Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1247 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (2194)ea4/361643.069f1d.pdf
PDF · 128.72 KB
No categories available
5MCdo/20/2009
Legal thesis Official
Najvyšší súd 5 M Cdo 20/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu T., IČO: X. proti
ţalovanému R. P., t.č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníkom Mgr. R. Š.,
o zaplatenie 452,10 €, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 27 C
50/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín z 2. apríla 2009 č. k. 27 C 50/2008-58, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Trenčín z 2. apríla 2009 č.k. 27 C 50/2008-58
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 2. apríla 2009 č.k. 27 C 50/2008-58 zaviazal
ţalovaného zaplatiť ţalobcovi čiastku 452,10 € s 20 % úrokom z omeškania z tejto čiastky
ročne od 27. februára 2004 do zaplatenia a trovy konania 186,41 €, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Z faktúr č. X., č. X., č. X.
a č. X. za poskytnuté verejné telekomunikačné sluţby zo ţalovaného M., ktoré mu ţalobca
poskytuje na základe zmluvy o pripojení a dodatku „V.“ uzavretými medzi účastníkmi dňa 3.
februára 2003, mal za preukázané, ţe za fakturačné obdobia od 8. októbra 2003 do 7. februára
2004 ţalovaný nezaplatil ţalobcovi cenu
za poskytnuté sluţby úhrnom vo výške 120,16 €. Podľa zmluvy o pripojení, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou je i dodatok „V.“ uzavretou v súlade so zák. č. 195/2000 Z.z.
o telekomunikáciách a to bodu 2 písm. b/ dodatku sa uţívateľ zaviazal platiť včas za cenu
sluţieb podľa zvoleného programu sluţieb. Ţalovaný doposiaľ neuhradil ani časť ceny
za poskytnuté sluţby a preto mu ţalobca následne vypojil SIM kartu. Pre tento prípad si
účastníci v zmluve, resp. jej dodatku „V.“, dohodli, ţe ţalovaný zaplatí ţalobcovi zmluvnú
pokutu vo výške 331,94 €. Preto popri nároku na zaplatenie ceny za poskytnuté sluţby súd
ţalobcovi priznal i nárok na zmluvnú pokutu. Súd prvého stupňa vznesenú námietku
premlčania zo strany ţalovaného vyhodnotil v zmysle záväzného právneho názoru
odvolacieho súdu ako účelovú a právne irelevantnú. Vzhľadom k tomu, ţe ţalovaný je
od 27. februára 2004 v omeškaní so zaplatením svojho peňaţného záväzku, ţalobcovi vzniklo
popri práve na zaplatenie istiny i právo na zaplatenie úroku z omeškania v zmluve dohodnutej
vo výške 20% ročne. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal na základe podnetu opatrovníka
ţalovaného s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/
O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Nesúhlasil s právnym názorom, ţe nárok ţalobcu nie je premlčaný, pretoţe vzťah medzi
ţalobcom a ţalovaným vzhľadom na obsah zmluvy (Všeobecné podmienky čl. 15.3)
upravujúcej voľbu Obchodného zákonníka na časť vzťahov, posúdil ako obchodnoprávny
a aplikoval naň ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorých je premlčacia doba
4-ročná. Vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným bolo potrebné posúdiť ako vzťah
občianskoprávny a aplikovať naň ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to,
ţe zmluva o pripojení vymedzená v § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických
komunikáciách a pred 1. januárom 2004 v zák. č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách je
svojím charakterom občianskoprávnou zmluvou, hoci v Občianskom zákonníku nie je
výslovne upravená ako spotrebiteľská zmluva. Vzťah medzi Občianskym zákonníkom
a zákonom o elektronických komunikáciách, resp. zákonom o telekomunikáciách má povahu
všeobecného predpisu (lex generalis) a osobitného predpisu (lex specialis). Pretoţe
v osobitných predpisoch nie je upravený inštitút premlčania, na plynutie premlčacej lehoty je
potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Mimoriadny dovolateľ bol preto
toho názoru, ţe zmluva uzatvorená medzi ţalobcom a ţalovaným dňa 3. februára 2003, ktorej
súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytovania verejnej mobilnej siete, spĺňala znaky
typovej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej podpisu.
Osobitne zdôraznil, ţe jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, ţe nesmú
obsahovať neprimeranú podmienku, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z ustanovení § 879e
ods. 3, 4 v spojení s § 53 a § 54 zák. č. 150/2004 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 1. apríla
2004 zmenil a doplnil Občiansky zákonník vyplýva, ţe ak účastníci spotrebiteľských zmlúv
(nemusia byť tak pomenované, ak spĺňajú ich charakter) nedali tieto zmluvy do 3 mesiacov
od nadobudnutia účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z. do súladu s uvedenými ustanoveniami,
povaţujú sa tieto zmluvy zo zákona za absolútne neplatné (ex tunc). Ţalobca bol preto
povinný uzavretú spotrebiteľskú zmluvu v zákonnej lehote zosúladiť so zákonom tak, aby
neobsahovala neprimeranú – neprijateľnú podmienku uvádzanú vo všeobecných podmienkach
o uplatnení Obchodného zákonníka (napríklad aj vo vzťahu k premlčaniu). S uplatnením
Obchodného zákonníka (§ 387) je spojená dlhšia 4 ročná premlčacia doba neţ podľa § 101
Občianskeho zákonníka (3 ročná premlčacia doba) a moţnosť dojednania vyššieho úroku
z omeškania (rozpor aj s dobrými mravmi), ale napríklad aj iná zodpovednosť pri náhrade
škody. Preto príslušné ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (Všeobecné podmienky – čl. 15.3),
upravujúce voľbu Obchodného zákonníka na časť vzťahov, keď zmluvnou stranou je občan –
nepodnikateľ – spotrebiteľ, majú vo vzťahu k dĺţke premlčacej doby a vo vzťahu k výške
úroku z omeškania charakter neprijateľnej podmienky nielen v zmysle § 23a ods. 1,2 zák.
č. 634/1992 Zb. platného v čase uzavretia zmluvy účastníkmi, ale aj podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Ak teda súd neposúdil vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným ako
spotrebiteľskú zmluvu, vec nesprávne právne posúdil.
Ţalobca vo svojom vyjadrení navrhol konanie o mimoriadnom dovolaní zastaviť
z dôvodu, ţe aj na konanie o mimoriadnom dovolaní je potrebné pouţiť analógiu právnej
úpravy prípustnosti podania dovolania uvedenú v § 238 ods. 5 O.s.p. pri tzv. bagateľných
sporoch, nakoľko v opačnom prípade by sa obchádzal účel právnej úpravy, keď
prostredníctvom inštitútu mimoriadneho dovolania by sa tieto spory aj naďalej prejednávali
v mimoriadnom dovolacom konaní. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 MCdo 7/2006. Bol toho právneho názoru, ţe dohoda
o voľbe Obchodného zákonníka, ktorá je obsahom Zmluvy o pripojení ako aj Všeobecných
podmienok, je plne v súlade s platnou právnou úpravou, keď sa nejedná o neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko takéto dojednanie
nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V prípade premlčania
aj zákazníkovi plynie rovnaká oproti Občianskemu zákonníku výhodnejšia premlčacia lehota
napr. na uplatňovanie zodpovednosti za škody a pod. Voľba Obchodného zákonníka
na základe dohody nie je právnym poriadkom nijako výslovne obmedzená a to ani
v Obchodnom zákonníku a ani v ustanoveniach o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom
zákonníku.
Opatrovníčka ţalovaného sa v celom rozsahu stotoţnila s mimoriadnym dovolaním
generálneho prokurátora a navrhla mu vyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací
súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne
sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i
ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). V dovolacom konaní nevyšla najavo ţiadna
z týchto vád .
K námietke ţalobkyne obsiahnutej vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu týkajúcej
sa procesnej neprípustnosti mimoriadneho dovolania z dôvodu, ţe v konaní ide o tzv.
bagateľný spor je treba uviesť, ţe procesné predpoklady pre podanie mimoriadneho dovolania
sú upravené v § 243e ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia platí, ţe ak generálny prokurátor
na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby
poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon
(§ 243f O.s.p.), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických
osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Tieto
predpoklady musia byť dané v čase podania mimoriadneho dovolania. Jeho procesnú
prípustnosť ale nevylučuje skutočnosť, ţe v konaní sa jedná o tzv. bagateľný spor.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, ţe mimoriadne dovolanie je
upravené v štvrtej hlave, štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Toto systematické
zaradenie je výrazom osobitosti tohto inštitútu ako mimoriadneho opravného prostriedku
v občianskom súdnom konaní, prostredníctvom ktorého právna úprava pripúšťa prelomenie
právoplatnosti súdnych rozhodnutí, t.j. "prelomenie" ich záväznosti a zásadnej
nezmeniteľnosti. Ak totiţ je súdne rozhodnutie právoplatné, ale nie je vecne správne, vzniká
rozpor medzi poţiadavkou na jeho stabilitu a poţiadavkou na jeho vecnú správnosť. Tento
rozpor moţno odstrániť iba pouţitím mimoriadneho opravného prostriedku.
Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia
vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť
súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú
také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom
procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, neţ pouţitím mimoriadneho
opravného prostriedku; majú charakter narušenia princípov spravodlivého procesu
a v konečnom dôsledku by znamenali odopretie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1
ústavy v súvislosti aj s podstatným (závaţným) porušením práv účastníkov konania, ktorých
ťaţisko je v čl. 46 aţ 50 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť pouţitia
mimoriadneho opravného prostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne
rozhodnutie dostalo do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania,
ďalších osôb, ktoré sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne
takými osobami, ktoré mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi
nestali.
Uvedené skutočnosti mala na zreteli uţ samotná právna úprava, keď osobitným
spôsobom upravila podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku, jeho
predmet, lehotu a náleţitosti. Predmet mimoriadneho dovolania právna úprava vymedzuje
pozitívne, keď v ustanovení § 243f ods. 1 O.s.p. uvádza, ktoré rozhodnutia (za podmienok
uvedených v § 243e) moţno napadnúť mimoriadnym dovolaním. Negatívne vymedzuje
predmet mimoriadneho dovolania v druhom odseku tohto zákonného ustanovenia, keď
uvádza, ţe mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa
rozhodlo: a) vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení, b) o podmienkach
konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania,
c) o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní. Zo znenia ustanovenia § 243f O.s.p. (najmä
z negatívneho vymedzenia predmetu mimoriadneho dovolania) nemoţno vyvodiť záver
o tom, ţe právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa rozhodlo v tzv. bagateľnom
spore nie je spôsobilým predmetom mimoriadneho dovolania. Rovnako ustanovenie § 243e
ods. 1, ani ţiadne iné procesné ustanovenie a napokon ani ţiadny iný právny predpis
neobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, aby uplatnenie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku bolo vylúčené v tzv. bagateľných sporoch. I keď je mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora mimoriadnym opravným prostriedkom, výnimočnosť jeho
pouţitia nemoţno zabezpečiť analogickým rozšírením dôvodov jeho neprípustnosti nad rámec
dôvodov vyplývajúcich priamo z právnej úpravy (viď obdobne Stanovisko
občianskoprávneho kolégia NS SR uverejnené pod č. 36/2008 Zbierky rozhodnutí a stanovísk
súdov Slovenskej republiky). Námietka ţalobkyne, ţe mimoriadne dovolanie podal generálny
prokurátor v rozpore s § 243e ods. 1 O.s.p., je z týchto dôvodov neopodstatnená.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutému rozhodnutiu , ţe
spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. V danom prípade je dôvodná námietka mimoriadneho dovolateľa
o nesprávnom právnom posúdení vecí.
Je nepochybné, ţe predmetom konania je zaplatenie faktúr za poskytnuté
telekomunikačné sluţby zo ţalovaného M. na základe zmluvy o pripojení a dodatku zo dňa 3.
februára 2003 a to faktúry č. X. zo dňa 8. novembra 2003, splatnou 28. novembra 2003,
faktúry č. X. zo dňa 8. decembra 2003 splatnou 29. decembra 2003, faktúry č. X. zo dňa 8.
januára 2004, splatnou 27. januára 2004 a faktúry č. X. splatnou 8. februára 2004, ako aj
zmluvnej pokuty. Základnou otázkou pre právne posúdenie veci bolo, vzhľadom k vznesenej
námietke premlčania
zo strany ţalovaného, posúdiť, či v prejednávanom spore ide o obchodnoprávny vzťah
(4 ročná premlčacia doba upravená v Obchodnom zákonníku), alebo občianskoprávny vzťah
(3 ročná premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku). Súd prvého stupňa po tom, ako
bolo jeho predchádzajúce zamietajúce rozhodnutie zrušené druhostupňovým súdom, viazaný
záväzným právnym názorom odvolacieho súdu o tom, ţe účastníci konania si dohodli pouţitie
celého Obchodného zákonníka na všetky oblasti ich vzťahu, ktoré nie sú inak upravené
všeobecnými podmienkami alebo osobitným zákonom o telekomunikáciách, aplikoval na vec
Obchodný zákonník. Uvedený právny názor však nie je vecne správny.
Z ustanovenia § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, platného
a účinného v čase uzatvorenia zmluvy účastníkmi konania vyplýva, ţe typovou zmluvou sa
podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je
obvyklé, ţe spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z odseku 2
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe typová zmluva nesmie obsahovať tu
špecifikované neprimerané podmienky, ako aj podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými
mravmi. Preto je správny záver mimoriadneho dovolateľa o tom, ţe zmluva o pripojení
vymedzená v ustanovení § 43 zák. č. 195/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov
a od 31. decembra 2003 v § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, je svojím
charakterom občianskoprávnou zmluvou, hoci v Občianskom zákonníku nie je výslovne ako
spotrebiteľská zmluva upravená.
Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a zákonom č. 195/200 Z.z. v znení neskorších
predpisov, ako aj zák. č. 610/2003 Z.z. má povahu vzťahu všeobecného predpisu (lex
generalis) a osobitného predpisu (lex specialis). Z dôvodu, ţe v osobitných predpisoch nie je
upravený inštitút premlčania, na plynutie premlčacej doby je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 100 a nasledujúce).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, ţe zmluva uzavretá
účastníkmi konania dňa 3. februára 2003, ktorej súčasťou boli aj Všeobecné podmienky
poskytovania verejnej mobilnej siete, spĺňala všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona
o ochrane spotrebiteľa, platného a účinného v čase jej uzatvorenia. Osobitne je potrebné
zdôrazniť, ţe jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, ţe nesmú obsahovať
neprimeranú podmienku, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za neprijateľnú podmienku je
potrebné povaţovať aj podmienku, uvádzanú vo Všeobecných podmienkach poskytovania
verejnej mobilnej siete o uplatnení Obchodného zákona aj vo vzťahu k premlčaniu, keďţe
spotrebiteľ ju nemá moţnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivejšie postavenie.
S uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba
v porovnaní s Občianskym zákonníkom (trojročná premlčacia doba).
V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, ţe so vstupom Slovenskej republiky
do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č.
150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 aţ § 60). Uvedená právna úprava má základ v Smernici
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2004
(§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona
a spotrebiteľské zmluvy o práve uţívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj
s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náleţitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona
do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami
§ 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej
zmluvy o práve uţívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3
daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náleţitosti zmluvy, a to
do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3 (§ 879f ods. 4 uvedeného zákona).
Podľa § 53 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Z ustanovenia § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôţu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôţe vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Na základe vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe
generálny prokurátor opodstatnene namieta, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý
na prejednávaný prípad aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka a to predovšetkým
na vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaného, spočíva na nesprávnom právnom
posúdení vec.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnuté rozhodnutie zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, ţe v tomto uznesení vyslovený
právny názor je pre súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a konania
o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2011
JUDr. Vladimír Magura , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová