Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 157/2016
PDF · 218.16 KB
No categories available
I. ÚS 157/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom ,
advokátska kancelária , , vedené pod sp. zn.
Rvp 10738/2015 – sp. zn. Rvp 10740/2015, sp. zn. Rvp 11112/2015 – sp. zn. Rvp
11120/2015, sp. zn. Rvp 12033/2015 – sp. zn. Rvp 12037/2015, sp. zn. Rvp 12146/2015 –
sp. zn. Rvp 12156/2015, sp. zn. Rvp 13021/2015, sp. zn. Rvp 13075/2015 – sp. zn.
Rvp 13078/2015, sp. zn. Rvp 13617/2015, sp. zn. Rvp 13775/2015, sp. zn. Rvp 14073/2015,
sp. zn. Rvp 14408/2015 – sp. zn. Rvp 14409/2015, sp. zn. Rvp 14673/2015, sp. zn.
Rvp 14953/2015 – sp. zn. Rvp 14954/2015, sp. zn. Rvp 15260/2015, sp. zn. Rvp
15649/2015 –- sp. zn. Rvp 15650/2015 a sp. zn. Rvp 16867/2015 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň
namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského
súdu v Nitre a jeho uzneseniami sp. zn. 15 CoE/22/2015 z 27. februára 2015, sp. zn. 25
CoE/223/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 25 CoE/201/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 8
CoE/213/2014 z 20. februára 2015, sp. zn. 9 CoE/223/2014 z 30. apríla 2015, sp. zn. 15
CoE/477/2014 z 19. decembra 2014, sp. zn. 25 CoE/203/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 5
CoE/47/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 8 CoE/177/2014 z 30. apríla 2015, sp. zn. 8
CoE/230/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 7 CoE/180/2014 z 27. februára 2015, sp. zn. 26
CoE/69/2015 z 31. marca 2015, sp. zn. 5 CoE/224/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 25
CoE/39/2014 z 28. februára 2014, sp. zn. 7 CoE/207/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 5
CoE/243/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 5 CoE/228/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 7
CoE/203/2014 z 30. apríla 2015, sp. zn. 8 Co/254/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 5
CoE/198/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 26 CoE/86/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 15
CoE/105/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 6 CoE/168/2014 z 2. júna 2015, sp. zn. 15
CoE/84/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 25 CoE/229/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 5
CoE/270/2014 z 25. februára 2015, sp. zn. 15 CoE/76/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 5
CoE/215/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 11 CoE/304/2014 z 30. januára 2015, sp. zn. 9
CoE/253/2014 z 18. júna 2015, sp. zn. 5 CoE/259/2014 z 25. februára 2015, sp. zn. 26
CoE/100/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 5 Co/229/2014 z 25. februára 2015, sp. zn. 8
CoE/2/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 9 CoE/12/2015 z 21. mája 2015, sp. zn. 5
CoE/244/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 5 CoE/258/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 6
CoE/26/2015 z 29. júla 2015, sp. zn. 6 CoE/52/2015 z 26. júna 2015, sp. zn. 25 CoE/6/2015
z 29. júna 2015, sp. zn. 5 CoE/30/2015 z 30. júna 2015, sp. zn. 25 CoE/259/2014 z 22. mája
2015, sp. zn. 7 CoE/4/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 25 CoE/57/2015 z 30. septembra 2015
a sp. zn. 8 CoE/275/2014 z 31. júla 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Nitra sp.
zn. 17 Er/678/2007 z 12. decembra 2013, sp. zn. 11 Er/445/2005 z 13. apríla 2011, sp. zn.
12 Er/667/2008 z 15. apríla 2014, sp. zn. 17 Er/997/2010 z 10. septembra 2013, sp. zn. 10
Er/386/2005 z 5. apríla 2012, sp. zn. 10 Er/202/2005 z 20. marca 2014, sp. zn. 17
Er/951/2009 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 16 Er/115/2005 z 3. marca 2011, sp. zn. 27
Er/525/2010 z 25. septembra 2013, sp. zn. 27 Er/527/2010 z 13. novembra 2013, sp. zn. 17
Er/388/2005 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 23 Er/1099/2009 zo 17. februára 2014, sp. zn.
24 Er/879/2009 z 12. februára 2014, sp. zn. 16 Er/227/2005 z 21. mája 2013, sp. zn. 17
Er/170/2009 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 27 Er/275/2004 z 18. apríla 2013, sp. zn. 25
Er/108/2008 z 24. februára 2014, sp. zn. 12 Er/25/2006 z 21. mája 2014, sp. zn. 15
Er/524/2010 z 10. septembra 2013, sp. zn. 23 Er/192/2007 z 1. marca 2013, sp. zn. 23
Er/337/2005 z 2. mája 2012, sp. zn. 23 Er/355/2008 z 24. septembra 2013, sp. zn. 19
Er/462/2009 z 12. júna 2014, sp. zn. 23 Er/324/2004 z 3. mája 2012, sp. zn. 15 Er/108/2007
zo 14. apríla 2014, sp. zn. 10 Er/83/2004 z 10. júla 2014, sp. zn. 27 Er/233/2006 z 18. apríla
2013, sp. zn. 15 Er/598/2009 z 12. decembra 2013, sp. zn. 12 Er/62/2004 z 21. mája 2014,
sp. zn. 25 Er/87/2006 z 26. júna 2014, sp. zn. 17 Er/549/2009 zo 17. decembra 2013, sp. zn.
15 Er/690/2008 z 20. júna 2014, sp. zn. 15 Er/600/2009 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 24
Er/489/2005 z 23. septembra 2014, sp. zn. 11 Er/344/2004 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 7
Er/813/2011 z 9. júla 2014, sp. zn. 17 Er/803/2010 z 10. septembra 2013, sp. zn. 23
Er/146/2008 z 12. februára 2014, sp. zn. 12 Er/715/2007 z 26. mája 2014, sp. zn. 15
Er/468/2006 zo 6. mája 2014, sp. zn. 16 Er/219/2004 z 18. júna 2014, sp. zn. 17
Er/229/2006 z 20. februára 2013, sp. zn. 15 Er/398/2005 zo 14. apríla 2014, sp. zn. 23
Er/715/2007 zo 6. marca 2014 a sp. zn. 12 Er/270/2004 z 3. júla 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , vedené pod sp. zn. Rvp
10738/2015 – sp. zn. Rvp 10740/2015, sp. zn. Rvp 11112/2015 – sp. zn. Rvp 11120/2015,
sp. zn. Rvp 12033/2015 – sp. zn. Rvp 12037/2015, sp. zn. Rvp 12146/2015 – sp. zn. Rvp
12156/2015, sp. zn. Rvp 13021/2015, sp. zn. Rvp 13075/2015 – sp. zn. Rvp 13078/2015, sp.
zn. Rvp 13617/2015, sp. zn. Rvp 13775/2015, sp. zn. Rvp 14073/2015, sp. zn. Rvp
14408/2015 – sp. zn. Rvp 14409/2015, sp. zn. Rvp 14673/2015, sp. zn. Rvp 14953/2015 –
sp. zn. Rvp 14954/2015, sp. zn. Rvp 15260/2015, sp. zn. Rvp 15649/2015 – sp. zn. Rvp
15650/2015 a sp. zn. Rvp 16867/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 10738/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
od 20. júla 2015 do 21. decembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu
Nitra (ďalej aj „okresný súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia okresného súdu“).
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa
opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti uvedeného
okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
vzťahujúcich sa na ich postup a rozhodnutia v exekučných konaniach vedených pred
uvedenými všeobecnými súdmi a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu
právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší
a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP
(ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp
10738/2015 – sp. zn. Rvp 10740/2015, sp. zn. Rvp 11112/2015 – sp. zn. Rvp 11120/2015,
sp. zn. Rvp 12033/2015 – sp. zn. Rvp 12037/2015, sp. zn. Rvp 12146/2015 – sp. zn. Rvp
12156/2015, sp. zn. Rvp 13021/2015, sp. zn. Rvp 13075/2015 – sp. zn. Rvp 13078/2015, sp.
zn. Rvp 13617/2015, sp. zn. Rvp 13775/2015, sp. zn. Rvp 14073/2015, sp. zn. Rvp
14408/2015 – sp. zn. Rvp 14409/2015, sp. zn. Rvp 14673/2015, sp. zn. Rvp 14953/2015 –
sp. zn. Rvp 14954/2015, sp. zn. Rvp 15260/2015, sp. zn. Rvp 15649/2015 – sp. zn. Rvp
15650/2015 a sp. zn. Rvp 16867/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,
okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,
ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne
závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj
rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade
neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere
koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus proti
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s §
57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s §
214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom
na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii
a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj
v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke
sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený
právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných
zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto
sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením
svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.
I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn.
I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn.
I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn.
I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,
sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013,
sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013,
sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013,
sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011,
sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012,
sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014,
sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014,
sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012,
sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014,
sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014,
sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných
a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Zároveň ústavný súd
prízvukuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba
ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť
spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos
Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp.
zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na
rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci
iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu jeho početnú judikatúru (napr. C-240/98 až C-
244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa
problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom
predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.
V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn.
C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom
Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6
smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou
podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože
takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32,
a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.
12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je
účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím
exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)
len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie
veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)
v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9.
augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento
postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred
vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také
porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé
zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich
porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek
vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže
totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred
orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom
a zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných
súdov, ktorým preto ani nie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami
zasahujú do ústavne zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že
ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
v prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré
svojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti
a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané
sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona
o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016