Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/132/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Slovenská republika,

zastúpená Okresným prokurátorom v Povaţskej Bystrici, proti ţalovanému: JUDr. J. Z.,

správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., zastúpeného JUDr. P. P., advokátom so sídlom

v K., za účasti vedľajšieho účastníka: Česká republika - Ministerstvo hospodárstva,

zastúpeného JUDr. M. F., advokátkou so sídlom v P., o určenie neplatnosti prevodu,

vedenej na Okresnom súde v Povaţskej Bystrici pod sp. zn. , o dovolaní

ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 20. apríla 2009, č. k. 19 Co

229/2007, takto

t a k t o :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 20. apríla 2009, č. k.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Povaţskej Bystrici rozsudkom z 23. apríla 2007 č. k. -862

v spojení s uznesením z 13. júna 2007 č. k. -871 určil, ţe prevod majetku štátu do

majetku spoločnosti Z., vykonaný rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechnicky

Českej republiky zo dňa 19.12.1990 pod číslom 140/90,1030/674/90 v časti, v ktorej boli do

majetku novovzniknutej spoločnosti vloţené pozemky zapísané na LV č. X k.ú. L., na LV č.

X k.ú. Č., na LV č. X k.ú. L. a na LV č. X k.ú. Z. je neplatný. V odôvodnení rozhodnutia

poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku z 30. júna

1999 sp. zn. , podľa ktorého vloţenie pozemkov zo štátneho podniku v rámci jeho

privatizácie do akciovej spoločnosti bolo v súlade a

s Súčasne však uviedol, ţe rozhodnutím Ministerstva

strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky č. 147/90 z 19.12.1990 bol zrušený štátny

podnik Z., bez vykonania likvidácie a jeho majetok bol tým istým rozhodnutím vloţený do

novozaloţenej spoločnosti Z., a.s., ktorá vznikla 29.12.1990. Zrušením štátneho podniku bez

likvidácie a prevodom vlastníctva majetku štátu do novozaloţenej spoločnosti došlo aj

k prevodu správy tohto majetku. Takýto prevod správy sa mohol uskutočniť iba so súhlasom

ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky (§11 ods. 1 a 4 zák. č.

o lesoch, účinného do 23.6.1991), v danom prípade Ministerstva lesného

a vodného SR, ktorý však udelený nebol. Rozhodnutie o prevode majetku podľa názoru súdu

prvého stupňa tieţ nerešpektovalo suverenitu Slovenskej republiky podľa čl. 4 ods. 1 a 5

ústavného , podľa ktorého sa vyţadovala koordinácia s ústrednými

orgánmi lesného hospodárstva SR .

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 22. apríla 2009 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zhodne so súdom prvého stupňa

dospel k záveru, ţe sporný prevod majetku je neplatný pre rozpor s ustanovením § 11 ods. 4

o lesoch, účinného do 23.6.1991. Zdôraznil, ţe zrušením Z., š. p. bez

likvidácie a vloţením jeho majetku ako celku do Z., a.s. podľa § 15 ods.1 písm. a/ a § 28 ods.

1 o štátnom podniku, prešli na nadobúdateľa práva a povinnosti

zrušeného štátneho podniku, okrem iného aj právo správy a hospodárenia s majetkom štátu.

Úkon zakladateľa o vloţení majetku štátneho podniku do akciovej spoločnosti potom

nemoţno povaţovať za obsahovo iný ako je prevod správy podľa § 11 ods. 3 zákona č.

o lesoch, ktorý vyţadoval súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného

hospodárstva republiky; súhlas vlády českej republiky nestačil, uzavrel odvolací súd.

Odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalovaného týkajúcu sa absencie rozhodnutia

o pripustení zmeny návrhu podľa poukázal na to, ţe ţalobca sa domáhal určenia

neplatnosti prevodu majetku štátu na obchodnoprávny subjekt z dôvodu jeho rozporu so

všeobecne záväznými predpismi. V priebehu konania stále ţiadal určiť neplatnosť

rozhodnutia, ktoré bolo podkladom na zmenu vlastníckeho práva, v časti týkajúcej sa lesných

pozemkov na území Slovenskej republiky. Odvolací súd vyslovil názor, ţe ak ţalobca

v konaní uplatňoval iné právne dôvody neplatnosti rozhodnutia o prevode vlastníctva, nešlo

o zmenu návrhu, o ktorej by bolo potrebné rozhodnúť podľa Rozpor rozhodnutia

s kogentnými ustanoveniami ho robí absolútne neplatným, k čomu súd

prihliada z úradnej moci.

Odvolací súd pripustil vo výroku rozsudku proti svojmu rozhodnutiu dovolanie na

otázky 1/ či v prípade transformácie Z., š. p., t.j. zrušenia štátneho podniku a vloţenia jeho

majetku do akciovej spoločnosti potrebovalo Ministerstvo strojárstva a energetiky ČR podľa §

11 ods. 4 účinného do 23.6.1991 súhlas ústredného orgánu štátnej

správy lesného hospodárstva SR ako podmienky platnosti napadnutého rozhodnutia, 2/ či

zmenou naračného tvrdenia navrhovateľa po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o dovolaní

ţalovaného došlo k zmene ţaloby, o ktorej mal súd povinnosť rozhodnúť.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ţiadal ho

zmeniť a ţalobu zamietnuť. V dovolaní namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení. Za nesprávny povaţoval názor odvolacieho súdu o tom, ţe

vloţením majetku zrušeného štátneho podniku do novozaloţenej akciovej spoločnosti v rámci

transformácie prešlo na nadobúdateľa aj právo správy a hospodárenia s majetkom štátu, ku

ktorému prevodu bol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva

republiky. Uviedol, ţe takéto ponímanie zákonného prechodu práv a povinností pri

transformácii štátneho podniku na akciovú spoločnosť vychádza z nepochopenia inštitútu

správy národného majetku a v tej súvislosti aj z nepochopenia rozdielu medzi prevodom

správy národného majetku a prevodom vlastníctva k národnému majetku, ktoré inštitúty

právny poriadok zásadne rozlišoval. Prevod správy národného majetku sa vţdy uskutočňoval

len medzi štátnymi organizáciami, pričom vlastník majetku sa nemenil. Národný majetok bolo

moţné prevádzať aj na iné neţ štátne organizácie a v takomto prípade so zánikom vlastníctva

štátu zaniklo aj právo správy majetku. o lesoch v znení platnom ku dňu

zrušenia štátneho podniku rozlišoval medzi inštitútom správy a inštitútom vlastníctva lesných

pozemkov. Dovolateľ vyslovil názor, ţe z uvedeného nevyplýva potreba súhlasu ústredného

orgánu štátnej správa lesného hospodárstva SR ako podmienka platnosti rozhodnutia

o vloţení majetku štátu do akciovej spoločnosti. Dovolateľ tieţ namietal, ţe konanie, ktoré

predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí vadou, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţalobca pôvodne svoju ţalobu zaloţil na tom,, ţe zrušenie

štátneho podniku a vloţenie jeho majetku do akciovej spoločnosti bolo v pôsobnosti

federálneho ministerstva hospodárstva a nie Ministerstva strojárenstva a energetiky ČR a pri

tomto úkone došlo k prevodu nehnuteľností tvoriacich základný lesný fond, ktorý mohol byť

len v štátnom vlastníctve. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ţalobca podaním z 17.10.2002

zmenil skutkový základ ţaloby tak, ţe rozhodnutie o prevode vlastníctva povaţoval za

neplatné z dôvodu, ţe ho Ministerstvo strojárenstva a energetiky ČR nekoordinovalo

s orgánmi Slovenskej republiky a bolo urobené bez súhlasu ústredného orgánu štátnej správy

lesného hospodárstva SR. Dovolateľ mal za to, ţe zo strany ţalobcu došlo k zmene ţaloby so

všetkými procesne i hmotne právnymi dôvodmi, pričom o prípustnosti tejto zmeny mal súd

rozhodnúť podľa Ak by súd o zmene ţaloby rozhodoval, musel v konečnom

dôsledku s ohľadom na márne uplynutie prekluzívnej lehoty ( č.I V ods. 2 )

ţalobu zamietnuť.

Ţalobca navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné. Napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu povaţoval za vecne správne a vyčerpávajúco odôvodnené.

Vedľajší účastník sa pripojil k dovolaniu ţalovaného a stotoţnil sa s argumentáciou

uvedenou v dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom ( ods.

1 ), vychádzal z toho, ţe podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho

súdu treba zrušiť.

Prípustnosť dovolania ţalovaného, ktoré v danom prípade smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva z ustanovenia a zo

skutočnosti, ţe odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti svojmu

rozhodnutiu dovolanie.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je

zásadného právneho významu. nevysvetľuje, kedy ide o také

rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo

len v iných súvislostiach prezentovanú právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je

významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť

jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve

len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom

konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môţu byť len právne otázky (na riešenie

skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami

( druhá veta )

V prejednávanej veci sa dovolací súd mal zaoberať len právnou otázkou zásadného

významu, za ktorú odvolací súd označil, 1/ či v prípade transformácie Z., š. p., t.j. zrušenia

štátneho podniku a vloţenia jeho majetku do akciovej spoločnosti potrebovalo Ministerstvo

strojárstva a energetiky ČR podľa účinného do 23.6.1991

súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR ako podmienky platnosti

napadnutého rozhodnutia, 2/ či zmenou naračného tvrdenia navrhovateľa po rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR o dovolaní ţalovaného došlo k zmene ţaloby, o ktorej mal súd

povinnosť rozhodnúť.

Podľa čl. IV. ods. 1 ak pri prevode alebo prechode majetku vo

vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov , boli porušené

ustanovenia všeobecne záväzných predpisov, je štát oprávnený podať návrh na určenie

neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva. Zákonným predpokladom podania návrhu je

prevod alebo prechod majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa

osobitných predpisov, ak boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov. Podľa odvolacieho súdu prevod majetku štátu na obchodnú spoločnosť bol

nezákonný, protoţe bol uskutočnený bez súhlasu ústredného orgánu štátnej správy lesného

hospodárstva Slovensek republiky podľa o lesoch účinného

do 23.6.1991.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto

veci ( rozsudok z 30. júna 1999 sp. zn. uviedol, ţe po politickej a hospodárskej

zmene v roku 1989 sa pojem vlastníctva zmenil nielen formálne ale aj obsahovo. Nastolila sa

jednota vlastníctva a z toho vyplývajúca rovnaká moţnosť nadobúdať vlastníctvo a vzájomná

rovnosť vlastníkov.

Do skupiny predpisov, ktoré začali realizovať a napĺňať myšlienky novelizovanej

z r. 1990, nesporne patrí aj , ktorým sa novelizoval Hospodársky

zákonník (ďalej len HZ). Týmto zákonom sa okrem iného doplnil zákon o ustanovenia § 74b

a § 69 odst. 3, zmyslom ktorých bolo štátnym podnikom v období prechodu na trhový

mechanizmus vytvoriť čo najväčšiu samostatnosť, na štátne podniky sa prestali vzťahovať

ustanovenia upravujúce príslušnosť k hospodáreniu s národným majetkom, oprávnenia

a povinnosti organizácie vykonávajúce právo hospodárenia, trvalé a dočasné uţívanie

oprávnenia riadiacich orgánov obmedziť organizáciu vo výkone jej práva hospodárenia

(pozri aj Havlan. Vlastníctví státu v letech 1948 – 1989, Právník 5/1998) a prevody

vlastníctva národného majetku neobmedzovať vykonávacou vyhláškou o hospodárení s

národným majetkom.

Pojem národný majetok upravoval hospodársky zákonník v ustanovení § 64. V čase

rozhodnom pre posúdenie veci sa za národný majetok povaţovali veci a majetkové práva

včítane práv k výsledkom výskumnej, vývojovej, projektovej a inej obdobnej činnosti, ktoré

boli v socialistickom celospoločenskom vlastníctve. Jediným vlastníkom tohto majetku bol

štát a štátnym organizáciám, ktoré s týmto majetkom hospodárili patrilo iba právo správy,

resp. v čase uskutočnenia sporného prevodu právo hospodárenia. Správa národného majetku

a právo hospodárenia s týmto majetkom boli právne inštitúty rovnakého obsahu, predstavovali

právnu formu výkonu štátneho vlastníctva, teda právnu formu výkonu základných oprávnení a

povinností, ktoré tvorili obsah vlastníckeho práva štátu. Štátne organizácie vykonávali správu

národného majetku vţdy vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Obsahom tohto práva

bolo právo a zároveň povinnosť mať zverený národný majetok u seba, uţívať ho, nakladať

s ním v súlade s úlohami, ktorými bola štátna organizácia poverená a domáhať sa ochrany

tohto majetku. Subjektom správy , resp. práva hospodárenia mohli byť iba štátne organizácie.

Iným neţ štátnym organizáciám ,resp. občanom mohol byť národný majetok prevedený len do

vlastníctva (§ 69 HZ), čo súviselo s formami vlastníctva, ktoré právny poriadok rozoznával

( vlastníctvo štátne, druţstevné, spoločenských organizácií, súkromné) alebo mohol byť tento

majetok daný do trvalého uţívania iným ako štátnym organizáciám ( §70 HZ). V týchto

prípadoch sa uţ neprevádzala správa majetku, resp. právo hospodárenia. Tento názor bol

všeobecne konštantný v odbornej spisbe (napr. Slavoj Vaněk, Československé hospodářske

právo, Panorama 1979, Stanislav Plíva, Hospodáření s národním majetkem, Panorama 1987).

Právny poriadok rozlišoval prevody správy národného majetku zásadne len medzi

štátnymi organizáciami, pri ktorých zostalo vlastníctvo štátu zachované a prevody vlastníctva

národného majetku, ktoré sa uskutočňovali medzi štátnymi organizáciami a inými neţ

štátnymi organizáciami, resp. občanmi. Pri prevodoch vlastníctva dochádzalo k zániku

vlastníckeho práva štátu a súčasne k zániku práva správy, resp. hospodárenia s národným

majetkom. Inými slovami pri prevode vlastníctva štátu uţ nedochádzalo k prevodu práva

správy, resp. hospodárenia s národným majetkom, pretoţe toto právo zaniklo okamihom

zmeny vlastníctva.

o lesoch v ustanovení v znení účinnom v čase

sporného prevodu spájal prevod správy lesného národného majetku so súhlasom ústredného

orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky. Podľa tohto ustanovenia sa realizoval

výkon . ústavného o československej federácii, účinného

do 31.12.1990, v zmysle ktorého orgány Českej republiky a Slovenskej republiky riadia

orgány a organizácie, ktoré pracujú v odvetviach spravovaných v pôsobnosti týchto republík;

pokiaľ činnosť týchto orgánov a organizácií zasahuje do druhej republiky, robia tak

koordinovane s jej orgánmi. V čase rozhodnom pre posúdenie sporného prevodu však zákon

takýto súhlas nespájal s prevodom vlastníctva, takýto právny stav nastal aţ dňom 22.augusta

1993. Pre posúdenie daného nároku to však nemá právnu relevanciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací z vyššie uvedených dôvodov

dospel k záveru, ţe na prevod majetku štátu do majetku spoločnosti Z., a.s. vykonaný

rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky zo dňa 19.12.1990

pod číslom 140/90,1030/674/90, nebol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy

lesného hospodárstva SR. V čase uskutočnenia prevodu právny poriadok uvedený súhlas

neurčoval ako podmienku platnosti prevodu vlastníctva štátu na iný subjekt.

Prvú z nastolených otázok teda odvolací súd nevyriešil správne.

Následne sa dovolací súd zaoberal druhou otázkou, teda či zmenou naračného tvrdenia

navrhovateľa po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o dovolaní ţalovaného došlo k zmene

ţaloby , o ktorej mal súd povinnosť rozhodnúť.

Medzi obligatórne náleţitosti návrhu na začatie občianskeho súdneho konania patrí v

zmysle aj pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov,

ktorých sa ţalobca dovoláva a musí z neho byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Dispozičné oprávnenie ţalobcu, ktoré mu umoţňuje disponovať s predmetom konania, mu

dáva aj moţnosť návrh dopĺňať alebo meniť, čo sa týka tak ţalobného petitu, ako aj

skutkového základu návrhu. Jeho dispozíciu s návrhom treba posúdiť podľa obsahu

procesného úkonu. Podľa ustálenej judikatúry zmenou ţaloby nie je doplnenie návrhu o

skutočnosti odôvodňujúce uplatnený nárok aj z hľadiska iného zákonného ustanovenia, ani

zmena právnej kvalifikácie pri nezmenenom petite a skutkovom základe. Za zmenu návrhu

treba povaţovať, ak navrhovateľ z nezmeneného skutkového základu poţaduje viac alebo iné

plnenie, prípadne rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového základu. Toto rozlíšenie

má svoj význam, pretoţe zmena návrhu je moţná len so súhlasom súdu a súd o nej rozhoduje

uznesením, ale najmä z hľadiska plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt, keďţe hmotno-

právne účinky zmeneného návrhu nastávajú dňom jeho doručenia súdu.

V danom prípade sa ţalobca návrhom zo 17.12.1990 domáhal určenia neplatnosti

prevodu majetku štátu na Z., a.s.. Skutkovo dôvod neplatnosti vyvodzoval z rozhodnutia

Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky zo dňa 19.12.1990 pod číslom

140/90,1030/674/90, ktoré bolo vydané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi (pre rozpor s , resp. pre rozpor s

ods.4 o lesoch účinného do 23.6.1991) . Ţalobca teda tvrdil, ţe sporný

prevod je absolútne neplatný.

Judikatúra je konštantná v posúdení absolútnej neplatnosti prevodu resp. prechodu

vlastníctva (R 39/1998). Absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho

priamo zo zákona (ex lege). Súd je povinný sa ňou zaoberať z úradnej moci. Táto neplatnosť

nemôţe byť zhojená dodatočným schválením (retihabíciou) a nemôţe konvalidovať ani

dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Pripustiť iný výklad by podla názoru

dovolacieho súdu, bolo v rozpore s princípom právnej istoty.

V danom prípade druhú dovolaciu otázku odvolací súd vyriešil správne, nebol

dôvod, aby postupoval podľa

Keďţe odvolací súd nevyriešil správne otázku platnosti prevodu majetku štátu , jeho

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, a preto bolo potrebné rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a aj dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta