Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 233/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ú., K., vo veci namietaného porušenia svojich základných

práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ú. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011

doručená sťažnosť Ú. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie.

Zo sťažnosti vyplýva, že 5. novembra 2008 bol Okresnému súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) v právnej veci vykonania exekúcie v prospech sťažovateľa ako oprávneného

proti povinnému T., s. r. o. (ďalej len „povinný“), doručený návrh súdneho exekútora na

zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný ako subjekt práv a povinností zanikol výmazom

z obchodného registra „Okresného súdu Košice I ex offo“. Súčasne s návrhom na

zastavenie exekúcie si súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie, pričom žiadal, aby povinnosť

zaplatiť ich bola uložená sťažovateľovi.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 18. januára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, zastavil ju a zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy exekúcie súdnemu

exekútorovi v sume 87 €.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že «„oprávnený zastavenie exekúcie

nezavinil z dôvodu, že v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie dna 25.04.2003

nemohol automaticky predpokladať, že jeho podanie nie je dôvodné a povinný dňa

09.08.2008 zanikne, čiže súd mal za to, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti

predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súd tiež nemohol zaviazať oprávneného na náhradu

trov v zmysle ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže exekúcia nebola zastavená na

základe ust. § 57 ods. 1 písm. h) exekučného poriadku podľa ktorého „exekúciu súd zastaví,

ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie“ a ktoré je jediným dôvodom pre

jeho použitie. Súd vychádzal zo zásady, že exekútor však má nárok na náhradu trov

exekúcie a za situácie, keď tento nárok nemôže uspokojiť povinný je nevyhnutné zaviazať

oprávneného na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora.».

Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd ako

odvolací súd o odvolaní rozhodol tak, že uznesením sp. zn. z 30. decembra

2010 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu tým, že už okresný súd nesprávne právne

posúdil stav veci a „svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil žiadnym platným

ustanovením Exekučného poriadku“, a krajský súd potvrdením tohto rozhodnutia vo výroku

o trovách exekúcie tým, že „zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie v zmysle § 196

a 200 ods. 1...“ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej

len „Exekučný poriadok“).

V tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu (napr. ,

), znenie ustanovení § 196, § 197, § 200 a § 203 Exekučného poriadku

účinného do 31. januára 2002 a v čase od 1. februára 2002 do 31. augusta 2005 a uvádza,

že keďže citované rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú Exekučného poriadku platného

do 31. januára 2002, sťažovateľ ďalej cituje aj znenie Exekučného poriadku platného

v období od 1. februára 2002 do 31. augusta 2005, pretože uvedené rozhodnutia

všeobecných súdov boli vydané podľa Exekučného poriadku platného a účinného v tomto

období.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Exekučný poriadok aj po novele účinnej od

01.02.2002 je postavený na princípe, že trovy exekúcie primárne znáša povinný a iba

vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 je možné zaviazať na úhradu trov exekúcie

oprávneného a odvolací súd jednoznačne potvrdil, že oprávneného nie je možné zaviazať na

úhradu trov exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku a napriek tomu tak urobil,

považujeme citované rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach za arbitrárne. Všeobecný

súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná

a zároveň má za následok porušenie článku 46 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1

Dohovoru. Z dôvodu, že takýmto arbitrárnym rozhodnutím zaviazal oprávneného nahradiť

trovy exekúcie, takýmto rozhodnutím Krajský súd sekundárne porušil základné právo

sťažovateľa vyplývajúce z článku 20 ods. 1 SR a právo podľa článku 1 Dodatkového

pohovoru a zároveň porušil článok 13 ods. 1 písm. a) a článok 2 ods. 2 a článok 2 ods. 3

SR...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.12.2010, sp. zn.

-26 vo výroku o trovách exekúcie bolo porušené základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ... a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a tiež základné právo vlastniť majetok podľa článku 20

ods. 1 ... a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru...

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.12.2010,

sp. zn. -26 vo výroku o potvrdení uznesenia Okresného súdu Košice II

zo dňa 18.01.2010, sp. zn. a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie

konanie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

garantovaných práv namietaným uznesením krajského súdu, sústredil na posúdenie jej

opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje

ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd namietaným uznesením

porušil jeho základné práva podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu tým, že nevyhovel jeho odvolacím dôvodom

a potvrdil rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov exekučného konania. Podľa názoru

sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne, pretože napriek tomu, že na jednej

strane „jednoznačne potvrdil, že oprávneného nie je možné zaviať na úhradu trov exekúcie

podľa § 203 Exekučného poriadku a napriek tomu tak urobil“, na daný prípad aplikoval

ustanovenie § 196 v spojení s ustanovením § 200 ods. 1 Exekučného poriadku.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu vysloveným v namietanom

uznesení, osobitne s interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení Exekučného poriadku

na jeho vec, a tvrdí, že ako oprávnený nemal znášať žiadne trovy exekúcie v zmysle § 203

Exekučného poriadku.

K tomu uviedol aj judikatúru všeobecných súdov, ktoré v iných obdobných

exekučných veciach rozhodli inak (uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2008, sp. zn. z 28. marca 2008 a uznesenie Okresného súdu

Košice II sp. zn. zo 16. júna 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

Ústavný súd nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je

aj nárok na náhradu trov konania. Ústavný súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že výklad

a aplikácia príslušných ustanovení zákona (v danom prípade ide o ustanovenia Exekučného

poriadku), ktoré upravujú predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patria

v zásade do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

Do výkladu všeobecného súdu môže ústavný súd vstúpiť len celkom výnimočne

v prípadoch, ak všeobecný súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska

neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň má za následok porušenie niektorého z

garantovaných práv.

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách exekučného

konania sa podľa sťažovateľa opiera len o analógiu práva, pričom tvrdí, že pri rozhodovaní

o trovách exekúcie z dôvodu zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku nie je dostatočne uvedený zákonný predpoklad na zaviazanie náhrady trov

exekučného konania oprávneným.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal citované uznesenie krajského súdu

a konštatoval, že jeho rozhodnutie je síce v časti nejasné, ale na druhej strane však

akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za

arbitrárne, hoci sťažovateľ má pravdu v tom, že ako oprávnený nezavinil zastavenie

exekúcie a nemohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ako tomu

bolo v tomto prípade.

Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený dňa

25.04.2003, teda v tento deň sa v zmysle ust. § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začalo

exekučné konanie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005

sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 196 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, za výkon

exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových

výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, náklady

podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, trovami

exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri

vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných

na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, ak dôjde

k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie

nevyhnutných trov exekúcie. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa exekúcia zastaví

z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku pravidlom

je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia,

že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 Exekučného poriadku,

podľa ktorého súd môže oprávnenému uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, pričom

prihliada aj na skutočnosť, či oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Úvaha súdu podľa ust. § 203 Exekučného poriadku, teda o uložení povinnosti

náhrady trov exekúcie oprávnenému, je možná predovšetkým vtedy, ak účastníkom konania

v čase rozhodovania súdu o zastavení exekúcie je aj povinný. Na strane povinného však

existujú objektívne dôvody, pre ktoré mu nemožno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie,

a to nemajetnosť povinného alebo oprávneným zavinené zastavenie exekúcie. V prípade, ak

povinný, ktorý je právnickou osobou, počas konania zanikne bez právneho nástupcu,

zanikne aj jeho spôsobilosť na právne úkony (podľa ust. § 18 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) a teda aj jeho procesná spôsobilosť. Vtedy už súd pri rozhodovaní o náhrade

trov exekúcie musí na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného, keďže z ust. § 196

a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že súdnemu exekútorovi patrí za

výkon exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času,

resp. že súdny exekútor má nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku

oprávneného.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku

tohto uznesenia, teda podľa ust. napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil, pretože ho považuje za vecne správne.“

V okolnostiach prípadu je potrebné uviesť, že povinný, ktorý má znášať tieto trovy,

právne neexistuje, a preto sú iba dve možnosti, a to, či mal všeobecný súd rozhodnúť tak,

ako rozhodol, alebo rozhodnúť o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi, ktoré mu

vznikli podľa § 196 ods. 1 Exekučného poriadku.

Je pravdou aj to, že z relevantného znenia § 203 Exekučného poriadku zjavne

vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má všeobecný súd možnosť zaviazať na náhradu

trov exekúcie oprávneného iba v prípade, ak oprávnený mohol predvídať dôvod

na zastavenie exekúcie, pritom prihliada aj na to, ktoré trovy oprávnený potreboval

na účelné vymáhanie nároku, ale na druhej strane ústavný súd nemá v okolnostiach

posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu, hoci

oprávnený zastavenie konania nezavinil a jeho dôvod nemohol predvídať. Tento záver

v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Na druhej

strane však krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, a zvážil i to, či možno v rámci ústavne konformného výkladu

ustanovenia § 196 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného

konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich zo súvisiaceho ustanovenia § 203

Exekučného poriadku, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má tiež zákonom

priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú, ak už neexistuje

v konaní povinný, ktorý je zo zákona vo väčšine prípadov povinný uhradiť trovy exekúcie,

ak dôjde k jej zastaveniu. Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady

na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí iba do výlučnej právomoci všeobecného

súdu. Je tu namieste aj to, že oprávnený musí niesť čiastočne riziko možnej povinnosti

v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné zaviazať povinného. Krajský súd to

odôvodňuje predovšetkým s poukazom na znenie § 196 Exekučného poriadku.

Z tohto ustanovenia vyplýva, „že súdny exekútor má vždy nárok na odmenu, náhradu

hotových výdavkov a náhradu za stratu času“.

Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný). Niet

žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy exekúcie

vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu, keď v začatej

exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá

právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a podobne.

Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zastavenia exekúcie stručným

spôsobom, ktorým však dostatočne vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych

úvah vo veci rozhodol. Len pre samotný nesúhlas sťažovateľa s obsahom odôvodnenia

namietaného uznesenia však jednoznačne nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti,

resp. zjavnej neodôvodnenosti (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie Exekučného poriadku krajským súdom

nie je v rozpore s účelom a cieľom týchto ustanovení, ktoré vo svojom texte nesporne

obsahujú aj zákonnú možnosť uloženia nevyhnutných trov zastavenej exekúcie krajským

súdom oprávnenému, nie je úplne nelogické alebo nad rámec § 196 Exekučného poriadku

v spojení s § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, preto uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. decembra 2010 v konečnom dôsledku nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,

že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť

a čl. 1 dodatkového protokolu na vec sťažovateľa. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť

uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva.

V súvislosti s namietaným porušením a práva pokojne užívať

svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide

o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií

procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie

môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti

súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , )].

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nemohlo dôjsť k porušeniu a dohovoru, teda potom už

neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo

strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

i v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa, resp. nedostatkami týkajúcimi sa jeho právneho zastúpenia, ktorý nie

je v konaní zastúpený riadne advokátom ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2010