Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 233/2011
PDF · 243.28 KB
No categories available
III. ÚS 233/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ú., K., vo veci namietaného porušenia svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2 CoE/333/2010 z 30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ú. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011
doručená sťažnosť Ú. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE/333/2010 z
30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie.
Zo sťažnosti vyplýva, že 5. novembra 2008 bol Okresnému súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v právnej veci vykonania exekúcie v prospech sťažovateľa ako oprávneného
proti povinnému T., s. r. o. (ďalej len „povinný“), doručený návrh súdneho exekútora na
zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný ako subjekt práv a povinností zanikol výmazom
z obchodného registra „Okresného súdu Košice I ex offo“. Súčasne s návrhom na
zastavenie exekúcie si súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie, pričom žiadal, aby povinnosť
zaplatiť ich bola uložená sťažovateľovi.
Okresný súd uznesením sp. zn. 38 Er/447/2003 z 18. januára 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, zastavil ju a zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy exekúcie súdnemu
exekútorovi v sume 87 €.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že «„oprávnený zastavenie exekúcie
nezavinil z dôvodu, že v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie dna 25.04.2003
nemohol automaticky predpokladať, že jeho podanie nie je dôvodné a povinný dňa
09.08.2008 zanikne, čiže súd mal za to, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti
predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súd tiež nemohol zaviazať oprávneného na náhradu
trov v zmysle ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže exekúcia nebola zastavená na
základe ust. § 57 ods. 1 písm. h) exekučného poriadku podľa ktorého „exekúciu súd zastaví,
ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie“ a ktoré je jediným dôvodom pre
jeho použitie. Súd vychádzal zo zásady, že exekútor však má nárok na náhradu trov
exekúcie a za situácie, keď tento nárok nemôže uspokojiť povinný je nevyhnutné zaviazať
oprávneného na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora.».
Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd ako
odvolací súd o odvolaní rozhodol tak, že uznesením sp. zn. 2 CoE/333/2010 z 30. decembra
2010 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu tým, že už okresný súd nesprávne právne
posúdil stav veci a „svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil žiadnym platným
ustanovením Exekučného poriadku“, a krajský súd potvrdením tohto rozhodnutia vo výroku
o trovách exekúcie tým, že „zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie v zmysle § 196
a 200 ods. 1...“ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len „Exekučný poriadok“).
V tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 297/2010,
II. ÚS 12/05), znenie ustanovení § 196, § 197, § 200 a § 203 Exekučného poriadku
účinného do 31. januára 2002 a v čase od 1. februára 2002 do 31. augusta 2005 a uvádza,
že keďže citované rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú Exekučného poriadku platného
do 31. januára 2002, sťažovateľ ďalej cituje aj znenie Exekučného poriadku platného
v období od 1. februára 2002 do 31. augusta 2005, pretože uvedené rozhodnutia
všeobecných súdov boli vydané podľa Exekučného poriadku platného a účinného v tomto
období.
Sťažovateľ je toho názoru, že „Exekučný poriadok aj po novele účinnej od
01.02.2002 je postavený na princípe, že trovy exekúcie primárne znáša povinný a iba
vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 je možné zaviazať na úhradu trov exekúcie
oprávneného a odvolací súd jednoznačne potvrdil, že oprávneného nie je možné zaviazať na
úhradu trov exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku a napriek tomu tak urobil,
považujeme citované rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach za arbitrárne. Všeobecný
súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná
a zároveň má za následok porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1
Dohovoru. Z dôvodu, že takýmto arbitrárnym rozhodnutím zaviazal oprávneného nahradiť
trovy exekúcie, takýmto rozhodnutím Krajský súd sekundárne porušil základné právo
sťažovateľa vyplývajúce z článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa článku 1 Dodatkového
pohovoru a zároveň porušil článok 13 ods. 1 písm. a) a článok 2 ods. 2 a článok 2 ods. 3
Ústavy SR...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.12.2010, sp. zn.
2CoE/333/2010-26 vo výroku o trovách exekúcie bolo porušené základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a tiež základné právo vlastniť majetok podľa článku 20
ods. 1 Ústavy... a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru...
2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.12.2010,
sp. zn. 2CoE/333/2010-26 vo výroku o potvrdení uznesenia Okresného súdu Košice II
zo dňa 18.01.2010, sp. zn. 38Er/447/2003 a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 CoE/333/2010 z 30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavou
garantovaných práv namietaným uznesením krajského súdu, sústredil na posúdenie jej
opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje
ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd namietaným uznesením
porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu tým, že nevyhovel jeho odvolacím dôvodom
a potvrdil rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov exekučného konania. Podľa názoru
sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne, pretože napriek tomu, že na jednej
strane „jednoznačne potvrdil, že oprávneného nie je možné zaviať na úhradu trov exekúcie
podľa § 203 Exekučného poriadku a napriek tomu tak urobil“, na daný prípad aplikoval
ustanovenie § 196 v spojení s ustanovením § 200 ods. 1 Exekučného poriadku.
Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu vysloveným v namietanom
uznesení, osobitne s interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení Exekučného poriadku
na jeho vec, a tvrdí, že ako oprávnený nemal znášať žiadne trovy exekúcie v zmysle § 203
Exekučného poriadku.
K tomu uviedol aj judikatúru všeobecných súdov, ktoré v iných obdobných
exekučných veciach rozhodli inak (uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 CoE/l67/2007
z 31. marca 2008, sp. zn. 6 CoE/160/2007 z 28. marca 2008 a uznesenie Okresného súdu
Košice II sp. zn. 34 Er 390/02 zo 16. júna 2008.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je
aj nárok na náhradu trov konania. Ústavný súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že výklad
a aplikácia príslušných ustanovení zákona (v danom prípade ide o ustanovenia Exekučného
poriadku), ktoré upravujú predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patria
v zásade do výlučnej právomoci všeobecného súdu.
Do výkladu všeobecného súdu môže ústavný súd vstúpiť len celkom výnimočne
v prípadoch, ak všeobecný súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska
neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň má za následok porušenie niektorého z ústavou
garantovaných práv.
Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách exekučného
konania sa podľa sťažovateľa opiera len o analógiu práva, pričom tvrdí, že pri rozhodovaní
o trovách exekúcie z dôvodu zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku nie je dostatočne uvedený zákonný predpoklad na zaviazanie náhrady trov
exekučného konania oprávneným.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal citované uznesenie krajského súdu
a konštatoval, že jeho rozhodnutie je síce v časti nejasné, ale na druhej strane však
akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za
arbitrárne, hoci sťažovateľ má pravdu v tom, že ako oprávnený nezavinil zastavenie
exekúcie a nemohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ako tomu
bolo v tomto prípade.
Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:
„Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený dňa
25.04.2003, teda v tento deň sa v zmysle ust. § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začalo
exekučné konanie.
Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005
sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Podľa § 196 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, za výkon
exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, náklady
podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, trovami
exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri
vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných
na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, ak dôjde
k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa exekúcia zastaví
z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku pravidlom
je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia,
že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 Exekučného poriadku,
podľa ktorého súd môže oprávnenému uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, pričom
prihliada aj na skutočnosť, či oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Úvaha súdu podľa ust. § 203 Exekučného poriadku, teda o uložení povinnosti
náhrady trov exekúcie oprávnenému, je možná predovšetkým vtedy, ak účastníkom konania
v čase rozhodovania súdu o zastavení exekúcie je aj povinný. Na strane povinného však
existujú objektívne dôvody, pre ktoré mu nemožno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie,
a to nemajetnosť povinného alebo oprávneným zavinené zastavenie exekúcie. V prípade, ak
povinný, ktorý je právnickou osobou, počas konania zanikne bez právneho nástupcu,
zanikne aj jeho spôsobilosť na právne úkony (podľa ust. § 18 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a teda aj jeho procesná spôsobilosť. Vtedy už súd pri rozhodovaní o náhrade
trov exekúcie musí na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného, keďže z ust. § 196
a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že súdnemu exekútorovi patrí za
výkon exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času,
resp. že súdny exekútor má nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku
oprávneného.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
tohto uznesenia, teda podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil, pretože ho považuje za vecne správne.“
V okolnostiach prípadu je potrebné uviesť, že povinný, ktorý má znášať tieto trovy,
právne neexistuje, a preto sú iba dve možnosti, a to, či mal všeobecný súd rozhodnúť tak,
ako rozhodol, alebo rozhodnúť o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi, ktoré mu
vznikli podľa § 196 ods. 1 Exekučného poriadku.
Je pravdou aj to, že z relevantného znenia § 203 Exekučného poriadku zjavne
vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má všeobecný súd možnosť zaviazať na náhradu
trov exekúcie oprávneného iba v prípade, ak oprávnený mohol predvídať dôvod
na zastavenie exekúcie, pritom prihliada aj na to, ktoré trovy oprávnený potreboval
na účelné vymáhanie nároku, ale na druhej strane ústavný súd nemá v okolnostiach
posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu, hoci
oprávnený zastavenie konania nezavinil a jeho dôvod nemohol predvídať. Tento záver
v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Na druhej
strane však krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil, a zvážil i to, či možno v rámci ústavne konformného výkladu
ustanovenia § 196 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného
konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich zo súvisiaceho ustanovenia § 203
Exekučného poriadku, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má tiež zákonom
priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú, ak už neexistuje
v konaní povinný, ktorý je zo zákona vo väčšine prípadov povinný uhradiť trovy exekúcie,
ak dôjde k jej zastaveniu. Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady
na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí iba do výlučnej právomoci všeobecného
súdu. Je tu namieste aj to, že oprávnený musí niesť čiastočne riziko možnej povinnosti
v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné zaviazať povinného. Krajský súd to
odôvodňuje predovšetkým s poukazom na znenie § 196 Exekučného poriadku.
Z tohto ustanovenia vyplýva, „že súdny exekútor má vždy nárok na odmenu, náhradu
hotových výdavkov a náhradu za stratu času“.
Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný). Niet
žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy exekúcie
vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu, keď v začatej
exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá
právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a podobne.
Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zastavenia exekúcie stručným
spôsobom, ktorým však dostatočne vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych
úvah vo veci rozhodol. Len pre samotný nesúhlas sťažovateľa s obsahom odôvodnenia
namietaného uznesenia však jednoznačne nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti,
resp. zjavnej neodôvodnenosti (mutatis mutandis IV. ÚS 121/08).
Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie Exekučného poriadku krajským súdom
nie je v rozpore s účelom a cieľom týchto ustanovení, ktoré vo svojom texte nesporne
obsahujú aj zákonnú možnosť uloženia nevyhnutných trov zastavenej exekúcie krajským
súdom oprávnenému, nie je úplne nelogické alebo nad rámec § 196 Exekučného poriadku
v spojení s § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, preto uznesením krajského súdu sp. zn.
2 CoE/333/2010 z 30. decembra 2010 v konečnom dôsledku nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,
že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu na vec sťažovateľa. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť
uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať
svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide
o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií
procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie
môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti
súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].
Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní
nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda potom už
neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo
strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
i v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa, resp. nedostatkami týkajúcimi sa jeho právneho zastúpenia, ktorý nie
je v konaní zastúpený riadne advokátom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2010