Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/81/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. M., bývajúceho

v K., zastúpeného JUDr. M., ml., advokátom so sídlom v K., proti odporkyni Sociálnej

poisťovni, ústrediu, so sídlom v B., vo veci pobočky K., o náhradu škody, vedenej na

Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , o dovolaní odporkyni proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo 17. októbra 2006, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo 17. októbra 2006, sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Košice I

z 29. septembra 2005, č.k. -15 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

Po právoplatnosti tohto uznesenia vec bude postúpená Sociálnej poisťovni, ústrediu,

B.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 29. septembra 2005, č.k. -15

odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 639 576 Sk spolu s úrokmi

z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 30 456 Sk od 1. januára 2004 do zaplatenia, zo

sumy 30 456 Sk od 19. februára 2004 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 13. marca 2004 do

zaplatenia, vo výške 11 % ročne zo sumy 30 456 Sk od 8. apríla 2004 do zaplatenia, vo výške

10 % ročne zo sumy 30 456 Sk od 5. mája 2004 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 4. júna

2004 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 30 456 Sk od 7. júla 2004 do zaplatenia, zo

sumy 30 456 Sk od 4. augusta 2004 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 4. septembra 2004

do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 7. októbra 2004 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od

7. novembra 2004 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 30 456 Sk od 7. decembra 2004

do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 7. januára 2005 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od

7. februára 2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 30 456 Sk od 7. marca 2005 do

zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 7. apríla 2005 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 7. mája

2005 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 7. júna 2005 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od

7. júla 2005 do zaplatenia, zo sumy 30 456 Sk od 7. augusta 2005 do zaplatenia, a zo sumy

30 456 Sk od 7. septembra 2005 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. V prevyšujúcej časti, t.j. v časti, v ktorej navrhovateľ žiadal zaviazať odporkyňu

vyplácať mu do budúcnosti rentu vo výške 96 167 Sk, návrh zamietol. V časti, v ktorej

odporkyňa vzájomným návrhom žiadala zmeniť výšku úrazovej renty spätne s účinnosťou od

1. januára 2004 konanie zastavil. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy

konania na účet právneho zástupcu JUDr. M., ml. vo výške 72 190 Sk do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľovi, ktorý utrpel

pracovný úraz 3. októbra 1994, v konaní, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Košice II pod

sp. n. bol zamestnávateľ V., s.r.o. Košice zaviazaný platiť mu náhrada za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti vo výške 65 805,18 Sk mesačne za obdobie od 1.

septembra 1999 do budúcna po vykonaní zákonných zrážok. K plneniu straty na zárobku

pristúpil právny predchodca odporkyne a od 1. apríla 2002 odporkyňa ako univerzálny

sukcesor. Od 26. augusta 1998 navrhovateľ začal poberať invalidný dôchodok. Do 31.

decembra 2003 navrhovateľovi bola priznaná náhrada za stratu na zárobku vo výške 101 732

Sk mesačne, ktorá po odpočítaní invalidného dôchodku predstavovala 94 013 Sk, z ktorej

sumy bola v zmysle o daniach z príjmov zrážaná daň z príjmu;

vyplácaná suma predstavovala 65 711 Sk. Podľa názoru súdu prvého stupňa po nadobudnutí

účinnosti o sociálnom poistení od 1. januára 2004 ustanovenie

ods. 3 tohto

o dani z príjmov, účinného od 1. januára 2004 a navrhovateľovi aj od 1. januára 2004 patrila

náhrada za stratu na zárobku (po valorizácii) k 31. decembru 2003 v nezmenenej výške

101 732 Sk. Nárok navrhovateľa na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 O.z. považoval za

dôvodný, pretože odporkyňa rozhodla autonómne o vyplácaní úrazovej renty v krátenom

rozsahu. Za dôvodný považoval aj nárok na úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej

platnej právnej úprave. Nárok na vyplatenie úrazovej renty vo výške 103 418 Sk od 1. októbra

2005 do budúcna zamietol z dôvodu, že možno priznať iba zročné nároky. Rozhodnutie

o trovách konania odôvodnil

Krajský súd v Košiciach na odvolanie odporkyne rozsudkom zo 17. októbra 2006,

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j. vo

vyhovujúcom výroku ako aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Odporkyni

uložil povinnosť v lehote 3 dní nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume

22 628 Sk. Vzhľadom na rozdielne názory účastníkov k výkladu § 272 ods. 3 zákona

č. , t.j. v otázke, či výška renty má byť určovaná zo sumy vyplácanej do

31. decembra 2003 po zdanení alebo nie, odvolací súd pre zodpovedanie otázky, či aj po

1. januári 2004 má byť navrhovateľovi vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity, považoval potrebné definovať pojmy

v citovanom ustanovení, a to „v sume, v akej patrili do 31.12.2003“. Podľa názoru

odvolacieho súdu citovaný text zákona ( ) nie je možné

interpretovať tak, že slovíčko „patrili“ možno stotožniť so slovom „vyplácali“. Na základe

uvedeného výkladu odvolací súd dospel k záveru, že ak navrhovateľovi „.patrila“

k 31. decembru 2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri

uznaní invalidity v sume 94 013 Sk (101 732 Sk – 7 719 Sk) a naviac ak od 1. januára 2004

uvedená suma nepodlieha daňovej povinnosti [úrazová renta je oslobodená od dane z príjmov

( od. 2 písm. a/ )], niet zákonného ani logického dôvodu krátiť

uvedenú náhradu o daň z príjmu. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok

súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti potvrdil a zároveň pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie podľa § 238

ods. 3 Za otázku zásadného právneho významu považoval výklad textu

, a tiež zodpovedanie otázky, či po 1. januári 2004 patrí strata na

zárobku po skončení práceneschopnosti alebo uznaní invalidity bez dane z príjmov. Výrok

o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil v spojení s

Rozsudok krajského súdu napadla dovolaním odporkyňa, ktorá nesúhlasila s právnym

názorom súdov oboch stupňov, že navrhovateľovi má byť od 1. januára 2004 vyplácaná

úrazová renta, na ktorú bola transformovaná náhrada za stratu na zárobku, ktorú navrhovateľ

poberal do 31. decembra 2003, v sume pred jej zdanením. Trvala na tom, že pri transformácii

straty na zárobku po skončení práceneschopnosti na úrazovú rentu postupovala podľa

právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. , ktorým bola

navrhovateľovi priznaná náhrada za stratu na zárobku po vykonaní zákonných zrážok a podľa

príslušných ustanovení zákona. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že náhrady za

stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, pri uznaní invalidity alebo čiastočnej

invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa od 1. januára 2004 považujú za úrazovú

rentu, majú byť vyplácané v sume pred zdanením. Zákon hovorí len o tom, že aj na tieto

transformované úrazové renty platia predpisy o valorizácii. Prekvalifikovanie náhrady za

stratu na zárobku pri uznaní invalidity na úrazovú rentu, ako aj ďalších náhrad vykonal

zákonodarca kvôli jednotnosti terminológie. Keďže sa u navrhovateľa aj po 1. januári 2004

jedná o náhradu za stratu na zárobku pri uznaní invalidity, patrí navrhovateľovi v sume, v akej

mu patrila k 31. decembru 2003, t.j. po zdanení. Dovolateľka nesúhlasila s gramatickým

výkladom krajského súdu pojmu „patriť“, ktorý je neúplný, pretože pri rozhodovaní

v predmetnej právnej veci bolo potrebné zohľadniť, že verbálny pojem „patriť“ znamená aj

„mať nárok“ a v právnom štáte „mať nárok“ znamená „mať nárok podľa príslušných platných

právnych predpisov“. Zastávala názor, že navrhovateľovi patrí od 1. januára 2004 suma po

zdanení, čo je v súlade so stanoviskom Ministerstva práce a sociálnych vecí k aplikácii

niektorých ustanovení zákona o sociálnom poistení zo dňa 9. januára 2004, v ktorom zastáva

názor, „že sumy úrazových dávok, ktoré bude Sociálna poisťovňa vyplácať poškodeným po

31. decembri 2003 v zmysle § 272 zákona o sociálnom poistení, je potrebné určiť v zásade

v sume predmetnej náhrady, ktorá patrila poškodenému do 31. decembra 2003, zníženej

o daňovú povinnosť“. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadala, aby dovolací súd

„potvrdil, že navrhovateľovi patrí od 1. januára 2004 suma 65 711 Sk (už znížená o daňovú

povinnosť), t.j. suma, ktorú poberal, a ktorá mu patrila k 31.decembru 2003“.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť. Odporkyňa

porušila povinnosť vyplývajúcu z , keď zo sumy náhrady

za stratu na zárobku, ktorá mu patrila k 31. decembru 2003, neoprávnene strhávala jej časť,

ktorá bola do 31. decembra 2003 zrážaná na daň z príjmu. Opätovne zdôraznil, že zákon

upravuje možnosť priznať a zmeniť nárok na dávku sociálneho zabezpečenia len na základe

rozhodnutia, ktoré je vydané v súlade so zákonom a obsahuje zákonom stanovené náležitosti.

Navrhovateľovi však dávka priznaná na základe rozhodnutia pred 31. decembrom 2003

nebola znížená žiadnym rozhodnutím odporkyne na sumu, ktorá mu bola počnúc dňom

1. januára 2004 vyplácaná, a preto mu k 1. januáru 2004 patrila v pôvodnej výške. Zároveň

žiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom okresného súdu treba

zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené

v ustanoveniach , a Ustanovenie O.s.p upravuje dôvody

prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku.

V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a proti svojmu

rozhodnutiu pripustil dovolanie. Prípustnosť dovolania vyplýva z

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( druhá veta ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j. či v danej veci

nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným

sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).

Pretože danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok, musí

jej splnenie skúmať súd vždy ex offo, v každom štádiu konania a na každom stupni (§ 103

). V rámci tohto prieskumu dovolací súd ustálil, že rozhodnutiami súdov nižších

stupňov došlo k vade konania v zmysle , t.j. že oba nižšie súdy rozhodli

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

V danom prípade súdy oboch nižších stupňov vo veci samej riešili otázku, či

odporkyňa zodpovedá navrhovateľovi za škodu podľa § 420 ods. 1 O.z., ktorú mu spôsobila

porušením povinností tým, že mu bez rozhodnutia začala počnúc od 1. januára 2004, t.j. od

účinnosti začala vyplácať náhradu za stratu na zárobku priznanú

právoplatným rozhodnutím súdu (pred 1. januárom 2004) v nižšej sume, než aká mu patrila

k 31. decembru 2003. Vecné posúdenie uvedených otázok z hľadiska hmotného práva (podľa

§ 420 ods. 1 O.z.) v sebe aj bez výslovného vyjadrenia zahŕňa tiež záver (oboch súdov) o tom,

že uvedená vec patrí do právomoci súdov. Tento záver nie je správny.

vymedzuje právomoc súdov v . V odseku 1 tohto

ustanovenia určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci

(nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, z obchodných

a hospodárskych vzťahov. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré

sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov - charakteristickým

znakom občianskoprávnych vzťahov je predovšetkým rovnaké (rovnocenné) postavenie ich

subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov právneho vzťahu nemôže jednostranným úkonom

založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie

povinnosti druhého subjektu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v súdy

v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú

priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3

).

Na rozdiel od toho verejnoprávne vzťahy, ako vzťahy upravené normami verejného

práva, sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp

subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci)

ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne

stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych

aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti

účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka.

V tejto veci súdy nižších stupňov nevyriešili otázku danosti právomoci súdu na jej

prejednanie a rozhodnutie správne. Za podstatnú skutočnosť, z ktorej vyvodili právomoc

súdu, vzali právnu kvalifikáciu nároku navrhovateľom v jeho návrhu (že ide občianskoprávny

vzťah, t.j. o náhradu škody podľa § 420 ods. 1 O.z.), namiesto toho, aby vychádzali

z vlastného posúdenia právneho vzťahu podľa obsahu návrhu.

Pre vyriešenie otázky, či daná vec patrí do právomoci súdu, je nutné predovšetkým

zistiť, z akého právneho vzťahu navrhovateľ vyvodzuje ním uplatnený nárok. Nárok, ako

predmet súdneho konania, je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových

okolností, ktorými odôvodňuje navrhovateľ svoj nárok a žalobným petitom. Posúdenie

zistených skutkových okolností pod určitú právnu normu je úlohou súdu ("iura novit curia").

Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení, ktoré umožňujú

uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho

povinnosťou podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez ohľadu

na to, či je v žalobe uvedený právny dôvod požadovaného plnenia; nakoniec navrhovateľ nie

je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke.

Navrhovateľ pre uplatnenie nároku na zaplatenie žalovanej sumy považoval za

rozhodujúcu skutočnosť, že odporkyňa, ktorá od 1. januára 2004 prevzala vyplácanie plnenia

vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze (§ 272 ods. 1

), dopustila sa porušenia svojich povinností tým, že mu znížila výšku

dovtedy vyplácanej straty na zárobku priznanej právoplatným rozhodnutím súdu (pred

1. januárom 2004). Škoda, za ktorú podľa neho zodpovedá odporkyňa, predstavuje rozdiel

medzi výškou vyplácanej náhrady za stratu na zárobku podľa právoplatného rozsudku

k 31. decembru 2003 a výškou úrazovej renty, ktorú mu začala odporkyňa vyplácať počnúc

1. januárom 2004.

So zreteľom na obsah žaloby, úlohou súdu bolo preto v prvom rade posúdiť, či obsah

žaloby podľa svojej vecnej povahy predstavuje uplatnenie ohrozeného práva podľa § 420

ods. 1 O.z. vzhľadom na zmeny, ku ktorým došlo od 1. januára 2004 zriadením Sociálnej

poisťovne. Pre posúdenie povahy právneho vzťahu účastníkov z hľadiska právomoci súdu na

prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý navrhovateľ vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je

rozhodujúce obsahové hľadisko, teda povaha práv a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah

tohto právneho vzťahu, ktoré kritérium je určujúcim pre posúdenie, či žalobou uplatnený

nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý

z právnych vzťahov vymenovaných v

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok z právneho vzťahu,

ktorý 1/ vznikol medzi ním ako poberateľom dávky úrazového poistenia (od 1. januára 2004),

2/ po transformácii priznanej náhrady za stratu na zárobku, ktorá sa od 1. januára 2004

považuje za úrazovú rentu, ktorá je dávkou sociálneho poistenia - úrazového poistenia došlo

k zmene charakteru obsahu právneho vzťahu zo vzťahu pracovnoprávneho (zamestnanec -

zamestnávateľ) na verejnoprávny (zamestnanec - sociálna poisťovňa), v ktorom vzťahu

účastníci nemajú autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy

založené na súkromnom práve ( ), / tento nárok je upravený právnym

predpisom samostatne riešiacim postup pri výplate dávky (§ 260, 272 ods. 3 zákona

č. ). So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že predmet konania

netvorí vzťah z náhrady škody, pretože v skutočnosti sa navrhovateľ domáha doplatenia

náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorá sa od 1. januára 2004

v dôsledku zmeny právnej úpravy transformovala na úrazovú rentu, teda domáha sa

doplatenia dávky úrazového poistenia podľa , ktorú odporkyňa začala

vyplácať v inej výške než bola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu (samozrejme po

predchádzajúcich valorizáciách tohto nároku).

upravuje sociálno-poistné vzťahy, činnosť sociálnej poisťovne

a jej orgánov. Konanie vo veciach sociálneho poistenia (rovnako konanie vo veci úrazového

poistenia) zákon zveril orgánu verejnej správy Sociálnej poisťovni.

Podľa právnej úpravy platnej do 31. decembra 2003 išlo o nárok vyplývajúci

z pracovnoprávneho vzťahu upraveného (nárok zo zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom). Obsahom právneho vzťahu

vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom

bolo právo zamestnanca na poskytnutie plnenia spočívajúceho okrem iného aj v náhrade za

stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní plnej invalidity alebo

čiastočnej invalidity a povinnosť zamestnávateľa toto plnenie poskytnúť. Na prejednanie

a rozhodnutie sporu o tomto nároku bola v zmysle daná právomoc súdu.

Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť

Z.z., ktorý zrušil, okrem iných, aj ustanovenia §§ 198 ods. 1 písm. a/ až c/ a 199 až 213

(). V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal

zamestnancovi zachovaný len nárok na náhradu vecnej škody. Zákonné poistenie

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania bolo

týmto zákonom nahradené úrazovým poistením [§ 294 bod 16 tohto zákona, ktorým bol

zrušený o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), ktorým bolo dovtedy upravené zákonné poistenie zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania]. Úrazové poistenie

ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu,

služobného úrazu a choroby z povolania bolo upravené ako súčasť systému sociálneho

poistenia ( ). Uspokojovanie nárokov na náhradu škody

spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom

2004, rieši zákon o sociálnom poistení v prechodných ustanoveniach, a to v §§ 251, 259, 260,

272 a 275. Tým, že zákon o sociálnom poistení v § 251 ods. 1 stanovil, že pracovný úraz

a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 sa považujú

od 1. januára 2004 za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona, umožnil

uspokojovanie týchto nárokov z úrazového poistenia.

V danej veci o nároku na náhradu za stratu na zárobku bolo právoplatne rozhodnuté

súdom v roku 1999, k 1. januáru 2004 tento nárok trval (keďže ide o opakujúce plnenie),

odporkyňa, ktorá prevzala jeho výplatu od právnej nástupkyne zamestnávateľa (Slovenská

poisťovňa), v zmysle , začala vyplácať nárok priznaný

právoplatným rozhodnutím súdu v krátenom rozsahu. Z uvedeného potom vyplýva, že aj

plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, treba po 31. decembri 2003

považovať za dávky úrazového poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Za takéto dávky

ich označuje aj samotný nadpis týkajúci sa ustanovení §§ 259 až 272 a 275 tohto zákona.

Subjekty sociálno-poistných právnych vzťahov (vrátane úrazovo-poistných vzťahov)

vystupujú vo vzájomnom pomere nadriadenosti a podriadenosti, teda v nerovnoprávnom

postavení, ktorý v zásade vylučuje právnu možnosť usporiadať si vzájomné vzťahy

sociálneho poistenia než to ustanovuje zákon o sociálnom zabezpečení. Vzťah medzi

sociálnou poisťovňou a fyzickou osobou (poberateľom, či príjemcom dôchodkovej dávky) nie

je súkromnoprávnym vzťahom vyplývajúcim napr. z občianskoprávneho vzťahu,

pracovnoprávneho, rodinného, či vzťahu obchodného, alebo hospodárskeho (§ 1 ods. 1

). Ide o verejnoprávny vzťah založený a vyplývajúci zo sociálneho

poistenia činnosti verejnoprávneho subjektu.

Na rozdiel od toho plnenie, ktoré podľa § 420 ods. 1 O.z. sa považuje za náhradu

škody, musí mať svoj základ v občianskoprávnych vzťahoch. Ustanovenia § 420 ods. 1 a nasl.

O.z. preto neupravujú právne vzťahy vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov. Súdy oboch

nižších stupňov dôsledne nezohľadnili potrebu správneho rozlišovania medzi nárokmi

z náhrady škody podľa a nárokmi z iných titulov. Nepostrehli, že

navrhovateľom uplatnený nárok vyplýva z právneho vzťahu sociálneho poistenia - úrazového

poistenia, ktorý v žiadnom prípade nemôže by považovaný za nárok na náhradu škody

v zmysle § 420 ods. 1 O.z.

Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho vzťahu,

z ktorého navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že súdy v danom konaní prejednali a rozhodli vec, ktorá nepatrí do právomoci súdu

(, ). Posúdenie opodstatnenosti nároku navrhovateľa na doplatenie úrazovej

renty nepatrí do posúdenia súdu v občianskoprávnom konaní, ale Sociálnej poisťovni, ktorá

prevzala výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri

pracovnom úraze a chorobe z povolania ( ); o týchto

dávkach rozhoduje Sociálna poisťovňa podľa ( ods. l tohto

zákona).

Keďže na rozhodovanie o doplatení úrazovej renty nie je daná právomoc súdu

v zmysle , , konanie pred okresným i krajským súdom v predmetnej veci

bolo postihnuté vadou, pre ktorú bolo potrebné oba rozsudky nižších súdov zrušiť, zastaviť

konanie a postúpiť vec Sociálnej poisťovni ako orgánu, do právomoci ktorého vec patrí

( ).

Dovolací súd o trovách konania rozhodol podľa v spojení s

ods. l a

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková