Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 501/2015
PDF · 405.96 KB
No categories available
I. ÚS 501/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn.
Rvp 5052/2015 a sp. zn. Rvp 5939/2015 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami
sp. zn. 4 CoE 114/2014 z 28. januára 2015 a sp. zn. 8 CoE 85/2014 z 30. januára 2015
v spojení s uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 419/2008 z 9. októbra
2014 a sp. zn. 4 Er 57/2007 z 25. apríla 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 5052/2015 a sp. zn. Rvp 5939/2015 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 501/2015.
2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. apríla 2015
a 30. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie
zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný
prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
a jeho uzneseniami sp. zn. 4 CoE 114/2014 z 28. januára 2015 a sp. zn. 8 CoE 85/2014
z 30. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení
s uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 419/2008 z 9. októbra 2014
a sp. zn. 4 Er 57/2007 z 25. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu
Stará Ľubovňa“).
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa
opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti uvedeného
okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
vzťahujúcich sa na ich postup a rozhodnutia v exekučných konaniach vedených
pred uvedenými všeobecnými súdmi a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú
interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými
rozhodnutiami Okresného súdu Stará Ľubovňa a krajského súdu, ktoré ďalej zruší
a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP
(ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 5052/2015 a sp. zn. Rvp 5939/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť
v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami Okresného súdu Stará Ľubovňa
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Stará Ľubovňa, ústavný súd
vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať
odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané
sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými
sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery
všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj
rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade
neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere
koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C 472/11 z 21. 2. 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57
ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP
a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak
v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových
okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch
predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky
známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.
I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn.
I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn.
I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn.
I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,
sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013,
sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013,
sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013,
sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011,
sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012,
sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014,
sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014,
sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012,
sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014,
sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014,
sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných
a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Zároveň ústavný súd
prízvukuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba
ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť
spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu Slovenskej republiky vo veci Lino Carlos
Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011,
sp. zn. 3 Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky
aj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C 76/10 zo 16. novembra 2010 vydané
vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr.
C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 40/08, C 227/08 a C 76/10)
dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
notoricky známe. V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014
vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.),
v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu
podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku
stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý
spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného
v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421,
bod 25)“.
12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je
účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím
exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)
len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie
veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)
v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (právna úprava ktorých bola účinná v čase
od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012), ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by
tento postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred
vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také
porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé
zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich
porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.
ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z
noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych
súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej
moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej
právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.
124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani
nie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne
zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je
oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza
k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou
spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti
a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané
sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona
o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť
už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký
spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich
porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a
kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako
snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup
zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015