Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 321/2018
PDF · 436.64 KB
No categories available
IV. ÚS 321/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 321/2018-128
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti SBK
INVEST, a. s., Nobelova 9, Bratislava, zastúpenej RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Slavomír Rabatin, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 5/2016 z 29. novembra 2016 v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 2 Cob 5/2016 z 25. apríla 2017, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a Krajského súdu v Bratislave takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s., na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017
z 19. decembra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti SBK INVEST, a. s., trovy konania v sume 192,14 € (slovom stodeväťdesiatdva
eur a štrnásť centov) na účet jej právneho zástupcu RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s., Nobelova 9, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Slavomír Rabatin, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 5/2016 z 29. novembra 2016 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 2 Cob 5/2016 z 25. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresnému súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) bola 6. decembra 2013 doručená právnou predchodkyňou
sťažovateľky (obchodnou spoločnosťou Slovenská poisťovňa, a. s.) žaloba o určenie
záložného práva k nehnuteľnostiam (bližšie špecifikovaným v žalobe), smerujúca proti
DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo (ďalej aj „žalovaný 1“) a obchodnej
spoločnosti Rental BA, s. r. o. (spolu aj „žalovaní“). Dňa 2. apríla 1992 uzavrela obchodná
spoločnosť Slovenská poisťovňa, a. s., ako záložná veriteľka záložnú zmluvu so žalovaným
1, predmetom ktorej bolo zabezpečenie záväzku obchodnej spoločnosti SLOVAKIA-CAR-
Prna s. r. o. (obligačný dlžník) vrátiť úver, ktorý jej bol poskytnutý právnou predchodkyňou
sťažovateľky.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „záložné právo vzniklo na základe (neplatnej)
zmluvy zo dňa 02. 04. 1992, ktorá sa pôvodne javila ako platná. Hoci bolo záložné právo na
základe toho riadne registrované... neskôr bolo z evidencie katastra nehnuteľností
vymazané, čím došlo k zásadnému poškodeniu práv Sťažovateľa... Žalovaní sa bránili
údajnou nedobromyseľnosťou záložného veriteľa a zároveň vzniesli počas konania
námietku premlčania záložného práva.“.
Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 24 Cb 235/2013 z 8. septembra
2015 zamietol, keďže podľa jeho názoru záložná veriteľka nebola pri vzniku záložného
práva dobromyseľná, keďže jej malo byť údajne už pri uzatváraní záložnej zmluvy zrejmé,
že žalovaný 1 nie je vlastníkom zakladaných nehnuteľností. Námietku premlčania vznesenú
žalovanými však okresný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.
Krajský súd na základe odvolania rozhodnutie prvostupňového súdu napadnutým
rozsudkom potvrdil ako vecne správne. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému
rozsudku krajského súdu bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Najvyšší
súd poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia na rozhodnutie veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) sp. zn. 1 VCdo 2/2017
z 19. apríla 2017 (ďalej len „rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017“), podľa ktorého
je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 CSP neprípustná
a v prípade ich kumulácie sa dovolací súd obmedzí iba na posúdenie prípustnosti dovolania
Podľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom uznesení celkom zjavne vykladá
procesnú právnu úpravu nad rámec zákona a sankcionuje sťažovateľku z dôvodu, že
v dovolaní kumulovala viacero dovolacích dôvodov.
Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľky arbitrárny z dôvodu jeho
rozporu s konštantnou judikatúrou všeobecných súdov a z dôvodu, že ním odvolací súd
nedal uspokojivú odpoveď na argumenty predložené stranou sporu, ako aj prekvapivé,
keďže krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil právne posúdenie celej veci a napokon
vydal napadnutý rozsudok bez toho, aby sa účinne zaoberal všetkými námietkami,
argumentmi a návrhmi na doplnenie dokazovania.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd porušil ňou označené práva garantované
ústavou a dohovorom tým, že sa odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi ustanovenými
v § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní. V tejto súvislosti
ďalej argumentuje, že neprípustnosť kumulácie dovolacích dôvodov nevyplýva z platnej
právnej úpravy (právna úprava nevylučuje kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania
a neupravuje sankciu, ak k takejto kumulácii dôjde), pričom v čase podania dovolania
sťažovateľka nemohla vedieť, k akému výkladu príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku najvyšší súd pristúpi, keďže rozhodnutie veľkého senátu bolo prijaté až
po podaní dovolania. V tomto kontexte namieta, že najvyšší súd prijatím svojej doktríny
o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov porušil aj jej legitímne očakávania.
V neposlednom rade sťažovateľka namieta, že samotný najvyšší súd 24. januára 2018 sa
opätovne zaoberal riešením otázky kumulácie dovolacích dôvodov, a to v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 7/2017, pričom dospel podľa jej informácií k opačnému záveru, a teda
k možnosti kumulácie dovolacích dôvodov v dovolacom konaní.
Ďalej sťažovateľka zdôrazňuje, že kumuláciu dovolacích dôvodov (vady zmätočnosti
a nesprávneho právneho posúdenia) pripúšťa doterajšia „procesná realita“ (napr. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 70/2016 z 30. januára 2017) a zároveň s prihliadnutím
na najvyšším súdom uplatňovanú argumentáciu o vážnosti a dôležitosti dovolacích dôvodov
odmieta významovú nadradenosť jednotlivých dôvodov zmätočnosti (§ 420 CSP).
Napadnutý rozsudok krajského súdu trpí podľa sťažovateľky viacerým vadami,
keďže krajský súd sa v ňom
- odklonil od zaužívanej a konštantnej rozhodovacej praxe v otázke posúdenia, či
konanie o určenie záložného práva je spôsobilé k účinnému vzneseniu námietky premlčania,
a pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti záložného veriteľa sa riadne nevysporiadal ani
s jednou námietkou sťažovateľky a rovnako
- vyhodnotil všetky okolnosti týkajúce sa prejednávanej veci selektívne
a v neprospech sťažovateľky, a ďalej z dôvodov, že krajský súd
- zmenil právne posúdenie celej veci (tzv. prekvapivé rozhodnutie) a
- ignoroval návrh sťažovateľky na doplnenie dokazovania vo vzťahu k existencii
sporného listu vlastníctva a skutkového stavu v čase podpisu záložnej zmluvy pripojením
trestného spisu.
Krajský súd v napadnutom rozsudku zmenil právne posúdenie veci, keďže sa
nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého bola vznesená námietka
premlčania nedôvodná. Krajský súd naopak zdôraznil, že dovolať sa premlčania možno aj
v konaní začatom žalobou o určenie toho, či tu záložné právo je alebo nie je. Odvolací súd
sa tak podľa sťažovateľky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá konanie
smerujúce k určeniu (ne)existencie záložného práva nepovažuje za uplatnenie práva na súde
(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo 8/2008). Napadnutý rozsudok krajského súdu
je tak arbitrárny podľa sťažovateľky z dôvodu rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou
všeobecných súdov.
Závery krajského súdu k posúdeniu otázky dobromyseľnosti záložnej veriteľky
sťažovateľka považuje za nesprávne a nelogické, keďže pri ich definovaní sa odvolací súd
nevysporiadal ani s jednou jej námietkou, pričom všetky okolnosti prejednávanej veci
odvolací súd vyhodnotil výlučne v jej neprospech.
K záveru o nedobromyseľnosti právneho predchodcu sťažovateľky dospel odvolací
súd s prihliadnutím na znalecký posudok. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že
opakovane poukazovala na to, že záložná zmluva bola uzavretá až v apríli 1992, t. j. štyri
mesiace po tom, ako bol znalecký posudok vyhotovený, a preto údaj zo znaleckého posudku
nemohol mať ani najmenší vplyv na spochybnenie dobromyseľnosti záložného veriteľa.
Okrem uvedeného odvolací súd neprihliadol podľa sťažovateľky ani na obsah záložnej
zmluvy a v nej uvedené vyhlásenia štatutárov žalovaného 1, že predmetné nehnuteľnosti sú
jeho vlastníctvom.
Odvolací súd neprihliadol podľa sťažovateľky ani na listiny (spoločenská zmluva
z 23. decembra 1991 o založení obchodnej spoločnosti SLOVAK PROGRESS
& TRADING COMPANY s. r. o., výpis z katastra nehnuteľností
z 23. augusta 1993, obsah stanoviska , ktoré 30. novembra 1993
poskytol orgánom prokuratúry, a obsah listu z 21. apríla 1993 adresovaný záložnej veriteľke
označený ako „zmluva o úvere č. 67/1992), z obsahu ktorých bolo zrejmé, že žalovaný 1
navonok výslovne vystupoval ako vlastník pozemkov od konca decembra 1991 až do júna
1993.
V súvislosti s námietkou zmeny právneho posúdenia krajským súdom sťažovateľka
argumentuje, že odvolací súd tak urobil bez pojednávania a bez akejkoľvek zmienky
a bez toho, aby sťažovateľke poskytol možnosť zaujať k takémuto novoformulovanému
názoru stanovisko, preto ide o tzv. prekvapivé súdne rozhodnutie, ktorým malo byť
porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie.
K námietke opomenutia návrhu na doplnenie dokazovania sťažovateľka argumentuje,
že v jej veci konajúce súdy požadovali na účel preukázania dobromyseľnosti iba a výlučne
jediný dôkaz, a to list vlastníctva z roku 1992, pričom ignorovali všetky ostatné dôkazy,
z ktorých vyplývalo, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v čase uzavretia záložnej
zmluvy svedčilo záložcovi. Navyše, vo veci konajúce súdy odmietli pripojiť spis Obvodnej
prokuratúry Bratislava II v konaní č. Pd 235/93, z ktorého by vyplývali skutkové okolnosti
v autentickom znení vzhľadom na uplynulý čas. Odvolací súd tak podľa sťažovateľky
postupoval pri hodnotení dôkazov selektívne a svojím procesným postupom jej znemožnil
vykonať dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu alternatívne napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, resp. alternatívne
napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie
a súčasne sťažovateľke prizná úhradu trov konania v sume 192,14 €.
Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 321/2018-56 zo 16. mája 2018 bola sťažnosť
v celom rozsahu prijatá na ďalšie konanie.
Dňa 23. mája 2018 sa k sťažnosti vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu
Advokátskej kancelárie Felšöci & Partners, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Ing. Ján Felšöci, aj žalovaní, ktorí sa o prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie dozvedeli z webovej stránky ústavného súdu.
Ústavnému súdu žalovaní predostreli argumentáciu, ktorou zdôrazňujú, že vo veci
sťažovateľky ide o šikanózne uplatňovanie práv, keďže
a) žaloba bola podaná po viac ako 12 rokoch od uplynutia premlčacích lehôt,
b) išlo o uplatňovanie práv zo záložnej zmluvy, o ktorej mala sťažovateľka
vedomosť, že je v časti týkajúcej sa predmetných pozemkov absolútne neplatná, keďže ňou
boli založené pozemky štátu,
c) zo strany sťažovateľky ide o akt pomsty za povinnosť zaplatiť žalovaným trovy
konania v inom konaní,
d) sťažovateľka sa predmetným konaním domáha znemožnenia žalovaným uplatniť
procesnú obranu vznesením námietky premlčania,
e) úmyslom sťažovateľky je zrealizovať premlčané záložné právo v rozpore so
zákonom,
f) záujem na určení záložného práva nie je naliehavý, ale naopak protiprávny.
Podľa žalovaných v predmetnej veci určovacej žaloby neexistuje naliehavý právny
záujem a rovnako bola preukázaná aj nedobromyseľnosť sťažovateľky. Žalovaní
od ústavného súdu žiadajú, aby pri rozhodovaní zohľadnil koncepciu materiálneho právneho
štátu a prihliadol na charakter danej veci, princíp právnej istoty a dĺžku predmetného
konania, ako aj ich prístup k veci. Žalovaní zastávajú názor, že v predmetnej veci by nemalo
dôjsť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov „len pre zrušenie“.
Podľa žalovaných v predmetnej veci najvyšší súd dal sťažovateľke aj odpoveď
na ňou namietané dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, keďže sa plne
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov, pričom
jasne uviedol, že „žalobcovo právo je premlčané, že námietku premlčania možno vzniesť
i v tomto konaní (v tomto smere poukázal i na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2011 riešiaci
takmer identickú vec), a napokon že žalobca resp. jeho právny predchodca nebol pri
uzatváraní záložnej zmluvy dobromyseľný“.
Neobstojí preto argumentácia sťažovateľky, že najvyšší súd sa nezaoberal dovolacími
dôvodmi podľa § 421 ods. 1 CSP. Podľa žalovaných je v predmetnej veci nevyhnutné
uprednostniť to právo, ktoré je v skutočnosti ohrozované, a nie to právo, ktoré predstavuje
zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva. Z uvedeného dôvodu „nemožno teda hľadieť iba na
práva žalobcu, ale i na práva žalovaného a prednosť dať tomu, ktoré si skutočne ústavnú
ochranu... zaslúži“.
Žalovaní vychádzajú z premisy, podľa ktorej je žaloba podaná sťažovateľkou
šikanózna a zjavne bezúspešná, a ďalej argumentujú, že rozhodnutie, ktorým by ústavný súd
len „formálne“ zrušil rozhodnutie dovolacieho súdu pre procesné pochybenie bez zrejmého
praktického vplyvu na ďalší priebeh súdneho konania, by bolo možné považovať
za arbitrárne (II. ÚS 172/03, I. ÚS 169/2015).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaní navrhujú, aby ústavný súd sťažnosť
zamietol ako nedôvodnú.
Právny zástupca žalovaných ústavnému súdu 28. mája 2018 doručil aj vyjadrenie
k dovolaniu sťažovateľky a nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 250/2011.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho
súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise
č. KP 3/2018-45 z 19. júna 2018 a predseda krajského súdu v prípise č. 1 SprV/316/2018
z 20. júna 2018 ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania.
Súčasťou vyjadrenia predsedu krajského súdu z 20. júna 2018 bolo stanovisko
vo veci konajúcej zákonnej sudkyne krajského súdu, ktorá predostrela ústavnému súdu
argumentáciu k jednotlivým námietkam uvádzaným sťažovateľkou v sťažnosti.
K námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo vo veci k odklonu od konštantnej
rozhodovacej praxe, zákonná sudkyňa zdôraznila, že sťažovateľka si nesplnila svoju
zákonnú povinnosť označiť na podporu svojho tvrdenia judikát, ktorý by bolo možné
označiť za ustálenú súdnu prax. Dokonca v sťažovateľkou uvádzanom rozhodnutí
najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo 8/2008 sa výslovne, na podporu argumentácie žalovaných,
konštatuje, že namietať premlčanie práva možno aj v určovacom spore.
Podľa zákonnej sudkyne sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
ani v otázke posúdenia dobromyseľnosti záložného veriteľa, ktorú bolo nevyhnutné posúdiť
s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré nastali pri uzatváraní záložnej zmluvy.
Zo znaleckého posudku, ktorý bol imanentnou súčasťou záložnej zmluvy, totiž vyplýva, že
vlastníkom zakladaných pozemkov bol štát, a nie žalovaný. Rozpor medzi vyhlásením
záložcu o tom, že je vlastníkom založenej veci, a údajmi obsiahnutými v znaleckom
posudku, ktorý bol súčasťou záložnej zmluvy, musel „u každého obozretnejšieho subjektu...
vyvolať oprávnenú pochybnosť o vlastníctve predmetu zálohu a pokiaľ tento rozpor nebol
vysvetlený... nemal záložný veriteľ takúto zmluvu podpisovať a následne s odstupom
niekoľkých rokov tvrdiť, že bol pri jej uzatváraní dobromyseľný v tom, že záloh patrí
záložcovi. Subjekt, ktorý podpisuje zmluvu, z obsahu ktorej vyplývajú protichodné závery
o vlastníctve záložcu k predmetu zálohu, nemôže byť bez ďalšieho dobromyseľný, že záložca
bol skutočným vlastníkom predmetu zálohu.“.
Vzhľadom na to, že v konaní bola preukázaná zjavná nedobromyseľnosť záložného
veriteľa (sťažovateľky), nebolo podľa názoru zákonnej sudkyne potrebné vykonávať ďalšie
dokazovanie navrhované sťažovateľkou.
Odvolací súd sa v otázke nedobromyseľnosti záložného veriteľa pri nadobúdaní
zálohu stotožnil so záverom okresného súdu, pričom len na doplnenie zdôraznil, že záložné
právo nemožno priznať aj z dôvodu, že je premlčané. Za situácie, keď otázka premlčania sa
stala predmetom preskúmavania už v konaní pred okresným súdom, pričom odvolací súd ju
posúdil na rozdiel od okresného súdu inak, podľa zákonnej sudkyne nemožno hovoriť
o prekvapivom rozhodnutí. Podľa zákonnej sudkyne sa sťažovateľka k otázke premlčania
dostačujúco vyjadrila nielen v „konaní pred súdom prvej inštancie... ale i v samotnom
písomnom odvolaní v konaní pred odvolacím súdom. Iné právne posúdenie veci odvolacím
súdom... nemôže preto zakladať prekvapivosť takéhoto rozhodnutia...“.
Zákonná sudkyňa nesúhlasí ani s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej bolo
nevyhnutné nariadiť v jej veci pojednávanie. V tejto súvislosti konštatuje, že medzi stranami
sporu nebolo sporné, že záložné právo bolo premlčané. V konaní išlo výlučne o právne
posúdenie otázky, či je možné sa dovolať premlčania práva aj v spore o určenie záložného
práva, pričom nešlo o prípad aplikácie takej právnej normy, ktorá by nebola dosiaľ
(v konaní pred prvostupňovým súdom) aplikovaná. Zákonná sudkyňa na základe uvedených
skutočností zdôrazňuje, že v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k žiadnym procesným
pochybeniam, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise z 19. júna 2018 zdôraznila, že nesúhlasí
s názorom sťažovateľky o porušení jej práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, keďže spochybňuje závery obsiahnuté v rozhodnutí veľkého
senátu z 19. apríla 2017, a nie závery vyplývajúce z napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu. Z uvedeného vyvodzuje záver, že sťažovateľka nie je osobou oprávnenou na podanie
sťažnosti.
Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň argumentuje časovou súvislosťou podaného
dovolania a v napadnutom uznesení najvyššieho súdu obsiahnutými závermi vyplývajúcimi
z rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017. Dôvodí pritom, že nový právny názor je
potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Ide pritom o prípustné
retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry, ktoré je potrebné odlíšiť od neprípustného
retroaktívneho pôsobenia právnych noriem (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 198/2017 z 19. marca 2018). V danom kontexte bolo uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obdo 70/2016 z 30. januára 2017, na ktoré sa odvoláva sťažovateľka, prekonané
rozhodnutím veľkého senátu z 19. apríla 2017, ktorým sa najvyšší súd s poukazom na čl. 2
ods. 2 v spojení s § 48 ods. 3 prvou vetou CSP riadil aj pri rozhodovaní vo veci
sťažovateľky.
Nad rámec uvedeného predsedníčka najvyššieho súdu vyslovuje v kontexte
zmeneného právneho názoru najvyššieho súdu a ústavného súdu o neprípustnosti kumulácie
dovolacích dôvodov názor, že zrušenie rozhodnutia všeobecného súdu nemôže byť
samoúčelné, najmä v prípade, že by bol v ďalšom konaní všeobecný súd povinný rozhodnúť
rovnako. S prihliadnutím na sťažovateľkou tvrdený dovolací dôvod judikatórneho odklonu,
že „v ňou citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 MCdo/8/2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky
vyslovil, že nižšie súdy nesprávne posúdili otázku premlčateľnosti práva nájmu bytu.
Poukaz na judikát č. R 26/1975 je odkazom na rozhodnutie zaoberajúce sa procesnými
otázkami vydania bezdôvodného obohatenia v občianskoprávnych a procesnoprávnych
veciach. Predmet daného konania definovala sťažovateľka svojim žalobným návrhom,
ktorým sa domáhala určenia existencie záložného práva. Z tohto dôvodu je zrejmé, že
sťažovateľkou uvádzané rozhodnutia nesúviseli s meritom sporu, a preto v posudzovanej
veci by nemohlo dôjsť v dovolacom konaní k vydaniu pre ňu priaznivejšieho rozhodnutia.
K námietke sťažovateľky, týkajúcej sa premlčania, pritom dovolací súd poskytol
sťažovateľke relevantnú odpoveď pri posudzovaní vytýkanej vady zmätočnosti podľa § 420
písm. f/ C. s. p.“.
Ani dovolacie námietky, ktorými sťažovateľka odôvodňovala prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP, by podľa predsedníčky najvyššieho súdu s odkazom
na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 123/2017 z 31. júla 2017 tento nemohol
skúmať. V citovanom rozhodnutí najvyšší súd totiž uviedol, že „dovolateľ zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nevymedzil uplatnený dovolací dôvod
(nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C.
s. p. v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Prípustnosť dovolania totiž odôvodnil písm.
a/ a zároveň aj písm. b/ a písm. c/ § 421 ods. 1 C. s. p., hoci súčasná existencia všetkých
týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje.
Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že dovolacím súdom
nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne. Takéto odôvodnenie prípustnosti
dovolania je vnútorne rozporné. Označený nedostatok v odôvodnení predpokladov
prípustnosti dovolania má za následok aj nemožnosť aplikácie § 440 C. s. p., o viazanosti
dovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi predpokladmi jeho prípustnosti. Vo svojej
podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom. Nesprávne
právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom len, ak sa týka otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ak je splnený predpoklad podľa písm. a/ alebo
podľa písm. b/ alebo podľa písm. c/ § 421 ods. 1 C. s. p. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky bolo pritom podrobené ústavnoprávnemu prieskumu a Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení z 12. decembra 2017, č. k. I. ÚS 644/2017-10
vyhodnotil citované závery – aplikovateľné aj pre posudzovanú vec – ako ústavne
konformné.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti predsedníčka najvyššieho súdu je toho názoru, že
sťažnosť je neopodstatnená, a preto je tu daný dôvod na nevyhovenie sťažnosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti môžu byť
dotknuté ďalšie strany sporu, ústavný súd vyzval žalovaných – DRUDOP, stavebné
a opravárenské družstvo a obchodnú spoločnosť Rental BA, s. r. o., prostredníctvom ich
právneho zástupcu v zmysle § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde na prípadné doplnenie
vyjadrenia k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. mája 2018.
Právny zástupca žalovaných v podaní doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2018
podrobne opísal skutkové okolnosti posudzovanej veci a v konkrétnostiach ústavný súd
požiadal, aby zohľadnil pri rozhodovaní o sťažnosti tieto skutočnosti:
1) žaloba podaná v posudzovanej veci má šikanózny charakter,
2) žaloba je výlučne výsledkom zanedbania povinnosti pri uplatňovaní si práv,
a preto bola podaná v rozpore so zásadou „právo patrí bdelým“,
3) sťažovateľka sa podanou žalobou snaží obchádzať zákonné ustanovenie
o realizácii záložného práva,
4) záujem na podanej žalobe nie je ani naliehavý a ani právny,
5) žaloba bola podaná pri plnej vedomosti si už uvádzaných skutočností.
Právny zástupca žalovaných ďalej predostiera ústavnému súdu argumentáciu
týkajúcu sa právneho posúdenia samotnej žaloby o určenie záložného práva (neexistencia
naliehavého právneho záujmu na podanie žaloby a nedobromyseľnosť právneho predchodcu
žalobkyne pri nadobúdaní zálohu).
K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP právny zástupca žalovaných
zdôrazňuje, že sťažovateľka si svoju povinnosť označiť na podporu svojho tvrdenia
o prípustnosti dovolania podľa citovaného ustanovenia príslušný judikát nesplnila. Ani
v otázke posudzovania dobromyseľnosti záložného veriteľa sťažovateľka na podporu
dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP neoznačila rozhodnutie dovolacieho
súdu, ktoré by podporovalo jej tvrdenia o dobromyseľnosti pri nadobúdaní zálohu.
Právny zástupca žalovaných sa stotožňuje aj s názorom odvolacieho súdu k námietke
sťažovateľky o prekvapivom rozhodnutí, pričom nad rámec uvádza, že sťažovateľka si
zamieňa existenciu procesnej vady spočívajúcej v prekvapivosti rozhodnutia s tým, že sa
všeobecné súdy iba nestotožnili s jej právnou argumentáciou.
Právny zástupca žalovaných v kontexte rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017
akcentuje, že v čase rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní proti napadnutému rozsudku
krajského súdu bolo citované rozhodnutie v súlade s § 48 ods. 3 prvou vetou CSP právne
záväzné pre všetky senáty najvyššieho súdu. Dokonca samotné senáty ústavného súdu
považovali závery prezentované v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla 2017 v čase
rozhodovania o dovolaní sťažovateľky za ústavne akceptovateľné. V dôsledku judikatórnej
zmeny a prehodnotenia záverov obsiahnutých v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla
2017, avšak bez zmeny spoločenskej situácie, ktorá by judikatórnu zmenu reflektovala,
vyvstáva podľa žalovaných otázka možného porušenia právnej istoty a legitímneho
očakávania druhej strany sporu, teda samotných žalovaných. Podľa žalovaných uvedené
skutočnosti odôvodňujú prijatie záveru o nevyhovení sťažnosti z dôvodu, že vo veci
konajúci najvyšší súd postupoval v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v civilnom sporovom konaní (II. ÚS 122/05).
V rozpore s tvrdeniami sťažovateľky žalovaní namietajú, že najvyšší súd
v napadnutom uznesení pristúpil aj ku skúmaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP a zaoberal sa ustálenou súdnou praxou, a to tým, že sa plne stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov.
Podľa žalovaných sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými sťažovateľkou uvádzanými
dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, hoci sa tieto vzájomne
vylučovali, keďže jasne uviedol, že „žalobcovo právo je premlčané, že námietku
premlčania možno vzniesť i v tomto konaní... a napokon, že žalobca resp. jeho právny
predchodca nebol pri uzatváraní záložnej zmluvy dobromyseľný“.
Zo skutočnosti, že najvyšší súd pri otázkach premlčania záložného práva
a uplatňovania námietky premlčania a dobromyseľnosti pri nadobúdaní zálohu záložným
veriteľom, na ktoré sťažovateľka poukazovala v súvislosti s dovolacími dôvodmi podľa
§ 421 CSP, citoval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, žalovaní vyvodzujú
záver, že nemožno tvrdiť, že „dovolací súd nepreskúmal dovolanie žalobcu aj z dôvodov
podľa § 421 C. s. p. Dovolací súd dal žalobcovi teda jasnú odpoveď na to, že v danej veci
sa nejedná a právne otázky, pri ktorých riešení by sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, príp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.“.
Žalovaní opakovane poukazujú na to, že pri strete dvoch „ústavných práv“ je
nevyhnutné uprednostniť to právo, ktoré „si vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci
skutočne zaslúži väčšiu prednosť. Ochrana v ústavnej podobe sa má teda poskytovať iba
skutočne ohrozenému alebo porušenému právu (nie šikanózne vykonávanému).“. Opätovne
požadujú, aby činnosťou ústavného súdu nedochádzalo k formálnemu zrušeniu rozhodnutia
všeobecného súdu bez praktického významu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaní navrhujú, aby ústavný súd sťažnosti
nevyhovel, prípadne alternatívne rozhodol, že k porušeniu práv zaručených ústavou
a dohovorom napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu nedošlo.
Ústavný súd následne vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril
k tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň mu zaslal prípis predsedníčky
najvyššieho súdu z 19. júna 2018 a vyjadrenie predsedu krajského súdu z 20. júna 2018,
ktorého súčasťou bolo stanovisko vo veci konajúcej zákonnej sudkyne krajského súdu.
Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 27. augusta 2018
oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, pričom zároveň zdôraznil, že trvá
na podanej sťažnosti.
V konkrétnostiach právny zástupca sťažovateľky k jednotlivým argumentom
vyplývajúcim zo stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu z 19. júna 2018 zdôraznil, že
polemika so závermi obsiahnutými v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla 2017 súvisela
s postupom najvyššieho súdu, ktorý práve na podklade týchto záverov vydal napadnuté
uznesenie. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom, podľa ktorého by sa rozhodnutie veľkého
senátu z 19. apríla 2017 malo retrospektívne aplikovať aj na jej vec, keďže pri kreovaní
doktríny neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov najvyšší súd právo nehľadal, ale
priamo sám tvoril, takže sťažovateľka pri podávaní dovolania nevedela predvídať dôsledky
s tým spojené.
Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s požiadavkou aplikácie aktuálnej a názorovo
neprekonanej judikatúry na jej vec. Namieta v tejto súvislosti, že vychádzajúc
«z rozhodnutia, na ktoré poukazoval práve NS SR vo svojom vyjadrení (uznesenie NS SR zo
dňa 19. 03. 2018, sp. zn. 3 Cdo/198/2017) sme... názoru, že na prejednávanú vec je
potrebné aplikovať právny názor o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov... a to
s poukazom na samotné tvrdenie NS SR vo Vyjadrení zo dňa 19. 06. 2018, že „súd, ktorý
rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už
prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už
prebiehajúce konania.».
S odkazom na uznesenie ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018,
ktorým bolo prijaté zjednocujúce stanovisko (ďalej len „zjednocujúce stanovisko
z 25. apríla 2018“), sťažovateľka nalieha na dôsledné reflektovanie skutočnosti, že
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie odmietnuté, vychádzalo
z doktríny, ktorá nebola „ústavne konformná a odopierala sťažovateľovi jeho právo na
prístup k súdu“.
Sťažovateľka považuje v kontexte údajného vnútorného rozporu dovolacích dôvodov
odkaz najvyššieho súdu na svoje rozhodnutie sp. zn. 6 Cdo 123/2017 z 31. júla 2017
za neadekvátny. Namieta v konkrétnostiach, že ňou podané dovolanie bolo síce odôvodnené
viacerými namietanými dôvodmi prípustnosti [§ 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP], avšak
„tieto namietané dôvody prípustnosti boli naplnené pri riešení viacerých právnych otázok...
dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP (odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe) sťažovateľ identifikoval pri posudzovaní otázky, či možno
kvalifikovane vzniesť námietku premlčania v konaní o určenie práva, resp. posudzovaní
otázky zodpovednosti a vážnosti úkonov štatutárnych zástupcov, kým dôvod prípustnosti
dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP videl naplnený pri posudzovaní okolností
dobromyseľnosti záložného veriteľa vo vzťahu k právnej úprave záložného práva podľa ust.
§ 151d Občianskeho zákonníka v znení k 02. 04. 1992 v spojení so zásadou
v pochybnostiach v prospech záložného veriteľa“.
Podľa sťažovateľky ak rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od vyriešenia viacerých
právnych otázok, potom nie je vylúčené, aby sa následne v dovolaní namietali aj viaceré
dôvody prípustnosti dovolania, ak každý z nich je relevantný pre inú právnu otázku riešenú
v konaní pred odvolacím súdom.
K stanovisku predsedu krajského súdu z 20. júna 2018 sťažovateľka namieta, že
nemala povinnosť preukazovať rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, keďže podľa jej
vedomostí ešte nebolo riešené posúdenie okolností dobromyseľnosti záložného veriteľa
vo vzťahu k právnej úprave záložného práva podľa § 151d Občianskeho zákonníka v znení
k 2. aprílu 1992 v spojení so zásadou v pochybnostiach v prospech záložného veriteľa.
Podľa sťažovateľky bol preto daný dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Sťažovateľka sa rovnako nestotožňuje ani s názorom krajského súdu o tom, že
najvyšší súd posudzoval aj existenciu dovolacích dôvodov vyplývajúcich z § 421 ods. 1
písm. a) až c) CSP. Podľa sťažovateľky totiž samotné „spomínanie“ otázky
dobromyseľnosti či otázky premlčania nemôže viesť k záveru, že najvyšší súd preskúmal
namietané vady právneho posúdenia s ohľadom na sťažovateľkou namietanú prípustnosť
dovolacích dôvodov.
K tvrdeniu krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka neoznačila na podporu, čo sa
týka odklonu odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, relevantný judikát,
sťažovateľka uvádza, že aj napriek uvedenému zastáva názor, že námietku premlčania
možno vzniesť len v konaní, predmetom ktorého je výkon záložného práva alebo v konaní
iniciovanom žalobou na plnenie z tohto záložného práva. Na podporu svojho názoru uviedla
judikát R 26/1975 a aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
Sťažovateľka nesúhlasí s argumentom žalovaných o nedobromyseľnosti jej právneho
predchodcu a namieta, že postačuje aj dobromyseľnosť s akýmikoľvek pochybnosťami,
pričom minimálne takýto stav v tomto prípade celkom jednoznačne nastal. Žalovanými
tvrdený šikanózny charakter podanej žaloby podľa sťažovateľky nie je pravdivý, pričom
nesúhlasí ani s ich názorom o „nemožnosti zrušenia rozhodnutia len pre zrušenie“. K tomuto
uvádza, že vyhovením sťažnosti nedôjde k zásahu do princípu právnej istoty žalovaných,
pričom nevyhovenie sťažnosti naopak bude predstavovať porušenie princípu právnej istoty
a legitímnych očakávaní sťažovateľky.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky
najvyššieho súdu a predsedu krajského súdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania,
ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je rozhodovanie o porušení sťažovateľkou označených práv
zaručených ústavou a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu
Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne, keďže ním
najvyšší súd celkom zjavne vyložil procesnú právnu úpravu nad rámec zákona
a sankcionoval ju z dôvodu kumulácie viacerých dovolacích dôvodov, pričom sa zároveň
odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vo svojej
doterajšej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.
II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv neexistujú zásadné
odlišnosti (napr. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje ich namietané porušenie preskúmavať
spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri
poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym
spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli
oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva
a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak
účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany
v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,
Námietka sťažovateľky týkajúca sa ňou tvrdeného porušenia označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na zásadnom argumente, že ak
najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou
z hľadiska dovolacích dôvodov ustanovených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, ktoré
sťažovateľka v dovolaní uplatnila (bod 37 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), je
takéto rozhodnutie arbitrárne a nezákonné, a to aj napriek tomu, že sa jeho odôvodnenie
„opiera“ o názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017
(bod 38 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
V nadväznosti na sťažovateľkou uplatnenú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd
v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak
iba z toho hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú
v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak
v konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom ústavného prieskumu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom zároveň majú za
následok porušenie sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k prieskumu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu. Ústavný súd sa sústredil na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorom dovolací
súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, podľa
ktorého „... je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP
neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na
posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré
vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní
prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska
existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na
prednejšom mieste.“. Najvyšší súd v nadväznosti na citované vyslovil, že sa cíti označeným
rozhodnutím veľkého senátu viazaný a na tomto základe sa odmietol zaoberať dovolacími
dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, ktoré sťažovateľka v dovolaní
proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnila (bod 40 a bod 42 argumentum
a contrario).
V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je kľúčovou časťou ústavného
prieskumu tejto časti sťažnosti zo strany ústavného súdu posúdenie otázky, či je z ústavného
hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní,
v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa § 420 CSP,
ako aj § 421 CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP [v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci podľa § 420 písm. f) CSP, pozn.]. K tejto otázke ústavný súd už zaujal
postoj v zjednocujúcom stanovisku z 25. apríla 2018, v ktorom uviedol:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
V odôvodnení zjednocujúceho stanoviska z 25. apríla 2018 ústavný súd vychádzal
z premisy, podľa ktorej zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku
nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie
niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť
aj iný dovolací dôvod. Zdôraznil ďalej, že z ústavného, ako aj zákonného hľadiska je
neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden
z dôvodov prípustnosti dovolania, napriek reálnej existencii viacerých dôvodov jeho
prípustnosti. Týmto postupom by podľa ústavného súdu bola de facto rozhodovacia činnosť
súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné, keďže právne posúdenie
prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad je úlohou
(dovolacieho) súdu.
Na základe úvah o zmysle práva na prístup k súdu ako imanentnej súčasti práva na
spravodlivý proces s náležitými odkazmi na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva napokon ústavný súd dospel v odôvodnení svojho zjednocujúceho
stanoviska z 25. apríla 2018 k záveru, že ak veľký senát najvyššieho súdu generálne vylúčil
súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú
rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým dovolateľom právo na prístup k súdu a porušil
zásadu zákazu denegatio iustitiae.
Ústavný súd konštatuje, že právnymi závermi obsiahnutými v zjednocujúcom
stanovisku z 25. apríla 2018, ktoré bolo prijaté plénom ústavného súdu, je viazaný, pričom
tieto závery sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na vec sťažovateľky, a preto na nich
ústavný súd v plnom rozsahu poukazuje.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pridŕžajúc sa svojich záverov obsiahnutých
v zjednocujúcom stanovisku konštatuje, že najvyšší súd tým, že sa vo veci sťažovateľky,
ktorá v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnila súbežne dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)
CSP (bod 37 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 písm. f) CSP, porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľka podstatnou časťou
svojej argumentácie spochybňuje rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017, keďže
najvyšší súd v napadnutom uznesení pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky z citovaného
rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017 vychádzal a závery v ňom obsiahnuté na vec
sťažovateľky aplikoval.
V súlade s princípom materiálneho právneho štátu, ktorý stojí okrem iného aj
na dôvere občanov v právo a právny poriadok, pričom podmienkou takejto dôvery je
stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov ovplyvňovaná aj
činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo (vrátane súdnej judikatúry), bolo
nevyhnutné, aby senát ústavného súdu aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal
zo záverov obsiahnutých v zjednocujúcom stanovisku z 25. apríla 2018.
K námietke predsedníčky najvyššieho súdu o tom, že zrušenie rozhodnutia nemôže
byť samoúčelné, najmä v prípade, že by bol v ďalšom konaní všeobecný súd povinný
rozhodnúť rovnako, ústavný súd poukazuje na už ustálenú judikatúru, podľa ktorej otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do
právomoci ústavného súdu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že
ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Aj z uvedeného dôvodu sa ústavný súd nemôže v rozhodnutí o sťažnosti
zaoberať vyhodnocovaním, či posúdením opodstatnenosti dovolacích dôvodov z pohľadu, či
sťažovateľkou formulované vady napĺňajú dovolacie dôvody obsiahnuté v citovaných
ustanoveniach, alebo posúdiť v konaní o sťažnosti to, či v prípadnom dovolacom konaní
po vrátení veci by sťažovateľke (ne)bolo vydané pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Navyše,
ústavný súd by takýmto postupom konal v rozpore so zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá už dlhodobo tvorí súčasť jeho ustálenej
judikatúry.
Pokiaľ predsedníčka najvyššieho súdu odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 123/2017 z 31. júla 2017, so závermi ktorého sa stotožnil vo svojom uznesení
aj ústavný súd (I. ÚS 644/2017 z 12. decembra 2017), je nevyhnutné prisvedčiť
argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej nie je vylúčené, aby namietané dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP boli naplnené pri riešení viacerých
právnych otázok, čo je aj prípad sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu sa vec sťažovateľky
odlišuje od veci prejednávanej v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 123/2017, a preto sa
nemôže stotožniť s argumentáciou predsedníčky najvyššieho súdu o tom, že súčasná
existencia všetkých predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)
CSP sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje aj vo veci sťažovateľky.
Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že veľký senát najvyššieho súdu
medzičasom prehodnotil závery obsiahnuté v jeho rozhodnutí z 19. apríla 2017 a uznesením
sp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 rozhodol, že kumulácia dovolacích dôvodov
podľa § 420 CSP a § 421 CSP je prípustná.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude
najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56
ods. 6 zákona o ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu
Porušenie sťažovateľkou označených práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje jeho arbitrárnosťou, resp.
nedostatočným odôvodnením, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa jej
názoru v rozpore s konštantnou judikatúrou súdov, ako aj z dôvodu, že ním odvolací súd
nedal uspokojivú odpoveď na argumenty predložené stranou sporu, ako aj preto, že je
prekvapivé, keďže krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil právne posúdenie celej veci
a napokon vydal napadnutý rozsudok bez toho, aby sa účinne zaoberal všetkými
námietkami, argumentmi a návrhmi na doplnenie dokazovania.
Ústavný súd konštatuje, že argumenty o pochybeniach odvolacieho súdu majúce sa
následok arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu sa
v zásade prekrývajú s argumentmi, ktoré uvádza sťažovateľka v dovolaní proti
napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opäť sa vytvoril priestor na to, aby tieto
dovolacie námietky sťažovateľky [odôvodňujúce prípustnosť podania dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP] smerujúce proti napadnutému
rozsudku krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.
Najvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť ochranu
ústavou a dohovorom garantovaným právam sťažovateľky v prípade, ak dospeje k záveru,
že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k ich porušeniu. Riadiac sa už spomenutou
zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov a uprednostňujúc v zmysle
princípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú všeobecným súdom, preto ústavný súd
sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia práv zaručených ústavou
a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel (bod 4 výroku tohto
nálezu).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním prostredníctvom RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v konaní
pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré
vyčíslil v celkovej sume 192,14 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná
tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového
základu.
Základom pre výpočet úhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2017
v sume 921 €. Sťažovateľke patrí úhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej
služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti) uskutočnené v roku
2018. Sťažovateľke patrí z titulu odmeny advokáta (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon
právnej služby vykonaný v roku 2018 úhrada v sume 153,50 €, čo za 2 úkony právnej
služby predstavuje sumu 307 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon
právnej služby vykonaný v roku 2018 v sume 9,21 €, čo za 2 úkony právnej služby
predstavuje sumu 18,42 €. Keďže právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty,
odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom po jej zvýšení o 20 %
predstavuje celkovú sumu 390,50 €.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si úhradu trov právneho
zastúpenia uplatnil iba v sume 192,14 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto
úhradu priznal len vo výške uplatneného nároku (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018