Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 520/2013
PDF · 192.54 KB
No categories available
I. ÚS 520/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť K. M., H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. P.
R., s. r. o., K., konajúcej prostredníctvom advokáta JUDr. P. R., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 8. januára
2013 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na právnu pomoc a prístup k nej podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra
2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Lučenec (ďalej
len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 14 Er 589/2008 z 20. marca 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) v exekučnom konaní o vymoženie 624,91 € s príslušenstvom
vo veci oprávnenej spoločnosti P., s. r. o., proti sťažovateľke, ktorá bola v procesnom
postavení povinnej, vyhlásil predmetnú exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). Proti uzneseniu okresného súdu podala oprávnená odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a súčasne
návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Trovy právneho zastúpenia, ktoré
si sťažovateľka ako povinná uplatnila prostredníctvom svojho právneho zástupcu, krajský
súd nepriznal, čím podľa názoru sťažovateľky porušil jej označené základné práva.
3. Nepriznanie uplatňovaných trov konania sťažovateľkou krajský súd odôvodnil
takto: „Exekučný poriadok v jeho siedmej časti osobitne a komplexne upravuje „Trovy
exekúcie“. Aj keď je možné pripustiť, že Exekučný poriadok náhradu trov exekučného
konania vzniknutých povinnému explicitne nerieši, podľa názoru odvolacieho súdu, v otázke
trov exekúcie povinného, nie je možná primeraná aplikácia Občianskeho súdneho poriadku.
Ustanovenie § 200 ods. 1 EP (Exekučného poriadku, pozn.) nemožno vykladať tak
extenzívne, že do trov exekúcie možno subsumovať aj trovy exekúcie vzniknuté povinnému.
Práve naopak, v zmysle ods. 1 § 200 EP nemôže povinnému nikdy vzniknúť právo
na náhradu trov exekučného konania. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu zahrnúť do
trov exekúcie aj trovy povinného, bolo by to v citovanej zákonnej norme upravené. Bolo
potom na súdnej interpretácii ustáliť, či má povinný právo na náhradu trov exekúcie,
pričom bolo judikované, že právo na náhradu trov konania exekúcie podľa § 200 ods. 1 EP
nemôže vzniknúť povinnému. Takéto právo nemožno vyvodiť ani z ust. § 203 ods. 2 EP, lebo
toto ustanovenie rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným (R 36/2007).
Naviac odvolací súd uvádza, že uplatnené a vyčíslené trovy exekúcie povinného
nemožno považovať ani za účelne vynaložené, lebo konajúci exekučný súd exekúciu zastavil
ex offo, bez ohľadu na podnet povinného zo dňa 16. 1. 2012.“
4. Sťažovateľka považuje citovaný výklad za príliš formalistický, majúci prvky
sudcovskej svojvôle, ktorý má za následok porušenie jej v sťažnosti označených základných
práv. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje:
«Exekučný poriadok, ako zákon lex specialis, obsahuje právnu úpravu trov
exekučného konania, ktorých úprava je v osobitnom predpise nevyhnutná, vzhľadom
na špecifický charakter samotného exekučného konania. Je nevyhnutné uviesť, že túto
úpravu trov konania nemožno v žiadnom prípade považovať za komplexnú a vyčerpávajúcu.
Exekučný poriadok, ako predpis podrobne upravujúci postup subjektov v exekučnom konaní
sa len veľmi stroho, nevenujúc potrebnú pozornosť zaoberá prípadmi, kedy sa povinný
úspešne domohol svojho práva a došlo k zastaveniu exekúcie. Uvedené potvrdzuje napr. to,
že aj v tak závažnom prípade ako je tento, v prípade kedy je exekúcia vykonávaná
na základe neplatného exekučného titulu, neustanovuje samostatnú úpravu zastavenia
exekúcie a toto zastavenie je potrebné subsumovať pod veľmi široko koncipované ust. § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda zastavenie exekúcie pre existenciu iného dôvodu,
pre ktorý ju nemožno vykonať. Z uvedeného je teda zrejmé, že zákonodarca nepočítal
s takouto možnosťou, a preto explicitne neupravil ani priznávanie náhrady trov povinnému
v obdobných prípadoch. Je teda zrejmý dôvod neexistencie samostatnej úpravy náhrady
trov úspešného povinného a zrejmá nevyhnutnosť, v obdobných prípadoch, použitia úpravy
obsiahnutej v OSP.
Podľa § 251 ods. 4 OSP sa v prípade neexistencie osobitnej úpravy v osobitnom
predpise použije právna úprava všeobecného predpisu, teda Občianskeho súdneho
poriadku. Keďže Exekučný poriadok nerieši priznávanie trov povinnému a ani takéto
priznávanie trov explicitne nevylučuje je v súlade so základnými zásadami občianskeho
práva nutné aplikovať ustanovenia všeobecného predpisu, Občianskeho súdneho poriadku,
upravujúce daný vzťah.
V prípade, ak by vyššie uvedená argumentácia nemala obstáť, sťažovateľ ďalej
uvádza, že tvrdeniu odvolacieho súdu o tom, že ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku
„ukladá povinnosť oprávnenému hradiť trovy exekúcie len súdnemu exekútorovi“ nie je
správne, a taktiež nemá zákonný podklad. Uvedené tvrdenie je potvrdené samotným znením
ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré všeobecne uvádza, že ak dôjde k zastaveniu
exekúcie zavinením oprávneného, súd môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie,
a teda z tohto znenia nemožno nijako vyvodiť, že by nahradenie nevyhnutných nákladov
exekúcie malo patriť len súdnemu exekútorovi...
K tvrdeniu odvolacieho súdu, podľa ktorého došlo k zastaveniu exekúcie „ex offo“
uvádzame, že je podľa názoru povinného absolútne nesprávne, a to z toho dôvodu, že je len
ťažko predstaviteľné, že exekúcia vykonávaná od 30. 06. 2008 bola autoritatívne bez návrhu
zastavená exekučným súdom, keďže bola zastavená dva mesiace po návrhu povinného
na jej zastavenie.»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka na podporu svojich tvrdení poukazuje
na publikované názory odbornej verejnosti a vybranú rozhodovaciu činnosť všeobecných
súdov.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým
by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, prikázal krajskému súdu
priznať sťažovateľke náhradu trov konania v napadnutom exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 15 CoE/117/2012, ďalej priznal sťažovateľke primerané zadosťučinenie
v sume 350 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej.
10. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc a prístup
k nej podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
11. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej
konštantnej judikatúre opakovane vyslovil, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95).
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
12. Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah ústavný súd pristúpil
k prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu len v tom smere, či nevykazuje znaky
arbitrárnosti a sudcovskej svojvôle až do takej miery, že by to mohlo mať za následok
porušenie základných práv sťažovateľky.
13. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený
a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 251 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“) na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
14. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávnou
interpretáciou relevantných ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho
poriadku došiel k ústavne nekonformnému záveru o tom, že jej v predmetnom exekučnom
konaní neprináleží náhrada trov konania. Krajský súd pritom argumentoval dvoma nosnými
dôvodmi, a to:
„a) náhradu trov konania nepriznal, pretože podľa jeho názoru Exekučný poriadok
náhradu trov konania v prospech povinného neupravuje a zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako všeobecný predpis nemožno pre tento účel
aplikovať a
b) v danej veci uplatnené trovy konania, ktoré pozostávajú výlučne z trov právneho
zastúpenia, nemožno považovať za účelne vynaložené, keďže všeobecné súdy konali
ex offo.“
15. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti, berúc do úvahy
i rozporné závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované
pod sp. zn. R 36/2007, dáva za pravdu sťažovateľke v tom smere, že výklad krajského súdu,
ktorým apriori vylúčil náhradu trov konania v prospech povinného, je príliš formalistický
a môže mať potenciálne za následok porušenie základných práv dotknutej osoby. Generálne
možno konštatovať, že náhrada trov konania, a to nielen v súdnom konaní, ale aj v konaní
exekučnom, sa riadi princípom úspechu vo veci a princípom zavinenia. Vychádzajúc
z princípu zavinenia ukotveného v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak oprávnený
skutočne svojim správaním zaviní vznik nevyhnutých trov exekučného konania, je povinný
ich nahradiť, pričom by bolo nelogické a nesprávne zužovať túto jeho povinnosť
len v prospech exekútora. Takýto výklad smeruje v konečnom dôsledku k formálnej
i materiálnej nerovnováhe účastníkov konania. Uvedenú interpretáciu podporuje
aj ustanovenie § 271 OSP, ktorým sa upravujú trovy výkonu rozhodnutia a podľa ktorého
ak dôjde k zastaveniu nariadeného výkonu rozhodnutia, súd rozhodne o náhrade trov, ktoré
účastníkom uskutočňovaním výkonu rozhodnutia vznikli, podľa toho, z akého dôvodu
k zastaveniu výkonu rozhodnutia došlo. Môže tiež zrušiť dosiaľ vydané rozhodnutia
o trovách výkonu, prípadne uložiť oprávnenému, aby vrátil, čo mu povinný na trovy výkonu
rozhodnutia už zaplatil.
Ústavný súd prihliadajúc na uvedené zastáva názor, že ustanovenie § 203 ods. 1
Exekučného poriadku by sa malo vykladať tak, že oprávnený je povinný v prípade
zavinenia hradiť nevyhnutné trovy exekúcie nielen v prospech exekútora, ale i v prospech
povinného.
Naostatok ústavný súd dodáva, že povinnosť oprávneného niesť náhradu trov
konania aj voči druhému, resp. ďalším účastníkom konania – povinným – súčasne pôsobí
ako brzda proti šikanóznemu uplatňovaniu práva (iniciovanie exekúcie alebo pokračovanie
v nej i v prípade nespôsobilého exekučného titulu, zániku exekvovanej pohľadávky a pod.).
16. Krajský súd však argumentačne poukázal aj na ďalší existujúci dôvod, pre ktorý
sťažovateľke náhradu trov exekúcie nepriznal, a to konkrétne pre absenciu účelnosti,
resp. nevyhnutnosti ich vynaloženia. I keď sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že súdu
adresovala písomný podnet na zastavenie exekúcie, z procesného hľadiska exekučný súd
konal z úradnej povinnosti a rozhodnutie o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť vydal
ex offo, čo bolo v konečnom dôsledkom dôvodom na nepriznanie trov konania
sťažovateľke. Posúdenie účelnosti, resp. nevyhnutnosti vynaložených trov, je otázkou
skutkovou, ktorú nemá ústavný súd právomoc posudzovať, pretože nie súdom
prieskumným. Skutkový záver krajského súdu, ktorým vyhodnotil podanie sťažovateľky
ako neúčelné, pretože i bez tohto podania by sám zastavil exekúciu, nemôže ústavný súd
vzhľadom na jeho úlohu v systému súdnictva prehodnocovať a nepovažuje ho ani
za arbitrárny či za prejav sudcovskej svojvôle. Takýto postup krajského súdu má oporu
v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej
konformite napadnutého uznesenia.
17. Aj keď napadnuté uznesenie, čo sa týka odôvodnenia, trpí vadami, ústavný súd
uvádza, že nie je jeho úlohou do detailov podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom
vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu,
ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov
napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).
V danom prípade možno predpokladať, že aj prípadné pozitívne rozhodnutie o sťažnosti
z dôvodov uvedených v bode 14 tohto rozhodnutia by mohlo viesť iba k ďalšiemu
vylepšeniu jeho odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní. Nemožno preto ani
v tejto súvislosti prijať názor sťažovateľky o arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti
napadnutého uznesenia krajského súdu.
18. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd vo vzťahu
k neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia uviedol dôvody, pre ktoré náhradu
trov konania nepriznal. Ústavný súd opakovane uvádza, že v každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný
názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá
dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. Základné právo na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech
v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením
je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
19. Z hľadiska možného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného
v čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to,
aby sa každý mohol nechať zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý
účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný
význam základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47
ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu
povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľke, aby v konaní pred nimi
využívala právnu pomoc. Pri takomto vymedzení označeného základného práva k jeho
porušeniu podľa názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľka
ani nenamieta, že by v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jej právo dať sa v súdnom
konaní zastupovať zvoleným právnym zástupcom, napokon v predmetnom exekučnom
konaní aj skutočne bola právne zastúpená ňou zvoleným právnym zástupcom. Sťažovateľka
v konaní pred všeobecnými súdmi mala príležitosť predložiť svoju argumentáciu, zároveň
jej bolo umožnené zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli
predložené v danom exekučnom konaní. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali oklieštenie základného práva sťažovateľky
na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
20. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť,
že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013