spočívajúceho
vo svojvoľnom hodnotení dôkazu a s týmto procesným postupom spojený nedostatok
v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa v zásade prekrývajú
s argumentmi, ktoré sťažovateľka prezentovala v dovolaní proti napadnutému rozsudku
krajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (k tomu pozri ďalej body obsiahnuté v časti V tohto nálezu),
opäť sa vytvoril priestor na to, aby tieto dovolacie námietky sťažovateľky [odôvodňujúce
prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP] smerujúce
proti napadnutému rozsudku krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci
dovolacieho konania.
59. Už bolo pritom zdôraznené, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí za podmienky
súčasného zachovania princípov spravodlivého procesu (bod 47 tohto odôvodnenia)
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že ústavný súd
nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Aj z uvedeného dôvodu sa ústavný súd nemôže v rozhodnutí o ústavnej
sťažnosti zaoberať vyhodnocovaním či posúdením opodstatnenosti dovolacích dôvodov
z pohľadu, či sťažovateľkou formulované vady napĺňajú dovolacie dôvody obsiahnuté
v citovaných ustanoveniach, alebo posúdiť v konaní o ústavnej sťažnosti to, či v prípadnom
dovolacom konaní po vrátení veci by sťažovateľke (ne)bolo vydané pre ňu priaznivejšie
rozhodnutie. Navyše, ústavný súd by takýmto postupom konal v rozpore so zásadou
minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá už dlhodobo
tvorí súčasť jeho ustálenej judikatúry (m. m. IV. ÚS 321/2018).
60. Najvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť
ochranu ústavou a dohovorom garantovaným právam sťažovateľky v prípade, ak dospeje
k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k ich porušeniu. Riadiac
sa už spomenutou zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov
a uprednostňujúc v zmysle princípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú všeobecným
súdom, preto ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia
práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel
(bod 4 výroku tohto nálezu).
V.
61. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva
a slobody sťažovateľa.
Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto rozhodnutie
ústavného súdu je vykonateľné doručením.
62. Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľky napadnutým uznesením
najvyššieho súdu citované rozhodnutie zrušil v zmysle § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde
a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
63. Po vrátení veci na dovolacie konanie bude nevyhnutné, aby najvyšší súd v rámci
rozhodovania o podanom dovolaní opätovne preskúmal konkrétne námietky v ňom
obsiahnuté, ktorými sťažovateľka odôvodňuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania podaného
podľa § 420 písm. f) CSP. Úlohou najvyššieho súdu bude pritom prihliadať aj na ustálenú
judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa požiadaviek vyplývajúcich z práva na spravodlivý
proces (predovšetkým body 38 až 43 tohto nálezu), keďže prípustnosť a dôvodnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP si vyžaduje preskúmanie miery porušenia procesných
práv strany v spore z pohľadu existencie porušenia jej práva na spravodlivý proces. Úlohou
najvyššieho súdu preto pri preskúmavaní a vyhodnotení, či argumentácia sťažovateľky
dostatočným spôsobom odôvodňuje existenciu tzv. zmätočnostnej vady konania
pred odvolacím súdom, bude aplikovať právne závery ustálenej judikatúry na konkrétne
posudzovaný prípad.
VI.
Trovy konania
64. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
65. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom,
ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
66. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v ňou požadovanej sume
v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby [prevzatie a príprava
zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu
29. júna 2020 podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky]. Ústavný súd vychádzal
zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019
v sume 163,33 € a za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11
ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál)
za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € a za rok 2020 v sume 10,62 €
(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov
konania po jej navýšení o daň z pridanej hodnoty tak predstavuje sumu 640,65 €. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov konania sťažovateľky rozhodol
tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
67. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
VII.
68. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu