Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 206/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti

, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Vaškom,

Szakkayho 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. augusta 2018 za účasti Slovenskej republiky – Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo , a

podľa a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. augusta 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. augusta 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

, a v sume 390,50 €

(slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet advokáta JUDr. Jozefa Vaška,

Szakkayho 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti , a

vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateliek

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) uznesením č. k.

19 z 21. mája 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej aj

„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. augusta 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľky

sa žalobným návrhom, ktorého zmenu pripustil Okresný súd Košice-okolie (ďalej len

„okresný súd“) uznesením č. k. -165 z 28. júla 2016, domáhali proti

Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, určenia, že „

, je spoluvlastníčkou vo veľkosti 1/2 z celku k pozemku

parc. č. o výmere 836 m2, zastavané plochy a nádvoria zapísané na

k. ú. a že do dedičstva po nebohom , naposledy bytom v

, patrí spoluvlastnícky podiel 1/2 z celku

k pozemku parc. č. o výmere 836 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísané

na , k. ú. “. Slovenská republika sa stala vlastníkom uvedeného pozemku

na základe delimitačného protokolu č. Z 2557/2004 o prechode majetku štátu podľa zákona

č. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V čase podania žalobného návrhu bol

jeho správcom Okresný úrad Košice, Komenského 52, Košice.

2.1 V predmetnom konaní nebolo sporné, že „Rozhodnutím o pridelení pozemku do

osobného užívania č. Fin. 12/67-14/Ovch. zo dňa 18. 09. 1967 pridelil Okresný národný

výbor v Trebišove, odbor finančný, a jeho manželke

do osobného užívania (k výstavbe rodinného domku) pozemok parc. č.

o výmere 836 m2 v k. ú. za náhradu 3 214,40 Kčs, ktorý bol vo vlastníctve

Československého štátu v správe MNV

Dňa 4. 8. 1967 bola uzatvorená Dohoda o zriadení práva osobného užívania

pozemku na základe Rozhodnutia finančného odboru ONV v Trebišove zo dňa 18. 09. 1967

č. 12/67/-14/Ovch. medzi Miestnym národným výborom v Slanci a

a manželkou , ktorej predmetom je pozemok parcela č. v k. ú.

o výmere 836 m2.

Právo osobného užívania uvedeného pozemku vzniklo a jeho

manželke registráciou tejto dohody na Štátnom notárstve v Sečovciach

dňa 5. októbra 1967 pod č. R II 269/67.

Osobné užívanie parcely č. 243/2 – záhrada o výmere 836 m2 bolo zapísané

v evidencii nehnuteľností na na meno vlastníka:

, číslo evidenčného listu

zo dňa 05. 10. 1967.

Pozemok parc. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 836 m2,

zapísaný na pre obec a k. ú. bol pôvodne zapísaný v evidencii

nehnuteľností ako parcela č. 243/2 – záhrada o výmere 836 m2 na k. ú.

okres K prečíslovaniu parcely došlo podľa THM – výkaz zmien č. položky

85/1975.

Dňa 27. augusta 1971 bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva medzi predávajúcimi:

a manželkou a kupujúcim:

, kde predmetom kúpy bola novostavba rodinného domu

s príslušenstvom, vybudovaného na parc. č. v k. ú. Z uvedenej zmluvy

vyplýva, že „stavba domu ku dňu podpísania tejto zmluvy nie je celkom dokončená.

Predmetom kúpopredaja je však dokončený dom, ktorý predávajúci sú povinní dohotoviť na

vlastné náklady a odovzdať kupujúcemu najneskoršie do 31. 3. 1972. Predávajúci sú

povinní výstavbu domu dokončiť tak, aby vyhovoval prevádzkovým potrebám kupujúceho,

ako to bolo medzi stranami dojednané predbežnou dohodou zo dňa 10. 8. 1971... Označenú

nehnuteľnosť – rodinný dom dokončený podľa úprav kupujúceho s prísl. – predávajúci

odpredávajú a kupujúci odkupuje za vzájomne dojednanú kúpnu cenu 406.875,-- Kčs.“.

Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že „majetkovo-právne usporiadanie užívania pozemku

sa vykoná medzi stranami v osobitnom konaní... Táto zmluva nepodlieha registrácii pred

Štátnym notárstvom, ani výrubu poplatku z prevodu nehnuteľnosti... Kupujúci si nechá na

základe tejto listiny prepísať vlastnícke právo v evidencii nehnuteľnosti vo svoj prospech.“.

Dňa 11. augusta 1986 „ zaslalo Stredisku geodézie pre okres Košice-

vidiek žiadosť o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej na parcele

k. ú. o výmere 836 m2, zapísanej na ... v prospech MNV

2.2 Sťažovateľky v žalobnom návrhu uviedli, že «táto kúpnopredajná zmluva bola

uzavretá v intenciách za použitia vtedy platného .

V zmysle vtedy platného „Právo osobného užívania pozemku,

na ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského

vlastníctva. Právo osobného užívania sa musí pri tom vyporiadať.“. V zmysle § 218 ods. 2

posledná veta vtedy platného „Dohoda o vyporiadaní je súčasťou

zmluvy o prevode stavby.“. Vychádzajúc z týchto zákonných ustanovení máme za to, že

kúpnopredajná zmluva zo dňa 27. 08. 1971 je ex lege neplatná, nakoľko neobsahuje dohodu

o vyporiadaní práva osobného užívania pozemku. Táto dohoda je podstatnou náležitosťou

zmluvy, čiže táto zmluva je v zmysle neplatná... Máme za to, že

neplatný právny úkon nemôže zakladať ex lege zánik osobného užívania pozemku, a preto

v zmysle došlo k zmene osobného užívania pozemku na

vlastníctvo s tým, že toto vlastníctvo doposiaľ trvá.». , ktorým

sa mení, dopĺňa a upravuje (ďalej len „“), totiž v

prvej vete (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992) ustanovil,

že právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá

ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona

na vlastníctvo fyzickej osoby.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -167 z 28. júla 2016 návrh

sťažovateliek zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:

„V zmysle ust. účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy a bodu 2

vyššie uvedenej kúpnopredajnej zmluvy, predávajúcim zaniklo zo zákona právo osobného

užívania k predmetnému pozemku...

Z prednesu zástupcu za žalovaného súd zistil, že predmetný pozemok parcela č. 334/4

bol daný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania , avšak žalovanému

sa nepodarilo získať a teda predložiť hospodársku zmluvu o trvalom užívaní pozemku, avšak

zo zápisov právnych vzťahov v evidencii nehnuteľností ( k. ú. je zrejmé,

že táto hospodárska zmluva o trvalom užívaní bola uzatvorená, lebo by inak toto trvalé

užívanie nemohlo zaniknúť, a teda nemohol by byť vykonaný zápis do evidencie

nehnuteľností...

Na základe ust. o správe majetku štátu, sa právo

trvalého užívania dňom 01. 01. 1994 zmenilo na nájom majetku štátu. I z uvedených

skutočností vyplýva, že žalobcovia mali a museli mať vedomosť o tom, že parcela č.

nie je v ich vlastníctve, pretože v tom čase pozemky vo vlastníctve štátu mohli byť

odovzdávané len do osobného užívania občanov, preto i podpísali dohodu o zriadení práva

osobného užívania pozemku. Taktiež museli mať vedomosť o tom, že predajom tejto stavby

do socialistického spoločenského vlastníctva im zanikne právo osobného užívania pozemku.

Za týchto okolností nemohli nastať zákonné podmienky vydržania v zmysle § 134 a nasl.

...

Taktiež z obsahu listín ( kópie z katastrálnej mapy z roku 1996) je zreteľné,

že výmera pozemku zostala nezmenená a to vo výmere 836 m2, táto skutočnosť

je zrejmá aj z výkazu zmien za rok 1975 (č. l. 138, 139), kde pri pôvodnej parcele č. 243

je uvedená výmera 836 m2. Súd ďalej zistil, že dňa 11. 08. 1986 zaslalo žiadosť

o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (č. l. 140) evidovanej na parcele

k. ú. o výmere 836 m2, zapísanej na . Vlastnícke právo

k uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967

a obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky dňa 31. 05. 1983 a na základe

týchto skutočností žiadali stredisko Geodézie o vykonanie zápisu zmeny vlastníckeho práva

k uvedenej nehnuteľnosti zapísanej na ako parcela č. k. ú. (toho

času zodpovedá nové číslo parcely č. 334/4) v prospech Miestneho národného výboru

Na základe toho MNV odovzdalo predmetný pozemok ONV Košice-vidiek

a ONV Košice-vidiek družstvu do trvalého bezplatného užívania, nakoľko sú vlastníkmi

domu na predmetnom pozemku. Súčasťou žiadosti o zápis, bolo aj potvrdenie Slovenskej

sporiteľne (č. l. 142) o výmaze obmedzenia prevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo vyplatením

pohľadávky...

Súd poznamenáva, že z ust. (účinného v čase uzavretia KZ) vyplýva,

že vyporiadanie práva osobného užívania pozemku pri prevode stavby stojacej na tomto

pozemku je povinnosťou nadobúdateľa stavby a že dohoda o vyporiadaní tohto práva

je súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby, taktiež z ust. vyplýva, že právo

osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do

socialistického spoločenského vlastníctva, pričom právo osobného užívania sa musí

vyporiadať. Uvedené ustanovenie však nerieši otázku, medzi kým malo dôjsť k vyporiadaniu

zanikajúceho práva osobného užívania, či totiž predávajúci, v danom prípade právny

predchodca žalobcov ( a manželka), ktorý predal stavbu

, má nárok na úhradu ceny práva osobného užívania voči tejto

organizácií, a či voči bývalému Národnému výboru, s ktorým uzavrel dohodu o zriadení

práva osobného užívania. Je však isté, že s vlastníctvom stavby na nadobúdateľa prechádza

aj právo osobného užívania pozemku. Vyporiadanie práva osobného užívania pozemku

v prípade uvedenom v ust. , nezveruje zákon súdu, ale iba dohode účastníkov.

Z uvedeného je teda zrejmé, že predávajúcim s manželkou, zaniklo právo

osobného užívania k predmetnému pozemku kúpnopredajnou zmluvou z dňa 27. 8. 1971,

následne bol pozemok daný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania

, i keď táto zmluva žalovaným súdu predložená nebola,

z k. ú. (č. l. 16), je zrejmé, že takáto zmluva existovala, lebo inak by

nemohol byť vykonaný zápis do EN...

Na námietku zástupcu žalobcov, že zápis v prospech žalovaného bol až v roku 1983,

súd poznamenáva, že dňom 31. 5. 1983, Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na kataster

potvrdenie o splatení pôžičky, ktorá bola zabezpečená obmedzením prevodu predmetnej

nehnuteľnosti, a na základe týchto skutočností, požiadal nový nadobúdateľ Československý

štát o zápis vlastníckeho práva do Katastra nehnuteľností.“

4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľky podali odvolanie odôvodnené tým,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci [ a (ďalej aj „“)].

Sťažovateľky pritom opätovne namietali, že „neplatný právny úkon nemôže zakladať

ex lege zánik práv a osobného užívania pozemku, a preto v zmysle § 872 ods. 1 Obč. zák.

došlo k zmene osobného užívania pozemku na vlastníctvo s tým, že toto vlastníctvo trvá

a súd prvej inštancie sa nezaoberal v odôvodnení rozsudku tým, že ide o neplatnú

kúpnopredajnú zmluvu, čo sa týka pozemku“.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa a potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

navyše uviedol:

„Dôkazné bremeno mali stále v spore žalobkyne a oni nepreukázali, že žalovaný

by nenadobudol vlastnícke právo a oni sa dostali do dôkaznej núdze.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie...

Odvolací súd súhlasí s tým, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav, poukázal

na účel a význam jednotlivých dôkazov v súvislosti s právnym posúdením tohto sporu

o určenie vlastníckeho práva a nemožno vytýkať súdu prvej inštancie, že by nevychádzal

z relevantných skutkových zistení...

Správne a zákonné je konštatovanie súdu prvej inštancie, že vlastnícke právo

k predmetnej nehnuteľnosti (dňa 11. 8. 1986 zaslala žiadosť o zápis zmeny

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej na parcele k. ú. o výmere

836 m2), toto vlastnícke právo bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967

a obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo až zaplatením pôžičky dňa 31. 5. 1983, potom až

žiadali Stredisko geodézie o vykonanie zápisu zmeny vlastníckeho práva k uvedenej

nehnuteľnosti, zapísanej na ako parcela č. k. ú. ktorému

zodpovedá číslo parcely č. 334/4 v prospech v prospech Miestneho národného výboru

Na základe toho MNV odovzdalo predmetný pozemok ONV Košice-vidiek

a ONV Košice-vidiek potom družstvu do trvalého bezplatného užívania nakoľko sú

vlastníkmi domu na predmetnom pozemku, okrem iného súčasťou žiadosti o zápis bolo aj

potvrdenie Slovenskej sporiteľne o výmaze obmedzenia prevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo

vyplatením pohľadávky. Pri prečíslovaní parciel podľa THM podľa výkazu výmer čís. listu

143 v roku 1975 je zrejmé, že parc. č. 334/4 mala výmeru 836 m2. Kúpna zmluva uzavretá

v čase účinnosti stanovila povinnosti pre nadobúdateľa stavby – domu a tak

dohoda o vyporiadaní tohto práva je súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby, z vtedy

platnej úpravy vyplýva, že právo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba

zanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského vlastníctva, pričom právo

osobného užívania sa musí vyporiadať. Keďže nebolo určené, kto má čo vyporiadať a medzi

kým malo dôjsť k vyporiadaniu zanikajúceho práva osobného užívania (

a manželka), právny predchodca žalobkýň neurobil žiaden úkon, bol nečinný, on predal

stavbu , mal by nárok na úhradu ceny práva osobného

užívania voči tejto organizácii a voči bývalému národnému výboru, s ktorým aj uzatvoril

dohodu o zriadení práva osobného užívania. V súvislosti s tým potom, ale vlastníctvo stavby

na nadobúdateľa prechádza spolu aj s právom osobného užívania pozemku, vyporiadanie

práva osobného užívania pozemku v prípade uvedenom v nemožno podľa zákona

zveriť súdu, ale iba dohode účastníkov, na základe uvedeného je správny a zákonný záver,

že predávajúcim, t. j. po uzavretí kúpnej zmluvy s manželkou, zaniklo mu

právo osobného užívania k predmetnému pozemku, po kúpnej zmluve z roku 1971 následne

bol pozemok daný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania

, a aj keď nebola predložená táto zmluva súdu, z k. ú. jednoznačne

vyplýva, že takáto zmluva existovala (v spore ide o vlastníctvo k pozemku)...

Tieto závery vyvodil súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania bez

iniciatívy žalobkýň a jeho záver je presvedčivý, argumentmi podložený a vychádza

zo zisteného skutkového stavu, lebo vždy ak by aj bola kúpna zmluva z r. 1971 v časti

neplatná, je to len skutočnosť, od ktorej sa odvíjajú zákonné podmienky vydržania...

Preto, ak požiadal nový nadobúdateľ Československý štát o zápis vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností v roku 1983 potom čo Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na

kataster potvrdenie o splatení pôžičky zabezpečenej obmedzením prevodu predmetnej

nehnuteľnosti, správne aj bolo žiadateľovi a novému nadobúdateľovi vlastníckeho práva

vyhovené...

Pre úplnosť k odvolacím dôvodom v časti o namietanom vydržaní vlastníckeho práva,

odvolací súd dopĺňa, že podmienky vydržania vlastníckeho práva sú ustálenou súdnou

praxou rešpektované a vyžadujú si hlavne aj v prípade neplatnosti kúpnej zmluvy

dobromyseľnosť právneho predchodcu pri nadobudnutí vlastníckeho práva, ktorý

jednoznačne vedel, akú zmluvu uzatváral a že nemal vyporiadaný pozemok. Až potom po

preukázaní podmienky vydržania nastupuje ďalšia zákonná podmienka, t. j. vydržacia doba,

ktorá je v zákone určená a oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby,

tieto podmienky neboli aj vzhľadom na dlhodobé užívanie predmetných nehnuteľností

už splnené právnym predchodcom žalobkyne v 1. rade (aj z rozhodnutia NS SR sp. zn.

z 26. 4. 2012 ako aj z uznesenia z 30. apríla 2012 vyplýva,

že aj spochybnenie nadobudnutia vlastníckeho práva po nesprávnom zápise v pozemkovej

knihe pri interpretácii môže vyvolať pochybnosti, ktoré spôsobujú

nedostatok základnej náležitosti vydržania vlastníckeho práva, t. j. dobromyseľnosť), ktorý

nebol dobromyseľný po podpise kúpnej zmluvy z roku 1971...

Ani žalobkyňa v 1. rade v zásade nemohla nadobudnúť predmetné pozemky v dobrej

viere a nemôžu ani patriť do dedičstva po jej právnom predchodcovi. Dobromyseľnosť,

resp. dobrá viera znamená, že niekto s ohľadom na určitý právny vzťah, pri zachovaní

obvyklej miery opatrnosti (ostražitosti či starostlivosti), je vnútorne presvedčený

o správnosti (poctivosti) svojho konania. Žalobkyňa v 1. rade, ktorá mala informáciu

o zastavanosti predaných pozemkov ako aj informáciu (z 1. ruky) o osobnom užívaní

k predmetnej parcele na základe rozhodnutia Okresného národného výboru Trebišov zo dňa

18. 9. 1967; spôsobujú nedostatok dobromyseľnosti, ktorá je dôležitá aj pri jednoznačnosti

uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania k pozemku medzi Miestnym národným

výborom v a neb. zo dňa 4. 8. 1967.“

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľky podali dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodzovali z a , tvrdiac, že v ich veci došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces „(a) nevykonaním a nesprávnym vyhodnotením

dôkazov odvolacím súdom (b) nedostatočne odôvodneným rozsudkom odvolacieho súdu“

a že „rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Sťažovateľky uviedli, že

právne posúdenie veci zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu je nesprávne

a nezákonné, pričom ani krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku „jednoznačne

nevysporiadal s platnosťou, resp. neplatnosťou kúpnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971...“.

Dôkazy predložené v prvostupňovom konaní podľa názoru sťažovateliek deklarujú, že

„nadobúdateľ stavby svoje vlastníctvo k stavbe nikdy nezapísal do príslušnej evidencie

nehnuteľnosti a nikdy nebol zapísaný v evidencii nehnuteľnosti ako užívateľ pozemku

vo výmere 836 m2, k. ú. Skutočnosť, že nedošlo k zápisu stavby, resp.

užívacieho vzťahu k pozemku jednoznačne dokumentuje skutočnosť, že si

ako nadobúdateľ uvedomovala, že kúpna zmluva z roku 1971 bola uzavretá v rozpore

so zákonom, čiže išlo o absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemôže mať právne

následky... V neposlednom rade z strany žalovaného boli predložené listinné dôkazy, ktoré

predložil údajný nadobúdateľ nehnuteľnosti , z ktorých jednoznačne

vyplýva, že tento subjekt nedisponoval relevantnými listinami, ktoré by dokazovali jeho

vlastníctvo k domu, resp. užívateľský vzťah k pozemku tak,

ako to konštatuje odvolací súd v odôvodnení v bode 27.“. Sťažovateľky opätovne vyjadrili

presvedčenie, že „užívacie právo žalobcov, resp. ich právnych predchodcov nezaniklo a toto

užívacie právo účinnosťou ku dňu 1. 1. 1992 sa stalo vlastníctvom“.

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateliek odmietol

podľa a a v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:

«Pokiaľ žalobkyne 1/ až 3/ namietajú (a) nevykonanie a nesprávne vyhodnotenie

dôkazov odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420

písm. f) nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,

nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého

dôkazu. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené

v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, , a pre úplnosť dodáva, že do obsahu

základného práva podľa nepatrí právo procesnej

strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj )...

K ďalšej v dovolaní uplatnenej námietke, že (b) napadnutý rozsudok dovolacieho

súdu je nedostatočne odôvodnený, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia

bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu považovaná za inú procesnú vadu (než je

zmätočnosť), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj R 111/1998). K rovnakému

záveru dospelo neskôr tiež zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, ktoré bolo

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f) “. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré

nadobudli účinnosť od 1 . júla 2016 (v dôsledku prijatia ), sa podstaty a zmyslu tohto

stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať za naďalej aktuálne...

V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003)...

Právna otázka relevantná podľa musí byť procesnou

stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje

posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Žalobkyne 1/ až 3/ ale v dovolaní

nešpecifikovali právnu otázku, o ktorej tvrdia, že ešte nebola dovolacím súdom vyriešená.

Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd rozhodol, významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v . Dovolací súd nemôže svoje

rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku mal

dovolateľ na mysli...

Z týchto dôvodov najvyšší súd uzatvára, že žalobkyne 1/ až 3/ nedôvodne namietajú

existenciu procesnej vady v zmysle a nevymedzili právnu otázku

relevantnú z hľadiska .“

8. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľky nesúhlasia a v ústavnej

sťažnosti opakovane vyjadrujú presvedčenie, že kúpnopredajná zmluva uzatvorená

27. augusta 1971 je z dôvodu absencie dohody o vyporiadaní práva osobného užívania

pozemku absolútne neplatným právnym úkonom, pričom „užívacie právo

a jeho manželky nezaniklo, a toto užívacie právo sa zmenilo s účinnosťou ku dňu

1992 a stalo sa ich vlastníctvom“.

8.1 Opakujúc argumenty uplatnené v konaniach pred všeobecnými súdmi,

sťažovateľky v ústavnej sťažnosti tvrdia, že „právna otázka, ktorú mal Najvyšší súd SR

posúdiť ako relevantnú, bola v podanom dovolaní vymedzená dostatočne (hlavne pre súd)

zrozumiteľne, a to na strane 5 v odseku označenom II. Záver - Dovolací návrh... Z podaného

dovolania vyplynuli tieto právne otázky, ktoré dosiaľ neboli v praxi dovolacieho súdu

vyriešené:

1. Je dohoda o vyporiadaní užívania pozemku s jej predchádzajúcim užívateľom

podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode stavby v zmysle § 218 a § 219 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy 27. 08. 1971?

2. Je zmluva o prevode stavby do socialistického spoločenského vlastníctva platná

bez súčasného vyporiadania osobného užívania k pozemku, na ktorej stojí?

3. Dochádza k zániku osobného užívania pozemku na základe zmluvy o prevode

stavby bez jeho súčasného vyporiadania?

Tým, že dovolací súd nedôvodne odmietol dovolanie ako neprípustné, napriek tomu,

že na to neboli splnené zákonné dôvody, odoprel sťažovateľkám právo na súdnu ochranu,

právo na spravodlivé súdne konanie, právo na prístup k súdu...

Túto svoju právnu argumentáciu mimo výkladu vyššie uvedených zákonných

ustanovení opierame aj o judikatúru Najvyššieho súdu Československej socialistickej

republiky, a to R 2/1981.“.

8.2 Krajskému súdu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti vytýkajú, že „arbitrárne

rozhodol o podanom odvolaní tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne

neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na konštatácie výsledkov jeho

hodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych

ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé, jednostranné, popiera

základné princípy spravodlivého procesu, výsledkom ktorého je predvídateľné rozhodnutie

pre účastníkov konania. Odvolací súd tým, že bez racionálnych dôvodov, odmietol

argumentáciu sťažovateliek, odmietol sa ňou vôbec zaoberať. A aj keď súd nie je povinný

dať odpoveď na každú nastolenú otázku, je nevyhnutné, aby sa vysporiadal aspoň

so základnými a pre rozhodnutie podstatnými právnymi argumentmi oboch strán sporu...

Takýmto postupom odňal sťažovateľkám právo na presvedčivé rozhodnutie... Skutočnosti,

ktoré sú uvedené v ústavnej sťažnosti boli tvrdené a podopreté dôkazmi jednak v konaní

pred súdom prvej inštancie, jednak pred odvolacím súdom, a ani jeden z dotknutých súdov

sa s nimi nevysporiadal“, čím porušil ich základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8.3 Sťažovateľky zároveň tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

„protiprávne porušené vlastnícke právo sťažovateľov, ktorí na jeho základe boli zbavení

všetkých čiastkových oprávnení, ktoré sú obsahom vlastníckeho práva“, t. j. predmet

vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, pričom toto

porušenie vyplýva z toho, že krajský súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až .

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky v petite ústavnej sťažnosti navrhli, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie ich

základných práv podľa a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

a porušenie ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok krajského

súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľkám priznal náhradu trov konania v sume 390,50 €.

II.

Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika

sťažovateliek

10. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn.

z 19. júna 2019 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol: «Uvedené rozhodnutie

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. júna 2017 sp. zn. je právoplatné

a tak nám neprislúcha posudzovať jeho vecnú stránku a ani jeho zákonnosť. Rozhodnutie

krajského súdu obsahuje podrobné odôvodnenie a vyporadúva sa aj s odvolacími

námietkami žalobkýň... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá len „inú vadu konania“.

Len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadne vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania. V danom prípade odvolací súd pri odôvodnení svojho rozsudku

postupoval v súlade so zákonom a rozsudok riadne podrobne zdôvodnil. Za procesnú vadu

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

sťažovateliek. Krajskému súdu v Košiciach je známa „Správa o prieskume a zhodnotení

úrovne rozhodovania súdov SSR vo veciach týkajúcich sa osobného užívania pozemkov,

schválená občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR z 9. decembra 1980,

č. “ publikovaná vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR

č. 2/1981. Do pozornosti ústavného súdu dávame okolnosti, ktoré boli predmetom súdneho

konania a procesné návrhy žalobkýň počas konania na súde prvej inštancie. Pre objektívne

posúdenie ústavnej sťažnosti odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie spis Okresného súdu

Košice – okolie sp. zn. .»

11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -56,

z 26. júna 2019 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla:

„Prax dovolacieho súdu je ustálená v tom, že dovolacím dôvodom podľa , teda

nesprávne právne posúdenie veci je identifikácia právnej otázky, ktorú má odvolací súd

riešiť, pretože ju odvolací súd vyriešil nesprávne a vysvetlenie v čom spočíva táto

nesprávnosť riešenia. Každé dovolanie musí byť posúdené podľa obsahu, čo v danej

problematike znamená, že pokiaľ z obsahu formulácie textu dovolania možno nastolenú

právnu otázku vyvodiť, tak ju dovolací súd preskúma (napr. ). Najvyšší súd

po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti ponecháva rozhodnutie o sťažnosti na

úvahe ústavného súdu.“

12. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu –

Slovenskú republiku – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktorá prostredníctvom

listu prednostu Okresného úradu Košice, Komenského 52, Košice, sp. zn. OU-KE-MPO-

2019/001583 zo 17. júna 2019 využila svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej, tvrdiac, že

«Tvrdenie sťažovateliek, že Kúpno-predajná zmluva zo dňa 27. 08. 1971 je v zmysle § 39

absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že tento právny

úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči

dobrým mravom (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy „prieči záujmu spoločnosti“)...

považujeme... za nesprávne. Podobne tvrdenie sťažovateliek o dobromyseľnosti užívania

protiprávne zabratej časti pozemku považujeme za účelové nepreukázateľné, lebo títo veľmi

dobre vedeli, že nikdy neboli vlastníkmi predmetného pozemku, len užívateľmi. Sťažovateľky

doteraz nechcú akcentovať zákonnú úpravu:

- že v čase uzavretia kúpno-predajnej zmluvy nebolo možné nadobudnúť vlastnícke

právo k pozemku vy držaním,

- že zákon im neumožňoval pozemok vo vlastníctve štátu rozdeľovať, oplocovať

a bezodplatne užívať.

Vychádzajúc z tejto chybnej právnej konštrukcie usudzujeme, že sťažovateľky sa

nevedia zmieriť najmä s tým, že:

a) predajom stavby, postavenej na pozemku v osobnom užívaní, do socialistického

spoločenského vlastníctva podľa zákonnej úpravy, platnej a účinnej v čase uzavretia kúpnej

zmluvy ( ) právo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba

zanikne,

b) pozemok, ktorý mali v osobnom užívaní vlastníci stavby nemôže byť predmetom

kúpnej zmluvy,

c) podľa (ak sa vlastníctvo stavby prevádza z osobného vlastníctva fyzickej

osoby do socialistického spoločenského vlastníctva), dohoda o vyporiadaní nemusí byť

súčasťou zmluvy o prevode stavby. Zákon len upravuje, že právo osobného užívania sa musí

pritom vyporiadať,

d) účastníci Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971 sa v súlade s ustanovením

dohodli, že: „majetko-právne usporiadanie užívania pozemku sa vykoná medzi

stranami v osobitnom konaní“. Aj z tejto dohody rezultuje, že dohoda o vyporiadaní

užívacích vzťahov k pozemku nemala byť súčasťou kúpnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971. Teraz

však účelovo tvrdia, že dohoda mala byť súčasťou kúpnej zmluvy,

e) sťažovateľky hrubým spôsobom porušili zákon, a to tým, že po predaji stavby

si svojvoľne a bez súhlasu vlastníka (štátu) rozdelili pozemok v ich bývalom (ale už

zaniknutom) osobnom užívaní na polovicu (zmena nebola zaznamenaná v evidencii

nehnuteľností), túto oddelenú časť takmer 45 rokov bezodplatne užívali (hoci v kúpno-

predajnej zmluve mali jasne a zrozumiteľne uvedené, že pozemok je len v osobnom užívaní

a preto nemôže byť predmetom predaja),

f) dohoda o vyporiadaní nákladov, ktoré pôvodný užívateľ účelne vynaložil na trvalé

zlepšenie pozemku, je súčasťou zmluvy o prevode stavby len vtedy ( ), ak sa

vlastníctvo stavby prevádza zo socialistického spoločenského vlastníctva do vlastníctva

fyzickej osoby. Vtedy samozrejme s vlastníctvom stavby prechádza na nového vlastníka

(fyzickú osobu) aj právo osobného užívania pozemku. Toto však nie je prípad sťažovateliek,

riešený v tomto súdnom konaní,

g) ak v ust. v tom čase účinného („Právo osobného užívania sa musí pritom

vyporiadať“) nie je výslovne uvedené, že: „inak je právny úkon neplatný“, tak zmluvné

strany si v rámci zmluvnej autonómie mohli v kúpnopredajnej zmluve dohodnúť, že majetko-

právne usporiadanie užívania pozemku sa vykoná medzi stranami v osobitnom konaní, lebo

zákon to výslovne nezakazoval a ani z povahy veci nevyplývalo, že by sa tak nemohlo

vykonať.».

13. Na vyjadrenia predsedu krajského súdu, predsedníčky najvyššieho súdu

a zúčastnenej osoby sťažovateľky reagovali podaním z 10. júla 2019, v ktorom uviedli:

„Sťažovateľky na podanej ústavnej sťažnosti trvajú v celom rozsahu a z dôvodov, ktoré v nej

uviedli. Krajský súd v Košiciach považuje rozsudok sp. zn. zo dňa 27. júna

2017 za riadne odôvodnený a v súlade so zákonom. Sťažovateľky trvajú na svojich

námietkach, podľa ktorých sa odvolací súd riadne nevysporiadal so zásadnou právnou

otázkou nastolenou jednak pred súdom prvej inštancie a jednak v podanom odvolaní. Táto

právne otázka nebola zodpovedaná ani v dovolacom konaní, nakoľko dovolací súd

dovolanie odmietol z dôvodu nevymedzenia dovolacích dôvodov spôsobom uvedeným

v až 435 . Podľa dovolacieho súdu právna otázka nebola vymedzená jasným,

určitým, zrozumiteľným spôsobom. Predsedníčka Najvyššieho súdu SR... dala

sťažovateľkám za pravdu v tom, že Najvyšší súd SR sa bez splnenia zákonných podmienok

odmietol podaným dovolaním zaoberať po vecnej stránke a v rozpore so zákonom

a s účelom dovolacieho konania podané dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.

Vyjadrenie zúčastnenej osoby nepovažujeme pre účely rozhodnutia o ústavnej sťažnosti za

relevantné, nakoľko uvedenými skutočnosťami sa v prípade jej vyhovenia budú zaoberať

príslušné súdy (Krajský súd v Košiciach, príp. Najvyšší súd SR).“

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateliek zaručených a , práva zaručeného

dohovoru a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 27. júna 2017 (bod 5) a základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. augusta 2018 (bod 7).

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

22. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

23. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní

je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného

zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným

v v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície

nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor

pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese

hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor

postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným

právom na súdnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je

hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.

V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany

základných práv a slobôd uvedených v stala neúčinnou (m. m.

, , ZNaU 39/2015).

24. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

25. Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov

(resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu

samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa

odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby

svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu

materiálneho právneho štátu (, ZNaU 43/2017).

26. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. júna 2017

27. Sťažovateľky napadnutému rozsudku krajského súdu vytýkajú, že je

neodôvodnený a arbitrárny a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou

, a zasiahol do ich označených práv

(body 8 a 8.2), pričom sa vôbec nevysporiadal s podstatnou otázkou, „a to otázkou platnosti

kúpno-predajnej zmluvy z roku 1971“, ktorá „neobsahovala dohodou o vyporiadaní práva

osobného užívania k pozemku, pričom táto dohoda je podstatnou náležitosťou zmluvy...

na čo mal aj súd prvej inštancie prihliadnuť z úradnej povinnosti“.

28. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

31. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74).

32. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateliek aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci rozhodovania

o ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

33. Podľa súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

Podľa skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

34. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd

jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,

ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

35. Podľa ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe,

odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

36. V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd konštatuje, že osobné

užívanie pozemkov upravovali ustanovenia až 221 účinného

do 31. decembra 1991 takto:

Právo osobného užívania môže sa zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom

spoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa územných plánov alebo územných rozhodnutí

určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných chát alebo garáží alebo

na zriaďovanie záhradiek (§ 199 ods. 1 prvá veta).

Užívateľ má právo užívať pozemok pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti,

a to v súlade s účelom, pre ktorý bolo toto právo zriadené (§ 201).

Právo osobného užívania pozemku nemožno zmluvne prevádzať. Prechod práva

užívania zastavaného pozemku pri prevode stavby upravuje ustanovenie § 218 (§ 202).

Rodinný domček, rekreačná chata alebo garáž vystavané užívateľom na pozemku

na ten účel určenom sú v jeho osobnom vlastníctve (§ 217).

S prevodom vlastníctva k stavbe zriadenej na pozemku prechádza na nadobúdateľa

stavby i právo osobného užívania pozemku (§ 218 ods. 1).

Nový vlastník stavby je povinný vyporiadať sa s predchádzajúcim užívateľom

pozemku; pritom treba prihliadnuť na výšku úhrady, ktorá bola za užívanie zaplatená,

ako aj na náklady, ktoré pôvodný užívateľ účelne vynaložil na trvalé zlepšenie pozemku,

prípadne na jeho osadenie. Dohoda o vyporiadaní je súčasťou zmluvy o prevode stavby

(§ 218 ods. 2).

Právo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba

prejde do socialistického spoločenského vlastníctva. Právo osobného užívania sa musí

pritom vyporiadať (§ 219).

Ak ide o pozemok, na ktorom bola zriadená stavba, nemožno použiť ustanovenia

§ 207 až § 209 (§ 220).

37. v prvej vete (prechodné ustanovenia

k úpravám účinným od 1. januára 1992) ustanovila, že právo osobného užívania pozemku

vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby.

zároveň zakotvila nový právny inštitút – držbu ( a nasl.

).

38. Dôvodová správa k v tejto súvislosti uvádzala:

„Nová ustanovení, upravující vlastnické právo, především promítají obsah nového znění

ústavního zákona č. 100/1990 Sb., kterým byly odstraněny všechny rozdíly mezi

jednotlivými druhy a formami vlastnického práva. V ustanoveních, která upravovala osobní

vlastnictví, byla nově zvolena obecná formulace. Ustanovení, která upravovala určité

otázky, platné jen pro oblast osobního vlastnictví, byla zrušena. Novým ůsobem se též

formulovaly ůsoby nabývání vlastnického práva. Byla opuštěna komplikovaná koncepce

nabývání vlastnického práva k pozemkům vydržením přes zřízení osobního užívání

pozemků. Protože se pro budoucnost nepočítá s existencí osobního užívání pozemků,

upravuje nabývání vlastnického práva vydržením i k pozemkům... Osobní užívání

pozemků bude ke dni účinnosti tohoto zákona přeměněno na vlastnictví k pozemku... Právo

osobního užívání pozemku existující ke dni účinnosti tohoto zákona, mění ze zákona na

vlastnictví občana, resp. spoluvlastnictví, nebo bezpodílové spoluvlastnictví pozemku. Bylo

třeba pamatovat i na případy, kdy občanovi vzniklo právo na uzavření dohody o osobním

užívání pozemku, avšak k dohodě před účinností tohoto zákona nedošlo (popř. došlo-li

k dohodě, avšak dohoda nebyla pravomocně registrována státním notářstvím). V těchto

případech vzniká oprávněnému právo na uzavření kupní smlouvy k pozemku (přímus),

jehož se týkalo rozhodnutí o přidělení pozemku do osobního užívání. I uplatnění tohoto

práva však bylo třeba z důvodů právní jistoty časově omezit na dobu jednoho roku. Tato

doba je prekluzivní. Právo na vydání bezdůvodného obohacení není ani v tomto případě

dotčeno. V případě vydržení vlastnického práva k pozemku, k němuž na základě

dosavadních předpisů mohlo dojít jen tak, že občan nabyl právo na uzavření dohody

o osobním užívání pozemku, počítají přechodná ustanovení se započítáním té doby, která

uplynula do účinnosti zákona a po kterou právní předchůdce vydržitele měl nepřetržitě

pozemek v držbě.“

39. Okrem toho o evidencii nehnuteľností účinný

do 31. decembra 1992 (ďalej len „zákon o evidencii nehnuteľností“) ustanovoval:

V evidencii nehnuteľností sa vyznačujú všetky nehnuteľnosti s uvedením druhov

pozemkov (kultúr), výmer a spôsobu užívania; ďalej vlastnícke vzťahy, správa národného

majetku, právo trvalého užívania národného majetku, právo osobného užívania pozemkov,

obmedzenie vlastníckych práv a iné skutočnosti týkajúce sa nehnuteľností potrebné

pre národné hospodárstvo (§ 2 ods. 1).

Evidenciu nehnuteľností zakladajú, vedú a udržujú v súlade so skutočným stavom

orgány Ústrednej správy geodézie a kartografie zriadené v okresoch [ďalej len „orgány

geodézie“; (§ 3)].

Evidenciu nehnuteľností udržujú orgány geodézie v súlade so skutočným stavom

na základe ohlásených zmien, miestneho vyšetrenia, prípadne merania, a za súčinnosti

orgánov, organizácií a občanov, ktorých sa týka (§ 4 ods. 1).

Zápisy právnych vzťahov vzniknutých vydržaním osobného vlastníctva

nehnuteľnosti alebo vydržaním práva zodpovedajúceho vecnému bremenu možno

vykonávať v nesporných prípadoch tiež na základe písomného ohlásenia občana o zmene

právneho vzťahu, doloženého osvedčením štátneho notárstva, v obvode ktorého je

nehnuteľnosť. Podrobnosti o náležitostiach ohlásenia takýchto zmien upraví vykonávací

predpis (§ 4 ods. 2).

Orgány a organizácie predložia rozhodnutia miestne príslušnému orgánu geodézie

najneskoršie do šesťdesiatich dní po tom, keď nadobudli právoplatnosť, a iné listiny

do šesťdesiatich dní odo dňa vzniku právneho vzťahu (§ 4 ods. 3).

V evidencii nehnuteľností sa bežne zapisujú zmeny vlastníckych vzťahov, vlastnícke

práva novo vzniknuté, ako aj ich obmedzenia, obdobné údaje o správe národného majetku

a novo vzniknuté práva trvalého užívania národného majetku a osobného užívania

pozemkov (§ 5 os. 1).

Vlastníci, organizácie spravujúce národný majetok a užívatelia nehnuteľností sú

povinní na zabezpečenie stáleho súladu zápisov v evidencii nehnuteľností so skutočným

stavom hlásiť do 15 dní príslušnému miestnemu národnému výboru každú zmenu užívateľa,

druhu pozemku (kultúry), spôsobu užívania a hraníc pozemkov [§ 7 ods. 1 písm. a)].

40. Vyhláška Ústrednej správy geodézie a kartografie č. , ktorou sa

vykonáva o evidencii nehnuteľností, ustanovovala:

List vlastníctva sa vyhotovuje podľa nehnuteľností a obsahuje meno vlastníka

(spoluvlastníkov), názov organizácie, ktorá spravuje národný majetok, a všetky parcelné,

popisné a evidenčné čísla nehnuteľností. Do listu vlastníctva sa ďalej zapisujú právo

osobného užívania pozemkov, právo trvalého užívania národného majetku, obmedzenie

vlastníckych práv a práv užívateľov a číslo položky výkazu zmien (§ 2 ods. 5).

Zápisy právnych vzťahov o nehnuteľnostiach sa vykonávajú na základe overených

odpisov, prípadne originálov, najmä týchto rozhodnutí alebo iných listín:

a) ak ide o vlastníctvo (správu národného majetku): notársky registrovaná zmluva,

rozhodnutie v dedičskom konaní, hospodárska zmluva, opatrenie nadriadených orgánov

o prevode správy národného majetku, rozhodnutie národného výboru o vyvlastnení,

rozhodnutie národného výboru podľa vládneho nariadenia č. , rozhodnutie

národného výboru podľa osobitných predpisov, rozhodnutie orgánu spoločenskej

organizácie o prevode majetku, rozsudok súdu o prepadnutí majetku, notárska listina

o predaji nehnuteľností, rozhodnutie o udelení popisného alebo evidenčného čísla spolu

s geometrickým plánom, ak ide o novú stavbu vo vlastníctve občanov,

b) ak ide o právo osobného užívania pozemku alebo právo trvalého užívania

národného majetku: notársky registrovaná dohoda alebo oznámenie užívateľa o zániku

užívania, opatrenie o trvalom užívaní národného majetku, rozsudok o zániku užívania,

registrovaná dohoda o spoločnom užívaní, dohoda alebo súdny rozsudok o vyporiadaní

pri zrušení spoločného užívania (§ 6 ods. 1).

41. Problematikou osobného užívania pozemkov vrátane užívania zastavaných

pozemkov podľa až účinného do 31. decembra 1991

sa zaoberal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. z 9. decembra 1980 (publikovanom

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky, číslo 2/1981, s. 132 – 141), v ktorom okrem iného uviedol:

«Právo osobného užívania pozemku je právom majetkovým a zriaďuje sa v zásade za

úhradu ( O. z., vyhlášky č. ). Výšku tejto úhrady určuje

, a to zhodne s výškou náhrady pri vyvlastnení pozemkov

v zastavanej časti obce a pozemkov určených na stavbu rekreačných chát a zriadenie

záhradok mimo zastavanej časti obce.

Právo osobného užívania pozemku má teda svoju hodnotu a tá je významná, ak

dochádza ku zmenám v samej existencii tohto práva (k jeho odňatiu podľa ustanovenia

§ 204 ods. 2 O. z., alebo k jeho zániku podľa ustanovenia § 209, prípadne § 219 O. z.),

alebo ku zmene v subjektoch, ktorým toto právo prislúcha (pri zániku práva spoločného

užívania podľa ustanovenia § 213 O. z., pri zániku práva spoločného užívania manželmi

podľa ustanovenia § 215 O. z., prípadne pri prechode tohto práva podľa ustanovenia § 218

O. z.). S výnimkou ustanovenia § 204 O. z., v ktorom sa uvádza, že odňatie práva osobného

užívania (opatrenie podobné vyvlastneniu) sa deje za náhradu, v ostatných už spomenutých

ustanoveniach sa hovorí, že právo osobného užívania treba vyporiadať. K tomuto

vyporiadaniu má dôjsť predovšetkým dohodou (§ 209, § 213, § 215 a § 218 O. z.) a ak

nedôjde k dohode, rozhodne na návrh účastníkov v prípadoch uvedených v ustanoveniach

§ 209, § 213 a § 215 O. z. súd. Ustanovenie § 209 a § 218 O. z. uvádzajú zhodne, že pri

vyporiadaní treba prihliadať na výšku úhrady, ktorá bola za právo osobného užívania

zaplatená, ako aj na náklady, ktoré boli účelne vynaložené na trvalé zlepšenie pozemku,

prípadne na vysadenie porastov.

Vyporiadanie práva osobného užívania pozemku v prípade uvedenom v ustanovení

§ 218 O. z. nezveruje zákon súdu, ale iba v dohode účastníkov. Ak totiž k dohode

o vyporiadaní tohto práva medzi účastníkmi nedôjde, nedošlo ani k prevodu stavby

a zostáva naďalej tak budova vo vlastníctve, ako aj pozemok v užívaní pôvodných subjektov.

O náhrade pri odňatí práva osobného užívania pozemku podľa ustanovenia § 204 ods. 2

O. z. sa koná a rozhoduje v správnom konaní tak ako o náhrade za vyvlastnenie.

V rozhodnutí sp. zn. vysvetlil Najvyšší súd SSR v súvislosti s ustanovením

§ 218 ods. 2 O. z. pojem vyporiadania takto: „Pod vyporiadaním, ako ho uvádza citované

zákonné ustanovenie, myslí sa dohoda, ktorou si predošlý užívateľ rieši s nadobúdateľom

všetky vzájomné majetkové nároky vyplývajúce z prechodu práva osobného užívania

pozemku. Vyporiadanie preto vyžaduje, aby sa v ňom prihliadlo aj na výšku úhrady, ktorú

predošlý užívateľ zaplatil za právo osobného užívania, na náklady, ktoré vynaložil na

pomocné stavby, na zveľadenie pozemku, na vysadenie porastov a pod.“.

Na cene práva osobného užívania nemení nič to, že užívateľ poberal počas užívania

z pozemku úžitky, ktoré prípadne celkom vyvážili cenu zaplatenú pri zriadení tohto práva.

Tak ako sa cena pozemku jeho užívaním nemení, nemení sa užívaním ani cena práva

osobného užívania. Pravdaže, v cene práva osobného užívania, totožnej s výškou náhrady,

ktorá by sa poskytla za pozemok pri vyvlastnení, nie je zahrnutá cena oplotenia, studne,

prípadne aj pivnice, záhradného domca a najmä nie cena porastov, ktoré sú na pozemku.

Tie je treba k cene práva osobného užívania pozemku pripočítať, pretože takisto ide

o hodnoty, ktoré sú predmetom vyporiadania. Napokon treba prihliadnuť aj na investície

účelne vynaložené na trvalé zlepšenie pozemku, ako napr. na melioráciu a pod. ...

Z ustanovení § 218 O. z. vyplýva, že vyporiadanie práva osobného užívania pozemku

pri prevode stavby stojacej na tomto pozemku je povinnosťou nadobúdateľa stavby a že

dohoda o vyporiadaní tohto práva je súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby. Štátne

notárstvo je teda povinné pri registrácii zmluvy o prevode stavby skúmať, či a ako dochádza

touto zmluvou aj k vyporiadaniu práva osobného užívania pozemku, na ktorom stavba stojí.

Keďže ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, pre ktorú zákon predpisuje písomnú

formu a pri ktorej prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine, môže štátne notárstvo

registrovať zmluvu o prevode budovy iba v tom prípade, ak je vyporiadanie práva osobného

užívania pozemku upravené priamo v znení zmluvy, ktorá bola ohlásená na registráciu.

Ak zmluva ohlásená na registráciu nemá ustanovenie o vyporiadaní práva osobného

užívania pozemku, nemožno ju považovať za platnú, pretože je neúplná; chýba jej totiž časť,

ktorú treba so zreteľom na ustanovenie § 218 O. z. považovať za podstatnú. Takú zmluvu by

bolo treba považovať za neplatnú, aj keby ju bolo štátne notárstvo nedopatrením

registrovalo, pretože neplatná zmluva sa registráciou štátneho notárstva nekonvaliduje...

Podľa ustanovenia § 219 O. z. právo osobného užívania pozemku, na ktorom je

zriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského vlastníctva.

Právo osobného užívania sa musí pritom vyporiadať. Uvedené ustanovenie nerieši otázku,

medzi kým má dôjsť k vyporiadaniu zanikajúceho práva osobného užívania, či totiž

predávajúci, ktorý predáva stavbu socialistickej organizácii, má nárok na úhradu ceny

práva osobného užívania voči tejto organizácii, a či voči národnému výboru, s ktorým

uzavrel dohodu o zriadení práva osobného užívania.

Občan, ktorý mal právo osobného užívania pozemku a predáva stavbu postavenú na

tomto pozemku socialistickej organizácii, má voči tejto organizácii nárok aj na úhradu ceny

zaplatenej za právo osobného užívania; to vyplýva priamo z ustanovenia § 219 O. z.

Vyporiadaním práva osobného užívania myslí sa totiž okrem iného aj poskytnutie náhrady

za to, čo predávajúci vynaložil na získanie tohto práva. Tým, že vyporiadanie sa má podľa

znenia zákona diať pri prechode stavby do socialistického vlastníctva, čo vysvitá z použitého

slova „pritom“, vyplýva, že vyporiadať sa majú tí, čo sú účastníkmi zmluvy o prevode

stavby. Opodstatnenosť záväzku organizácie, aby v rámci vyporiadania poskytla

predávajúcemu aj úhradu za právo osobného užívania, vyplýva aj z ustanovenia § 204

ods. 2 O. z., podľa ktorého možno za podmienok platných pre vyvlastnenie odňať právo

osobného užívania, a to za náhradu, a z ustanovenia § 110 stavebného zákona (zákon

č. ), podľa ktorého namiesto vyvlastnenia je žiadúce cieľ vyvlastnenia dosiahnuť

dohodu, pričom so zreteľom na predpisy o správe národného majetku kúpna cena nemôže

presahovať vyvlastňovaciu náhradu.»

42. Ústavný súd konštatuje, že hoci je rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. decembra 1980 predsedovi krajského súdu, ktorý naň vo svojom vyjadrení

sp. zn. z 19. júna 2019 poukázal, známe, senát „5 Co“ rozhodujúci

o odvolaní sťažovateliek proti rozsudku okresného súdu sa s ním v odôvodnení napadnutého

rozsudku vôbec nevysporiadal.

43. V konaní pred všeobecnými súdmi pritom nebolo sporné, že

a jeho manželka úhradu za právo osobného užívania pozemku, ktoré

nadobudli na účel výstavby rodinného domu, v sume 3 214,40 Kčs vyplatili v roku 1967,

t. j. ešte pred uzavretím kúpno-predajnej zmluvy s

(ďalej len „družstvo“) 27. augusta 1971, predmetom ktorej bol nedokončený

(neskolaudovaný) rodinný dom, ktorý boli predávajúci povinní dokončiť na vlastné náklady

a odovzdať kupujúcemu (družstvu) najneskôr do 31. marca 1972, pričom kúpno-predajná

zmluva ako taká nepodliehala registrácii štátnym notárstvom. Rovnako nebolo sporné, že

v kúpno-predajnej zmluve k dohode o vyporiadaní práva osobného užívania pozemku,

na ktorom bol nedokončený rodinný dom postavený, medzi zmluvnými stranami nedošlo.

44. Podľa a 2 Československej socialistickej republiky (ústavný

) osobné vlastníctvo občanov k spotrebným predmetom, najmä

k predmetom osobnej a domácej potreby, rodinným domčekom, ako aj k úsporám

nadobudnutým prácou je nedotknuteľné. Dedenie osobného majetku je zaručené.

Táto bola počas obdobia jej účinnosti niekoľkokrát menená a doplnená. Ústavným

, ktorým sa mení a dopĺňa Česko-

slovenskej federatívnej republiky a ústavný o československej

federácii, došlo k zmene tejto , ktorý v odsekoch 1 a 2 ustanovil, že vyvlastnenie

alebo iné nútené obmedzenie vlastníckeho alebo iného majetkového práva je možné len

vo verejnom záujme, a to zákonom alebo na základe zákona a za náhradu. Proti rozhodnutiu

možno podať opravný prostriedok na súde. Zákon Federálneho zhromaždenia upravuje

podmienky prevodov majetku štátu do vlastníctva občanov alebo právnických osôb.

45. Krajský súd bez toho, aby jednoznačne, t. j. bez akýchkoľvek právnych

pochybností definoval moment, keď družstvo v zmysle v tom čase účinných všeobecne

záväzných právnych predpisov nadobudlo (úplné) vlastnícke právo k tejto „stavbe“, dospel

k záveru, že „v zmysle ust. účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy

a bodu 2 vyššie uvedenej kúpnopredajnej zmluvy, predávajúcim zaniklo zo zákona právo

osobného užívania k predmetnému pozemku“.

46. Krajský súd napriek tomu, že v čase rozhodovania o podanom odvolaní proti

rozsudku okresného súdu nedisponoval žiadnym písomným dôkazom – opatrením o trvalom

užívaní národného majetku, t. j. sporného pozemku družstvom, taktiež dospel k záveru, že

„na základe ust. o správe majetku štátu sa právo trvalého

užívania dňom 01. 01. 1994 zmenilo na nájom majetku štátu... Za týchto okolností nemohli

nastať zákonné podmienky vydržania v zmysle a nasl. .“.

47. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I verejne

dostupného na internete (www.orsr.sk) od 27. novembra 1953 do 19. júla 1993 bolo

štatutárnym orgánom družstva ( ) predstavenstvo s konaním „v celom

rozsahu“.

48. Na účel overenia opodstatnenosti námietok sťažovateliek vznesených v ústavnej

sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. , z obsahu

ktorého zistil, že družstvo na účel usporiadania majetkovoprávnych vzťahov k spornému

pozemku, na ktorom bol postavený rodinný dom, vyvinulo určitú aktivitu až 11. augusta

1986, keď listom sp. zn. z 11. augusta 1986 adresovaným Stredisku

geodézie pre okres Košice-vidiek, Košice, ktorý podpísal „dpt. – podpredseda,

vedúci technického úseku“, požiadalo „o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na

MNV (č. l. 140). V liste sa uvádza, že „kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 27. 8. 1971

sme získali do vlastníctva nášho družstva od a manž... nehnuteľnosť –

parc. o výmere 836 m2 zapísanej na ako rozostavaný

rodinný dom za hodnotu 406.875,- Kčs. V zmysle ust. § 219 Obč. zákonníka č. 70/83 Zb.

a bodu 2. citovanej kúpnopredajnej zmluvy predávajúcim a manž.

zaniklo zo zákona právo osobného užívania k predmetnému pozemku, ktoré bolo zriadené

rozhodnutím finančného odboru ONV v č. Fin.12/67-14/Ovch. zo dňa 18. 9. 1967.

Vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa

12. 10. 1967, ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Trebišove pod č. R III 387/67.

Obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky – viď list SŠS zo dňa 31. 5.

1983. Na základe vyššie uvedených skutočností Vás žiadame vykonať zápis zmeny

vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti zap. na ako parc.

, ktorej po novom THM zodpovedá parc. č. 334/4 v prospech Miestneho národného

výboru MNV odovzdá predmetný pozemok ONV Košice – vidiek a ONV

Košice – vidiek nášmu družstvu do trvalého bezplatného užívania, pretože sme vlastníkom

domu na predmetnom pozemku.“.

48.1 K uvedenému listu družstva bolo pripojených päť príloh, medzi nimi aj list

Slovenskej štátnej sporiteľne, miestnej pobočky Luník 2, Košice, sp. zn. Zv. z 31. mája

1983, adresovaný Štátnemu notárstvu Košice-vidiek, resp. „Geodézii“, označený ako

„Výmaz obmedzenia prevodu nehnuteľnosti“, ktorým vydala potvrdenie, že „

... zaplatil dňa v r. 1971 pôžičku poskytnutú podľa

zmluvy zo dňa 12. X. 1967 v pôvodnej výške Kčs 50.000,- a zabezpečenú obmedzením

prevodu nehnuteľnosti na nemovitosti zapísanej vo vložke č. parc. .

Toto obmedzenie prevodu uvedených nehnuteľností, ktoré bolo registrované rozhodnutím

Štátneho notárstva v Košiciach dňa 12. X. 1967 č. R III-387/67 zaplatením zabezpečenej

pohľadávky zaniklo podľa § 61 O. z.“(č. l. 142).

48.2 Na zadnej strane tejto prílohy (č. l. 142) sa nachádza výpis z listu vlastníctva

vyhotovený Strediskom geodézie v Košiciach 15. júla 1986, z ktorého vyplýva,

že k uvedenému dňu mali pozemok parc. č. , nachádzajúci sa v k. ú. ,

v osobnom užívaní a jeho manželka , pričom ani po troch

rokoch od vydania uvedeného potvrdenia Slovenskej štátnej sporiteľnej nedošlo k výmazu

poznámky o obmedzení vlastníckeho práva rozhodnutím Štátneho notárstva v Košiciach

„R III 387/67“.

48.3 Ďalšou prílohou uvedeného listu družstva bol geometrický plán vyhotovený

národným podnikom GEODÉZIA, n. p. Prešov, 12. januára 1984 na zameranie domu

2

postaveného na pozemku parc. č. , stavebný pozemok, s výmerou 836 m, pričom ako

jeho vlastníci, resp. užívatelia boli označení „ “

(č. l. 143).

49. Pokiaľ krajský súd uviedol (bod 29 napadnutého rozsudku), že „ak požiadal nový

nadobúdateľ Československý štát o zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

v roku 1983 potom čo Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na kataster potvrdenie o splatení

pôžičky zabezpečenej obmedzením prevodu predmetnej nehnuteľnosti, správne aj bolo

žiadateľovi a novému nadobúdateľovi vlastníckeho práva vyhovené...“, ústavný súd

konštatuje, že v spise okresného súdu sp. zn. takýto písomný dokument

nenašiel.

50. V rozpore s už uvedenými skutočnosťami je aj konštatovanie krajského súdu (bod

27 napadnutého rozsudku), že „vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (dňa 11. 8.

1986 zaslala žiadosť o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

evidovanej na parcele o výmere 836 m2), toto vlastnícke právo bolo

obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967 a obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo

až zaplatením pôžičky dňa 31. 5. 1983, potom až žiadali Stredisko geodézie o vykonanie

zápisu zmeny vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti, zapísanej na ako

parcela č. , ktorému zodpovedá číslo parcely č. 334/4 v prospech

v prospech Miestneho národného výboru . Na základe toho MNV odovzdalo

predmetný pozemok ONV Košice-vidiek a ONV Košice-vidiek potom družstvu do trvalého

bezplatného užívania nakoľko sú vlastníkmi domu na predmetnom pozemku, okrem iného

súčasťou žiadosti o zápis bolo aj potvrdenie Slovenskej sporiteľne o výmaze obmedzenia

prevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo vyplatením pohľadávky.“.

51. Pozornosti krajského súdu ušla skutočnosť, že k splateniu pôžičky

a jeho manželkou v sume 50 000 Kčs poskytnutej im

Slovenskou štátnou sporiteľňou došlo už v roku 1971, a nie až v roku 1983, keď o tom

vydala potvrdenie, pričom táto pôžička bola zabezpečená „obmedzením prevodu

nehnuteľnosti na nemovitosti zapísanej vo vložke č. parc. kat. úz. “, t. j.

rodinného domu, a nie (aj) sporného pozemku, ako tvrdilo družstvo vo svojom liste:

„Vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa

12. 10. 1967, ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Trebišove pod č. R III 387/67.

Obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky – viď list SŠS zo dňa 31. 5.

1983.“ Z kúpno-predajnej zmluvy pritom vyplýva, že „kúpnu cenu uhradí kupujúci

nasledovne: a) Kčs 197.328,- poukáže do 30 dní od podpísania zmluvy na účet Slovenskej

štátnej sporiteľni – miestna pobočka Luník II, Košice-vidiek, v prospech konta

predávajúcich na úplné vyrovnanie pôžičky, ktorú si vybrali na výstavbu predávaného

domu... c) Kčs 30.000,- zaplatí do 30 dní po úplnom dokončení a odovzdaní domu

kupujúcemu a po preukázaní potvrdenia od SŠS, že všetky podlžnosti u nej majú

vyrovnané“.

52. Ústavný súd v spise okresného súdu sp. zn. nenašiel písomný

dokument, ktorý by preukazoval ako a či vôbec došlo na základe uvedeného listu družstva

k zápisu zmeny „vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti zap. na ako parc.

, ktorej po novom THM zodpovedá parc. č. 334/4 v prospech

Miestneho národného výboru “, následne z „MNV “ na „ONV Košice –

vidiek“ a z „ONV Košice – vidiek“ na družstvo „do trvalého bezplatného užívania“.

53. „Ako škoda na majetku v socialistickom vlastníctve v zmysle § 127 ods. 3 Tr. zák.

sa hodnotí aj neoprávnený prevod majetku v socialistickom vlastníctve zo správy jednej

socialistickej organizácie do správy inej socialistickej organizácie bez poskytnutia

protihodnoty; majetok pritom nemusí vôbec opustiť sféru socialistického vlastníctva a prejsť

do osobného alebo súkromného vlastníctva.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 27. februára 1975).

54. Možno teda prisvedčiť sťažovateľkám, že s právne relevantnými skutočnosťami,

ktoré tvrdili a podopreli dôkazmi v konaní pred okresným súdom a krajským súdom,

sa tieto súdy nevysporiadali.

55. Ako bolo uvedené, napriek tomu, že ústavný súd nie je nadaný oprávnením

vyhodnocovať dôkazy v spore pred všeobecným súdom, ako ochranca ústavnosti nemôže

ignorovať také zistenia plynúce z predložených podkladov, ktoré majú dôkazný potenciál

spochybniť skutkové uzávery tvoriace podklad napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu.

56. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu, ktoré vyústilo

do jeho vnútornej rozpornosti, ústavný súd považuje za dôvod na vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa , súčasťou

ktorého je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne

korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,

ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu

().

57. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii citovaných ustanovení

a presvedčivo odôvodnený, a táto skutočnosť v konečnom

dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia.

Krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská ochrany základných

práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní sťažovateliek proti

rozsudku okresného súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na uvedenom skutkovom základe ústavný

súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateliek podľa a práva podľa dohovoru

(bod 1 výroku nálezu).

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2018

58. Sťažovateľky najvyššiemu súdu vytýkajú, že „nedôvodne odmietol dovolanie ako

neprípustné“ a že „právna otázka, ktorú mal Najvyšší súd SR posúdiť ako relevantnú, bola

v podanom dovolaní vymedzená dostatočne (hlavne pre súd) zrozumiteľne, a to na strane

5 v odseku označenom II. Záver - Dovolací návrh“ (bod 8.1). Prípustnosť dovolania pritom

vyvodzovali z a , tvrdiac, že v ich veci došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces „(a) nevykonaním a nesprávnym vyhodnotením

dôkazov odvolacím súdom (b) nedostatočne odôvodneným rozsudkom odvolacieho súdu“

a že „rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“.

59. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa

sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí

to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní.

60. To znamená, že rovnaké východiská ochrany základného práva sťažovateliek

podľa a práva podľa dohovoru bol povinný dodržať

pri rozhodovaní o ich dovolaní aj najvyšší súd.

61. Ústavný súd rešpektuje, že samotná otázka posúdenia podmienok

pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí

do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je

vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami ,

ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného

práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže

viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľov. Súčasťou práva na súdnu

ochranu podľa preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať

dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť,

či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec

boli naplnené.

62. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

63. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

64. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k názoru, že hoci

sa najvyšší súd neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateliek,

ktorým napadli rozsudok krajského súdu, prípustnosť podaného dovolania neposúdil

v súlade so svojou vlastnou judikatúrou (R 2/2016, rozhodnutie sp. zn.

z 9. decembra 1980 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 2/1981, s. 132 – 141), ktorá mu

umožňuje „výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“, preskúmať prípustnosť dovolania

podľa , t. j. prípustnosť podaného dovolania nevyriešil v súlade

s ustanoveniami .

65. S poukazom na závery ústavného súdu prijaté vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu (bod 57) ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach danej veci

o takýto výnimočný prípad šlo, preto sa nestotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že

„sťažovateľky nedôvodne namietajú existenciu procesnej vady v zmysle § 420 písm. f)

“.

66. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov najvyšší súd dbá o jednotný výklad

a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou

rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne

rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je

zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Aj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie

zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom, že od tohto

momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho

súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho

pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci

aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.

67. Čo sa týka prípustnosti dovolania podľa , ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľky v podanom dovolaní právnu otázku, ktorá podľa ich názoru

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, nevymedzili tak, ako to

urobili v ústavnej sťažnosti:

„1. Je dohoda o vyporiadaní užívania pozemku s jej predchádzajúcim užívateľom

podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode stavby v zmysle § 218 a § 219 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy 27. 08. 1971?

2. Je zmluva o prevode stavby do socialistického spoločenského vlastníctva platná

bez súčasného vyporiadania osobného užívania k pozemku, na ktorej stojí?

3. Dochádza k zániku osobného užívania pozemku na základe zmluvy o prevode

stavby bez jeho súčasného vyporiadania?“

68. Záver najvyššieho súdu, že sťažovateľky „nevymedzili právnu otázku relevantnú

z hľadiska “, však nezodpovedá tvrdeniu predsedníčky

najvyššieho súdu, ktorá vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti konštatovala: „Každé

dovolanie musí byť posúdené podľa obsahu, čo v danej problematike znamená, že pokiaľ

z obsahu formulácie textu dovolania možno nastolenú právnu otázku vyvodiť, tak ju

dovolací súd preskúma (napr. ).“

69. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že (ani) najvyšší súd

v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv

a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateliek proti

rozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

70. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateliek podľa a práva podľa dohovoru, preto

ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa a jemu

zodpovedajúcemu a zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

71. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

72. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

73. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní

sťažovateliek, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1

dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také

riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel

a účel príslušných zákonných ustanovení.

IV.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 27. júna 2017

74. Ústavný súd konštatuje, že túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky v podstate

odôvodňujú len tým, že „krajský súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až “ (bod 8.3).

75. Ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp.

ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých

sudcovia sú podľa pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 (,

).

76. „Ustanovenie nie je právnym základom oprávňujúcim osobu

na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len

ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“

(). „Tento článok nevyhlasuje za základné

ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať

vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické

osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý

má právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie

treba vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom

Slovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ ().

77. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého

vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok

(Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).

78. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na

rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú

do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho

nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom

právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo

plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného

viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch

základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné

zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne

okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než

nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec

opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom (katastrálnom) konaní (, ZNaU 20/2017).

79. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považoval za predčasné, aby sa meritórne

zaoberal námietkou sťažovateliek o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu,

preto ústavnej sťažnosti sťažovateliek v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

V.

Trovy konania

80. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov v celkovej sume 390,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony

právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku

2018 v sume 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 9,21 € za jeden paušál,

ako aj 20 % DPH.

81. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

82. Na základe záverov uvedených v III. časti tohto nálezu ústavný súd priznal

sťažovateľkám náhradu trov konania v nimi požadovanej sume 390,50 €, ktorú zaviazal

uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

83. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019