Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 224/2014
PDF · 171.08 KB
No categories available
III. ÚS 224/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter
Rybár, s. r. o, Kuzmányho 29, Košice, za ktorú koná advokát JUDr. Peter Rybár, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práva a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9
CoE/105/2013 z 28. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2013 doručená sťažnosť Ľ. J., (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 9 CoE/105/2013 z 28. augusta 2013.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že exekučné konanie vedené proti sťažovateľovi
na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) bolo uznesením
sp. zn. 5 Er/493/2003 z 11. júna 2012 zastavené. Odvolanie oprávneného krajský súd
odmietol ako oneskorene podané. Následne rozhodol okresný súd uznesením
č. k. 5 Er/493/2003-56 z 25. marca 2013 o trovách exekučného konania tak, že nepriznal
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Podľa sťažovateľa okresný súd opomenul
rozhodnúť o náhrade trov, ktoré mu vznikli v konaní z titulu odmeny za právne zastúpenie.
Z uvedeného dôvodu požiadal prvostupňový súd o doplnenie uznesenia
č. k. 5 Er/493/2003-56 o výrok o náhrade trov konania povinného. Okresný súd jeho návrh
na doplnenie uznesenia zamietol rozhodnutím č. k. 5 Er/493/2003-60 z 21. mája 2013. Proti
uvedenému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesením
sp. zn. 9 CoE/105/2013 z 28. augusta 2013 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.
Náhradu trov odvolacieho konania povinnému nepriznal.
Sťažovateľ sa domnieva, že zastavenie exekúcie zavinila oprávnená, a preto mu
prináleží náhrada trov odvolacieho konania vo výške 293,48 €. V texte sťažnosti k tomu
uvádza:
«... Taktiež tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku
„ukladá povinnosť oprávnenému hradiť trovy exekúcie len súdnemu exekútorovi“ nie je
správne, a taktiež že nemá zákonný podklad. Uvedené tvrdenie je potvrdené samotným
znením ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré všeobecne uvádza, že ak dôjde
k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie, a teda z tohto znenia nemožno nijako vyvodiť, že by nahradenie
nevyhnutných nákladov exekúcie malo patriť len súdnemu exekútorovi. Opierajúc sa
o odbornú literatúru (napr. Mazák, J. - Šoltýs, Ľ: Trovy konania v civilnom procese,
Bratislava, Slovenská advokátska komora 19997) majú podľa zákona nárok na náhradu
trov exekúcie oprávnený, exekútor a za splnenia hypotézy uvedenej v § 203 EP aj povinný.
Teda nemožno tvrdiť, že trovami exekúcie sú len trovy súdneho exekútora a oprávneného.
Autori ďalej uvádzajú, že povinný má nárok na náhradu trov exekúcie výlučne vtedy, ak
dôjde k zastaveniu exekúcie, ktoré procesné zavinil oprávnený. Pre záver o zavinení
oprávneného treba zistiť, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod
zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou rozumieme opatrnosť spočívajúcu v tom, že
oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie,
venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil (napr. či vymáhaná
suma už nedošla na účet v banke oprávneného, či povinný už vypratal byt, prípadne inú
nehnuteľnosť alebo bol pripravený na riadne odovzdanie veci a pod.). V prejednávanom
prípade je bezpochybné, že oprávnený musel vedieť o tom, že podáva návrh na vykonanie
exekúcie na základe neplatného exekučného titulu, a teda musel predvídať dôvod zastavenia
exekúcie ako i samotné zastavenie exekúcie. Uvedené potvrdzuje početná judikatúra,
určujúca neplatnosť obdobne formulovaných rozhodcovských doložiek z času pred podaním
návrhu na vykonanie exekúcie (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp. zn.: 6 CoE/59/2010, Okresného súdu Zvolen sp. zn.: 21 ER/1390/2009), a taktiež
rozhodnutie Ústavného súdu III. ÚS 85/2011-14 zo dňa 02. 03. 2011, v ktorom Ústavný súd
uviedol, že na základe týchto skutočnosti je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že
k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej,
ktorá podala návrh na vykonanie exekúcie (potom ho však vzala späť) napriek tomu, že
nebol splnený základný materiálny predpoklad exekúcie, ktorým je právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto
výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej opatrnosti predísť takýmto
dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek
spravodlivosti (§ 1 OSP), keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný,
ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50
ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.
Nevyhnutnosť priznania trov v uvedenom prípade vyplýva taktiež z početnej
judikatúry, v ktorej všeobecné súdy priznali povinnému náhradu trov nezákonne vedeného
exekučného konania, z ktorých príkladmo uvádzame Uznesenie Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 27. 08. 2012 sp. zn.: 12 CoE/100/2012 a Uznesenie Okresného súdu Považská
Bystrica zo dňa 19. 09. 2012 sp. zn.: 3 E r/147/2011. »
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa Ľ. J., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva
na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 08. 2013 vydaným v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 CoE/105/2013 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Žiline sa v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE/105/2013
prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 350,- Eur (slovom
tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania vo výške 275,94 Eur na
účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,
Ľudová 14, 040 11 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno
považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že odvolací súd mu nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového súdu zamietajúceho návrh
sťažovateľa. Cituje pritom z textu rozhodnutia, ktorý však nie je súčasťou napadnutého
uznesenia. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ nesúhlasí s interpretáciou právnych noriem
upravujúcich náhradu trov exekučného konania, obzvlášť § 203 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Poukazuje na skutočnosť, že
exekúcia vedená proti nemu bola zastavená zavinením oprávneného a jemu ako úspešnej
strane tým vzniklo právo na náhradu trov konania.
V petite sťažnosti potom sťažovateľ žiada vyslovenie porušenia svojich označených
práv a žiada, aby ústavný súd prikázal priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Sám
v sťažnosti uznáva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ale ústavný
súd je podľa neho zároveň v určitých špecifických prípadoch „povinný všeobecné súdy
zastúpiť, a to najmä v prípadoch, ak hrozí alebo došlo k porušeniu procesných práv
účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom,
Exekučným poriadkom), ktoré je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody
upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou“.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať,
akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa
navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že je sťažovateľ zastúpený advokátom,
v obsahu jeho sťažnosti absentuje priama súvislosť medzi tvrdením o porušení jeho práv,
odôvodnením jeho sťažnosti a petitom sťažnosti. Sťažovateľ tvrdí, že jeho práva boli
porušené nepriznaním trov odvolacieho konania v rozhodnutí sp. zn. 9 CoE/105/2013.
V zmysle ustanovenia § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) aj
v odvolacom konaní sa uplatňuje zásada úspechu vo veci (§ 142 až § 143 OSP).
V odvolacom konaní bol sťažovateľ zjavne neúspešný, keďže krajský súd potvrdil
odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu. Z textu sťažnosti zároveň
nevyplýva, či sťažovateľ požadoval priznanie náhrady trov odvolacieho konania.
V ďalšej časti svojej sťažnosti potom sťažovateľ odôvodňuje, prečo mu mal
prvostupňový súd (nie odvolací súd) priznať náhradu trov, ktoré mu vznikli v exekučnom
konaní vedenom proti nemu. Tvrdí, že názor všeobecných súdov, podľa ktorého „trovy
exekúcie sú Exekučným poriadkom vymenúvané v ust. § 200 ods. 1 prvá veta; Podľa tohto
ustanovenia sú trovami exekúcie odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada
za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu
trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Medzi trovy exekúcie preto nie je možné
zaradiť trovy, ktoré vznikli povinnému počas exekúcie“, je príliš formalistický, podobne
za formalistickú považuje interpretáciu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Zákonodarca v exekučnom poriadku nerieši otázku náhrady trov povinného. Preto
v jednotlivých prípadoch je vecou všeobecného súdu vysporiadať sa s možnosťou ich
priznania v závislosti od okolností prípadu. Ústavný súd už vyslovil, že nevylučuje
ani možnosť primeranej aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (napr.
IV. ÚS 325/2010-16, II. ÚS 410/2010-16), resp. takú (rozširujúcu) interpretáciu ustanovenia
§ 203 Exekučného poriadku, ktorá rešpektuje požiadavku ústavnej konformity výkladu.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Zo znenia
citovanej právnej normy vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, nie
povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Súdu aplikujúcemu uvedenú
právnu normu je poskytnutá možnosť uváženia na základe zhodnotenia všetkých okolností
daného prípadu a aj v prípade zavinenia rozhoduje jeho intenzita.
V sťažovateľovom prípade však nie je vecou ústavného súdu zaujať stanovisko
k interpretácii právnych noriem upravujúcich priznanie trov exekúcie, resp. k možnosti
uplatnenia ich rozširujúceho výkladu, keďže na náhradu trov odvolacieho konania
sp. zn. 9 CoE/105/2013 neprichádzala do úvahy ich aplikácia.
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa
advokátom konštatuje, že sťažnosť má nedostatky náležitostí predpísaných ústavou
a zákonom o ústavnom súde v nenáležitom odôvodení tvrdenia o porušení jeho práv
krajským súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom
prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. marca 2014