Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 325/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a 4 a podľa Listiny základných

práv a slobôd, ako aj porušenie ústavného , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn.

zo 6. júla 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 15. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“),

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. júla 2008 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) v spojení s uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. októbra 2009

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým okresný súd v bode I výroku

rozhodol tak, že zastavil exekúciu proti povinnému o vymoženie dlžného zákonného

poistného s príslušenstvom a dlžnej časti zákonného poplatku z omeškania, v bode II výroku

rozhodol o povinnosti sťažovateľky (ako oprávnenej) zaplatiť súdnemu exekútorovi

náhradu trov exekúcie v sume 61,49 € a napokon v bode III výroku rozhodol o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť právnej zástupkyni povinného náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 72,34 €. Zároveň krajský súd zaviazal sťažovateľku zaplatiť povinnému náhradu

trov odvolacieho konania v sume 15,55 €. Sťažovateľka zastáva názor, že uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 6. júla 2008 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. októbra 2009 boli porušené jej označené práva.

3. V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné ustanovenia (§ 37 ods. 1,

, a )

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok), ako aj ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku [§ 142 ods. 1, § 146 ods. 2, § 157 ods. 2, § 244 ods. 1 a § 251 ods. 4 (ďalej

aj „OSP“)] poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci bolo konanie proti povinnému

zastavené. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „po zastavení exekučného konania OS TO

Uznesením 1 priznal Povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní

na základe ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v zmysle analógie podľa § 142 ods. 1

. Ks NR napádanú časť Uznesenia 1 potvrdil, pričom v odôvodnení Uznesenia 2

uviedol, že ustanovenia sa použijú, ak osobitný predpis Exekučný poriadok neustanoví

niečo iné. Exekučný poriadok údajne nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov

konania, a teda na náhradu trov konania sa primerané použijú ustanovenia .

Uznesením 2 súd potvrdil Uznesenie 1, pričom rozhodol opätovne o náhrade trov

právneho zastúpenia Povinného v odvolacom exekučnom konaní.“.

4. Podľa argumentácie sťažovateľky „Proces rozhodovania o trovách exekúcie

podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách

konania podľa , resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy o trovách

exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok upravuje

náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.

Vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie , ktoré

ustanovuje, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Exekučný poriadok, ako osobitný predpis k , upravuje trovy exekučného konania

vo svojej šiestej a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku

trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu

času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných

na účelné vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde

k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie

nevyhnutných trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá

priznanie náhrady trov právneho zastúpenia Povinného v exekučnom konaní oporu

v ustanoveniach právneho poriadku.“.

5. V spojitosti s uvedeným sa sťažovateľka odvoláva aj na judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, konkrétne jeho rozsudok sp. zn. z 30. júna

2005, v ktorom je okrem iného vyslovený názor, že „Exekučný poriadok... vôbec nepočíta

s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému (podľa § 200

ods. 1 druhej vety Exekučného poriadku a contrario), a teda ani s možnosťou uloženia

povinnosti na náhradu takýchto trov ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného

konania (ktorými sú podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený a súdny

exekútor).“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd rozhodli preto v danej veci

v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami a ustálenou judikatúrou a vzhľadom

na to sú ich rozhodnutia arbitrárne. Tým došlo podľa jej tvrdenia aj k porušeniu jedného

z jej najvýznamnejších základných práv, a to základného práva na súdnu ochranu

implementujúceho aj jej právo na spravodlivé súdne konanie. Zároveň tým oba súdy podľa

názoru sťažovateľky zasiahli aj do jej základného práva na ochranu majetku zaručeného

v .

6. Sťažovateľka v závere zhrňuje svoje výhrady proti namietaným rozhodnutiam

všeobecných súdov okrem iného tvrdiac, že „súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými

zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre

právne posúdenie veci... a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú

navyše nedostatočne odôvodnili“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„1. Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. -95 zo dňa

15. 10. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn. -68

zo dňa 06. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako

aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a ods. 4 SR, ust. , ust. Listiny základných práv a slobôd a ust.

čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. -95 zo dňa 15. 10. 2009

v spojení s výrokom III. Uznesenia Okresného súdu Topoľčany sp. zn. -68

zo dňa 06. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie úhrady trov konania.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie

konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na odmietnutie návrhu podľa (t. j. ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený).

9. Podľa je teda úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

10. Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

11. Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej úprave

ustanoví zákon. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa ustanovenia § 1

ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad

a používanie musí byť v súlade s listinou.

12. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, k čomu malo podľa nej dôjsť tým, že jej okresný súd uložil ako oprávnenej

uznesením sp. zn. zo 6. júla 2009 (po zastavení exekúcie v dôsledku

vyhovenia námietkam povinného) povinnosť zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia

právnej zástupkyni povinného, ako aj tým, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil

prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti (t. j. v časti proti výroku o náhrade trov

konania z titulu právneho zastúpenia povinného). Krajský súd zároveň uložil sťažovateľke

povinnosť zaplatiť povinnému na účet jeho právnej zástupkyne náhradu trov odvolacieho

konania.

13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. zo 6. júla 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to

vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa

a podľa listiny v podobe odvolania smerujúca proti

prvostupňovému rozhodnutiu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto

procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj

právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. z 15. októbra 2009.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia preto,

lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska

pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 15. októbra 2009 (obdobne napr. m. m. , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

prvostupňovému rozhodnutiu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Podľa názoru sťažovateľky je rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 15. októbra 2009 arbitrárne, pretože priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia povinného nemá oporu v Exekučnom poriadku, je nedostatočne odôvodnené

a nereflektuje argumentáciu uvedenú v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.

15. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najskôr citoval dôvody

prvostupňového rozhodnutia a ďalej uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v časti

výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a navrhol, aby odvolací súd zmenil tretí výrok

napadnutého uznesenia tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho posúdenia veci. Vo svojom odvolaní oprávnený uviedol, že proces

rozhodovania o trovách exekúcie podľa EP vykazuje zásadné odchýlky od procesu

rozhodovania podľa , resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy o trovách

exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko EP upravuje náhradu trov

exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach. Na základe vyššie

uvedených skutočností má odvolateľ za to, že ustanovenie , podľa ktorého

rozhodol súd o trovách právneho zastúpenia povinného sa v predmetnom konaní nemôže

použiť.

Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že s dôvodmi, ktoré

uviedol oprávnený, sa nemôže stotožniť a že sudca súdu prvého stupňa rozhodol správne.

Zároveň namietal skutočnosť, že ak by bol oprávnený venoval náležitú pozornosť

zisťovaniu, musel by vedieť, že nemá v rukách exekučný titul, pretože rozhodnutie, ktoré

postúpil na výkon rozhodnutia súdnemu exekútorovi, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a

následne teda ani vykonateľnosť a to z dôvodu, že nebolo doručené povinnému do vlastných

rúk.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací , prejednal odvolanie podľa

, viazaný jeho rozsahom a dôvodmi bez nariadenia pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nieje dôvodné.“

V ďalšej časti odôvodnenia krajský súd citoval relevantné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (, , , a ),

Exekučného poriadku (§ 200 ods. 2 a § 203 ods. 1) a pokračoval argumentujúc takto:

„Vzťah a EP je založený na subsidiarite a teda je lex generalis vo vzťahu

k lex specialis a teda ustanovenia sa použijú, ak osobitný predpis EP neustanoví niečo

iné. EP nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania, teda na náhradu trov

konania sa primerane použijú ustanovenia . Vzhľadom k tomu, že v konaní pred súdom

prvého stupňa bolo dokázané, že platobný výmer nebol riadne doručený povinnému

do vlastných rúk, prípadne osobe splnomocnenej na preberanie zásielok, platobný výmer

nemohol doposiaľ nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a z toho dôvodu nemôže byť

riadnym exekučným titulom. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa vyhovel námietkam

povinného. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 06. 2009 a na základe toho súd

prvého stupňa exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania v zmysle vyššie uvedených

ustanovení.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

podľa ako vo výroku vecne správne potvrdil.“

16. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia

krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny (resp. práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem

bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych

súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej

moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej

právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie

práva na spravodlivý proces.

V zmysle štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej

doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu,

čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu

normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný

dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú

povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s “ (). Zásadu prednosti

ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických

osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (,

m. m. tiež napr. ). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne

konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnosť tak, aby bolo

rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak

z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

18. Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu

napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd

na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými

okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým

dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí

s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa ktorého v danom prípade

boli splnené podmienky na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinného.

19. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom

poriadku nerieši explicitne možnosť náhrady trov exekučného konania vzniknutých

povinnému. V okolnostiach daného prípadu bolo v konaní pred súdom prvého stupňa

preukázané, že platobný výmer, na základe ktorého podala sťažovateľka ako oprávnená

návrh na vykonanie exekúcie, nebol riadne doručený povinnému do vlastných rúk (prípadne

osobe splnomocnenej na prijímanie zásielok), a preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť

a vykonateľnosť ani sa stať riadnym exekučným titulom. Okresný súd preto uznesením

z 21. mája 2009 (právoplatným 11. júna 2009) námietkam povinného proti exekúcii

vyhovel. Nadväzne na to okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. júla 2008

exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania, tak ako už bolo uvedené. Na základe týchto

skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že k zastaveniu exekúcie došlo

v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej, ktorá podala návrh

na vykonanie exekúcie napriek tomu, že nebol splnený základný materiálny predpoklad

exekúcie, ktorým je vykonateľné rozhodnutie. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky,

z ktorých sa dal takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej opatrnosti

predísť takýmto dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych

požiadaviek spravodlivosti [ (ďalej len „OSP“)], keby

mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné

zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku

zastaviť.

20. Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto

otázku v osobitných prípadoch (ako je to aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru

ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych okolnostiach prípadu

aj výklad pripúšťajúci aplikáciu , pretože táto prichádza

do úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu. (Exekučný poriadok, ako už

bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom,

nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení

, ktorú umožňuje , odkazuje na použitie

predchádzajúcich časti (prvá až piata časť ), pričom

krajským súdom v napadnutom rozhodnutí uvádzané ustanovenia (§ 142 ods. 1, § 146

ods. 2 a ) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho

občianske súdne konanie.

21. Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd

rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a pritom v jej veci rozhodli súdy

odlišne, ústavný súd považuje poukazovanie na označené rozhodnutie za nie celkom

náležité, pretože ním nebol riešený prípad s úplne rovnakým skutkovým a procesným

základom.

V spojitosti s tým ústavný súd navyše dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej

praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (, ). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté

rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

22. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako aj pred ním okresný súd)

vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný

a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie

je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie

zo štandardov spravodlivého procesu. Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť

ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého

rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení

povinnosti sťažovateľke zaplatiť právnej zástupkyni povinného náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 72,34 €, resp. výroku, ktorým ju zaviazal zaplatiť povinnému náhradu

trov odvolacieho konania v sume 15,55 €. Tieto sumy možno totiž označiť za celkom

bagateľné a aj táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu o neodôvodnenosti

sťažnosti.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa

sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (). Táto okolnosť

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už

aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov (, ).

23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov na síce pomerne stručnú, ale dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namietala porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa , ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy

„v našom prípade rozhodovali v rozpore s právnymi predpismi a konali v rozpore

s ústavným princípom právneho štátu a v priamom dôsledku s konaním súdov došlo

k zásahu do vlastníckeho práva Sťažovateľa...“.

25. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Preto o prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení

s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46

až .

26. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského

súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto

podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré

skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného

práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa

, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc.

27. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu,

ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré

by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda

ani základného práva sťažovateľky podľa . Vzhľadom na tieto

skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti ( ).

28. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia

§ 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné

pravidlo, ktoré možno aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho

základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.

Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu ( a listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu

interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd

odmietol sťažnosť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4

, ústavný súd uvádza, že obsahom tohto ustanovenia nie je základné právo, ale

len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane.

30. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí a priznanie

úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010