Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/23/2017

Identifikačné číslo spisu: 4314219875 Dátum vydania rozhodnutia: 27.02.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Janka Cisárová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4314219875.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Cisárovej a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Jána Šikutu, PhD., v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1/ A. bývajúcemu v T. 2/ Y. bývajúcej v M., o zaplatenie 6 926,76 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. júna 2016 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „ okresný súd“) rozsudkom zo 4. septembra 2015 č. k. -74 zamietol žalobu a zároveň rozhodol, že žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznáva. Vychádzal z toho, že O.. a žalovaní uzavreli 21. augusta 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“), na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 200 000 Sk, s tým, že ho spolu s príslušenstvom budú splácať v mesačných splátkach po 2 939 Sk vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca. Splatnosť prvej splátky dohodli na 20. septembra 2006 a konečnú splatnosť úveru na 20. augusta 2016. Zmluvou o postúpení pohľadávok z 28. júna 2011 postúpila O. predmetnú pohľadávku (žalovanými nesplatenú sumu časť úveru) na žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok sa vyvodzuje zo spotrebiteľskej zmluvy, preto na daný spor aplikoval až 3 v znení v čase uzavretia zmluvy. S prihliadnutím na , o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k 21. augustu 2006 dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, lebo pred jej podaním došlo k premlčaniu žalobcom uplatneného práva. Všeobecná trojročná premlčacia doba ( ) uplynula najneskôr 19. júla 2014, žaloba bola ale podaná (až) 25. septembra 2014, teda po uplynutí tejto premlčacej doby.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „ odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. júna 2016 p. zn. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny [ (ďalej len „“)]. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bola súdom prvej inštancie správne aplikovaná právna úprava premlčania obsiahnutá v . Uviedol, že úverovú zmluvu je potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogat lex generalis, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci o spotrebiteľských úveroch ako i ustanovenie a nasl. upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade . V danom prípade žalobca uplatnil nárok na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ (žalovaní), preto právo veriteľa na peňažné plnenie podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe ( ). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z (ďalej len „“). Uviedol, že najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach odlišne rieši otázku, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy má riadiť ustanoveniami alebo . Poukázal na to, že najvyšší súd „okrem rozhodnutí sp. zn. zo dňa 28.4.2011 a sp. zn. zo dňa 27.3.2013 potvrdil správnosť aplikácie ustanovení na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vo svojom rozhodnutí zo dňa 24.3.2015 sp. zn. , ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou pre nesprávne právne posúdenie, kedy tieto súdy nesprávne aplikovali na predmetný zmluvný vzťah“. Podľa presvedčenia žalobcu sa teda predmetná otázka mala v danom prípade riešiť podľa . Súdy ustálili, že úver bol splatný 18. júla 2011. Podľa názoru dovolateľa v danom prípade premlčacia doba začala plynúť 19. júla 2011 (a pri správnej aplikácii ustanovení týkajúcich sa premlčania) uplynula až 19. júla 2015. Žalobou, ktorá bola podaná 25. septembra 2014, nebolo preto uplatnené premlčané právo (a to ani v časti). Z týchto dôvodov žalobca žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaní sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( a ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

6. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

7. O tom, či je daná prípustnosť dovolania, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia , má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi ( ) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

8. Žalobca prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska , musí mať zreteľné

charakteristické znaky.

9.1. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad , , , Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 9.2. Nevyhnutným predpokladom je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Zároveň musí ísť o otázku, ktorú už riešil dovolací súd, v jeho rozhodnutiach je ale táto otázka riešená rozdielne. 9.3. Otázka relevantná v zmysle musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. 9.4. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle je jej zásadný právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky (, , , , , ). Zásadný právny význam otázky, ktorú má na mysli ustanovenie , je daný zámerom prispieť k prekonaniu „existujúcej“ rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu. 9.5. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.

10. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z , nevymedzí právnu otázku a neoznačí rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia rozdielne, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (ktorú otázku a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na mysli); v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu nemôže ale najvyšší súd (na druhej strane) pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením (porovnaj ).

11. Žalobca v dovolaní uviedol, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení v otázke, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy má riadiť ustanoveniami alebo . Podľa jeho názoru je nesprávny názor súdov, podľa ktorého sa tento vzťah má riadiť ustanoveniami o premlčaní; za správny považuje názor, že na predmetný vzťah sa majú aplikovať ustanovenia o premlčaní, pretože obsahujú komplexnú úpravu premlčania. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca takto v dovolaní nastolil právnu otázku spôsobom, ktorý zodpovedá

12. V danom prípade dovolateľ ním tvrdenú rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu o predmetnej otázke vyvodzoval z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré na jednej strane spočívali na názore, že otázku premlčania práva z právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, účastníkom ktorej je spotrebiteľ, treba posudzovať podľa ustanovení (, a ), a na druhej strane na názore, že túto otázku treba posudzovať podľa ustanovení o premlčaní ( a ). 12.1. V rozhodnutí z 28. apríla 2011 sp. zn. dospel najvyšší súd k záveru, že záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou

časťou . 12.2. Najvyšší súd v rozhodnutí z 27. marca 2013 sp. zn. uviedol, že zmluva o úvere upravená ustanoveniami až je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje . V takomto prípade použitie ustanovení neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve. 12.3. Obdobne rozhodnutie najvyššieho súdu z 21. marca 2015 sp. zn. spočíva na právnom názore, podľa ktorého ak hlavným záväzkovým vzťahom je zmluva o úvere, aj na otázku premlčania bolo treba aplikovať ustanovenia . 12.4. Na rozdiel od toho najvyšší súd vo svojom rozhodnutí z 21. apríla 2015 sp. zn. a tiež v rozhodnutí z 26. novembra 2015 sp. zn. uviedol, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod (poznámka: premlčanie), ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť vetu tretiu , podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

13. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. c/ a vyššie konkretizovanú nejednotnosť rozhodovania dovolacích senátov dospel vec preskúmavajúci senát najvyššieho súdu k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je v danom prípade procesne prípustný v zmysle uvedeného ustanovenia . Následne tento senát skúmal, či je dovolanie žalobcu aj dôvodné.

14. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Podľa právneho názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu spočíva dovolaním napadnutý rozsudok na správnom právnom posúdení veci. K dôvodom vedúcim k tomuto názoru dovolací súd uvádza nasledovné:

17. Najvyšší súd - ešte v čase predchádzajúcom vydaniu všetkých rozhodnutí, na ktoré poukazuje dovolateľ - riešil otázku vzťahu právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho a v prípade (dodávateľom) uplatneného nároku na plnenie (proti spotrebiteľovi) z právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. V rozhodnutí z 25. januára 2011 sp. zn. , ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 36/2013, najvyšší súd zaujal právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky znaky typovej zmluvy, nesmie byť zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní . Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie spotrebiteľa, lebo upravuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu, s uplatnením je ale spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba.

18. V rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. najvyšší súd poukázal na , , , ďalej , a

a napokon o ochrane spotrebiteľa. Konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento rozsudok najvyššieho súdu napadol EOS KSI Slovensko s.r.o. sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol uznesením z 12. apríla 2016 sp. zn. ako zjavne neopodstatnenú.

19. Obsahovo identické právne závery, ktoré zaujal najvyšší súd v rozsudku uvedenom v bode 18., zaujal najvyšší súd aj v iných skutkovo a právne obdobných veciach (viď rozsudky z 28. mája 2015 sp. zn. a z 26. novembra 2015 sp. zn. ).

20. V preskúmavanom prípade nemá dovolací súd dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť . Zároveň je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Povaha tejto právnej veci ako spotrebiteľskej sa nemohla zmeniť v dôsledku postúpenia pohľadávky. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v , a nie v . Správnosť aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby - dokonca aj v absolútnych obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter - z ústavnoprávneho hľadiska nespochybnil ani ústavný súd (viď napríklad uznesenie ústavného súdu z 19. júna 2013 sp. zn. ).

21. To, že úverovú zmluvu treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, vyplýva aj z obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“. 21.1. Problematika spotrebiteľského práva je natoľko obšírna, že je predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne súvisiacich právnych predpisov. V rozhodnom čase - v čase uzatvorenia úverovej zmluvy zmluva o úvere ako taká nebola síce v zaradená do katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, už od 25. novembra 2004 bolo však účinné ustanovenie o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa , , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. 21.2. Je preto nepochybné, že v rozhodnom čase za spotrebiteľskú zmluvu bolo možné považovať aj so spotrebiteľom uzatvorenú zmluvu podľa ; na takúto zmluvu bolo potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva chrániace spotrebiteľa. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu teda napadnutý rozsudok spočíva na správnom právnom posúdení otázky aplikácie ustanovení na premlčanie žalobcom uplatneného práva.

22. Trojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu, ktorý posudzuje opodstatnenosť žalobcovho dovolania, svojimi právnymi náhľadmi vyjadrenými v tomto rozsudku „nevolí zmenu“ (stotožňuje sa s podstatou, zmyslom a závermi judikátu R 36/2013), preto vec nepostupuje veľkému senátu.

23. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto jeho nedôvodné dovolanie zamietol podľa .

24. Žalovaní boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní ( ) a vznikol im nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení ods.

1 a . O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.