Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 411/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22.augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., P., zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -105 z 24. mája 2012 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. J. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. I.,

P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -105 z 24. mája 2012 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa

ako oprávneného a poverenia Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-11 zo 7. augusta 2008 začal súdny exekútor exekučné konanie proti

povinnému Ing. L. K. o vymoženie istiny 56 429,66 € s príslušenstvom. Exekučným titulom

v tomto konaní bol rozsudok okresného súdu č. k. -96 z 29. marca 2007,

ktorým bolo povinnému uložené zaplatiť oprávnenému sumu 56 429,66 € (1 700 000 Sk)

spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 13. mája 2005 do zaplatenia.

Krajský súd rozsudkom č. k. -124 z 11. júna 2008 rozsudok okresného

súdu č. k. -96 z 29. marca 2007 potvrdil a zároveň pripustil v tejto veci

dovolanie v otázke plynutia premlčacej doby. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

č. k. -195 z 30. novembra 2003 rozsudok krajského súdu č. k.

124 z 11. júna 2008 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd

uznesením č. k. -231 z 26. apríla 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k.

-96 z 29. marca 2007 okrem výroku o zamietnutí žaloby, v prevyšujúcej časti

a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Vec sa v zrušenej časti

vedie na okresnom súde pod novou sp. zn. .

Okresný súd uznesením č. k. -94 z 12. októbra 2011 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) v exekučnej veci sťažovateľa ako oprávneného a Mgr. L. K.

ako povinného exekúciu zastavil a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy konania v sume 42,85 € a povinnému zaplatiť trovy právneho zastúpenia

v exekučnom konaní v sume 974,59 €.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, „... v ktorom poukázal

na pokračovanie konania, len pod inou spisovou značkou, pričom nesúhlasil, že oprávnený

Ing. J. P. zavinil zastavenie exekúcie, preto pokladal výrok o náhrade trov za neprimerane

tvrdý a nesprávny, zjavne smerovaný v neprospech oprávneného. Nárok na exekučné

vymáhanie bol daný dôvodne a zrušenie rozsudku dovolacím súdom s následným

pokračovaním konania o tom istom nároku medzi tými istými účastníkmi, iba

v prečíslovanom konaní, predsa nemožno kvalifikovať ako zavinenie zastavenia exekúcie

oprávneným.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Čo je ale významné a rozhodné… je existencia

námietky zaujatosti voči sudkyni JUDr. D. B., ktorú… podal sťažovateľ do podateľne

Krajského súdu v Prešove dňa 14. 11. 2011 (počas plynutia lehoty na podanie odvolania) k

číslu prvostupňového konania, kde podrobne popísal dôvody ktoré sa jemu javia ako

podstatné pre vyvodenie záveru, že menovaná sudkyňa, vzhľadom na jej predošlé

rozhodnutia a odôvodnenia v neprospech sťažovateľa, môže byť voči jeho osobe zaujatá

a tým nie je nestranná v rozhodovaní. Poukázal v poddaní že od r. 2000 vymáha od

povinného 2.000.000,- Sk, poukázal na jeho vysoké finančné výdavky v súvislosti s konaním

(viac ako 550.000,- Sk), zdôraznil špekulatívnosť konania povinného pri späťvzatí žaloby

č. k. a tiež na jej rozhodovanie v konaní o obnovu konania, ktorú žalobu táto

sudkyňa zamietla, resp. vôbec nepripustila konanie o obnove.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že „Odvolací súd sa... námietkou zaujatosti proti

sudkyne nezaoberal, nerozhodol, čím neobvykle hrubo porušil ustanovenia §§ 14 až 16

a tým súčasne porušil aj ústavné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Odvolací súd procesne závažným spôsobom pochybil, keď nerozhodol o tom, či napádaná

sudkyňa JUDr. D. B. sa vylučuje z konania alebo nie je vylúčená. V Uznesení odvolacieho

súdu nie je ani zmienka, že sa s podaním sťažovateľa zaoberal a rozhodol, teda, bolo

potvrdené uznesenie súdu v ktorom rozhodovala sudkyňa voči ktorej sťažovateľ namietal

zaujatosť, čo je nezodpovedný, neprípustný, ignoračný prístup súdu a závažné pochybenie

tohto súdu.

Odvolací súd, okrem citovania textov odôvodnenia prvostupňového súdu nezohľadnil

namietané skutočnosti v odvolaní sťažovateľa, a bez toho aby rozhodol o zaujatosti alebo

nezaujatosti sudkyne voči ktorej bola vznesená námietka, potvrdil prvostupňové rozhodnutie

a priznal povinnému aj náhradu trov odvolacieho konania.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Prešove Uznesením č. k. -105 zo dňa 24. 5. 2012

v spojení s Uznesením Okresného súdu v Prešove č. k. -94 zo dňa 12. 10. 2011

porušil základné právo Ing. J. P. na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil právo sťažovateľa na

súdnu ochranu garantované SR Čl. 46 ods. 1.

Zrušuje Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. -105 zo dňa 27. mája

2012.

Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. -94 zo dňa 12. októbra

2011.

Priznáva právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred Ústavným súdom SR stanovené vyhláškou MS SR č. 655/2004 z. z. v znení

neskorších zmien, § 11 ods. 2 v spojení s § 14 ods. 1, písm. a, b, za 2 úkony (1. prevzatie

a príprava zastúpenia 2. písomné podanie Ústavnej sťažnosti) vo výške 1/6-iny zo základu

na výpočet 56.429,66 € (1 úkon činí 9.405 € + rež. paušál 7,63 €) spolu náhrada trov

právneho zastúpenia sťažovateľa 18.825,00 €, ktoré je povinný zaplatiť Krajský alebo

Okresný súd v Prešove, alebo povinný, na účet... do 3 dní od doručenia nálezu Ústavného

súdu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil ním označené

základné a iné práva, pretože „nezohľadnil namietané skutočnosti v odvolaní sťažovateľa

a bez toho aby rozhodol o zaujatosti alebo nezaujatosti sudkyne voči ktorej bola vznesená

námietka, potvrdil prvostupňové rozhodnutie...“.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ

v sťažnosti namietal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Okresný súd v relevantnej časti uznesenia uvádza: „Z pripojeného spisu tunajšieho

súdu sp. zn. exekučný súd zistil, že Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa

11.06.2008, č. k. -124 rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 03. 2007,

č. k. -96 potvrdil a zároveň pripustil v tejto veci dovolanie v otázke plynutie

premlčacej doby. Podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 21. 08. 2008 povinný podal proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 06. 2008, č. k. -124 dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. 11. 2009, č. k.

195 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 06. 2008, č. k. -124 zrušil

a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 26. 04.

2010, č. k. -231 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, okrem výroku

o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Vec sa v zrušenej časti vedie na tunajšom súde pod novou spisovou

značkou .

Podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak

rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené

alebo sa stalo neúčinným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd postupoval v zmysle citovaného ustanovenia

zákona a exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie súd rozhodol v zmysle § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku, podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu

môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Za zavinenie zastavenia exekúcie súd považuje neúspešnosť oprávneného v konaní

vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. .“

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol:

«Prvostupňový súd posúdil vec právne nesprávne a striktne použil § 57 ods. 1

písm. b) Ex. por. na daný prípad, čo v skutočnosti odporuje genéze predošlých zrušujúcich

uznesení, odporuje súčasnému stavu, keď o tom istom nároku, medzi tými istými účastníkmi

sa rozhoduje, len v konaní ktoré je skutkovo a právne totožné, je pridelená iná spisová

značka, ktorá ale ani pridelená nemusela byť…

Nemožno predsa na základe zmeny spisovej značky automaticky vyvodiť záver že

došlo k zrušeniu rozhodnutiu ktoré je podkladom na exekúciu, takáto úvaha a z nej

vyvodené rozhodnutie o zastavení exekúcie, naviac, s priznaním náhrady trov povinnému

predsa pokračujúco finančne poškodzuje žalobcu, a podľa jeho názoru, priznanie náhrady

trov právneho zastúpenia 974,59 € aj odporuje dobrým mravom... došlo iba k zrušeniu

pôvodnej spisovej značky toho istého konania o tej istej veci a zrušená značka bola

nahradená novou spisovou značkou, teda na zastavenie exekúcie ani dôvod neexistuje

a priznanie náhrady trov je nezákonné. Nezákonné preto, nakoľko rozhodnutie sa opiera

o použitie § 203 ods. 1 Ex. por. ale oprávnený Ing. P. predsa nespôsobil žiadnym svojím

konaním, úkonom alebo inou skutočnosťou zastavenie exekúcie. Neexistuje na strane

oprávneného subjektívne ani minimálna miera jeho procesného zavinenia, ktorou by on mal

prispieť aspoň sčasti k zastaveniu exekúcie, ak zastavená bude.

Odvolací súd by sa mal vysporiadať s otázkou, či existujú dôvody na zastavenie

exekúcie s prihliadnutím na uvedené zámeny spisových značiek, a ak sa predsa stotožní

s názorom že exekúcia by mala byť zastavená, tak rozhodne nemožno priznať náhradu trov

právnemu zástupcovi povinného, takýto „nárok“ nemá oporu v zákone ktorým je zákon

č. 233/1995 z. z. v znení neskorších zmien a doplnení (zákon osudných exekútoroch

a exekučnej činnosti).»

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa uvádzanej v odvolaní, že k zrušeniu rozsudku

okresného súdu, ktorý bol exekučným titulom, nedošlo, a preto exekúcia nemala byť

zastavená, ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť uznesenia krajského súdu:

«V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že povinný ako účastník exekučného

konania podal v priebehu exekučného konania súdu prvého stupňa návrh na zastavenie

exekúcie z dôvodu, že exekučný titul (rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

) bol v celom rozsahu zrušený a nemôže byť preto na jeho základe

vykonávaná exekúcia.

Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak

rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené

alebo sa stalo neúčinným.

Súd rozhoduje o zastavení exekúcie z úradnej povinnosti alebo na návrh účastníka

alebo exekútora. Ak zastavenie exekúcie navrhne účastník konania, súd má povinnosť

o tomto návrhu rozhodnúť. Potrebné je uviesť aj to, že aplikácia ustanovenia § 57 ods. 1

písm. b/ Exekučného poriadku prichádza do úvahy bez ohľadu na to, v ktorom štádiu

exekučného konania došlo k zániku práva priznaného exekučným titulom. Významné je iba

to, či sa tak stalo po vydaní exekučného titulu. Zánik práva priznaného exekučným titulom

je vždy dôvodom na zastavenie exekúcie alebo na upustenie od vykonanie exekúcie (§ 57

ods. 1 Exekučného poriadku).

V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 5. 8. 2008 na podklade

exekučného titulu, ktorým bol právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Prešov

sp. zn. -96 zo dňa 29. 3. 2007. Dňa 7. 8. 2008 bol súdny exekútor JUDr.

Richard Gibarti poverený vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia

Okresného súdu v Prešove číslo konania zo dňa 29. 3. 2007. Toto

rozhodnutie bolo následne, po tom, čo ho povinný napadol mimoriadnym dovolaním,

zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 6. 2007 pod sp. zn.

a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Správne preto rozhodol prvostupňový súd, keď exekúciu zastavil, pretože

rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie ( zo dňa 29. 3. 2007)

bolo po začatí exekúcie zrušené. Je možné súhlasiť s oprávneným, že konanie vo veci

pokračuje, avšak nemožno sa stotožniť s jeho názorom, že je možné v exekúcii pokračovať

na podklade titulu, ktorý bol v následnom (hoci aj v mimoriadnom konaní) konaní zrušený.

V zmysle § 41 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak

priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Rozsudok Okresného súdu

sp. zn. zo dňa 29. 3. 2007 zrušením (po napadnutí mimoriadnym opravným

prostriedkom) stratil právoplatnosť aj vykonateľnosť a tak prestal byť spôsobilým

exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj vo výroku o

náhrade trov konania priznaných súdnemu exekútorovi a vo výroku o náhrade trov

právneho zastúpenia povinnému.

Podľa § 197 Exekučného poriadku (v ďalšom texte už len „EP“) náklady za výkon

exekučnej činnosti uhrádza povinný. Výnimku zo zásady zakotvenej v ustanovení § 197 EP

je ustanovenie § 203 ods. 1 EP, ktoré sa týka úhrady trov exekúcie oprávneným.

V prejednávanom prípade je nesporné, že podkladom na uskutočnenie exekúcie bol

rozsudok Okresného súdu sp. zn. zo dňa 29. 3. 2007. Jeho zrušením došlo

k strate spôsobilosti byť podkladom pre exekúciu a preto aj bola exekúcia v zmysle § 57

ods. 1 písm. b/ zastavená. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu

exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov

exekúcie. Keďže exekučný titul stratil spôsobilosť byť podkladom pre výkon exekúcie,

v dôsledku čoho musela byť exekúcia zastavená, správne postupoval súd prvého stupňa, keď

oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi účelne vynaložené trovy exekúcie.»

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa uvádzanej v odvolaní, že nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia povinnému nemá oporu v Exekučnom poriadku, krajský súd

v relevantnej časti uznesenia uvádza: „Vo vzťahu k uplatneným trovám právneho

zastúpenia, ktorých náhrady sa domáha povinný, je potrebné uviesť, že

Z. z. Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach neupravuje náhradu iných trov ako trov

exekúcie (napr. trov právneho zastúpenia) vzniklých účastníkom konania v priebehu

exekučného konania. Potom v takomto prípade t. j. ak niektorá otázka nie je upravená

Exekučným poriadkom ako zákonom lex specialis... je potrebné postupovať v zmysle § 254

ods. 3 (ďalej len ), podľa ktorého na exekučné

konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento

osobitný predpis neustanovuje inak.

Preto správne pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia postupoval súd

prvého stupňa tak, ako to upravuje ustanovenie V exekučnom konaní

oprávnený nebol úspešný. Preto má povinný, ako úspešný účastník konania, právo

na náhradu trov – trov právneho zastúpenia. Odvolací súd má za to, že výrok napadnutého

uznesenia, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť zaplatiť povinnému trovy právneho

zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 974,59 eur, je vecne správny a zákonný.“

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom

a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu

[ (ďalej aj „OSP“)] v ustanovení , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska

základného práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou

súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na

príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz

v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže

meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej

veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Po preštudovaní rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a odvolania sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že k porušeniu ním

označených práv došlo tým, že krajský súd nezohľadnil namietané skutočnosti v odvolaní

sťažovateľa, dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd v namietanom uznesení zaujal svoj

názor k obom podstatným námietkam, ktoré boli dôvodom odvolania podaného

sťažovateľom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové

zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Krajský súd sa s týmito námietkami zaoberal a ústavný súd sa s vysloveným názorom

krajského súdu vo vzťahu k obom námietkam plne stotožňuje.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad

a aplikáciu ustanovení Exekučného poriadku a , ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením uznesenia krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa ani práva podľa dohovoru

(m. m. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa §

25 ods. 1 sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd porušil jeho základné a iné právo

tým, že neprihliadal na námietku zaujatosti, ktorú uplatnil proti zákonnej sudkyni JUDr. D.

B., ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v rozhodovaní v iných veciach.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených

v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada, v tomto prípade sa vec nadriadenému

súdu nepredkladá.

Sťažovateľ doručil 14. novembra 2011 krajskému súdu námietku zaujatosti proti

sudkyni okresného súdu JUDr. D. B., ktorá je zákonnou sudkyňou v jeho exekučnej veci.

Námietku zaujatosti odôvodnil takto:

«1. V odôvodnení svojho rozhodnutia sudkyňa akosi „zabudla“ uviesť fakt, že 07. 12.

2010 OS Prešov rozhodol vo veci opäť v prospech oprávneného

a momentálne túto vec rieši odvolací súd. To vôbec nesvedčí o tom, že by oprávnený nebol

neúspešný v konaní, naopak ak je nejaká spravodlivosť, tak konečne po 11-tich rokoch

snaženia oprávneného dôjde k potvrdeniu rozhodnutia OS Prešov vo veci

a vzhľadom na to, že povinný nemá peniaze na ich vrátenie, tak dôjde opäť k pokračovaniu

exekúcie. Pokiaľ existuje na súdoch jeden meter na oboch účastníkov konania, tak ak

v prípade podania dovolania povinným (vtedy súdy konštatovali, že je veľká šanca

povinného na úspech v dovolaní – ako to len mohli dopredu vedieť?) súdy prerušili

exekúciu, tak teraz vzhľadom na vývoj konania by súdy mali počkať na jeho

výsledok a až tak rozhodovať o zastavení predmetnej exekúcie. V opačnom prípade to

vyzerá tak, že súdy pracujú tak, aby maximálne naplnili vrecká exekútorov a právnych

zástupcov a že to znáša účastník konania, ktorý už aj tak doteraz zaplatil dosť na rôznych

súdnych poplatkoch, tak to ich vôbec nezaujíma. Zrejme pojem neprimeraná tvrdosť zákona

existuje iba v rovine teórie resp. potrieb niektorých vyvolených (napr. veľkodušné

oslobodenie povinného od súdnych poplatkov)

2. Sudkyňa pri rozhodovaní o trovách exekúcie akosi pozabudla na to, že oprávnený

sa pokúša súdnou cestou dostať späť od povinného svoje peniaze (2 mil.Sk resp. 1,7 mil. Sk)

už od roku 2000, čo ho doteraz stálo nemalé finančné prostriedky (vyše 550 tis. Sk!), pričom

povinný mu doteraz nič nevrátil! Asi sa dotknutej sudkyni zdajú výlohy oprávneného

„nízke“ a preto sa rozhodla „priložiť“ mu k nim ešte ďalších cca 30 tis. Sk! Myslíme si, že

z morálneho hľadiska vzhľadom na fakt, že súd môže priznať trovy ale nemusí, je takýto

postup sudkyne nepochopiteľný, neobvyklý a v každom prípade veľmi ústretový voči

právnemu zástupcovi povinného. Vzhľadom na to, že povinný už dávno minul peniaze

oprávneného, jedinou zábezpekou na ich vrátenie je dom vo vlastníctve povinného. Sudkyňa

si v tej súvislosti zrejme neuvedomila, resp. nechcela uvedomiť fakt, že pri súčasne platnej

legislatíve neostalo oprávnenému nič iné ako začať s exekúciou hneď ako sa dalo, ak

nechcel riskovať, že oprávnený po zamýšľanom predaji svojej nehnuteľnosti (do

právoplatného rozhodnutia vo v veci to mal blokované predbežným

opatrením) sa stane úplne nemajetný! Sme presvedčení o tom, že ak by oprávnený tak

neurobil a povinný by hneď po odblokovaní od predbežného opatrenia uskutočnil svoj

zámer t. j. predal by nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve, tak po prípadných námietkach na

vymožiteľnosť súdom priznaného práva zo strany oprávneného by mu súdy povedali, že si

mal ináč zabezpečiť vymoženie svojej pohľadávky – napr. včasným začatím exekučného

konania, ktoré by povinnému zabránilo predať svoju nehnuteľnosť!

3. A ak by sa zdalo, že pri rozhodovaní o uznesení pod hore uvedenou značkou

dotknutá sudkyňa nevedela resp. nemusela vedieť o vyššie uvedených faktoch, nie je to

pravda. Tá istá sudkyňa totiž rozhodovala konanie – návrh na obnovu konania

vedeného medzi tými istými účastníkmi prakticky o tej istej veci – vrátenie 2. mil. Sk.

A už vtedy sa podľa nášho názoru prejavila zaujatosť tejto sudkyne. Spomínaný návrh na

obnovu konania bol podaný dňa 04. 11. 2004 a povinný ešte predtým t. j. dňa 12. 10. 2004

stiahol svoje podanie o nahradenie vôle . To jasne dokazuje, že právna situácia

pri rozhodovaní o obnove konania bola úplne iná, ako pri samotnom rozhodovaní

v konaní . Pokiaľ pri rozhodovaní vo veci súd vzhľadom na existenciu

podania o nahradenie vôle (malo sa začať až po skončení veci ) mohol vyhovieť

žalobe (vrátenie požadovanej sumy 2 mil. Sk) alebo ju zamietnuť, pri rozhodovaní o obnove

konania už vzhľadom na stiahnutie podania o nahradení vôle mal sa súd definitívne

vysporiadať s vrátením zálohy, pretože práve tá bola predmetom sporu! Podľa nášho

názoru vzhľadom na to, že oprávnený už nechcel odkúpiť od povinného jeho nehnuteľnosť

a povinný už po stiahnutí svojho podania nemohol za pomoci súdu (nahradenie vôle)

dosiahnuť odkúpenie nehnuteľnosti oprávneným, súd veľmi pochybil, ak namiesto toho aby

sa vzhľadom na neuskutočnenie kúpy nehnuteľnosti definitívne vysporiadal s vrátením

poskytnutej zálohy 2 mil. Sk, zamietol náš návrh na obnovu konania, čím vlastne bez

zákonného dôvodu odobril zinkasovanú zálohu v prospech povinného! Dá sa to dosiahnuť

inak, ako bez stranenia rozhodujúceho sudcu v prospech jedného z účastníkov konania resp.

bez zaujatosti voči druhému účastníkovi konania?

4. Nevieme, či dotknutá sudkyňa má jasnovidecké schopnosti alebo má také dobré

informácie z odvolacieho súdu, že si v zdôvodnení predmetného uznesenia dovolila napísať:

„Za zavinenie zastavenia exekúcie súd považuje neúspešnosť oprávneného v konaní

vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. “ . Pričom ako sama na inom mieste

uvádza vec sa teraz vedie na tunajšom súde pod novou značkou , avšak v tej

veci zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté! Takže vyššie uvedené tvrdenie sudkyne

o neúspešnosti oprávneného je jednoznačne nepravdou, pretože konanie

nebolo doteraz ukončené.»

Ako je zrejmé z námietky zaujatosti, zaujatosť sudkyne vidí sťažovateľ výlučne

v okolnostiach, ktoré spočívajú tak v postupe sudkyne v konaní o prerokúvanej veci, ako aj

v rozhodovaní v iných veciach.

Krajský súd preto postupoval v súlade s a na námietku zaujatosti

neprihliadal. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že keď krajský súd rozhodol

o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu bez toho, aby sa námietkou zaujatosti

uplatnenou sťažovateľom zaoberal, neporušil jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012