Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (59)IV. ÚS 325/2010
PDF · 344.36 KB
No categories available
IV. ÚS 325/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn.
4 Er/444/2008 zo 6. júla 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“),
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 Er/444/2008 zo 6. júla 2008 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) v spojení s uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že krajský súd napadnutým
rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým okresný súd v bode I výroku
rozhodol tak, že zastavil exekúciu proti povinnému o vymoženie dlžného zákonného
poistného s príslušenstvom a dlžnej časti zákonného poplatku z omeškania, v bode II výroku
rozhodol o povinnosti sťažovateľky (ako oprávnenej) zaplatiť súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie v sume 61,49 € a napokon v bode III výroku rozhodol o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť právnej zástupkyni povinného náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 72,34 €. Zároveň krajský súd zaviazal sťažovateľku zaplatiť povinnému náhradu
trov odvolacieho konania v sume 15,55 €. Sťažovateľka zastáva názor, že uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 Er/444/2008 zo 6. júla 2008 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 boli porušené jej označené práva.
3. V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné ustanovenia (§ 37 ods. 1,
§ 200, § 203 ods. 1 a 2) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok), ako aj ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku [§ 142 ods. 1, § 146 ods. 2, § 157 ods. 2, § 244 ods. 1 a § 251 ods. 4 (ďalej
aj „OSP“)] poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci bolo konanie proti povinnému
zastavené. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „po zastavení exekučného konania OS TO
Uznesením 1 priznal Povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní
na základe ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v zmysle analógie podľa § 142 ods. 1
OSP. Ks NR napádanú časť Uznesenia 1 potvrdil, pričom v odôvodnení Uznesenia 2
uviedol, že ustanovenia OSP sa použijú, ak osobitný predpis Exekučný poriadok neustanoví
niečo iné. Exekučný poriadok údajne nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov
konania, a teda na náhradu trov konania sa primerané použijú ustanovenia OSP.
Uznesením 2 súd potvrdil Uznesenie 1, pričom rozhodol opätovne o náhrade trov
právneho zastúpenia Povinného v odvolacom exekučnom konaní.“.
4. Podľa argumentácie sťažovateľky „Proces rozhodovania o trovách exekúcie
podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách
konania podľa OSP, resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy OSP o trovách
exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok upravuje
náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.
Vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie § 251 ods. 4 OSP, ktoré
ustanovuje, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Exekučný poriadok, ako osobitný predpis k OSP, upravuje trovy exekučného konania
vo svojej šiestej a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku
trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu
času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných
na účelné vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde
k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá
priznanie náhrady trov právneho zastúpenia Povinného v exekučnom konaní oporu
v ustanoveniach právneho poriadku.“.
5. V spojitosti s uvedeným sa sťažovateľka odvoláva aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, konkrétne jeho rozsudok sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna
2005, v ktorom je okrem iného vyslovený názor, že „Exekučný poriadok... vôbec nepočíta
s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému (podľa § 200
ods. 1 druhej vety Exekučného poriadku a contrario), a teda ani s možnosťou uloženia
povinnosti na náhradu takýchto trov ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného
konania (ktorými sú podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený a súdny
exekútor).“.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd rozhodli preto v danej veci
v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami a ustálenou judikatúrou a vzhľadom
na to sú ich rozhodnutia arbitrárne. Tým došlo podľa jej tvrdenia aj k porušeniu jedného
z jej najvýznamnejších základných práv, a to základného práva na súdnu ochranu
implementujúceho aj jej právo na spravodlivé súdne konanie. Zároveň tým oba súdy podľa
názoru sťažovateľky zasiahli aj do jej základného práva na ochranu majetku zaručeného
6. Sťažovateľka v závere zhrňuje svoje výhrady proti namietaným rozhodnutiam
všeobecných súdov okrem iného tvrdiac, že „súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými
zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre
právne posúdenie veci... a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú
navyše nedostatočne odôvodnili“.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„1. Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE/91/2009-95 zo dňa
15. 10. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4 Er/444/2008-68
zo dňa 06. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako
aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust.
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE/91/2009-95 zo dňa 15. 10. 2009
v spojení s výrokom III. Uznesenia Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4 Er/444/2008-68
zo dňa 06. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie úhrady trov konania.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie
konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený).
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je teda úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
10. Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti
rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému
rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej úprave
ustanoví zákon. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa ustanovenia § 1
ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad
a používanie musí byť v súlade s listinou.
12. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, k čomu malo podľa nej dôjsť tým, že jej okresný súd uložil ako oprávnenej
uznesením sp. zn. 4 Er/444/2008 zo 6. júla 2009 (po zastavení exekúcie v dôsledku
vyhovenia námietkam povinného) povinnosť zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia
právnej zástupkyni povinného, ako aj tým, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil
prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti (t. j. v časti proti výroku o náhrade trov
konania z titulu právneho zastúpenia povinného). Krajský súd zároveň uložil sťažovateľke
povinnosť zaplatiť povinnému na účet jeho právnej zástupkyne náhradu trov odvolacieho
konania.
13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 4 Er/444/2008 zo 6. júla 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to
vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní.
Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v podobe odvolania smerujúca proti
prvostupňovému rozhodnutiu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto
procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj
právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia preto,
lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska
pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu sp. zn.
15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
prvostupňovému rozhodnutiu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
14. Podľa názoru sťažovateľky je rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 arbitrárne, pretože priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia povinného nemá oporu v Exekučnom poriadku, je nedostatočne odôvodnené
a nereflektuje argumentáciu uvedenú v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.
15. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najskôr citoval dôvody
prvostupňového rozhodnutia a ďalej uviedol:
„Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v časti
výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a navrhol, aby odvolací súd zmenil tretí výrok
napadnutého uznesenia tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho posúdenia veci. Vo svojom odvolaní oprávnený uviedol, že proces
rozhodovania o trovách exekúcie podľa EP vykazuje zásadné odchýlky od procesu
rozhodovania podľa OSP, resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy OSP o trovách
exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko EP upravuje náhradu trov
exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach. Na základe vyššie
uvedených skutočností má odvolateľ za to, že ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého
rozhodol súd o trovách právneho zastúpenia povinného sa v predmetnom konaní nemôže
použiť.
Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že s dôvodmi, ktoré
uviedol oprávnený, sa nemôže stotožniť a že sudca súdu prvého stupňa rozhodol správne.
Zároveň namietal skutočnosť, že ak by bol oprávnený venoval náležitú pozornosť
zisťovaniu, musel by vedieť, že nemá v rukách exekučný titul, pretože rozhodnutie, ktoré
postúpil na výkon rozhodnutia súdnemu exekútorovi, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a
následne teda ani vykonateľnosť a to z dôvodu, že nebolo doručené povinnému do vlastných
rúk.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací § 10 ods. 1 OSP, prejednal odvolanie podľa
§ 212 ods. 3 OSP, viazaný jeho rozsahom a dôvodmi bez nariadenia pojednávania v súlade
s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nieje dôvodné.“
V ďalšej časti odôvodnenia krajský súd citoval relevantné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (§ 142 ods. 1, § 146 ods. 2, § 137, § 146 ods. 2 OSP a § 251 ods. 4),
Exekučného poriadku (§ 200 ods. 2 a § 203 ods. 1) a pokračoval argumentujúc takto:
„Vzťah OSP a EP je založený na subsidiarite a teda OSP je lex generalis vo vzťahu
k lex specialis a teda ustanovenia OSP sa použijú, ak osobitný predpis EP neustanoví niečo
iné. EP nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania, teda na náhradu trov
konania sa primerane použijú ustanovenia OSP. Vzhľadom k tomu, že v konaní pred súdom
prvého stupňa bolo dokázané, že platobný výmer nebol riadne doručený povinnému
do vlastných rúk, prípadne osobe splnomocnenej na preberanie zásielok, platobný výmer
nemohol doposiaľ nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a z toho dôvodu nemôže byť
riadnym exekučným titulom. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa vyhovel námietkam
povinného. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 06. 2009 a na základe toho súd
prvého stupňa exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania v zmysle vyššie uvedených
ustanovení.
Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 219 OSP ako vo výroku vecne správne potvrdil.“
16. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia
krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem
bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych
súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej
moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej
právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie
práva na spravodlivý proces.
V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej
doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu,
čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu
normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou
a medzinárodnými dohovormi a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný
dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú
povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti
ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických
osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež
požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv
fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú
povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06,
m. m. tiež napr. IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne
konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnosť tak, aby bolo
rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak
z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
18. Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu
napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd
na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými
okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým
dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí
s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa ktorého v danom prípade
boli splnené podmienky na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinného.
19. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom
poriadku nerieši explicitne možnosť náhrady trov exekučného konania vzniknutých
povinnému. V okolnostiach daného prípadu bolo v konaní pred súdom prvého stupňa
preukázané, že platobný výmer, na základe ktorého podala sťažovateľka ako oprávnená
návrh na vykonanie exekúcie, nebol riadne doručený povinnému do vlastných rúk (prípadne
osobe splnomocnenej na prijímanie zásielok), a preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť
a vykonateľnosť ani sa stať riadnym exekučným titulom. Okresný súd preto uznesením
z 21. mája 2009 (právoplatným 11. júna 2009) námietkam povinného proti exekúcii
vyhovel. Nadväzne na to okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er/444/2008 zo 6. júla 2008
exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania, tak ako už bolo uvedené. Na základe týchto
skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že k zastaveniu exekúcie došlo
v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej, ktorá podala návrh
na vykonanie exekúcie napriek tomu, že nebol splnený základný materiálny predpoklad
exekúcie, ktorým je vykonateľné rozhodnutie. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky,
z ktorých sa dal takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej opatrnosti
predísť takýmto dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych
požiadaviek spravodlivosti [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], keby
mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné
zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku
zastaviť.
20. Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto
otázku v osobitných prípadoch (ako je to aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru
ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych okolnostiach prípadu
aj výklad pripúšťajúci aplikáciu Občianskeho súdneho poriadku, pretože táto prichádza
do úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu. (Exekučný poriadok, ako už
bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom,
nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP, odkazuje na použitie
predchádzajúcich časti Občianskeho súdneho poriadku (prvá až piata časť OSP), pričom
krajským súdom v napadnutom rozhodnutí uvádzané ustanovenia (§ 142 ods. 1, § 146
ods. 2 a § 137 OSP) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho
občianske súdne konanie.
21. Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd
rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a pritom v jej veci rozhodli súdy
odlišne, ústavný súd považuje poukazovanie na označené rozhodnutie za nie celkom
náležité, pretože ním nebol riešený prípad s úplne rovnakým skutkovým a procesným
základom.
V spojitosti s tým ústavný súd navyše dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté
rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.
22. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako aj pred ním okresný súd)
vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný
a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie
je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie
zo štandardov spravodlivého procesu. Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť
ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého
rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení
povinnosti sťažovateľke zaplatiť právnej zástupkyni povinného náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 72,34 €, resp. výroku, ktorým ju zaviazal zaplatiť povinnému náhradu
trov odvolacieho konania v sume 15,55 €. Tieto sumy možno totiž označiť za celkom
bagateľné a aj táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu o neodôvodnenosti
sťažnosti.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa
sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už
aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).
23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov na síce pomerne stručnú, ale dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
24. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namietala porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy
„v našom prípade rozhodovali v rozpore s právnymi predpismi a konali v rozpore
s ústavným princípom právneho štátu a v priamom dôsledku s konaním súdov došlo
k zásahu do vlastníckeho práva Sťažovateľa...“.
25. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Preto o prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení
s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46
26. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského
súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto
podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré
skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného
práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc.
27. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu,
ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré
by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda
ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na tieto
skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
28. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné
pravidlo, ktoré možno aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho
základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.
Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu
interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd
odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4
ústavy, ústavný súd uvádza, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale
len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane.
30. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí a priznanie
úhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2010