Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/388/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. P., podnikajúceho

pod obchodným menom M.M., s miestom podnikania v Ž., IČO: X., zastúpeného JUDr. E. P.,

advokátkou so sídlom v Ž., proti odporkyni A., a.s., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie

1 014,02 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.

, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 21. júna 2012 sp. zn. v spojení s opravným uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 25. júla 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 69,04 € na účet JUDr. E. P., advokátky so sídlom v Ž..

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa v konaní domáhal, aby odporkyni bola uložená povinnosť zaplatiť

mu sumu 1 061,92 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 3. marca 2009 do zaplatenia.

Poukazoval na to, že s odporkyňou uzavrel 3. marca 2004 zmluvy o poistení zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Išlo o poistné zmluvy č. X., X., X., X.,

X., X., pričom každá z nich sa týkala iného motorového vozidla (T.). Keďže navrhovateľ

nezaplatil riadne poistné, došlo k zániku poistenia k 1. marcu 2006 (v prípade jedného

z poistení k 1. máju 2006). Navrhovateľ, ktorý o zániku poistenia nemal vedomosť, platil

odporkyni poistné naďalej až do roku 2008. Keď potom odporkyňu požiadal o vrátenie

plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, odporkyňa mu po započítaní vzájomnej

pohľadávky poskytla 5. februára 2009 plnenie vo výške 3 357,83 €. Suma, ktorej sa domáhal

v predmetnom občianskom súdnom konaní, predstavuje úrok z omeškania v prípade

šiestich poistných zmlúv od 1. mája 2006 do 5. februára 2009 a v prípade siedmej zmluvy

od 2. augusta 2006 do dňa zaplatenia sumy 3 357,83 €. Navrhovateľ vyčíslil ním požadovaný

úrok z omeškania v prípade zmluvy č. X. vo výške 63,53 €, č. X. vo výške 117,10 €, č. X. vo

výške 417,91 €, č. X. vo výške 73,47 €, č. X. vo výške 92,29 € a č. X. vo výške 297,62 €.

Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo 14. apríla 2011 č.k. -75

konanie zastavil v časti, ktorou sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 47,90 € (v tejto časti

navrhovateľ vzal návrh späť), a vo zvyšku návrh zamietol s odôvodnením, že bolo potrebné

zohľadniť odporkyňou účinne vznesenú námietku premlčania a vziať na zreteľ, že

premlčaním práva z hlavného záväzku sa premlčalo (§ 101 ods. 2 a § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) aj právo akcesorickej povahy (na zaplatenie úroku z omeškania), ktorého

sa navrhovateľ v danom konaní domáhal.

Proti zamietajúcemu výroku uvedeného rozsudku podal navrhovateľ odvolanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 25. augusta 2011 sp. zn.

napadnutý výrok a tiež výrok o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil

na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že v danom prípade nedošlo k premlčaniu, lebo

nárok bol na súde uplatnený 30. decembra 2010 a trojročná premlčacia lehota podľa § 110

ods. 3 sa nemôže vzťahovať na úrok z omeškania za peňažné plnenie

poskytnuté navrhovateľom od 30. decembra 2007 do vrátenia plnenia odporkyňou.

Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom z 24. novembra 2011 č.k. -115

návrh zamietol s odôvodnením, že odporkyňa sa s vrátením bezdôvodného obohatenia dostala

do omeškania za obdobie od 27. marca 2008, t.j. márnym uplynutím lehoty určenej

navrhovateľom do 5. februára 2009, resp. 2. marca 2009, pričom vyčíslený úrok z omeškania

za toto obdobie vo výške 47,90 € mu poskytla 1. februára 2011. Povinnosť vrátiť prijaté

plnenie po zániku poistenia nie je ohraničené žiadnou lehotou upravenou zákonom,

zmluvou alebo všeobecnými obchodnými podmienkami. Z ustanovenia § 11 ods. 4 zákona

č. o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla (ďalej len „“) vyplýva, že odporkyňa bola povinná v lehote

15 dní po zániku poistenia vydať navrhovateľovi len doklad o škodovom priebehu poistenia

zodpovednosti. Zo všeobecných obchodných podmienok nie je zrejmé, že v prípade zániku

poistenia by mala byť vrátená zostávajúca časť poistného v akejkoľvek určenej lehote. Pokiaľ

teda nebol určený čas plnenia, bolo potrebné postupovať podľa § 563 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého ak čas na plnenie nebol dohodnutý alebo určený, je dlžník

povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo veriteľ o plnenie požiadal. Odporkyňa na výzvu

navrhovateľa plnila s omeškaním, ale za čas svojho omeškania dobrovoľne poskytla

navrhovateľovi úrok vo výške 47,90 €. Súd prvého stupňa preto návrh zamietol ako

nedôvodný. O trovách konania rozhodol podľa

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 21. júna 2012

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporkyňa

je povinná zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní sumu 1 014,02 € a v tej istej lehote mu nahradiť

trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

poukázal na to, že účastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili k možnosti posúdenia veci

podľa iného ustanovenia, ktoré dosiaľ nebolo aplikované ( ). Uviedol, že

medzi účastníkmi nebolo sporné, že poistenie zaniklo preto, lebo navrhovateľ nezaplatil včas

poistné. Sporné nebolo ani to, že navrhovateľ aj po zániku poistenia naďalej platil odporkyni

poistné, lebo nevedel, že došlo k zániku poistenia. Napokon nebolo medzi nimi sporné ani to,

že odporkyňa 5. februára 2009 vrátila navrhovateľovi 3 357,83 €, avšak bez úroku

z omeškania. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania predložil presnú špecifikáciu

požadovaného úroku z omeškania, nezaplatením ktorého sa odporkyňa bezdôvodne obohatila,

a po odrátaní odporkyňou poskytnutého plnenia v sume 47,90 € upravil výšku pôvodne

požadovanej sumy na 1 014,02 €. Odvolací súd pri rozhodovaní aplikoval § 451 ods. 2, § 107

ods. 1 a 2, a , , , a , , ako

aj , a Konštatoval, že navrhovateľ

konal v dobrej viere, že poistenie naďalej trvá, na druhej strane ale odporkyňa nesplnila svoju

povinnosť oznámiť mu včas zánik poistenia; ak by odporkyňa túto povinnosť nezanedbala,

nedošlo by k jej bezdôvodnému obohateniu. Navrhovateľom požadovaná suma zodpovedá

úrokom z omeškania ( ) vyčísleným z peňažného plnenia

poskytnutého odporkyni po zániku poistenia a predstavuje jej bezdôvodné obohatenie.

Správnosť vyčíslenia úroku z omeškania odporkyňa nespochybnila. Na námietku premlčania

vznesenú odporkyňou nemal súd prvého stupňa prihliadnuť, lebo odporkyňa svojím podaním

z 12. januára 2009 adresovaným navrhovateľovi svoj dlh uznala čo do dôvodov a výšky.

Za uznanie dlhu možno považovať aj plnenie, ktoré poskytla navrhovateľovi 5. februára 2009.

Lehoty na uplatnenie práva boli zachované, lebo návrh podal na súde 30. decembra 2010.

Na právny vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia sa právna úprava lehôt na plnenie

dlhu a ani nepoužije. Na posúdenie nároku navrhovateľa

nemalo vplyv, že vo výzve z 11. decembra 2008 neuplatňoval aj úroky z omeškania.

Odporkyňa uznaním a plnením dlhu navrhovateľovi 5. februára 2009 (resp. 2. marca 2009)

sa zbavila možnosti namietať premlčanie práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Plnenie

odporkyne vo výške 47,90 € bolo možné započítať len na nárok, ktorý bol od začiatku

uplatnený dôvodne. Odvolací súd vzhľadom na to napadnutý rozsudok zmenil; o trovách

konania rozhodol podľa a

Uznesením z 25. júla 2012 sp. zn. Krajský súd v Banskej Bystrici

opravil výrok svojho vyššie uvedeného rozsudku o trovách prvostupňového konania.

Proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu v spojení s uznesením, ktorým bol

tento rozsudok opravený, podala odporkyňa dovolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, resp. zmeniť tak, že návrh proti nej

smerujúci v celom rozsahu zamietne. Uviedla, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá

možnosť pred súdom konať ( ) v dôsledku porušenia zásady

dvojinštančnosti konania. Súd prvého stupňa sa ani v jednom zo svojich rozhodnutí

nevysporiadal s otázkou správnosti a dôvodnosti výšky uplatneného nároku a nevysporiadal

sa ani s otázkou premlčania nároku v zmysle názoru vysloveného dovolacím súdom. Súd

prvého stupňa návrh prvým rozsudkom zamietol v celom rozsahu z dôvodu premlčania práva,

a to pre akcesoritu príslušenstva pohľadávky k istine a vôbec sa nezaoberal oprávnenosťou

výšky nároku (R 29/1983). Ani v druhom rozsudku sa súd prvého stupňa nezaoberal výškou

nároku a ani premlčaním práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia, lebo návrh zamietol

z dôvodu, že k omeškaniu vôbec nedošlo (R 27/1977). Tieto otázky – premlčanie, ako

aj opodstatnenosť a výška nároku neboli teda súdom prvého stupňa vôbec riešené;

k ich posúdeniu pristúpil až odvolací súd, ktorý mal ale za daného stavu napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pokiaľ odvolací súd

chcel posudzovať uplatnené nároky ako úžitky, bolo potrebné, aby sa aj súd prvého stupňa

opätovne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania ako aj s ďalšími právnymi

dôsledkami z toho vyplývajúcimi, najmä otázkou dobromyseľnosti. Súd prvého stupňa

sa vysporiadal iba s otázkou tvrdeného úmyselného nadobudnutia bezdôvodného obohatenia,

nie však s otázkou dobromyseľnosti odporkyne. Ani ďalšia otázka, ktorá mala pre

rozhodnutie určujúci význam – uznanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany

odporkyne, nebola súdom prvého stupňa preskúmaná a ani posúdená. Odporkyňa nemala

možnosť vyjadriť sa k tejto otázke a zaujať k nej stanovisko. Z tohto hľadiska je rozhodnutie

odvolacieho súdu prekvapujúce. Za dôvod pre vyhovenie dovolaniu odporkyňa uviedla tiež

to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ), lebo právne závery vyslovené v tomto rozsudku sa priečia

ustálenej judikatúre (R 27/1977) a nezodpovedajú ani správnemu výkladu ustanovenia § 558

o uznaní dlhu (R 38/2009). Odporkyňa vrátením poistného plnenia

v žiadnom prípade neuznala dlh.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu poprel opodstatnenosť argumentácie, že

odporkyni bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať ( ),

resp. že napadnuté rozhodnutie je nepredvídateľné a odvolací súd porušil zásadu

dvojinštančnosti konania. Žiadal dovolanie zamietnuť ako smerujúce proti vecne správnemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu; zároveň požiadal o náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom

konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon ( ).

upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

možno podať: 1. len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným

v zákone [viď (pokiaľ ide o rozsudok) a (pokiaľ ide o uznesenie)],

alebo 2. len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád

(viď ).

1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý (zmeňujúci) rozsudok odvolacieho

súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238

ods. 2 je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Podľa

ods. 5 dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej

mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo

sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,

dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania

neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania

návrhu na prvostupňovom súde.

Z hľadiska legislatívno-technického bol v zvolený taký spôsob vyjadrenia

prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé,

že ustanovenie je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším)] ustanovením,

ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex specialis derogat legi generali“

prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami až 3 V nadväznosti

na to treba konštatovať, že ak výška peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd,

neprekročila v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené v ,

je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné, i keď smeruje proti

zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu ( ).

V preskúmavanej veci bol návrh na začatie konania podaný 30. decembra 2010; v deň

jeho podania určovalo výšku minimálnej mzdy ustanovenie § 1 písm. a/ nariadenia vlády

č. , ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto ustanovenia

minimálnu mzdu na rok 2010 predstavovala suma 307,70 €. Trojnásobok tejto sumy

je 923,10 €.

Navrhovateľ sa v preskúmavanej veci domáhal zaplatenia celkovej sumy 1 014,02 €,

ktorá je vyššia ako 923,10 €. Nemožno ale prehliadnuť, že požadovaná suma 1 014,02 €

je súčtom navrhovateľom jednotlivo požadovaných čiastok, konkrétne 63,53 €, 117,10 €,

417,91 €, 73,47 €, 92,29 € a 297,62 €. V konaní nebolo sporné, že išlo o sumy, zaplatenia

ktorých sa domáhal na samostatnom skutkovom základe. Podľa zhodných tvrdení

navrhovateľa a odporkyne totiž uzavreli sedem samostatných poistných zmlúv, pričom každá

z nich samostatne zakladala od iných zmlúv nezávislý právny vzťah majúci v každom

z dohodnutých poistení väzbu na iné (odlišné) vozidlo. Z hľadiska prípustnosti dovolania

odporkyne podľa a nebola teda rozhodujúca výška súčtu jednotlivých

plnení, ktoré požadoval navrhovateľ (1 014,02 €), ale to, či jednotlivé sumy, súčet ktorých

tvorí navrhovateľom v konaní požadovanú sumu, sú samostatne (každá osobitne) vyššie alebo

nižšie ako 923,10 €.

Keďže žiadna z odvolacím súdom priznaných čiastok samostatne neprevyšuje násobok

relevantnej minimálnej mzdy ( ), dovolací súd uzatvára, že dovolanie

odporkyne – i keď smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ) – je v zmysle ustanovenia neprípustné.

2. Dovolanie odporkyne by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, iba

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v O vadu tejto povahy

ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo

k niektorej z vád vymenovaných v , možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je však významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Odporkyňa procesné vady konania v zmysle a/ až e/ a g/ netvrdila

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

V dovolaní sa namieta, že postupom odvolacieho súdu bola odporkyni odňatá

možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom ( )

sa rozumie nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať

procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť

si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným

dôkazom, ( ), byť predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby

im bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

2.1. Dovolateľka odvolaciemu súdu vytýka, že jeho rozhodnutie bolo nepredvídateľné.

Na zabezpečenie práva účastníka konania na spravodlivú ochranu jeho práv priznáva

účastníkovi viaceré procesné

oprávnenia. Takým právom je aj oprávnenie účastníka konania, ktoré vyplýva z § 213

ods. 2 Podľa tohto ustanovenia platí, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Prekvapivé je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych

záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov

konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“)

dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník

konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho

názoru zaujatého až v odvolacom konaní. Treba dodať, že z nevyplýva, že

by odvolací súd bol pri postupe podľa tohto ustanovenia povinný do všetkých podrobností

a dôsledkov vysvetliť všetky tie riešenia čiastkových otázok nastolených v konaní,

so zreteľom na ktoré dospel predbežne k názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho

predpisu dosiaľ nepoužité, avšak pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

V danom prípade nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, že nekonal tak, aby sa predišlo

vydaniu nepredvídateľného alebo prekvapivého rozhodnutia. Zo spisu vyplýva, že odvolací

súd postupoval podľa Oboch účastníkov tohto konania 16. marca 2012

písomne upovedomil o tom, že skutkové okolnosti, ktoré považoval za rozhodujúce súd

prvého stupňa, mieni právne posúdiť podľa iných zákonných ustanovení. V spojení s tým ich

vyzval, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii právnych predpisov, ktoré dosiaľ pri rozhodovaní

neboli použité. V predmetnom upovedomení (viď bližšie č.l. 132 a 133 spisu) sa odvolací súd

dotkol aj otázky premlčania a možnosti, že návrhom uplatnený nárok bude posudzovaný ako

nárok z bezdôvodného obohatenia; priamo poukázal na a tiež

nemožnosť aplikácie . Po postupe odvolacieho súdu podľa

muselo byť účastníkom zrejmé, že odvolací súd zastáva názor, v zmysle

ktorého navrhovateľom v konaní požadované sumy predstavujú „úžitky“ bezdôvodného

obohatenia odporkyne a že dosiaľ nedošlo k premlčaniu návrhom uplatnených práv. Z výzvy

odvolacieho súdu (č.l. 132 a 133 spisu) celkom zreteľne vyplýval tiež jeho názor, že

odporkyňa v danom prípade nekonala dobromyseľne (úžitky je totiž ten, kto sa bezdôvodne

obohatil, povinný vydať, iba ak nekonal dobromyseľne).

So zreteľom na vyššie uvedené nebolo rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu

k rozhodnutiu súdu prvého stupňa ani prekvapujúce, ani nečakané. Odporkyňa musela

očakávať a predvídať, ako rozhodne odvolací súd.

2.2. Odporkyňa ďalej namieta to, že odvolací súd porušil zásadu dvojinštančnosti

konania. Tvrdí, že prvostupňový súd neposudzoval opodstatnenosť a výšku navrhovateľom

uplatneného nároku, všetky aspekty premlčania práv uplatnených návrhom a ani to,

či konaním odporkyne došlo k uznaniu dlhu. K tomuto posúdeniu pristúpil až odvolací súd.

Dovolací súd považuje za potrebné osobitne podčiarknuť, že tieto námietky odporkyne

nemožno posudzovať izolovane od procesnej situácie, ktorá nastala v dôsledku postupu

odvolacieho súdu podľa Pri vyhodnocovaní opodstatnenosti jej

argumentácie treba mať na zreteli právne účinky vyvolané upovedomením a výzvou

odvolacieho súdu, ktorá je v spise založená na č.l. 132 a 133. Dovolací súd k tomu

poznamenáva nasledovné:

Odporkyňa v písomnej reakcii na upovedomenie a výzvu odvolacieho súdu (č.l. 134

a 135 spisu) uviedla, že nevyhnutným predpokladom toho, aby odvolací súd mohol

pri rozhodovaní pôvodne požadované plnenie (úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2

) považovať za úžitky ( ),

je zmena návrhu v zmysle Dovolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje.

Už v návrhu na začatie konania navrhovateľ v potrebnom rozsahu opísal skutkový dej,

z ktorého vyvodzoval opodstatnenosť nároku uplatneného návrhom (právne ho kvalifikoval

tak, že mu ide o zaplatenie úrokov z omeškania). V súvislosti s tým treba uviesť, že účastník

konania nie je povinný svoj nárok, ktorý uplatnil návrhom na začatie konania, právne posúdiť,

a ak svoj nárok predsa len posúdi, súd tým nie je viazaný. Rozhodnutie R 30/2009, na ktoré

poukazuje odporkyňa, sa na daný prípad nevzťahuje, lebo navrhovateľ samu podstatu toho,

čo požadoval v čase rozhodovania odvolacieho súdu, nevyvodzoval „z úplne iných

skutkových okolností“ (t.j. zo skutkových okolností odlišných od tých, ktoré uvádzal v návrhu

na začatie konania).

Otázka premlčania práva na zaplatenie sumy, ktorej sa navrhovateľ v konaní domáhal,

bola, i keď sčasti aj z iných hľadísk a tiež s odlišnými výsledkami, posudzovaná už na súde

prvého stupňa. Predmetná otázka bola riešená aj v skoršom (zrušujúcom) rozhodnutí

odvolacieho súdu a účastníci boli s náhľadmi odvolacieho súdu na riešenie otázky premlčania

znovu oboznámení aj vo výzve podľa (viď č.l. 132 a spisu). Treba

dodať, že s názormi odvolacieho súdu o premlčaní práva navrhovateľa úzko súvisí tiež jeho

názor, v zmysle ktorého odporkyňa uznala svoj dlh voči navrhovateľovi čo do dôvodu

a výšky. Dovolací súd sa preto nestotožňuje s argumentáciou dovolateľky, že odvolací súd

porušil princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

Námietka odporkyne o porušení zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho

konania je neopodstatnená aj vo vzťahu k otázke dobromyseľnosti odporkyne ako toho, kto

sa bezdôvodne obohatil (viď ). Za konanie odporkyne

nedobromyseľné označil navrhovateľ jej postup už na súde prvého stupňa, konkrétne

na pojednávaní 31. marca 2011, na ktorom odporkyňa zároveň poprela, že by z jej strany išlo

o úmyselné bezdôvodné obohacovanie sa. Skutkový dej, z ktorého odvolací súd vyvodil

nedobromyseľnosť odporkyne, nebol v konaní sporný. Z obsahu odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu vyplýva, že súdu prvého stupňa bolo vytknuté len nesprávne právne (nie

skutkové) posúdenie veci. Odvolací súd vychádzal z rovnakých dôkazov a skutkových zistení

ako súd prvého stupňa. Odlišnosť oboch rozhodnutí nespočíva v odlišnosti záverov súdov

z hľadiska skutkového základu veci; podstatou rozdielnosti týchto rozhodnutí sú odlišné

právne závery. To však bez ďalšieho nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/

Vyššie uvedené sa vzťahuje aj k obdobne uplatnenej námietke odporkyne, že súd

prvého stupňa sa ani v jednom zo svojich rozhodnutí nevysporiadal s otázkou správnosti

a dôvodnosti výšky uplatneného nároku, lebo návrh zamietol prvým rozsudkom z dôvodu

premlčania práva a druhým rozsudkom preto, lebo k omeškaniu vôbec nedošlo. Dovolací súd

k tomu dodáva, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu mala bezdôvodné obohatenie

odporkyne predstavovať suma zodpovedajúca úroku z omeškania z poistného prijatého

odporkyňou bez právneho titulu. Zo spisu nevyplýva, že by medzi účastníkmi bolo sporné,

akú sumu prijala odporkyňa bez právneho titulu. Vzhľadom na túto nespornosť a tiež

skutočnosť, že výška úroku z omeškania je stanovená priamo právnym predpisom, dospel

dovolací súd k záveru o neopodstatnenosti aj tejto námietky odporkyne.

3. Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, že právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (viď ); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

, , ).

4. Odporkyňa dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania. Tento výrok, i keď bol súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia (§ 167

ods. 1 O.s.p). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je ale

v zmysle ustanovenia procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla

založiť iba procesná vada konania v zmysle (viď R 117/1999), vada tejto povahy

ale – ako už bolo uvedené – v dovolacom konaní nevyšla najavo.

5. Keďže prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, najvyšší súd odmietol jej dovolanie podľa

ods. 5 v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie

o priznaní náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s

ods. 1 ) a tieto aj vyčíslil.

Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu

v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia

k dovolaniu odporkyne [ vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Pokiaľ

navrhovateľ požadoval priznanie náhrady aj za ďalší úkon – prevzatie a prípravu veci,

dovolací súd zohľadnil, že tá istá advokátka ho zastupovala už v konaní na súdoch nižších

stupňov, a preto, zohľadňujúc doterajšiu prax dovolacieho súdu, mu náhradu trov

zodpovedajúcu za tento úkon nepriznal. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za zohľadnený

úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 61,41 €, čo s náhradou

za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €), predstavuje spolu 69,04 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. marca 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková