Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 109/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46,

Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Danica Birošová, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom

tritisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 539,88 € (slovom päťstotridsaťdeväť eur a osemdesiatosem centov) na účet

Advokátskej kancelárie JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-48 z 1. apríla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka JUDr. Danica Birošová, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a Okresného súdu Piešťany

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie okresného súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajskému súdu bol 3. augusta 2007

doručený návrh sťažovateľa, v tom čase v (ďalej len

„ústav“), na zaplatenie peňažného zadosťučinenia vo výške 10 290,11 € z titulu ujmy

vzniknutej vykonávaním sankcie uloženej rozhodnutím ústavu č. 1389553/1-5-2007

z 12. júna 2007 a návrh na verejné ospravedlnenie a zaplatenie peňažného zadosťučinenia

vo výške 828,84 € z titulu ujmy na práve na ochranu osobnosti vzniknutej rozhodnutím

ústavu č. 1389553/1-5-2007 z 12. júna 2007. Krajský súd po vykonanom dokazovaní svojím

uznesením č. k. -123 z 28. februára 2011 návrh sťažovateľa ako žalobcu

na zaplatenie peňažného zadosťučinenia vo výške 10 290,11 € z titulu ujmy vzniknutej

vykonaním sankcie uloženej rozhodnutím ústavu č. 138953/1-5-2007 z 12. júna 2007

a návrh sťažovateľa na verejné ospravedlnenie a zaplatenie peňažného zadosťučinenia

vo výške 828,84 € z titulu ujmy na práve na ochranu osobnosti vzniknutej vydaním

rozhodnutia ústavu č. 138953/1-5-2007 z 12. júna 2007 vylúčil na samostatné konanie a vec

postúpil okresnému súdu, ktorému bola doručená 15. marca 2011. Napadnuté konanie

okresného súdu trvá doteraz, pričom podľa sťažovateľa „Za takmer 8 rokov od podania

žaloby do prvého vytýčeného pojednávania súdu dňa 24.10.2019 sa neuskutočnilo žiadne

pojednávanie súdu. Od podania žaloby po dobu 8 rokov súd nevykonal žiaden procesný

úkon.“. Sťažovateľ zastáva názor, že „Okresný súd Piešťany je zodpovedný za celkovú

neprimeranú dĺžku namietaného konania v trvaní deväť rokov od podania žalobného

návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov takým spôsobom aby

poskytol sťažovateľovi v namietanom konaní relevantnú ochranu jeho práv a oprávnených

nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv v zmysle ním podanej

sťažnosti ústavnému súdu.“. Taktiež poukázal na okolnosť, že „Krajský súd v Trnave...

uznesením - voči ktorému nebolo prípustné ani odvolanie ani sťažnosť rozhodol, že Krajský

súd v Trnave bude riešiť len predmet žaloby a konania o náhradu škody vylúčil na

samostatné konanie, ktoré sa v roku 2011 dostalo na vybavenie práve na Okresný súd

Piešťany pod sp. zn. . Uvedená skutočnosť je významná práve preto, že ESĽP už

v minulosti rozhodol, že ak súdy riešia predmet veci v jednom konaní a náhradu škody inom

konaní - posudzujú sa obe konania ako jeden celok čo sa týka celkovej dĺžky konania (Torri

vs. Taliansko). V takom prípade má sťažovateľ za to, že prieťahy v konaní sa datujú od roku

2007 a teda konanie trvá už 12 rokov.“.

3. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo ... podľa

a čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Piešťany v konaní vedenom pod. pod sp.zn.: v súbehu s postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené.

2. ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

10.000,- Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Piešťany spolu s Krajským súdom

v Trnave povinní vyplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne do dvoch (2) mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia...

3. Okresný súd Piešťany spolu s Krajským súdom v Trnave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 Eur...“

II.

Vyjadrenia odporcov a replika sťažovateľa

4. Ústavný súd 23. apríla 2020 vyzval predsedu okresného súdu a predsedu krajského

súdu na vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.

4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 164/20 zo 6. mája 2020

po prehľade vo veci vykonaných úkonov skonštatoval:

„Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonný sudca JUDr. Ľudmila Hricková po

pridelení veci konala plynulo a bez prieťahov. Vo veci nariadila celkom 6 pojednávaní,

z toho prvé bolo odročené pre dočasnú PN zákonného sudcu. Ďalšie tri pojednávania boli

odročené z dôvodov na strane žalobcu, konkrétne dve z dôvodu, že žalobcovi nebol

ustanovený právny zástupca, a jedno na žiadosť právneho zástupcu žalobcu pre kolíziu

pojednávaní. Termín piateho pojednávania bol zrušený z dôvodu zabránenia šírenia vírusu

COVID-19.

Zároveň si uvádzam, že vo veci je nariadený termín pojednávania na deň 19.08.2020.

Namietame výšku uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú

považujeme vzhľadom na prehľad úkonov súdu za celkovo neprimeranú. Súd opätovne

poukazuje na samotné konanie žalobcu a jeho postup smerom k súdu ako i k Centru právnej

pomoci a ním ustanoveným právnym zástupcom. V prílohe zasielam vyjadrenie zákonného

sudcu zo dňa 30.04.2020.“

4.2 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 164/20 zo 6. mája 2020

po prehľade vo veci vykonaných úkonov uviedol:

«Na úvod považujem za dôvodné uviesť, že konanie vedené na Krajskom súde

v Trnave pod sp. zn. , predmetom ktorého bol súdny prieskum rozhodnutia

správneho orgánu –

(ďalej aj ako len „žalovaný“) zn. 138953/1-5-2007 zo dňa 12.06.2007 bolo

právoplatne skončené dňa 13. septembra 2012, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok

č. k. -151 zo dňa 12. mája 2011 v spojení s opravným uznesením č. k.

-169 zo dňa 1. júla 2011 a v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 28. augusta 2012.

V podstate jediným argumentom, ktorým sťažovateľ dôvodí vo vzťahu ku konaniu

vedenom pod sp. zn. je, že Krajský súd v Trnave uznesením, voči ktorému

nebolo prípustné ani odvolanie ani sťažnosť rozhodol, že bude riešiť len predmet žaloby

a konania o náhradu škody vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa v roku 2011 dostalo na

vybavenie na Okresný súd Piešťany pod sp. zn. . V tejto súvislosti poukázal na

to, že ESĽP už v minulosti rozhodol, že ak súdy riešia predmet veci v jednom konaní

a náhradu škody v inom konaní, posudzujú sa obe konania ako jeden celok, čo sa týka

celkovej dĺžky konania (Torri vs. Taliansko).

Z obsahu žaloby je preukázané, že sťažovateľ sa domáhal aj zaplatenia ujmy, ktorá

mu vznikla nezákonným rozhodnutím a postupom správneho orgánu, pričom konkretizoval,

že ide o trovy konania, nemajetkovú ujmu a morálnu ujmu. Teda sa domáhal aj nárokov

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon

č. “), pričom zákonným predpokladom na ich uplatnenie okrem iného je, že

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom, teda v danom prípade, správnym súdom. Z uvedeného

preto vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave sa rozhodovalo o právnom

základe pre prípadnú náhradu škody podľa , pričom sťažovateľ

v danom konaní úspešný nebol.

Vo vzťahu k samotnému priebehu správneho súdneho konania uvádzam, že dňa

3. augusta 2007 bola vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Trnave doručená

„Žiadosť“ (žaloba) , ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia správneho

orgánu –

(ďalej aj ako len „žalovaný“) zn. 138953/1-5-2007 zo dňa 12.06.2007 vrátane zrušenia

prvostupňového správneho rozhodnutia zn. 138953/1-3-2007 zo dňa 11.05.2007 a vrátenia

veci na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 310 000

SKK s príslušenstvom a tiež nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 SKK za porušenie práva na

ochranu osobnosti a verejného ospravedlnenia prostredníctvom rozhlasového okruhu

a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Vychádzajúc z opísaného priebehu konania vedenom na tunajšom krajskom súde

zastávam názor, že toto prebiehalo plynulo, pričom jeho dĺžka bola ovplyvnená výlučne

problémom vo vzťahu k ustanoveniu advokáta žalobcovi (sťažovateľovi), keď v priebehu

konania mu boli spolu ustanovení až 4 právni zástupcovia, pričom žalobca mal v dvoch

prípadoch, konkrétne vo vzťahu k (voči ktorému podal aj

sťažnosti na Slovenskú advokátsku komoru) a vo vzťahu k

výhrady, ktoré písomne oznámil súdu. V tejto súvislosti si dovolím zdôrazniť, že zastúpenie

žalobcu advokátom v danom konaní bola jednou z procesných podmienok konania, ktorá

musela byť splnená( ).

S poukazom na uvedené mám za to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave

pod sp. zn. k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa nedošlo.»

5. Ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie okresného súdu

sp. zn. Spr 164/20 zo 6. mája 2020 a vyjadrenie krajského súdu sp. zn. Spr 164/20

zo 6. mája 2020 na vedomie s možnosťou vyjadriť sa, čo právna zástupkyňa sťažovateľa aj

využila a poskytla ústavnému súdu písomné vyjadrenie z 9. júla 2020. Vo vyjadrení

v podstatnom konštatovala, že „Máme za to, že v danom konkrétnom prípade nejde o takú

zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by odôvodňovala skutočnosť, že za osem rokov od

podania žaloby súd vo veci právoplatne nerozhodol. Sťažovateľ zdôrazňuje, že Okresný súd

Piešťany v období od podania žaloby (t.j. rok 2011) až do súčasnosti konal neefektívne

a v určitých obdobiach vôbec nekonal a tak spôsobil to, že sťažovateľ bol počas dlhého

obdobia a ku dňu podania Ústavnej sťažnosti v stave právnej neistoty. Súd koná neefektívne

a pomaly, čo spôsobilo porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez

zbytočných prieťahov a bol tak vystavený po dlhú dobu stavu právnej neistoty.

Okresný súd Piešťany po dlhú dobu a v danom prípade opakovane po dobu

niekoľkých rokov vôbec nekonal a nevykonával úkony. V tomto prípade ide o vec

jednoduchého právneho posúdenia, ktorú bolo nutné posúdiť a rozhodnúť v zmysle

zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry.

V konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. súd dlhodobo

vôbec nekonal plynulo aj keď vec právne, ale ani fakticky zložitá nebola a nebola zložitá ani

povaha prejednávanej veci t.j. nárok na náhradu z titulu nemajetkovej ujmy, nárok na

náhradu škody a pod.

Sťažovateľ má za to, že zo všetkého uvedeného vyplýva, že Okresný súd Piešťany je

zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku namietaného konania v trvaní deväť rokov od

podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov takým

spôsobom aby poskytol sťažovateľovi v namietanom konaní relevantnú ochranu jeho práv

a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv v zmysle

ním podanej sťažnosti ústavnému súdu.“.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú

vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna

neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa

osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (pozri napr.

, , , , , ,

a ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že

v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý

vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa

môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti

().

13. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej

neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (, , ), pričom „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (). Základnou povinnosťou súdu

a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr

odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho

rozhodnutie.

14. Povinnosť súdu a sudcu konať vo veci bez prieťahov vyplývala do 30. júna 2016

z ustanovení (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou

od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného

mimosporového a správneho súdneho konania predmetom

(ďalej aj „CSP“), a (ďalej

len „SSP“).

14.1 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého sa

pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa

pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa

bude konať nové pojednávanie.

14.2 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný

princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať

bez prieťahov vyplýva z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa

mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania, z o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z −

o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z

, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla

na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183

ods. 1 prvej vety , podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

15. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru

nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov je

v konaní o sťažnosti podľa ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,

ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené zaručené základné

práva a slobody sťažovateľa.

16. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom

hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,

protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným

zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje

významné ohrozenie právne exitujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom

(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov alebo ich riadneho postupu.

Z uvedenej fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom popísaného zásahu

orgánu verejnej moci (jeho pasivity) nemožno čeliť inak než ústavnou sťažnosťou a na ňu

nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.

17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup

súdu (, , , , ,

). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno

formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako tak aj pri práve

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné

ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide

o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú

prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania

zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je

nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A.

(Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti

Slovenskej republike, rovnako tak aj , , ,

]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci H.

proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange proti

Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1 z 29. 3.

2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť

jeho účinnosť a dôveryhodnosť.

18. Zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho orgánu

().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 Právna a faktická zložitosť veci

19. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej

zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok vo veci H.

proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne

dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].

Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok

ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968).

19.1 Predmetom konania pred okresným súdom a krajským súdom je/bolo

rozhodovanie o sťažovateľom uplatnených nárokoch na ochranu osobnosti podľa § 11

a nasl. v znení neskorších predpisov, náhradu

škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zrušenie

rozhodnutia ústavu č. 1389553/1-5-2007 z 12. júna 2007 o uložení sankcie, čo v zásade

spadá pod bežnú a pravidelnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov.

IV.2 Správanie účastníka konania

20. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. V rámci posúdenia

druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom

konaní ústavný súd musí konštatovať, že viacerí krajským súdom ustanovení právni

zástupcovia

odmietli sťažovateľa zastupovať a po ich ustanovení žiadali krajský súd o oslobodenie

od povinnosti sťažovateľa v konaní zastupovať vzhľadom na jeho osobu. Krajský súd aj

vyzval sťažovateľa, aby si zvolil zástupcu na konanie pred krajským súdom z dôvodu

povinnosti zastúpenia ex lege, avšak bezúspešne. Táto situácia trvala od 24. januára 2008,

keď krajský súd vyzval sťažovateľa na oznámenie adresy obhajcu, ktorý ho zastupoval

v trestnej veci, až do 21. októbra 2010, keď krajský súd uznesením č. k. -113

z 21. októbra 2010 ustanovil úspešne sťažovateľovi právneho zástupcu Mgr. Ing. Dušana

Grmana. Za túto bezprecedentnú situáciu nesie z hľadiska posudzovania plynulosti postupu

krajského súdu v napadnutom konaní zodpovednosť sťažovateľ.

IV.3 Postup okresného súdu v napadnutom konaní

21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup súdu v konaní.

22. Posúdením postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd

konštatuje, že vec napadla okresnému súdu 15. marca 2011. Okresný súd v období

od 1. apríla 2014 do 26. februára 2018 preveroval majetkové pomery sťažovateľa z dôvodu

potreby rozhodnúť o jeho žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku a toto preverovanie

bolo ukončené úradným záznamom vyššej súdnej úradníčky o tom, že z dôvodu uplynutia

zákonnej lehoty podľa

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov nie

je už možné súdny poplatok vyrubiť. Tento postup okresného súdu hodnotí ústavný súd ako

neefektívny (bod 18).

22.1 Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v období od 15. marca 2011 do 1. apríla

2014 nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci ku skončeniu veci a v období od 1. apríla

2014 do 26. februára 2018 konal neefektívne. V dôsledku toho okresný súd postupoval

napadnutom konaní prieťahovo od 15. marca 2011 do 26. februára 2018, teda celkovo

6 rokov a 11 mesiacov.

22.2 Okresný súd v ďalšom nariadil 19. októbra 2018 termín pojednávania

na 19. február 2019, ktoré sa napokon neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej

sudkyne a bolo odročené na neurčito. Teda okresnému súdu trvalo celkovo 8 mesiacov, kým

pristúpil k nariadeniu pojednávania, a toto obdobie hodnotí ústavný súd ako prieťahové

v celom rozsahu. Následne okresný súd nariadil 21. februára 2019 termín pojednávania

na 28. máj 2019, ktorý bol odročený z dôvodu žiadosti sťažovateľa, ktorému bol priznaný

nárok na bezplatnú právnu pomoc, a pojednávanie nariadené 19. februára 2020 na 15. apríl

2020 bolo odročené z dôvodu žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa.

22.3 Celkovo okresný súd v napadnutom konaní konal prieťahovo 7 rokov

a 7 mesiacov, v dôsledku čoho porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.4 Postup krajského súdu v napadnutom konaní

23. Vychádzajúc zo záverov vyjadrených v bode 20, ústavný súd konštatuje,

že na postupe krajského súdu v napadnutom konaní sa podpísala neochota právnych

zástupcov zastupovať sťažovateľa v napadnutom konaní, a to z dôvodov týkajúcich sa jeho

osoby. Teda v období od 24. januára 2008, keď krajský súd vyzval sťažovateľa

na oznámenie advokáta, ktorý ho bude v konaní zastupovať, až do 21. októbra 2010, keď

uznesením č. k. -113 z 21. októbra 2010 úspešne ustanovil sťažovateľovi

právneho zástupcu, bol postup krajského súdu determinovaný splnením povinnosti

vyplývajúcej z . Krajský súd uznesením č. k. -123

z 28. februára 2011 návrh sťažovateľa v časti vylúčil na samostatné konanie

a o návrhu v časti týkajúcej sa jeho právomoci svojím rozsudkom sp. zn.

z 12. mája 2011 rozhodol tak, že žalobu zamietol. Ústavný súd hodnotí postup krajského

súdu v napadnutom konaní ako súladný so základným právom sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a právom podľa dohovoru, keďže na predlžovaní priebehu konania

v čase od 24. januára 2008 do 21. októbra 2010 nesie zodpovednosť sám sťažovateľ.

Vzhľadom na to rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

V.

Záver

V.1 K bodu 1 výroku nálezu

24. V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré

ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva

a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné

práva a slobody sťažovateľa.

24.1 Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel

k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru.

V.2 K bodu 2 výroku nálezu

25. V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

25.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie môže a) prikázať, aby ten kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou

nečinnosťou, vo veci konal.

25.2 Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie okresného súdu stále prebieha

a nebolo v merite veci rozhodnuté, prikázal ústavný súd podľa

v spojení s okresnému súdu v napadnutom

konaní konať bez zbytočných prieťahov.

V.3 K bodu 3 výroku nálezu

26. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

26.1 Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(, , , , ,

IV. ÚS 132/2012,1. ).

26.2 Sťažovateľ požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 €

z dôvodu prieťahov okresného súdu a krajského súdu pri prejednaní veci v napadnutých

konaniach. Ústavný súd v napadnutom konaní okresného súdu identifikoval obdobie

nečinnosti v trvaní od 15. marca 2011 do 1. apríla 2014 a od 26. februára 2018

do 19. októbra 2018. Postup okresného súdu v období od 1. apríla 2014 do 26. februára

2018 hodnotí ako neefektívny, keďže neviedol k zisteniu majetkových pomerov sťažovateľa

potrebných k určeniu výšky poplatkovej povinnosti a rozhodnutiu o jeho návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov. Celkovo tak doba prieťahov v konaní činí 7 rokov

a 7 mesiacov. Vychádzajúc zo svojej judikatúry (, , I. ÚS

54/2016, , , , , ,

, , ), priznal v popísanej situácii

sťažovateľovi sumu 3 500 €, ktorú považoval vzhľadom na okolnosti prípadu za primeranú.

26.3 Pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia tak ústavný súd

vychádzal z judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej by výška priznaného finančného

zadosťučinenia na vnútroštátnej úrovni mala byť v rozumnom pomere k sume, ktorú by

v podobných prípadoch sťažovateľovi priznal ESĽP (rozsudky ESĽP vo veci Scordino

a ďalší proti Taliansku z 27. 3. 2003, sťažnosť č. 36813/97 oddiel I, Horváthová proti

Slovenskej republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 74456/01, Palgutová proti Slovenskej

republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 9818/02, Švalík proti Slovenskej republike z 15. 2.

2005, sťažnosť č. 51545/99).

V.4 K bodu 4 výroku nálezu

27. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

27.1 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2019, a to z prevzatia a prípravy zastupovania a z písomného podania ústavnej sťažnosti

ústavnému súdu, a jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2020. Vychádzal pritom

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena

advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2019 1/6 z výpočtového základu zo sumy 980 €, čo činí za jeden úkon

právnej služby odmenu v sume 166,33 € a režijný paušál v sume 9,80 €, v celkovej súhrnnej

sume 352,26 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 je odmena advokáta

1/6 z výpočtového základu zo sumy 1 062 €, čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu

v sume 177 € a režijný paušál v sume 10,62 €, v celkovej súhrnnej sume 187,62 €, spolu

teda v sume 539,88 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode

4 výroku tohto nálezu.

V.5 K bodu 5 výroku nálezu

28. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti požadoval zaplatenie finančného

zadosťučinenia vo výške 10 000 €. Vzhľadom na to, že ústavný súd priznal sťažovateľovi

sumu finančného zadosťučinenia vo výške 3 500 €, návrhu v ostávajúcej časti nevyhovel.

28.1 Sťažovateľ požadoval vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní. Ústavný súd v postupe krajského súdu v napadnutom konaní porušenie čl. 48 ods. 2

a dohovoru nezistil, a preto ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti

nevyhovel.

28.2 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti aj napriek právnemu zastúpeniu

vlastným podaním namietol zaujatosť všetkých sudcov ústavného súdu.

28.2.1 Podľa ak ide o rozhodovanie v senáte

ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu

určený rozvrhom práce. Ak z dôvodu vylúčenia sudcov ústavného súdu, dôvodu vznesenia

námietky zaujatosti účastníkmi konania proti viacerým sudcom ústavného súdu, dôvodu

vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo dôvodu oznámenia

dôvodov vylúčenia podľa § 49 ods. 4 nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety,

rozhodne o veci samej senát ústavného súdu v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia

účastníka konania o odmietnutí sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, vyhlásenia sudcu

ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci a oznámenia dôvodov vylúčenia podľa § 49

ods. 4 sa neprihliada.

28.2.2 Pri použití rozhodol o veci samej senát

ústavného súdu v pôvodnom zložení a námietke zaujatosti nevyhovel.

29. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu