Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 85/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a

a podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Dunajská Streda sp. zn. zo 7. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 7. decembra 2010 vo výroku, ktorým ho okresný

súd zaviazal na náhradu trov konania povinnej v sume 96,87 €.

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že okresný súd napadnutým

rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie sp. zn. z 24. mája 2010,

ktorým okresný súd v prvom výroku zaviazal sťažovateľku na náhradu trov exekúcie

súdnemu exekútorovi v sume 46,11 € a v druhom výroku zaviazal sťažovateľku (ako

oprávnenú) na náhradu trov konania povinnej v sume 96,87 € podľa § 230 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok) a v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci bolo konanie proti

povinnej zastavené.

Sťažovateľka považuje uznesenie okresného súdu „za arbitrárne a za prejav

svojvôle“, pričom tvrdí, že „v odôvodnení svojho rozhodnutia sa okresný súd nevysporiadal

so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, čím porušil jej označené práva podľa

, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti argumentuje, že „Proces rozhodovania o trovách

exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania

o trovách konania podľa , resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy

o trovách exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok

upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.

Vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie , ktoré ustanovuje, že

na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú

ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Exekučný

poriadok, ako osobitný predpis k , upravuje trovy exekučného konania vo svojej šiestej

a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú

odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní

exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné

vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu

exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov

exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá priznanie náhrady

trov právneho zastúpenia povinného v exekučnom konaní oporu v ustanoveniach právneho

poriadku.“.

V spojitosti s uvedeným sa sťažovateľka odvoláva aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), konkrétne na jeho rozsudok

sp. zn. z 30. júna 2005, v ktorom je okrem iného vyslovený názor, že

„Exekučný poriadok... vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone

exekúcie vznikli povinnému (podľa § 200 ods. 1 druhej vety Exekučného poriadku

a contrario), a teda ani s možnosťou uloženia povinnosti na náhradu takýchto trov

ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného konania (ktorými sú podľa § 37 ods. 1

Exekučného poriadku oprávnený a súdny exekútor).“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd rozhodol v danej veci aj v rozpore

s rozhodnutiami všeobecných súdov (Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 21. augusta 2008 a Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 21. decembra 2009), ktorými tieto v odvolacom konaní „rozhodli

o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia povinného okresným súdom tak, že predmetný

výrok rozhodnutia okresného súdu zrušili“. V tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Beian vs. Rumunsko číslo 30658/2005 zo 6.

decembra 2007).

Sťažovateľka v závere napokon zhrňuje svoje výhrady proti uzneseniu okresného

súdu a tvrdí, že toto rozhodnutie nie je riadne odôvodnené a tiež nie je „v súlade

s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. -61 zo dňa

07. 12. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

ustanovenia článku 46 ods. 1 SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu

vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 SR, článku 11

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu

k Európskemu dohovoru o ľudských právach.

2. Druhý výrok Uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 12Er/520/2008-

61 zo dňa 07. 12. 2010 zaväzujúci Sťažovateľa uhradiť právnemu zástupcovi povinného

trovy právneho zastúpenia sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.).

Podľa je teda úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, k čomu malo podľa nej dôjsť tým, že jej okresný súd uložil ako oprávnenej

uznesením sp. zn. zo 7. decembra 2010 (po zastavení exekúcie v dôsledku

vyhovenia námietkam povinného) v druhom výroku povinnosť zaplatiť náhradu konania

právnemu zástupcovi povinnej.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa názoru sťažovateľky je rozhodnutie okresného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2010 arbitrárne, pretože priznanie náhrady trov konania povinného nemá

oporu v Exekučnom poriadku, je nedostatočne odôvodnené a nereflektuje ani na jej

argumentáciu uvedenú v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najskôr citoval dôvody

prvostupňového rozhodnutia sp. zn. z 10. marca 2009, ktorým rozhodol

o námietkach povinnej proti exekúcii a trovám exekúcie (vyhovel im), a rozhodnutia sp. zn.

z 24. mája 2009, ktorým exekúciu napokon zastavil s poukazom na

§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku a ktorým sťažovateľku v prvom výroku zaviazal na

náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi v sume 109,16 € a v druhom výroku zaviazal

sťažovateľku (ako oprávnenú) na náhradu trov konania povinnej v sume 98,27 €.

Proti druhému uzneseniu z 24. mája 2009 podala sťažovateľka odvolanie, keďže

nesúhlasila s vyčíslením trov súdneho exekútora (k prvému výroku), a tiež namietala proti

druhému výroku, že Exekučný poriadok nepriznáva náhradu trov vzniknutých v exekučnom

konaní povinnému, pričom poukázala na už citovaný právny názor najvyššieho súdu.

V ďalšej časti odôvodnenia na s. 2, 3 a 4 okresný súd postupne citoval relevantné

ustanovenia (, ods. 2 a ,

ods. 4), Exekučného poriadku (§ 200 ods. 1 až 3, § 196, § 197 ods. 1, a § 201 ods. 3)

a vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov .v znení

neskorších predpisov (§ 14 ods. 1 a § 22 ods. 1, § 25 a 26), pričom konštatoval, že

«K náhrade trov vzniknutých v tomto exekučnom konaní povinnej je potrebné uviesť, že

návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol preukázaný ako nedôvodný, návrh bez

bližšieho zdôvodnenia vzal späť, pričom povinnej, ktorá sa dôvodne voči nedôvodnej

exekúcii bránila, vznikli účelne vynaložené trovy. Je samozrejmé a logické, že povinnej

nevzniklo právo na náhradu „trov exekúcie" v zmysle § 200 Ex. por., preto ich nemôže ani

súdny exekútor vymôcť v rámci tohto konania postupom podľa § 201 ods. 3 Ex. por., trovy

súvisiace s týmto konaním jej však preukázateľne vznikli a keďže, po procesnej stránke je

v danom konaní úspešným účastníkom, má v zmysle citovaných ustanovení (§ 251 ods. 4

a ) právo voči oprávnenému na ich náhradu, nakoľko tieto trovy by jej

neboli vznikli, keby oprávnený postupoval s väčšou opatrnosťou a nepodával by bezdôvodný

návrh na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok vôbec neupravuje nároky povinného

v prípade bezdôvodnej, neoprávnenej exekúcie, preto v tomto prípade bolo potrebné použiť

ustanovenia , ktorý zákon s takouto možnosťou

(nedôvodných podaní) počíta. Napriek právnemu názoru vyslovenému najvyšším súdom

v jeho rozhodnutí (na ktoré poukazoval v odvolaní oprávnený), súd má za to, že je v súlade

so zásadou spravodlivosti, aby bola v prípade nezákonnej exekúcie priznaná povinnému

subjektu náhrada trov potrebných a účelne vynaložených na jeho obranu. Súd tak priznal

povinnej k náhrade na trovách konania vzniknutých na poplatkovej povinnosti (za konanie

o námietkach - 66 eur -Položka 13 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov) a na trovách

právneho zastúpenia, a to za dva účelné a súdu preukázané úkony právnej služby podľa

vyhl. č. (prevzatie a príprava veci, podanie námietok - v roku

2008) po 275 Sk a paušálne výdavky 2x 190 Sk, spolu 930 Sk, čo po prepočte konverzným

kurzom predstavuje sumu 30,87 eur.».

K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia okresného

súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny (resp. práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem

bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych

súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej

moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej

právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie

práva na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého

rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že okresný súd na argumentáciu

sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí s právnym

názorom okresného súdu, podľa ktorého v danom prípade boli splnené podmienky na

priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinnej.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom

poriadku nerieši explicitne možnosť náhrady trov exekučného konania vzniknutých

povinnému. V okolnostiach daného prípadu bolo však v konaní pred súdom prvého stupňa

preukázané, že platobný výmer, na základe ktorého podala sťažovateľka ako oprávnená

návrh na vykonanie exekúcie, nebol riadne doručený povinnej do vlastných rúk (prípadne

osobe splnomocnenej na prijímanie zásielok), a preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť

a vykonateľnosť a ani sa stať riadnym exekučným titulom.

Na základe týchto skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že

k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej,

ktorá podala návrh na vykonanie exekúcie (potom ho však vzala späť) napriek tomu, že

nebol splnený základný materiálny predpoklad exekúcie, ktorým je právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal

takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej opatrnosti predísť takýmto

dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek

spravodlivosti ( ), keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný,

ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50

ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.

Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto

otázku v osobitných prípadoch (ako to je aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru

ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych okolnostiach prípadu

aj výklad pripúšťajúci aplikáciu , pretože táto prichádza

do úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu (Exekučný poriadok, ako už

bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom,

nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení

, ktorú umožňuje , odkazuje na použitie

predchádzajúcich časti (prvá až piata časť ), pričom

okresným súdom v napadnutom rozhodnutí uvádzané ustanovenia (§ 202 ods. 2 a § 146

ods. 2) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho občianske

súdne konanie.

Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd

rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a pritom v jej veci rozhodli súdy

odlišne, ústavný súd považuje poukazovanie na označené rozhodnutie za nie celkom

náležité, pretože ním nebol riešený prípad s úplne rovnakým skutkovým a procesným

základom.

V spojitosti s tým ústavný súd navyše dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej

praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (, ). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté

rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných

právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných

a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie je primerane a zrozumiteľne odôvodnené

a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo štandardov spravodlivého procesu. Na

dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že

sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým okresný súd potvrdil

prvostupňové rozhodnutie okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke

zaplatiť právnemu zástupcovi povinnej náhradu trov konania v sume 96,87 €. Túto sumu

možno označiť za celkom bagateľnú a aj táto skutočnosť prispela k podpore záveru

ústavného súdu o neodôvodnenosti jej sťažnosti.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa

sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (). Táto okolnosť

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už

aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov (, ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a zrozumiteľnú a dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti (obdobne ako to bolo vo veci sťažovateľky vedenej pod

sp. zn. ).

2. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namietala porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa a práva pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy priznali náhradu

trov právneho zastúpenia povinnej v Exekučnom poriadku v rozpore s platným právnym

poriadkom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že obsah je obdobný obsahu

dodatkového protokolu a podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je dôvod na odlišné

posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. ).

Predovšetkým ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z (

listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd ani v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného

súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto

podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré

skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného

práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa

, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi postupom a rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2010. Ak rozhodnutím okresného súdu v označenom konaní nedošlo

k porušeniu (a rovnako ani dohovoru), potom už neprichádza

do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, a preto podľa zákona

o ústavnom súde jej sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa

jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí a priznanie úhrady

trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011