Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 520/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť K. M., H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. P.

R., s. r. o., K., konajúcej prostredníctvom advokáta JUDr. P. R., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 31. októbra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 8. januára

2013 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na právnu pomoc a prístup k nej podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. októbra

2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Lučenec (ďalej

len „okresný súd“) uznesením sp. zn. z 20. marca 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) v exekučnom konaní o vymoženie 624,91 € s príslušenstvom

vo veci oprávnenej spoločnosti P., s. r. o., proti sťažovateľke, ktorá bola v procesnom

postavení povinnej, vyhlásil predmetnú exekúciu za neprípustnú a zastavil

ju v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“). Proti uzneseniu okresného súdu podala oprávnená odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a súčasne

návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Trovy právneho zastúpenia, ktoré

si sťažovateľka ako povinná uplatnila prostredníctvom svojho právneho zástupcu, krajský

súd nepriznal, čím podľa názoru sťažovateľky porušil jej označené základné práva.

3. Nepriznanie uplatňovaných trov konania sťažovateľkou krajský súd odôvodnil

takto: „Exekučný poriadok v jeho siedmej časti osobitne a komplexne upravuje „Trovy

exekúcie“. Aj keď je možné pripustiť, že Exekučný poriadok náhradu trov exekučného

konania vzniknutých povinnému explicitne nerieši, podľa názoru odvolacieho súdu, v otázke

trov exekúcie povinného, nie je možná primeraná aplikácia .

Ustanovenie § 200 ods. 1 EP (Exekučného poriadku, pozn.) nemožno vykladať tak

extenzívne, že do trov exekúcie možno subsumovať aj trovy exekúcie vzniknuté povinnému.

Práve naopak, v zmysle ods. 1 § 200 EP nemôže povinnému nikdy vzniknúť právo

na náhradu trov exekučného konania. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu zahrnúť do

trov exekúcie aj trovy povinného, bolo by to v citovanej zákonnej norme upravené. Bolo

potom na súdnej interpretácii ustáliť, či má povinný právo na náhradu trov exekúcie,

pričom bolo judikované, že právo na náhradu trov konania exekúcie podľa § 200 ods. 1 EP

nemôže vzniknúť povinnému. Takéto právo nemožno vyvodiť ani z ust. § 203 ods. 2 EP, lebo

toto ustanovenie rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným (R 36/2007).

Naviac odvolací súd uvádza, že uplatnené a vyčíslené trovy exekúcie povinného

nemožno považovať ani za účelne vynaložené, lebo konajúci exekučný súd exekúciu zastavil

ex offo, bez ohľadu na podnet povinného zo dňa 16. 1. 2012.“

4. Sťažovateľka považuje citovaný výklad za príliš formalistický, majúci prvky

sudcovskej svojvôle, ktorý má za následok porušenie jej v sťažnosti označených základných

práv. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje:

«Exekučný poriadok, ako zákon lex specialis, obsahuje právnu úpravu trov

exekučného konania, ktorých úprava je v osobitnom predpise nevyhnutná, vzhľadom

na špecifický charakter samotného exekučného konania. Je nevyhnutné uviesť, že túto

úpravu trov konania nemožno v žiadnom prípade považovať za komplexnú a vyčerpávajúcu.

Exekučný poriadok, ako predpis podrobne upravujúci postup subjektov v exekučnom konaní

sa len veľmi stroho, nevenujúc potrebnú pozornosť zaoberá prípadmi, kedy sa povinný

úspešne domohol svojho práva a došlo k zastaveniu exekúcie. Uvedené potvrdzuje napr. to,

že aj v tak závažnom prípade ako je tento, v prípade kedy je exekúcia vykonávaná

na základe neplatného exekučného titulu, neustanovuje samostatnú úpravu zastavenia

exekúcie a toto zastavenie je potrebné subsumovať pod veľmi široko koncipované ust. § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda zastavenie exekúcie pre existenciu iného dôvodu,

pre ktorý ju nemožno vykonať. Z uvedeného je teda zrejmé, že zákonodarca nepočítal

s takouto možnosťou, a preto explicitne neupravil ani priznávanie náhrady trov povinnému

v obdobných prípadoch. Je teda zrejmý dôvod neexistencie samostatnej úpravy náhrady

trov úspešného povinného a zrejmá nevyhnutnosť, v obdobných prípadoch, použitia úpravy

obsiahnutej v .

Podľa sa v prípade neexistencie osobitnej úpravy v osobitnom

predpise použije právna úprava všeobecného predpisu, teda Občianskeho súdneho

poriadku. Keďže Exekučný poriadok nerieši priznávanie trov povinnému a ani takéto

priznávanie trov explicitne nevylučuje je v súlade so základnými zásadami občianskeho

práva nutné aplikovať ustanovenia všeobecného predpisu, ,

upravujúce daný vzťah.

V prípade, ak by vyššie uvedená argumentácia nemala obstáť, sťažovateľ ďalej

uvádza, že tvrdeniu odvolacieho súdu o tom, že ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku

„ukladá povinnosť oprávnenému hradiť trovy exekúcie len súdnemu exekútorovi“ nie je

správne, a taktiež nemá zákonný podklad. Uvedené tvrdenie je potvrdené samotným znením

ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré všeobecne uvádza, že ak dôjde k zastaveniu

exekúcie zavinením oprávneného, súd môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie,

a teda z tohto znenia nemožno nijako vyvodiť, že by nahradenie nevyhnutných nákladov

exekúcie malo patriť len súdnemu exekútorovi...

K tvrdeniu odvolacieho súdu, podľa ktorého došlo k zastaveniu exekúcie „ex offo“

uvádzame, že je podľa názoru povinného absolútne nesprávne, a to z toho dôvodu, že je len

ťažko predstaviteľné, že exekúcia vykonávaná od 30. 06. 2008 bola autoritatívne bez návrhu

zastavená exekučným súdom, keďže bola zastavená dva mesiace po návrhu povinného

na jej zastavenie.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka na podporu svojich tvrdení poukazuje

na publikované názory odbornej verejnosti a vybranú rozhodovaciu činnosť všeobecných

súdov.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým

by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, prikázal krajskému súdu

priznať sťažovateľke náhradu trov konania v napadnutom exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. , ďalej priznal sťažovateľke primerané zadosťučinenie

v sume 350 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

10. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a inú právnu ochranu podľa , práva na právnu pomoc a prístup

k nej podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

11. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej

konštantnej judikatúre opakovane vyslovil, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti ().

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , ).

12. Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah ústavný súd pristúpil

k prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu len v tom smere, či nevykazuje znaky

arbitrárnosti a sudcovskej svojvôle až do takej miery, že by to mohlo mať za následok

porušenie základných práv sťažovateľky.

13. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený

a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis

neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

14. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávnou

interpretáciou relevantných ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho

poriadku došiel k ústavne nekonformnému záveru o tom, že jej v predmetnom exekučnom

konaní neprináleží náhrada trov konania. Krajský súd pritom argumentoval dvoma nosnými

dôvodmi, a to:

„a) náhradu trov konania nepriznal, pretože podľa jeho názoru Exekučný poriadok

náhradu trov konania v prospech povinného neupravuje a Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako všeobecný predpis nemožno pre tento účel

aplikovať a

b) v danej veci uplatnené trovy konania, ktoré pozostávajú výlučne z trov právneho

zastúpenia, nemožno považovať za účelne vynaložené, keďže všeobecné súdy konali

ex offo.“

15. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti, berúc do úvahy

i rozporné závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované

pod sp. zn. R 36/2007, dáva za pravdu sťažovateľke v tom smere, že výklad krajského súdu,

ktorým apriori vylúčil náhradu trov konania v prospech povinného, je príliš formalistický

a môže mať potenciálne za následok porušenie základných práv dotknutej osoby. Generálne

možno konštatovať, že náhrada trov konania, a to nielen v súdnom konaní, ale aj v konaní

exekučnom, sa riadi princípom úspechu vo veci a princípom zavinenia. Vychádzajúc

z princípu zavinenia ukotveného v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak oprávnený

skutočne svojim správaním zaviní vznik nevyhnutých trov exekučného konania, je povinný

ich nahradiť, pričom by bolo nelogické a nesprávne zužovať túto jeho povinnosť

len v prospech exekútora. Takýto výklad smeruje v konečnom dôsledku k formálnej

i materiálnej nerovnováhe účastníkov konania. Uvedenú interpretáciu podporuje

aj ustanovenie , ktorým sa upravujú trovy výkonu rozhodnutia a podľa ktorého

ak dôjde k zastaveniu nariadeného výkonu rozhodnutia, súd rozhodne o náhrade trov, ktoré

účastníkom uskutočňovaním výkonu rozhodnutia vznikli, podľa toho, z akého dôvodu

k zastaveniu výkonu rozhodnutia došlo. Môže tiež zrušiť dosiaľ vydané rozhodnutia

o trovách výkonu, prípadne uložiť oprávnenému, aby vrátil, čo mu povinný na trovy výkonu

rozhodnutia už zaplatil.

Ústavný súd prihliadajúc na uvedené zastáva názor, že ustanovenie § 203 ods. 1

Exekučného poriadku by sa malo vykladať tak, že oprávnený je povinný v prípade

zavinenia hradiť nevyhnutné trovy exekúcie nielen v prospech exekútora, ale i v prospech

povinného.

Naostatok ústavný súd dodáva, že povinnosť oprávneného niesť náhradu trov

konania aj voči druhému, resp. ďalším účastníkom konania – povinným – súčasne pôsobí

ako brzda proti šikanóznemu uplatňovaniu práva (iniciovanie exekúcie alebo pokračovanie

v nej i v prípade nespôsobilého exekučného titulu, zániku exekvovanej pohľadávky a pod.).

16. Krajský súd však argumentačne poukázal aj na ďalší existujúci dôvod, pre ktorý

sťažovateľke náhradu trov exekúcie nepriznal, a to konkrétne pre absenciu účelnosti,

resp. nevyhnutnosti ich vynaloženia. I keď sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že súdu

adresovala písomný podnet na zastavenie exekúcie, z procesného hľadiska exekučný súd

konal z úradnej povinnosti a rozhodnutie o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť vydal

ex offo, čo bolo v konečnom dôsledkom dôvodom na nepriznanie trov konania

sťažovateľke. Posúdenie účelnosti, resp. nevyhnutnosti vynaložených trov, je otázkou

skutkovou, ktorú nemá ústavný súd právomoc posudzovať, pretože nie súdom

prieskumným. Skutkový záver krajského súdu, ktorým vyhodnotil podanie sťažovateľky

ako neúčelné, pretože i bez tohto podania by sám zastavil exekúciu, nemôže ústavný súd

vzhľadom na jeho úlohu v systému súdnictva prehodnocovať a nepovažuje ho ani

za arbitrárny či za prejav sudcovskej svojvôle. Takýto postup krajského súdu má oporu

v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej

konformite napadnutého uznesenia.

17. Aj keď napadnuté uznesenie, čo sa týka odôvodnenia, trpí vadami, ústavný súd

uvádza, že nie je jeho úlohou do detailov podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom

vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu,

ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov

napadnutého rozsudku s (, , ).

V danom prípade možno predpokladať, že aj prípadné pozitívne rozhodnutie o sťažnosti

z dôvodov uvedených v bode 14 tohto rozhodnutia by mohlo viesť iba k ďalšiemu

vylepšeniu jeho odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní. Nemožno preto ani

v tejto súvislosti prijať názor sťažovateľky o arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti

napadnutého uznesenia krajského súdu.

18. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd vo vzťahu

k neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia uviedol dôvody, pre ktoré náhradu

trov konania nepriznal. Ústavný súd opakovane uvádza, že v každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný

názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá

dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. Základné právo na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie garantované a dohovorom neznamená právo na úspech

v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením

je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. , ).

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

19. Z hľadiska možného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného

v ústavný súd uvádza, že zakotvuje právo na to,

aby sa každý mohol nechať zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý

účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný

význam základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47

ods. 2 (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu

povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľke, aby v konaní pred nimi

využívala právnu pomoc. Pri takomto vymedzení označeného základného práva k jeho

porušeniu podľa názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľka

ani nenamieta, že by v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jej právo dať sa v súdnom

konaní zastupovať zvoleným právnym zástupcom, napokon v predmetnom exekučnom

konaní aj skutočne bola právne zastúpená ňou zvoleným právnym zástupcom. Sťažovateľka

v konaní pred všeobecnými súdmi mala príležitosť predložiť svoju argumentáciu, zároveň

jej bolo umožnené zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli

predložené v danom exekučnom konaní. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali oklieštenie základného práva sťažovateľky

na právnu pomoc podľa .

20. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013