Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 224/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter

Rybár, s. r. o, Kuzmányho 29, Košice, za ktorú koná advokát JUDr. Peter Rybár, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na právnu pomoc podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práva a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9

CoE/105/2013 z 28. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2013 doručená sťažnosť Ľ. J., (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na právnu pomoc podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. augusta 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že exekučné konanie vedené proti sťažovateľovi

na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) bolo uznesením

sp. zn. z 11. júna 2012 zastavené. Odvolanie oprávneného krajský súd

odmietol ako oneskorene podané. Následne rozhodol okresný súd uznesením

č. k. -56 z 25. marca 2013 o trovách exekučného konania tak, že nepriznal

súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Podľa sťažovateľa okresný súd opomenul

rozhodnúť o náhrade trov, ktoré mu vznikli v konaní z titulu odmeny za právne zastúpenie.

Z uvedeného dôvodu požiadal prvostupňový súd o doplnenie uznesenia

č. k. -56 o výrok o náhrade trov konania povinného. Okresný súd jeho návrh

na doplnenie uznesenia zamietol rozhodnutím č. k. -60 z 21. mája 2013. Proti

uvedenému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesením

sp. zn. z 28. augusta 2013 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

Náhradu trov odvolacieho konania povinnému nepriznal.

Sťažovateľ sa domnieva, že zastavenie exekúcie zavinila oprávnená, a preto mu

prináleží náhrada trov odvolacieho konania vo výške 293,48 €. V texte sťažnosti k tomu

uvádza:

«... Taktiež tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku

„ukladá povinnosť oprávnenému hradiť trovy exekúcie len súdnemu exekútorovi“ nie je

správne, a taktiež že nemá zákonný podklad. Uvedené tvrdenie je potvrdené samotným

znením ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré všeobecne uvádza, že ak dôjde

k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie

nevyhnutných trov exekúcie, a teda z tohto znenia nemožno nijako vyvodiť, že by nahradenie

nevyhnutných nákladov exekúcie malo patriť len súdnemu exekútorovi. Opierajúc sa

o odbornú literatúru (napr. Mazák, J. - Šoltýs, Ľ: Trovy konania v civilnom procese,

Bratislava, Slovenská advokátska komora 19997) majú podľa zákona nárok na náhradu

trov exekúcie oprávnený, exekútor a za splnenia hypotézy uvedenej v § 203 EP aj povinný.

Teda nemožno tvrdiť, že trovami exekúcie sú len trovy súdneho exekútora a oprávneného.

Autori ďalej uvádzajú, že povinný má nárok na náhradu trov exekúcie výlučne vtedy, ak

dôjde k zastaveniu exekúcie, ktoré procesné zavinil oprávnený. Pre záver o zavinení

oprávneného treba zistiť, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod

zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou rozumieme opatrnosť spočívajúcu v tom, že

oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie,

venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil (napr. či vymáhaná

suma už nedošla na účet v banke oprávneného, či povinný už vypratal byt, prípadne inú

nehnuteľnosť alebo bol pripravený na riadne odovzdanie veci a pod.). V prejednávanom

prípade je bezpochybné, že oprávnený musel vedieť o tom, že podáva návrh na vykonanie

exekúcie na základe neplatného exekučného titulu, a teda musel predvídať dôvod zastavenia

exekúcie ako i samotné zastavenie exekúcie. Uvedené potvrdzuje početná judikatúra,

určujúca neplatnosť obdobne formulovaných rozhodcovských doložiek z času pred podaním

návrhu na vykonanie exekúcie (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove

sp. zn.: , Okresného súdu Zvolen sp. zn.: ), a taktiež

rozhodnutie Ústavného súdu -14 zo dňa 02. 03. 2011, v ktorom Ústavný súd

uviedol, že na základe týchto skutočnosti je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že

k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej,

ktorá podala návrh na vykonanie exekúcie (potom ho však vzala späť) napriek tomu, že

nebol splnený základný materiálny predpoklad exekúcie, ktorým je právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto

výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej opatrnosti predísť takýmto

dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek

spravodlivosti ( ), keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný,

ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50

ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.

Nevyhnutnosť priznania trov v uvedenom prípade vyplýva taktiež z početnej

judikatúry, v ktorej všeobecné súdy priznali povinnému náhradu trov nezákonne vedeného

exekučného konania, z ktorých príkladmo uvádzame Uznesenie Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 27. 08. 2012 sp. zn.: a Uznesenie Okresného súdu Považská

Bystrica zo dňa 19. 09. 2012 sp. zn.: . »

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Ľ. J., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva

na právnu pomoc podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 08. 2013 vydaným v konaní vedenom pod

sp. zn. porušené boli.

2. Krajskému súdu v Žiline sa v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 350,- Eur (slovom

tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania vo výške 275,94 Eur na

účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,

Ľudová 14, 040 11 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno

považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že odvolací súd mu nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového súdu zamietajúceho návrh

sťažovateľa. Cituje pritom z textu rozhodnutia, ktorý však nie je súčasťou napadnutého

uznesenia. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ nesúhlasí s interpretáciou právnych noriem

upravujúcich náhradu trov exekučného konania, obzvlášť § 203 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Poukazuje na skutočnosť, že

exekúcia vedená proti nemu bola zastavená zavinením oprávneného a jemu ako úspešnej

strane tým vzniklo právo na náhradu trov konania.

V petite sťažnosti potom sťažovateľ žiada vyslovenie porušenia svojich označených

práv a žiada, aby ústavný súd prikázal priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Sám

v sťažnosti uznáva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ale ústavný

súd je podľa neho zároveň v určitých špecifických prípadoch „povinný všeobecné súdy

zastúpiť, a to najmä v prípadoch, ak hrozí alebo došlo k porušeniu procesných práv

účastníkov konania chránených zákonmi (napr. ,

Exekučným poriadkom), ktoré je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody

upravených alebo medzinárodnou zmluvou“.

Podľa návrh na začatie konania musí obsahovať,

akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že je sťažovateľ zastúpený advokátom,

v obsahu jeho sťažnosti absentuje priama súvislosť medzi tvrdením o porušení jeho práv,

odôvodnením jeho sťažnosti a petitom sťažnosti. Sťažovateľ tvrdí, že jeho práva boli

porušené nepriznaním trov odvolacieho konania v rozhodnutí sp. zn. .

V zmysle ustanovenia (ďalej aj „OSP“) aj

v odvolacom konaní sa uplatňuje zásada úspechu vo veci ( až ).

V odvolacom konaní bol sťažovateľ zjavne neúspešný, keďže krajský súd potvrdil

odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu. Z textu sťažnosti zároveň

nevyplýva, či sťažovateľ požadoval priznanie náhrady trov odvolacieho konania.

V ďalšej časti svojej sťažnosti potom sťažovateľ odôvodňuje, prečo mu mal

prvostupňový súd (nie odvolací súd) priznať náhradu trov, ktoré mu vznikli v exekučnom

konaní vedenom proti nemu. Tvrdí, že názor všeobecných súdov, podľa ktorého „trovy

exekúcie sú Exekučným poriadkom vymenúvané v ust. § 200 ods. 1 prvá veta; Podľa tohto

ustanovenia sú trovami exekúcie odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada

za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu

trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Medzi trovy exekúcie preto nie je možné

zaradiť trovy, ktoré vznikli povinnému počas exekúcie“, je príliš formalistický, podobne

za formalistickú považuje interpretáciu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Zákonodarca v exekučnom poriadku nerieši otázku náhrady trov povinného. Preto

v jednotlivých prípadoch je vecou všeobecného súdu vysporiadať sa s možnosťou ich

priznania v závislosti od okolností prípadu. Ústavný súd už vyslovil, že nevylučuje

ani možnosť primeranej aplikácie ustanovení (napr.

-16, -16), resp. takú (rozširujúcu) interpretáciu ustanovenia

§ 203 Exekučného poriadku, ktorá rešpektuje požiadavku ústavnej konformity výkladu.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Zo znenia

citovanej právnej normy vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, nie

povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Súdu aplikujúcemu uvedenú

právnu normu je poskytnutá možnosť uváženia na základe zhodnotenia všetkých okolností

daného prípadu a aj v prípade zavinenia rozhoduje jeho intenzita.

V sťažovateľovom prípade však nie je vecou ústavného súdu zaujať stanovisko

k interpretácii právnych noriem upravujúcich priznanie trov exekúcie, resp. k možnosti

uplatnenia ich rozširujúceho výkladu, keďže na náhradu trov odvolacieho konania

sp. zn. neprichádzala do úvahy ich aplikácia.

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa

advokátom konštatuje, že sťažnosť má nedostatky náležitostí predpísaných

a v nenáležitom odôvodení tvrdenia o porušení jeho práv

krajským súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom

prerokovaní ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014