Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 321/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-128

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti SBK

INVEST, a. s., Nobelova 9, Bratislava, zastúpenej RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Slavomír Rabatin, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. decembra 2017 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 29. novembra 2016 v spojení s opravným

uznesením sp. zn. z 25. apríla 2017, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a Krajského súdu v Bratislave takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s., na súdnu ochranu

podľa a jej právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. decembra 2017

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. decembra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti SBK INVEST, a. s., trovy konania v sume 192,14 € (slovom stodeväťdesiatdva

eur a štrnásť centov) na účet jej právneho zástupcu RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s., Nobelova 9, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Slavomír Rabatin, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. decembra 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2016 v spojení s opravným uznesením

sp. zn. z 25. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresnému súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) bola 6. decembra 2013 doručená právnou predchodkyňou

sťažovateľky (obchodnou spoločnosťou Slovenská poisťovňa, a. s.) žaloba o určenie

záložného práva k nehnuteľnostiam (bližšie špecifikovaným v žalobe), smerujúca proti

DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo (ďalej aj „žalovaný 1“) a obchodnej

spoločnosti Rental BA, s. r. o. (spolu aj „žalovaní“). Dňa 2. apríla 1992 uzavrela obchodná

spoločnosť Slovenská poisťovňa, a. s., ako záložná veriteľka záložnú zmluvu so žalovaným

1, predmetom ktorej bolo zabezpečenie záväzku obchodnej spoločnosti SLOVAKIA-CAR-

Prna s. r. o. (obligačný dlžník) vrátiť úver, ktorý jej bol poskytnutý právnou predchodkyňou

sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „záložné právo vzniklo na základe (neplatnej)

zmluvy zo dňa 02. 04. 1992, ktorá sa pôvodne javila ako platná. Hoci bolo záložné právo na

základe toho riadne registrované... neskôr bolo z evidencie katastra nehnuteľností

vymazané, čím došlo k zásadnému poškodeniu práv Sťažovateľa... Žalovaní sa bránili

údajnou nedobromyseľnosťou záložného veriteľa a zároveň vzniesli počas konania

námietku premlčania záložného práva.“.

Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 8. septembra

2015 zamietol, keďže podľa jeho názoru záložná veriteľka nebola pri vzniku záložného

práva dobromyseľná, keďže jej malo byť údajne už pri uzatváraní záložnej zmluvy zrejmé,

že žalovaný 1 nie je vlastníkom zakladaných nehnuteľností. Námietku premlčania vznesenú

žalovanými však okresný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.

Krajský súd na základe odvolania rozhodnutie prvostupňového súdu napadnutým

rozsudkom potvrdil ako vecne správne. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému

rozsudku krajského súdu bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako

neprípustné podľa (ďalej aj „“). Najvyšší

súd poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia na rozhodnutie veľkého senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) sp. zn.

z 19. apríla 2017 (ďalej len „rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017“), podľa ktorého

je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania podľa a neprípustná

a v prípade ich kumulácie sa dovolací súd obmedzí iba na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska .

Podľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom uznesení celkom zjavne vykladá

procesnú právnu úpravu nad rámec zákona a sankcionuje sťažovateľku z dôvodu, že

v dovolaní kumulovala viacero dovolacích dôvodov.

Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľky arbitrárny z dôvodu jeho

rozporu s konštantnou judikatúrou všeobecných súdov a z dôvodu, že ním odvolací súd

nedal uspokojivú odpoveď na argumenty predložené stranou sporu, ako aj prekvapivé,

keďže krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil právne posúdenie celej veci a napokon

vydal napadnutý rozsudok bez toho, aby sa účinne zaoberal všetkými námietkami,

argumentmi a návrhmi na doplnenie dokazovania.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd porušil ňou označené práva garantované

a dohovorom tým, že sa odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi ustanovenými

v , a , ktoré uplatnila vo svojom dovolaní. V tejto súvislosti

ďalej argumentuje, že neprípustnosť kumulácie dovolacích dôvodov nevyplýva z platnej

právnej úpravy (právna úprava nevylučuje kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania

a neupravuje sankciu, ak k takejto kumulácii dôjde), pričom v čase podania dovolania

sťažovateľka nemohla vedieť, k akému výkladu príslušných ustanovení Civilného

sporového poriadku najvyšší súd pristúpi, keďže rozhodnutie veľkého senátu bolo prijaté až

po podaní dovolania. V tomto kontexte namieta, že najvyšší súd prijatím svojej doktríny

o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov porušil aj jej legitímne očakávania.

V neposlednom rade sťažovateľka namieta, že samotný najvyšší súd 24. januára 2018 sa

opätovne zaoberal riešením otázky kumulácie dovolacích dôvodov, a to v konaní vedenom

pod sp. zn. , pričom dospel podľa jej informácií k opačnému záveru, a teda

k možnosti kumulácie dovolacích dôvodov v dovolacom konaní.

Ďalej sťažovateľka zdôrazňuje, že kumuláciu dovolacích dôvodov (vady zmätočnosti

a nesprávneho právneho posúdenia) pripúšťa doterajšia „procesná realita“ (napr. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2017) a zároveň s prihliadnutím

na najvyšším súdom uplatňovanú argumentáciu o vážnosti a dôležitosti dovolacích dôvodov

odmieta významovú nadradenosť jednotlivých dôvodov zmätočnosti ( ).

Napadnutý rozsudok krajského súdu trpí podľa sťažovateľky viacerým vadami,

keďže krajský súd sa v ňom

- odklonil od zaužívanej a konštantnej rozhodovacej praxe v otázke posúdenia, či

konanie o určenie záložného práva je spôsobilé k účinnému vzneseniu námietky premlčania,

a pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti záložného veriteľa sa riadne nevysporiadal ani

s jednou námietkou sťažovateľky a rovnako

- vyhodnotil všetky okolnosti týkajúce sa prejednávanej veci selektívne

a v neprospech sťažovateľky, a ďalej z dôvodov, že krajský súd

- zmenil právne posúdenie celej veci (tzv. prekvapivé rozhodnutie) a

- ignoroval návrh sťažovateľky na doplnenie dokazovania vo vzťahu k existencii

sporného listu vlastníctva a skutkového stavu v čase podpisu záložnej zmluvy pripojením

trestného spisu.

Krajský súd v napadnutom rozsudku zmenil právne posúdenie veci, keďže sa

nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého bola vznesená námietka

premlčania nedôvodná. Krajský súd naopak zdôraznil, že dovolať sa premlčania možno aj

v konaní začatom žalobou o určenie toho, či tu záložné právo je alebo nie je. Odvolací súd

sa tak podľa sťažovateľky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá konanie

smerujúce k určeniu (ne)existencie záložného práva nepovažuje za uplatnenie práva na súde

(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ). Napadnutý rozsudok krajského súdu

je tak arbitrárny podľa sťažovateľky z dôvodu rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou

všeobecných súdov.

Závery krajského súdu k posúdeniu otázky dobromyseľnosti záložnej veriteľky

sťažovateľka považuje za nesprávne a nelogické, keďže pri ich definovaní sa odvolací súd

nevysporiadal ani s jednou jej námietkou, pričom všetky okolnosti prejednávanej veci

odvolací súd vyhodnotil výlučne v jej neprospech.

K záveru o nedobromyseľnosti právneho predchodcu sťažovateľky dospel odvolací

súd s prihliadnutím na znalecký posudok. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že

opakovane poukazovala na to, že záložná zmluva bola uzavretá až v apríli 1992, t. j. štyri

mesiace po tom, ako bol znalecký posudok vyhotovený, a preto údaj zo znaleckého posudku

nemohol mať ani najmenší vplyv na spochybnenie dobromyseľnosti záložného veriteľa.

Okrem uvedeného odvolací súd neprihliadol podľa sťažovateľky ani na obsah záložnej

zmluvy a v nej uvedené vyhlásenia štatutárov žalovaného 1, že predmetné nehnuteľnosti sú

jeho vlastníctvom.

Odvolací súd neprihliadol podľa sťažovateľky ani na listiny (spoločenská zmluva

z 23. decembra 1991 o založení obchodnej spoločnosti SLOVAK PROGRESS

& TRADING COMPANY s. r. o., výpis z katastra nehnuteľností

z 23. augusta 1993, obsah stanoviska , ktoré 30. novembra 1993

poskytol orgánom prokuratúry, a obsah listu z 21. apríla 1993 adresovaný záložnej veriteľke

označený ako „zmluva o úvere č. 67/1992), z obsahu ktorých bolo zrejmé, že žalovaný 1

navonok výslovne vystupoval ako vlastník pozemkov od konca decembra 1991 až do júna

1993.

V súvislosti s námietkou zmeny právneho posúdenia krajským súdom sťažovateľka

argumentuje, že odvolací súd tak urobil bez pojednávania a bez akejkoľvek zmienky

a bez toho, aby sťažovateľke poskytol možnosť zaujať k takémuto novoformulovanému

názoru stanovisko, preto ide o tzv. prekvapivé súdne rozhodnutie, ktorým malo byť

porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie.

K námietke opomenutia návrhu na doplnenie dokazovania sťažovateľka argumentuje,

že v jej veci konajúce súdy požadovali na účel preukázania dobromyseľnosti iba a výlučne

jediný dôkaz, a to list vlastníctva z roku 1992, pričom ignorovali všetky ostatné dôkazy,

z ktorých vyplývalo, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v čase uzavretia záložnej

zmluvy svedčilo záložcovi. Navyše, vo veci konajúce súdy odmietli pripojiť spis Obvodnej

prokuratúry Bratislava II v konaní č. Pd 235/93, z ktorého by vyplývali skutkové okolnosti

v autentickom znení vzhľadom na uplynulý čas. Odvolací súd tak podľa sťažovateľky

postupoval pri hodnotení dôkazov selektívne a svojím procesným postupom jej znemožnil

vykonať dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu alternatívne napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, resp. alternatívne

napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a súčasne sťažovateľke prizná úhradu trov konania v sume 192,14 €.

Uznesením ústavného súdu č. k. -56 zo 16. mája 2018 bola sťažnosť

v celom rozsahu prijatá na ďalšie konanie.

Dňa 23. mája 2018 sa k sťažnosti vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie Felšöci & Partners, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Ing. Ján Felšöci, aj žalovaní, ktorí sa o prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie dozvedeli z webovej stránky ústavného súdu.

Ústavnému súdu žalovaní predostreli argumentáciu, ktorou zdôrazňujú, že vo veci

sťažovateľky ide o šikanózne uplatňovanie práv, keďže

a) žaloba bola podaná po viac ako 12 rokoch od uplynutia premlčacích lehôt,

b) išlo o uplatňovanie práv zo záložnej zmluvy, o ktorej mala sťažovateľka

vedomosť, že je v časti týkajúcej sa predmetných pozemkov absolútne neplatná, keďže ňou

boli založené pozemky štátu,

c) zo strany sťažovateľky ide o akt pomsty za povinnosť zaplatiť žalovaným trovy

konania v inom konaní,

d) sťažovateľka sa predmetným konaním domáha znemožnenia žalovaným uplatniť

procesnú obranu vznesením námietky premlčania,

e) úmyslom sťažovateľky je zrealizovať premlčané záložné právo v rozpore so

zákonom,

f) záujem na určení záložného práva nie je naliehavý, ale naopak protiprávny.

Podľa žalovaných v predmetnej veci určovacej žaloby neexistuje naliehavý právny

záujem a rovnako bola preukázaná aj nedobromyseľnosť sťažovateľky. Žalovaní

od ústavného súdu žiadajú, aby pri rozhodovaní zohľadnil koncepciu materiálneho právneho

štátu a prihliadol na charakter danej veci, princíp právnej istoty a dĺžku predmetného

konania, ako aj ich prístup k veci. Žalovaní zastávajú názor, že v predmetnej veci by nemalo

dôjsť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov „len pre zrušenie“.

Podľa žalovaných v predmetnej veci najvyšší súd dal sťažovateľke aj odpoveď

na ňou namietané dovolacie dôvody podľa , a , keďže sa plne

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov, pričom

jasne uviedol, že „žalobcovo právo je premlčané, že námietku premlčania možno vzniesť

i v tomto konaní (v tomto smere poukázal i na nález ÚS SR sp. zn. riešiaci

takmer identickú vec), a napokon že žalobca resp. jeho právny predchodca nebol pri

uzatváraní záložnej zmluvy dobromyseľný“.

Neobstojí preto argumentácia sťažovateľky, že najvyšší súd sa nezaoberal dovolacími

dôvodmi podľa . Podľa žalovaných je v predmetnej veci nevyhnutné

uprednostniť to právo, ktoré je v skutočnosti ohrozované, a nie to právo, ktoré predstavuje

zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva. Z uvedeného dôvodu „nemožno teda hľadieť iba na

práva žalobcu, ale i na práva žalovaného a prednosť dať tomu, ktoré si skutočne ústavnú

ochranu... zaslúži“.

Žalovaní vychádzajú z premisy, podľa ktorej je žaloba podaná sťažovateľkou

šikanózna a zjavne bezúspešná, a ďalej argumentujú, že rozhodnutie, ktorým by ústavný súd

len „formálne“ zrušil rozhodnutie dovolacieho súdu pre procesné pochybenie bez zrejmého

praktického vplyvu na ďalší priebeh súdneho konania, by bolo možné považovať

za arbitrárne (, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaní navrhujú, aby ústavný súd sťažnosť

zamietol ako nedôvodnú.

Právny zástupca žalovaných ústavnému súdu 28. mája 2018 doručil aj vyjadrenie

k dovolaniu sťažovateľky a nález ústavného súdu sp. zn. .

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho

súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise

č. KP 3/2018-45 z 19. júna 2018 a predseda krajského súdu v prípise č.

z 20. júna 2018 ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania.

Súčasťou vyjadrenia predsedu krajského súdu z 20. júna 2018 bolo stanovisko

vo veci konajúcej zákonnej sudkyne krajského súdu, ktorá predostrela ústavnému súdu

argumentáciu k jednotlivým námietkam uvádzaným sťažovateľkou v sťažnosti.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo vo veci k odklonu od konštantnej

rozhodovacej praxe, zákonná sudkyňa zdôraznila, že sťažovateľka si nesplnila svoju

zákonnú povinnosť označiť na podporu svojho tvrdenia judikát, ktorý by bolo možné

označiť za ustálenú súdnu prax. Dokonca v sťažovateľkou uvádzanom rozhodnutí

najvyššieho súdu sp. zn. sa výslovne, na podporu argumentácie žalovaných,

konštatuje, že namietať premlčanie práva možno aj v určovacom spore.

Podľa zákonnej sudkyne sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

ani v otázke posúdenia dobromyseľnosti záložného veriteľa, ktorú bolo nevyhnutné posúdiť

s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré nastali pri uzatváraní záložnej zmluvy.

Zo znaleckého posudku, ktorý bol imanentnou súčasťou záložnej zmluvy, totiž vyplýva, že

vlastníkom zakladaných pozemkov bol štát, a nie žalovaný. Rozpor medzi vyhlásením

záložcu o tom, že je vlastníkom založenej veci, a údajmi obsiahnutými v znaleckom

posudku, ktorý bol súčasťou záložnej zmluvy, musel „u každého obozretnejšieho subjektu...

vyvolať oprávnenú pochybnosť o vlastníctve predmetu zálohu a pokiaľ tento rozpor nebol

vysvetlený... nemal záložný veriteľ takúto zmluvu podpisovať a následne s odstupom

niekoľkých rokov tvrdiť, že bol pri jej uzatváraní dobromyseľný v tom, že záloh patrí

záložcovi. Subjekt, ktorý podpisuje zmluvu, z obsahu ktorej vyplývajú protichodné závery

o vlastníctve záložcu k predmetu zálohu, nemôže byť bez ďalšieho dobromyseľný, že záložca

bol skutočným vlastníkom predmetu zálohu.“.

Vzhľadom na to, že v konaní bola preukázaná zjavná nedobromyseľnosť záložného

veriteľa (sťažovateľky), nebolo podľa názoru zákonnej sudkyne potrebné vykonávať ďalšie

dokazovanie navrhované sťažovateľkou.

Odvolací súd sa v otázke nedobromyseľnosti záložného veriteľa pri nadobúdaní

zálohu stotožnil so záverom okresného súdu, pričom len na doplnenie zdôraznil, že záložné

právo nemožno priznať aj z dôvodu, že je premlčané. Za situácie, keď otázka premlčania sa

stala predmetom preskúmavania už v konaní pred okresným súdom, pričom odvolací súd ju

posúdil na rozdiel od okresného súdu inak, podľa zákonnej sudkyne nemožno hovoriť

o prekvapivom rozhodnutí. Podľa zákonnej sudkyne sa sťažovateľka k otázke premlčania

dostačujúco vyjadrila nielen v „konaní pred súdom prvej inštancie... ale i v samotnom

písomnom odvolaní v konaní pred odvolacím súdom. Iné právne posúdenie veci odvolacím

súdom... nemôže preto zakladať prekvapivosť takéhoto rozhodnutia...“.

Zákonná sudkyňa nesúhlasí ani s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej bolo

nevyhnutné nariadiť v jej veci pojednávanie. V tejto súvislosti konštatuje, že medzi stranami

sporu nebolo sporné, že záložné právo bolo premlčané. V konaní išlo výlučne o právne

posúdenie otázky, či je možné sa dovolať premlčania práva aj v spore o určenie záložného

práva, pričom nešlo o prípad aplikácie takej právnej normy, ktorá by nebola dosiaľ

(v konaní pred prvostupňovým súdom) aplikovaná. Zákonná sudkyňa na základe uvedených

skutočností zdôrazňuje, že v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k žiadnym procesným

pochybeniam, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise z 19. júna 2018 zdôraznila, že nesúhlasí

s názorom sťažovateľky o porušení jej práv zaručených a dohovorom napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, keďže spochybňuje závery obsiahnuté v rozhodnutí veľkého

senátu z 19. apríla 2017, a nie závery vyplývajúce z napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu. Z uvedeného vyvodzuje záver, že sťažovateľka nie je osobou oprávnenou na podanie

sťažnosti.

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň argumentuje časovou súvislosťou podaného

dovolania a v napadnutom uznesení najvyššieho súdu obsiahnutými závermi vyplývajúcimi

z rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017. Dôvodí pritom, že nový právny názor je

potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Ide pritom o prípustné

retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry, ktoré je potrebné odlíšiť od neprípustného

retroaktívneho pôsobenia právnych noriem (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. marca 2018). V danom kontexte bolo uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. januára 2017, na ktoré sa odvoláva sťažovateľka, prekonané

rozhodnutím veľkého senátu z 19. apríla 2017, ktorým sa najvyšší súd s poukazom na čl. 2

ods. 2 v spojení s prvou vetou riadil aj pri rozhodovaní vo veci

sťažovateľky.

Nad rámec uvedeného predsedníčka najvyššieho súdu vyslovuje v kontexte

zmeneného právneho názoru najvyššieho súdu a ústavného súdu o neprípustnosti kumulácie

dovolacích dôvodov názor, že zrušenie rozhodnutia všeobecného súdu nemôže byť

samoúčelné, najmä v prípade, že by bol v ďalšom konaní všeobecný súd povinný rozhodnúť

rovnako. S prihliadnutím na sťažovateľkou tvrdený dovolací dôvod judikatórneho odklonu,

že „v ňou citovanom rozhodnutí sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky

vyslovil, že nižšie súdy nesprávne posúdili otázku premlčateľnosti práva nájmu bytu.

Poukaz na judikát č. R 26/1975 je odkazom na rozhodnutie zaoberajúce sa procesnými

otázkami vydania bezdôvodného obohatenia v občianskoprávnych a procesnoprávnych

veciach. Predmet daného konania definovala sťažovateľka svojim žalobným návrhom,

ktorým sa domáhala určenia existencie záložného práva. Z tohto dôvodu je zrejmé, že

sťažovateľkou uvádzané rozhodnutia nesúviseli s meritom sporu, a preto v posudzovanej

veci by nemohlo dôjsť v dovolacom konaní k vydaniu pre ňu priaznivejšieho rozhodnutia.

K námietke sťažovateľky, týkajúcej sa premlčania, pritom dovolací súd poskytol

sťažovateľke relevantnú odpoveď pri posudzovaní vytýkanej vady zmätočnosti podľa § 420

písm. f/ “.

Ani dovolacie námietky, ktorými sťažovateľka odôvodňovala prípustnosť dovolania

podľa a , by podľa predsedníčky najvyššieho súdu s odkazom

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2017 tento nemohol

skúmať. V citovanom rozhodnutí najvyšší súd totiž uviedol, že „dovolateľ zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nevymedzil uplatnený dovolací dôvod

(nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C.

s. p. v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Prípustnosť dovolania totiž odôvodnil písm.

a/ a zároveň aj písm. b/ a písm. c/ , hoci súčasná existencia všetkých

týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje.

Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že dovolacím súdom

nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne. Takéto odôvodnenie prípustnosti

dovolania je vnútorne rozporné. Označený nedostatok v odôvodnení predpokladov

prípustnosti dovolania má za následok aj nemožnosť aplikácie , o viazanosti

dovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi predpokladmi jeho prípustnosti. Vo svojej

podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom. Nesprávne

právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom len, ak sa týka otázky, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ak je splnený predpoklad podľa písm. a/ alebo

podľa písm. b/ alebo podľa písm. c/ Uvedené rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky bolo pritom podrobené ústavnoprávnemu prieskumu a Ústavný

súd Slovenskej republiky v uznesení z 12. decembra 2017, č. k. -10

vyhodnotil citované závery – aplikovateľné aj pre posudzovanú vec – ako ústavne

konformné.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti predsedníčka najvyššieho súdu je toho názoru, že

sťažnosť je neopodstatnená, a preto je tu daný dôvod na nevyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti môžu byť

dotknuté ďalšie strany sporu, ústavný súd vyzval žalovaných – DRUDOP, stavebné

a opravárenské družstvo a obchodnú spoločnosť Rental BA, s. r. o., prostredníctvom ich

právneho zástupcu v zmysle na prípadné doplnenie

vyjadrenia k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. mája 2018.

Právny zástupca žalovaných v podaní doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2018

podrobne opísal skutkové okolnosti posudzovanej veci a v konkrétnostiach ústavný súd

požiadal, aby zohľadnil pri rozhodovaní o sťažnosti tieto skutočnosti:

1) žaloba podaná v posudzovanej veci má šikanózny charakter,

2) žaloba je výlučne výsledkom zanedbania povinnosti pri uplatňovaní si práv,

a preto bola podaná v rozpore so zásadou „právo patrí bdelým“,

3) sťažovateľka sa podanou žalobou snaží obchádzať zákonné ustanovenie

o realizácii záložného práva,

4) záujem na podanej žalobe nie je ani naliehavý a ani právny,

5) žaloba bola podaná pri plnej vedomosti si už uvádzaných skutočností.

Právny zástupca žalovaných ďalej predostiera ústavnému súdu argumentáciu

týkajúcu sa právneho posúdenia samotnej žaloby o určenie záložného práva (neexistencia

naliehavého právneho záujmu na podanie žaloby a nedobromyseľnosť právneho predchodcu

žalobkyne pri nadobúdaní zálohu).

K dovolaciemu dôvodu podľa právny zástupca žalovaných

zdôrazňuje, že sťažovateľka si svoju povinnosť označiť na podporu svojho tvrdenia

o prípustnosti dovolania podľa citovaného ustanovenia príslušný judikát nesplnila. Ani

v otázke posudzovania dobromyseľnosti záložného veriteľa sťažovateľka na podporu

dovolacieho dôvodu podľa neoznačila rozhodnutie dovolacieho

súdu, ktoré by podporovalo jej tvrdenia o dobromyseľnosti pri nadobúdaní zálohu.

Právny zástupca žalovaných sa stotožňuje aj s názorom odvolacieho súdu k námietke

sťažovateľky o prekvapivom rozhodnutí, pričom nad rámec uvádza, že sťažovateľka si

zamieňa existenciu procesnej vady spočívajúcej v prekvapivosti rozhodnutia s tým, že sa

všeobecné súdy iba nestotožnili s jej právnou argumentáciou.

Právny zástupca žalovaných v kontexte rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017

akcentuje, že v čase rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní proti napadnutému rozsudku

krajského súdu bolo citované rozhodnutie v súlade s prvou vetou právne

záväzné pre všetky senáty najvyššieho súdu. Dokonca samotné senáty ústavného súdu

považovali závery prezentované v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla 2017 v čase

rozhodovania o dovolaní sťažovateľky za ústavne akceptovateľné. V dôsledku judikatórnej

zmeny a prehodnotenia záverov obsiahnutých v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla

2017, avšak bez zmeny spoločenskej situácie, ktorá by judikatórnu zmenu reflektovala,

vyvstáva podľa žalovaných otázka možného porušenia právnej istoty a legitímneho

očakávania druhej strany sporu, teda samotných žalovaných. Podľa žalovaných uvedené

skutočnosti odôvodňujú prijatie záveru o nevyhovení sťažnosti z dôvodu, že vo veci

konajúci najvyšší súd postupoval v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v civilnom sporovom konaní ().

V rozpore s tvrdeniami sťažovateľky žalovaní namietajú, že najvyšší súd

v napadnutom uznesení pristúpil aj ku skúmaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. a) a zaoberal sa ustálenou súdnou praxou, a to tým, že sa plne stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov.

Podľa žalovaných sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými sťažovateľkou uvádzanými

dovolacími dôvodmi podľa , a , hoci sa tieto vzájomne

vylučovali, keďže jasne uviedol, že „žalobcovo právo je premlčané, že námietku

premlčania možno vzniesť i v tomto konaní... a napokon, že žalobca resp. jeho právny

predchodca nebol pri uzatváraní záložnej zmluvy dobromyseľný“.

Zo skutočnosti, že najvyšší súd pri otázkach premlčania záložného práva

a uplatňovania námietky premlčania a dobromyseľnosti pri nadobúdaní zálohu záložným

veriteľom, na ktoré sťažovateľka poukazovala v súvislosti s dovolacími dôvodmi podľa

, citoval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, žalovaní vyvodzujú

záver, že nemožno tvrdiť, že „dovolací súd nepreskúmal dovolanie žalobcu aj z dôvodov

podľa Dovolací súd dal žalobcovi teda jasnú odpoveď na to, že v danej veci

sa nejedná a právne otázky, pri ktorých riešení by sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, príp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.“.

Žalovaní opakovane poukazujú na to, že pri strete dvoch „ústavných práv“ je

nevyhnutné uprednostniť to právo, ktoré „si vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci

skutočne zaslúži väčšiu prednosť. Ochrana v ústavnej podobe sa má teda poskytovať iba

skutočne ohrozenému alebo porušenému právu (nie šikanózne vykonávanému).“. Opätovne

požadujú, aby činnosťou ústavného súdu nedochádzalo k formálnemu zrušeniu rozhodnutia

všeobecného súdu bez praktického významu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaní navrhujú, aby ústavný súd sťažnosti

nevyhovel, prípadne alternatívne rozhodol, že k porušeniu práv zaručených

a dohovorom napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu nedošlo.

Ústavný súd následne vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril

k tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň mu zaslal prípis predsedníčky

najvyššieho súdu z 19. júna 2018 a vyjadrenie predsedu krajského súdu z 20. júna 2018,

ktorého súčasťou bolo stanovisko vo veci konajúcej zákonnej sudkyne krajského súdu.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 27. augusta 2018

oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, pričom zároveň zdôraznil, že trvá

na podanej sťažnosti.

V konkrétnostiach právny zástupca sťažovateľky k jednotlivým argumentom

vyplývajúcim zo stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu z 19. júna 2018 zdôraznil, že

polemika so závermi obsiahnutými v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla 2017 súvisela

s postupom najvyššieho súdu, ktorý práve na podklade týchto záverov vydal napadnuté

uznesenie. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom, podľa ktorého by sa rozhodnutie veľkého

senátu z 19. apríla 2017 malo retrospektívne aplikovať aj na jej vec, keďže pri kreovaní

doktríny neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov najvyšší súd právo nehľadal, ale

priamo sám tvoril, takže sťažovateľka pri podávaní dovolania nevedela predvídať dôsledky

s tým spojené.

Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s požiadavkou aplikácie aktuálnej a názorovo

neprekonanej judikatúry na jej vec. Namieta v tejto súvislosti, že vychádzajúc

«z rozhodnutia, na ktoré poukazoval práve NS SR vo svojom vyjadrení (uznesenie NS SR zo

dňa 19. 03. 2018, sp. zn. ) sme... názoru, že na prejednávanú vec je

potrebné aplikovať právny názor o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov... a to

s poukazom na samotné tvrdenie NS SR vo Vyjadrení zo dňa 19. 06. 2018, že „súd, ktorý

rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už

prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už

prebiehajúce konania.».

S odkazom na uznesenie ústavného súdu č. k. PLz. -22 z 25. apríla 2018,

ktorým bolo prijaté zjednocujúce stanovisko (ďalej len „zjednocujúce stanovisko

z 25. apríla 2018“), sťažovateľka nalieha na dôsledné reflektovanie skutočnosti, že

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie odmietnuté, vychádzalo

z doktríny, ktorá nebola „ústavne konformná a odopierala sťažovateľovi jeho právo na

prístup k súdu“.

Sťažovateľka považuje v kontexte údajného vnútorného rozporu dovolacích dôvodov

odkaz najvyššieho súdu na svoje rozhodnutie sp. zn. z 31. júla 2017

za neadekvátny. Namieta v konkrétnostiach, že ňou podané dovolanie bolo síce odôvodnené

viacerými namietanými dôvodmi prípustnosti [, a ], avšak

„tieto namietané dôvody prípustnosti boli naplnené pri riešení viacerých právnych otázok...

dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. (odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe) sťažovateľ identifikoval pri posudzovaní otázky, či možno

kvalifikovane vzniesť námietku premlčania v konaní o určenie práva, resp. posudzovaní

otázky zodpovednosti a vážnosti úkonov štatutárnych zástupcov, kým dôvod prípustnosti

dovolania podľa ust. videl naplnený pri posudzovaní okolností

dobromyseľnosti záložného veriteľa vo vzťahu k právnej úprave záložného práva podľa ust.

v znení k 02. 04. 1992 v spojení so zásadou

v pochybnostiach v prospech záložného veriteľa“.

Podľa sťažovateľky ak rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od vyriešenia viacerých

právnych otázok, potom nie je vylúčené, aby sa následne v dovolaní namietali aj viaceré

dôvody prípustnosti dovolania, ak každý z nich je relevantný pre inú právnu otázku riešenú

v konaní pred odvolacím súdom.

K stanovisku predsedu krajského súdu z 20. júna 2018 sťažovateľka namieta, že

nemala povinnosť preukazovať rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, keďže podľa jej

vedomostí ešte nebolo riešené posúdenie okolností dobromyseľnosti záložného veriteľa

vo vzťahu k právnej úprave záložného práva podľa v znení

k 2. aprílu 1992 v spojení so zásadou v pochybnostiach v prospech záložného veriteľa.

Podľa sťažovateľky bol preto daný dovolací dôvod podľa .

Sťažovateľka sa rovnako nestotožňuje ani s názorom krajského súdu o tom, že

najvyšší súd posudzoval aj existenciu dovolacích dôvodov vyplývajúcich z § 421 ods. 1

písm. a) až c) . Podľa sťažovateľky totiž samotné „spomínanie“ otázky

dobromyseľnosti či otázky premlčania nemôže viesť k záveru, že najvyšší súd preskúmal

namietané vady právneho posúdenia s ohľadom na sťažovateľkou namietanú prípustnosť

dovolacích dôvodov.

K tvrdeniu krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka neoznačila na podporu, čo sa

týka odklonu odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, relevantný judikát,

sťažovateľka uvádza, že aj napriek uvedenému zastáva názor, že námietku premlčania

možno vzniesť len v konaní, predmetom ktorého je výkon záložného práva alebo v konaní

iniciovanom žalobou na plnenie z tohto záložného práva. Na podporu svojho názoru uviedla

judikát R 26/1975 a aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

.

Sťažovateľka nesúhlasí s argumentom žalovaných o nedobromyseľnosti jej právneho

predchodcu a namieta, že postačuje aj dobromyseľnosť s akýmikoľvek pochybnosťami,

pričom minimálne takýto stav v tomto prípade celkom jednoznačne nastal. Žalovanými

tvrdený šikanózny charakter podanej žaloby podľa sťažovateľky nie je pravdivý, pričom

nesúhlasí ani s ich názorom o „nemožnosti zrušenia rozhodnutia len pre zrušenie“. K tomuto

uvádza, že vyhovením sťažnosti nedôjde k zásahu do princípu právnej istoty žalovaných,

pričom nevyhovenie sťažnosti naopak bude predstavovať porušenie princípu právnej istoty

a legitímnych očakávaní sťažovateľky.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky

najvyššieho súdu a predsedu krajského súdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania,

ústavný súd v súlade s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je rozhodovanie o porušení sťažovateľkou označených práv

zaručených a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne, keďže ním

najvyšší súd celkom zjavne vyložil procesnú právnu úpravu nad rámec zákona

a sankcionoval ju z dôvodu kumulácie viacerých dovolacích dôvodov, pričom sa zároveň

odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi podľa až c) .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Vo vzťahu k a dohovoru ústavný súd vo svojej

doterajšej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.

). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv neexistujú zásadné

odlišnosti (napr. ), čo umožňuje ich namietané porušenie preskúmavať

spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva

a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak

účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany

v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. ,

).

Námietka sťažovateľky týkajúca sa ňou tvrdeného porušenia označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na zásadnom argumente, že ak

najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou

z hľadiska dovolacích dôvodov ustanovených v až c) , ktoré

sťažovateľka v dovolaní uplatnila (bod 37 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), je

takéto rozhodnutie arbitrárne a nezákonné, a to aj napriek tomu, že sa jeho odôvodnenie

„opiera“ o názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017

(bod 38 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

V nadväznosti na sťažovateľkou uplatnenú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd

v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak

iba z toho hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú

v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom ústavného prieskumu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom zároveň majú za

následok porušenie sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ).

Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k prieskumu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Ústavný súd sa sústredil na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorom dovolací

súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, podľa

ktorého „... je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska . Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré

vady zmätočnosti uvedené v až f) , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na

prednejšom mieste.“. Najvyšší súd v nadväznosti na citované vyslovil, že sa cíti označeným

rozhodnutím veľkého senátu viazaný a na tomto základe sa odmietol zaoberať dovolacími

dôvodmi podľa až c) , ktoré sťažovateľka v dovolaní

proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnila (bod 40 a bod 42 argumentum

a contrario).

V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je kľúčovou časťou ústavného

prieskumu tejto časti sťažnosti zo strany ústavného súdu posúdenie otázky, či je z ústavného

hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní,

v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ,

ako aj , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska [v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci podľa , pozn.]. K tejto otázke ústavný súd už zaujal

postoj v zjednocujúcom stanovisku z 25. apríla 2018, v ktorom uviedol:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

V odôvodnení zjednocujúceho stanoviska z 25. apríla 2018 ústavný súd vychádzal

z premisy, podľa ktorej zo žiadneho zákonného ustanovenia

nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie

niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť

aj iný dovolací dôvod. Zdôraznil ďalej, že z ústavného, ako aj zákonného hľadiska je

neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden

z dôvodov prípustnosti dovolania, napriek reálnej existencii viacerých dôvodov jeho

prípustnosti. Týmto postupom by podľa ústavného súdu bola de facto rozhodovacia činnosť

súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné, keďže právne posúdenie

prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad je úlohou

(dovolacieho) súdu.

Na základe úvah o zmysle práva na prístup k súdu ako imanentnej súčasti práva na

spravodlivý proces s náležitými odkazmi na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva napokon ústavný súd dospel v odôvodnení svojho zjednocujúceho

stanoviska z 25. apríla 2018 k záveru, že ak veľký senát najvyššieho súdu generálne vylúčil

súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú

rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým dovolateľom právo na prístup k súdu a porušil

zásadu zákazu denegatio iustitiae.

Ústavný súd konštatuje, že právnymi závermi obsiahnutými v zjednocujúcom

stanovisku z 25. apríla 2018, ktoré bolo prijaté plénom ústavného súdu, je viazaný, pričom

tieto závery sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na vec sťažovateľky, a preto na nich

ústavný súd v plnom rozsahu poukazuje.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pridŕžajúc sa svojich záverov obsiahnutých

v zjednocujúcom stanovisku konštatuje, že najvyšší súd tým, že sa vo veci sťažovateľky,

ktorá v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnila súbežne dôvody

prípustnosti dovolania podľa , ako aj podľa až c)

(bod 37 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj jej právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľka podstatnou časťou

svojej argumentácie spochybňuje rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017, keďže

najvyšší súd v napadnutom uznesení pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky z citovaného

rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017 vychádzal a závery v ňom obsiahnuté na vec

sťažovateľky aplikoval.

V súlade s princípom materiálneho právneho štátu, ktorý stojí okrem iného aj

na dôvere občanov v právo a právny poriadok, pričom podmienkou takejto dôvery je

stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov ovplyvňovaná aj

činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo (vrátane súdnej judikatúry), bolo

nevyhnutné, aby senát ústavného súdu aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal

zo záverov obsiahnutých v zjednocujúcom stanovisku z 25. apríla 2018.

K námietke predsedníčky najvyššieho súdu o tom, že zrušenie rozhodnutia nemôže

byť samoúčelné, najmä v prípade, že by bol v ďalšom konaní všeobecný súd povinný

rozhodnúť rovnako, ústavný súd poukazuje na už ustálenú judikatúru, podľa ktorej otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že

ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Aj z uvedeného dôvodu sa ústavný súd nemôže v rozhodnutí o sťažnosti

zaoberať vyhodnocovaním, či posúdením opodstatnenosti dovolacích dôvodov z pohľadu, či

sťažovateľkou formulované vady napĺňajú dovolacie dôvody obsiahnuté v citovaných

ustanoveniach, alebo posúdiť v konaní o sťažnosti to, či v prípadnom dovolacom konaní

po vrátení veci by sťažovateľke (ne)bolo vydané pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Navyše,

ústavný súd by takýmto postupom konal v rozpore so zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá už dlhodobo tvorí súčasť jeho ustálenej

judikatúry.

Pokiaľ predsedníčka najvyššieho súdu odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. júla 2017, so závermi ktorého sa stotožnil vo svojom uznesení

aj ústavný súd ( z 12. decembra 2017), je nevyhnutné prisvedčiť

argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej nie je vylúčené, aby namietané dôvody prípustnosti

dovolania podľa až c) boli naplnené pri riešení viacerých

právnych otázok, čo je aj prípad sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu sa vec sťažovateľky

odlišuje od veci prejednávanej v konaní najvyššieho súdu sp. zn. , a preto sa

nemôže stotožniť s argumentáciou predsedníčky najvyššieho súdu o tom, že súčasná

existencia všetkých predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)

sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje aj vo veci sťažovateľky.

Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že veľký senát najvyššieho súdu

medzičasom prehodnotil závery obsiahnuté v jeho rozhodnutí z 19. apríla 2017 a uznesením

sp. zn. z 21. marca 2018 rozhodol, že kumulácia dovolacích dôvodov

podľa a je prípustná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa , ako aj jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa 46 ods. 1 a práva podľa dohovoru, ústavný súd

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil ( v spojení s

) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [ v spojení s

ods. 3 písm. b) ; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude

najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56

ods. 6 ).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

Porušenie sťažovateľkou označených práv zaručených a dohovorom

napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje jeho arbitrárnosťou, resp.

nedostatočným odôvodnením, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa jej

názoru v rozpore s konštantnou judikatúrou súdov, ako aj z dôvodu, že ním odvolací súd

nedal uspokojivú odpoveď na argumenty predložené stranou sporu, ako aj preto, že je

prekvapivé, keďže krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil právne posúdenie celej veci

a napokon vydal napadnutý rozsudok bez toho, aby sa účinne zaoberal všetkými

námietkami, argumentmi a návrhmi na doplnenie dokazovania.

Ústavný súd konštatuje, že argumenty o pochybeniach odvolacieho súdu majúce sa

následok arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu sa

v zásade prekrývajú s argumentmi, ktoré uvádza sťažovateľka v dovolaní proti

napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opäť sa vytvoril priestor na to, aby tieto

dovolacie námietky sťažovateľky [odôvodňujúce prípustnosť podania dovolania podľa

a až c) ] smerujúce proti napadnutému

rozsudku krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

Najvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť ochranu

a dohovorom garantovaným právam sťažovateľky v prípade, ak dospeje k záveru,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k ich porušeniu. Riadiac sa už spomenutou

zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov a uprednostňujúc v zmysle

princípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú všeobecným súdom, preto ústavný súd

sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia práv zaručených

a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním prostredníctvom RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v konaní

pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré

vyčíslil v celkovej sume 192,14 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná

tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového

základu.

Základom pre výpočet úhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2017

v sume 921 €. Sťažovateľke patrí úhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej

služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti) uskutočnené v roku

2018. Sťažovateľke patrí z titulu odmeny advokáta (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon

právnej služby vykonaný v roku 2018 úhrada v sume 153,50 €, čo za 2 úkony právnej

služby predstavuje sumu 307 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon

právnej služby vykonaný v roku 2018 v sume 9,21 €, čo za 2 úkony právnej služby

predstavuje sumu 18,42 €. Keďže právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom po jej zvýšení o 20 %

predstavuje celkovú sumu 390,50 €.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si úhradu trov právneho

zastúpenia uplatnil iba v sume 192,14 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto

úhradu priznal len vo výške uplatneného nároku (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018