Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 296/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana

Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

právne zastúpenej , advokátní kancelář,

Česká republika, konajúca na území Slovenskej republiky

prostredníctvom organizačnej zložky , advokátní kancelář,

organizačná zložka, , v mene ktorej koná advokát a vedúci

organizačnej zložky , vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina

č. k. -184 z 11. decembra 2019 a jeho postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia, sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

– mestská časť Staré Mesto,

(ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej , advokátní kancelář,

Česká republika, konajúca na území Slovenskej republiky

prostredníctvom organizačnej zložky , advokátní kancelář,

organizačná zložka, , v mene ktorej koná advokát a vedúci

organizačnej zložky , vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -184 z 11. decembra 2019 a jeho postupom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde bolo

pod sp. zn. vedené exekučné konanie vo veci sťažovateľky ako oprávnenej

proti povinnému – o vymoženie sumy 1 477 176 Sk (49 033,26 €) na základe

exekučného titulu – rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. októbra 2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -783,

-783 zo 17. júna 2004 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 5 Obo 65/2003-

784 zo 17. júna 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 30. septembra 2004.

3. Okresný súd 19. januára 2005 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

pre vymoženie peňažného plnenia v sume 1 477 176 Sk (49 033,26 €) na podklade výrokov

exekučného titulu o trovách konania.

4. Uznesením okresného súdu č. k. -104 zo 17. júna 2005 okresný

súd povolil odklad exekúcie do právoplatného skončenia dovolacieho konania vedeného

na najvyššom súde pod sp. zn. V 9/2005.

5. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. V 9/2005 z 29. júna 2006 rozsudok

najvyššieho súdu č. k. -783, -783 zo 17. júna 2004 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom č. k. -784 zo 17. júna 2004 zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

6. Na návrh povinného okresný súd uznesením č. k. -126

zo 16. augusta 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. septembra 2006, exekúciu zastavil

podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)

s tým, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

7. O trovách exekúcie okresný súd rozhodol uznesením č. k. -139

z 25. septembra 2006, ktorým sťažovateľke uložil nahradiť trovy exekúcie povinnému

v sume 102 842 Sk (3 413,73 €) a súdnemu exekútorovi v sume 1 733 Sk (57,53 €).

8. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. decembra 2006 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. -139

z 25. septembra 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného

uviedol: „Pokiaľ okresný súd odôvodňoval uloženie oprávnenému nahradiť povinnému

účelne vynaložené trovy exekučného konania s poukazom na analógiu ust. § 203

ods. 1 EP s odôvodnením i možnosti predpokladania podania dovolania povinným

proti exekučnému titulu, jeho rozhodnutie je v rozpore s výkladom ust. § 203

ods. 1 EP a pokiaľ oprávnený namietal jeho nezákonnosť, krajský súd sa stotožnil s týmto

záverom a v tejto časti rozhodnutie prvostupňového súdu pre nesprávne posúdenie veci bol

súd nútený podľa zrušiť. Trovy konania, ktoré by i eventuálne

mal oprávnený uhradiť povinnému, nie sú v zmysle § 200 EP trovami exekúcie, a teda

nie je o nich možno rozhodovať v zmysle § 203 EP ani analogicky.

Okresný súd pochybil aj v časti, pokiaľ uložil oprávnenému povinnosť nahradiť

exekútorke ním vyčíslené účelne vynaložené náklady exekučného konania s poukazom

na ust. § 203 ods. 1 EP, ak necitoval jeho zavinenie v spojitosti s danou príčinnou

súvislosťou medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. V tejto časti odôvodnenie

okresného súdu chýba a teda i v tejto časti krajský súd bol nútený bez ďalšieho

pre nesprávne právne posúdenie veci uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Pokiaľ bude rozhodovať okresný súd v ďalšom o náhrade trov exekúcie, nepochybne

bude vychádzať zo záveru vyššie uvedeného, pokiaľ ide o ust. § 203 ods. 1 EP, a pokiaľ

by i rozhodoval o náhrade trov povinného, bude svoje rozhodnutie musieť náležite

odôvodniť tak, aby jeho rozhodnutie v prípade podaného odvolania bolo i možné v rámci

odvolacieho konania riadne preskúmať.“

9. Následne okresný súd uznesením č. k. -184 z 11. decembra 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) rozhodol tak, že prvým výrokom návrhu na pripustenie

zmeny účastníka exekučného konania na strane oprávneného vstupom spoločnosti

do konania na miesto oprávneného nevyhovel. Druhým výrokom uložil

sťažovateľke nahradiť trovy exekučného konania povinnému vo výške 3 413,73 €. Tretím

výrokom uložil sťažovateľke nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v sume 57,53 €.

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje:

«... už samo nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu

vysloveného v jeho zrušujúcom rozhodnutí zakladá bez ďalšieho dôvod pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia porušovateľa.

Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň

vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces,

ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu

vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením tak ustanovenia ,

ako aj základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu.

Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať

aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto zákonom stanovenou

hranicou je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového rozhodovania zo strany iného

súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona...

V danom prípade z napadnutého rozhodnutia porušovateľa nevyplýva,

že by dôvodom pre nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu bola

niektorá okolnosť, ktorá v zmysle právnej teórie a zaužívanej súdnej praxe dovoľuje súdu

nižšej inštancie výnimočne neriadiť sa kasačnou záväznosťou zrušujúceho rozhodnutia

odvolacieho súdu a v ňom zaujatým právnym názorom odvolacieho súdu.

Exekučný poriadok v jeho siedmej časti osobitne a komplexne upravuje „Trovy

exekúcie“. Aj keď je možné pripustiť, že Exekučný poriadok náhradu trov exekučného

konania vzniknutých povinnému explicitne nerieši, podľa názoru sťažovateľky, v otázke trov

exekúcie povinného, nie je možná primeraná aplikácia

a ani . Ustanovenie Exekučného poriadku

nemožno vykladať tak extenzívne, že do trov exekúcie možno subsumovať aj trovy exekúcie

vzniknuté povinnému. Práve naopak, v zmysle § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nemôže

povinnému nikdy vzniknúť právo na náhradu trov exekučného konania. Pokiaľ by bolo

úmyslom zákonodarcu zahrnúť do trov exekúcie aj trovy povinného, bolo by to v citovanej

zákonnej norme upravené. Bolo potom na súdnej interpretácii ustáliť, či má povinný právo

na náhradu trov exekúcie, pričom bolo judikované, že právo na náhradu trov konania

exekúcie podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nemôže vzniknúť povinnému. Takéto

právo nemožno vyvodiť ani z ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, lebo toto ustanovenie

rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným.

Sťažovateľka žiadnym svojim konaním nezavinila zastavenie exekúcie, a neboli

splnené podmienky, aby súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil sťažovateľke

náhradu nevyhnutných trov exekúcie. Zastavenie exekúcie bolo spôsobené účinkami

rozhodnutia NS SR, ktoré sťažovateľka nemohla subjektívne ovplyvniť, t.j. nespôsobila

svojim konaním zastavenie exekúcie. Podanie mimoriadneho opravného prostriedku

voči právoplatnému a vykonateľnému rozsudku NS SR nepredstavuje podľa platnej právnej

úpravy prekážku pre začatie, prípadne vedenie exekučného konania.»

11. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č.k. - 184 zo dňa 11.12.2019

a postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. - 184 zo dňa 11.12.2019

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Žilina je povinný sťažovateľke nahradiť trovy konania, tak ako budú

vyčíslené, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

12. Sťažovateľka zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia

okresného súdu, dôvodiac, že svojím konaním nijako nezavinila zastavenie exekúcie,

pri podávaní návrhu na začatie exekúcie vychádzala z právoplatného exekučného titulu

a nemohla predpokladať ďalší vývoj vo veci, okolnosti ňou uvádzané sú spôsobilé privodiť

jej väčšiu ujmu na označenom práve, ktorého porušenie namieta, než aká môže vzniknúť

iným osobám.

II.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Zákonom upravujúcim spôsob

konania pred ústavným súdom je o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania

pred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.

19. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami

proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).

22. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

23. Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že prvým výrokom návrhu

na pripustenie zmeny účastníka exekučného konania na strane oprávneného vstupom

spoločnosti do konania na miesto oprávneného nevyhovel. Druhým

výrokom uložil sťažovateľke nahradiť trovy exekučného konania povinnému v sume

3 413,73 €. Tretím výrokom uložil sťažovateľke nahradiť trovy exekúcie súdnemu

exekútorovi v sume 57,53 €.

24. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza námietky smerujúce proti rozhodnutiu

okresného súdu o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy exekučného konania, exekúcie.

Uvedené však nekorešponduje s petitom ústavnej sťažnosti (ktorým je ústavný súd viazaný

podľa ), v ktorom sťažovateľka navrhuje vysloviť porušenie

svojich práv napadnutým uznesením okresného súdu ako celkom (teda aj výrokom

o nevyhovení návrhu na pripustenie zmeny účastníka exekučného konania). K tomuto

ústavný súd konštatuje, že z kontextu ústavnej sťažnosti, berúc do úvahy celkovú

sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, je zrejmé, že sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu napáda rozhodnutie len v tej časti, v ktorej bola zaviazaná na náhradu trov

exekučného konania, trov exekúcie, teda len druhý a tretí výrok uznesenia. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd konštatuje, že v petite ústavnej sťažnosti došlo iba k formálnej

chybe, keď ním sťažovateľka neobmedzila prieskumnú právomoc ústavného súdu

len na druhý a tretí výrok napadnutého uznesenia. Ústavný súd preto v súlade so zásadou

procesnej ekonómie, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nedostatok odôvodnenia

nie je odstrániteľným nedostatkom ústavnej sťažnosti, ani nepristúpil k vyzvaniu

sťažovateľky na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti vo vzťahu k namietanému

porušeniu práv sťažovateľky prvým výrokom napadnutého uznesenia okresného súdu

a ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.

25. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou napáda nielen samotné uznesenie okresného

súdu, ale aj jeho postup. V tejto časti ústavnej sťažnosti však vo vzťahu k namietanému

porušeniu , dohovoru a dodatkového protokolu

nevytýka žiadne nedostatky spočívajúce v procesnom postupe predchádzajúcom vydaniu

napadnutého uznesenia okresného súdu či po jeho vydaní, nijako nekonkretizuje, v čom vidí

pochybenie okresného súdu týkajúce sa jeho postupu v konaní.

26. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd

už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a prípadne

navrhnúť v tejto súvislosti aj dôkazy na podporu tvrdených dôvodov sťažnosti.

27. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa (vyplývajú

z neho totiž dôvody návrhu, ktorými je ústavný súd podľa

viazaný), nie je možné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť

po uplynutí lehoty stanovenej v , ústavný súd v okolnostiach

daného prípadu sťažovateľky na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti spočívajúcich

v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa porušenia

sťažovateľkiných práv postupom okresného súdu nevyzýval (m. m. ).

28. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v časti namietaného

porušenia základného práva podľa , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu odmietol

podľa pre nedostatok náležitostí ustanovených

zákonom.

29. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí

aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

31. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

32. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,

je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania

má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,

a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne,

napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo

k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. ,

, , , ).

33. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval:

„Exekučný poriadok má osobitnú a komplexnú úpravu rozhodovania o trovách

exekúcie (exekučného konania – v bode 11/), ktoré i pojmovo treba odlišovať od trov

civilného sporového konania (ako po nadobudnutí účinnosti vo svojich rozhodnutiach

postupne judikoval odvolací Krajský súd v Žiline – okrem iných v uznesení

sp. zn. zo dňa 30.11.2017, ale i ďalšie odvolacie súdy, napr. Krajský súd

v Trenčíne v uznesení sp. zn. zo dňa 31.10.2017, Krajský súd v Nitre

v uznesení sp. zn. zo dňa 30.7.2018) a ktorá osobitná úprava

preto (osobitne s dôrazom na ust. § 200 ods.5 EP, ukladajúce exekučnému súdu,

ak rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy

exekúcie; obdobne napr. ust. § 38 ods. 3 EP ukladá súdu rozhodnúť popri zastavení

exekučného konania tiež o trovách konania) i po 01.7.2016 vylučuje aplikáciu všeobecnej

procesnej úpravy o trovách konania v pri rozhodovaní o trovách exekúcie.

Trovami exekúcie treba rozumieť v zmysle ust. § 200 ods.1 EP predovšetkým trovy

vzniknuté v exekúcii poverenému súdnemu exekútorovi (§ 196 EP), ale pravidelne i trovy

vynaložené na účelné vymáhanie nároku (prostredníctvom exekúcie) oprávneným,

ktoré pravidelne uhrádza povinný (§ 197 ods.1 EP) ako účastník, u ktorého sa v čase

začatia exekučného konania predpokladá, že dobrovoľným nesplnením povinnosti uloženej

exekučným titulom spôsobil dôvodné začatie exekučného konania. V niektorých zákonom

ustanovených prípadoch patrí náhrada trov exekučného konania (keďže exekúcia sa vždy

vedie proti povinnému) i povinnému – výslovne v súvislosti so vznesenými námietkami

proti exekúcii a to v prípade, ak sa námietkam vyhovelo (§ 200 ods.1 tretia veta EP),

alebo tiež v súvislosti s oprávneným zavineným zastavením exekúcie (§ 203 ods.1 EP)

resp. exekučného konania (pred poverením súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

podľa ust. § 38 ods.3 EP, alebo v rozhodnutí podľa § 44 ods.4 EP). K prípustnosti aplikácie

ust. § 203 ods.1 EP o zodpovednosti oprávneného za trovy exekúcie i vo vzťahu

k povinnému súd podporne poukazuje na takéto právne závery vyslovené Ústavným súdom

Slovenskej republiky v uznesení č. k. -10 zo dňa 07. augusta 2013.

Napriek záverom cit. uznesenia odvolacieho súdu (v bode 7/), ktorý okrem

iného ako dôvod zrušenia odvolaním oprávneného napadnutého uznesenia

č. k. -139 zo dňa 25.9.2006 (v bode 6/) konštatoval nesprávne rozhodovanie

o uplatnenom nároku povinného na náhradu trov podľa § 200 (ods. 1) EP ako o trovách

exekúcie, vrátane neprípustnosti analogickej aplikácie ust. § 203 ods. 1 EP, okresný súd,

hoci v konkrétnej veci viazaný takto vysloveným záverom odvolacieho súdu ( ),

v rozhodnom čase vyhlásenia tohto uznesenia majúc na zreteli princíp právnej istoty

( základných princípov ) nevyhnutne rozhoduje tak, aby jeho rozhodnutie

zodpovedalo ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (pokiaľ

ide o rozhodovanie o trovách exekúcie vrátane ustálenej rozhodovacej praxe toho istého

odvolacieho súdu, ako je uvedené v bode 14/).

Hoci v prípade rozhodovania o nároku povinného (výrok II/ uznesenia)

ide o rozhodovanie o náhrade trov exekučného konania, ako súd v podrobnostiach uviedol

v bode 15/ a v časti rozhodovania o nároku povereného súdneho exekútora (výrok III/)

o rozhodovanie o trovách exekúcie podľa § 200 ods. 1, 5 EP (vo vzťahu k výroku II/

analogické), v oboch prípadoch exekučný súd rozhoduje na základe cit. osobitnej právnej

úpravy (v bode 14/) a v oboch prípadoch posúdenie procesnej zodpovednosti toho –

ktorého účastníka za zastavenie exekúcie a s tým spojenej zodpovednosti za trovy zastavenej

exekúcie sa preto nevyhnutne odvíja od aplikácie (vo vzťahu k výroku II/ analogickej)

ust. § 197 ods. 1 EP (podmienky zodpovednosti povinného) oproti ust. § 203

ods. 1, 2 a 3 EP (podmienky zodpovednosti oprávneného za trovy exekúcie – exekučného

konania).

Na účel posúdenia procesnej zodpovednosti za zastavenie exekúcie (zastavenej

z dôvodu podľa ust. § 57 ods.1 písm. b/ EP) súd poukazuje na konkrétne skutkové a právne

okolnosti začatia exekučného konania v tejto veci a následného zastavenia exekúcie (v bode

5/) z hľadiska dovolacím súdom konštatovaných dôvodov zrušenia pôvodného exekučného

titulu (okrem procesných nedostatkov vzťahujúcich sa k podmienkam účasti oprávneného

v sporovom konaní na mieste pôvodného navrhovateľa Všeobecná úverová banka, a.s.,

duplicitnému zaviazaniu povinného ako odporcu v rade 2/ odvolacím súdom na plnenie,

na ktoré už odporcu v rade 1/ zaviazal súd prvého stupňa, predovšetkým zásadný nedostatok

preukázania aktívnej vecnej legitimácie oprávneného ako navrhovateľa podľa predpisov

hmotného práva v dôsledku nevysporiadania sa s otázkou potreby a existencie schválenia

ručiteľského záväzku povinného mestským zastupiteľstvom).

I keď v rozhodnom čase začatia exekučného konania v tejto veci oprávnený nesporne

formálne disponoval vykonateľným rozhodnutím súdu ako na exekúciu spôsobilým

exekučným titulom voči povinnému (§ 36 ods. 1,2, § 38 ods. 1,2 EP), vzhľadom na dôvody

povinným bezodkladne iniciovaného právneho postupu uplatnením mimoriadneho

opravného prostriedku a na jeho základe následného zrušenia cit. exekučného titulu

dovolacím súdom (ako v predchádzajúcom bode), je to objektívne oprávnený,

ktorý, ako sa – hoci dodatočne, už po začatí exekučného konania – preukázalo, inicioval

proti povinnému exekúciu na základe vecne neopodstatneného exekučného titulu

a ktorý preto nesie i procesnú zodpovednosť za zastavenie exekúcie a tým i za trovy

zastavenej exekúcie, vzniknuté v priebehu exekučného konania ostatným účastníkom

(ak ide o trovy exekúcie, požíva za podmienok ust. § 37 ods. 1 EP procesný status účastníka

exekučného konania i poverený súdny exekútor) za podmienok ust. § 203 ods. 1 EP.

V časti výšky priznanej náhrady trov (povinného i povereného súdneho exekútora) –

nenamietanej v odvolaní oprávneného, ani neposudzovanej cit. rozhodnutím odvolacieho

súdu – súd v podrobnostiach odkazuje na závery predchádzajúceho cit. zrušeného uznesenia

okresného súdu (v bode 6/). Takto zistené trovy na strane povinného (z celkovej priznanej

sumy 102.842,- Sk = 3.413,73 eur predstavuje časť 74.355,- Sk = 2.468,13 eur náhradu

za povinným v exekučnom konaní zaplatené súdne poplatky a časť 28.487,- Sk = 945,60 eur

náhradu trov právneho zastúpenia v konaní advokátkou) i povereného súdneho exekútora

(odmena a náhrada hotových výdavkov vrátane DPH spolu vo výške 1.733,- Sk = 57,53 eur)

zodpovedajú preukázane a účelne vynaloženým trovám v exekučnom konaní podľa obsahu

súdneho spisu i cit. právnej úprave, v časti trov právneho zastúpenia povinného v spojení

s ustanoveniami vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Rozhodujúc opätovne o náhrade trov zastavenej exekúcie (§ 200 ods.5 EP) súd

preto na zaplatenie povinnému priznanej náhrady trov exekučného konania spolu vo výške

3.413,73 eur (výrok II/ uznesenia) i súdnemu exekútorovi priznaných trov exekúcie spolu

vo výške 57,53 eur (výrok III/ uznesenia) za splnenia podmienok ust. 203 ods.1 EP zaviazal

oprávneného, ako so zreteľom na dôvod zastavenia exekúcie v tejto veci účastníka procesne

zodpovedného v zmysle cit. právnej úpravy i za úhradu jej trov.“

34. Pokiaľ ide o vyvodenie povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy exekučného

konania povinnému z § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a o odklon okresného súdu

od záväzného právneho názoru vysloveného krajským súdom v kasačnom rozhodnutí

sp. zn. z 30. decembra 2006 týkajúceho sa výkladu § 200 a § 203

ods. 1 Exekučného poriadku, k tomuto ústavný súd uvádza, že okresný súd v napadnutom

rozhodnutí poukázal na princíp právnej istoty, pričom svoju interpretáciu § 203

ods. 1 Exekučného poriadku podporil aj poukazom na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. , v ktorom ústavný súd konštatoval: „Ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti, berúc do úvahy i rozporné závery rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky publikované pod sp. zn. R 36/2007, dáva za pravdu sťažovateľke v tom

smere, že výklad krajského súdu, ktorým apriori vylúčil náhradu trov konania v prospech

povinného, je príliš formalistický a môže mať potenciálne za následok porušenie základných

práv dotknutej osoby. Generálne možno konštatovať, že náhrada trov konania, a to nielen

v súdnom konaní, ale aj v konaní exekučnom, sa riadi princípom úspechu vo veci

a princípom zavinenia. Vychádzajúc z princípu zavinenia ukotveného v § 203

ods. 1 Exekučného poriadku ak oprávnený skutočne svojim správaním zaviní vznik

nevyhnutých trov exekučného konania, je povinný ich nahradiť, pričom by bolo nelogické

a nesprávne zužovať túto jeho povinnosť len v prospech exekútora. Takýto výklad smeruje

v konečnom dôsledku k formálnej i materiálnej nerovnováhe účastníkov konania. Uvedenú

interpretáciu podporuje aj ustanovenie , ktorým sa upravujú trovy výkonu

rozhodnutia a podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu nariadeného výkonu rozhodnutia, súd

rozhodne o náhrade trov, ktoré účastníkom uskutočňovaním výkonu rozhodnutia vznikli,

podľa toho, z akého dôvodu k zastaveniu výkonu rozhodnutia došlo. Môže tiež zrušiť dosiaľ

vydané rozhodnutia o trovách výkonu, prípadne uložiť oprávnenému, aby vrátil,

čo mu povinný na trovy výkonu rozhodnutia už zaplatil.

Ústavný súd prihliadajúc na uvedené zastáva názor, že ustanovenie § 203

ods. 1 Exekučného poriadku by sa malo vykladať tak, že oprávnený je povinný v prípade

zavinenia hradiť nevyhnutné trovy exekúcie nielen v prospech exekútora, ale i v prospech

povinného.

Naostatok ústavný súd dodáva, že povinnosť oprávneného niesť náhradu trov

konania aj voči druhému, resp. ďalším účastníkom konania – povinným – súčasne pôsobí

ako brzda proti šikanóznemu uplatňovaniu práva (iniciovanie exekúcie alebo pokračovanie

v nej i v prípade nespôsobilého exekučného titulu, zániku exekvovanej pohľadávky a pod.).“

35. Ústavný súd v predmetnej veci nevzhliadol dôvod odkloniť sa od svojich skorších

záverov vyslovených v uznesení sp. zn. . Napokon aj z uznesenia ústavného

súdu sp. zn. vyplýva, že ústavný súd nepovažuje za arbitrárny, ústavne

nekonformný taký výklad ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého je možné

priznať povinnému náhradu jemu vzniknutých trov exekučného konania („Zákonodarca

v exekučnom poriadku nerieši otázku náhrady trov povinného. Preto v jednotlivých

prípadoch je vecou všeobecného súdu vysporiadať sa s možnosťou ich priznania v závislosti

od okolností prípadu. Ústavný súd už vyslovil, že nevylučuje ani možnosť primeranej

aplikácie ustanovení (napr. -16,

-16), resp. takú (rozširujúcu) interpretáciu ustanovenia § 203 Exekučného

poriadku, ktorá rešpektuje požiadavku ústavnej konformity výkladu“). Za tohto stavu

ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľky, podľa ktorej povinnému v zmysle § 200

a § 203 Exekučného poriadku nikdy nemôže vzniknúť právo na náhradu trov exekučného

konania, za neopodstatnenú.

36. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že okresný súd porušil jej právo na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, keď nerešpektoval záväzný právny názor

krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v žiadnom prípade nespochybňuje existenciu

povinnosti všeobecného súdu rešpektovať právny názor vyslovený súdom vyššej inštancie

v kasačnom rozhodnutí ( , s účinnosťou od 1. júla 2006

), na druhej strane však pripomína svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. , , , ).

37. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 30. decembra 2006 vo vzťahu

k náhrade trov medzi oprávneným a povinným dospel k záveru, že „... trovy konania,

ktoré by i eventuálne mal oprávnený uhradiť povinnému, nie sú v zmysle § 200 EP trovami

exekúcie, a teda nie je o nich možno rozhodovať v zmysle § 203 EP ani analogicky...“.

38. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na akcesorickú povahu nároku na náhradu

trov konania (záväzný právny názor krajského súdu sa netýkal samotného vedenia exekúcie,

exekučného konania ako takého, ale iba problematiky náhrady trov) a výklad § 203

ods. 1 Exekučného poriadku učinený okresným súdom, ktorý je ústavnoprávne udržateľný

vzhľadom na závery ústavného súdu vyslovené v rozhodnutí sp. zn.

zo 7. augusta 2013 („... výklad krajského súdu, ktorým apriori vylúčil náhradu trov konania

v prospech povinného, je príliš formalistický a môže mať potenciálne za následok porušenie

základných práv dotknutej osoby...“, „... ústavný súd prihliadajúc na uvedené zastáva

názor, že ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku by sa malo vykladať

tak, že oprávnený je povinný v prípade zavinenia hradiť nevyhnutné trovy exekúcie nielen

v prospech exekútora, ale i v prospech povinného...“), ktoré bolo vydané neskôr

ako kasačné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 30. decembra 2006,

nerešpektovanie právneho názoru vysloveného krajským súdom v kasačnom uznesení

v predmetnom prípade nepredstavuje pochybenie okresného súdu takej intenzity,

ktoré by dosahovalo ústavno-právne relevantnú úroveň odôvodňujúcu vyslovenie porušenia

sťažovateľkou označených práv.

39. Pokiaľ ide o vyhodnotenie zavinenia zastavenia exekúcie, ústavný súd pripomína,

že podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,

alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

40. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

41. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,

že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu

nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek

možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti,

ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)

s , prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú

inštanciu všeobecných súdov (napr. ), a preto zásadne nemôže meritórne

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali

požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej

hlavy ( až ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade,

ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný

().

42. Záver okresného súdu o zavinení zastavenia exekúcie sťažovateľkou

je v napadnutom uznesení náležite zdôvodnený (bod 18 a 19 napadnutého uznesenia),

okresný súd v tomto smere uviedol zrozumiteľné argumenty („okrem procesných

nedostatkov vzťahujúcich sa k podmienkam účasti oprávneného v sporovom konaní

na mieste pôvodného navrhovateľa Všeobecná úverová banka, a.s., duplicitnému zaviazaniu

povinného ako odporcu v rade 2/ odvolacím súdom na plnenie, na ktoré už odporcu v rade

1/ zaviazal súd prvého stupňa, predovšetkým zásadný nedostatok preukázania aktívnej

vecnej legitimácie oprávneného ako navrhovateľa podľa predpisov hmotného práva

v dôsledku nevysporiadania sa s otázkou potreby a existencie schválenia ručiteľského

záväzku povinného mestským zastupiteľstvom“). Pri rozhodovaní vychádzal z okolností,

ktoré viedli k zrušeniu exekučného titulu, čo malo za následok zastavenie exekúcie.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti žiadnu z týchto okresným súdom

konkretizovaných okolností adresne nerozporuje, iba všeobecne konštatuje, že „zastavenie

exekúcie bolo spôsobené účinkami rozhodnutia NS SR, ktoré sťažovateľka nemohla

subjektívne ovplyvniť, t. j. nespôsobila svojím konaním zastavenie exekúcie“. Za tohto stavu

s ohľadom na uvedené právne východiská predmetný záver okresného súdu nemožno

hodnotiť ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený, ktorý by predstavoval ústavnoprávne

neakceptovateľný zásah do sťažovateľkou označených práv.

43. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného

porušenia a dohovoru druhým a tretím výrokom

napadnutého uznesenia okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

44. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového

protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné prepojenie oboch

uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku absencie porušenia

základného práva zaručeného podľa a práva podľa dohovoru

dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 1

ods. 1 dodatkového protokolu, a preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

45. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie

napadnutého uznesenia, priznanie náhrady trov konania, odloženie vykonateľnosti

napadnutého uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. augusta 2020

Martin Vernarský predseda senátu