Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 68 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (73)IV. ÚS 287/2020
PDF · 488.26 KB
No categories available
IV. ÚS 287/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 5/2013 v čase
po doručení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 37/2017-220
z 30. augusta 2018 pri rozhodovaní o náhrade trov dovolacieho konania a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 5/2013
v čase po doručení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 37/2017-
220 z 30. augusta 2018 pri rozhodovaní o náhrade trov dovolacieho konania p o r u š e n é
b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Cíbika, Tomášikova 4, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 287/2020-12 zo 17. júna 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 5/2013
(ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) v čase po doručení uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 6 Cdo 37/2017-220
z 30. augusta 2018 pri rozhodovaní o náhrade trov dovolacieho konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 Cdo 37/2017 z 30. augusta 2018 odmietol sťažovateľom podané dovolanie
a zároveň zaviazal sťažovateľa ako žalobcu k náhrade trov dovolacieho konania, o výške
ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 37/2017 z 30. augusta 2018 bolo sťažovateľovi doručené
20. decembra 2018. Z argumentácie sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti vyplýva,
že okresný súd v napadnutom konaní do podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu vo veci
náhrady trov dovolacieho konania nerozhodol. V dôsledku tejto nečinnosti okresného súdu
podal 6. februára 2020 sťažovateľ „... sťažnosť na prieťahy v konaní,
o ktorej podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava III písomným podaním
pod č. Spr/59/2020 zo dňa 06.03.2020, vyrozumela sťažovateľa, že podľa nej je konanie
právoplatne skončené niekoľko rokov, a teda nejde o sťažnosť proti porušovaniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a z tohto dôvodu je preto sťažnosť
neprípustná.“. Navyše „Pre nečinnosť porušovateľa namietal sťažovateľ prieťahy v konaní
aj v sťažnosti podanej dňa 06.02.2020 predsedovi Krajského súdu podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“.
3. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom
pod sp. zn.: 21C/5/2013, porušené bolo.
2/ Okresnému súdu Bratislava III sa prikazuje okamžite konať a rozhodnúť v právnej
veci sp. zn.: 21C/5/2013.
3/ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume výške
7.000 EUR...
4/ Okresný súd Bratislava III je povinný nahradiť trovy
konania...“
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa
4. Ústavný súd listom z 3. júla 2020 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie
k podanej ústavnej sťažnosti.
4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 289/2020
z 21. júla 2020 odkázal v plnom znení na vyjadrenie zákonnej sudkyne,
z ktorého v podstatnom vyplynulo:
„... v porozsudkovej agende uvedeného spisu realizovala procesné úkony výlučne
súdna tajomníčka dňa 21.01.2019 vyhotovením štatistického listu, publikovaním uznesenia
NS SR, spisovo a poplatkovo preverila spis a uložila ho a/a. Ja ako zákonná sudkyňa
som v tomto štádiu konania so spisom už neprišla do kontaktu.
Žalobca podaním doručeným súdu d'a 13.02.2019 žiadal o priznanie mu oslobodenia
od súdnych poplatkov a nepriznanie žalovanému náhrady trov konania, k čomu sa súd
písomne vyjadril listom zo dňa 15.02.2020 a oznámil žalobcovi nedôvodnosť rozhodovania
o priznaní mu oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré mu už bolo právoplatne priznané
01.08.2016 a jeho žiadosť o nepriznanie žalovanému náhrady trov konania za bezdôvodné
vzhľadom už na právoplatné rozhodnutia odvolacieho i dovolacieho súdu o trovách
konania.
Vzhľadom na skutočnosť, že o výške trov dovolacieho konania rozhodujú vyšší súdni
úradníci a porozsudkovú agendu realizovala v predmetnej veci súdna tajomníčka, ktorá spis
bez predloženia ho VSU na rozhodnutie o výške trov dovolacieho konania odložila
a/a, ktoré úkony sú v jej kompetencii a na toto som nemala vplyv, som toho názoru,
že ja ako zákonný sudca som v predmetnej veci nespôsobila žiadne prieťahy v konaní.“
5. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa vyjadrenie predsedu
okresného súdu sp. zn. Spr. 289/2020 z 21. júla 2020 na vedomie s možnosťou vyjadriť
sa. Právny zástupca v podanom vyjadrení z 19. augusta 2020 zotrval na dôvodoch podanej
ústavnej sťažnosti v celom rozsahu.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba,
ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
jej základné práva a slobody.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna
neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,
na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv
(pozri napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97,
I. ÚS 92/97 a I. ÚS 10/98). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil,
že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne
konania a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho
predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti
(PL. ÚS 25/01).
13. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej
neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (III. ÚS 127/03). Základnou povinnosťou súdu
a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr
odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou
o jeho rozhodnutie.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“)
účinného od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného
sporového konania v čl. 17, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento
základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu
konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní
tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania,
ďalej z § 168 − § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti
strán, aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo
rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel
tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť
len z dôležitých dôvodov.
15. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru
nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov
je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,
ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené ústavou zaručené základné
práva a slobody sťažovateľa.
16. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,
protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje
významné ohrozenie právne exitujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom
(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov alebo ich riadneho postupu.
Z uvedenej fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom popísaného zásahu
orgánu verejnej moci (jeho pasivity) nemožno čeliť inak než ústavnou sťažnosťou
a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania
a postup súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno
formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,
pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné
ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu
ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté,
ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka
konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla
nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll
S.A. (Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková
proti Slovenskej republike, rovnako tak aj I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP
vo veci H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche
de la Grange proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino
proti Taliansku č. 1 z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva
bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 Právna a faktická zložitosť veci
18. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej
zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok vo veci H.
proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne
dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].
Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok
ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968).
18.1 Predmetom konania je povinnosť okresného súdu rozhodnúť o náhrade trov
dovolacieho konania v zmysle uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 37/2017
z 30. augusta 2018, čo spadá pod bežnú/pravidelnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov.
IV.2 Správanie účastníka konania
19. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci posúdenia
druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom
konaní ústavný súd konštatuje, že sa sťažovateľ nijakým spôsobom nepodieľal
na vzniknutých prieťahoch. Naopak, opätovná žiadosť sťažovateľa o priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov mala okresnému súdu len pripomenúť povinnosť rozhodnúť
o náhrade trov dovolacieho konania.
IV.3 Postup okresného súdu v napadnutom konaní
20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup okresného súdu v napadnutom konaní.
21. Pri posúdení tohto kritéria musí ústavný súd skonštatovať, že okresný súd v čase
po doručení uznesenia najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 37/2017-220 z 30. augusta 2018
pri realizácii svojej povinnosti rozhodnúť o náhrade trov dovolacieho konania zlyhal
a nekonal. Dokonca je možné uzavrieť, že ak by sťažovateľ nepodal ústavnú sťažnosť
na postup okresného súdu ústavnému súdu, tak by o náhrade trov dovolacieho konania
okresný nerozhodol vôbec, keďže súdny spis bol založený ad acta. V tomto ohľade
je irelevantné, či sa tak stalo postupom súdnej tajomníčky, vyššej súdnej úradníčky
alebo zákonnej sudkyne. Pre posúdenie zodpovednosti okresného súdu pri splnení
jeho povinnosti rozhodnúť o náhrade trov dovolacieho konania je z hľadiska vyslovenia
porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatné, že sa tak nestalo do času podania ústavnej sťažnosti,
do 8. apríla 2020.
21.1 Z obsahu súdneho spisu sa ústavný súd presvedčil, že uznesenie najvyššieho
súdu č. k. 6 Cdo 37/2017-220 z 30. augusta 2018 bolo okresnému súdu spolu so spisovým
materiálom doručené 25. septembra 2018 a predmetné rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 20. decembra 2018. Okresnému súdu bola 13. februára 2019 doručená
opätovná žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov a odpustenie trov
konania, na ktorú okresný súd písomne odpovedal 15. februára 2019. Okresný súd svojím
uznesením č. k. 21 C 5/2013-237 z 21. júla 2020 rozhodol o náhrade trov dovolacieho
konania a sťažovateľovi uložil povinnosť uhradiť žalovanému sumu 239,68 € na účet jeho
advokáta v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia. Z uvedeného je zrejmé, že okresný
súd si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z uznesenia najvyššieho súdu
č. k. 6 Cdo 37/2017-220 z 30. augusta 2018 až 21. júla 2020, a to len v dôsledku podanej
ústavnej sťažnosti, keďže podľa samotného vyjadrenia okresného súdu bol súdny spis
založený ad acta.
21.2 Celkovo tak okresný súd v napadnutom konaní v čase po doručení uznesenia
najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 37/2017-220 z 30. augusta 2018 pri rozhodovaní o náhrade
trov dovolacieho konania konal 1 rok a 7 mesiacov, v dôsledku čoho tak porušil základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
21.3 V kontexte okolností veci ústavný súd dôrazne akcentuje, že otázka množstva
vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné
pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00,
I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 55/02, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, III. ÚS 399/2011).
Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06, rovnako tak aj rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 392/2005, IV. ÚS 358/1998).
21.4 Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že skutočnosť, že zbytočné prieťahy
v konaní boli spôsobené vyšším súdnym úradníkom, treba pokladať z ústavnoprávneho
hľadiska za bezvýznamnú, lebo ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, neposudzoval subjektívnu
zodpovednosť za prieťahy v danom spore, ale postup súdu, a teda nie to, či toto právo bolo
porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu alebo vyššieho
súdneho úradníka vybavujúceho danú vec (I. ÚS 82/05, IV. ÚS 63/2020).
V.
Záver
V.1 K bodu 1 výroku nálezu
22. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené,
ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené
a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné
práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené
základné práva a slobody sťažovateľa.
22.1 Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel
k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní v čase po doručení uznesenia
najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 37/2017-220 z 30. augusta 2018 pri rozhodovaní o náhrade
trov dovolacieho konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V.2 K bodu 2 výroku nálezu
23. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
23.1 Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012,
IV. ÚS 132/2012,1. ÚS 70/2012).
23.2 Sťažovateľ požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 7 000 €
z dôvodu prieťahov okresného súdu v napadnutom konaní pri rozhodovaní o náhrade trov
dovolacieho konania. Ústavný súd v napadnutom konaní okresného súdu v čase po doručení
uznesenia najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 37/2017-220 z 30. augusta 2018 pri rozhodovaní
o náhrade trov dovolacieho konania identifikoval obdobie nečinnosti v trvaní
od 20. decembra 2018 do 21. júla 2020, keď svojím uznesením č. k. 21 C 5/2013-237
z 21. júla 2020 rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania a sťažovateľovi uložil
povinnosť uhradiť žalovanému sumu 239,68 € na účet jeho advokáta v lehote troch dní
od právoplatnosti uznesenia. Celková doba konania je tak 1 rok a 7 mesiacov,
ktorá je vzhľadom na okolnosti prípadu neprimerane dlhá, a teda prieťahová. Vychádzajúc
zo svojej judikatúry (IV. ÚS 535/2013, I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016,
I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018,
III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020), priznal ústavný súd v popísanej situácii sťažovateľovi
sumu 500 €, ktorú považoval vzhľadom na okolnosti prípadu za primeranú.
23.3 Pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia tak ústavný súd
vychádzal z judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej by výška priznaného finančného
zadosťučinenia na vnútroštátnej úrovni mala byť v rozumnom pomere k sume,
ktorú by v podobných prípadoch sťažovateľovi priznal ESĽP (rozsudky ESĽP vo veci
Scordino a ďalší proti Taliansku z 27. 3. 2003, sťažnosť č. 36813/97 oddiel I, Horváthová
proti Slovenskej republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 74456/01, Palgutová proti Slovenskej
republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 9818/02, Švalík proti Slovenskej republike
z 15. 2. 2005, sťažnosť č. 51545/99). Ústavný súd však zohľadnil aj okolnosť, že namietaná
právna neistota sťažovateľa sa týkala len výšky trov konania, a to len v rozsahu
už skončeného dovolacieho konania, keď o základe tohto nároku procesnej protistrany
proti sťažovateľovi bolo už skôr rozhodnuté najvyšším súdom.
V.3 K bodu 3 výroku nálezu
24. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
24.1 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2020, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení
s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom
za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 šestina z výpočtového základu zo sumy
1 062 €, čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 177 € a režijný paušál v sume
10,62 €, v celkovej súhrnnej sume 375,24 €.
V.4 K bodu 4 výroku nálezu
25. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti požadoval zaplatenie finančného
zadosťučinenia vo výške 7 000 €. Vzhľadom na to, že ústavný súd priznal sťažovateľovi
sumu finančného zadosťučinenia vo výške 500 €, návrhu v ostávajúcej časti nevyhovel.
25.1 Ústavný súd taktiež nevyhovel návrhu sťažovateľa na postup podľa čl. 127
ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, keďže okresný súd
svojím uznesením č. k. 21 C 5/2013-237 z 21. júla 2020 rozhodol o náhrade trov
dovolacieho konania a sťažovateľovi uložil povinnosť uhradiť žalovanému sumu 239,68 €
na účet jeho advokáta v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia.
26. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu