Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 440/2015
PDF · 335.27 KB
No categories available
I. ÚS 440/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod
sp. zn. Rvp 5048/2015, sp. zn. Rvp 5049/2015, sp. zn. Rvp 5159/2015, sp. zn.
Rvp 5252/2015 – sp. zn. Rvp 5256/2015, sp. zn. Rvp 7935/2015 a sp. zn. Rvp 9024/2015 –
sp. zn. Rvp 9034/2015 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Prešove
a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 105/2014 z 22. decembra 2014, sp. zn. 20 CoE 88/2014
z 30. septembra 2014, sp. zn. 7 CoE 138/2014 z 30. decembra 2014, sp. zn. 6 CoE 8/2015
z 30. januára 2015, sp. zn. 15 CoE 40/2014 z 28. januára 2015, sp. zn. 3 CoE 83/2014
zo 4. februára 2015, sp. zn. 15 CoE 2/2015 zo 4. februára 2015, sp. zn. 8 CoE 104/2014
z 26. februára 2015, sp. zn. 11 CoE 55/2014 z 5. februára 2015, sp. zn. 4 CoE 104/2014
z 10. decembra 2014, sp. zn. 8 CoE 140/2014 z 30. januára 2015 a sp. zn. 27 CoE 58/2014
z 30. januára 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 Er 95/2004
z 2. mája 2014, sp. zn. 19 Er 247/2004 z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Er 23/2011
z 20. augusta 2014, sp. zn. 15 Er 383/2008 z 19. mája 2014, sp. zn. 19 Er 61/2007
zo 6. októbra 2014, sp. zn. 13 Er 170/2010 zo 6. decembra 2013, sp. zn. 16 Er 25/2005
zo 17. októbra 2013, sp. zn. 13 Er 459/2010 z 20. marca 2014, sp. zn. 8 Er 463/2006
z 8. apríla 2014, sp. zn. 20 Er 115/2007 z 8. apríla 2014, sp. zn. 13 Er 188/2010 z 19. marca
2014 a sp. zn. 8 Er 226/2003 z 29. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove
a jeho uzneseniami sp. zn. 24 CoE 63/2014 zo 6. februára 2015, sp. zn. 17 CoE 81/2014
z 19. augusta 2014, sp. zn. 8 CoE 132/2014 z 30. decembra 2014, sp. zn. 20 CoE 108/2014
z 22. decembra 2014, sp. zn. 27 CoE 47/2014 z 19. novembra 2014, sp. zn. 8 CoE 117/2014
z 26. februára 2015, sp. zn. 5 CoE 109/2014 zo 16. decembra 2014 a sp. zn.
20 CoE 109/2014 z 22. decembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Kežmarok
sp. zn. 8 Er 438/2008 z 8. apríla 2014, sp. zn. 3 Er 178/2004 zo 4. decembra 2013, sp. zn.
2 Er 443/2005 z 18. marca 2014, sp. zn. 2 Er 241/2004 z 18. marca 2014, sp. zn.
3 Er 240/2004 z 20. marca 2014, sp. zn. 8 Er 791/2009 z 2. apríla 2014, sp. zn.
2 Er 650/2009 z 15. apríla 2014 a sp. zn. 2 Er 745/2008 zo 14. marca 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 5048/2015, sp. zn. Rvp 5049/2015, sp. zn. Rvp 5159/2015, sp. zn. Rvp 5252/2015 –
sp. zn. Rvp 5256/2015, sp. zn. Rvp 7935/2015 a sp. zn. Rvp 9024/2015 – sp. zn.
Rvp 9034/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 7. apríla
2015 do 22. júna 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
a porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 105/2014 z 22. decembra 2014,
sp. zn. 20 CoE 88/2014 z 30. septembra 2014, sp. zn. 7 CoE 138/2014 z 30. decembra 2014,
sp. zn. 6 CoE 8/2015 z 30. januára 2015, sp. zn. 15 CoE 40/2014 z 28. januára 2015, sp. zn.
3 CoE 83/2014 zo 4. februára 2015, sp. zn. 15 CoE 2/2015 zo 4. februára 2015, sp. zn.
8 CoE 104/2014 z 26. februára 2015, sp. zn. 11 CoE 55/2014 z 5. februára 2015, sp. zn.
4 CoE 104/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 8 CoE 140/2014 z 30. januára 2015 a sp. zn.
27 CoE 58/2014 z 30. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)
v spojení s uzneseniami Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 Er 95/2004 z 2. mája 2014,
sp. zn. 19 Er 247/2004 z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Er 23/2011 z 20. augusta 2014, sp. zn.
15 Er 383/2008 z 19. mája 2014, sp. zn. 19 Er 61/2007 zo 6. októbra 2014, sp. zn.
13 Er 170/2010 zo 6. decembra 2013, sp. zn. 16 Er 25/2005 zo 17. októbra 2013, sp. zn.
13 Er 459/2010 z 20. marca 2014, sp. zn. 8 Er 463/2006 z 8. apríla 2014, sp. zn.
20 Er 115/2007 z 8. apríla 2014, sp. zn. 13 Er 188/2010 z 19. marca 2014 a sp. zn.
8 Er 226/2003 z 29. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu
Poprad“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 24 CoE 63/2014
zo 6. februára 2015, sp. zn. 17 CoE 81/2014 z 19. augusta 2014, sp. zn. 8 CoE 132/2014
z 30. decembra 2014, sp. zn. 20 CoE 108/2014 z 22. decembra 2014, sp. zn.
27 CoE 47/2014 z 19. novembra 2014, sp. zn. 8 CoE 117/2014 z 26. februára 2015, sp. zn.
5 CoE 109/2014 zo 16. decembra 2014 a sp. zn. 20 CoE 109/2014 z 22. decembra 2014
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu
Kežmarok sp. zn. 8 Er 438/2008 z 8. apríla 2014, sp. zn. 3 Er 178/2004 zo 4. decembra
2013, sp. zn. 2 Er 443/2005 z 18. marca 2014, sp. zn. 2 Er 241/2004 z 18. marca 2014,
sp. zn. 3 Er 240/2004 z 20. marca 2014, sp. zn. 8 Er 791/2009 z 2. apríla 2014, sp. zn.
2 Er 650/2009 z 15. apríla 2014 a sp. zn. 2 Er 745/2008 zo 14. marca 2014 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Kežmarok“).
Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa
opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti uvedených
okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
vzťahujúcich sa na ich postup a rozhodnutia v exekučných konaniach vedených pred
uvedenými všeobecnými súdmi a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu
právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Poprad, Okresného súdu Kežmarok
a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle
§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 5048/2015, sp. zn. Rvp 5049/2015, sp. zn. Rvp 5159/2015, sp. zn. Rvp 5252/2015 –
sp. zn. Rvp 5256/2015, sp. zn. Rvp 7935/2015 a sp. zn. Rvp 9024/2015 – sp. zn.
Rvp 9034/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami
Okresného súdu Poprad a Okresného súdu Kežmarok
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Poprad a Okresného súdu
Kežmarok, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto
bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila),
a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu
Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení
dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná
s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa
ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery
všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj
rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade
neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere
koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na
podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C 472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore
s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore
s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom
na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii
a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj
v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený
právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných
zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto
sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením
svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.
I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn.
I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn.
I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn.
I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn.
II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn.
II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn.
III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn.
III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.
III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.
III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn.
III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn.
III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn.
IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.
IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.
IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich
sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných
prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach
odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Zároveň ústavný súd prízvukuje, že
sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť
pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé
konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos Varela Assalino
proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo
186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na
rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C 76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci
iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C
240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 40/08, C 227/08 a C 76/10)
dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
notoricky známe. V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014
vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.),
v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu
podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku
stanoveného v čl. 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ
viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 tejto
smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany
predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s.
I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.
Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je
účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím
exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)
len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie
veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)
v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9.
augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento
postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred
vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také
porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé
zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich
porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právneho
štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu
a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že
prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej
spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07,
II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného
zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych
konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť
k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej
úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je
inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne
zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je
oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza
k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou
spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce
sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti
a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané
sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona
o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť
už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký
spôsob ich vybavenia v predošlom období alebo na dôvod namietania neexistujúcich
porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a
kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako
snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup
zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015