Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 278/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a R. L., zastúpených

advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 15. augusta 2013 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. júna

2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. októbra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. a R. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2013 doručená sťažnosť M. L. a R. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením z 15. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a

postupom Krajského súdu v Bratislava (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 5. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie

krajského súdu z 5. júna 2013“) a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. októbra

2013“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi

exekučného konania v procesnom postavení oprávnených vedeného na základe exekučného

titulu, ktorým bol rozsudok okresného súdu sp. zn. z 13. apríla 2010 opatrený

doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.

Okresnému súdu bolo 13. júla 2010 doručené písomné vyjadrenie povinného,

v ktorom okrem iného uviedol, že predmetný rozsudok okresného súdu, ktorý bol

exekučným titulom, sa nestal právoplatným a vykonateľným, keďže ho prevzal až 28. júna

2010 a podal proti nemu v zákonnej lehote odvolanie.

Okresný súd preto uznesením č. k. -75 z 12. októbra 2011 exekúciu

zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, keďže exekučný titul bol

po začatí exekúcie zrušený. Uznesením č. k. -84 z 26. marca 2013 súd

prvého stupňa rozhodol o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi právo na náhradu

trov exekúcie nepriznal, a vo vzťahu k sťažovateľom a povinnému rozhodol tak, že nemajú

právo na náhradu trov exekučného konania. Proti predmetnému uzneseniu sa povinný

odvolal.

Krajský súd uznesením z 5. júna 2013 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdu

v časti výroku, ktorým nebolo priznané povinnému právo na náhradu trov exekučného

konania, a vec vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa krajského

súdu „V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo

k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie,

bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Ex. por.],

ale z dôvodu, že exekúcia sa začala a rozhodnutie sa nestalo vykonateľným [§ 57 ods. 1

písm. a) Ex. por.]. K zrušeniu rozhodnutia, na podklade ktorého sa vykonáva exekúcia,

môže dôjsť na základe podania mimoriadneho opravného prostriedku, pričom v tomto

prípade sa exekúcia začala a súd zistil, že rozhodnutie sa dosiaľ nestalo právoplatným. Je

pri tom irelevantné, že na predmetnom rozhodnutí bola vyznačená doložka právoplatnosti

a vykonateľnosť.

Ak oprávnení podali návrh na vykonanie exekúcie na základe neprávoplatného

rozsudku, čo bolo dôvodom zastavenia exekúcie, z procesného hľadiska zavinili zastavenie

exekúcie práve oprávnení. Nič na tom nemení ani fakt, že obdržali zo súdu rozsudok

s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou...

Exekučný poriadok výslovne neupravuje možnosť nahradiť trovy exekúcie

povinnému, ale ani túto možnosť priamo nevylučuje. Je preto potrebné vychádzať

z ustanovení o náhrade trov konania a aplikovať

ustanovenie , veta prvá , podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil,

že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Odvolací súd nevzhliadol

dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by nepriznal z procesného hľadiska úspešnému

povinnému náhradu trov konania. Stotožnil sa s názorom právneho zástupcu povinnej, že

nie je možné tvrdiť, že rozsudok bol najskôr vykonateľný a potom vykonateľný nebol.

V danom prípade exekúcia začala, pričom súd v priebehu exekúcie zistil, že rozhodnutie sa

nestalo vykonateľným, t. j. doposiaľ neexistuje exekučný titul.

Na záver považuje odvolací súd za potrebné dodať, že týmto rozhodnutím nie je

dotknuté prípadné právo oprávneného na náhradu škody.“.

Okresný súd po zrušení svojho skoršieho uznesenia krajským súdom rozhodol

napadnutým uznesením tak, že sťažovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

povinnému trovy, ktoré mu vznikli v exekučnom konaní na súde prvého stupňa, a trovy

právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sa

sťažovatelia odvolali, tvrdiac, že oni zastavenie exekúcie nezavinili, a preto im nemá byť

uložená povinnosť nahradiť trovy povinnému. Naopak, podľa sťažovateľov bolo exekučné

konanie zastavené z dôvodov na strane povinného (nepreberanie zásielok).

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením oprávnených, že k zastaveniu exekučného

konania došlo konaním povinného, a napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Podľa krajského súdu „... dôvody nepreberania zásielok žalovaným (povinným) vo veci... sú

pre rozhodnutie v prejednávanej veci irelevantné...“. Krajský súd vo zvyšnom rozsahu

odkázal na svoj prv vyslovený právny názor v napadnutom uznesení z 5. júna 2013.

Podľa názoru sťažovateľov boli napadnutým uznesením okresného súdu

a napadnutými uzneseniami krajského súdu porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1

a a právo podľa dohovoru. Sťažovatelia tvrdia, že ako

oprávnení žiadnym spôsobom zastavenie exekúcie nezavinili, k jej zastaveniu došlo ex offo,

teda nie z dôvodu na strane oprávnených, ktorí predložili exekučný titul opatrený doložkou

právoplatnosti a vykonateľnosti. Podľa sťažovateľov to bol práve povinný, kto v dôsledku

svojho správania (nepreberanie zásielok) spôsobil, že exekučný titul musel byť zrušený.

Podľa sťažovateľov preto rozhodol okresný súd a krajský súd „svojvoľne a arbitrárne bez

toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie

toho, prečo došlo k zastaveniu predmetnej exekúcie“. Sťažovatelia tvrdia, že ani pri

zvýšenej opatrnosti nemohli predvídať, že dôjde k zastaveniu exekúcie, keďže nemohli

zistiť, že pošta nesprávne doručovala rozsudok, ktorý bol exekučným titulom. Navyše,

sťažovatelia tvrdia, že priznaním náhrady trov exekúcie povinnému bolo porušené aj ich

základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa .

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a napadnutým uzneseniam krajského

súdu z 5. júna 2013 a z 9. októbra 2013 preto sťažovatelia podali ústavnému súdu sťažnosť,

ktorou sa domáhajú, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne vyslovil, že

týmito rozhodnutiami boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a právo podľa dohovoru. Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd

napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. októbra 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Zároveň sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia po 2 000 € pre každého

z nich. Svoj návrh odôvodňujú tým, že postup okresného súdu a krajského súdu „vykazuje

znaky porušenia nezávislosti a nestrannosti súdu“ a vnímajú ho ako „prejav nadradenosti

súdnej moci“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Sťažnosť sťažovateľov smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu z 5. júna 2013 a napadnutému uzneseniu krajského

súdu z 9. októbra 2013.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127

ods. 1 rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia ich základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti tomuto

uzneseniu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu z 5. júna 2013

Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že

základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) sú „výsledkové“, to znamená,

musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo (). Nemožno akceptovať, aby

napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval

ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania.

Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci

nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ,

).

Napadnutým uznesením krajského súdu z 5. júna 2013 bolo prvostupňové uznesenie

okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Sťažovatelia tak mali

naďalej možnosť uplatniť si svoje práva a okresný súd mal možnosť namietaný protiústavný

stav napraviť.

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, avšak

podmienkou na pripustenie takejto výnimky bolo to, že išlo o rozhodnutie spôsobilé výrazne

a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ale

zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená neskôr

(), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať

na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo

v opravných konaniach ().

V danom prípade však sťažovatelia netvrdili a ani ústavný súd nezistil, že by boli

podmienky uvedených výnimiek splnené.

Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1

aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľov aj v časti smerujúcej

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 5. júna 2013 pri predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu z 9. októbra 2013

Sťažovatelia tvrdili, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru, keďže boli zaviazaní na náhradu trov exekučného konania v prospech povinného,

hoci sami podľa ich názoru zastavenie exekúcie nezavinili.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , , ,

).

Podľa a listiny sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k ( Listiny základných práv

a slobôd) a dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (obdobne napr. , ), ale je oprávnený

posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych

princípov konania ( až ), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd

sťažovateľov.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej

kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle

(m. m. , , , , ).

Ako už ústavný súd uviedol, Exekučný poriadok, aj keď upravuje náhradu trov

exekučného konania osobitným spôsobom, nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie

povinného. Podľa názoru ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych

okolnostiach prípadu aj výklad pripúšťajúci primeranú aplikáciu Občianskeho súdneho

poriadku na prípady (ďalej aj „OSP“), ktoré neupravuje Exekučný poriadok. Primeraná

aplikácia ustanovení , ktorú umožňuje ,

odkazuje na použitie predchádzajúcich časti (prvá až piata

časť ), pričom krajským súdom v napadnutom rozhodnutí z 9. októbra 2013 uvádzané

ustanovenia ( a ) sú súčasťou týchto častí všeobecného

právneho predpisu upravujúceho občianske súdne konanie (m. m. ,

).

Ústavný súd už vyslovil názor, že súd môže podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku

uložiť oprávnenému povinnosť hradiť trovy exekúcie nielen v prospech exekútora, ale

i v prospech povinného (). Je úlohou exekučného súdu preskúmať, či mal

oprávnený k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok konania (zastavenie

exekúcie) predvídať, a či preto mohol pri náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom

(napr. , ), alebo či možno oprávneného zaviazať

na náhradu trov konania aj v takom prípade, v ktorom zastavenie exekúcie nemohol

predvídať ().

Podľa názoru ústavného súdu okolnosti veci môžu odôvodňovať, aby súd účastníkom

(vrátane povinného) výnimočne náhradu trov exekučného konania celkom alebo sčasti

nepriznal, a prenechal tak vysporiadanie náhrady majetkovej ujmy spôsobenej im

v dôsledku vedenia exekúcie, ktorá musela byť zastavená, na prípadné osobitné konanie

o zodpovednosti za škodu proti subjektu zodpovednému za vzniknutú škodu. Z už

uvedených záverov vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti ústavného súdu ale vyplýva, že

oprávnenému môže byť uložená povinnosť znášať trovy exekúcie, ktoré vznikli povinnému

v prípade, ak oprávnený iniciuje exekúciu v dôvere v rozhodnutie, ktoré vykazuje znaky

právoplatného a vykonateľného exekučného titulu (v tomto prípade rozsudok súdu opatrený

doložkou právoplatnosti), ale exekúcia musela byť zastavená po tom, ako sa preukázalo, že

rozhodnutie nespĺňalo podmienky vykonateľného exekučného titulu. Rozhodnutie súdu,

ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie povinnému, ale musí

byť odôvodnené ústavne konformným spôsobom (m. m. , ,

).

V okolnostiach danej veci bolo úlohou exekučného súdu, aby zhodnotil, či miera,

akou oprávnení zavinili zastavenie exekučného konania, odôvodňuje, aby im bolo uložená

povinnosť znášať trovy, ktoré vznikli povinnému. V tomto prípade krajský súd považoval

v konečnom dôsledku povinného za viac hodného ochrany ako oprávnených, keďže

oprávneným možno pričítať aspoň iniciovanie exekúcie. Podľa krajského súdu je teda

oprávneným možné pričítať procesné zavinenie zastavenia exekúcie, keďže podali návrh

na vykonanie exekúcie napriek tomu, že nebol splnený základný materiálny predpoklad

exekúcie, ktorým je vykonateľné rozhodnutie.

Takýto záver krajského súdu síce nie je podľa názoru ústavného súdu jediným

možným výkladom ustanovení Exekučného poriadku a

týkajúcich sa náhrady trov konania, ale v okolnostiach danej veci sa nejaví svojvoľným

výkladom relevantných ustanovení a ani neodporuje zmyslu a účelu týchto pravidiel.

Na dôvažok v prerokúvanej veci nemohol ústavný súd opomenúť ani ďalšiu

podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého rozhodnutia,

ktorým krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení povinnosti

sťažovateľov zaplatiť povinnému náhradu trov exekučného konania v sume 453,65 €

a náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 28,30 €. V danom prípade

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

, ) vyhodnotil predmet sporu tak, že ide o vec nižšej

významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi

v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle neprípustné), bolo by

proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dopĺňa, že ak postup súdu pri vyznačovaní

právoplatnosti rozhodnutia, ktoré bolo označené ako exekučný titul, napĺňa podmienky

nesprávneho úradného postupu, alebo ak konanie osoby povinnej doručiť predmetnú

zásielku napĺňa podmienky protiprávnosti (čo však nie je oprávnený v tomto konaní

skúmať), nie je vylúčený nárok na náhradu škody týmto postupom spôsobenej

vrátane plnení, ktoré by inak neboli oprávnenému uložené. Rovnaký záver vyplýva

aj z napadnutého uznesenia krajského súdu z 5. júna 2013.

Citované rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského

súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, a teda aj záveru o porušení základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Rovnako námietky sťažovateľov neodôvodňovali ani záver, že by napadnutým

uznesením krajského súdu z 9. októbra 2013 bola porušená zásada rovnosti účastníkov

konania podľa , keďže rozhodnutím o uložení náhrady trov konania

jednému z účastníkov bez ďalšieho nedochádza k porušeniu základného práva na rovnosť

v konaní. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). v citovanom

ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom

konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá

veta , podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré

zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu

zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy

a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu z 9. októbra 2013 a namietaným porušením

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a na rovnosť

v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktorá by signalizovala, že by napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť

k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

9. októbra 2013 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom prerokovaní odmietol

v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi v nej

obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014