Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 73 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (78)IV. ÚS 109/2020
PDF · 562.81 KB
No categories available
IV. ÚS 109/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46,
Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Danica Birošová, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 68/2007
a Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 46/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 46/2011
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 46/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom
tritisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 539,88 € (slovom päťstotridsaťdeväť eur a osemdesiatosem centov) na účet
Advokátskej kancelárie JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 109/2020-48 z 1. apríla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, v mene ktorej koná konateľka
a advokátka JUDr. Danica Birošová, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
14 S 68/2007 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a Okresného súdu Piešťany
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 46/2011 (ďalej len „napadnuté
konanie okresného súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajskému súdu bol 3. augusta 2007
doručený návrh sťažovateľa, v tom čase v (ďalej len
„ústav“), na zaplatenie peňažného zadosťučinenia vo výške 10 290,11 € z titulu ujmy
vzniknutej vykonávaním sankcie uloženej rozhodnutím ústavu č. 1389553/1-5-2007
z 12. júna 2007 a návrh na verejné ospravedlnenie a zaplatenie peňažného zadosťučinenia
vo výške 828,84 € z titulu ujmy na práve na ochranu osobnosti vzniknutej rozhodnutím
ústavu č. 1389553/1-5-2007 z 12. júna 2007. Krajský súd po vykonanom dokazovaní svojím
uznesením č. k. 14 S 68/2007-123 z 28. februára 2011 návrh sťažovateľa ako žalobcu
na zaplatenie peňažného zadosťučinenia vo výške 10 290,11 € z titulu ujmy vzniknutej
vykonaním sankcie uloženej rozhodnutím ústavu č. 138953/1-5-2007 z 12. júna 2007
a návrh sťažovateľa na verejné ospravedlnenie a zaplatenie peňažného zadosťučinenia
vo výške 828,84 € z titulu ujmy na práve na ochranu osobnosti vzniknutej vydaním
rozhodnutia ústavu č. 138953/1-5-2007 z 12. júna 2007 vylúčil na samostatné konanie a vec
postúpil okresnému súdu, ktorému bola doručená 15. marca 2011. Napadnuté konanie
okresného súdu trvá doteraz, pričom podľa sťažovateľa „Za takmer 8 rokov od podania
žaloby do prvého vytýčeného pojednávania súdu dňa 24.10.2019 sa neuskutočnilo žiadne
pojednávanie súdu. Od podania žaloby po dobu 8 rokov súd nevykonal žiaden procesný
úkon.“. Sťažovateľ zastáva názor, že „Okresný súd Piešťany je zodpovedný za celkovú
neprimeranú dĺžku namietaného konania v trvaní deväť rokov od podania žalobného
návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov takým spôsobom aby
poskytol sťažovateľovi v namietanom konaní relevantnú ochranu jeho práv a oprávnených
nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv v zmysle ním podanej
sťažnosti ústavnému súdu.“. Taktiež poukázal na okolnosť, že „Krajský súd v Trnave...
uznesením - voči ktorému nebolo prípustné ani odvolanie ani sťažnosť rozhodol, že Krajský
súd v Trnave bude riešiť len predmet žaloby a konania o náhradu škody vylúčil na
samostatné konanie, ktoré sa v roku 2011 dostalo na vybavenie práve na Okresný súd
Piešťany pod sp. zn. 5C/46/2011. Uvedená skutočnosť je významná práve preto, že ESĽP už
v minulosti rozhodol, že ak súdy riešia predmet veci v jednom konaní a náhradu škody inom
konaní - posudzujú sa obe konania ako jeden celok čo sa týka celkovej dĺžky konania (Torri
vs. Taliansko). V takom prípade má sťažovateľ za to, že prieťahy v konaní sa datujú od roku
2007 a teda konanie trvá už 12 rokov.“.
3. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo ... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Piešťany v konaní vedenom pod. pod sp.zn.: 5C/46/2011 v súbehu s postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14S/68/2007 bolo porušené.
2. ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10.000,- Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Piešťany spolu s Krajským súdom
v Trnave povinní vyplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne do dvoch (2) mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia...
3. Okresný súd Piešťany spolu s Krajským súdom v Trnave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 Eur...“
II.
Vyjadrenia odporcov a replika sťažovateľa
4. Ústavný súd 23. apríla 2020 vyzval predsedu okresného súdu a predsedu krajského
súdu na vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.
4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 164/20 zo 6. mája 2020
po prehľade vo veci vykonaných úkonov skonštatoval:
„Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonný sudca JUDr. Ľudmila Hricková po
pridelení veci konala plynulo a bez prieťahov. Vo veci nariadila celkom 6 pojednávaní,
z toho prvé bolo odročené pre dočasnú PN zákonného sudcu. Ďalšie tri pojednávania boli
odročené z dôvodov na strane žalobcu, konkrétne dve z dôvodu, že žalobcovi nebol
ustanovený právny zástupca, a jedno na žiadosť právneho zástupcu žalobcu pre kolíziu
pojednávaní. Termín piateho pojednávania bol zrušený z dôvodu zabránenia šírenia vírusu
COVID-19.
Zároveň si uvádzam, že vo veci je nariadený termín pojednávania na deň 19.08.2020.
Namietame výšku uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú
považujeme vzhľadom na prehľad úkonov súdu za celkovo neprimeranú. Súd opätovne
poukazuje na samotné konanie žalobcu a jeho postup smerom k súdu ako i k Centru právnej
pomoci a ním ustanoveným právnym zástupcom. V prílohe zasielam vyjadrenie zákonného
sudcu zo dňa 30.04.2020.“
4.2 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 164/20 zo 6. mája 2020
po prehľade vo veci vykonaných úkonov uviedol:
«Na úvod považujem za dôvodné uviesť, že konanie vedené na Krajskom súde
v Trnave pod sp. zn. 14S 68/2007, predmetom ktorého bol súdny prieskum rozhodnutia
správneho orgánu –
(ďalej aj ako len „žalovaný“) zn. 138953/1-5-2007 zo dňa 12.06.2007 bolo
právoplatne skončené dňa 13. septembra 2012, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok
č. k. 14S/68/2007-151 zo dňa 12. mája 2011 v spojení s opravným uznesením č. k.
14S/68/2007-169 zo dňa 1. júla 2011 a v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Sžo/36/2011 zo dňa 28. augusta 2012.
V podstate jediným argumentom, ktorým sťažovateľ dôvodí vo vzťahu ku konaniu
vedenom pod sp. zn. 14S/68/2007 je, že Krajský súd v Trnave uznesením, voči ktorému
nebolo prípustné ani odvolanie ani sťažnosť rozhodol, že bude riešiť len predmet žaloby
a konania o náhradu škody vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa v roku 2011 dostalo na
vybavenie na Okresný súd Piešťany pod sp. zn. 5C/46/2011. V tejto súvislosti poukázal na
to, že ESĽP už v minulosti rozhodol, že ak súdy riešia predmet veci v jednom konaní
a náhradu škody v inom konaní, posudzujú sa obe konania ako jeden celok, čo sa týka
celkovej dĺžky konania (Torri vs. Taliansko).
Z obsahu žaloby je preukázané, že sťažovateľ sa domáhal aj zaplatenia ujmy, ktorá
mu vznikla nezákonným rozhodnutím a postupom správneho orgánu, pričom konkretizoval,
že ide o trovy konania, nemajetkovú ujmu a morálnu ujmu. Teda sa domáhal aj nárokov
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon
č. 514/2003 Z. z.“), pričom zákonným predpokladom na ich uplatnenie okrem iného je, že
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom, teda v danom prípade, správnym súdom. Z uvedeného
preto vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave sa rozhodovalo o právnom
základe pre prípadnú náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom sťažovateľ
v danom konaní úspešný nebol.
Vo vzťahu k samotnému priebehu správneho súdneho konania uvádzam, že dňa
3. augusta 2007 bola vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Trnave doručená
„Žiadosť“ (žaloba) , ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia správneho
orgánu –
(ďalej aj ako len „žalovaný“) zn. 138953/1-5-2007 zo dňa 12.06.2007 vrátane zrušenia
prvostupňového správneho rozhodnutia zn. 138953/1-3-2007 zo dňa 11.05.2007 a vrátenia
veci na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 310 000
SKK s príslušenstvom a tiež nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 SKK za porušenie práva na
ochranu osobnosti a verejného ospravedlnenia prostredníctvom rozhlasového okruhu
a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Vychádzajúc z opísaného priebehu konania vedenom na tunajšom krajskom súde
zastávam názor, že toto prebiehalo plynulo, pričom jeho dĺžka bola ovplyvnená výlučne
problémom vo vzťahu k ustanoveniu advokáta žalobcovi (sťažovateľovi), keď v priebehu
konania mu boli spolu ustanovení až 4 právni zástupcovia, pričom žalobca mal v dvoch
prípadoch, konkrétne vo vzťahu k (voči ktorému podal aj
sťažnosti na Slovenskú advokátsku komoru) a vo vzťahu k
výhrady, ktoré písomne oznámil súdu. V tejto súvislosti si dovolím zdôrazniť, že zastúpenie
žalobcu advokátom v danom konaní bola jednou z procesných podmienok konania, ktorá
musela byť splnená(§ 250a OSP).
S poukazom na uvedené mám za to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave
pod sp. zn. 14S/68/2007 k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nedošlo.»
5. Ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie okresného súdu
sp. zn. Spr 164/20 zo 6. mája 2020 a vyjadrenie krajského súdu sp. zn. Spr 164/20
zo 6. mája 2020 na vedomie s možnosťou vyjadriť sa, čo právna zástupkyňa sťažovateľa aj
využila a poskytla ústavnému súdu písomné vyjadrenie z 9. júla 2020. Vo vyjadrení
v podstatnom konštatovala, že „Máme za to, že v danom konkrétnom prípade nejde o takú
zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by odôvodňovala skutočnosť, že za osem rokov od
podania žaloby súd vo veci právoplatne nerozhodol. Sťažovateľ zdôrazňuje, že Okresný súd
Piešťany v období od podania žaloby (t.j. rok 2011) až do súčasnosti konal neefektívne
a v určitých obdobiach vôbec nekonal a tak spôsobil to, že sťažovateľ bol počas dlhého
obdobia a ku dňu podania Ústavnej sťažnosti v stave právnej neistoty. Súd koná neefektívne
a pomaly, čo spôsobilo porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov a bol tak vystavený po dlhú dobu stavu právnej neistoty.
Okresný súd Piešťany po dlhú dobu a v danom prípade opakovane po dobu
niekoľkých rokov vôbec nekonal a nevykonával úkony. V tomto prípade ide o vec
jednoduchého právneho posúdenia, ktorú bolo nutné posúdiť a rozhodnúť v zmysle
zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry.
V konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 5C/46/2011 súd dlhodobo
vôbec nekonal plynulo aj keď vec právne, ale ani fakticky zložitá nebola a nebola zložitá ani
povaha prejednávanej veci t.j. nárok na náhradu z titulu nemajetkovej ujmy, nárok na
náhradu škody a pod.
Sťažovateľ má za to, že zo všetkého uvedeného vyplýva, že Okresný súd Piešťany je
zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku namietaného konania v trvaní deväť rokov od
podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov takým
spôsobom aby poskytol sťažovateľovi v namietanom konaní relevantnú ochranu jeho práv
a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv v zmysle
ním podanej sťažnosti ústavnému súdu.“.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú
vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna
neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa
osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (pozri napr.
II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97
a I. ÚS 10/98). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý
vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa
môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti
(PL. ÚS 25/01).
13. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej
neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (III. ÚS 127/03). Základnou povinnosťou súdu
a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr
odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať vo veci bez prieťahov vyplývala do 30. júna 2016
z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou
od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného
mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“), Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku (ďalej
len „SSP“).
14.1 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa
bude konať nové pojednávanie.
14.2 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný
princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať
bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa
mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 − § 172
CSP o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1
CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183
ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
15. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru
nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov je
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,
ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené ústavou zaručené základné
práva a slobody sťažovateľa.
16. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,
protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje
významné ohrozenie právne exitujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom
(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov alebo ich riadneho postupu.
Z uvedenej fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom popísaného zásahu
orgánu verejnej moci (jeho pasivity) nemožno čeliť inak než ústavnou sťažnosťou a na ňu
nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno
formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,
pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné
ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide
o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú
prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania
zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je
nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A.
(Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti
Slovenskej republike, rovnako tak aj I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci H.
proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange proti
Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1 z 29. 3.
2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť
jeho účinnosť a dôveryhodnosť.
18. Zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu
(II. ÚS 33/99).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 Právna a faktická zložitosť veci
19. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej
zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok vo veci H.
proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne
dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].
Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok
ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968).
19.1 Predmetom konania pred okresným súdom a krajským súdom je/bolo
rozhodovanie o sťažovateľom uplatnených nárokoch na ochranu osobnosti podľa § 11
a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zrušenie
rozhodnutia ústavu č. 1389553/1-5-2007 z 12. júna 2007 o uložení sankcie, čo v zásade
spadá pod bežnú a pravidelnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov.
IV.2 Správanie účastníka konania
20. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci posúdenia
druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom
konaní ústavný súd musí konštatovať, že viacerí krajským súdom ustanovení právni
zástupcovia
odmietli sťažovateľa zastupovať a po ich ustanovení žiadali krajský súd o oslobodenie
od povinnosti sťažovateľa v konaní zastupovať vzhľadom na jeho osobu. Krajský súd aj
vyzval sťažovateľa, aby si zvolil zástupcu na konanie pred krajským súdom z dôvodu
povinnosti zastúpenia ex lege, avšak bezúspešne. Táto situácia trvala od 24. januára 2008,
keď krajský súd vyzval sťažovateľa na oznámenie adresy obhajcu, ktorý ho zastupoval
v trestnej veci, až do 21. októbra 2010, keď krajský súd uznesením č. k. 14 S 68/2007-113
z 21. októbra 2010 ustanovil úspešne sťažovateľovi právneho zástupcu Mgr. Ing. Dušana
Grmana. Za túto bezprecedentnú situáciu nesie z hľadiska posudzovania plynulosti postupu
krajského súdu v napadnutom konaní zodpovednosť sťažovateľ.
IV.3 Postup okresného súdu v napadnutom konaní
21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup súdu v konaní.
22. Posúdením postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd
konštatuje, že vec napadla okresnému súdu 15. marca 2011. Okresný súd v období
od 1. apríla 2014 do 26. februára 2018 preveroval majetkové pomery sťažovateľa z dôvodu
potreby rozhodnúť o jeho žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku a toto preverovanie
bolo ukončené úradným záznamom vyššej súdnej úradníčky o tom, že z dôvodu uplynutia
zákonnej lehoty podľa § 13 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov nie
je už možné súdny poplatok vyrubiť. Tento postup okresného súdu hodnotí ústavný súd ako
neefektívny (bod 18).
22.1 Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v období od 15. marca 2011 do 1. apríla
2014 nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci ku skončeniu veci a v období od 1. apríla
2014 do 26. februára 2018 konal neefektívne. V dôsledku toho okresný súd postupoval
napadnutom konaní prieťahovo od 15. marca 2011 do 26. februára 2018, teda celkovo
6 rokov a 11 mesiacov.
22.2 Okresný súd v ďalšom nariadil 19. októbra 2018 termín pojednávania
na 19. február 2019, ktoré sa napokon neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej
sudkyne a bolo odročené na neurčito. Teda okresnému súdu trvalo celkovo 8 mesiacov, kým
pristúpil k nariadeniu pojednávania, a toto obdobie hodnotí ústavný súd ako prieťahové
v celom rozsahu. Následne okresný súd nariadil 21. februára 2019 termín pojednávania
na 28. máj 2019, ktorý bol odročený z dôvodu žiadosti sťažovateľa, ktorému bol priznaný
nárok na bezplatnú právnu pomoc, a pojednávanie nariadené 19. februára 2020 na 15. apríl
2020 bolo odročené z dôvodu žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa.
22.3 Celkovo okresný súd v napadnutom konaní konal prieťahovo 7 rokov
a 7 mesiacov, v dôsledku čoho porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.4 Postup krajského súdu v napadnutom konaní
23. Vychádzajúc zo záverov vyjadrených v bode 20, ústavný súd konštatuje,
že na postupe krajského súdu v napadnutom konaní sa podpísala neochota právnych
zástupcov zastupovať sťažovateľa v napadnutom konaní, a to z dôvodov týkajúcich sa jeho
osoby. Teda v období od 24. januára 2008, keď krajský súd vyzval sťažovateľa
na oznámenie advokáta, ktorý ho bude v konaní zastupovať, až do 21. októbra 2010, keď
uznesením č. k. 14 S 68/2007-113 z 21. októbra 2010 úspešne ustanovil sťažovateľovi
právneho zástupcu, bol postup krajského súdu determinovaný splnením povinnosti
vyplývajúcej z § 49 ods. 1 SSP. Krajský súd uznesením č. k. 14 S 68/2007-123
z 28. februára 2011 návrh sťažovateľa v časti vylúčil na samostatné konanie
a o návrhu v časti týkajúcej sa jeho právomoci svojím rozsudkom sp. zn. 14 S 68/2007
z 12. mája 2011 rozhodol tak, že žalobu zamietol. Ústavný súd hodnotí postup krajského
súdu v napadnutom konaní ako súladný so základným právom sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže na predlžovaní priebehu konania
v čase od 24. januára 2008 do 21. októbra 2010 nesie zodpovednosť sám sťažovateľ.
Vzhľadom na to rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.
V.
Záver
V.1 K bodu 1 výroku nálezu
24. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré
ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva
a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné
práva a slobody sťažovateľa.
24.1 Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel
k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V.2 K bodu 2 výroku nálezu
25. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
25.1 Podľa § 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie môže a) prikázať, aby ten kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou
nečinnosťou, vo veci konal.
25.2 Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie okresného súdu stále prebieha
a nebolo v merite veci rozhodnuté, prikázal ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu v napadnutom
konaní konať bez zbytočných prieťahov.
V.3 K bodu 3 výroku nálezu
26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
26.1 Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012,
IV. ÚS 132/2012,1. ÚS 70/2012).
26.2 Sťažovateľ požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 €
z dôvodu prieťahov okresného súdu a krajského súdu pri prejednaní veci v napadnutých
konaniach. Ústavný súd v napadnutom konaní okresného súdu identifikoval obdobie
nečinnosti v trvaní od 15. marca 2011 do 1. apríla 2014 a od 26. februára 2018
do 19. októbra 2018. Postup okresného súdu v období od 1. apríla 2014 do 26. februára
2018 hodnotí ako neefektívny, keďže neviedol k zisteniu majetkových pomerov sťažovateľa
potrebných k určeniu výšky poplatkovej povinnosti a rozhodnutiu o jeho návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov. Celkovo tak doba prieťahov v konaní činí 7 rokov
a 7 mesiacov. Vychádzajúc zo svojej judikatúry (IV. ÚS 535/2013, I. ÚS 582/2015, I. ÚS
54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018,
I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020), priznal v popísanej situácii
sťažovateľovi sumu 3 500 €, ktorú považoval vzhľadom na okolnosti prípadu za primeranú.
26.3 Pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia tak ústavný súd
vychádzal z judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej by výška priznaného finančného
zadosťučinenia na vnútroštátnej úrovni mala byť v rozumnom pomere k sume, ktorú by
v podobných prípadoch sťažovateľovi priznal ESĽP (rozsudky ESĽP vo veci Scordino
a ďalší proti Taliansku z 27. 3. 2003, sťažnosť č. 36813/97 oddiel I, Horváthová proti
Slovenskej republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 74456/01, Palgutová proti Slovenskej
republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 9818/02, Švalík proti Slovenskej republike z 15. 2.
2005, sťažnosť č. 51545/99).
V.4 K bodu 4 výroku nálezu
27. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
27.1 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2019, a to z prevzatia a prípravy zastupovania a z písomného podania ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu, a jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2020. Vychádzal pritom
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena
advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2019 1/6 z výpočtového základu zo sumy 980 €, čo činí za jeden úkon
právnej služby odmenu v sume 166,33 € a režijný paušál v sume 9,80 €, v celkovej súhrnnej
sume 352,26 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 je odmena advokáta
1/6 z výpočtového základu zo sumy 1 062 €, čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu
v sume 177 € a režijný paušál v sume 10,62 €, v celkovej súhrnnej sume 187,62 €, spolu
teda v sume 539,88 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode
4 výroku tohto nálezu.
V.5 K bodu 5 výroku nálezu
28. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti požadoval zaplatenie finančného
zadosťučinenia vo výške 10 000 €. Vzhľadom na to, že ústavný súd priznal sťažovateľovi
sumu finančného zadosťučinenia vo výške 3 500 €, návrhu v ostávajúcej časti nevyhovel.
28.1 Sťažovateľ požadoval vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd v postupe krajského súdu v napadnutom konaní porušenie čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil, a preto ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti
nevyhovel.
28.2 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti aj napriek právnemu zastúpeniu
vlastným podaním namietol zaujatosť všetkých sudcov ústavného súdu.
28.2.1 Podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte
ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu
určený rozvrhom práce. Ak z dôvodu vylúčenia sudcov ústavného súdu, dôvodu vznesenia
námietky zaujatosti účastníkmi konania proti viacerým sudcom ústavného súdu, dôvodu
vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo dôvodu oznámenia
dôvodov vylúčenia podľa § 49 ods. 4 nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety,
rozhodne o veci samej senát ústavného súdu v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia
účastníka konania o odmietnutí sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, vyhlásenia sudcu
ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci a oznámenia dôvodov vylúčenia podľa § 49
ods. 4 sa neprihliada.
28.2.2 Pri použití § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o veci samej senát
ústavného súdu v pôvodnom zložení a námietke zaujatosti nevyhovel.
29. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu