Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 270/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. a. s., Č., zastúpenej advokátkou

JUDr. M. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Dolný Kubín sp. zn. zo 14. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2012 faxom a 21. novembra 2012 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. a. s.,

Č. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), zastúpenej

advokátkou JUDr. M. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 4. októbra 2011 domáhala, aby

okresný súd rozhodol o povinnosti K., Č. (ďalej len „žalovaná“), zaplatiť sťažovateľke

sumu 5 797,51 € s príslušenstvom. Sťažovateľka na pojednávaní konanom 31. augusta 2012

navrhla, aby okresný súd pripustil zmenu žaloby, a to tak, aby okrem uloženia povinnosti

žalovanej zaplatiť požadovanú sumu určil, že „výpoveď žalovaného zo dňa 08. 11. 2006 z

kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 21. 12. 2005 pod č.

11/2005/III je neplatná“.

O návrhu sťažovateľky na pripustenie požadovanej zmeny žaloby postupom podľa

(ďalej aj „OSP“) okresný súd napadnutým

rozhodnutím rozhodol tak, že sťažovateľkou navrhovanú zmenu nepripustil.

Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 19. septembra 2012.

Následne sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti

s namietaným porušením označených práv odôvodnila takto: „Sťažovateľ namieta, že

rozhodnutie súdu o nepripustení zmeny žaloby nie je vecne správne, nemá potrebný

materiálny základ a je výsledkom úvahy súdu, ktorá nezodpovedá princípom spravodlivého

súdneho konania (procesu) podľa a Dohovoru.

Základom práva na spravodlivé súdne konanie je legitímne očakávanie každého, že

(i) v jeho veci bude rozhodnuté podľa relevantnej právnej úpravy, ktorá má základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky (napr. ); (ii) v jeho veci

bude rozhodnuté rovnako ako v obdobnej veci (napr. ); a (iii) v jeho veci súd

nebude konať inak, ako v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (napr. ).

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci došlo k markantnému porušeniu všetkých uvedených

pravidiel.

Predovšetkým, základom rozhodnutia súdu o nepripustení zmeny žaloby nebola

relevantná právna norma ( ). Súd túto normu v rozhodnutí len formálne

citoval (str. 2 ods. 4 rozhodnutia), bez toho, aby vzal v úvahu jej doslovné znenie, podľa

ktorého mal povinnosť rozhodnúť (súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky

doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu... alebo ak

by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd, pozn.). Pre súd nebol

podstatný ani význam a účel tohto ustanovenia, ktorý má žalobcovi zabezpečovať plné

právo na dispozíciu vlastným návrhom, ibaže by táto dispozícia bola na úkor hospodárnosti

a procesnej ekonómie konania, čo v tomto prípade nebolo splnené...

Súd svoje úvahy zameral na právne irelevantnú otázku, či je požadovaná zmena

žaloby nadbytočná (str. 2 in fine rozhodnutia), akú právomoc mimochodom súdu

nepriznáva žiadna právna norma. Navyše, súd otázku nadbytočnosti zodpovedal kladne, s

odvolaním sa na skutočnosť, že (ne)platnosť výpovede z kúpnej zmluvy musí v konaní

posúdiť z úradnej povinnosti (tamtiež). Paradoxne, toto zistenie malo súd utvrdiť v závere,

že zmenu žaloby pripúšťa, nakoľko k uplatnenému určovaciemu výroku nebudú potrebné iné

poklady a dôkazy ako tie, z ktorých bude vychádzať pri rozhodovaní o samotnom peňažnom

plnení ( ). V tomto kontexte súd rozhodol o nepripustení zmeny evidentne

nesprávne.

Záver súdu o nadbytočnosti určovacieho výroku logicky nadväzovalo na časť

odôvodnenia, v ktorej súd uvádzal tvrdenie žalobcu, že preukázal naliehavý právny záujem

na požadovanom určení neplatnosti výpovede (str. 2 in fine rozhodnutia). Rozhodnutie súdu

tak evokuje záver, že prípustnosť zmeny žaloby posudzoval z hľadiska existencie

naliehavého právneho záujmu sub. . Takáto rozhodovacia úvaha je

z hľadiska citovanej normy, ale aj ustálenej súdnej praxe neprípustná. Súdu prináleží

posudzovať existenciu naliehavého právneho záujmu až v rozhodnutí vo veci samej,

rozhodne nie v štádiu rozhodovania, či pripustí zmenu žaloby, ako tomu bolo v tejto veci...

Praktickým následkom rozhodovacej činnosti súdu bola situácia, že sťažovateľ mal

zákonom neprípustným spôsobom a za zákonom neupravených podmienok zmarenú

možnosť disponovať svojou žalobou podľa vlastného uváženia, rozhodnutia a presvedčenia

s ohľadom na právo, o ktorom sa domnieval, že mu prináleží. Z hľadiska ústavnej

interpretácie ide o evidentné porušenie práva sťažovateľa na reálny prístup k súdu

vo vlastnej veci, aké právo je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. Dohovoru.

Súd bol povinný vysporiadať sa s uplatnenou zmenou žaloby korektne, v medziach

zákona, v rozsahu a spôsobom v zákone upraveným ( SR), na čo sa

sťažovateľ prirodzene a s dôverou v právny poriadok spoliehal už pri koncipovaní zmeny

žaloby. Sťažovateľ nemohol dôvodne predvídať, že súd podľa relevantnej normy (§ 95 ods.

2 ) nerozhodne, a že súd rozhodne arbitrárne, t. j. popierajúc znenie, účel aj význam

tejto normy. Postupom a rozhodnutím súdu bola evidentne narušená dôvera sťažovateľa

v objektívne právo. Došlo k porušeniu právnej istoty sťažovateľa, spočívajúcej v legitímnom

očakávaní, že súd rozhodne o zmene žaloby v súlade so zákonom, a súvisiacou

rozhodovacou praxou súdov. Táto prax pripúšťa súbežné uplatnenie určovacieho výroku

a výroku na plnenie, ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby bolo

rozhodnutím súdu určené právo alebo právny pomer, hoci môže žalovať priamo na plnenie,

resp. ak by sa pripustením oboch výrokov eliminovalo rozmnožovanie sporov, ak by to

slúžilo potrebám praktického života a pod., čo bolo v tomto prípade splnené...

Práve tieto súvislosti sťažovateľ mienil pri poukazovaní na súvisiace právne spory,

vedené pred Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. a sp. zn.

a pred Krajským súdom Žilina pod sp. zn. , , .

V označených konaniach všeobecný súd, ale najmä správne súdy, vyslovili závery ohľadom

skutkových okolností stavu núdze v tepelnej energetike, ktorý nastal u žalobcu a ktorý bol

podstatný aj pre posúdenie otázky (ne)platnosti výpovede žalovaného z kúpnej zmluvy. Súd

mal o vedení a výsledkoch týchto sporov úradnú vedomosť (ako všeobecný súd rozhodovala

rovnaká sudkyňa), z akej vedomosti mal a mohol uznať zmenu žaloby za najefektívnejší

spôsob predchádzajúci ďalším sporom. Napriek tomu súd rozhodol o nepripustení zmeny

žaloby, čo nielen v kontexte zákona, ale aj v kontexte zmienených širších súvislostí nedáva

v žiadnej možnej interpretácii rozumný zmysel.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. a. s., skrátený názov: M. a. s., sídlo: Č., IČO:...,

na súdnu ochranu podľa a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Dolný Kubín zo

dňa 14. septembra 2012, sp. zn. -355, bolo porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 14. septembra 2012, sp. zn.

-355 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Dolný Kubín na ďalšie

konanie.

3. Okresný súd Dolný Kubín je povinný uhradiť spoločnosti M. a. s., skrátený názov:

M. a. s., sídlo: Č., IČO:..., trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení

nálezu, na účet právneho zástupcu spoločnosti JUDr. M. P., advokátky, č. ú..., vedený v

peňažnom ústave Č., a. s., do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

uvádza, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej ochrany

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť.

1. Vychádzajúc z princípu subsidiarity zakotveného v , v súlade

s ktorým ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa

zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje, posúdil ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky. Vychádzal pritom z toho, že namietané porušenie niektorého zo základných

práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľka môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že okresný súd nepripustil zmenu ňou

podanej žaloby, čím podľa nej porušil jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka tvrdí, že uznesenie okresného súdu nemá

potrebný materiálny základ a je výsledkom úvahy súdu, ktorá nezodpovedá princípom

spravodlivého súdneho konania.

Napadnuté rozhodnutie je v danom prípade rozhodnutím o vedení konania, nejde

teda o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné

skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti

uznesenia okresného súdu ako prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci

sťažovateľky nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Okresný súd v danom

prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na zmenu žaloby

sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami. Sťažovateľka mala

a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní

a následne prípadne aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť

ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej

stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok

ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V právnej veci

sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania a okresný súd

v ňom bude vykonávať ďalšie dokazovanie na účel objasnenia skutkového stavu veci.

Sťažovateľka má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky

súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu pred

okresným súdom a tiež právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému

rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by vyznelo v jej neprospech.

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,

t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel II. hlavy ) a právo na spravodlivé

súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako

celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (),

prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach ().

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani

pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým

nepripustil návrh sťažovateľky na zmenu žaloby. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť

predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť

do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti

ustanovený v .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej

procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľka totiž bude mať, resp. má možnosť

uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.

2. Ústavný súd ďalej posúdil aj otázku, či možno považovať uznesenie okresného

súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti

nemu uplatnila. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že

v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania

rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania.

Okresný súd v relevantnej časti namietané rozhodnutie odôvodnil takto: „Žalobca

navrhuje zmenu žalobného petitu z dôvodu, že súd rozsudkom sp. zn. vytvoril

stav, keď poprel právnu istotu žalobcu a práva žalobcu, ktoré nadobudol z právoplatných

rozhodnutí Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. , rozsudku Krajského súdu

v Žiline 22Sp/29/20I0 a vo veci súd prijal záver o platnosti výpovede

žalovaného bez toho, aby v tomto konaní otázku platnosti výpovede riešil. Žalobca tvrdí, že

v súlade s ust. preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom

určení neplatnosti výpovede žalovaného zo dňa 08. 11. 2006 z kúpnej zmluvy, uzavretej

medzi žalobcom a žalovaným dňa 21. 05. 2012 pod č. 11/2005/III.

Súd uvádza, že vo veci , rozsudok zo dňa 13. 04. 2012, ppl. 01. 05. 2012,

rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.531,63 EUR s prísl.,

a skonštatoval, že žalovaný v čase stavu núdze nebol oprávnený vypovedať zmluvu

o dodávke tepla. Nakoľko sa jednalo o žalobu na peňažné plnenie, bolo povinnosťou sudu

vysporiadať sa s platnosťou, resp. neplatnosťou vypovedania zmluvy o dodávke tepla.

Vo veci , rozsudok zo dňa 30. 08. 2012. ktorý t. č. nenadobudol právoplatnosť,

sa jednalo o žalobu na zaplatenie materiálnej škody v peniazoch, z titulu nesprávneho

úradného postupu žalovaného pri výkone verejnej moci, pričom sud skonštatoval, že

odberatelia ukončili zmluvný vzťah s dodávateľom - žalobcom na základe zákona, jednalo

sa však o obdobie nasledujúce, nie o obdobie vyhláseného stavu núdze, ale obdobie

nasledujúcich tridsiatich vykurovacích sezón, za ktoré žiadal žalobca náhradu materiálnej

škody. Súd má za to, že je nadbytočné vo veci deklaratórne určiť, že výpoveď

žalovaného zo dňa 08. 11. 2006 z kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným

zo dňa 21. 12. 2005 pod č. 11/2005/III. je neplatná, pretože platnosť, resp. neplatnosť

výpovede z predmetnej zmluvy musí súd v rámci žaloby o peňažné plnenie z tejto zmluvy

posúdiť z úradnej povinnosti.“

Je potrebné uviesť, že sťažovateľka v sťažnosti neuvádzala žiadne relevantné

skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé negatívne ovplyvniť jej právne postavenie v príčinnej

súvislosti s namietaným uznesením okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že je celkovo pochybné, či sťažovateľka v konaní pred

okresným súdom mala opodstatnený dôvod očakávať, že okresný súd sa stotožní s jej

návrhom na pripustenie zmeny žaloby, resp. že okresný súd bol povinný rozhodnúť tak, že

sťažovateľke vyhovie a pripustí požadovanú zmenu žaloby. Sťažovateľka totiž v podstate

nenavrhla zmenu pôvodného žalobného návrhu, ale žiadala, aby okresný súd okrem už

pôvodne požadovaného návrhu rozhodol ešte aj o ďalšom (novom) návrhu – určení

neplatnosti ukončenia zmluvného vzťahu. Sťažovateľka tak iba rozšírila predmet konania

bez toho, aby zároveň došlo aj k akejkoľvek zmene pôvodného návrhu – rozhodnutia

o povinnosti plniť, keďže tento návrh mal byť predmetom konania aj po navrhovanej

zmene, t. j. v konaní pred okresným súdom uplatnila iba ďalší samostatný návrh bez toho,

aby to akýmkoľvek spôsobom ovplyvnilo už pôvodne uplatnený návrh.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky ústavný súd

poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo

slobody namietaným rozhodnutím, resp. postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,

ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť

napadnutého uznesenia s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv. Okresný

súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale

jeho rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových

konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný

nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol

podľa aj ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími

návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013