Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 138/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -37 z 26. mája 2010 a

č. k. -52 z 15. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -37 z 26. mája 2010 a č. k. 15 CoE

308/2010-52 z 15. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 30. júla 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 9 mesačných

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník

neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, bola 6. februára 2005 notárom spísaná notárska

zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 20. apríla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) 19. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením

č. k. -22 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -37 z 26. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie ako vecne a právne správne. Okresný súd uznesením č. k. -43

z 23. júla 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -52 z 15. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako

vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,

ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom

sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1

Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...».

V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „... z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu

exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie... na zastavenie exekúcie, pričom

pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť

sa k zahájeniu konania... o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že

súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil,

porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -37

z 26. mája 2010 a č. k. -52 z 15. decembra 2010, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský

súd zastavil už prebiehajúceho exekučné konanie bez toho, aby sa sťažovateľka mala

možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného

konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od

povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -37

z 26. mája 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

-37 z 26. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -22 z 28. januára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -22 z 28. januára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -37 z 26. mája 2010

nadobudlo právoplatnosť 1. júla 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu

doručená 2. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením

krajského súdu č. k. -37 z 26. mája 2010 pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -52 z 15. decembra 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -52 z 15. decembra 2010,

ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 23. júla 2010;

týmto uznesením bola exekúcia zastavená.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Krajský súd uznesenie č. k. -52 z 15. decembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 23. júla 2010 o zastavení

exekúcie a o trovách exekúcie, odôvodnil najmä takto:

,,Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu pôvodne vedenú súdnym exekútorom

JUDr. J. Ď. a neskôr na základe právoplatnej zmeny exekútora súdnym exekútorom JUDr.

R. K. pod sp. zn. EX 1231/05 zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu

exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 18,63 eur...

Okresný súd takto rozhodol v ďalšom procesnom postupe po tom, čo uznesením

č. k. -22 zo dňa 28.1.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť

dňa 01.07.2010 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. –37 zo dňa 26.05.2010, vyhlásil exekúciu za neprípustnú...

Krajský súd ako súd odvolací, prejednal vec podľa , bez

nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu podľa

ods. 1, 2 potvrdil.

V danom prípade exekučný súd pri rozhodovaní aplikoval ust. § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku. Zvolil dvojfázový procesný postup, kedy dvomi samostatnými

uzneseniami rozhodol najprv o neprípustnosti exekúcie (vyhlásil exekúciu za neprípustnú)

a po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia ďalším uznesením exekúciu zastavil.

Odvolací súd k tomu uvádza, že v tomto štádiu konania neprináleží odvolaciemu

súdu preskúmavať už právoplatné rozhodnutie okresného súdu t.j. uznesenie č.k. 11 Er

798/05-22 zo dňa 28.01.2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ktoré už prešlo štádiom

odvolacieho konania...

Predmetom preskúmania odvolacím súdom po vecnej stránke v tomto odvolacom

konaní je výrok uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie, avšak aj tu len z hľadiska

uloženej povinnosti kto má platiť trovy exekúcie. O výške trov exekúcie súdneho exekútora

JUDr. J. Ď. už bolo právoplatne rozhodnuté...

Ak za existujúceho stavu okresný súd uložil oprávnenému povinnosť uhradiť

súdnemu exekútorovi trovy exekúcie s odkazom na uvedené ustanovenie Exekučného

poriadku (§ 203 ods. 1) jeho rozhodnutie je správne.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu

vyjadreným v jeho uznesení č. k. -43 z 23. júla 2010, ktorý svoje

rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie založil na § 203 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania

exekučného súdu (Exekučný poriadok), podľa ktorého „Ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie“,

a v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku, podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to aj

vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. -22 z 28. januára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -37 z 26. mája 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Krajský súd v uznesení č. k. -37 z 26. mája 2010 okrem iného

uviedol, že: „Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K.

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok

z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Z notárskej zápisnice vyplýva,

že bola spísaná 06. 02. 2005, potom ako sa na notársky úrad dostavil Mgr. T. K., konajúci

na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice,

osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou...

Splnomocnený advokát za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške

827,62 EUR...

Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale

aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z citovaného

ustanovenia vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva,

ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda je neplatná s poukazom na

ustanovenie . Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase

uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak teda v čase

uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný

potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh alebo ho neuznať. Z tohto

dôvodu potom nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo...

Notársku zápisnicu je možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej

stránke...

V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného.

Z toho dôvodu, ako vyplýva z vyššie uvedeného, notárska zápisnica nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu, ako na spôsobilý exekučný titul kladie

ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi

povinným a Mgr. T. K. podľa je absolútne neplatná.“

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. -52 z 15. decembra 2010

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. -52 z 15. decembra

2010 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 23. júla 2010 o zastavení

exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -22

z 28. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -37

z 26. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky o uložení jej povinnosti uhradiť trovy

exekúcie súdnemu exekútorovi s odkazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku podľa

ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť

nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, uznesením okresného súdu č. k. -43

z 23. júla 2010, ktoré krajský súd uznesením č. k. -52 z 15. decembra 2010

potvrdil, ústavný súd uvádza, že v okolnosti prípadu vzhľadom na už uvedené považuje

právne názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. -52

z 15. decembra 2010 týkajúce sa povinnosti platiť trovy exekučného konania a možnosti

zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti

sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným

spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uznesením

krajského súdu č. k. -52 z 15. decembra 2010 k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského

súdu č. k. -52 z 15. decembra 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa § 25

ods. 2 o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -52 z 15. decembra 2010

Sťažovateľka sa tiež domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -52 z 15. decembra

2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 23. júla

2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011