Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 64/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. M., zastúpenej advokátkou Mgr. Jankou Krakovskou,

Čajakova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

322/2012 zo 14. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013

doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Jankou

Krakovskou, Čajakova 1, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:

„Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd... rozsudkom sp. zn. -483

() zo dňa 26. 6. 2012 v konaní o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľky

sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice okolie, sp. zn.: -421

zo dňa 26. marca 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom, č. k. -458 zo dňa

1. júla 2011 rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí

žaloby v prevyšujúcej časti za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2004, t. j. nad priznanú sumu

533,89 €.

II. Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí žaloby

v prevyšujúcej časti nároku na náhradu straty na zárobku za obdobie od 1. 8. 2004

do 31. 12. 2009 tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke ešte 2.178,81 €.

V prevyšujúcej zamietavej časti za toto obdobie, t j. nad celkovo priznanú sumu

5.758,57 €... potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

III. Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti nároku na náhradu

straty na zárobku od 1. 1. 2010 do budúcna tak, že odporca je povinný zaplatiť

navrhovateľke náhradu straty na zárobku od 1. 1. 2010 do 30. 6. 2012 vo výške 3.219,26 €

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a od 1. 7. 2012 do budúcna 110,90 € mesačne, vždy

do 15-teho dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky počnúc právoplatnosťou rozsudku.

V prevyšujúcej zamietavej časti za toto obdobie potvrdzuje rozsudok v spojení

s dopĺňacím rozsudkom.

IV. Zrušuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch o úrokoch

z omeškania a trovách konania účastníkov a štátu a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľka... podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... čo do výroku I.,

II., III., na Najvyšší súd z dôvodu, že v konaní pred Krajským súdom... ako aj Okresným

súdom... došlo k vade uvedenej v ustanovení ,

že v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným súdom Košice okolie došlo

v zmysle k vade, ktorá zakladá dovolací dôvod podľa ,

ktorá mala v dôsledku inej vady za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože sa

premietla do výroku vydaného rozsudku, ako aj v tom, že rozhodnutie spočíva v neúplnom

zistení skutkového stavu a v nesprávnom právnom posúdení, pričom prípustnosť dovolania

sťažovateľka oprela aj o ustanovenia

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. mája 2013 dovolanie

sťažovateľky ako procesné neprípustné odmietol...

Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku zmeny a potvrdenia rozhodnutia v časti, kde bolo

rozhodnuté v jej prospech, nemôže byť bez ďalšieho, posúdené v rozpore s ust. § 238 ods. 1

a len preto, že došlo k čiastočnému vyhoveniu odvolaniu žalobkyne...

Zároveň Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o prípustností dovolania v rámci

odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že dovolateľka – sťažovateľka vady konania v § 237

nenamietala. Táto konštatácia Najvyššieho súdu sa nezakladá na pravde

a z uvedeného usudzujúc, že Najvyšší súd sa dovolaním vôbec dôsledne nezaoberal, pretože

z obsahu samotného dovolania je zrejmé, že procesné vady konania v boli

dovolateľkou – sťažovateľkou podrobne vyšpecifikované v rámci dovolania. Týmto svojím

postupom tak Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na arbitrárnosti, odmietol sťažovateľke

prístup k súdu a spravodlivosti, porušujúc jej základné právo na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie zneužijúc zákonných obmedzení prístupu k súdu...

Najvyšší súd sa svojim rozhodnutím odchýlil od zákona, pričom výklad § 238 ods. 1

postavil na záveroch, ktoré idú nad rámec zákona, čo skutočne viedlo

k neprípustnému zúženiu práva sťažovateľky na prístup k dovolaciemu súdu. Na jednej

strane dovolací súd pripustil že došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia odvolacím

súdom, ale na druhej strane dovolací súd neakceptoval túto skutočnosť ako fakt v zmysle

len preto, že zmeňujúci výrok prvostupňového súdu nebol vydaný

v neprospech sťažovateľky. Najvyšší súd tak nerešpektoval svoju povinnosť interpretovať

a aplikovať podmienky pripustenia dovolania tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva

na spravodlivý proces.

Okolnosti súdenej veci vyžadovali v záujme spravodlivej ochrany práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania ( ) už z ohľadom aj na Nález Ústavného

súdu SR vo veci invalidných dôchodkov a aplikácie nepravej retroaktivity aj starostlivejšie

preskúmanie sťažovateľkou tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom. Spravodlivosť...

je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také

riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné

s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení

().

Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní nevzal na vedomie, že sťažovateľka

dovolaním sleduje ochranu svojich subjektívnych práv, bez ohľadu na to, aký iný účel

konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku sleduje štát Tento účel nemôže prevážiť nad

ochranou subjektívnych práv sťažovateľky tak, že sa ochrana jej subjektívnych práv vôbec

nezabezpečí, keď došlo k zmene rozhodnutia a teda splneniu prípustnosti dovolania podľa

..

Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd sa pri rozhodovaní vo veci dopustil

nesprávneho právneho posúdenia veci, omylu pri aplikácii práva na správne zistený

skutkový stav, ktorého základom bolo a je nerešpektovanie zisteného pravdepodobného

zárobku...

Sťažovateľka... tvrdí, že tak ako v mnohých rozhodnutiach Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sa konštatuje, že nie je možné valorizovať už valorizovanú náhradu

za stratu na zárobku, rovnako tak nie je možné meniť súdom určený pravdepodobný

zárobok, aby sa z neho v neskoršom období opätovne vypočítal nový pravdepodobný

zárobok

V danom prípade krajský súd postupoval úplne naopak, čo sme namietali aj

v dovolaní k Najvyššiemu súdu...

Sťažovateľka... opätovne poukazuje, že o výške straty na zárobku v sume 3 769 Sk

(po odpočte spoluviny 3 416 Sk) k dátumu 1. 10. 1993 bolo právoplatne rozhodnuté OS

Košice okolie sp. zn.: -201 zo dňa 27. 2. 2006, a z nej bolo a je potrebné aj

vychádzať...

Vydaniu rozhodnutia tak predchádzal taký postup krajského súdu, ktorý možno

označiť za nezákonný, pričom táto nezákonnosť sa prejavila nerešpektovaním základného

práva sťažovateľky a tento nedostatok je premietnutý v napadnutom rozhodnutí dovolaním,

potom týmto napadnutým rozhodnutím je porušené základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu upravené v .“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky A. M. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 14. mája 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

14. mája 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

v sume 275,94 eur (2 x 130,16 eur + 2 x 7,81 eur rež. paušál) na účet jej právneho zástupcu

Mgr. Janky Krakovskej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým

najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné. Sťažovateľka vidí porušenie svojich

označených práv „v reštriktívnom poňatí prípustnosti a dôvodnosti dovolania Najvyšším

súdom ako aj nesprávnom výklade a “.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej len „OSP“).

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

Sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č. k. -483 () z 26. júna 2012 uviedla: «Žalobkyňa má za to, že

v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným súdom Košice okolie došlo k vade

uvedenej v ustanovení (účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

Žalobkyňa má za to, že v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným

súdom Košice okolie došlo v zmysle k vade,

- ktorá zakladá dovolací dôvod podľa

- ktorá mala v dôsledku inej vady za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože

sa premietla do výroku vydaného rozsudku

- ako aj v tom, že rozhodnutie spočíva v neúplnom zistení skutkového stavu

a v nesprávnom právnom posúdení,

- pričom prípustnosť dovolania je daná v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1

„Podľa dovolanie je tiež prípustné

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej.“

a preto v zmysle ako aj v zmysle

ods. 1 podáva v zákonom stanovenej lehote 1 mesiaca odo

dňa jeho právoplatnosti, proti nemu nasledovné...

Odvolací súd nadviazal na nesprávne, nepreskúmateľné a zmätočné rozhodnutie

súdu prvého stupňa a aj napriek tomu, že čiastočne žalobe vyhovel a vecne zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahradil ho svojím iným (rozdielnym)

rozhodnutím o veci samej, napriek tomu vydal nesprávne, zmätočné a nepreskúmateľné

rozhodnutie.

Podobne ako v prípade súdu prvého stupňa, aj odvolací súd nedostatočne zistil

skutkový stav a následne vec nesprávne posúdil. Ako základ nesprávneho rozhodnutia

vo veci sa „prenáša“ pôvodný pravdepodobný zárobok vo výške 3 769 Sk /t. j. 125,11 EUR/

- (po odpočte spoluviny 3 416 Sk, t. j. 113,40 EUR) k dátumu 1. 10. 1993, pričom

valorizáciou v zmysle výpočtového mechanizmu podľa platného právneho poriadku

a uplatňovaného zo strany Alllanz-Slovenská poisťovňa a. s., táto suma dosiahla výšku

10 Sk, t. j. 344,77 EUR a po odpočte spoluviny 10 %, táto suma je vo výške 310,30

EUR.

Keďže výška invalidného dôchodku žalobkyne k 1. 1. 2004 vo výške 162,58 EUR nie

mínus

je sporná, je tu daný dôkaz, že 310,30 162,58 = 147,72 EUR.

Podrobný výpočet valorizácie bol súdu predložený v procesnom podaní ako aj

odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku, pričom už uvedená suma 147,72 EUR vypočítaná

k 1. 1. 2004 po odpočte spoluviny a odpočte invalidného dôchodku je dôkazom k odvolacím

súdom priznanej náhrade do budúcnosti v roku 2012 vo výške 110,90 EUR, že takéto

rozhodnutie nemôže byť správne a zákonné, pre vyššie uvedené dôvody musí byť zrušené.

Z obsahu napadaného rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil aj

so zmätočným znaleckým posudkom aplikujúcim na raz zistený pravdepodobný zárobok

znova § 57 zákona o sociálnom poistení a metodiku zákona 1/80 podľa § 89, pokles

pracovnej schopnosti v rozsahu 71 % (nesprávna aplikácia § 71), a následne nový výpočet

pravdepodobného zárobku podľa (strana 4 znaleckého posudku).

Zo strany znalca sa nesprávne pracovalo s časovými hľadiskami, priemernou mzdou

v národnom hospodárstve, ktoré spolu s nesprávnou aplikáciou postupov podľa zákona

č. sa protizákonne opakovane upravil pravdepodobný zárobok (3 769 Sk)

o ktorom už raz súd právoplatne rozhodol.

Odkaz odvolacieho súdu na rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -308 z 27. 3. 2007 nemôže na celej veci nič zmeniť, keď z jeho obsahu

jednoznačne vyplýva nesprávne zistenie skutkového stavu ako aj nesprávne právne

posúdenie veci, zvlášť v spojení s postupmi v zmysle zákona o sociálnom poistení ako

napríklad aplikácia § 89, 1/80, či tvrdenie o nutnosti poznania denného vymeriavacieho

základu alebo potrebe poznať mieru poklesu pracovnej schopnosti. Následne ide

o nesprávne úvahy a aplikáciu § 54, § 57 a § 84 zákona o sociálnom poistení, pretože ich

aplikáciou tieto ustanovenia menia a zrušujú právne vzťahy, ktoré vznikli do 31. decembra

2003, t. j. pred účinnosťou a preto takéto postupy sú v rozpore

minimálne s , , a .

Uvedeným konaním dochádza k porušeniu princípov materiálneho právneho štátu,

medzi ktoré patrí aj právna istota.

„Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach

vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila

po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 10. 11. 2011, sp. zn. -19)

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. 7. 2010,

sp. zn. )

Z pohľadu žalobkyne ide o tak závažný jav, že je nutné v tejto situácii poukázať aj

na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa týka javu, a to rozpornosti

a protirečivosti rozhodovacej činnosti súdov. Inými slovami situácie, kedy súd v dvoch

obdobných veciach rozhodne odlišne – v jednom prípade žalobe vyhovie a v druhom,

skutkovo rovnakom prípade, žalobu zamietne. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku

vo veci Beian v. Rumunsko (č. 1) zo dňa 6. decembra 2007 rozhodol, že vzájomne

si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru

o ochrane ľudských práv.

Žalobkyňa tvrdí, že tak ako v mnohých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa konštatuje, že nie je možné valonzovať už valorizovanú náhradu za stratu

na zárobku, rovnako tak nie je možné meniť súdom určený pravdepodobný zárobok aby sa

z neho v neskoršom období opätovne vypočítal nový pravdepodobný zárobok.

Súčasne žalobkyňa tvrdí, že ak valorizačný mechanizmus v období do 31. 12. 2003

určil výšku straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, potom jej takto určená

suma vo výške 10 386.51,- Sk, t. j. 344,77 EUR a po odpočte spoluviny 10 %, táto suma je

vo výške 310,30 EUR musí patriť aj po 1. 1. 2004 „a to v sume, v akej patrili

do 31. decembra 2003“. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

Z dôvodu podobnosti veci žalobkyňa poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa 31. 1. 2012 a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa 26. 3. 2009, ktoré majú spoločný znak

rozhodnutia „a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003“.

Žalobkyňa poukazuje aj na to, že napadla nesprávnosť vypracovaného znaleckého

posudku a z dôvodu zistenia rozhodných skutočnosti navrhovala nové znalecké

dokazovanie. Znalecký posudok, ktorý mal odstrániť rozpory vypracovaný v roku 2009 ich

však ešte viac prehĺbil a svojím zmätočným obsahom bol základom pre vydanie viacerých

nesprávnych, zmätočných, nezákonných a nepreskúmateľných rozhodnutí súdov prvého i

druhého stupňa.»

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd k jednotlivým dovolacím

dôvodom sťažovateľky uviedol: „Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým

nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je

dotknutý princíp nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli

právoplatnosť. Dovolaním preto možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu, len pokiaľ to zákon výslovne pripúšťa (viď ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je

prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej ( ). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu

rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého

stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci

posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva

a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie

veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne

konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre

posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne,

hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale

obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého

stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili

odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú

odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ,

odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako

(zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (už skôr) vysloveného v tejto

veci (viď ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak dovolací súd vyslovil vo

výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide, o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Žalobkyňa dovolaním napadla viaceré výroky rozsudku odvolacieho súdu, preto

dovolací súd otázku prípustnosti dovolania proti jednotlivými výrokom riešil samostatne...

Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.

Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje

(len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu

vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna

prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami až , určujúcimi

podmienky, v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné).

Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho

dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný

dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne

napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť,

že rozhodnutím odvolacieho súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý

a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery.

Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o oboch

stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej); posúdenie subjektívnej

prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti

dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie, je z určitého dôvodu

subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236

až

V danom prípade sú dovolaním napadnuté aj výroky rozsudku odvolacieho súdu,

ktorými bol zmenený prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcich častiach tak,

že 1/ žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu za stratu na zárobku za obdobie

od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 ešte vo výške 2 178,81 (súd prvého stupňa

žalobkyni priznal 3 579,76 €), 2/ žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu

za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2010 vo výške 105,46 € mesačne,

od 1. januára 2011 vo výške 107,36 € mesačne a od 1. januára 2012 vo výške 110,90 €

mesačne do budúcna oproti súdom prvého stupňa priznanej náhrady 84,17 € mesačne.

Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať na zreteľ to, že

žalobkyňa z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce) nemôže byť

negatívne dotknutá rozhodnutím, ktorým bolo vyhovené jej žalobe nad sumy priznané

súdom prvého stupňa. Keďže v danom prípade dovolateľka po (rozhodujúcej) procesnej

stránke nebola negatívne dotknutá napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska

jej týmto výrokom nebola spôsobená ujma na jej pomeroch, v uvedenom rozsahu je teda

dovolanie podané tým, kto na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku nie je

subjektívne oprávnený. Preto dovolací súd dovolanie žalobkyne smerujúce proti vyššie

označeným výrokom 1/, 2/ rozsudku odvolacieho súdu odmietol ( v

spojení s )...

Dovolanie žalobkyne v častiach smerujúcich proti výrokom, ktorými odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa zamietajúci žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala

1/ priznania náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2004

nad súdom prvého stupňa priznanú sumu 533,89 €, 2/ priznania náhrady za stratu

na zárobku za obdobie od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 nad súdom prvého stupňa

a odvolacím súdom priznanú sumu 5 758,57 € (3 579,76 + 2 178,81), 3/ priznania náhrady

za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2010 do budúcna nad odvolacím súdom

priznanú sumu 105,46 € mesačne od 1. januára 2010, 107,36 € mesačne od 1. januára

2011, 110,90 € mesačne od 1. januára 2012 do budúcna, potvrdil, podáva osoba

(subjektívne) oprávnená podať dovolanie proti uvedeným výrokom, ale smeruje proti

rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

Prípustnosť dovolania proti uvedeným výrokom rozsudku odvolacieho súdu nemožno

vyvodiť z ani z (viď dôvody uvedené vyššie). Pre

úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané ( ). Z týchto

dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne. nie je podľa § 238 ods. 1

až 3 ani v tejto časti procesné prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v Dovolací súd preto

so zreteľom na skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že

z hľadiska nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii

určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle až e/ a

netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/

, ktorej existenciu vidí v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu,

spočívajúceho v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočne vyporiadal

s jej odvolacou námietkou, týkajúcou sa nesprávnosti pri určení pravdepodobného zárobku

prvostupňovým súdom, ako i zmätočnosti znaleckého posudku, z ktorého záverov súd prvého

stupňa pri rozhodovaní vychádzal.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávam,

vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie,

v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni

bolo niektoré z týchto práv odňaté, prípustnosť dovolania preto ani z uvedeného

ustanovenia nemožno vyvodiť.

Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

(tzv. nepreskúmateľnosť), na ktorom dovolateľka prípustnosť dovolania založila, nie je

vadou konania podľa Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej

procesnej vady konania v zmysle (porovnaj rozsudok

najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. , uverejnený v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto

procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd len

pre úplnosť dodáva, že kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je

splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní teda nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II.

ÚS 78/05).

Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného

dokazovania znalcom Ing. Ciprom. V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu

z 28. februára 2011 sp. zn. z 31. marca 2011 sp. zn. ).

Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa

v ňom nevykonáva ( ), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha

prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Pre úplnosť treba dodať, že

nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je

dovolanie procesné prípustné – viď až c/ ).

Dovolateľka namietala i správnosť právnych záverov zaujatých súdmi nižších

stupňov, teda nesprávne právne posúdenie veci ( ). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantný dovolací dôvod vtom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú v . , ani

znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci

prípustnosť dovolania. Keďže žalobkyňou bol tento dovolací dôvod uplatnený y dovolaní,

ktoré nie je procesné. prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok

posúdeniu z hľadiska správnosti y ňom zaujatých právnych záverov. Pre úplnosť dodáva,

že názor, v zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou

uvedenou v , je zhodne zastavaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu (viď napríklad R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobkyne podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesné neprípustné. So zreteľom na to jej mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa v spojení s , ako

smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne

neprípustné, pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími

námietkami sťažovateľky.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo považuje dovolanie podané

sťažovateľkou za procesne neprípustné, a argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu

porušenie a dohovoru ústavný súd vyhodnotil ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným

porušením označeného práva.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti) o nesprávnom

výpočte výšky pravdepodobného zárobku ako základu pre výpočet výšky náhrady škody

na zdraví.

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014