Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 206/2019
PDF · 936.53 KB
No categories available
I. ÚS 206/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti
, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Vaškom,
Szakkayho 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018 za účasti Slovenskej republiky – Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 55/2018
zo 17. augusta 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
, a v sume 390,50 €
(slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet advokáta JUDr. Jozefa Vaška,
Szakkayho 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavnej sťažnosti , a
vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateliek
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 206/2019-
19 z 21. mája 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej aj
„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľky
sa žalobným návrhom, ktorého zmenu pripustil Okresný súd Košice-okolie (ďalej len
„okresný súd“) uznesením č. k. 15 C 69/2014-165 z 28. júla 2016, domáhali proti
Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, určenia, že „
, je spoluvlastníčkou vo veľkosti 1/2 z celku k pozemku
parc. č. o výmere 836 m2, zastavané plochy a nádvoria zapísané na
k. ú. a že do dedičstva po nebohom , naposledy bytom v
, patrí spoluvlastnícky podiel 1/2 z celku
k pozemku parc. č. o výmere 836 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísané
na , k. ú. “. Slovenská republika sa stala vlastníkom uvedeného pozemku
na základe delimitačného protokolu č. Z 2557/2004 o prechode majetku štátu podľa zákona
č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V čase podania žalobného návrhu bol
jeho správcom Okresný úrad Košice, Komenského 52, Košice.
2.1 V predmetnom konaní nebolo sporné, že „Rozhodnutím o pridelení pozemku do
osobného užívania č. Fin. 12/67-14/Ovch. zo dňa 18. 09. 1967 pridelil Okresný národný
výbor v Trebišove, odbor finančný, a jeho manželke
do osobného užívania (k výstavbe rodinného domku) pozemok parc. č.
o výmere 836 m2 v k. ú. za náhradu 3 214,40 Kčs, ktorý bol vo vlastníctve
Československého štátu v správe MNV
Dňa 4. 8. 1967 bola uzatvorená Dohoda o zriadení práva osobného užívania
pozemku na základe Rozhodnutia finančného odboru ONV v Trebišove zo dňa 18. 09. 1967
č. 12/67/-14/Ovch. medzi Miestnym národným výborom v Slanci a
a manželkou , ktorej predmetom je pozemok parcela č. v k. ú.
o výmere 836 m2.
Právo osobného užívania uvedeného pozemku vzniklo a jeho
manželke registráciou tejto dohody na Štátnom notárstve v Sečovciach
dňa 5. októbra 1967 pod č. R II 269/67.
Osobné užívanie parcely č. 243/2 – záhrada o výmere 836 m2 bolo zapísané
v evidencii nehnuteľností na na meno vlastníka:
, číslo evidenčného listu
zo dňa 05. 10. 1967.
Pozemok parc. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 836 m2,
zapísaný na pre obec a k. ú. bol pôvodne zapísaný v evidencii
nehnuteľností ako parcela č. 243/2 – záhrada o výmere 836 m2 na k. ú.
okres K prečíslovaniu parcely došlo podľa THM – výkaz zmien č. položky
85/1975.
Dňa 27. augusta 1971 bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva medzi predávajúcimi:
a manželkou a kupujúcim:
, kde predmetom kúpy bola novostavba rodinného domu
s príslušenstvom, vybudovaného na parc. č. v k. ú. Z uvedenej zmluvy
vyplýva, že „stavba domu ku dňu podpísania tejto zmluvy nie je celkom dokončená.
Predmetom kúpopredaja je však dokončený dom, ktorý predávajúci sú povinní dohotoviť na
vlastné náklady a odovzdať kupujúcemu najneskoršie do 31. 3. 1972. Predávajúci sú
povinní výstavbu domu dokončiť tak, aby vyhovoval prevádzkovým potrebám kupujúceho,
ako to bolo medzi stranami dojednané predbežnou dohodou zo dňa 10. 8. 1971... Označenú
nehnuteľnosť – rodinný dom dokončený podľa úprav kupujúceho s prísl. – predávajúci
odpredávajú a kupujúci odkupuje za vzájomne dojednanú kúpnu cenu 406.875,-- Kčs.“.
Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že „majetkovo-právne usporiadanie užívania pozemku
sa vykoná medzi stranami v osobitnom konaní... Táto zmluva nepodlieha registrácii pred
Štátnym notárstvom, ani výrubu poplatku z prevodu nehnuteľnosti... Kupujúci si nechá na
základe tejto listiny prepísať vlastnícke právo v evidencii nehnuteľnosti vo svoj prospech.“.
Dňa 11. augusta 1986 „ zaslalo Stredisku geodézie pre okres Košice-
vidiek žiadosť o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej na parcele
k. ú. o výmere 836 m2, zapísanej na ... v prospech MNV
2.2 Sťažovateľky v žalobnom návrhu uviedli, že «táto kúpnopredajná zmluva bola
uzavretá v intenciách § 219 za použitia § 218 ods. 2 vtedy platného Občianskeho zákonníka.
V zmysle § 219 vtedy platného Občianskeho zákonníka „Právo osobného užívania pozemku,
na ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského
vlastníctva. Právo osobného užívania sa musí pri tom vyporiadať.“. V zmysle § 218 ods. 2
posledná veta vtedy platného Občianskeho zákonníka „Dohoda o vyporiadaní je súčasťou
zmluvy o prevode stavby.“. Vychádzajúc z týchto zákonných ustanovení máme za to, že
kúpnopredajná zmluva zo dňa 27. 08. 1971 je ex lege neplatná, nakoľko neobsahuje dohodu
o vyporiadaní práva osobného užívania pozemku. Táto dohoda je podstatnou náležitosťou
zmluvy, čiže táto zmluva je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná... Máme za to, že
neplatný právny úkon nemôže zakladať ex lege zánik osobného užívania pozemku, a preto
v zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo k zmene osobného užívania pozemku na
vlastníctvo s tým, že toto vlastníctvo doposiaľ trvá.». Zákon č. 509/1991 Zb., ktorým
sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník (ďalej len „novela“), totiž v § 872 ods. 1
prvej vete (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992) ustanovil,
že právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá
ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona
na vlastníctvo fyzickej osoby.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 69/2014-167 z 28. júla 2016 návrh
sťažovateliek zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:
„V zmysle ust. § 219 OZ účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy a bodu 2
vyššie uvedenej kúpnopredajnej zmluvy, predávajúcim zaniklo zo zákona právo osobného
užívania k predmetnému pozemku...
Z prednesu zástupcu za žalovaného súd zistil, že predmetný pozemok parcela č. 334/4
bol daný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania , avšak žalovanému
sa nepodarilo získať a teda predložiť hospodársku zmluvu o trvalom užívaní pozemku, avšak
zo zápisov právnych vzťahov v evidencii nehnuteľností ( k. ú. je zrejmé,
že táto hospodárska zmluva o trvalom užívaní bola uzatvorená, lebo by inak toto trvalé
užívanie nemohlo zaniknúť, a teda nemohol by byť vykonaný zápis do evidencie
nehnuteľností...
Na základe ust. § 18 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, sa právo
trvalého užívania dňom 01. 01. 1994 zmenilo na nájom majetku štátu. I z uvedených
skutočností vyplýva, že žalobcovia mali a museli mať vedomosť o tom, že parcela č.
nie je v ich vlastníctve, pretože v tom čase pozemky vo vlastníctve štátu mohli byť
odovzdávané len do osobného užívania občanov, preto i podpísali dohodu o zriadení práva
osobného užívania pozemku. Taktiež museli mať vedomosť o tom, že predajom tejto stavby
do socialistického spoločenského vlastníctva im zanikne právo osobného užívania pozemku.
Za týchto okolností nemohli nastať zákonné podmienky vydržania v zmysle § 134 a nasl.
OZ...
Taktiež z obsahu listín ( kópie z katastrálnej mapy z roku 1996) je zreteľné,
že výmera pozemku zostala nezmenená a to vo výmere 836 m2, táto skutočnosť
je zrejmá aj z výkazu zmien za rok 1975 (č. l. 138, 139), kde pri pôvodnej parcele č. 243
je uvedená výmera 836 m2. Súd ďalej zistil, že dňa 11. 08. 1986 zaslalo žiadosť
o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (č. l. 140) evidovanej na parcele
k. ú. o výmere 836 m2, zapísanej na . Vlastnícke právo
k uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967
a obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky dňa 31. 05. 1983 a na základe
týchto skutočností žiadali stredisko Geodézie o vykonanie zápisu zmeny vlastníckeho práva
k uvedenej nehnuteľnosti zapísanej na ako parcela č. k. ú. (toho
času zodpovedá nové číslo parcely č. 334/4) v prospech Miestneho národného výboru
Na základe toho MNV odovzdalo predmetný pozemok ONV Košice-vidiek
a ONV Košice-vidiek družstvu do trvalého bezplatného užívania, nakoľko sú vlastníkmi
domu na predmetnom pozemku. Súčasťou žiadosti o zápis, bolo aj potvrdenie Slovenskej
sporiteľne (č. l. 142) o výmaze obmedzenia prevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo vyplatením
pohľadávky...
Súd poznamenáva, že z ust. § 218 OZ (účinného v čase uzavretia KZ) vyplýva,
že vyporiadanie práva osobného užívania pozemku pri prevode stavby stojacej na tomto
pozemku je povinnosťou nadobúdateľa stavby a že dohoda o vyporiadaní tohto práva
je súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby, taktiež z ust. § 219 OZ vyplýva, že právo
osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do
socialistického spoločenského vlastníctva, pričom právo osobného užívania sa musí
vyporiadať. Uvedené ustanovenie však nerieši otázku, medzi kým malo dôjsť k vyporiadaniu
zanikajúceho práva osobného užívania, či totiž predávajúci, v danom prípade právny
predchodca žalobcov ( a manželka), ktorý predal stavbu
, má nárok na úhradu ceny práva osobného užívania voči tejto
organizácií, a či voči bývalému Národnému výboru, s ktorým uzavrel dohodu o zriadení
práva osobného užívania. Je však isté, že s vlastníctvom stavby na nadobúdateľa prechádza
aj právo osobného užívania pozemku. Vyporiadanie práva osobného užívania pozemku
v prípade uvedenom v ust. § 218 OZ, nezveruje zákon súdu, ale iba dohode účastníkov.
Z uvedeného je teda zrejmé, že predávajúcim s manželkou, zaniklo právo
osobného užívania k predmetnému pozemku kúpnopredajnou zmluvou z dňa 27. 8. 1971,
následne bol pozemok daný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania
, i keď táto zmluva žalovaným súdu predložená nebola,
z k. ú. (č. l. 16), je zrejmé, že takáto zmluva existovala, lebo inak by
nemohol byť vykonaný zápis do EN...
Na námietku zástupcu žalobcov, že zápis v prospech žalovaného bol až v roku 1983,
súd poznamenáva, že dňom 31. 5. 1983, Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na kataster
potvrdenie o splatení pôžičky, ktorá bola zabezpečená obmedzením prevodu predmetnej
nehnuteľnosti, a na základe týchto skutočností, požiadal nový nadobúdateľ Československý
štát o zápis vlastníckeho práva do Katastra nehnuteľností.“
4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľky podali odvolanie odôvodnené tým,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)].
Sťažovateľky pritom opätovne namietali, že „neplatný právny úkon nemôže zakladať
ex lege zánik práv a osobného užívania pozemku, a preto v zmysle § 872 ods. 1 Obč. zák.
došlo k zmene osobného užívania pozemku na vlastníctvo s tým, že toto vlastníctvo trvá
a súd prvej inštancie sa nezaoberal v odôvodnení rozsudku tým, že ide o neplatnú
kúpnopredajnú zmluvu, čo sa týka pozemku“.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
navyše uviedol:
„Dôkazné bremeno mali stále v spore žalobkyne a oni nepreukázali, že žalovaný
by nenadobudol vlastnícke právo a oni sa dostali do dôkaznej núdze.
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie...
Odvolací súd súhlasí s tým, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav, poukázal
na účel a význam jednotlivých dôkazov v súvislosti s právnym posúdením tohto sporu
o určenie vlastníckeho práva a nemožno vytýkať súdu prvej inštancie, že by nevychádzal
z relevantných skutkových zistení...
Správne a zákonné je konštatovanie súdu prvej inštancie, že vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti (dňa 11. 8. 1986 zaslala žiadosť o zápis zmeny
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej na parcele k. ú. o výmere
836 m2), toto vlastnícke právo bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967
a obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo až zaplatením pôžičky dňa 31. 5. 1983, potom až
žiadali Stredisko geodézie o vykonanie zápisu zmeny vlastníckeho práva k uvedenej
nehnuteľnosti, zapísanej na ako parcela č. k. ú. ktorému
zodpovedá číslo parcely č. 334/4 v prospech v prospech Miestneho národného výboru
Na základe toho MNV odovzdalo predmetný pozemok ONV Košice-vidiek
a ONV Košice-vidiek potom družstvu do trvalého bezplatného užívania nakoľko sú
vlastníkmi domu na predmetnom pozemku, okrem iného súčasťou žiadosti o zápis bolo aj
potvrdenie Slovenskej sporiteľne o výmaze obmedzenia prevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo
vyplatením pohľadávky. Pri prečíslovaní parciel podľa THM podľa výkazu výmer čís. listu
143 v roku 1975 je zrejmé, že parc. č. 334/4 mala výmeru 836 m2. Kúpna zmluva uzavretá
v čase účinnosti § 218 OZ stanovila povinnosti pre nadobúdateľa stavby – domu a tak
dohoda o vyporiadaní tohto práva je súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby, z vtedy
platnej úpravy vyplýva, že právo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba
zanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského vlastníctva, pričom právo
osobného užívania sa musí vyporiadať. Keďže nebolo určené, kto má čo vyporiadať a medzi
kým malo dôjsť k vyporiadaniu zanikajúceho práva osobného užívania (
a manželka), právny predchodca žalobkýň neurobil žiaden úkon, bol nečinný, on predal
stavbu , mal by nárok na úhradu ceny práva osobného
užívania voči tejto organizácii a voči bývalému národnému výboru, s ktorým aj uzatvoril
dohodu o zriadení práva osobného užívania. V súvislosti s tým potom, ale vlastníctvo stavby
na nadobúdateľa prechádza spolu aj s právom osobného užívania pozemku, vyporiadanie
práva osobného užívania pozemku v prípade uvedenom v § 218 OZ nemožno podľa zákona
zveriť súdu, ale iba dohode účastníkov, na základe uvedeného je správny a zákonný záver,
že predávajúcim, t. j. po uzavretí kúpnej zmluvy s manželkou, zaniklo mu
právo osobného užívania k predmetnému pozemku, po kúpnej zmluve z roku 1971 následne
bol pozemok daný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania
, a aj keď nebola predložená táto zmluva súdu, z k. ú. jednoznačne
vyplýva, že takáto zmluva existovala (v spore ide o vlastníctvo k pozemku)...
Tieto závery vyvodil súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania bez
iniciatívy žalobkýň a jeho záver je presvedčivý, argumentmi podložený a vychádza
zo zisteného skutkového stavu, lebo vždy ak by aj bola kúpna zmluva z r. 1971 v časti
neplatná, je to len skutočnosť, od ktorej sa odvíjajú zákonné podmienky vydržania...
Preto, ak požiadal nový nadobúdateľ Československý štát o zápis vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností v roku 1983 potom čo Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na
kataster potvrdenie o splatení pôžičky zabezpečenej obmedzením prevodu predmetnej
nehnuteľnosti, správne aj bolo žiadateľovi a novému nadobúdateľovi vlastníckeho práva
vyhovené...
Pre úplnosť k odvolacím dôvodom v časti o namietanom vydržaní vlastníckeho práva,
odvolací súd dopĺňa, že podmienky vydržania vlastníckeho práva sú ustálenou súdnou
praxou rešpektované a vyžadujú si hlavne aj v prípade neplatnosti kúpnej zmluvy
dobromyseľnosť právneho predchodcu pri nadobudnutí vlastníckeho práva, ktorý
jednoznačne vedel, akú zmluvu uzatváral a že nemal vyporiadaný pozemok. Až potom po
preukázaní podmienky vydržania nastupuje ďalšia zákonná podmienka, t. j. vydržacia doba,
ktorá je v zákone určená a oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby,
tieto podmienky neboli aj vzhľadom na dlhodobé užívanie predmetných nehnuteľností
už splnené právnym predchodcom žalobkyne v 1. rade (aj z rozhodnutia NS SR sp. zn.
5 Cdo/7/2011 z 26. 4. 2012 ako aj z uznesenia 6 MCdo/1/2011 z 30. apríla 2012 vyplýva,
že aj spochybnenie nadobudnutia vlastníckeho práva po nesprávnom zápise v pozemkovej
knihe pri interpretácii Občianskeho zákonníka môže vyvolať pochybnosti, ktoré spôsobujú
nedostatok základnej náležitosti vydržania vlastníckeho práva, t. j. dobromyseľnosť), ktorý
nebol dobromyseľný po podpise kúpnej zmluvy z roku 1971...
Ani žalobkyňa v 1. rade v zásade nemohla nadobudnúť predmetné pozemky v dobrej
viere a nemôžu ani patriť do dedičstva po jej právnom predchodcovi. Dobromyseľnosť,
resp. dobrá viera znamená, že niekto s ohľadom na určitý právny vzťah, pri zachovaní
obvyklej miery opatrnosti (ostražitosti či starostlivosti), je vnútorne presvedčený
o správnosti (poctivosti) svojho konania. Žalobkyňa v 1. rade, ktorá mala informáciu
o zastavanosti predaných pozemkov ako aj informáciu (z 1. ruky) o osobnom užívaní
k predmetnej parcele na základe rozhodnutia Okresného národného výboru Trebišov zo dňa
18. 9. 1967; spôsobujú nedostatok dobromyseľnosti, ktorá je dôležitá aj pri jednoznačnosti
uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania k pozemku medzi Miestnym národným
výborom v a neb. zo dňa 4. 8. 1967.“
6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľky podali dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP a § 421 písm. b) CSP, tvrdiac, že v ich veci došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces „(a) nevykonaním a nesprávnym vyhodnotením
dôkazov odvolacím súdom (b) nedostatočne odôvodneným rozsudkom odvolacieho súdu“
a že „rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Sťažovateľky uviedli, že
právne posúdenie veci zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu je nesprávne
a nezákonné, pričom ani krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku „jednoznačne
nevysporiadal s platnosťou, resp. neplatnosťou kúpnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971...“.
Dôkazy predložené v prvostupňovom konaní podľa názoru sťažovateliek deklarujú, že
„nadobúdateľ stavby svoje vlastníctvo k stavbe nikdy nezapísal do príslušnej evidencie
nehnuteľnosti a nikdy nebol zapísaný v evidencii nehnuteľnosti ako užívateľ pozemku
vo výmere 836 m2, k. ú. Skutočnosť, že nedošlo k zápisu stavby, resp.
užívacieho vzťahu k pozemku jednoznačne dokumentuje skutočnosť, že si
ako nadobúdateľ uvedomovala, že kúpna zmluva z roku 1971 bola uzavretá v rozpore
so zákonom, čiže išlo o absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemôže mať právne
následky... V neposlednom rade z strany žalovaného boli predložené listinné dôkazy, ktoré
predložil údajný nadobúdateľ nehnuteľnosti , z ktorých jednoznačne
vyplýva, že tento subjekt nedisponoval relevantnými listinami, ktoré by dokazovali jeho
vlastníctvo k domu, resp. užívateľský vzťah k pozemku tak,
ako to konštatuje odvolací súd v odôvodnení v bode 27.“. Sťažovateľky opätovne vyjadrili
presvedčenie, že „užívacie právo žalobcov, resp. ich právnych predchodcov nezaniklo a toto
užívacie právo účinnosťou novely OZ ku dňu 1. 1. 1992 sa stalo vlastníctvom“.
7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateliek odmietol
podľa § 447 písm. c) a f) CSP a v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:
«Pokiaľ žalobkyne 1/ až 3/ namietajú (a) nevykonanie a nesprávne vyhodnotenie
dôkazov odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420
písm. f) CSP nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého
dôkazu. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené
v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97)...
K ďalšej v dovolaní uplatnenej námietke, že (b) napadnutý rozsudok dovolacieho
súdu je nedostatočne odôvodnený, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia
bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu považovaná za inú procesnú vadu (než je
zmätočnosť), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj R 111/1998). K rovnakému
záveru dospelo neskôr tiež zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď
písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f) O. s. p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré
nadobudli účinnosť od 1 . júla 2016 (v dôsledku prijatia CSP), sa podstaty a zmyslu tohto
stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať za naďalej aktuálne...
V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003)...
Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou
stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje
posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Žalobkyne 1/ až 3/ ale v dovolaní
nešpecifikovali právnu otázku, o ktorej tvrdia, že ešte nebola dovolacím súdom vyriešená.
Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd rozhodol, významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku mal
dovolateľ na mysli...
Z týchto dôvodov najvyšší súd uzatvára, že žalobkyne 1/ až 3/ nedôvodne namietajú
existenciu procesnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP a nevymedzili právnu otázku
relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP.“
8. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľky nesúhlasia a v ústavnej
sťažnosti opakovane vyjadrujú presvedčenie, že kúpnopredajná zmluva uzatvorená
27. augusta 1971 je z dôvodu absencie dohody o vyporiadaní práva osobného užívania
pozemku absolútne neplatným právnym úkonom, pričom „užívacie právo
a jeho manželky nezaniklo, a toto užívacie právo sa zmenilo s účinnosťou novely OZ ku dňu
1992 a stalo sa ich vlastníctvom“.
8.1 Opakujúc argumenty uplatnené v konaniach pred všeobecnými súdmi,
sťažovateľky v ústavnej sťažnosti tvrdia, že „právna otázka, ktorú mal Najvyšší súd SR
posúdiť ako relevantnú, bola v podanom dovolaní vymedzená dostatočne (hlavne pre súd)
zrozumiteľne, a to na strane 5 v odseku označenom II. Záver - Dovolací návrh... Z podaného
dovolania vyplynuli tieto právne otázky, ktoré dosiaľ neboli v praxi dovolacieho súdu
vyriešené:
1. Je dohoda o vyporiadaní užívania pozemku s jej predchádzajúcim užívateľom
podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode stavby v zmysle § 218 a § 219 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy 27. 08. 1971?
2. Je zmluva o prevode stavby do socialistického spoločenského vlastníctva platná
bez súčasného vyporiadania osobného užívania k pozemku, na ktorej stojí?
3. Dochádza k zániku osobného užívania pozemku na základe zmluvy o prevode
stavby bez jeho súčasného vyporiadania?
Tým, že dovolací súd nedôvodne odmietol dovolanie ako neprípustné, napriek tomu,
že na to neboli splnené zákonné dôvody, odoprel sťažovateľkám právo na súdnu ochranu,
právo na spravodlivé súdne konanie, právo na prístup k súdu...
Túto svoju právnu argumentáciu mimo výkladu vyššie uvedených zákonných
ustanovení opierame aj o judikatúru Najvyššieho súdu Československej socialistickej
republiky, a to R 2/1981.“.
8.2 Krajskému súdu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti vytýkajú, že „arbitrárne
rozhodol o podanom odvolaní tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne
neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na konštatácie výsledkov jeho
hodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych
ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé, jednostranné, popiera
základné princípy spravodlivého procesu, výsledkom ktorého je predvídateľné rozhodnutie
pre účastníkov konania. Odvolací súd tým, že bez racionálnych dôvodov, odmietol
argumentáciu sťažovateliek, odmietol sa ňou vôbec zaoberať. A aj keď súd nie je povinný
dať odpoveď na každú nastolenú otázku, je nevyhnutné, aby sa vysporiadal aspoň
so základnými a pre rozhodnutie podstatnými právnymi argumentmi oboch strán sporu...
Takýmto postupom odňal sťažovateľkám právo na presvedčivé rozhodnutie... Skutočnosti,
ktoré sú uvedené v ústavnej sťažnosti boli tvrdené a podopreté dôkazmi jednak v konaní
pred súdom prvej inštancie, jednak pred odvolacím súdom, a ani jeden z dotknutých súdov
sa s nimi nevysporiadal“, čím porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8.3 Sťažovateľky zároveň tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
„protiprávne porušené vlastnícke právo sťažovateľov, ktorí na jeho základe boli zbavení
všetkých čiastkových oprávnení, ktoré sú obsahom vlastníckeho práva“, t. j. predmet
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, pričom toto
porušenie vyplýva z toho, že krajský súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky v petite ústavnej sťažnosti navrhli, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie ich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu
a porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok krajského
súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a aby sťažovateľkám priznal náhradu trov konania v sume 390,50 €.
II.
Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika
sťažovateliek
10. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 SprV/489/2019
z 19. júna 2019 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol: «Uvedené rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. júna 2017 sp. zn. 5 Co 102/2017 je právoplatné
a tak nám neprislúcha posudzovať jeho vecnú stránku a ani jeho zákonnosť. Rozhodnutie
krajského súdu obsahuje podrobné odôvodnenie a vyporadúva sa aj s odvolacími
námietkami žalobkýň... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá len „inú vadu konania“.
Len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadne vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania. V danom prípade odvolací súd pri odôvodnení svojho rozsudku
postupoval v súlade so zákonom a rozsudok riadne podrobne zdôvodnil. Za procesnú vadu
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
sťažovateliek. Krajskému súdu v Košiciach je známa „Správa o prieskume a zhodnotení
úrovne rozhodovania súdov SSR vo veciach týkajúcich sa osobného užívania pozemkov,
schválená občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR z 9. decembra 1980,
č. Cpj 52/80“ publikovaná vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR
č. 2/1981. Do pozornosti ústavného súdu dávame okolnosti, ktoré boli predmetom súdneho
konania a procesné návrhy žalobkýň počas konania na súde prvej inštancie. Pre objektívne
posúdenie ústavnej sťažnosti odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie spis Okresného súdu
Košice – okolie sp. zn. 15 C 69/2014.»
11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2019-56,
Cpj 34/2019 z 26. júna 2019 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla:
„Prax dovolacieho súdu je ustálená v tom, že dovolacím dôvodom podľa § 432 CSP, teda
nesprávne právne posúdenie veci je identifikácia právnej otázky, ktorú má odvolací súd
riešiť, pretože ju odvolací súd vyriešil nesprávne a vysvetlenie v čom spočíva táto
nesprávnosť riešenia. Každé dovolanie musí byť posúdené podľa obsahu, čo v danej
problematike znamená, že pokiaľ z obsahu formulácie textu dovolania možno nastolenú
právnu otázku vyvodiť, tak ju dovolací súd preskúma (napr. 3 Cdo 220/2017). Najvyšší súd
po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti ponecháva rozhodnutie o sťažnosti na
úvahe ústavného súdu.“
12. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu –
Slovenskú republiku – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktorá prostredníctvom
listu prednostu Okresného úradu Košice, Komenského 52, Košice, sp. zn. OU-KE-MPO-
2019/001583 zo 17. júna 2019 využila svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej, tvrdiac, že
«Tvrdenie sťažovateliek, že Kúpno-predajná zmluva zo dňa 27. 08. 1971 je v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že tento právny
úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy „prieči záujmu spoločnosti“)...
považujeme... za nesprávne. Podobne tvrdenie sťažovateliek o dobromyseľnosti užívania
protiprávne zabratej časti pozemku považujeme za účelové nepreukázateľné, lebo títo veľmi
dobre vedeli, že nikdy neboli vlastníkmi predmetného pozemku, len užívateľmi. Sťažovateľky
doteraz nechcú akcentovať zákonnú úpravu:
- že v čase uzavretia kúpno-predajnej zmluvy nebolo možné nadobudnúť vlastnícke
právo k pozemku vy držaním,
- že zákon im neumožňoval pozemok vo vlastníctve štátu rozdeľovať, oplocovať
a bezodplatne užívať.
Vychádzajúc z tejto chybnej právnej konštrukcie usudzujeme, že sťažovateľky sa
nevedia zmieriť najmä s tým, že:
a) predajom stavby, postavenej na pozemku v osobnom užívaní, do socialistického
spoločenského vlastníctva podľa zákonnej úpravy, platnej a účinnej v čase uzavretia kúpnej
zmluvy (§ 219 OZ) právo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba
zanikne,
b) pozemok, ktorý mali v osobnom užívaní vlastníci stavby nemôže byť predmetom
kúpnej zmluvy,
c) podľa § 219 OZ (ak sa vlastníctvo stavby prevádza z osobného vlastníctva fyzickej
osoby do socialistického spoločenského vlastníctva), dohoda o vyporiadaní nemusí byť
súčasťou zmluvy o prevode stavby. Zákon len upravuje, že právo osobného užívania sa musí
pritom vyporiadať,
d) účastníci Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971 sa v súlade s ustanovením
§ 219 OZ dohodli, že: „majetko-právne usporiadanie užívania pozemku sa vykoná medzi
stranami v osobitnom konaní“. Aj z tejto dohody rezultuje, že dohoda o vyporiadaní
užívacích vzťahov k pozemku nemala byť súčasťou kúpnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971. Teraz
však účelovo tvrdia, že dohoda mala byť súčasťou kúpnej zmluvy,
e) sťažovateľky hrubým spôsobom porušili zákon, a to tým, že po predaji stavby
si svojvoľne a bez súhlasu vlastníka (štátu) rozdelili pozemok v ich bývalom (ale už
zaniknutom) osobnom užívaní na polovicu (zmena nebola zaznamenaná v evidencii
nehnuteľností), túto oddelenú časť takmer 45 rokov bezodplatne užívali (hoci v kúpno-
predajnej zmluve mali jasne a zrozumiteľne uvedené, že pozemok je len v osobnom užívaní
a preto nemôže byť predmetom predaja),
f) dohoda o vyporiadaní nákladov, ktoré pôvodný užívateľ účelne vynaložil na trvalé
zlepšenie pozemku, je súčasťou zmluvy o prevode stavby len vtedy (§ 218 OZ), ak sa
vlastníctvo stavby prevádza zo socialistického spoločenského vlastníctva do vlastníctva
fyzickej osoby. Vtedy samozrejme s vlastníctvom stavby prechádza na nového vlastníka
(fyzickú osobu) aj právo osobného užívania pozemku. Toto však nie je prípad sťažovateliek,
riešený v tomto súdnom konaní,
g) ak v ust. § 219 v tom čase účinného OZ („Právo osobného užívania sa musí pritom
vyporiadať“) nie je výslovne uvedené, že: „inak je právny úkon neplatný“, tak zmluvné
strany si v rámci zmluvnej autonómie mohli v kúpnopredajnej zmluve dohodnúť, že majetko-
právne usporiadanie užívania pozemku sa vykoná medzi stranami v osobitnom konaní, lebo
zákon to výslovne nezakazoval a ani z povahy veci nevyplývalo, že by sa tak nemohlo
vykonať.».
13. Na vyjadrenia predsedu krajského súdu, predsedníčky najvyššieho súdu
a zúčastnenej osoby sťažovateľky reagovali podaním z 10. júla 2019, v ktorom uviedli:
„Sťažovateľky na podanej ústavnej sťažnosti trvajú v celom rozsahu a z dôvodov, ktoré v nej
uviedli. Krajský súd v Košiciach považuje rozsudok sp. zn. 5Co 102/2017 zo dňa 27. júna
2017 za riadne odôvodnený a v súlade so zákonom. Sťažovateľky trvajú na svojich
námietkach, podľa ktorých sa odvolací súd riadne nevysporiadal so zásadnou právnou
otázkou nastolenou jednak pred súdom prvej inštancie a jednak v podanom odvolaní. Táto
právne otázka nebola zodpovedaná ani v dovolacom konaní, nakoľko dovolací súd
dovolanie odmietol z dôvodu nevymedzenia dovolacích dôvodov spôsobom uvedeným
v § 431 až 435 CSP. Podľa dovolacieho súdu právna otázka nebola vymedzená jasným,
určitým, zrozumiteľným spôsobom. Predsedníčka Najvyššieho súdu SR... dala
sťažovateľkám za pravdu v tom, že Najvyšší súd SR sa bez splnenia zákonných podmienok
odmietol podaným dovolaním zaoberať po vecnej stránke a v rozpore so zákonom
a s účelom dovolacieho konania podané dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
Vyjadrenie zúčastnenej osoby nepovažujeme pre účely rozhodnutia o ústavnej sťažnosti za
relevantné, nakoľko uvedenými skutočnosťami sa v prípade jej vyhovenia budú zaoberať
príslušné súdy (Krajský súd v Košiciach, príp. Najvyšší súd SR).“
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateliek zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017 (bod 5) a základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018 (bod 7).
18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
22. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
23. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní
je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej
právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného
zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným
v § 191 CSP v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície
nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor
pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese
hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor
postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je
hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.
V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany
základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy stala neúčinnou (m. m.
I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015, ZNaU 39/2015).
24. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
25. Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov
(resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu
samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa
odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby
svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu
materiálneho právneho štátu (III. ÚS 289/2017, ZNaU 43/2017).
26. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 102/2017 z 27. júna 2017
27. Sťažovateľky napadnutému rozsudku krajského súdu vytýkajú, že je
neodôvodnený a arbitrárny a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou
§ 218 ods. 2, § 219 a § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka zasiahol do ich označených práv
(body 8 a 8.2), pričom sa vôbec nevysporiadal s podstatnou otázkou, „a to otázkou platnosti
kúpno-predajnej zmluvy z roku 1971“, ktorá „neobsahovala dohodou o vyporiadaní práva
osobného užívania k pozemku, pričom táto dohoda je podstatnou náležitosťou zmluvy...
na čo mal aj súd prvej inštancie prihliadnuť z úradnej povinnosti“.
28. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
31. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, s. 67, 74).
32. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateliek aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci rozhodovania
o ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
33. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
Podľa § 215 ods. 2 CSP skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
34. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd
jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
35. Podľa § 220 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe,
odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
36. V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd konštatuje, že osobné
užívanie pozemkov upravovali ustanovenia § 198 až 221 Občianskeho zákonníka účinného
do 31. decembra 1991 takto:
Právo osobného užívania môže sa zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom
spoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa územných plánov alebo územných rozhodnutí
určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných chát alebo garáží alebo
na zriaďovanie záhradiek (§ 199 ods. 1 prvá veta).
Užívateľ má právo užívať pozemok pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti,
a to v súlade s účelom, pre ktorý bolo toto právo zriadené (§ 201).
Právo osobného užívania pozemku nemožno zmluvne prevádzať. Prechod práva
užívania zastavaného pozemku pri prevode stavby upravuje ustanovenie § 218 (§ 202).
Rodinný domček, rekreačná chata alebo garáž vystavané užívateľom na pozemku
na ten účel určenom sú v jeho osobnom vlastníctve (§ 217).
S prevodom vlastníctva k stavbe zriadenej na pozemku prechádza na nadobúdateľa
stavby i právo osobného užívania pozemku (§ 218 ods. 1).
Nový vlastník stavby je povinný vyporiadať sa s predchádzajúcim užívateľom
pozemku; pritom treba prihliadnuť na výšku úhrady, ktorá bola za užívanie zaplatená,
ako aj na náklady, ktoré pôvodný užívateľ účelne vynaložil na trvalé zlepšenie pozemku,
prípadne na jeho osadenie. Dohoda o vyporiadaní je súčasťou zmluvy o prevode stavby
(§ 218 ods. 2).
Právo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba
prejde do socialistického spoločenského vlastníctva. Právo osobného užívania sa musí
pritom vyporiadať (§ 219).
Ak ide o pozemok, na ktorom bola zriadená stavba, nemožno použiť ustanovenia
§ 207 až § 209 (§ 220).
37. Novela Občianskeho zákonníka v § 872 ods. 1 prvej vete (prechodné ustanovenia
k úpravám účinným od 1. januára 1992) ustanovila, že právo osobného užívania pozemku
vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Novela
Občianskeho zákonníka zároveň zakotvila nový právny inštitút – držbu (§ 129 a nasl.
38. Dôvodová správa k novele Občianskeho zákonníka v tejto súvislosti uvádzala:
„Nová ustanovení, upravující vlastnické právo, především promítají obsah nového znění
ústavního zákona č. 100/1990 Sb., kterým byly odstraněny všechny rozdíly mezi
jednotlivými druhy a formami vlastnického práva. V ustanoveních, která upravovala osobní
vlastnictví, byla nově zvolena obecná formulace. Ustanovení, která upravovala určité
otázky, platné jen pro oblast osobního vlastnictví, byla zrušena. Novým způsobem se též
formulovaly způsoby nabývání vlastnického práva. Byla opuštěna komplikovaná koncepce
nabývání vlastnického práva k pozemkům vydržením přes zřízení osobního užívání
pozemků. Protože se pro budoucnost nepočítá s existencí osobního užívání pozemků,
upravuje novela nabývání vlastnického práva vydržením i k pozemkům... Osobní užívání
pozemků bude ke dni účinnosti tohoto zákona přeměněno na vlastnictví k pozemku... Právo
osobního užívání pozemku existující ke dni účinnosti tohoto zákona, mění ze zákona na
vlastnictví občana, resp. spoluvlastnictví, nebo bezpodílové spoluvlastnictví pozemku. Bylo
třeba pamatovat i na případy, kdy občanovi vzniklo právo na uzavření dohody o osobním
užívání pozemku, avšak k dohodě před účinností tohoto zákona nedošlo (popř. došlo-li
k dohodě, avšak dohoda nebyla pravomocně registrována státním notářstvím). V těchto
případech vzniká oprávněnému právo na uzavření kupní smlouvy k pozemku (přímus),
jehož se týkalo rozhodnutí o přidělení pozemku do osobního užívání. I uplatnění tohoto
práva však bylo třeba z důvodů právní jistoty časově omezit na dobu jednoho roku. Tato
doba je prekluzivní. Právo na vydání bezdůvodného obohacení není ani v tomto případě
dotčeno. V případě vydržení vlastnického práva k pozemku, k němuž na základě
dosavadních předpisů mohlo dojít jen tak, že občan nabyl právo na uzavření dohody
o osobním užívání pozemku, počítají přechodná ustanovení se započítáním té doby, která
uplynula do účinnosti zákona a po kterou právní předchůdce vydržitele měl nepřetržitě
pozemek v držbě.“
39. Okrem toho zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností účinný
do 31. decembra 1992 (ďalej len „zákon o evidencii nehnuteľností“) ustanovoval:
V evidencii nehnuteľností sa vyznačujú všetky nehnuteľnosti s uvedením druhov
pozemkov (kultúr), výmer a spôsobu užívania; ďalej vlastnícke vzťahy, správa národného
majetku, právo trvalého užívania národného majetku, právo osobného užívania pozemkov,
obmedzenie vlastníckych práv a iné skutočnosti týkajúce sa nehnuteľností potrebné
pre národné hospodárstvo (§ 2 ods. 1).
Evidenciu nehnuteľností zakladajú, vedú a udržujú v súlade so skutočným stavom
orgány Ústrednej správy geodézie a kartografie zriadené v okresoch [ďalej len „orgány
geodézie“; (§ 3)].
Evidenciu nehnuteľností udržujú orgány geodézie v súlade so skutočným stavom
na základe ohlásených zmien, miestneho vyšetrenia, prípadne merania, a za súčinnosti
orgánov, organizácií a občanov, ktorých sa týka (§ 4 ods. 1).
Zápisy právnych vzťahov vzniknutých vydržaním osobného vlastníctva
nehnuteľnosti alebo vydržaním práva zodpovedajúceho vecnému bremenu možno
vykonávať v nesporných prípadoch tiež na základe písomného ohlásenia občana o zmene
právneho vzťahu, doloženého osvedčením štátneho notárstva, v obvode ktorého je
nehnuteľnosť. Podrobnosti o náležitostiach ohlásenia takýchto zmien upraví vykonávací
predpis (§ 4 ods. 2).
Orgány a organizácie predložia rozhodnutia miestne príslušnému orgánu geodézie
najneskoršie do šesťdesiatich dní po tom, keď nadobudli právoplatnosť, a iné listiny
do šesťdesiatich dní odo dňa vzniku právneho vzťahu (§ 4 ods. 3).
V evidencii nehnuteľností sa bežne zapisujú zmeny vlastníckych vzťahov, vlastnícke
práva novo vzniknuté, ako aj ich obmedzenia, obdobné údaje o správe národného majetku
a novo vzniknuté práva trvalého užívania národného majetku a osobného užívania
pozemkov (§ 5 os. 1).
Vlastníci, organizácie spravujúce národný majetok a užívatelia nehnuteľností sú
povinní na zabezpečenie stáleho súladu zápisov v evidencii nehnuteľností so skutočným
stavom hlásiť do 15 dní príslušnému miestnemu národnému výboru každú zmenu užívateľa,
druhu pozemku (kultúry), spôsobu užívania a hraníc pozemkov [§ 7 ods. 1 písm. a)].
40. Vyhláška Ústrednej správy geodézie a kartografie č. 23/1964 Zb., ktorou sa
vykonáva zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, ustanovovala:
List vlastníctva sa vyhotovuje podľa nehnuteľností a obsahuje meno vlastníka
(spoluvlastníkov), názov organizácie, ktorá spravuje národný majetok, a všetky parcelné,
popisné a evidenčné čísla nehnuteľností. Do listu vlastníctva sa ďalej zapisujú právo
osobného užívania pozemkov, právo trvalého užívania národného majetku, obmedzenie
vlastníckych práv a práv užívateľov a číslo položky výkazu zmien (§ 2 ods. 5).
Zápisy právnych vzťahov o nehnuteľnostiach sa vykonávajú na základe overených
odpisov, prípadne originálov, najmä týchto rozhodnutí alebo iných listín:
a) ak ide o vlastníctvo (správu národného majetku): notársky registrovaná zmluva,
rozhodnutie v dedičskom konaní, hospodárska zmluva, opatrenie nadriadených orgánov
o prevode správy národného majetku, rozhodnutie národného výboru o vyvlastnení,
rozhodnutie národného výboru podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., rozhodnutie
národného výboru podľa osobitných predpisov, rozhodnutie orgánu spoločenskej
organizácie o prevode majetku, rozsudok súdu o prepadnutí majetku, notárska listina
o predaji nehnuteľností, rozhodnutie o udelení popisného alebo evidenčného čísla spolu
s geometrickým plánom, ak ide o novú stavbu vo vlastníctve občanov,
b) ak ide o právo osobného užívania pozemku alebo právo trvalého užívania
národného majetku: notársky registrovaná dohoda alebo oznámenie užívateľa o zániku
užívania, opatrenie o trvalom užívaní národného majetku, rozsudok o zániku užívania,
registrovaná dohoda o spoločnom užívaní, dohoda alebo súdny rozsudok o vyporiadaní
pri zrušení spoločného užívania (§ 6 ods. 1).
41. Problematikou osobného užívania pozemkov vrátane užívania zastavaných
pozemkov podľa § 217 až § 220 Občianskeho zákonníka účinného do 31. decembra 1991
sa zaoberal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. Cpj 52/80 z 9. decembra 1980 (publikovanom
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, číslo 2/1981, s. 132 – 141), v ktorom okrem iného uviedol:
«Právo osobného užívania pozemku je právom majetkovým a zriaďuje sa v zásade za
úhradu (§ 198 ods. 2 O. z., § 11 ods. 4 vyhlášky č. 156/1975 Zb.). Výšku tejto úhrady určuje
vyhláška č. 47/1969 Zb., a to zhodne s výškou náhrady pri vyvlastnení pozemkov
v zastavanej časti obce a pozemkov určených na stavbu rekreačných chát a zriadenie
záhradok mimo zastavanej časti obce.
Právo osobného užívania pozemku má teda svoju hodnotu a tá je významná, ak
dochádza ku zmenám v samej existencii tohto práva (k jeho odňatiu podľa ustanovenia
§ 204 ods. 2 O. z., alebo k jeho zániku podľa ustanovenia § 209, prípadne § 219 O. z.),
alebo ku zmene v subjektoch, ktorým toto právo prislúcha (pri zániku práva spoločného
užívania podľa ustanovenia § 213 O. z., pri zániku práva spoločného užívania manželmi
podľa ustanovenia § 215 O. z., prípadne pri prechode tohto práva podľa ustanovenia § 218
O. z.). S výnimkou ustanovenia § 204 O. z., v ktorom sa uvádza, že odňatie práva osobného
užívania (opatrenie podobné vyvlastneniu) sa deje za náhradu, v ostatných už spomenutých
ustanoveniach sa hovorí, že právo osobného užívania treba vyporiadať. K tomuto
vyporiadaniu má dôjsť predovšetkým dohodou (§ 209, § 213, § 215 a § 218 O. z.) a ak
nedôjde k dohode, rozhodne na návrh účastníkov v prípadoch uvedených v ustanoveniach
§ 209, § 213 a § 215 O. z. súd. Ustanovenie § 209 a § 218 O. z. uvádzajú zhodne, že pri
vyporiadaní treba prihliadať na výšku úhrady, ktorá bola za právo osobného užívania
zaplatená, ako aj na náklady, ktoré boli účelne vynaložené na trvalé zlepšenie pozemku,
prípadne na vysadenie porastov.
Vyporiadanie práva osobného užívania pozemku v prípade uvedenom v ustanovení
§ 218 O. z. nezveruje zákon súdu, ale iba v dohode účastníkov. Ak totiž k dohode
o vyporiadaní tohto práva medzi účastníkmi nedôjde, nedošlo ani k prevodu stavby
a zostáva naďalej tak budova vo vlastníctve, ako aj pozemok v užívaní pôvodných subjektov.
O náhrade pri odňatí práva osobného užívania pozemku podľa ustanovenia § 204 ods. 2
O. z. sa koná a rozhoduje v správnom konaní tak ako o náhrade za vyvlastnenie.
V rozhodnutí sp. zn. 1 Cz 61/78 vysvetlil Najvyšší súd SSR v súvislosti s ustanovením
§ 218 ods. 2 O. z. pojem vyporiadania takto: „Pod vyporiadaním, ako ho uvádza citované
zákonné ustanovenie, myslí sa dohoda, ktorou si predošlý užívateľ rieši s nadobúdateľom
všetky vzájomné majetkové nároky vyplývajúce z prechodu práva osobného užívania
pozemku. Vyporiadanie preto vyžaduje, aby sa v ňom prihliadlo aj na výšku úhrady, ktorú
predošlý užívateľ zaplatil za právo osobného užívania, na náklady, ktoré vynaložil na
pomocné stavby, na zveľadenie pozemku, na vysadenie porastov a pod.“.
Na cene práva osobného užívania nemení nič to, že užívateľ poberal počas užívania
z pozemku úžitky, ktoré prípadne celkom vyvážili cenu zaplatenú pri zriadení tohto práva.
Tak ako sa cena pozemku jeho užívaním nemení, nemení sa užívaním ani cena práva
osobného užívania. Pravdaže, v cene práva osobného užívania, totožnej s výškou náhrady,
ktorá by sa poskytla za pozemok pri vyvlastnení, nie je zahrnutá cena oplotenia, studne,
prípadne aj pivnice, záhradného domca a najmä nie cena porastov, ktoré sú na pozemku.
Tie je treba k cene práva osobného užívania pozemku pripočítať, pretože takisto ide
o hodnoty, ktoré sú predmetom vyporiadania. Napokon treba prihliadnuť aj na investície
účelne vynaložené na trvalé zlepšenie pozemku, ako napr. na melioráciu a pod. ...
Z ustanovení § 218 O. z. vyplýva, že vyporiadanie práva osobného užívania pozemku
pri prevode stavby stojacej na tomto pozemku je povinnosťou nadobúdateľa stavby a že
dohoda o vyporiadaní tohto práva je súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby. Štátne
notárstvo je teda povinné pri registrácii zmluvy o prevode stavby skúmať, či a ako dochádza
touto zmluvou aj k vyporiadaniu práva osobného užívania pozemku, na ktorom stavba stojí.
Keďže ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, pre ktorú zákon predpisuje písomnú
formu a pri ktorej prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine, môže štátne notárstvo
registrovať zmluvu o prevode budovy iba v tom prípade, ak je vyporiadanie práva osobného
užívania pozemku upravené priamo v znení zmluvy, ktorá bola ohlásená na registráciu.
Ak zmluva ohlásená na registráciu nemá ustanovenie o vyporiadaní práva osobného
užívania pozemku, nemožno ju považovať za platnú, pretože je neúplná; chýba jej totiž časť,
ktorú treba so zreteľom na ustanovenie § 218 O. z. považovať za podstatnú. Takú zmluvu by
bolo treba považovať za neplatnú, aj keby ju bolo štátne notárstvo nedopatrením
registrovalo, pretože neplatná zmluva sa registráciou štátneho notárstva nekonvaliduje...
Podľa ustanovenia § 219 O. z. právo osobného užívania pozemku, na ktorom je
zriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského vlastníctva.
Právo osobného užívania sa musí pritom vyporiadať. Uvedené ustanovenie nerieši otázku,
medzi kým má dôjsť k vyporiadaniu zanikajúceho práva osobného užívania, či totiž
predávajúci, ktorý predáva stavbu socialistickej organizácii, má nárok na úhradu ceny
práva osobného užívania voči tejto organizácii, a či voči národnému výboru, s ktorým
uzavrel dohodu o zriadení práva osobného užívania.
Občan, ktorý mal právo osobného užívania pozemku a predáva stavbu postavenú na
tomto pozemku socialistickej organizácii, má voči tejto organizácii nárok aj na úhradu ceny
zaplatenej za právo osobného užívania; to vyplýva priamo z ustanovenia § 219 O. z.
Vyporiadaním práva osobného užívania myslí sa totiž okrem iného aj poskytnutie náhrady
za to, čo predávajúci vynaložil na získanie tohto práva. Tým, že vyporiadanie sa má podľa
znenia zákona diať pri prechode stavby do socialistického vlastníctva, čo vysvitá z použitého
slova „pritom“, vyplýva, že vyporiadať sa majú tí, čo sú účastníkmi zmluvy o prevode
stavby. Opodstatnenosť záväzku organizácie, aby v rámci vyporiadania poskytla
predávajúcemu aj úhradu za právo osobného užívania, vyplýva aj z ustanovenia § 204
ods. 2 O. z., podľa ktorého možno za podmienok platných pre vyvlastnenie odňať právo
osobného užívania, a to za náhradu, a z ustanovenia § 110 stavebného zákona (zákon
č. 50/1976 Zb.), podľa ktorého namiesto vyvlastnenia je žiadúce cieľ vyvlastnenia dosiahnuť
dohodu, pričom so zreteľom na predpisy o správe národného majetku kúpna cena nemôže
presahovať vyvlastňovaciu náhradu.»
42. Ústavný súd konštatuje, že hoci je rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
Cpj 52/80 z 9. decembra 1980 predsedovi krajského súdu, ktorý naň vo svojom vyjadrení
sp. zn. 1 SprV/489/2019 z 19. júna 2019 poukázal, známe, senát „5 Co“ rozhodujúci
o odvolaní sťažovateliek proti rozsudku okresného súdu sa s ním v odôvodnení napadnutého
rozsudku vôbec nevysporiadal.
43. V konaní pred všeobecnými súdmi pritom nebolo sporné, že
a jeho manželka úhradu za právo osobného užívania pozemku, ktoré
nadobudli na účel výstavby rodinného domu, v sume 3 214,40 Kčs vyplatili v roku 1967,
t. j. ešte pred uzavretím kúpno-predajnej zmluvy s
(ďalej len „družstvo“) 27. augusta 1971, predmetom ktorej bol nedokončený
(neskolaudovaný) rodinný dom, ktorý boli predávajúci povinní dokončiť na vlastné náklady
a odovzdať kupujúcemu (družstvu) najneskôr do 31. marca 1972, pričom kúpno-predajná
zmluva ako taká nepodliehala registrácii štátnym notárstvom. Rovnako nebolo sporné, že
v kúpno-predajnej zmluve k dohode o vyporiadaní práva osobného užívania pozemku,
na ktorom bol nedokončený rodinný dom postavený, medzi zmluvnými stranami nedošlo.
44. Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Ústavy Československej socialistickej republiky (ústavný
zákon č. 100/1960 Zb.) osobné vlastníctvo občanov k spotrebným predmetom, najmä
k predmetom osobnej a domácej potreby, rodinným domčekom, ako aj k úsporám
nadobudnutým prácou je nedotknuteľné. Dedenie osobného majetku je zaručené.
Táto ústava bola počas obdobia jej účinnosti niekoľkokrát menená a doplnená. Ústavným
zákonom č. 100/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Česko-
slovenskej federatívnej republiky a ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej
federácii, došlo k zmene čl. 9 tejto ústavy, ktorý v odsekoch 1 a 2 ustanovil, že vyvlastnenie
alebo iné nútené obmedzenie vlastníckeho alebo iného majetkového práva je možné len
vo verejnom záujme, a to zákonom alebo na základe zákona a za náhradu. Proti rozhodnutiu
možno podať opravný prostriedok na súde. Zákon Federálneho zhromaždenia upravuje
podmienky prevodov majetku štátu do vlastníctva občanov alebo právnických osôb.
45. Krajský súd bez toho, aby jednoznačne, t. j. bez akýchkoľvek právnych
pochybností definoval moment, keď družstvo v zmysle v tom čase účinných všeobecne
záväzných právnych predpisov nadobudlo (úplné) vlastnícke právo k tejto „stavbe“, dospel
k záveru, že „v zmysle ust. § 219 OZ účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy
a bodu 2 vyššie uvedenej kúpnopredajnej zmluvy, predávajúcim zaniklo zo zákona právo
osobného užívania k predmetnému pozemku“.
46. Krajský súd napriek tomu, že v čase rozhodovania o podanom odvolaní proti
rozsudku okresného súdu nedisponoval žiadnym písomným dôkazom – opatrením o trvalom
užívaní národného majetku, t. j. sporného pozemku družstvom, taktiež dospel k záveru, že
„na základe ust. § 18 ods. 1 zákona č. 278/1993 o správe majetku štátu sa právo trvalého
užívania dňom 01. 01. 1994 zmenilo na nájom majetku štátu... Za týchto okolností nemohli
nastať zákonné podmienky vydržania v zmysle § 134 a nasl. OZ.“.
47. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I verejne
dostupného na internete (www.orsr.sk) od 27. novembra 1953 do 19. júla 1993 bolo
štatutárnym orgánom družstva ( ) predstavenstvo s konaním „v celom
rozsahu“.
48. Na účel overenia opodstatnenosti námietok sťažovateliek vznesených v ústavnej
sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 15 C 69/2014, z obsahu
ktorého zistil, že družstvo na účel usporiadania majetkovoprávnych vzťahov k spornému
pozemku, na ktorom bol postavený rodinný dom, vyvinulo určitú aktivitu až 11. augusta
1986, keď listom sp. zn. IV./2/Tak.9104/86 z 11. augusta 1986 adresovaným Stredisku
geodézie pre okres Košice-vidiek, Košice, ktorý podpísal „dpt. – podpredseda,
vedúci technického úseku“, požiadalo „o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na
MNV (č. l. 140). V liste sa uvádza, že „kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 27. 8. 1971
sme získali do vlastníctva nášho družstva od a manž... nehnuteľnosť –
parc. o výmere 836 m2 zapísanej na ako rozostavaný
rodinný dom za hodnotu 406.875,- Kčs. V zmysle ust. § 219 Obč. zákonníka č. 70/83 Zb.
a bodu 2. citovanej kúpnopredajnej zmluvy predávajúcim a manž.
zaniklo zo zákona právo osobného užívania k predmetnému pozemku, ktoré bolo zriadené
rozhodnutím finančného odboru ONV v č. Fin.12/67-14/Ovch. zo dňa 18. 9. 1967.
Vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa
12. 10. 1967, ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Trebišove pod č. R III 387/67.
Obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky – viď list SŠS zo dňa 31. 5.
1983. Na základe vyššie uvedených skutočností Vás žiadame vykonať zápis zmeny
vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti zap. na ako parc.
, ktorej po novom THM zodpovedá parc. č. 334/4 v prospech Miestneho národného
výboru MNV odovzdá predmetný pozemok ONV Košice – vidiek a ONV
Košice – vidiek nášmu družstvu do trvalého bezplatného užívania, pretože sme vlastníkom
domu na predmetnom pozemku.“.
48.1 K uvedenému listu družstva bolo pripojených päť príloh, medzi nimi aj list
Slovenskej štátnej sporiteľne, miestnej pobočky Luník 2, Košice, sp. zn. Zv. z 31. mája
1983, adresovaný Štátnemu notárstvu Košice-vidiek, resp. „Geodézii“, označený ako
„Výmaz obmedzenia prevodu nehnuteľnosti“, ktorým vydala potvrdenie, že „
... zaplatil dňa v r. 1971 pôžičku poskytnutú podľa
zmluvy zo dňa 12. X. 1967 v pôvodnej výške Kčs 50.000,- a zabezpečenú obmedzením
prevodu nehnuteľnosti na nemovitosti zapísanej vo vložke č. parc. .
Toto obmedzenie prevodu uvedených nehnuteľností, ktoré bolo registrované rozhodnutím
Štátneho notárstva v Košiciach dňa 12. X. 1967 č. R III-387/67 zaplatením zabezpečenej
pohľadávky zaniklo podľa § 61 O. z.“(č. l. 142).
48.2 Na zadnej strane tejto prílohy (č. l. 142) sa nachádza výpis z listu vlastníctva
vyhotovený Strediskom geodézie v Košiciach 15. júla 1986, z ktorého vyplýva,
že k uvedenému dňu mali pozemok parc. č. , nachádzajúci sa v k. ú. ,
v osobnom užívaní a jeho manželka , pričom ani po troch
rokoch od vydania uvedeného potvrdenia Slovenskej štátnej sporiteľnej nedošlo k výmazu
poznámky o obmedzení vlastníckeho práva rozhodnutím Štátneho notárstva v Košiciach
„R III 387/67“.
48.3 Ďalšou prílohou uvedeného listu družstva bol geometrický plán vyhotovený
národným podnikom GEODÉZIA, n. p. Prešov, 12. januára 1984 na zameranie domu
2
postaveného na pozemku parc. č. , stavebný pozemok, s výmerou 836 m, pričom ako
jeho vlastníci, resp. užívatelia boli označení „ “
(č. l. 143).
49. Pokiaľ krajský súd uviedol (bod 29 napadnutého rozsudku), že „ak požiadal nový
nadobúdateľ Československý štát o zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
v roku 1983 potom čo Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na kataster potvrdenie o splatení
pôžičky zabezpečenej obmedzením prevodu predmetnej nehnuteľnosti, správne aj bolo
žiadateľovi a novému nadobúdateľovi vlastníckeho práva vyhovené...“, ústavný súd
konštatuje, že v spise okresného súdu sp. zn. 15 C 69/2014 takýto písomný dokument
nenašiel.
50. V rozpore s už uvedenými skutočnosťami je aj konštatovanie krajského súdu (bod
27 napadnutého rozsudku), že „vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (dňa 11. 8.
1986 zaslala žiadosť o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
evidovanej na parcele o výmere 836 m2), toto vlastnícke právo bolo
obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967 a obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo
až zaplatením pôžičky dňa 31. 5. 1983, potom až žiadali Stredisko geodézie o vykonanie
zápisu zmeny vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti, zapísanej na ako
parcela č. , ktorému zodpovedá číslo parcely č. 334/4 v prospech
v prospech Miestneho národného výboru . Na základe toho MNV odovzdalo
predmetný pozemok ONV Košice-vidiek a ONV Košice-vidiek potom družstvu do trvalého
bezplatného užívania nakoľko sú vlastníkmi domu na predmetnom pozemku, okrem iného
súčasťou žiadosti o zápis bolo aj potvrdenie Slovenskej sporiteľne o výmaze obmedzenia
prevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo vyplatením pohľadávky.“.
51. Pozornosti krajského súdu ušla skutočnosť, že k splateniu pôžičky
a jeho manželkou v sume 50 000 Kčs poskytnutej im
Slovenskou štátnou sporiteľňou došlo už v roku 1971, a nie až v roku 1983, keď o tom
vydala potvrdenie, pričom táto pôžička bola zabezpečená „obmedzením prevodu
nehnuteľnosti na nemovitosti zapísanej vo vložke č. parc. kat. úz. “, t. j.
rodinného domu, a nie (aj) sporného pozemku, ako tvrdilo družstvo vo svojom liste:
„Vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa
12. 10. 1967, ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Trebišove pod č. R III 387/67.
Obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky – viď list SŠS zo dňa 31. 5.
1983.“ Z kúpno-predajnej zmluvy pritom vyplýva, že „kúpnu cenu uhradí kupujúci
nasledovne: a) Kčs 197.328,- poukáže do 30 dní od podpísania zmluvy na účet Slovenskej
štátnej sporiteľni – miestna pobočka Luník II, Košice-vidiek, v prospech konta
predávajúcich na úplné vyrovnanie pôžičky, ktorú si vybrali na výstavbu predávaného
domu... c) Kčs 30.000,- zaplatí do 30 dní po úplnom dokončení a odovzdaní domu
kupujúcemu a po preukázaní potvrdenia od SŠS, že všetky podlžnosti u nej majú
vyrovnané“.
52. Ústavný súd v spise okresného súdu sp. zn. 15 C 69/2014 nenašiel písomný
dokument, ktorý by preukazoval ako a či vôbec došlo na základe uvedeného listu družstva
k zápisu zmeny „vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti zap. na ako parc.
, ktorej po novom THM zodpovedá parc. č. 334/4 v prospech
Miestneho národného výboru “, následne z „MNV “ na „ONV Košice –
vidiek“ a z „ONV Košice – vidiek“ na družstvo „do trvalého bezplatného užívania“.
53. „Ako škoda na majetku v socialistickom vlastníctve v zmysle § 127 ods. 3 Tr. zák.
sa hodnotí aj neoprávnený prevod majetku v socialistickom vlastníctve zo správy jednej
socialistickej organizácie do správy inej socialistickej organizácie bez poskytnutia
protihodnoty; majetok pritom nemusí vôbec opustiť sféru socialistického vlastníctva a prejsť
do osobného alebo súkromného vlastníctva.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 3 To 26/74 z 27. februára 1975).
54. Možno teda prisvedčiť sťažovateľkám, že s právne relevantnými skutočnosťami,
ktoré tvrdili a podopreli dôkazmi v konaní pred okresným súdom a krajským súdom,
sa tieto súdy nevysporiadali.
55. Ako bolo uvedené, napriek tomu, že ústavný súd nie je nadaný oprávnením
vyhodnocovať dôkazy v spore pred všeobecným súdom, ako ochranca ústavnosti nemôže
ignorovať také zistenia plynúce z predložených podkladov, ktoré majú dôkazný potenciál
spochybniť skutkové uzávery tvoriace podklad napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu.
56. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu, ktoré vyústilo
do jeho vnútornej rozpornosti, ústavný súd považuje za dôvod na vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, súčasťou
ktorého je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne
korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,
ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu
57. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka
a Civilného sporového poriadku presvedčivo odôvodnený, a táto skutočnosť v konečnom
dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia.
Krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská ochrany základných
práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní sťažovateliek proti
rozsudku okresného súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na uvedenom skutkovom základe ústavný
súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu).
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018
58. Sťažovateľky najvyššiemu súdu vytýkajú, že „nedôvodne odmietol dovolanie ako
neprípustné“ a že „právna otázka, ktorú mal Najvyšší súd SR posúdiť ako relevantnú, bola
v podanom dovolaní vymedzená dostatočne (hlavne pre súd) zrozumiteľne, a to na strane
5 v odseku označenom II. Záver - Dovolací návrh“ (bod 8.1). Prípustnosť dovolania pritom
vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP a § 421 písm. b) CSP, tvrdiac, že v ich veci došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces „(a) nevykonaním a nesprávnym vyhodnotením
dôkazov odvolacím súdom (b) nedostatočne odôvodneným rozsudkom odvolacieho súdu“
a že „rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“.
59. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí
to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní.
60. To znamená, že rovnaké východiská ochrany základného práva sťažovateliek
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bol povinný dodržať
pri rozhodovaní o ich dovolaní aj najvyšší súd.
61. Ústavný súd rešpektuje, že samotná otázka posúdenia podmienok
pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí
do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je
vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku,
ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného
práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže
viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľov. Súčasťou práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať
dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť,
či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec
boli naplnené.
62. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
63. Podľa § 421 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
64. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k názoru, že hoci
sa najvyšší súd neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateliek,
ktorým napadli rozsudok krajského súdu, prípustnosť podaného dovolania neposúdil
v súlade so svojou vlastnou judikatúrou (R 2/2016, rozhodnutie sp. zn. Cpj 52/80
z 9. decembra 1980 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 2/1981, s. 132 – 141), ktorá mu
umožňuje „výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“, preskúmať prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP, t. j. prípustnosť podaného dovolania nevyriešil v súlade
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku.
65. S poukazom na závery ústavného súdu prijaté vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu (bod 57) ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach danej veci
o takýto výnimočný prípad šlo, preto sa nestotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že
„sťažovateľky nedôvodne namietajú existenciu procesnej vady v zmysle § 420 písm. f)
CSP“.
66. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov najvyšší súd dbá o jednotný výklad
a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou
rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne
rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je
zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov
toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu
prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.
PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Aj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie
zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom, že od tohto
momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho
súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho
pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci
aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.
67. Čo sa týka prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. b) CSP, ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľky v podanom dovolaní právnu otázku, ktorá podľa ich názoru
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, nevymedzili tak, ako to
urobili v ústavnej sťažnosti:
„1. Je dohoda o vyporiadaní užívania pozemku s jej predchádzajúcim užívateľom
podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode stavby v zmysle § 218 a § 219 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy 27. 08. 1971?
2. Je zmluva o prevode stavby do socialistického spoločenského vlastníctva platná
bez súčasného vyporiadania osobného užívania k pozemku, na ktorej stojí?
3. Dochádza k zániku osobného užívania pozemku na základe zmluvy o prevode
stavby bez jeho súčasného vyporiadania?“
68. Záver najvyššieho súdu, že sťažovateľky „nevymedzili právnu otázku relevantnú
z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP“, však nezodpovedá tvrdeniu predsedníčky
najvyššieho súdu, ktorá vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti konštatovala: „Každé
dovolanie musí byť posúdené podľa obsahu, čo v danej problematike znamená, že pokiaľ
z obsahu formulácie textu dovolania možno nastolenú právnu otázku vyvodiť, tak ju
dovolací súd preskúma (napr. 3 Cdo 220/2017).“
69. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že (ani) najvyšší súd
v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv
a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateliek proti
rozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
70. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu
zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
71. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
72. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
73. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní
sťažovateliek, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1
dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také
riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel
a účel príslušných zákonných ustanovení.
IV.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017
74. Ústavný súd konštatuje, že túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky v podstate
odôvodňujú len tým, že „krajský súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy“ (bod 8.3).
75. Ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp.
ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých
sudcovia sú podľa čl. 144 ods. 1 ústavy pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy (II. ÚS 13/01,
76. „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu
na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len
ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“
(PL. ÚS 33/95). „Tento článok Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné
ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať
vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické
osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý
má právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky
treba vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom
Slovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).
77. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20
ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú
o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého
vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok
(Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).
78. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na
rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú
do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo
plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného
viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch
základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné
zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než
nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní (I. ÚS 151/2016, ZNaU 20/2017).
79. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považoval za predčasné, aby sa meritórne
zaoberal námietkou sťažovateliek o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu,
preto ústavnej sťažnosti sťažovateliek v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
V.
Trovy konania
80. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov v celkovej sume 390,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony
právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku
2018 v sume 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 9,21 € za jeden paušál,
ako aj 20 % DPH.
81. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
82. Na základe záverov uvedených v III. časti tohto nálezu ústavný súd priznal
sťažovateľkám náhradu trov konania v nimi požadovanej sume 390,50 €, ktorú zaviazal
uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).
83. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019