Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/6/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š. P., bývajúceho v D.,

zastúpeného JUDr. L. C., advokátom so sídlom v R., proti žalovanej C., s.r.o., so sídlom

v S., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s.r.o., so sídlom v K., IČO: X.,

o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde

Rožňava pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 28. mája 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 28. mája 2013 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Rožňava rozsudkom zo 17. apríla 2012 č.k. -65 určil, že

okamžité skončenie pracovného pomeru z 10. novembra 2009 dané žalovanou žalobcovi

je neplatné; rozhodol tiež o trovách konania. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania

dospel k záveru, že list z 10. novembra 2009 nebol žalobcovi doručený v lehote uvedenej

v veta prvá . Prihliadol na to, že žalovaná nepreukázala

doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, ako to tvrdila v priebehu konania.

Na podacom lístku k zásielke z 10. novembra 2009 je síce uvedené, že jej obsahom bolo

okamžité skončenie pracovného pomeru, to však ešte nepreukazuje, čo skutočne zásielka

obsahovala. O trovách konania rozhodol podľa

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie. Podľa jej názoru bol dôvod

okamžitého skončenia pracovného pomeru v liste z 10. novembra 2009 uvedený v súlade

so zákonom. Žalovaná riadne oznámila žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru

2

11. novembra 2009, ktoré mu bolo riadne doručené. Žalobca v zákonnej lehote neurobil

žiadny úkon, ktorým by napadol skončenie pracovného pomeru. Súd prvého stupňa nesprávne

vyhodnotil vykonané dôkazy a bez náležitého odôvodnenia niektoré dôkazy úplne ignoroval.

Žalobca nepredložil súdu dokumenty, ktoré mu boli doručené 11. novembra 2009, čím vlastne

poprel, že mu okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo doručené. Pokiaľ tvrdil, že

okamžité skončenie pracovného pomeru mu nebolo vôbec doručené, mal svoje tvrdenie

preukázať napríklad tak, že by predložil zásielku, o ktorej tvrdil, že mu bola doručená.

Žalobca to však neurobil. Súd prvého stupňa mal teda žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Zotrval na tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 10. novembra 2009 mu bolo

doručené až 24. novembra 2011, teda po zákonom stanovenej lehote. Pokiaľ žalovaná tvrdila

niečo iné, mala svoje tvrdenia preukázať. V danej veci sa jej to ale nepodarilo.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 25. mája 2013 sp. zn. napadnutý

rozsudok potvrdil ako vecne správny ( a ). V odôvodnení konštatoval, že

žalovaná neopodstatnene uplatnila odvolacie dôvody uvedené v ustanoveniach § 205 ods. 2

písm. b/, d/ a f/ Súd prvého stupňa rozhodol na základe správnych skutkových

a právnych záverov. Správne sú aj dôvody jeho rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožnil

a na ne odkázal ( ). Poznamenal, že argumentácia obsiahnutá v odvolaní

neumožnila prijať iné závery a nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku. Žalovaná vo svojom opravnom prostriedku namietla skutočnosti uvádzané

už v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré boli predmetom dokazovania na súde prvého

stupňa. K jej odvolacím námietkam uviedol, že možnosť zamestnávateľa okamžite skončiť

pracovný pomer so svojim zamestnancom je obmedzená lehotou uvedenou § 68 ods. 2

. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalovaná túto lehotu nedodržala, lebo

list z 10. novembra 2009 doručila žalobcovi (až) 24. novembra 2011. Vzhľadom

na to je okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi neplatné. Žalobca v danom

prípade tvrdil a preukazoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 10. novembra 2009

mu bolo doručené až 24. novembra 2011. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že okamžité skončenie

pracovného pomeru mu bolo doručené (už) 11. novembra 2009, bolo na nej, aby svoje

tvrdenie preukázala. Výsledkami vykonaného dokazovania ale jej tvrdenia neboli preukázané.

Argumentácia žalobkyne, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručila v lehote poštou

3

doporučene do vlastných rúk žalobcu, zostala len v rovine nepreukázaných tvrdení. Ani údaje

vyznačené na doručenke na č.l. 58 spisu, na ktorej nie je uvedený obsah zásielky, nemohli

viesť k inému skutkovému záveru. Dôkazom o doručení tvrdenom žalovanou nie je ani podací

lístok na č.l. 39 spisu, na ktorom je uvedená poznámka (dodatočne vpísaná žalovanou), že

sa doručovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. Dôkazom o tejto skutočnosti nie

je napokon ani čestné vyhlásenie advokáta JUDr. J. K. zo 17. apríla 2012. Aj ďalšie okolnosti

zistené súdom prvého stupňa (napríklad to, že žalovaná sa v inom konaní nezmienila

o skončení pracovného pomeru so žalobcom listom z 10. novembra 2009) nasvedčujú tomu,

že tvrdenia žalovanej nezodpovedajú skutočnosti. Pokiaľ žalovaná na doručenke (údajne)

obsahujúcej list z 10. novembra 2009 neuviedla jej obsah (teda to, že ide o okamžité

skončenie pracovného pomeru), neporušila žiadny právny predpis, zbavila sa ale možnosti

preukázať pred súdom, že okamžité skončenie žalobcovi doručila v zákonom stanovenej

lehote ( ). Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil ( ).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodňovala tým, že v konaní jej postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom

konať ( ). Opätovne zdôraznila, že okamžité skončenie pracovného

pomeru, ktoré dala žalobcovi 10. novembra 2009, mu bolo doručené už 11. novembra 2009,

čo žalobca aj potvrdil svojím podpisom. Názor súdov, že za tejto situácie ju zaťažovalo

dôkazné bremeno preukázať, že obsahom zásielky doručovanej 11. novembra 2009 bolo

okamžité skončenie pracovného pomeru, sa prieči záverom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadreným v rozhodnutí sp. zn. .

V súlade s týmito závermi bolo totiž na žalobcovi, aby preukázal opak toho, čo tvrdila

žalovaná, teda aby preukázal, že obsahom zásielky doručenej mu 11. novembra 2009 nebolo

okamžité skončenie pracovného pomeru. Táto povinnosť vyplývala žalobcovi z § 120

ods. 1 V kontexte uvedeného je zrejmé, že procesná situácia bola prvostupňovým

a odvolacím súdom riešená spôsobom odchylným od analogickej situácie riešenej najvyšším

súdom. Z toho dovolateľka vyvodila, že rozhodnutia týchto súdov sú v rozpore s požiadavkou

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Absencia vysvetlenia, prečo sa odvolací súd odklonil

od predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu, porušila právo žalovanej na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a viedla k vydaniu

nepreskúmateľného rozsudku odvolacieho súdu. Postup súdov mal v konečnom dôsledku

za následok odňatie možnosti žalovanej pred súdom konať ( ). Vzhľadom

na to žalovaná žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu buď zmeniť (tak, že žaloba

sa zamietne a jej sa prizná náhrada trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania),

alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že podací lístok preukazuje iba odoslanie

zásielky, nie jej obsah. Podľa jeho presvedčenia je dovolanie žalovanej procesne neprípustné

(lebo v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle ) a tiež neopodstatnené

(lebo smeruje proti vecne správnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu). Z týchto dôvodov žiadal

dovolanie „zamietnuť“ a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania vo výške, ktorú

vyčíslil.

Najvyšší súd ako súd dovolací [ (poznámka dovolacieho súdu:

v ďalšom texte sa uvádza v znení pred 1. januárom 2015)]

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená

v súlade so zákonom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

1. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238

ods. 3 je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4

Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku

( ), ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá

znaky rozsudku uvedeného v , a dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238

ods. 2 ), nemožno prípustnosť dovolanie žalovanej vyvodiť z až 3

2. Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242

ods. 1 Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania z hľadiska , ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle až e/ a

nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

3. Žalovaná je presvedčená, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje .

O procesnú nesprávnosť v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

6

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom, ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ),

na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

3.1. Žalovaná tvrdí, že možnosť pred súdom konať jej bola odňatá tým, že napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu je (podľa jej názoru) nepreskúmateľné.

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) už dávnejšie dospela k záveru, že

nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle Názor

zaujatý v uvedenom judikáte je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od neho. Na tom, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú

vadu konania v zmysle , sú založené aj ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. , , ,

, , , , , ale tiež

, , , , ,

, , , , a aktuálne

aj ).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach

proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré vychádzali zo záverov vyjadrených v judikáte

R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , ,

, , , , ,

, ). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd

v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým názorom

svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok

riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len

tzv. inú vadu konania podľa “. Na doloženie aktuálnosti tohto

právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení

z 27. marca 2014 sp. zn. zotrval „na opakovane vyslovenom závere

(napríklad , , ) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa “.

3.2. Žalovaná tiež namieta, že dovolaním napadnutý rozsudok sa prieči požiadavke

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Predvídateľnosť postupu (rozhodovania) súdov v súlade so zákonom stanovenými

požiadavkami je imanentnou súčasťou princípu právnej istoty ( a ).

Predvídateľné je rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu v konaní

a pri rozhodovaní (porovnaj tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ,

, ).

V praxi dochádza k vydaniu nepredvídateľného rozhodnutia medziiným vtedy, keď

odvolací súd nerešpektuje ustanovenie , účelom ktorého je predísť vydaniu

nepredvídateľného alebo prekvapivého rozhodnutia (k tomu viď napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ). Žalovaná v danom prípade nenamieta, že

by odvolací súd porušil toto ustanovenie; nepredvídateľnosť napadnutého rozhodnutia

vyvodzuje z toho, že je založené na právnych záveroch, ktoré sú čiastočne odlišné od záverov

zaujatých v inej právnej veci najvyšším súdom.

V dovolateľkou označenom rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. )

sa uvádza, že v záujme odstránenia spornosti otázky, či určitá listina bola alebo nebola

súčasťou doručenej zásielky, je procesnou povinnosťou ( ) toho, kto tvrdí,

že listina súčasťou doručenej zásielky nebola, preukázať opak toho, čo o obsahu tejto zásielky

tvrdí protistrana.

Dovolací súd bez vyjadrenia sa k tomu, či v niektorom z iných rozhodnutí najvyšší súd

odlišne vyriešil túto otázku, pre účely preskúmavanej veci uvádza, že ak by boli správne

právne náhľady žalovanej na príčiny a dôsledky nepredvídateľnosti súdnych rozhodnutí tak,

ako ju vysvetľuje v dovolaní, bolo by procesne prípustné ( ) každé

dovolanie proti niektorému rozsudku odvolacieho súdu spočívajúcemu na právnych názoroch,

pri zaujímaní ktorých nepostupoval odvolací súd identicky tak, ako najvyšší súd. Zákonodarca

ale pri úprave procesnej prípustnosti dovolania zrejme taký úmysel nemal. Vyplýva to nielen

z celkovej koncepcie úpravy prípustnosti dovolania v ustanoveniach až , ale

najmä zo vzájomného vzťahu ustanovení (lex generalis) a

(lex specialis). Pokiaľ (dokonca) ani vtedy, keď odvolací súd

nerešpektuje záväzný právny názor najvyššieho súdu „vyslovený v tejto veci“ (t.j. konkrétne

prejednávanej veci tých istých účastníkov s rovnakým predmetom – viď § 238 ods. 2

v spojení s veta druhá ), považuje takéto nerešpektovanie názoru iba

za (všeobecný) dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania proti rozsudku, nič neopodstatňuje

záver, podľa ktorého v inom (špeciálnom) ustanovení považuje

(až) za dôvod zmätočnosti zakladajúci prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu

(rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu to, že odvolací súd prípadne nerešpektoval názor

najvyššieho súdu vyslovený v inej právnej veci. Z takéhoto náhľadu vychádza

aj rozhodovacia prax dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na tom, že nerešpektovanie právneho

názoru „vysloveného v tejto veci“ vedie k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci v zmysle (viď napríklad rozhodnutie

sp. zn. ).

Z týchto dôvodov najvyšší súd uzatvára, že ak odvolací súd v danej veci (prípadne)

založil svoje rozhodnutie na právnych úvahách, ktoré úplne nekorešpondujú s právnym

názorom vysloveným najvyšším súdom v niektorej inej právnej veci, neopodstatňuje to záver,

že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v

4. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že ani v prípade neúplnosti skutkových zistení

alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ). Vadu konania podľa

ustanovenia nezakladá ani postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Napokon, vadu tejto povahy nezakladá ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov (viď tiež

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a ).

5. Pre prípad, že žalovaná zastáva názor, podľa ktorého vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ zakladá tiež nesprávne právne posúdenie veci, dovolací súd uvádza, že

9

nesprávnosť takej povahy nie je vadou konania uvedenou v predmetnom ustanovení

(viď R 54/2012).

6. Dovolací súd je povinný prihliadať na procesné vady konania uvedené v ustanovení

aj vtedy, keď neboli uplatnené v dovolaní (viď ).

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková

proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne

nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila

v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť

sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne

uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť

sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim,

sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek

skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto

možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé

konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že

vyjadrenie žalobcu (viď č.l. 106 spisu) k odvolaniu žalovanej (č.l. 86 spisu) bolo formulované

ako právna a skutková argumentácia a žalovanej mala byť preto daná možnosť oboznámiť

sa s týmto vyjadrením. Zo spisu vyplýva, že v danom prípade táto možnosť nebola žalovanej

vytvorená. V dovolaní sa preto opodstatnene – nie však z dôvodu uvedeného žalovanou –

namieta, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať ( ).

7. Vzhľadom na to, že v konaní bola žalovanej odňatá možnosť pred súdom konať,

je jej dovolanie nielen prípustné ( ), ale aj opodstatnené (

písm. a/ ). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

10

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. marca 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková