Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 85/2011
PDF · 285.36 KB
No categories available
III. ÚS 85/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 12 Er/520/2008 zo 7. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva
podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 12 Er/520/2008 zo 7. decembra 2010 vo výroku, ktorým ho okresný
súd zaviazal na náhradu trov konania povinnej v sume 96,87 €.
Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že okresný súd napadnutým
rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie sp. zn. 12 Er/520/2008 z 24. mája 2010,
ktorým okresný súd v prvom výroku zaviazal sťažovateľku na náhradu trov exekúcie
súdnemu exekútorovi v sume 46,11 € a v druhom výroku zaviazal sťažovateľku (ako
oprávnenú) na náhradu trov konania povinnej v sume 96,87 € podľa § 230 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok) a v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci bolo konanie proti
povinnej zastavené.
Sťažovateľka považuje uznesenie okresného súdu „za arbitrárne a za prejav
svojvôle“, pričom tvrdí, že „v odôvodnení svojho rozhodnutia sa okresný súd nevysporiadal
so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, čím porušil jej označené práva podľa
ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti argumentuje, že „Proces rozhodovania o trovách
exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania
o trovách konania podľa OSP, resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy OSP
o trovách exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok
upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.
Vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie § 251 ods. 4 OSP, ktoré ustanovuje, že
na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Exekučný
poriadok, ako osobitný predpis k OSP, upravuje trovy exekučného konania vo svojej šiestej
a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú
odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní
exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné
vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu
exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov
exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá priznanie náhrady
trov právneho zastúpenia povinného v exekučnom konaní oporu v ustanoveniach právneho
poriadku.“.
V spojitosti s uvedeným sa sťažovateľka odvoláva aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), konkrétne na jeho rozsudok
sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005, v ktorom je okrem iného vyslovený názor, že
„Exekučný poriadok... vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone
exekúcie vznikli povinnému (podľa § 200 ods. 1 druhej vety Exekučného poriadku
a contrario), a teda ani s možnosťou uloženia povinnosti na náhradu takýchto trov
ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného konania (ktorými sú podľa § 37 ods. 1
Exekučného poriadku oprávnený a súdny exekútor).“.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd rozhodol v danej veci aj v rozpore
s rozhodnutiami všeobecných súdov (Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 12 CoE/65/2008 z 21. augusta 2008 a Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 17 VoE/162/2009 z 21. decembra 2009), ktorými tieto v odvolacom konaní „rozhodli
o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia povinného okresným súdom tak, že predmetný
výrok rozhodnutia okresného súdu zrušili“. V tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Beian vs. Rumunsko číslo 30658/2005 zo 6.
decembra 2007).
Sťažovateľka v závere napokon zhrňuje svoje výhrady proti uzneseniu okresného
súdu a tvrdí, že toto rozhodnutie nie je riadne odôvodnené a tiež nie je „v súlade
s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 12Er/520/2008-61 zo dňa
07. 12. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu
vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu
k Európskemu dohovoru o ľudských právach.
2. Druhý výrok Uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 12Er/520/2008-
61 zo dňa 07. 12. 2010 zaväzujúci Sťažovateľa uhradiť právnemu zástupcovi povinného
trovy právneho zastúpenia sa zrušuje.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.).
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je teda úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti
rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému
rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, k čomu malo podľa nej dôjsť tým, že jej okresný súd uložil ako oprávnenej
uznesením sp. zn. 2 Er/520/2008 zo 7. decembra 2010 (po zastavení exekúcie v dôsledku
vyhovenia námietkam povinného) v druhom výroku povinnosť zaplatiť náhradu konania
právnemu zástupcovi povinnej.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa názoru sťažovateľky je rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 12 Er/520/2008
zo 7. decembra 2010 arbitrárne, pretože priznanie náhrady trov konania povinného nemá
oporu v Exekučnom poriadku, je nedostatočne odôvodnené a nereflektuje ani na jej
argumentáciu uvedenú v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najskôr citoval dôvody
prvostupňového rozhodnutia sp. zn. 12 Er/529/2008 z 10. marca 2009, ktorým rozhodol
o námietkach povinnej proti exekúcii a trovám exekúcie (vyhovel im), a rozhodnutia sp. zn.
12 Er/529/2008 z 24. mája 2009, ktorým exekúciu napokon zastavil s poukazom na
§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku a ktorým sťažovateľku v prvom výroku zaviazal na
náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi v sume 109,16 € a v druhom výroku zaviazal
sťažovateľku (ako oprávnenú) na náhradu trov konania povinnej v sume 98,27 €.
Proti druhému uzneseniu z 24. mája 2009 podala sťažovateľka odvolanie, keďže
nesúhlasila s vyčíslením trov súdneho exekútora (k prvému výroku), a tiež namietala proti
druhému výroku, že Exekučný poriadok nepriznáva náhradu trov vzniknutých v exekučnom
konaní povinnému, pričom poukázala na už citovaný právny názor najvyššieho súdu.
V ďalšej časti odôvodnenia na s. 2, 3 a 4 okresný súd postupne citoval relevantné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 374 ods. 4, 202 ods. 2 a § 146 ods. 2, § 251
ods. 4), Exekučného poriadku (§ 200 ods. 1 až 3, § 196, § 197 ods. 1, a § 201 ods. 3)
a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov .v znení
neskorších predpisov (§ 14 ods. 1 a § 22 ods. 1, § 25 a 26), pričom konštatoval, že
«K náhrade trov vzniknutých v tomto exekučnom konaní povinnej je potrebné uviesť, že
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol preukázaný ako nedôvodný, návrh bez
bližšieho zdôvodnenia vzal späť, pričom povinnej, ktorá sa dôvodne voči nedôvodnej
exekúcii bránila, vznikli účelne vynaložené trovy. Je samozrejmé a logické, že povinnej
nevzniklo právo na náhradu „trov exekúcie" v zmysle § 200 Ex. por., preto ich nemôže ani
súdny exekútor vymôcť v rámci tohto konania postupom podľa § 201 ods. 3 Ex. por., trovy
súvisiace s týmto konaním jej však preukázateľne vznikli a keďže, po procesnej stránke je
v danom konaní úspešným účastníkom, má v zmysle citovaných ustanovení (§ 251 ods. 4
a § 146 ods. 2 O. s. p.) právo voči oprávnenému na ich náhradu, nakoľko tieto trovy by jej
neboli vznikli, keby oprávnený postupoval s väčšou opatrnosťou a nepodával by bezdôvodný
návrh na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok vôbec neupravuje nároky povinného
v prípade bezdôvodnej, neoprávnenej exekúcie, preto v tomto prípade bolo potrebné použiť
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý zákon s takouto možnosťou
(nedôvodných podaní) počíta. Napriek právnemu názoru vyslovenému najvyšším súdom
v jeho rozhodnutí (na ktoré poukazoval v odvolaní oprávnený), súd má za to, že je v súlade
so zásadou spravodlivosti, aby bola v prípade nezákonnej exekúcie priznaná povinnému
subjektu náhrada trov potrebných a účelne vynaložených na jeho obranu. Súd tak priznal
povinnej k náhrade na trovách konania vzniknutých na poplatkovej povinnosti (za konanie
o námietkach - 66 eur -Položka 13 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov) a na trovách
právneho zastúpenia, a to za dva účelné a súdu preukázané úkony právnej služby podľa
§ 14 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (prevzatie a príprava veci, podanie námietok - v roku
2008) po 275 Sk a paušálne výdavky 2x 190 Sk, spolu 930 Sk, čo po prepočte konverzným
kurzom predstavuje sumu 30,87 eur.».
K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia okresného
súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem
bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych
súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej
moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej
právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie
práva na spravodlivý proces.
Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého
rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že okresný súd na argumentáciu
sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami,
ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel
k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí s právnym
názorom okresného súdu, podľa ktorého v danom prípade boli splnené podmienky na
priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinnej.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom
poriadku nerieši explicitne možnosť náhrady trov exekučného konania vzniknutých
povinnému. V okolnostiach daného prípadu bolo však v konaní pred súdom prvého stupňa
preukázané, že platobný výmer, na základe ktorého podala sťažovateľka ako oprávnená
návrh na vykonanie exekúcie, nebol riadne doručený povinnej do vlastných rúk (prípadne
osobe splnomocnenej na prijímanie zásielok), a preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť
a vykonateľnosť a ani sa stať riadnym exekučným titulom.
Na základe týchto skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že
k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej,
ktorá podala návrh na vykonanie exekúcie (potom ho však vzala späť) napriek tomu, že
nebol splnený základný materiálny predpoklad exekúcie, ktorým je právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal
takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej opatrnosti predísť takýmto
dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek
spravodlivosti (§ 1 OSP), keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný,
ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50
ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.
Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto
otázku v osobitných prípadoch (ako to je aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru
ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych okolnostiach prípadu
aj výklad pripúšťajúci aplikáciu Občianskeho súdneho poriadku, pretože táto prichádza
do úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu (Exekučný poriadok, ako už
bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom,
nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP, odkazuje na použitie
predchádzajúcich časti Občianskeho súdneho poriadku (prvá až piata časť OSP), pričom
okresným súdom v napadnutom rozhodnutí uvádzané ustanovenia (§ 202 ods. 2 a § 146
ods. 2) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho občianske
súdne konanie.
Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd
rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a pritom v jej veci rozhodli súdy
odlišne, ústavný súd považuje poukazovanie na označené rozhodnutie za nie celkom
náležité, pretože ním nebol riešený prípad s úplne rovnakým skutkovým a procesným
základom.
V spojitosti s tým ústavný súd navyše dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté
rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných
právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných
a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie je primerane a zrozumiteľne odôvodnené
a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo štandardov spravodlivého procesu. Na
dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že
sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým okresný súd potvrdil
prvostupňové rozhodnutie okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke
zaplatiť právnemu zástupcovi povinnej náhradu trov konania v sume 96,87 €. Túto sumu
možno označiť za celkom bagateľnú a aj táto skutočnosť prispela k podpore záveru
ústavného súdu o neodôvodnenosti jej sťažnosti.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa
sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už
aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a zrozumiteľnú a dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (obdobne ako to bolo vo veci sťažovateľky vedenej pod
sp. zn. IV. ÚS 325/2010).
2. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namietala porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy priznali náhradu
trov právneho zastúpenia povinnej v Exekučnom poriadku v rozpore s platným právnym
poriadkom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd konštatuje, že obsah čl. 20 ods. 1 ústavy je obdobný obsahu čl. 1
dodatkového protokolu a podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je dôvod na odlišné
posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. I. ÚS 150/09).
Predovšetkým ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11
listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd ani v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného
súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto
podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré
skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného
práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú
súvislosť medzi postupom a rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 12 Er/520/2008
zo 7. decembra 2010. Ak rozhodnutím okresného súdu v označenom konaní nedošlo
k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom už neprichádza
do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde jej sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa
jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí a priznanie úhrady
trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2011