Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c3f/391400.ed8464.pdf
PDF · 130.37 KB
No categories available
3Cdo/114/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 114/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L. F., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. I. G., advokátom so sídlom v P., proti odporkyni Slovenskej republike,
za ktorú koná Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, 29. augusta č. 8, o náhradu škody,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 280/2009, o dovolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. apríla 2012 sp. zn. 3 Co 75/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 30. novembra 2011 č.k. 11 C 280/2009-66:
I. zamietol navrhovateľov návrh na prerušenie konania, II. zastavil konanie v časti
o zaplatenie 8 757 €, III. návrh zamietol, IV. rozhodol o trovách konania. Výrok I. svojho
rozhodnutia odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe v danom prípade neboli preukázané
procesné predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., lebo
návrhom na začatie konania bol uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, na posúdenie opodstatnenosti ktorého nemôţu mať vplyv výsledky
„iného konania“ (v ktorom ide o preskúmanie správnosti určenia výšky dôchodku).
Výrok II. odôvodnil tým, ţe navrhovateľ podľa § 96 O.s.p. vzal ţalobu sčasti (čo do 8 757 €)
späť. Na odôvodnenie výroku III. súd prvého stupňa uviedol, ţe navrhovateľ sa v konaní
domáhal náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“), ktorá mu údajne bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Sociálnej
poisťovne. Za jej nesprávny úradný postup označil niekoľkoročné omeškanie s vyplácaním
dávok čiastočného starobného dôchodku. Škodu vyčísľoval vo výške jemu patriaceho
poplatku z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa na základe
výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe návrh na začatie konania
je nedôvodný. Bez ohľadu na to, či postup Sociálnej poisťovne bol správny alebo nesprávny,
navrhovateľ v konaní nepreukázal, ţe mu vznikla škoda. Ním poţadovaná suma (vo výške
poplatku z omeškania) totiţ nepredstavuje škodu, ale sankčný postih dlţníka za omeškanie
pri splácaní peňaţného dlhu, ktorý sa (v podobe poplatku z omeškania alebo úroku
z omeškania) aplikuje na súkromnoprávne vzťahy, nie na daný právny vzťah navrhovateľa
a Sociálnej poisťovne. Poplatok z omeškania moţno podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka poţadovať len vtedy, ak to zákon výslovne umoţňuje. Občiansky zákonník ale
v rámci právnej úpravy zmluvy o dôchodku neukladá platiteľovi dôchodku povinnosť platiť
poplatok z omeškania v prípade, ţe sa dostane do omeškania s platením dôchodku. Keďţe
navrhovateľ nepreukázal, ţe by mu vznikla škoda – jeden z predpokladov zodpovednosti štátu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., bolo potrebné nedôvodný návrh zamietnuť. Navyše, tento
návrh bol podaný predčasne, lebo podľa samotného navrhovateľa nebolo dosiaľ právoplatne
rozhodnuté o výške jeho dôchodku. Výrok IV. rozsudku odôvodnil súd prvého stupňa
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa proti výrokom I. a III. uvedeného rozsudku Krajský súd
v Bratislave rozsudkom z 12. apríla 2012 sp. zn. 3 Co 75/2012 napadnutý rozsudok potvrdil.
V odôvodnení uviedol, ţe odvolanie prejednal podľa § 214 ods. 2 O.s.p., napadnutý rozsudok
a jemu predchádzajúce konania preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
odvolanie nie je dôvodné. Stotoţnil sa s názorom prvostupňového súdu, ţe pre vyhovenie
návrhu chýbal jeden z predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,
a to škoda. To, čoho sa navrhovateľ v konaní domáhal, nemoţno povaţovať za škodu.
Ani podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno navrhovateľom poţadovaný poplatok
z omeškania alebo úrok z omeškania podriadiť pod pojem škoda. Dôchodkovú dávku
nemoţno chápať ako dlh, lebo ide o zákonné peňaţné plnenie, na ktoré vzniká nárok
po splnení zákonom stanovených predpokladov. Dôchodková dávka vyplýva z predpisov
verejného práva (práva sociálneho poistenia), navrhovateľom poţadované peňaţné plnenie
vyplýva ale zo súkromnoprávneho predpisu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací
súd sa stotoţnil s prvostupňovým súdom aj v tom, ţe v danom prípade neboli – so zreteľom
na okolnosti uvedené uţ v napadnutom rozsudku – splnené procesné predpoklady
pre prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. V závere potvrdzujúceho
rozsudku odvolací súd uzavrel, ţe súd prvého stupňa v potrebnej miere zistil rozhodujúce
skutkové okolnosti, vyvodil z nich správne právne závery a vec po právnej stránke náleţite
posúdil a svoje rozhodnutie primerane odôvodnil. Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi
náhradu trov odvolacieho konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, ktoré bolo
dodatočne doplnené jednak jeho právnym zástupcom, jednak samotným navrhovateľom.
V dovolaní uviedol, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) postupom „krajského súdu, ktorý nenapravil vady konania, ani sa s nimi
nevyporiadal, a to jednak v procesnej časti, keď nedostatočným spôsobom rozhodoval
o návrhu na prerušenie konania a arbitrárnym rozhodnutím, keď sa vôbec nezaoberal
podstatou sporu, ale len tým ako odôvodniť zamietnutie návrhu“. Navrhovateľ poukázal na to,
ţe „27.10.2011 mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie na deň 30.11.2011 Vzhľadom
k tomu, ţe sa o návrhu na prerušenie konania nerozhodlo a nevedel, ako sa má zariadiť, podal
4.11.2011 ţiadosť o odročenie termínu pojednávania. V ţiadosti uviedol nové okolnosti
s vecou súvisiace a najmä tieţ informoval súd, ţe v prípade, ţe by ţiadosti o odročenie
termínu pojednávania nevyhovel, ţiada o informáciu v tejto veci aby sa mohol dať právne
zastúpiť. Ţiadna informácia ohľadne prerušenia konania ani ohľadne odročenia pojednávania
mu doručená nebola. Pojednávania sa nezúčastnil z dôvodu, ţe nevedel, či si má zabezpečiť
právne zastúpenie, čo by bolo nevyhnutné v tom prípade, ak by sa vo veci konalo. V prípade,
ţe by sa vo veci nekonalo a prišiel by na pojednávanie s právnikom, mal by s tým spojené
veľké náklady. Spôsobom konania súdu bol zbavený moţnosti právneho zastúpenia“.
V ďalšom uviedol, ţe jeho dovolanie je prípustné tieţ preto, lebo rozhodnutia súdov niţších
stupňov sú arbitrárne. Vytkol im tieţ, ţe vec nesprávne právne posúdili [„vlastne rozhodovali
najmä o základe nároku v prejednávanej veci a nezaoberali sa samotnými výpočtami“,
nesprávny je ich záver, ţe v konaní nebol preukázaný vznik škody, neujasnili
si, či navrhovateľovi ide o náhradu škody vo výške zodpovedajúcej poplatku z omeškania
alebo úroku z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), nesprávne sú tieţ ich závery
o povahe právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje nárok na náhradu škody (verejnoprávny
alebo súkromnoprávny vzťah), rovnako o tom, ţe dôchodková dávka nie je dlh odporkyne
voči občanovi (ale zákonné peňaţné plnenie a Sociálna poisťovňa je len platobné miesto
na jeho vyplácanie) a ţe nárok bol uplatnený predčasne]. Z týchto dôvodov ţiadal napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru odporkyne, ktorý uviedla vo vyjadrení k dovolaniu, je napadnutý
rozsudok vecne správny. V konaní boli rešpektované všetky procesné oprávnenia
navrhovateľa a postupom súdov mu nebola odňatá moţnosť konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ţiadala preto procesne neprípustné dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku
je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania navrhovateľa z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý
nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci
dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
2. Dovolanie navrhovateľa by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo
k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,
R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa
preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Navrhovateľ tvrdí, ţe súdy mu odňali moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle
§ 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.1. Za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. povaţoval dovolateľ
to, ţe postupom súdov „bol zbavený moţnosti právneho zastúpenia“. V súvislosti s tým
poukázal na priebeh konania po doručení predvolania na pojednávanie. O pojednávaní, termín
ktorého stanovil súd na 30. november 2011, bol navrhovateľ upovedomený 27. októbra 2011
(viď doručenku pripojenú k č.l. 38 spisu). Navrhovateľ poţiadal súd o odročenie tohto
pojednávania (jeho ţiadosť bola súdu doručená 9. novembra 2011) s odôvodnením, ţe v tejto
veci navrhol prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Pre prípad, ţe súd návrhu
na odročenie pojednávania nevyhovie, ţiadal podať včasnú informáciu „vzhľadom
aj na eventuálnu moţnosť právneho zastúpenia v predmetnej veci“.
Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní,
aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého
účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd podčiarkuje povinnosť účastníka konania
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a dbať na pokyny súdu (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Skutočnosť, ţe účastník nesplní (neplní) túto povinnosť, nebráni súdu pokračovať v konaní,
dokonca vec prejednať a rozhodnúť aj v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby
súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Ide o: a/ riadne predvolanie a b/ absenciu
ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu (o takú absenciu ide vtedy, keď
účastník konania buď vôbec nepoţiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie
pojednávania síce poţiada, avšak nepreukáţe existenciu dôleţitého dôvodu na odročenie
pojednávania). Pokiaľ súd za splnenia predpokladov uvedených v zákone uskutoční
pojednávanie a na ňom rozhodne vo veci samej, nemoţno postup súdu označiť za odňatie
moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vo všeobecnosti platí, ţe dôleţitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná ţiadosť
o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), skúma súd z hľadiska okolnosti, ktorú uviedol
ţiadateľ. V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe navrhovateľ o odročenie pojednávania
poţiadal s odôvodnením, ţe krátko predtým navrhol súdu prerušiť konanie do právoplatného
skončenia konania v inej veci (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Samo podanie návrhu
na prerušenie konania ale nie je dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania. Navrhovateľ
si to podľa všetkého uvedomil, lebo sám v ţiadosti o odročenie pojednávania pripustil
moţnosť, ţe súd nebude povaţovať podanie návrhu na prerušenie konania za dostatočný
dôvod pre odročenie pojednávania. Pre tento prípad poţiadal súd, aby ho o tom informoval
„vzhľadom na eventuálnu moţnosť právneho zastúpenia“. Súd prvého stupňa navrhovateľovi
takú informáciu nepodal a vec prejednal a rozhodol 30. novembra 2011 na nariadenom
pojednávaní bez účasti navrhovateľa.
Z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. je významné, ţe súd vytvoril navrhovateľovi
primeranú moţnosť dostaviť sa na pojednávanie. Otázka, či súd mal alebo nemal informovať
navrhovateľa ešte pred uskutočnením pojednávania o predbeţnom posúdení opodstatnenosti
navrhovateľovho návrhu na prerušenie konania (resp. či mal do pojednávania o tomto návrhu
navrhovateľa rozhodnúť a rozhodnutie mu doručiť), je z pohľadu uvedeného ustanovenia
právne bezvýznamná. Pokiaľ navrhovateľ nebol súdom informovaný o odročení
pojednávania, mal vychádzať z toho, ţe súd nič nezmenil na tom, ţe sa bude pojednávať
v (pôvodnom) termíne, o ktorom uţ bol navrhovateľ upovedomený. Zo spisu vyplýva, ţe
navrhovateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby si rozmyslel, či sa vzhľadom
na neodročenie pojednávania (ne)dostaví na pojednávanie, ako aj na to, aby zváţil,
či niektorému z advokátov (ne)udelí plnú moc na jeho zastupovanie v predmetnom konaní
alebo či prípadne (ne)poţiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre konanie
z radov advokátov.
V postupe súdu nemoţno za týchto okolností vidieť „zbavenie moţnosti právneho
zastúpenia“ (resp. odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.).
2.2. Podľa názoru dovolateľa mu bola moţnosť pred súdom konať odňatá tieţ tým, ţe
rozhodnutia súdov nie sú dostatočne preskúmateľné.
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého
vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej
veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v ţiadnej ním prejednávanej veci)
nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy dôsledne a bezvýnimočne zastával
názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013,
3 Cdo 18/2013). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa
ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí
ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998
(viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 14/2014 a I. ÚS 64/2014).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, ţe „sa väčšinovým názorom svojich
senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 ísm. b/ O.s.p.“.
I keby teda námietka navrhovateľa o nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti) napadnutého
rozhodnutia bola opodstatnená, týkala by sa okolnosti, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá,
lebo nejde o vadu konania v zmysle § 237 O.s.p., ani znak (vlastnosť) uznesenia, so zreteľom
na ktorý by bolo dovolanie prípustné podľa § 239 O.s.p.
2.3. Dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzuje tieţ
z postupu „krajského súdu, ktorý nenapravil vady konania ani sa s nimi nevyporiadal,
a to jednak v procesnej časti, keď nedostatočným spôsobom rozhodoval o návrhu
na prerušenie konania a arbitrárnym rozhodnutím, keď sa vôbec nezaoberal podstatou sporu,
ale len tým ako odôvodniť zamietnutie návrhu“.
Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie ( § 219), ani na jeho zrušenie ( § 221 ods. 1). Odvolací súd
rozhodnutie zruší, len ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát, h/ súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, i/ sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody,
pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali, j/ bol odvolacím súdom
schválený zmier (§ 221 O.s.p.).
Vyššie uvedená argumentácia dovolateľa sa týka predovšetkým údajnej
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (k tomu viď bod 2.2. tohto uznesenia
najvyššieho súdu). Takto formulované námietky ale dopadajú tieţ na otázku vecnej správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (k právnemu posúdeniu veci viď body 3. a 4.).
3. Pokiaľ navrhovateľ namieta, ţe odvolací súd nerozhodol procesne správnym
spôsobom (nemal aplikovať ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p., ale buď § 220 alebo
§ 221 O.s.p.) a spochybňuje aj správnosť viacerých právnych záverov súdov o povahe vzťahu,
z ktorého je vyvodzovaný navrhovateľom uplatnený nárok, a pokiaľ tvrdí, ţe súdy „vlastne
rozhodovali najmä o základe nároku v prejednávanej veci a nezaoberali sa samotnými
výpočtami“, pričom zaujali nesprávny názor, ţe v konaní nebol preukázaný vznik škody
a dôchodková dávka nie je dlhom odporkyne voči občanovi, ale ide o zákonné peňaţné
plnenie a Sociálna poisťovňa je len platobným miestom na jeho vyplácanie, resp. ţe si súdy
vôbec neujasnili, či mu v konaní ide o náhradu škody vo výške zodpovedajúcej poplatku
z omeškania alebo úroku z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), namieta
nesprávnosť právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe
ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012
a tieţ napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe navrhovateľ uvedený
dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
4. Pre prípad, ţe dovolateľ namieta aj neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť
skutkových záverov súdov, dovolací súd uvádza, ţe neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových
zistení súdov, ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môţe zakladať (nanajvýš) tzv. inú
vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nemá
za následok niektorú z vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p.
5. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľa z § 238 a § 237 O.s.p.
nemoţno vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, ţe jeho opravný prostriedok je procesne
neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporkyni
náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na jej priznanie
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. mája 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková