Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 100 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (109)IV. ÚS 278/2014
PDF · 291.49 KB
No categories available
IV. ÚS 278/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a R. L., zastúpených
advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Er 2133/2010 a jeho uznesením z 15. augusta 2013 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 142/2013 a jeho uznesením z 5. júna
2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 305/2013 a jeho uznesením z 9. októbra 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L. a R. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra
2013 doručená sťažnosť M. L. a R. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2133/2010 a
jeho uznesením z 15. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a
postupom Krajského súdu v Bratislava (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 22 CoE 142/2013 a jeho uznesením z 5. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu z 5. júna 2013“) a v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 305/2013 a jeho
uznesením z 9. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. októbra
2013“).
Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi
exekučného konania v procesnom postavení oprávnených vedeného na základe exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 154/09 z 13. apríla 2010 opatrený
doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.
Okresnému súdu bolo 13. júla 2010 doručené písomné vyjadrenie povinného,
v ktorom okrem iného uviedol, že predmetný rozsudok okresného súdu, ktorý bol
exekučným titulom, sa nestal právoplatným a vykonateľným, keďže ho prevzal až 28. júna
2010 a podal proti nemu v zákonnej lehote odvolanie.
Okresný súd preto uznesením č. k. 15 Er 2133/2010-75 z 12. októbra 2011 exekúciu
zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, keďže exekučný titul bol
po začatí exekúcie zrušený. Uznesením č. k. 15 Er 2133/2010-84 z 26. marca 2013 súd
prvého stupňa rozhodol o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi právo na náhradu
trov exekúcie nepriznal, a vo vzťahu k sťažovateľom a povinnému rozhodol tak, že nemajú
právo na náhradu trov exekučného konania. Proti predmetnému uzneseniu sa povinný
odvolal.
Krajský súd uznesením z 5. júna 2013 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdu
v časti výroku, ktorým nebolo priznané povinnému právo na náhradu trov exekučného
konania, a vec vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa krajského
súdu „V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo
k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Ex. por.],
ale z dôvodu, že exekúcia sa začala a rozhodnutie sa nestalo vykonateľným [§ 57 ods. 1
písm. a) Ex. por.]. K zrušeniu rozhodnutia, na podklade ktorého sa vykonáva exekúcia,
môže dôjsť na základe podania mimoriadneho opravného prostriedku, pričom v tomto
prípade sa exekúcia začala a súd zistil, že rozhodnutie sa dosiaľ nestalo právoplatným. Je
pri tom irelevantné, že na predmetnom rozhodnutí bola vyznačená doložka právoplatnosti
a vykonateľnosť.
Ak oprávnení podali návrh na vykonanie exekúcie na základe neprávoplatného
rozsudku, čo bolo dôvodom zastavenia exekúcie, z procesného hľadiska zavinili zastavenie
exekúcie práve oprávnení. Nič na tom nemení ani fakt, že obdržali zo súdu rozsudok
s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou...
Exekučný poriadok výslovne neupravuje možnosť nahradiť trovy exekúcie
povinnému, ale ani túto možnosť priamo nevylučuje. Je preto potrebné vychádzať
z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania a aplikovať
ustanovenie § 146 ods. 2, veta prvá O. s. p., podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil,
že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Odvolací súd nevzhliadol
dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by nepriznal z procesného hľadiska úspešnému
povinnému náhradu trov konania. Stotožnil sa s názorom právneho zástupcu povinnej, že
nie je možné tvrdiť, že rozsudok bol najskôr vykonateľný a potom vykonateľný nebol.
V danom prípade exekúcia začala, pričom súd v priebehu exekúcie zistil, že rozhodnutie sa
nestalo vykonateľným, t. j. doposiaľ neexistuje exekučný titul.
Na záver považuje odvolací súd za potrebné dodať, že týmto rozhodnutím nie je
dotknuté prípadné právo oprávneného na náhradu škody.“.
Okresný súd po zrušení svojho skoršieho uznesenia krajským súdom rozhodol
napadnutým uznesením tak, že sťažovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
povinnému trovy, ktoré mu vznikli v exekučnom konaní na súde prvého stupňa, a trovy
právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sa
sťažovatelia odvolali, tvrdiac, že oni zastavenie exekúcie nezavinili, a preto im nemá byť
uložená povinnosť nahradiť trovy povinnému. Naopak, podľa sťažovateľov bolo exekučné
konanie zastavené z dôvodov na strane povinného (nepreberanie zásielok).
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením oprávnených, že k zastaveniu exekučného
konania došlo konaním povinného, a napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Podľa krajského súdu „... dôvody nepreberania zásielok žalovaným (povinným) vo veci... sú
pre rozhodnutie v prejednávanej veci irelevantné...“. Krajský súd vo zvyšnom rozsahu
odkázal na svoj prv vyslovený právny názor v napadnutom uznesení z 5. júna 2013.
Podľa názoru sťažovateľov boli napadnutým uznesením okresného súdu
a napadnutými uzneseniami krajského súdu porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia tvrdia, že ako
oprávnení žiadnym spôsobom zastavenie exekúcie nezavinili, k jej zastaveniu došlo ex offo,
teda nie z dôvodu na strane oprávnených, ktorí predložili exekučný titul opatrený doložkou
právoplatnosti a vykonateľnosti. Podľa sťažovateľov to bol práve povinný, kto v dôsledku
svojho správania (nepreberanie zásielok) spôsobil, že exekučný titul musel byť zrušený.
Podľa sťažovateľov preto rozhodol okresný súd a krajský súd „svojvoľne a arbitrárne bez
toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie
toho, prečo došlo k zastaveniu predmetnej exekúcie“. Sťažovatelia tvrdia, že ani pri
zvýšenej opatrnosti nemohli predvídať, že dôjde k zastaveniu exekúcie, keďže nemohli
zistiť, že pošta nesprávne doručovala rozsudok, ktorý bol exekučným titulom. Navyše,
sťažovatelia tvrdia, že priznaním náhrady trov exekúcie povinnému bolo porušené aj ich
základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a napadnutým uzneseniam krajského
súdu z 5. júna 2013 a z 9. októbra 2013 preto sťažovatelia podali ústavnému súdu sťažnosť,
ktorou sa domáhajú, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne vyslovil, že
týmito rozhodnutiami boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd
napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. októbra 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Zároveň sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia po 2 000 € pre každého
z nich. Svoj návrh odôvodňujú tým, že postup okresného súdu a krajského súdu „vykazuje
znaky porušenia nezávislosti a nestrannosti súdu“ a vnímajú ho ako „prejav nadradenosti
súdnej moci“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Sťažnosť sťažovateľov smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu z 5. júna 2013 a napadnutému uzneseniu krajského
súdu z 9. októbra 2013.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127
ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach
porušenia ich základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich
práv sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti tomuto
uzneseniu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu z 5. júna 2013
Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že
základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, to znamená,
musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011). Nemožno akceptovať, aby
napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval
ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania.
Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci
nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09,
Napadnutým uznesením krajského súdu z 5. júna 2013 bolo prvostupňové uznesenie
okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Sťažovatelia tak mali
naďalej možnosť uplatniť si svoje práva a okresný súd mal možnosť namietaný protiústavný
stav napraviť.
Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, avšak
podmienkou na pripustenie takejto výnimky bolo to, že išlo o rozhodnutie spôsobilé výrazne
a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ale
zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená neskôr
(IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať
na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo
v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V danom prípade však sťažovatelia netvrdili a ani ústavný súd nezistil, že by boli
podmienky uvedených výnimiek splnené.
Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1
ústavy aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľov aj v časti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 5. júna 2013 pri predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu z 9. októbra 2013
Sťažovatelia tvrdili, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže boli zaviazaní na náhradu trov exekučného konania v prospech povinného,
hoci sami podľa ich názoru zastavenie exekúcie nezavinili.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd) a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), ale je oprávnený
posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych
princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd
sťažovateľov.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej
kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle
(m. m. IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 249/2011, I. ÚS 5/2011).
Ako už ústavný súd uviedol, Exekučný poriadok, aj keď upravuje náhradu trov
exekučného konania osobitným spôsobom, nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie
povinného. Podľa názoru ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych
okolnostiach prípadu aj výklad pripúšťajúci primeranú aplikáciu Občianskeho súdneho
poriadku na prípady (ďalej aj „OSP“), ktoré neupravuje Exekučný poriadok. Primeraná
aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP,
odkazuje na použitie predchádzajúcich časti Občianskeho súdneho poriadku (prvá až piata
časť OSP), pričom krajským súdom v napadnutom rozhodnutí z 9. októbra 2013 uvádzané
ustanovenia (§ 146 ods. 2 a § 251 ods. 4 OSP) sú súčasťou týchto častí všeobecného
právneho predpisu upravujúceho občianske súdne konanie (m. m. IV. ÚS 325/2010,
Ústavný súd už vyslovil názor, že súd môže podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku
uložiť oprávnenému povinnosť hradiť trovy exekúcie nielen v prospech exekútora, ale
i v prospech povinného (I. ÚS 520/2013). Je úlohou exekučného súdu preskúmať, či mal
oprávnený k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok konania (zastavenie
exekúcie) predvídať, a či preto mohol pri náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom
(napr. IV. ÚS 325/2010, II. ÚS 410/2010), alebo či možno oprávneného zaviazať
na náhradu trov konania aj v takom prípade, v ktorom zastavenie exekúcie nemohol
predvídať (III. ÚS 233/2011).
Podľa názoru ústavného súdu okolnosti veci môžu odôvodňovať, aby súd účastníkom
(vrátane povinného) výnimočne náhradu trov exekučného konania celkom alebo sčasti
nepriznal, a prenechal tak vysporiadanie náhrady majetkovej ujmy spôsobenej im
v dôsledku vedenia exekúcie, ktorá musela byť zastavená, na prípadné osobitné konanie
o zodpovednosti za škodu proti subjektu zodpovednému za vzniknutú škodu. Z už
uvedených záverov vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti ústavného súdu ale vyplýva, že
oprávnenému môže byť uložená povinnosť znášať trovy exekúcie, ktoré vznikli povinnému
v prípade, ak oprávnený iniciuje exekúciu v dôvere v rozhodnutie, ktoré vykazuje znaky
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu (v tomto prípade rozsudok súdu opatrený
doložkou právoplatnosti), ale exekúcia musela byť zastavená po tom, ako sa preukázalo, že
rozhodnutie nespĺňalo podmienky vykonateľného exekučného titulu. Rozhodnutie súdu,
ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie povinnému, ale musí
byť odôvodnené ústavne konformným spôsobom (m. m. I. ÚS 411/2012, IV. ÚS 138/2011,
V okolnostiach danej veci bolo úlohou exekučného súdu, aby zhodnotil, či miera,
akou oprávnení zavinili zastavenie exekučného konania, odôvodňuje, aby im bolo uložená
povinnosť znášať trovy, ktoré vznikli povinnému. V tomto prípade krajský súd považoval
v konečnom dôsledku povinného za viac hodného ochrany ako oprávnených, keďže
oprávneným možno pričítať aspoň iniciovanie exekúcie. Podľa krajského súdu je teda
oprávneným možné pričítať procesné zavinenie zastavenia exekúcie, keďže podali návrh
na vykonanie exekúcie napriek tomu, že nebol splnený základný materiálny predpoklad
exekúcie, ktorým je vykonateľné rozhodnutie.
Takýto záver krajského súdu síce nie je podľa názoru ústavného súdu jediným
možným výkladom ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku
týkajúcich sa náhrady trov konania, ale v okolnostiach danej veci sa nejaví svojvoľným
výkladom relevantných ustanovení a ani neodporuje zmyslu a účelu týchto pravidiel.
Na dôvažok v prerokúvanej veci nemohol ústavný súd opomenúť ani ďalšiu
podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého rozhodnutia,
ktorým krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení povinnosti
sťažovateľov zaplatiť povinnému náhradu trov exekučného konania v sume 453,65 €
a náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 28,30 €. V danom prípade
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010,
IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013) vyhodnotil predmet sporu tak, že ide o vec nižšej
významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Občiansky súdny poriadok
vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi
v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 238 ods. 5 OSP neprípustné), bolo by
proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
Ústavný súd nad rámec uvedeného dopĺňa, že ak postup súdu pri vyznačovaní
právoplatnosti rozhodnutia, ktoré bolo označené ako exekučný titul, napĺňa podmienky
nesprávneho úradného postupu, alebo ak konanie osoby povinnej doručiť predmetnú
zásielku napĺňa podmienky protiprávnosti (čo však nie je oprávnený v tomto konaní
skúmať), nie je vylúčený nárok na náhradu škody týmto postupom spôsobenej
vrátane plnení, ktoré by inak neboli oprávnenému uložené. Rovnaký záver vyplýva
aj z napadnutého uznesenia krajského súdu z 5. júna 2013.
Citované rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd
dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského
súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, a teda aj záveru o porušení základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Rovnako námietky sťažovateľov neodôvodňovali ani záver, že by napadnutým
uznesením krajského súdu z 9. októbra 2013 bola porušená zásada rovnosti účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže rozhodnutím o uložení náhrady trov konania
jednému z účastníkov bez ďalšieho nedochádza k porušeniu základného práva na rovnosť
v konaní. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47
ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom
konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá
veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu
zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy
a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu z 9. októbra 2013 a namietaným porušením
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorá by signalizovala, že by napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť
k porušeniu označených práv sťažovateľov.
Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
9. októbra 2013 ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom prerokovaní odmietol
v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi v nej
obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014