Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 296/2020
PDF · 573.36 KB
No categories available
III. ÚS 296/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana
Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
právne zastúpenej , advokátní kancelář,
Česká republika, konajúca na území Slovenskej republiky
prostredníctvom organizačnej zložky , advokátní kancelář,
organizačná zložka, , v mene ktorej koná advokát a vedúci
organizačnej zložky , vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina
č. k. 18 Er 1300/2004-184 z 11. decembra 2019 a jeho postupom a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia, sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
– mestská časť Staré Mesto,
(ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej , advokátní kancelář,
Česká republika, konajúca na území Slovenskej republiky
prostredníctvom organizačnej zložky , advokátní kancelář,
organizačná zložka, , v mene ktorej koná advokát a vedúci
organizačnej zložky , vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Er 1300/2004-184 z 11. decembra 2019 a jeho postupom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde bolo
pod sp. zn. 18 Er 1300/2004 vedené exekučné konanie vo veci sťažovateľky ako oprávnenej
proti povinnému – o vymoženie sumy 1 477 176 Sk (49 033,26 €) na základe
exekučného titulu – rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 16 Cb 158/1997 zo 16. októbra 2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Obo 56/2003-783,
5 Obo 62/2003-783 zo 17. júna 2004 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 5 Obo 65/2003-
784 zo 17. júna 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 30. septembra 2004.
3. Okresný súd 19. januára 2005 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
pre vymoženie peňažného plnenia v sume 1 477 176 Sk (49 033,26 €) na podklade výrokov
exekučného titulu o trovách konania.
4. Uznesením okresného súdu č. k. 18 Er 1300/2004-104 zo 17. júna 2005 okresný
súd povolil odklad exekúcie do právoplatného skončenia dovolacieho konania vedeného
na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obdo V 9/2005.
5. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 9/2005 z 29. júna 2006 rozsudok
najvyššieho súdu č. k. 5 Obo 56/2003-783, 5 Obo 62/2003-783 zo 17. júna 2004 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom č. k. 5 Obo 65/2003-784 zo 17. júna 2004 zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
6. Na návrh povinného okresný súd uznesením č. k. 18 Er 1300/2004-126
zo 16. augusta 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. septembra 2006, exekúciu zastavil
podľa § 57 ods.1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)
s tým, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.
7. O trovách exekúcie okresný súd rozhodol uznesením č. k. 18 Er 1300/2004-139
z 25. septembra 2006, ktorým sťažovateľke uložil nahradiť trovy exekúcie povinnému
v sume 102 842 Sk (3 413,73 €) a súdnemu exekútorovi v sume 1 733 Sk (57,53 €).
8. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoE 9/2006
z 30. decembra 2006 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 18 Er 1300/2004-139
z 25. septembra 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného
uviedol: „Pokiaľ okresný súd odôvodňoval uloženie oprávnenému nahradiť povinnému
účelne vynaložené trovy exekučného konania s poukazom na analógiu ust. § 203
ods. 1 EP s odôvodnením i možnosti predpokladania podania dovolania povinným
proti exekučnému titulu, jeho rozhodnutie je v rozpore s výkladom ust. § 203
ods. 1 EP a pokiaľ oprávnený namietal jeho nezákonnosť, krajský súd sa stotožnil s týmto
záverom a v tejto časti rozhodnutie prvostupňového súdu pre nesprávne posúdenie veci bol
súd nútený podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť. Trovy konania, ktoré by i eventuálne
mal oprávnený uhradiť povinnému, nie sú v zmysle § 200 EP trovami exekúcie, a teda
nie je o nich možno rozhodovať v zmysle § 203 EP ani analogicky.
Okresný súd pochybil aj v časti, pokiaľ uložil oprávnenému povinnosť nahradiť
exekútorke ním vyčíslené účelne vynaložené náklady exekučného konania s poukazom
na ust. § 203 ods. 1 EP, ak necitoval jeho zavinenie v spojitosti s danou príčinnou
súvislosťou medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. V tejto časti odôvodnenie
okresného súdu chýba a teda i v tejto časti krajský súd bol nútený bez ďalšieho
pre nesprávne právne posúdenie veci uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Pokiaľ bude rozhodovať okresný súd v ďalšom o náhrade trov exekúcie, nepochybne
bude vychádzať zo záveru vyššie uvedeného, pokiaľ ide o ust. § 203 ods. 1 EP, a pokiaľ
by i rozhodoval o náhrade trov povinného, bude svoje rozhodnutie musieť náležite
odôvodniť tak, aby jeho rozhodnutie v prípade podaného odvolania bolo i možné v rámci
odvolacieho konania riadne preskúmať.“
9. Následne okresný súd uznesením č. k. 18 Er 1300/2004-184 z 11. decembra 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) rozhodol tak, že prvým výrokom návrhu na pripustenie
zmeny účastníka exekučného konania na strane oprávneného vstupom spoločnosti
do konania na miesto oprávneného nevyhovel. Druhým výrokom uložil
sťažovateľke nahradiť trovy exekučného konania povinnému vo výške 3 413,73 €. Tretím
výrokom uložil sťažovateľke nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v sume 57,53 €.
10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje:
«... už samo nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveného v jeho zrušujúcom rozhodnutí zakladá bez ďalšieho dôvod pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia porušovateľa.
Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň
vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces,
ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu
vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením tak ustanovenia § 226 O.s.p.,
ako aj základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu.
Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať
aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto zákonom stanovenou
hranicou je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového rozhodovania zo strany iného
súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona...
V danom prípade z napadnutého rozhodnutia porušovateľa nevyplýva,
že by dôvodom pre nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu bola
niektorá okolnosť, ktorá v zmysle právnej teórie a zaužívanej súdnej praxe dovoľuje súdu
nižšej inštancie výnimočne neriadiť sa kasačnou záväznosťou zrušujúceho rozhodnutia
odvolacieho súdu a v ňom zaujatým právnym názorom odvolacieho súdu.
Exekučný poriadok v jeho siedmej časti osobitne a komplexne upravuje „Trovy
exekúcie“. Aj keď je možné pripustiť, že Exekučný poriadok náhradu trov exekučného
konania vzniknutých povinnému explicitne nerieši, podľa názoru sťažovateľky, v otázke trov
exekúcie povinného, nie je možná primeraná aplikácia Občianskeho súdneho poriadku
a ani Civilného sporového poriadku. Ustanovenie § 200 ods. 1 Exekučného poriadku
nemožno vykladať tak extenzívne, že do trov exekúcie možno subsumovať aj trovy exekúcie
vzniknuté povinnému. Práve naopak, v zmysle § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nemôže
povinnému nikdy vzniknúť právo na náhradu trov exekučného konania. Pokiaľ by bolo
úmyslom zákonodarcu zahrnúť do trov exekúcie aj trovy povinného, bolo by to v citovanej
zákonnej norme upravené. Bolo potom na súdnej interpretácii ustáliť, či má povinný právo
na náhradu trov exekúcie, pričom bolo judikované, že právo na náhradu trov konania
exekúcie podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nemôže vzniknúť povinnému. Takéto
právo nemožno vyvodiť ani z ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, lebo toto ustanovenie
rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným.
Sťažovateľka žiadnym svojim konaním nezavinila zastavenie exekúcie, a neboli
splnené podmienky, aby súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil sťažovateľke
náhradu nevyhnutných trov exekúcie. Zastavenie exekúcie bolo spôsobené účinkami
rozhodnutia NS SR, ktoré sťažovateľka nemohla subjektívne ovplyvniť, t.j. nespôsobila
svojim konaním zastavenie exekúcie. Podanie mimoriadneho opravného prostriedku
voči právoplatnému a vykonateľnému rozsudku NS SR nepredstavuje podľa platnej právnej
úpravy prekážku pre začatie, prípadne vedenie exekučného konania.»
11. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Er/1300/2004 - 184 zo dňa 11.12.2019
a postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 18Er/1300/2004 - 184 zo dňa 11.12.2019
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Žilina je povinný sťažovateľke nahradiť trovy konania, tak ako budú
vyčíslené, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
12. Sťažovateľka zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia
okresného súdu, dôvodiac, že svojím konaním nijako nezavinila zastavenie exekúcie,
pri podávaní návrhu na začatie exekúcie vychádzala z právoplatného exekučného titulu
a nemohla predpokladať ďalší vývoj vo veci, okolnosti ňou uvádzané sú spôsobilé privodiť
jej väčšiu ujmu na označenom práve, ktorého porušenie namieta, než aká môže vzniknúť
iným osobám.
II.
Relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Zákonom upravujúcim spôsob
konania pred ústavným súdom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania
pred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.
19. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
20. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).
Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami
proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).
22. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
23. Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že prvým výrokom návrhu
na pripustenie zmeny účastníka exekučného konania na strane oprávneného vstupom
spoločnosti do konania na miesto oprávneného nevyhovel. Druhým
výrokom uložil sťažovateľke nahradiť trovy exekučného konania povinnému v sume
3 413,73 €. Tretím výrokom uložil sťažovateľke nahradiť trovy exekúcie súdnemu
exekútorovi v sume 57,53 €.
24. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza námietky smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy exekučného konania, exekúcie.
Uvedené však nekorešponduje s petitom ústavnej sťažnosti (ktorým je ústavný súd viazaný
podľa § 45 zákona o ústavnom súde), v ktorom sťažovateľka navrhuje vysloviť porušenie
svojich práv napadnutým uznesením okresného súdu ako celkom (teda aj výrokom
o nevyhovení návrhu na pripustenie zmeny účastníka exekučného konania). K tomuto
ústavný súd konštatuje, že z kontextu ústavnej sťažnosti, berúc do úvahy celkovú
sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, je zrejmé, že sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu
okresného súdu napáda rozhodnutie len v tej časti, v ktorej bola zaviazaná na náhradu trov
exekučného konania, trov exekúcie, teda len druhý a tretí výrok uznesenia. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd konštatuje, že v petite ústavnej sťažnosti došlo iba k formálnej
chybe, keď ním sťažovateľka neobmedzila prieskumnú právomoc ústavného súdu
len na druhý a tretí výrok napadnutého uznesenia. Ústavný súd preto v súlade so zásadou
procesnej ekonómie, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nedostatok odôvodnenia
nie je odstrániteľným nedostatkom ústavnej sťažnosti, ani nepristúpil k vyzvaniu
sťažovateľky na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti vo vzťahu k namietanému
porušeniu práv sťažovateľky prvým výrokom napadnutého uznesenia okresného súdu
a ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.
25. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou napáda nielen samotné uznesenie okresného
súdu, ale aj jeho postup. V tejto časti ústavnej sťažnosti však vo vzťahu k namietanému
porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
nevytýka žiadne nedostatky spočívajúce v procesnom postupe predchádzajúcom vydaniu
napadnutého uznesenia okresného súdu či po jeho vydaní, nijako nekonkretizuje, v čom vidí
pochybenie okresného súdu týkajúce sa jeho postupu v konaní.
26. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde
zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd
už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami
zákona o ústavnom súde (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť
základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením
príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,
IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a prípadne
navrhnúť v tejto súvislosti aj dôkazy na podporu tvrdených dôvodov sťažnosti.
27. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy (vyplývajú
z neho totiž dôvody návrhu, ktorými je ústavný súd podľa § 45 zákona o ústavnom súde
viazaný), nie je možné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť
po uplynutí lehoty stanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde, ústavný súd v okolnostiach
daného prípadu sťažovateľky na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti spočívajúcich
v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa porušenia
sťažovateľkiných práv postupom okresného súdu nevyzýval (m. m. IV. ÚS 117/2019).
28. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v časti namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitostí ustanovených
zákonom.
29. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí
aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
31. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,
resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
32. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,
je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania
má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,
a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne,
napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo
k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
33. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval:
„Exekučný poriadok má osobitnú a komplexnú úpravu rozhodovania o trovách
exekúcie (exekučného konania – v bode 11/), ktoré i pojmovo treba odlišovať od trov
civilného sporového konania (ako po nadobudnutí účinnosti CSP vo svojich rozhodnutiach
postupne judikoval odvolací Krajský súd v Žiline – okrem iných v uznesení
sp. zn. 9CoE/64/2017 zo dňa 30.11.2017, ale i ďalšie odvolacie súdy, napr. Krajský súd
v Trenčíne v uznesení sp. zn. 19CoE/158/2017 zo dňa 31.10.2017, Krajský súd v Nitre
v uznesení sp. zn. 15CoE/357/2017 zo dňa 30.7.2018) a ktorá osobitná úprava
preto (osobitne s dôrazom na ust. § 200 ods.5 EP, ukladajúce exekučnému súdu,
ak rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy
exekúcie; obdobne napr. ust. § 38 ods. 3 EP ukladá súdu rozhodnúť popri zastavení
exekučného konania tiež o trovách konania) i po 01.7.2016 vylučuje aplikáciu všeobecnej
procesnej úpravy o trovách konania v CSP pri rozhodovaní o trovách exekúcie.
Trovami exekúcie treba rozumieť v zmysle ust. § 200 ods.1 EP predovšetkým trovy
vzniknuté v exekúcii poverenému súdnemu exekútorovi (§ 196 EP), ale pravidelne i trovy
vynaložené na účelné vymáhanie nároku (prostredníctvom exekúcie) oprávneným,
ktoré pravidelne uhrádza povinný (§ 197 ods.1 EP) ako účastník, u ktorého sa v čase
začatia exekučného konania predpokladá, že dobrovoľným nesplnením povinnosti uloženej
exekučným titulom spôsobil dôvodné začatie exekučného konania. V niektorých zákonom
ustanovených prípadoch patrí náhrada trov exekučného konania (keďže exekúcia sa vždy
vedie proti povinnému) i povinnému – výslovne v súvislosti so vznesenými námietkami
proti exekúcii a to v prípade, ak sa námietkam vyhovelo (§ 200 ods.1 tretia veta EP),
alebo tiež v súvislosti s oprávneným zavineným zastavením exekúcie (§ 203 ods.1 EP)
resp. exekučného konania (pred poverením súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
podľa ust. § 38 ods.3 EP, alebo v rozhodnutí podľa § 44 ods.4 EP). K prípustnosti aplikácie
ust. § 203 ods.1 EP o zodpovednosti oprávneného za trovy exekúcie i vo vzťahu
k povinnému súd podporne poukazuje na takéto právne závery vyslovené Ústavným súdom
Slovenskej republiky v uznesení č. k. I. ÚS 520/2013-10 zo dňa 07. augusta 2013.
Napriek záverom cit. uznesenia odvolacieho súdu (v bode 7/), ktorý okrem
iného ako dôvod zrušenia odvolaním oprávneného napadnutého uznesenia
č. k. 18Er/1300/2004-139 zo dňa 25.9.2006 (v bode 6/) konštatoval nesprávne rozhodovanie
o uplatnenom nároku povinného na náhradu trov podľa § 200 (ods. 1) EP ako o trovách
exekúcie, vrátane neprípustnosti analogickej aplikácie ust. § 203 ods. 1 EP, okresný súd,
hoci v konkrétnej veci viazaný takto vysloveným záverom odvolacieho súdu (§ 226 OSP),
v rozhodnom čase vyhlásenia tohto uznesenia majúc na zreteli princíp právnej istoty
(čl. 2 základných princípov CSP) nevyhnutne rozhoduje tak, aby jeho rozhodnutie
zodpovedalo ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (pokiaľ
ide o rozhodovanie o trovách exekúcie vrátane ustálenej rozhodovacej praxe toho istého
odvolacieho súdu, ako je uvedené v bode 14/).
Hoci v prípade rozhodovania o nároku povinného (výrok II/ uznesenia)
ide o rozhodovanie o náhrade trov exekučného konania, ako súd v podrobnostiach uviedol
v bode 15/ a v časti rozhodovania o nároku povereného súdneho exekútora (výrok III/)
o rozhodovanie o trovách exekúcie podľa § 200 ods. 1, 5 EP (vo vzťahu k výroku II/
analogické), v oboch prípadoch exekučný súd rozhoduje na základe cit. osobitnej právnej
úpravy (v bode 14/) a v oboch prípadoch posúdenie procesnej zodpovednosti toho –
ktorého účastníka za zastavenie exekúcie a s tým spojenej zodpovednosti za trovy zastavenej
exekúcie sa preto nevyhnutne odvíja od aplikácie (vo vzťahu k výroku II/ analogickej)
ust. § 197 ods. 1 EP (podmienky zodpovednosti povinného) oproti ust. § 203
ods. 1, 2 a 3 EP (podmienky zodpovednosti oprávneného za trovy exekúcie – exekučného
konania).
Na účel posúdenia procesnej zodpovednosti za zastavenie exekúcie (zastavenej
z dôvodu podľa ust. § 57 ods.1 písm. b/ EP) súd poukazuje na konkrétne skutkové a právne
okolnosti začatia exekučného konania v tejto veci a následného zastavenia exekúcie (v bode
5/) z hľadiska dovolacím súdom konštatovaných dôvodov zrušenia pôvodného exekučného
titulu (okrem procesných nedostatkov vzťahujúcich sa k podmienkam účasti oprávneného
v sporovom konaní na mieste pôvodného navrhovateľa Všeobecná úverová banka, a.s.,
duplicitnému zaviazaniu povinného ako odporcu v rade 2/ odvolacím súdom na plnenie,
na ktoré už odporcu v rade 1/ zaviazal súd prvého stupňa, predovšetkým zásadný nedostatok
preukázania aktívnej vecnej legitimácie oprávneného ako navrhovateľa podľa predpisov
hmotného práva v dôsledku nevysporiadania sa s otázkou potreby a existencie schválenia
ručiteľského záväzku povinného mestským zastupiteľstvom).
I keď v rozhodnom čase začatia exekučného konania v tejto veci oprávnený nesporne
formálne disponoval vykonateľným rozhodnutím súdu ako na exekúciu spôsobilým
exekučným titulom voči povinnému (§ 36 ods. 1,2, § 38 ods. 1,2 EP), vzhľadom na dôvody
povinným bezodkladne iniciovaného právneho postupu uplatnením mimoriadneho
opravného prostriedku a na jeho základe následného zrušenia cit. exekučného titulu
dovolacím súdom (ako v predchádzajúcom bode), je to objektívne oprávnený,
ktorý, ako sa – hoci dodatočne, už po začatí exekučného konania – preukázalo, inicioval
proti povinnému exekúciu na základe vecne neopodstatneného exekučného titulu
a ktorý preto nesie i procesnú zodpovednosť za zastavenie exekúcie a tým i za trovy
zastavenej exekúcie, vzniknuté v priebehu exekučného konania ostatným účastníkom
(ak ide o trovy exekúcie, požíva za podmienok ust. § 37 ods. 1 EP procesný status účastníka
exekučného konania i poverený súdny exekútor) za podmienok ust. § 203 ods. 1 EP.
V časti výšky priznanej náhrady trov (povinného i povereného súdneho exekútora) –
nenamietanej v odvolaní oprávneného, ani neposudzovanej cit. rozhodnutím odvolacieho
súdu – súd v podrobnostiach odkazuje na závery predchádzajúceho cit. zrušeného uznesenia
okresného súdu (v bode 6/). Takto zistené trovy na strane povinného (z celkovej priznanej
sumy 102.842,- Sk = 3.413,73 eur predstavuje časť 74.355,- Sk = 2.468,13 eur náhradu
za povinným v exekučnom konaní zaplatené súdne poplatky a časť 28.487,- Sk = 945,60 eur
náhradu trov právneho zastúpenia v konaní advokátkou) i povereného súdneho exekútora
(odmena a náhrada hotových výdavkov vrátane DPH spolu vo výške 1.733,- Sk = 57,53 eur)
zodpovedajú preukázane a účelne vynaloženým trovám v exekučnom konaní podľa obsahu
súdneho spisu i cit. právnej úprave, v časti trov právneho zastúpenia povinného v spojení
s ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Rozhodujúc opätovne o náhrade trov zastavenej exekúcie (§ 200 ods.5 EP) súd
preto na zaplatenie povinnému priznanej náhrady trov exekučného konania spolu vo výške
3.413,73 eur (výrok II/ uznesenia) i súdnemu exekútorovi priznaných trov exekúcie spolu
vo výške 57,53 eur (výrok III/ uznesenia) za splnenia podmienok ust. 203 ods.1 EP zaviazal
oprávneného, ako so zreteľom na dôvod zastavenia exekúcie v tejto veci účastníka procesne
zodpovedného v zmysle cit. právnej úpravy i za úhradu jej trov.“
34. Pokiaľ ide o vyvodenie povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy exekučného
konania povinnému z § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a o odklon okresného súdu
od záväzného právneho názoru vysloveného krajským súdom v kasačnom rozhodnutí
sp. zn. 7 CoE 9/2006 z 30. decembra 2006 týkajúceho sa výkladu § 200 a § 203
ods. 1 Exekučného poriadku, k tomuto ústavný súd uvádza, že okresný súd v napadnutom
rozhodnutí poukázal na princíp právnej istoty, pričom svoju interpretáciu § 203
ods. 1 Exekučného poriadku podporil aj poukazom na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 520/2013, v ktorom ústavný súd konštatoval: „Ústavný súd po predbežnom
prerokovaní sťažnosti, berúc do úvahy i rozporné závery rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikované pod sp. zn. R 36/2007, dáva za pravdu sťažovateľke v tom
smere, že výklad krajského súdu, ktorým apriori vylúčil náhradu trov konania v prospech
povinného, je príliš formalistický a môže mať potenciálne za následok porušenie základných
práv dotknutej osoby. Generálne možno konštatovať, že náhrada trov konania, a to nielen
v súdnom konaní, ale aj v konaní exekučnom, sa riadi princípom úspechu vo veci
a princípom zavinenia. Vychádzajúc z princípu zavinenia ukotveného v § 203
ods. 1 Exekučného poriadku ak oprávnený skutočne svojim správaním zaviní vznik
nevyhnutých trov exekučného konania, je povinný ich nahradiť, pričom by bolo nelogické
a nesprávne zužovať túto jeho povinnosť len v prospech exekútora. Takýto výklad smeruje
v konečnom dôsledku k formálnej i materiálnej nerovnováhe účastníkov konania. Uvedenú
interpretáciu podporuje aj ustanovenie § 271 OSP, ktorým sa upravujú trovy výkonu
rozhodnutia a podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu nariadeného výkonu rozhodnutia, súd
rozhodne o náhrade trov, ktoré účastníkom uskutočňovaním výkonu rozhodnutia vznikli,
podľa toho, z akého dôvodu k zastaveniu výkonu rozhodnutia došlo. Môže tiež zrušiť dosiaľ
vydané rozhodnutia o trovách výkonu, prípadne uložiť oprávnenému, aby vrátil,
čo mu povinný na trovy výkonu rozhodnutia už zaplatil.
Ústavný súd prihliadajúc na uvedené zastáva názor, že ustanovenie § 203
ods. 1 Exekučného poriadku by sa malo vykladať tak, že oprávnený je povinný v prípade
zavinenia hradiť nevyhnutné trovy exekúcie nielen v prospech exekútora, ale i v prospech
povinného.
Naostatok ústavný súd dodáva, že povinnosť oprávneného niesť náhradu trov
konania aj voči druhému, resp. ďalším účastníkom konania – povinným – súčasne pôsobí
ako brzda proti šikanóznemu uplatňovaniu práva (iniciovanie exekúcie alebo pokračovanie
v nej i v prípade nespôsobilého exekučného titulu, zániku exekvovanej pohľadávky a pod.).“
35. Ústavný súd v predmetnej veci nevzhliadol dôvod odkloniť sa od svojich skorších
záverov vyslovených v uznesení sp. zn. I. ÚS 520/2013. Napokon aj z uznesenia ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 224/2014 vyplýva, že ústavný súd nepovažuje za arbitrárny, ústavne
nekonformný taký výklad ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého je možné
priznať povinnému náhradu jemu vzniknutých trov exekučného konania („Zákonodarca
v exekučnom poriadku nerieši otázku náhrady trov povinného. Preto v jednotlivých
prípadoch je vecou všeobecného súdu vysporiadať sa s možnosťou ich priznania v závislosti
od okolností prípadu. Ústavný súd už vyslovil, že nevylučuje ani možnosť primeranej
aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 325/2010-16,
II. ÚS 410/2010-16), resp. takú (rozširujúcu) interpretáciu ustanovenia § 203 Exekučného
poriadku, ktorá rešpektuje požiadavku ústavnej konformity výkladu“). Za tohto stavu
ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľky, podľa ktorej povinnému v zmysle § 200
a § 203 Exekučného poriadku nikdy nemôže vzniknúť právo na náhradu trov exekučného
konania, za neopodstatnenú.
36. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že okresný súd porušil jej právo na súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, keď nerešpektoval záväzný právny názor
krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v žiadnom prípade nespochybňuje existenciu
povinnosti všeobecného súdu rešpektovať právny názor vyslovený súdom vyššej inštancie
v kasačnom rozhodnutí (§ 226 Občianskeho súdneho poriadku, s účinnosťou od 1. júla 2006
§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), na druhej strane však pripomína svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).
37. Krajský súd v uznesení sp. zn. 7 CoE 9/2006 z 30. decembra 2006 vo vzťahu
k náhrade trov medzi oprávneným a povinným dospel k záveru, že „... trovy konania,
ktoré by i eventuálne mal oprávnený uhradiť povinnému, nie sú v zmysle § 200 EP trovami
exekúcie, a teda nie je o nich možno rozhodovať v zmysle § 203 EP ani analogicky...“.
38. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na akcesorickú povahu nároku na náhradu
trov konania (záväzný právny názor krajského súdu sa netýkal samotného vedenia exekúcie,
exekučného konania ako takého, ale iba problematiky náhrady trov) a výklad § 203
ods. 1 Exekučného poriadku učinený okresným súdom, ktorý je ústavnoprávne udržateľný
vzhľadom na závery ústavného súdu vyslovené v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 520/2013
zo 7. augusta 2013 („... výklad krajského súdu, ktorým apriori vylúčil náhradu trov konania
v prospech povinného, je príliš formalistický a môže mať potenciálne za následok porušenie
základných práv dotknutej osoby...“, „... ústavný súd prihliadajúc na uvedené zastáva
názor, že ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku by sa malo vykladať
tak, že oprávnený je povinný v prípade zavinenia hradiť nevyhnutné trovy exekúcie nielen
v prospech exekútora, ale i v prospech povinného...“), ktoré bolo vydané neskôr
ako kasačné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 CoE 9/2006 z 30. decembra 2006,
nerešpektovanie právneho názoru vysloveného krajským súdom v kasačnom uznesení
v predmetnom prípade nepredstavuje pochybenie okresného súdu takej intenzity,
ktoré by dosahovalo ústavno-právne relevantnú úroveň odôvodňujúcu vyslovenie porušenia
sťažovateľkou označených práv.
39. Pokiaľ ide o vyhodnotenie zavinenia zastavenia exekúcie, ústavný súd pripomína,
že podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,
alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
40. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
41. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,
že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej
akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu
verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné
„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu
nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek
možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti,
ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne
posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)
s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú
inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne
preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali
požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej
hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť
napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade,
ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný
42. Záver okresného súdu o zavinení zastavenia exekúcie sťažovateľkou
je v napadnutom uznesení náležite zdôvodnený (bod 18 a 19 napadnutého uznesenia),
okresný súd v tomto smere uviedol zrozumiteľné argumenty („okrem procesných
nedostatkov vzťahujúcich sa k podmienkam účasti oprávneného v sporovom konaní
na mieste pôvodného navrhovateľa Všeobecná úverová banka, a.s., duplicitnému zaviazaniu
povinného ako odporcu v rade 2/ odvolacím súdom na plnenie, na ktoré už odporcu v rade
1/ zaviazal súd prvého stupňa, predovšetkým zásadný nedostatok preukázania aktívnej
vecnej legitimácie oprávneného ako navrhovateľa podľa predpisov hmotného práva
v dôsledku nevysporiadania sa s otázkou potreby a existencie schválenia ručiteľského
záväzku povinného mestským zastupiteľstvom“). Pri rozhodovaní vychádzal z okolností,
ktoré viedli k zrušeniu exekučného titulu, čo malo za následok zastavenie exekúcie.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti žiadnu z týchto okresným súdom
konkretizovaných okolností adresne nerozporuje, iba všeobecne konštatuje, že „zastavenie
exekúcie bolo spôsobené účinkami rozhodnutia NS SR, ktoré sťažovateľka nemohla
subjektívne ovplyvniť, t. j. nespôsobila svojím konaním zastavenie exekúcie“. Za tohto stavu
s ohľadom na uvedené právne východiská predmetný záver okresného súdu nemožno
hodnotiť ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený, ktorý by predstavoval ústavnoprávne
neakceptovateľný zásah do sťažovateľkou označených práv.
43. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru druhým a tretím výrokom
napadnutého uznesenia okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
44. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné prepojenie oboch
uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku absencie porušenia
základného práva zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu, a preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
45. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie
napadnutého uznesenia, priznanie náhrady trov konania, odloženie vykonateľnosti
napadnutého uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. augusta 2020
Martin Vernarský predseda senátu