Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 64/2014
PDF · 272.44 KB
No categories available
I. ÚS 64/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. M., zastúpenej advokátkou Mgr. Jankou Krakovskou,
Čajakova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
322/2012 zo 14. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013
doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Jankou
Krakovskou, Čajakova 1, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 322/2012
zo 14. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:
„Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd... rozsudkom sp. zn. 6Co/269/2011-483
(6Co 272/2011) zo dňa 26. 6. 2012 v konaní o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľky
sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice okolie, sp. zn.: 7 C 346/1996-421
zo dňa 26. marca 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom, č. k. 7C 346/1996-458 zo dňa
1. júla 2011 rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2004, t. j. nad priznanú sumu
533,89 €.
II. Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti nároku na náhradu straty na zárobku za obdobie od 1. 8. 2004
do 31. 12. 2009 tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke ešte 2.178,81 €.
V prevyšujúcej zamietavej časti za toto obdobie, t j. nad celkovo priznanú sumu
5.758,57 €... potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.
III. Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti nároku na náhradu
straty na zárobku od 1. 1. 2010 do budúcna tak, že odporca je povinný zaplatiť
navrhovateľke náhradu straty na zárobku od 1. 1. 2010 do 30. 6. 2012 vo výške 3.219,26 €
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a od 1. 7. 2012 do budúcna 110,90 € mesačne, vždy
do 15-teho dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky počnúc právoplatnosťou rozsudku.
V prevyšujúcej zamietavej časti za toto obdobie potvrdzuje rozsudok v spojení
s dopĺňacím rozsudkom.
IV. Zrušuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch o úrokoch
z omeškania a trovách konania účastníkov a štátu a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Sťažovateľka... podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... čo do výroku I.,
II., III., na Najvyšší súd z dôvodu, že v konaní pred Krajským súdom... ako aj Okresným
súdom... došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,
že v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným súdom Košice okolie došlo
v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. k vade, ktorá zakladá dovolací dôvod podľa § 237 O. s. p.,
ktorá mala v dôsledku inej vady za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože sa
premietla do výroku vydaného rozsudku, ako aj v tom, že rozhodnutie spočíva v neúplnom
zistení skutkového stavu a v nesprávnom právnom posúdení, pričom prípustnosť dovolania
sťažovateľka oprela aj o ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 322/2012 zo 14. mája 2013 dovolanie
sťažovateľky ako procesné neprípustné odmietol...
Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku zmeny a potvrdenia rozhodnutia v časti, kde bolo
rozhodnuté v jej prospech, nemôže byť bez ďalšieho, posúdené v rozpore s ust. § 238 ods. 1
O. s. p. a § 237 O. s. p. len preto, že došlo k čiastočnému vyhoveniu odvolaniu žalobkyne...
Zároveň Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o prípustností dovolania v rámci
odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že dovolateľka – sťažovateľka vady konania v § 237
O. s. p. nenamietala. Táto konštatácia Najvyššieho súdu sa nezakladá na pravde
a z uvedeného usudzujúc, že Najvyšší súd sa dovolaním vôbec dôsledne nezaoberal, pretože
z obsahu samotného dovolania je zrejmé, že procesné vady konania v § 237 O. s. p. boli
dovolateľkou – sťažovateľkou podrobne vyšpecifikované v rámci dovolania. Týmto svojím
postupom tak Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na arbitrárnosti, odmietol sťažovateľke
prístup k súdu a spravodlivosti, porušujúc jej základné právo na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie zneužijúc zákonných obmedzení prístupu k súdu...
Najvyšší súd sa svojim rozhodnutím odchýlil od zákona, pričom výklad § 238 ods. 1
O. s. p. postavil na záveroch, ktoré idú nad rámec zákona, čo skutočne viedlo
k neprípustnému zúženiu práva sťažovateľky na prístup k dovolaciemu súdu. Na jednej
strane dovolací súd pripustil že došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia odvolacím
súdom, ale na druhej strane dovolací súd neakceptoval túto skutočnosť ako fakt v zmysle
§ 238 ods.1 O. s. p. len preto, že zmeňujúci výrok prvostupňového súdu nebol vydaný
v neprospech sťažovateľky. Najvyšší súd tak nerešpektoval svoju povinnosť interpretovať
a aplikovať podmienky pripustenia dovolania tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva
na spravodlivý proces.
Okolnosti súdenej veci vyžadovali v záujme spravodlivej ochrany práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania (§ 1 OSP) už z ohľadom aj na Nález Ústavného
súdu SR vo veci invalidných dôchodkov a aplikácie nepravej retroaktivity aj starostlivejšie
preskúmanie sťažovateľkou tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom. Spravodlivosť...
je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také
riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné
s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení
Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní nevzal na vedomie, že sťažovateľka
dovolaním sleduje ochranu svojich subjektívnych práv, bez ohľadu na to, aký iný účel
konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku sleduje štát Tento účel nemôže prevážiť nad
ochranou subjektívnych práv sťažovateľky tak, že sa ochrana jej subjektívnych práv vôbec
nezabezpečí, keď došlo k zmene rozhodnutia a teda splneniu prípustnosti dovolania podľa
Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd sa pri rozhodovaní vo veci dopustil
nesprávneho právneho posúdenia veci, omylu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav, ktorého základom bolo a je nerešpektovanie zisteného pravdepodobného
zárobku...
Sťažovateľka... tvrdí, že tak ako v mnohých rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sa konštatuje, že nie je možné valorizovať už valorizovanú náhradu
za stratu na zárobku, rovnako tak nie je možné meniť súdom určený pravdepodobný
zárobok, aby sa z neho v neskoršom období opätovne vypočítal nový pravdepodobný
zárobok
V danom prípade krajský súd postupoval úplne naopak, čo sme namietali aj
v dovolaní k Najvyššiemu súdu...
Sťažovateľka... opätovne poukazuje, že o výške straty na zárobku v sume 3 769 Sk
(po odpočte spoluviny 3 416 Sk) k dátumu 1. 10. 1993 bolo právoplatne rozhodnuté OS
Košice okolie sp. zn.: 7C/346/1996-201 zo dňa 27. 2. 2006, a z nej bolo a je potrebné aj
vychádzať...
Vydaniu rozhodnutia tak predchádzal taký postup krajského súdu, ktorý možno
označiť za nezákonný, pričom táto nezákonnosť sa prejavila nerešpektovaním základného
práva sťažovateľky a tento nedostatok je premietnutý v napadnutom rozhodnutí dovolaním,
potom týmto napadnutým rozhodnutím je porušené základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky A. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 322/2012 zo dňa 14. mája 2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 322/2012 zo dňa
14. mája 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania
v sume 275,94 eur (2 x 130,16 eur + 2 x 7,81 eur rež. paušál) na účet jej právneho zástupcu
Mgr. Janky Krakovskej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým
najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné. Sťažovateľka vidí porušenie svojich
označených práv „v reštriktívnom poňatí prípustnosti a dôvodnosti dovolania Najvyšším
súdom ako aj nesprávnom výklade § 238 ods.1 O. s. p. a § 237 písm. f O. s. p.“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone.
Sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6 Co 269/2011-483 (6 Co 272/2011) z 26. júna 2012 uviedla: «Žalobkyňa má za to, že
v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným súdom Košice okolie došlo k vade
uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).
Žalobkyňa má za to, že v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným
súdom Košice okolie došlo v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. k vade,
- ktorá zakladá dovolací dôvod podľa § 237 O. s. p.
- ktorá mala v dôsledku inej vady za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože
sa premietla do výroku vydaného rozsudku
- ako aj v tom, že rozhodnutie spočíva v neúplnom zistení skutkového stavu
a v nesprávnom právnom posúdení,
- pričom prípustnosť dovolania je daná v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku „Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej.“
a preto v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku ako aj v zmysle § 238
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podáva v zákonom stanovenej lehote 1 mesiaca odo
dňa jeho právoplatnosti, proti nemu nasledovné...
Odvolací súd nadviazal na nesprávne, nepreskúmateľné a zmätočné rozhodnutie
súdu prvého stupňa a aj napriek tomu, že čiastočne žalobe vyhovel a vecne zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahradil ho svojím iným (rozdielnym)
rozhodnutím o veci samej, napriek tomu vydal nesprávne, zmätočné a nepreskúmateľné
rozhodnutie.
Podobne ako v prípade súdu prvého stupňa, aj odvolací súd nedostatočne zistil
skutkový stav a následne vec nesprávne posúdil. Ako základ nesprávneho rozhodnutia
vo veci sa „prenáša“ pôvodný pravdepodobný zárobok vo výške 3 769 Sk /t. j. 125,11 EUR/
- (po odpočte spoluviny 3 416 Sk, t. j. 113,40 EUR) k dátumu 1. 10. 1993, pričom
valorizáciou v zmysle výpočtového mechanizmu podľa platného právneho poriadku
a uplatňovaného zo strany Alllanz-Slovenská poisťovňa a. s., táto suma dosiahla výšku
10 386.51,- Sk, t. j. 344,77 EUR a po odpočte spoluviny 10 %, táto suma je vo výške 310,30
EUR.
Keďže výška invalidného dôchodku žalobkyne k 1. 1. 2004 vo výške 162,58 EUR nie
mínus
je sporná, je tu daný dôkaz, že 310,30 162,58 = 147,72 EUR.
Podrobný výpočet valorizácie bol súdu predložený v procesnom podaní ako aj
odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku, pričom už uvedená suma 147,72 EUR vypočítaná
k 1. 1. 2004 po odpočte spoluviny a odpočte invalidného dôchodku je dôkazom k odvolacím
súdom priznanej náhrade do budúcnosti v roku 2012 vo výške 110,90 EUR, že takéto
rozhodnutie nemôže byť správne a zákonné, pre vyššie uvedené dôvody musí byť zrušené.
Z obsahu napadaného rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil aj
so zmätočným znaleckým posudkom aplikujúcim na raz zistený pravdepodobný zárobok
znova § 57 zákona o sociálnom poistení a metodiku zákona 1/80 podľa § 89, pokles
pracovnej schopnosti v rozsahu 71 % (nesprávna aplikácia § 71), a následne nový výpočet
pravdepodobného zárobku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. (strana 4 znaleckého posudku).
Zo strany znalca sa nesprávne pracovalo s časovými hľadiskami, priemernou mzdou
v národnom hospodárstve, ktoré spolu s nesprávnou aplikáciou postupov podľa zákona
č. 461/2003 Z. z. sa protizákonne opakovane upravil pravdepodobný zárobok (3 769 Sk)
o ktorom už raz súd právoplatne rozhodol.
Odkaz odvolacieho súdu na rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6 Co 453/2006-308 z 27. 3. 2007 nemôže na celej veci nič zmeniť, keď z jeho obsahu
jednoznačne vyplýva nesprávne zistenie skutkového stavu ako aj nesprávne právne
posúdenie veci, zvlášť v spojení s postupmi v zmysle zákona o sociálnom poistení ako
napríklad aplikácia § 89, 1/80, či tvrdenie o nutnosti poznania denného vymeriavacieho
základu alebo potrebe poznať mieru poklesu pracovnej schopnosti. Následne ide
o nesprávne úvahy a aplikáciu § 54, § 57 a § 84 zákona o sociálnom poistení, pretože ich
aplikáciou tieto ustanovenia menia a zrušujú právne vzťahy, ktoré vznikli do 31. decembra
2003, t. j. pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z. a preto takéto postupy sú v rozpore
minimálne s čl. 1, čl. 2, a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Uvedeným konaním dochádza k porušeniu princípov materiálneho právneho štátu,
medzi ktoré patrí aj právna istota.
„Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach
vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila
po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10. 11. 2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19)
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. 7. 2010,
sp. zn. 5 Cdo 106/2010)
Z pohľadu žalobkyne ide o tak závažný jav, že je nutné v tejto situácii poukázať aj
na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa týka javu, a to rozpornosti
a protirečivosti rozhodovacej činnosti súdov. Inými slovami situácie, kedy súd v dvoch
obdobných veciach rozhodne odlišne – v jednom prípade žalobe vyhovie a v druhom,
skutkovo rovnakom prípade, žalobu zamietne. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku
vo veci Beian v. Rumunsko (č. 1) zo dňa 6. decembra 2007 rozhodol, že vzájomne
si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru
o ochrane ľudských práv.
Žalobkyňa tvrdí, že tak ako v mnohých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sa konštatuje, že nie je možné valonzovať už valorizovanú náhradu za stratu
na zárobku, rovnako tak nie je možné meniť súdom určený pravdepodobný zárobok aby sa
z neho v neskoršom období opätovne vypočítal nový pravdepodobný zárobok.
Súčasne žalobkyňa tvrdí, že ak valorizačný mechanizmus v období do 31. 12. 2003
určil výšku straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, potom jej takto určená
suma vo výške 10 386.51,- Sk, t. j. 344,77 EUR a po odpočte spoluviny 10 %, táto suma je
vo výške 310,30 EUR musí patriť aj po 1. 1. 2004 „a to v sume, v akej patrili
do 31. decembra 2003“. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.
Z dôvodu podobnosti veci žalobkyňa poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn.: 6 So 11/2011 zo dňa 31. 1. 2012 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 Cdo 81/2007 zo dňa 26. 3. 2009, ktoré majú spoločný znak
rozhodnutia „a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003“.
Žalobkyňa poukazuje aj na to, že napadla nesprávnosť vypracovaného znaleckého
posudku a z dôvodu zistenia rozhodných skutočnosti navrhovala nové znalecké
dokazovanie. Znalecký posudok, ktorý mal odstrániť rozpory vypracovaný v roku 2009 ich
však ešte viac prehĺbil a svojím zmätočným obsahom bol základom pre vydanie viacerých
nesprávnych, zmätočných, nezákonných a nepreskúmateľných rozhodnutí súdov prvého i
druhého stupňa.»
V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd k jednotlivým dovolacím
dôvodom sťažovateľky uviedol: „Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým
nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je
dotknutý princíp nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli
právoplatnosť. Dovolaním preto možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, len pokiaľ to zákon výslovne pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu
rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého
stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci
posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva
a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie
veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne
konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre
posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne,
hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale
obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého
stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili
odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú
odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ,
odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako
(zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (už skôr) vysloveného v tejto
veci (viď § 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak dovolací súd vyslovil vo
výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide, o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Žalobkyňa dovolaním napadla viaceré výroky rozsudku odvolacieho súdu, preto
dovolací súd otázku prípustnosti dovolania proti jednotlivými výrokom riešil samostatne...
Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.
Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje
(len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu
vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna
prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O. s. p., určujúcimi
podmienky, v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné).
Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho
dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný
dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne
napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť,
že rozhodnutím odvolacieho súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý
a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery.
Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o oboch
stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej); posúdenie subjektívnej
prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti
dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie, je z určitého dôvodu
subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236
V danom prípade sú dovolaním napadnuté aj výroky rozsudku odvolacieho súdu,
ktorými bol zmenený prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcich častiach tak,
že 1/ žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu za stratu na zárobku za obdobie
od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 ešte vo výške 2 178,81 (súd prvého stupňa
žalobkyni priznal 3 579,76 €), 2/ žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu
za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2010 vo výške 105,46 € mesačne,
od 1. januára 2011 vo výške 107,36 € mesačne a od 1. januára 2012 vo výške 110,90 €
mesačne do budúcna oproti súdom prvého stupňa priznanej náhrady 84,17 € mesačne.
Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať na zreteľ to, že
žalobkyňa z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce) nemôže byť
negatívne dotknutá rozhodnutím, ktorým bolo vyhovené jej žalobe nad sumy priznané
súdom prvého stupňa. Keďže v danom prípade dovolateľka po (rozhodujúcej) procesnej
stránke nebola negatívne dotknutá napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska
jej týmto výrokom nebola spôsobená ujma na jej pomeroch, v uvedenom rozsahu je teda
dovolanie podané tým, kto na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku nie je
subjektívne oprávnený. Preto dovolací súd dovolanie žalobkyne smerujúce proti vyššie
označeným výrokom 1/, 2/ rozsudku odvolacieho súdu odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v
spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.)...
Dovolanie žalobkyne v častiach smerujúcich proti výrokom, ktorými odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zamietajúci žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala
1/ priznania náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2004
nad súdom prvého stupňa priznanú sumu 533,89 €, 2/ priznania náhrady za stratu
na zárobku za obdobie od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 nad súdom prvého stupňa
a odvolacím súdom priznanú sumu 5 758,57 € (3 579,76 + 2 178,81), 3/ priznania náhrady
za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2010 do budúcna nad odvolacím súdom
priznanú sumu 105,46 € mesačne od 1. januára 2010, 107,36 € mesačne od 1. januára
2011, 110,90 € mesačne od 1. januára 2012 do budúcna, potvrdil, podáva osoba
(subjektívne) oprávnená podať dovolanie proti uvedeným výrokom, ale smeruje proti
rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.
Prípustnosť dovolania proti uvedeným výrokom rozsudku odvolacieho súdu nemožno
vyvodiť z § 238 ods. 1 O. s. p. ani z § 238 ods. 3 O. s. p. (viď dôvody uvedené vyššie). Pre
úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Z týchto
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne. nie je podľa § 238 ods. 1
až 3 O. s. p. ani v tejto časti procesné prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto
so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že
z hľadiska § 237 O. s. p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii
určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej existenciu vidí v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu,
spočívajúceho v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočne vyporiadal
s jej odvolacou námietkou, týkajúcou sa nesprávnosti pri určení pravdepodobného zárobku
prvostupňovým súdom, ako i zmätočnosti znaleckého posudku, z ktorého záverov súd prvého
stupňa pri rozhodovaní vychádzal.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávam,
vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie,
v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni
bolo niektoré z týchto práv odňaté, prípustnosť dovolania preto ani z uvedeného
ustanovenia nemožno vyvodiť.
Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
(tzv. nepreskúmateľnosť), na ktorom dovolateľka prípustnosť dovolania založila, nie je
vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej
procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (porovnaj rozsudok
najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto
procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd len
pre úplnosť dodáva, že kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je
splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní teda nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II.
ÚS 78/05).
Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania znalcom Ing. Ciprom. V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu
z 28. februára 2011 sp. zn. 1 Cdo 85/2010 z 31. marca 2011 sp. zn. 2 Cdo 29/2011).
Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa
v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O. s. p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha
prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Pre úplnosť treba dodať, že
nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je
dovolanie procesné prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Dovolateľka namietala i správnosť právnych záverov zaujatých súdmi nižších
stupňov, teda nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantný dovolací dôvod vtom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237. O. s. p., ani
znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. Keďže žalobkyňou bol tento dovolací dôvod uplatnený y dovolaní,
ktoré nie je procesné. prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok
posúdeniu z hľadiska správnosti y ňom zaujatých právnych záverov. Pre úplnosť dodáva,
že názor, v zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou
uvedenou v § 237 O. s. p., je zhodne zastavaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu (viď napríklad R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobkyne podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesné neprípustné. So zreteľom na to jej mimoriadny opravný prostriedok
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p. ako
smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne
neprípustné, pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími
námietkami sťažovateľky.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo považuje dovolanie podané
sťažovateľkou za procesne neprípustné, a argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu
porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vyhodnotil ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným
porušením označeného práva.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti) o nesprávnom
výpočte výšky pravdepodobného zárobku ako základu pre výpočet výšky náhrady škody
na zdraví.
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014