Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 112/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného s údu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €

(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 562,86 € (slovom päťstošesťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov) na účet

jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 1. apríla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v rámci správneho

konania vedeného pred Okresným úradom Vranov nad Topľou, Krajským školským úradom

v Prešove a v ostatnom pred Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo vnútra“) a v správnom súdnictve pred Krajským súdom v Prešove

a v ostatnom pred Krajským súdom v Bratislave domáhal vydania rozhodnutia

o tom, že v súvislosti s jeho vymenovaním za vedúceho služobného úradu Okresného úradu

Vranov nad Topľou v roku 2003 mala byť obligatórnou náležitosťou rozhodnutia

o jeho vymenovaní do štátnej služby aj zastávaná funkcia, do ktorej bol vymenovaný.

V priebehu konania Krajský súd v Prešove svojím rozsudkom sp. zn.

zo 14. septembra 2012 zrušil rozhodnutie vedúceho Krajského školského úradu v Prešove

č. 1/2004-odv. z 23. februára 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského školského úradu

v Prešove č. 1/2004 z 18. októbra 2010 a vec vrátil na nové konanie. Z dôvodu legislatívnej

zmeny prijatej o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa s účinnosťou

od 1. januára 2013 zrušili krajské školské úrady, ktorých pôsobnosť prešla na ministerstvo

vnútra. V dôsledku tejto legislatívnej zmeny sa orgánom verejnej moci, ktorému vznikla

povinnosť rozhodnúť v sťažovateľovej právnej veci v rámci správneho konania stalo

ministerstvo vnútra. Z obsahu priloženej spisovej dokumentácie vyplýva, že ministerstvo

vnútra nerozhodlo v sťažovateľovej právnej veci, teda vo veci jeho vymenovania do funkcie

„ani v lehote do 30 dní, ani v lehote 60 dní, ani v lehote 3 rokov odo dňa kedy na neho

prešli práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa.“. V dôsledku

tohto postupu ministerstva vnútra sa sťažovateľ podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) v konečnom

dôsledku obrátil žalobou pre nečinnosť ministerstva vnútra ako orgánu verejnej správy

na krajský súd, ktorý „... bez akéhokoľvek sťažovateľovi známeho dôvodu už po dobu

takmer štyroch rokov, teda prakticky od podania žaloby sťažovateľom nevykonal akýkoľvek

úkon, ktorý by viedol k efektívnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci. Počas celého trvania

konania súd vykonal dva jednoduché úkony, ktoré pozostávali z doručenia žaloby odporcovi

a následného doručenia vyjadrenia odporcu k žalobe žalobcovi.“. V rámci svojej

argumentácie sťažovateľ prízvukoval, že „je presvedčený, že... v konaní vedenom

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. dochádza k zbytočným prieťahom,

spôsobeným práve predmetným súdom.“, pričom „považuje nekonanie súdu

za o to nepochopiteľnejšie, že samotné predmetné konanie bolo začaté z dôvodu snahy

sťažovateľa o odstránenie nečinnosti orgánu verejnej správy. Sťažovateľ, ktorého nečinnosť

orgánu verejnej správy uviedla do stavu právnej neistoty, je v tomto stave právnej neistoty

ponechávaný aj súdom, napriek snahe... o odstránenie tohto stavu. Konanie pred orgánom

verejnej správy, v ktorom sa sťažovateľ domáhal odstránenia nečinnosti, bolo začaté v roku

2003 a ku dňu podania žaloby trvalo 13 rokov. Sťažovateľ sa preto obrátil na súd

so žalobou o odstránenie nečinnosti podľa ust. . Podľa sťažovateľa

je preto absolútne nezdôvodniteľné, že súd, súc si vedomý svojich povinností vyplývajúcich

s ust. , spočívajúcich v ochrane sťažovateľových práv a právom chránených

záujmov, aj napriek tomu, že konanie, v ktorom sa... domáhal ochrany svojich práv

správnym súdom, už trvá ku dnešnému dňu 17 rokov, svojou absolútnou nečinnosťou

vytvára ďalšie zbytočné prieťahy v konaní, v ktorom mal, naopak, efektívne zabrániť

nečinnosti orgánu verejnej moci.“.

3. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa:

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky

- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby konal

vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 4 500,- €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

4. Ústavný súd listom z 23. apríla 2020 vyzval predsedu krajského súdu

na vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.

4.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.

z 30. júna 2020 k meritu veci konštatoval:

„Správna žaloba bola tunajšiemu súdu doručená dňa 13.7.2016 a podľa rozvrhu

práce bola zapísaná do súdneho oddelenia 4Sa. V predmetnej veci bola vykonaná

kompletná príprava pojednávania. Dňa 14.5.2020 (v tom čase

o existencii ústavnej sťažnosti nemal vedomosť a dozvedel sa o nej až v piatok 26.6.2020)

bol určený termín verejného vyhlásenia uznesenia na deň 27.5.2020, kedy bolo uznesenie,

ktorým bola žaloba zamietnutá, aj vyhlásené. Toto rozhodnutie bolo už aj vypracované

a expedované účastníkom konania...

Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti o. i. uvádza, že nečinnosťou žalovaného

sa dostal do stavu právnej neistoty. Ako to vyplýva aj z jeho meritórneho rozhodnutia

z 27.5.2020, takéto jeho tvrdenie sa nezakladá na pravde. Totižto už v januári 2016

(teda cca 5 mesiacmi pred doručením žaloby) bolo právoplatne rozhodnuté o vymenovaní

žalobcu do funkcie v štátnej službe. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania žaloby žalovaný

svoju prípadnú nečinnosť odstránil a teda žalobca nemohol byť v stave právnej neistoty

(žalobca namietal nečinnosť žalovaného práve vo vzťahu k vymenovaniu do funkcie v štátnej

službe).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, nepovažujem predmetnú sťažnosť

v danom prípade vo vzťahu k postupu Krajského súdu v Bratislave po vecnej stránke

za dôvodnú.“

4.2 Okrem uvedeného predseda krajského súdu poukázal aj na nasledujúce okolnosti:

„ ... uviedol, že všetky veci rozhoduje v poradí v akom boli

súdu doručené. Prednostne však, v zmysle , žaloby vo veciach

zaistenia cudzincov v útvare policajného zaistenia (lehota 7 dní od nápadu), rozhodovanie

o návrhoch na vyslovenie odkladného účinku podaným žalobám (lehota 30 dní), veci

azylové (lehota 90 dní). Pokiaľ po dôjdení novej žaloby je toho právneho

názoru, že je na mieste vydanie procesného rozhodnutia (napr. postúpenie veci inému súdu,

zastavenie konania, odmietnutie žaloby) vydáva takéto rozhodnutia. V prípade podania

sťažnosti, takéto veci dáva na termín.

Pôvodne samosudcovské oddelenia vybavovalo 5 sudcov. V čase doručenia žaloby

(13.7.2016) ich počet klesol na 4 sudcov, v tom čase mal v jeho vybavovaných oddeleniach

(4Sp, 4Sa, 9Saz, 4SaZ) 184 nevybavených vecí. Po trvalom odchode 2 sudcov z výkonu

súdnictva (2016, 2018 - starobný dôchodok) a následne po odchode kolegyne na materskú

dovolenku (2019) boli všetky ich nevybavené veci prerozdelené medzi aktuálne 3 sudcov.

Dôsledkom toho sa súčasne zvýšil počet nevybavených aj novo napadnutých vecí

a to u všetkých 3 sudcov. Konkrétne v jeho vybavovaných oddeleniach sa stav nevybavených

vecí zvyšoval tak, že: k 1.1.2016 - 187 vecí, k 1.1.2017 - 221 vecí, k 1.1.2018 - 213 vecí,

k 1.1.2019 - 222 vecí, k 1.1.2020 - 274 vecí. V roku 2018 mal naviac

cca 5 mesiacov ospravedlnenú neprítomnosť v práci.

sa snaží všetkým jeho prideleným veciam venovať náležitú

pozornosť a snaží sa ich vybavovať v čo najkratších lehotách. Avšak vzhľadom k vyššie

uvedeným skutočnostiam ich objektívne nie je možné vybavovať v kratších lehotách.“

5. Ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie predsedu krajského

súdu sp. zn. z 30. júna 2020 na vedomie s možnosťou vyjadriť sa. Právna

zástupkyňa v podanom vyjadrení z 22. júla 2020 v podstatnom uviedla:

«Vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave neobsahuje žiadne skutočnosti,

ktoré by spochybňovali opodstatnenosť ústavnej sťažnosti a záveru, že postupom krajského

súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľa, zakotvených v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava SR“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Naopak, obsahuje viaceré irelevantné

poznámky, ktoré na posúdenie opodstatnenosti ústavnej sťažnosti nemajú žiaden vplyv.

6. Predovšetkým sa takými úplne irelevantnými tvrdeniami krajského súdu javia

tie, ktorými súd ozrejmuje ústavnému súdu, kedy sa vec pojednávajúci sudca dozvedel

o skutočnosti, že sťažovateľ podal vo vzťahu k predmetnému konaniu na Krajskom súde

v Bratislave ústavnú sťažnosť. Zjavne zmätočne pôsobí aj tá časť vyjadrenia,

v ktorej krajský súd uvádza, že v predmetnej veci bola vykonaná „kompletná príprava

pojednávania“, keďže, ako je zrejmé z ustanovení - , súd v konaní o žalobe

proti nečinnosti orgánu verejnej správy rozhoduje uznesením, pričom z ust. § 107

ods. 1, ods. 2 písm. a) vyplýva, kedy správny súd rozhoduje na pojednávaní.

7. Z označených zákonných ustanovení vyplýva, že nebola naplnená ani jedna

z podmienok na to, aby súd v predmetnej veci rozhodoval na pojednávaní a skutočnosť

je taká, že na pojednávaní ani nerozhodoval.

8. Ďalej nie je zrejmé, z akého dôvodu Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci

stanovoval dňa 14. 5. 2020 „termín verejného vyhlásenia uznesenia“, a to v deň

27. 5. 2020, keď z ust. vyplýva:

Uznesenie správny súd vyhlási verejne, ak bolo vydané na pojednávaní vo veci samej,

alebo pri inom úkone správneho súdu.

9. Uvedená časť vyjadrenia teda len potvrdzuje nesústredený postup krajského súdu

v predmetnej veci.

10. Ďalšia časť vyjadrenia správneho súdu opisuje, akým spôsobom pri výkone svojej

sudcovskej činnosti postupuje . Je potrebné poukázať

na to, že ani táto časť vyjadrenia krajského súdu neposkytuje žiadne argumenty

proti záveru, že krajský súd porušil sťažovateľom namietané práva.

11. Podľa ust. :

Sudca je povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať

plynulo bez zbytočných prieťahov; vždy upozorniť predsedu súdu na neprimeraný počet

pridelených vecí, ak zjavne hrozí, že ich nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov.

Podľa ust. :

Sudca má právo na prideľovanie vecí podľa rozvrhu práce tak, aby ich mohol

prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Ak sudca namieta, že nie sú mu veci

prideľované takým spôsobom a ak predseda súdu jeho námietkam nevyhovie, rozhodne

o nich príslušná sudcovská rada.

12. Je teda zrejmé, že organizácia práce sudcu v konkrétnom súdnom oddelení

nie je skutočnosťou, ktorá by mohla ospravedlniť 4 roky trvajúce konanie o žalobe

proti nečinnosti orgánu verejnej správy, naopak, citované zákonné ustanovenia výslovne

poukazujú na to, že medzi základné povinnosti sudcu patrí aj povinnosť upozorniť predsedu

súdu o tom, že nemôže, vzhľadom na neprimeraný počet pridelených vecí

(ak vy k takejto situácii vo veci vec pojednávajúceho sudcu došlo), že nemôže tieto veci

vybaviť bez zbytočných prieťahov...

16. Na záver krajský súd spochybňuje dôvodnosť ústavnej sťažnosti s ohľadom

na rozhodnutie súdu vo veci samej.

17. Je pravdou, že dňa 2. 7. 2020, teda prakticky po 4 rokoch od podania žaloby,

bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo dňa 27. 5. 2020. Sťažovateľ sa s rozhodnutím krajského súdu

nestotožňuje a v zákonom stanovenej lehote toto napadne kasačnou sťažnosťou.

18. Z vyjadrenia krajského súdu však vyplýva, že zrejme nie celkom správne vníma

povinnosť súdu odstrániť stav právnej neistoty účastníka konania, ak svoju nečinnosť v ním

vedenom konaní popiera odkazom na obsah ním vydaného rozhodnutia v predmetnej veci.

Len na okraj sťažovateľ považuje za potrebné skonštatovať, že v prípade, že si krajský súd

skutočne osvojil právny názor, že konanie, v ktorom sa sťažovateľ svojou žalobou dožadoval

odstránenia nečinnosti, skončilo jeho vymenovaním do funkcie v januári 2016,

potom jeho rozhodnutie o zamietnutí žaloby nemožno považovať za súladné so zákonom,

pretože podľa ust. súd žalobu zamietne vtedy, ak nezistí nečinnosť žalovaného.

Pokiaľ však, podľa názoru krajského súdu, konanie o vymenovanie sťažovateľa

do funkcie v štátnej službe už právoplatne skončilo, nebol dôvod rozhodovať zamietnutím

žaloby, ale krajský súd mal podľa ust. konanie zastaviť,

keďže právoplatné skončenie administratívneho konania, v ktorom sa sťažovateľ dožaduje

odstránenia nečinnosti, je neodstrániteľným nedostatkom procesných podmienok konania.

19. Sťažovateľ sa svojou žalobou domáhal odstránenia nečinnosti žalovaného práve

z dôvodu, že ten po januári 2016 ďalej vo veci nekonal, a to napriek tomu, že konať

mal. Ako však už sťažovateľ uviedol, povinnosťou súdu bolo konať o jeho žalobe

tak, aby odstránil stav právnej neistoty žalobcu, teda prerokovať jeho žalobu a rozhodnúť

o nej bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.

20. Na tomto mieste sťažovateľ považuje za potrebné opakovane zdôrazniť,

že postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci jeho žaloby proti nečinnosti orgánu

verejnej správy nastal doslova absurdný stav, kedy sa sťažovateľ domáhal odstránenia

nečinnosti v administratívnom konaní, (pričom k takejto nečinnosti dochádzalo

od 5. 12. 2012, kedy Krajský súd v Prešove svojim rozsudkom sp. zn. zo dňa

12. 10. 2012 rozhodol o zrušení rozhodnutia Krajského školského úradu v Prešove,

sp. zn. Spr 3/2014 zo dňa 18. 4. 2011 v spojení s rozhodnutím služobného úradu Okresného

úradu vo Vranove nad Topľou zo dňa 16. 7. 2003), a v tomto súdnom konaní,

ktoré je zákonom ustanoveným prostriedkom na odstránenie nečinnosti po štyroch rokoch,

teda po dlhšom čase, než bolo obdobie nečinnosti v administratívnom konaní, súd vydal

rozhodnutie.

21. Je teda zrejmé, že dĺžka konania o žalobe žalobcu, ktorú podal na Krajský súd

v Bratislave dňa 12. 7. 2020, a ktorou sa domáhal odstránenia nečinnosti v postupe orgánu

verejnej správy, popiera zmysel a účel tohto typu konania, upraveného Správnym súdnym

poriadkom.»

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba,

ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené

jej základné práva a slobody.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna

neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,

na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv

(pozri napr. , , , , , ,

a ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48

ods. 2 v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania

a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu,

pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu

spravodlivosti ().

13. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej

neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (, , ), pričom „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (). Základnou povinnosťou súdu

a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr

odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou

o jeho rozhodnutie.

14. Povinnosť súdu a sudcu konať vo veci bez prieťahov vyplýva z úpravy civilného

sporového, civilného mimosporového a správneho súdneho konania, ktorá je predmetom

, a Správneho súdneho

poriadku.

14.1.1 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp aj správneho súdnictva

a vyjadrená v , ktorý pojednáva o základných princípoch v správnom súdnictve,

a je vyjadrená aj v ďalších ustanoveniach . Podľa

ods. 1 konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný

sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane,

riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12. Podľa konanie

pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd

a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. Podľa § 5

ods. 7 správny súd sám určuje poradie jednotlivých procesných úkonov

tak, aby konanie pred ním bolo rýchle a hospodárne.

14.1.2 Podľa ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje

v konaní, aj keď sú účastníci konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu,

aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné

skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu.

Podľa ak správny súd vyzve účastníka konania, aby sa vyjadril

o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku,

že ak sa účastník konania v určenej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá

námietky.

14.1.3 Podľa ak správny súd nariadi pojednávanie, pripraví

ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní.

14.1.4 Podľa ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia

alebo nerozhodne vo veci bez nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi

vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov k žalobe. Žalobca sa k nim môže vyjadriť

v lehote určenej správnym súdom.

Podľa k vyjadreniu žalobcu sa môžu účastníci konania vyjadriť

v lehote určenej správnym súdom. Na ďalšie vyjadrenia správny súd nemusí prihliadať,

o čom účastníkov konania poučí.

14.1.5 Podľa ak sa riadne predvolaní účastníci konania

alebo ich zástupcovia na pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať a rozhodnúť

v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.

14.1.6 Podľa pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov

alebo z dôvodu uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia

správneho súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania

zhodne navrhnú.

15. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru

nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov

je v konaní o sťažnosti podľa ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,

ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené zaručené základné

práva a slobody sťažovateľa.

16. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom

hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,

protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným

zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje

významné ohrozenie právne exitujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom

(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov alebo ich riadneho postupu.

Z uvedenej fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom popísaného zásahu

orgánu verejnej moci (jeho pasivity) nemožno čeliť inak než ústavnou sťažnosťou

a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.

17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania

a postup súdu (, , , , ,

). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno

formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako tak aj pri práve

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné

ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide

o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté,

ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka

konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla

nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll

S.A. (Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková

proti Slovenskej republike, rovnako tak aj , , ,

]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci

H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange

proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1

z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov,

ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 Právna a faktická zložitosť veci

18. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej

zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok ESĽP

vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť

rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].

Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok

ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968).

18.1 Predmetom konania je žaloba o nečinnosť ministerstva vnútra ako orgánu

verejnej správy podľa , čo spadá pod bežnú/pravidelnú rozhodovaciu prax

všeobecných/krajských súdov v správnom súdnictve.

IV.2 Správanie účastníka konania

19. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. V rámci

posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov

v súdnom konaní ústavný súd konštatuje, že sa sťažovateľ nijakým spôsobom nepodieľal

na vzniknutých prieťahoch.

IV.3 Postup krajského súdu v napadnutom konaní

20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup krajského súdu v napadnutom konaní.

21. Prehľad vo veci vykonaných úkonov:

- 13. júla 2016 bola krajskému súdu doručená žaloba sťažovateľa proti ministerstvu

vnútra pre jeho nečinnosť ako orgánu verejnej správy podľa a nasl. ,

- 13. septembra 2016 krajský súd výzvou sp. zn. z 13. septembra 2016

vyzval ministerstvo vnútra k vyjadreniu sa k podanej žalobe a zaslaniu príslušných

administratívnych spisov,

- 27. októbra 2016 bolo krajskému súdu doručené písomné vyjadrenie ministerstva

vnútra z 26. októbra 2016 a zaslané administratívne spisy,

- 4. novembra 2016 krajský súd zasiela písomné vyjadrenie ministerstva vnútra

z 26. októbra 2016 právnej zástupkyni sťažovateľa na vyjadrenie,

- 8. decembra 2016 bolo krajskému súdu doručené písomné vyjadrenie právnej

zástupkyne sťažovateľa z 1. decembra 2016 k vyjadreniu ministerstva vnútra,

- 9. januára 2017 krajský súd zasiela vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľa

z 1. decembra 2016 k vyjadreniu ministerstva vnútra z 26. októbra 2016 ministerstvu vnútra,

- 27. januára 2017 bolo krajskému súdu doručené písomné vyjadrenie ministerstva

vnútra z 24. januára 2017,

-14. mája 2020 krajský súd oznamuje verejné vyhlásenie rozsudku na 27. máj 2020,

- 27. mája 2020 krajský súd uznesením č. k. -66 z 27. mája 2020 žalobu

sťažovateľa zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania.

22. Zhodnotením postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd

konštatuje, že je neprehliadnuteľné obdobie nečinnosti krajského súdu v období

od 27. januára 2017, keď bola krajskému súdu doručená duplika ministerstva vnútra,

do 14. mája 2020, keď krajský súd oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na 27. máj 2020,

aby následne 27. mája 2020 uznesením sp. zn. vo veci rozhodol tak, že žalobu

zamietol a sťažovateľovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Pre posúdenie veci

je teda smerodajná nečinnosť krajského súdu v čase od 27. januára 2017 do 27. mája 2020,

teda nečinnosť v trvaní 3 rokov a 4 mesiacov. Argumentácia sťažovateľa o tom, že krajský

súd „... nie celkom správne vníma povinnosť súdu odstrániť stav právnej neistoty účastníka

konania, ak svoju nečinnosť v ním vedenom konaní popiera odkazom na obsah

ním vydaného rozhodnutia v predmetnej veci.“, ďalej o tom, že „... v prípade, že si krajský

súd skutočne osvojil právny názor, že konanie, v ktorom sa sťažovateľ svojou žalobou

dožadoval odstránenia nečinnosti, skončilo jeho vymenovaním do funkcie v januári 2016,

potom jeho rozhodnutie o zamietnutí žaloby nemožno považovať za súladné so zákonom,

pretože podľa ust. súd žalobu zamietne vtedy, ak nezistí nečinnosť žalovaného.

Pokiaľ však, podľa názoru krajského súdu, konanie o vymenovanie sťažovateľa do funkcie

v štátnej službe už právoplatne skončilo, nebol dôvod rozhodovať zamietnutím žaloby,

ale krajský súd mal podľa ust. konanie zastaviť, keďže právoplatné

skončenie administratívneho konania, v ktorom sa sťažovateľ dožaduje odstránenia

nečinnosti, je neodstrániteľným nedostatkom procesných podmienok konania“,

ako aj sťažovateľom spochybnený postup krajského súdu podľa § 107 ods. 1 v spojení s §

147 ods. 1 sú síce podnetné a preukazujú aj podľa názoru ústavného súdu nesústredený

postup krajského súdu pri meritórnom posúdení veci, avšak pre posúdenie veci ústavným

súdom z hľadiska predpokladov vyplývajúcich z označených práv podľa a dohovoru

je signifikantné už spomenuté obdobie úplnej nečinnosti krajského súdu. Ústavný súd

tak uzatvára, že krajský súd bol v napadnutom konaní nečinný 3 roky a 4 mesiace,

v dôsledku čoho tak porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento záver ústavného súdu je navyše

umocnený aj povahou namietaného konania podľa a nasl. , ktoré je samo osebe

účinným prostriedkom nápravy proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

22.1 V konfrontácii s námietkami odporcu o preťaženosti úseku správneho súdnictva

ústavný súd konštatuje, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu

nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom

v konaní (, , , , , ,

, , , , ,

). Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,

ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní (, , rovnako tak aj rozhodnutia Ústavného súdu Českej

republiky , ).

22.2 Chronické, resp. dlhotrvajúce preťaženie súdov nemôže ospravedlniť

neprimeranú dĺžku konania (rozsudok ESĽP vo veci Probstmeier proti Nemecku

z 1. 7. 1997, sťažnosť č. 20950/92, bod 64), pričom nerešpektovanie požiadavky

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (resp. požiadavky na konanie bez zbytočných

prieťahov) sa môže negatívnym spôsobom prejaviť na dôveryhodnosti justície

ako takej (rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange proti Taliansku

z 27. 10. 1994, bod 61). Je teda úlohou zmluvných štátov nastaviť si svoj právny systém

takým spôsobom, aby boli súdy schopné zaručiť každému právo na rozhodnutie

v primeranej lehote (rozsudok Veľkej komory vo veci Sürmeli proti Nemecku z 8. 6. 2006,

sťažnosť č. 75529/01, bod 129).

V.

Záver

V.1 K bodu 1 výroku nálezu

23. V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené,

ktoré ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené

a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné

práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa.

23.1 Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel

k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

V.2 K bodu 2 výroku nálezu

24. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

24.1 Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(, , , , , ,

).

24.2 Sťažovateľ požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 4 500 €

z dôvodu prieťahov krajského súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd v napadnutom

konaní krajského súdu identifikoval obdobie nečinnosti v trvaní od 27. januára 2017

do 27. mája 2020, keď svojím uznesením č. k. -66 z 27. mája 2020 žalobu

sťažovateľa zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. Je teda potrebné

konštatovať zbytočné prieťahy s dosiahnutím ich hranice v naostatok uvedenom období

aj vzhľadom na podanie žaloby sťažovateľa 13. júla 2016, ako to vyplýva z chronológie

a záverov uvedených v bodoch 21 a 22 tohto odôvodnenia. Pri primeranom zohľadnení

svojej judikatúry (, , , ,

, , , , ,

, , , , ,

) priznal ústavný súd v popísanej situácii sťažovateľovi sumu 1 500 €,

ktorú považoval vzhľadom na okolnosti prípadu za primeranú.

24.3 Pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

vychádzal aj z judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej by výška priznaného finančného

zadosťučinenia na vnútroštátnej úrovni mala byť v rozumnom pomere k sume,

ktorú by v podobných prípadoch sťažovateľovi priznal ESĽP (rozsudky ESĽP vo veci

Scordino a ďalší proti Taliansku z 27. 3. 2003, sťažnosť č. 36813/97 oddiel I, Horváthová

proti Slovenskej republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 74456/01, Palgutová proti Slovenskej

republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 9818/02, Švalík proti Slovenskej republike

z 15. 2. 2005, sťažnosť č. 51545/99).

V.3 K bodu 3 výroku nálezu

25. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

25.1 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby vykonané v roku

2020, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, za písomné podanie ústavnej sťažnosti

ústavnému súdu a za vyjadrenie z 29. júla 2020. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 šestina

z výpočtového základu zo sumy 1 062 €, čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu

v sume 177 € a režijný paušál je v sume 10,62 €, teda odmena je v celkovej súhrnnej sume

562,86 €.

V.4 K bodu 4 výroku nálezu

26. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti požadoval zaplatenie finančného

zadosťučinenia vo výške 4 500 € vo vzťahu ku krajskému súdu. Vzhľadom na to, že ústavný

súd priznal sťažovateľovi sumu finančného zadosťučinenia vo výške 1 500 €, návrhu

v ostávajúcej časti nevyhovel.

27. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu