Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 9/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti

, ,

, , a ,

, , zastúpených advokátkou

, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie

ich veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo , a

podľa a ich právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. , a

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré

j e im Okresný súd Bardejov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý nahradiť ,

a trovy konania v sume 785,74 € (slovom

sedemstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -25 zo 16. januára 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, , ,

, , a ,

, (ďalej aj „sťažovateľky“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

krajského súdu“).

II.

Vymedzenie postupu okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach

a sťažnostná argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky ako žalobkyne spolu

s inými žalobcami si žalobou uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

a konanie v tejto veci je okresným súdom vedené pod sp. zn. . Na okresnom

súde prebieha od roku 1999 konanie pod sp. zn. , od roku 2001 konanie

pod sp. zn. . Okresný súd na pojednávaní 10. marca 2004 spojil konania

vedené pod sp. zn. a sp. zn. na spoločné konanie, ktoré sa ďalej

viedlo pod sp. zn. . Neskôr došlo v súdnom konaní k zmene spisovej značky

zo sp. zn. na sp. zn. .

3. Napadnuté konanie prebieha nepretržite 20 rokov, nebolo nikdy prerušené

a je jedným z najdlhšie prebiehajúcich civilných konaní v Slovenskej republike. Uvedené

konanie predstavuje zlyhanie spravodlivosti a zlyhanie právneho štátu. V napadnutom

konaní je prítomné obdobie súvislej dva a polročnej bezdôvodnej nečinnosti a tiež

minimálne 12 období nečinnosti okresného súdu. Podstata 20-ročnej extrémnej dĺžky

napadnutého konania popri nečinnosti okresného súdu spočíva aj v jeho nesústredenej

a neefektívnej činnosti.

4. Sťažovateľky argumentujú, že okresný súd v procese znaleckého dokazovania

nepostupoval v súlade so zákonom, pretože dôsledne nezisťoval možnosti súdneho znalca

vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote.

5. Sťažovateľky uvádzajú, že pri 20-ročnej reštančnej veci je rozumné výrazne

sprísňovať požiadavky a očakávania na činnosť orgánu verejnej moci. Orgán verejnej moci

si zároveň má byť vedomý týchto okolností, a preto by mal organizovať plnenie svojich

zákonných povinností čo najefektívnejšie. Z tohto pohľadu okresný súd aj po vydaní

rozsudku 29. novembra 2018 konal so zbytočnými prieťahmi, keď bol pri jednoduchých

procesných úkonoch podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) nečinný dva mesiace. Okrem uvedeného boli

sťažovateľky už v čase podania žalôb starobnými dôchodkyňami, preto aj v zmysle kritérií

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) mal okresný súd postupovať

s osobitnou rýchlosťou.

6. Predmetom napadnutého konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie

nehnuteľnosti bez právneho dôvodu žalovaným (ďalej len

„žalovaný“), nejde o skutkovo alebo právne zložitú vec. Uvedená problematika predstavuje

štandardnú agendu rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

7. Sťažovateľky uvádzajú, že v priebehu napadnutého konania sa správali aktívne,

doručili dostatočné množstvo dôkazov, ktoré okresný súd vykonal, proti sťažovateľkám

nebolo uplatnené žiadne poriadkové opatrenie, na výzvy okresného súdu reagovali

v určených lehotách. Sťažovateľky opakovane žiadali okresný súd o plynulý priebeh

konania, už podaním z 10. júla 2001 urgovali nariadenie pojednávania, upozorňovali

na reštančnosť veci a nesprávne a neefektívne vedenie konania. Sťažovateľky opakovane

podali sťažnosť na prieťahy v konaní podľa a nasl. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“).

8. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti podrobne vymedzujú postup okresného súdu –

obdobia nečinnosti, prípadne situácie, keď konal neefektívne a nesústredene.

9. V konaní sp. zn. sťažovateľky podali návrh na oslobodenie

od súdnych poplatkov v máji 1999. Po vysporiadaní sa s vyhlásením zákonnej sudkyne

o zaujatosti a pridelení veci novému zákonnému sudcovi okresný súd rozhodoval o návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov deväť mesiacov, hoci nežiadal o doplnenie návrhu;

- v čase od októbra 1999 do júna 2000 bol okresný súd bezdôvodne nečinný;

- okresný súd uznesením zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku,

sťažovateľky zaplatili súdny poplatok v lehote na podanie odvolania, čo uviedli

v podanom odvolaní. Okresný súd disponoval údajom o zložení súdneho poplatku

už 13. decembra 2000, uznesenie o zastavení konania zrušil až 27. marca 2001, t. j. po viac

ako troch mesiacoch;

- zákonná sudkyňa okresného súdu bola v čase od 1. apríla 2001 do 30. júna 2001

na stáži na krajskom súde;

- žalovaný navrhol okresnému súdu prerušiť konanie – s odkazom na rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. týkajúce sa povolenia obnovy konania. Predmetné

uznesenie zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky. V čase

rozhodovania o návrhu žalovaného na prerušenie konania bolo zrejmé, že krajský súd

viazaný právnym názorom najvyššieho súdu zamietne návrh na povolenie obnovy konania.

Napriek tomu okresný súd uznesením z 12. decembra 2001 prerušil konanie

do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

(vedeného krajským súdom pod sp. zn. ). Proti uzneseniu o prerušení konania

podali sťažovateľky odvolanie, ktorému krajský súd vyhovel a uznesenie okresného súdu

zrušil. Okresný súd napokon 24. septembra 2002 návrh na prerušenie konania zamietol.

Okresný súd nesprávnym rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania „vyvolal procesné

procedúry, ktoré trvali celkovo 10 za sebou idúcich kalendárnych mesiacov.“;

- okresný súd bol nečinný v období od októbra 2002 do novembra 2003,

t. j. 11 za sebou idúcich mesiacov, a od júna 2004 do 21. decembra 2004, t. j. 6 za sebou

idúcich mesiacov.

10. V konaní vedenom pod sp. zn. okresný súd po zistení,

že sťažovateľky zaplatili súdny poplatok 17. júna 2002, dal pokyn na ďalší postup v konaní

až 13. februára 2003, t. j. po ôsmich mesiacoch. Dňa 14. februára 2003 okresný súd doručil

žalobu žalovanému na vyjadrenie a až do 6. novembra 2003 žiaden ďalší úkon nevykonal,

a pritom pojednávanie nariadil až po štyroch mesiacoch.

11. V konaní sp. zn. žalovaný doručil 4. apríla 2006 podanie

a do 18. novembra 2008 okresný súd nevykonal žiaden úkon, teda bol bezdôvodne nečinný

29 mesiacov. Predmetné konanie prebiehalo od roku 1999, teda už v roku 2004 ho bolo

možné považovať za reštančné konanie. Uvedené obdobie nečinnosti svojím rozsahom

a dôsledkami predstavuje odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Následne došlo

k spojeniu vecí sp. zn. a sp. zn. na spoločné konanie, ktoré sa

neskôr viedlo pod sp. zn. .

12. Okresný súd vydal uznesenie z 28. januára 2009, po nadobudnutí právoplatnosti

určil ďalší postup až 14. augusta 2009 a termín pojednávania bol nariadený

až na 7. december 2009, t. j. deväť mesiacov od právoplatnosti uznesenia z 28. januára 2009

– v konaní trvajúcom v uvedenom čase viac ako 10 rokov nie je podľa sťažovateliek takáto

intenzita procesných úkonov v súlade s označenými právami;

- na pojednávaní 7. decembra 2009 žalovaný navrhol vykonanie znaleckého

dokazovania. Dňa 28. januára 2010 žalovaný zložil preddavok na trovy dôkazu

a 29. januára 2010 doručil otázky pre súdneho znalca. Okresný súd ustanovil súdneho

znalca až uznesením z 3. augusta 2010, t. j. po viac ako šiestich mesiacoch;

- meritórne rozhodnutie okresného súdu krajský súd zrušil a vec vrátil

25. septembra 2015 okresnému súdu, ktorý ďalší procesný úkon vykonal 30. marca 2016,

t. j. po viac ako šiestich mesiacoch;

- znalecký posudok bol doručený 4. decembra 2017, teda znalecké dokazovanie

trvalo sedem mesiacov a došlo k predlžovaniu lehôt. Okresný súd navyše v uznesení

z 8. marca 2017 nesprávne určil žalované obdobie, preto nesprávne stanovil úlohu súdneho

znalca, a preto bolo potrebné doplniť znalecké dokazovanie. Z judikatúry ústavného súdu

(napr. , ) vyplýva, že „za temporálnu stránku znaleckého

dokazovania zodpovedá všeobecný súd.“. Okresný súd mal zistiť, či súdny znalec môže

vykonať znalecký úkon v požadovanej lehote;

- okresný súd nepostupoval pri vykonávaní procesných úkonov v odvolacom konaní

dostatočne rýchlo, jednoduché procesné úkony podľa vykonával viac

ako dva mesiace, a to v 20 rokov trvajúcom konaní.

13. V odvolacom konaní sp. zn. krajský súd od podania odvolaní

nevykonal ani po roku «žiaden meritórny úkon.

... je výrazný rozdiel ak Odvolaciemu súdu napadne vec, ktorá trvá celkovo 1 rok

a je rozdiel keď Odvolaciemu súdu napadne vec, ktorá trvá o „19 rokov dlhšie.“

... Odvolací súd nekoná efektívne so zreteľom nastolenie právnej istoty strán sporu,

a to aj napriek tomu, že celková dĺžka súdneho konania predstavuje extrémnych 20 rokov.».

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa článku 48 ods. 2 ... a právo Sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bardejov v konaní

vedenom pod sp. zn.: a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn.: porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Prešove aby

v konaní vedenom pod sp. zn.: konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani

finančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani

finančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani

finančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľom úhradu trov konania,

ktoré sa uhradia na účet právneho zástupcu Sťažovateľov, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

15. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľky

odôvodňujú „najmä právnou neistotou, ktorá trvá nepretržite 20 rokov. Vzhľadom

na extrémnu dĺžku a intenzitu právnej neistoty došlo ku spôsobeniu psychickej ujmy

Sťažovateľom.

Sťažovatelia vnímajú tento stav ako veľkú krivdu, keďže sa ani po toľkých rokoch –

dvoch desaťročiach od podania Žalôb nevedia domôcť spravodlivosti a doposiaľ sa

nedosiahla spravodlivá ochrana práv Sťažovateľov...“.

16. Sťažovateľky sú počas celého konania zaťažované potrebou konzultácií

s právnym zástupcom a napadnuté konanie predstavuje „zjavne absolútne neprimeranú

záťaž, námahu a stres trvajúce 20 rokov.

Taktiež aj neustále predlžovanie stavu právnej neistoty sa Sťažovateľom javí

ako prejav odmietnutia výkonu spravodlivosti.

Sťažovatelia priznanie finančného zadosťučinenia odôvodňujú aj veľkou frustráciou

a nedôverou voči fungovaniu právnemu štátu a voči neúčinnosti spravodlivosti.

Navyše Sťažovateľka pani vníma ako psychickú ujmu aj to,

že sa ďalší pôvodný žalobcovia – jej sestra a brat nedožili vymoženia práva. Táto

skutočnosť je pre Sťažovateľku pani o to viac citlivá, keďže jej

rodine na priebehu a meritórnom rozhodnutí v súdnom konaní záležalo a ďalší pôvodní

žalobcovia ( jej sestra a brat ) považovali neustále odďaľovanie skončenia konania za veľkú

krivdu.

Obdobnú psychickú ujmu utrpela aj Sťažovateľka pani , ktorá

je vdovou po jednom z pôvodných žalobcov.“.

III.

Vyjadrenia odporcov a replika sťažovateliek

17. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka

okresného súdu, pričom k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie zákonného sudcu.

V prípise sp. zn. z 13. februára 2020 vo veľkej časti uviedla argumentáciu,

ktorá je uvedená aj vo vyjadrení zákonného sudcu. Stručne uviedla priebeh napadnutého

konania so zameraním sa na rozsudky okresného súdu a rozhodnutia krajského súdu

ako odvolacieho súdu. Predsedníčka okresného súdu poukázala na skutkovú zložitosť veci,

na potrebu vykonať opakované znalecké dokazovanie a na rozsiahlosť spisového materiálu.

Poukázala na jednotlivé procesné úkony sťažovateliek (opakované námietky zaujatosti proti

sudcovi odvolacieho súdu, návrhy na odročenie pojednávaní, návrhy na prerušenie konania

a na prikázanie veci inému súdu), ktoré podľa jej názoru prispeli k celkovej dĺžke

napadnutého konania. Poukázala tiež na to, že sťažovateľky nepodali sťažnosť na prieťahy

v konaní podľa zákona o súdoch. V prípise tiež uviedla, že príčinou celkovej dĺžky

napadnutého konania je enormná zaťaženosť sudcov okresného súdu a tiež personálne

zmeny na okresnom súde, keď v „posledných 7 rokov z výkonu odišlo 12 sudcov (starobný

dôchodok, prerušenie výkonu funkcie sudcu, vzdanie sa funkcie sudcu, preloženie na iný súd

vrátane na súd vyššieho stupňa, nástup na materskú dovolenku), avšak na Okresný súd

Bardejov prišlo do výkonu len 6 sudcov) a takto sa nevybavené veci po odchodzích sudcoch

neustále prerozdeľovali medzi sudcov vo výkone, ktorým sa tým navyšovali počty

nevybavených vecí... pričom sa im neustále navyšoval aj nový nápad.“. Predsedníčka

okresného súdu napokon uviedla, že v čase podania ústavnej sťažnosti okresný súd

už vo veci meritórne rozhodol. Aktuálne je predmetná vec právoplatne skončená,

keď meritórne rozhodol aj krajský súd. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd

nevyslovil porušenie označených práv a nepriznal primerané finančné zadosťučinenie.

18. Zákonný sudca okresného súdu JUDr. Milan Majerník, PhD., vo svojom

vyjadrení z 3. februára 2020 uviedol, že sťažovateľky, resp. aj pôvodní žalobcovia sa

žalobou doručenou 13. mája 1999 domáhali proti žalovanému vydania bezdôvodného

obohatenia na tom základe, že rozsudkom okresného súdu č. k. -116

z 25. februára 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. mája 1997, okresný súd určil,

že do dedičstva po nebohom a do dedičstva po nebohej

patrí nehnuteľnosť – vila u každého v podiele jednej polovice.

Žalovaný špecifikovanú nehnuteľnosť užíval od právoplatnosti rozsudku okresného súdu

z 25. februára 1997 bez právneho titulu. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn.

, predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie

od 14. mája 1997 do 30. apríla 1999. V konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľky, resp. ich právni predchodcovia žiadali vydať bezdôvodné obohatenie

za obdobie od 1. mája 1999 do 30. apríla 2000. Okresný súd tieto konania spojil

na pojednávaní 10. marca 2004 a konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. .

Na základe čiastočného späťvzatia žaloby okresný súd v časti zaplatenia úrokov

z omeškania prevyšujúcich sadzbu nad 17,6 % ročne konanie zastavil a v prevyšujúcej časti

vec vylúčil na samostatné konanie ďalej vedené pod sp. zn. .

19. Zákonný sudca následne uviedol podrobný prehľad napadnutého konania. Z tohto

prehľadu predovšetkým vyplýva, že okresný súd prvýkrát meritórne rozhodol rozsudkom

z 23. marca 2012. Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky, resp. pôvodní žalobcovia

odvolanie. Krajský súd uznesením z 28. novembra 2013 vrátil vec okresnému súdu

na rozhodnutie o celom predmete konania, pričom mu určil lehotu 30 dní od vrátenia spisu.

Okresný súd následne rozhodol dopĺňacím rozsudkom z 15. januára 2014. Po opätovnom

vrátení veci krajskému súdu tento rozhodol uznesením zo 14. septembra 2015 tak,

že zrušil rozsudok okresného súdu z 23. marca 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom

z 15. januára 2014 a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozhodol rozsudkom

z 29. novembra 2018. Všetky strany sporu podali proti tomuto rozsudku odvolania,

ktoré boli doručené okresnému súdu 28. januára 2019, 4. februára 2019 a 6. februára 2019.

Súdny spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaniach bol odoslaný krajskému súdu

12. júna 2019. Krajský súd rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2019 tak, že v časti

potvrdil rozsudok okresného súdu a zmenil výrok o trovách konania tak, že sťažovateľkám

priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok okresného súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2020.

20. Z prehľadu napadnutého konania tiež vyplýva, že okresný súd viackrát

nariaďoval znalecké dokazovanie. Okresný súd uznesením z 3. augusta 2010 ustanovil

súdneho znalca Ing. Milana Benka, ktorý doručil okresnému súdu znalecký posudok

17. februára 2011. „Vzhľadom na námietky k znaleckému posudku“ ustanovil okresný súd

uznesením z 19. mája 2011 znaleckú organizáciu na vypracovanie kontrolného znaleckého

posudku. Znalecká organizácia vo vyjadrení z 15. septembra 2011 uviedla, že znalecký

posudok bol vypracovaný správne a kontrolný znalecký posudok by bol zbytočný. Na tomto

základe okresný súd uznesením z 28. septembra 2011 odvolal znaleckú organizáciu

z konania. Uznesením z 8. marca 2017, „riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu“,

okresný súd ustanovil súdneho znalca na podanie odborného vyjadrenia. Súdny znalec

predložil odborné vyjadrenie okresnému súdu 4. decembra 2017. Následne strany sporu

žiadali vypočuť súdneho znalca na pojednávaní 29. januára 2018.

21. Zákonný sudca poukázal na to, že do funkcie sudcu bol vymenovaný

9. februára 2016 s tým, že mu týmto dňom bolo pridelených 430 spisov v civilnej agende

a 50 spisov v trestnej agende. Išlo o prerozdelené veci iných sudcov okresného súdu,

z ktorých mnohé boli reštančné, pričom vo väčšine reštančných vecí išlo o skutkovo

a právne náročné veci. Poukázal na to, že predsedu okresného súdu opakovane upozorňoval

na možné ohrozenie plynulosti konania. V aktuálne prerokúvanej veci išlo o rozsiahly

a komplikovaný spisový materiál s komplikovaným znaleckým dokazovaním,

čo vyžadovalo dlhší čas na jeho naštudovanie.

22. Zákonný sudca považoval za relevantné, že okresný súd vo veci rozhodol

29. novembra 2018, t. j. v čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateliek už nemohol

žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh napadnutého konania, prípadne

prieťahy v ňom, keďže predmetná vec bola od 12. júna 2019 predložená krajskému súdu

na rozhodnutie o odvolaniach. Poukázal tiež na to, že v obdobnej veci jednej

zo sťažovateliek – ústavný súd uznesením č. k. -19

z 11. decembra 2019 jej ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedené konanie ústavného súdu sa týkalo rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 17. januára 2019 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. mája 2019. Predmetom týchto konaní tiež bolo vydanie bezdôvodného obohatenia

na obdobnom skutkovom a právnom základe, len sa týkalo iného obdobia. Je zrejmé,

že sťažovateľky mali vedomosť o rozsudku okresného súdu v tejto veci.

23. Zákonný sudca považoval za relevantné zdôrazniť postup sťažovateliek,

resp. ich zástupcov, ktorý vykazuje „znaky výrazných obštrukcií.“. V tomto smere poukázal

na opakované žiadosti o odročenie pojednávaní deň pred pojednávaním (18. decembra 2011

o 22.43 h pred pojednávaním 19. decembra 2011, 10. januára 2012 o 20.47 h

pred pojednávaním 11. januára 2012, 23. marca 2012 o 1.07 h pred pojednávaním

23. marca 2012, a to napriek „vedomosti o prekážkach v dostatočnom predstihu pred

pojednávaniami...“). Zákonný sudca osobitne poukázal tiež na „významný obštrukčný

postup pred pojednávaním a rozhodnutím súdu dňa 29. 11. 2018...“. V tomto smere

z prehľadu napadnutého konania vyplýva, že 28. novembra 2018 spolu

s právnou zástupkyňou sťažovateliek oznámili okresnému súdu, že 28. novembra 2018

advokátka vypovedala sťažovateľke plnú moc

na zastupovanie v konaní, pričom toho istého dňa splnomocnila na svoje zastupovanie

v konaní . Tento splnomocnený zástupca zároveň požiadal

o odročenie pojednávania s odôvodnením, že nemal priestor na prípravu na pojednávanie.

Zákonný sudca pritom uviedol, že bol osobne prítomný na pojednávaní

27. apríla 2018 a opakovane bol splnomocnený právnou zástupkyňou sťažovateliek

na nahliadanie do spisu. Od roku 2011 právna zástupkyňa sťažovateliek a následne

aj splnomocnený zástupca žiadali o odročenie všetkých nariadených pojednávaní

s výnimkou pojednávaní nariadených na 9. september 2016 a 27. apríl 2018, právna

zástupkyňa dávala návrh na predĺženie lehoty na vyjadrenie z 26. novembra 2018, návrh

na odročenie pojednávania 26. novembra 2018, opakovane žiadala o vyhotovovanie kópií

súdneho spisu – ich transformáciu do elektronickej podoby v čase uskutočňovania úkonov

okresného súdu pri doručovaní odvolaní a vyjadrení k odvolaniam.

24. Zákonný sudca napokon poukázal na ďalšiu procesnú aktivitu pôvodných

žalobcov, t. j. sčasti aj sťažovateliek – nedôvodne vznesená námietka zaujatosti člena senátu

odvolacieho súdu, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením z 15. novembra 2012, ďalšia

nedôvodne podaná námietka zaujatosti člena senátu odvolacieho súdu, o ktorej rozhodol

najvyšší súd uznesením z 15. mája 2013, nedôvodne podaný návrh na prikázanie veci inému

súdu, žiadosť o prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, žiadosť

o prerušenie konania do 26. augusta 2014, návrh na ďalšie znalecké dokazovanie

predložený okresnému súdu zástupcami sťažovateliek 28. novembra 2018 a tiež preberanie

zásielok zástupcami sťažovateliek v posledný deň lehoty, resp. uplynutie odbernej lehoty

a pod.

25. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila aj

predsedníčka krajského súdu, ktorá k svojmu vyjadreniu pripojila aj stanovisko

predsedníčky senátu krajského súdu. V prípise sp. zn. Spr 48/2020 zo 7. februára 2020

predsedníčka krajského súdu uviedla, že predmetná vec bola doručená krajskému súdu

12. júna 2019. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2019. Súdny spis

s písomným vyhotovením rozsudku vrátil okresnému súdu 14. januára 2020. Od doručenia

veci po rozhodnutie vo veci uplynulo šesť mesiacov, preto bol rozsudok vydaný

v primeranej lehote. Predsedníčka krajského súdu považovala za relevantné, že súdny spis

bol rozsiahly, rozsudok krajského súdu je zažurnalizovaný pod číslom listu 709 a nasl.

Uvedený čas bol potrebný aj na to, aby sa senát krajského súdu vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami. Celkové trvanie napadnutého odvolacieho konania nie je podľa

predsedníčky krajského súdu prieťahom v súdnom konaní, ktorý by mal za následok

porušenie označených práv podľa a dohovoru. Vzhľadom na to, že vo veci bolo už

právoplatne rozhodnuté, prípadný pozitívny nález ústavného súdu už nemôže naplniť

„preventívnu funkciu pred zásahom do základných práv či proti ich porušovaniu.“.

Predsedníčka krajského súdu považovala za relevantné, že sťažovateľky doručili

6. novembra 2019 krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch.

Túto sťažnosť vybavila predsedníčka okresného súdu prípisom z 20. decembra 2019. Keďže

v čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateľkám neuplynula lehota na vybavenie ich

sťažnosti na prieťahy v konaní, javí sa byť ich ústavná sťažnosť nielen zjavne

neopodstatnená, ale aj neprípustná.

26. Predsedníčka senátu krajského súdu v liste z 29. januára 2020 uviedla, že ústavnú

sťažnosť sťažovateliek nepovažuje vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého odvolacieho

konania za opodstatnenú: „Rozsudok v predmetnej veci bol vydaný v primeranej lehote...

práve s ohľadom na dovtedajšiu dĺžku konania.“

27. Sťažovateľky vo svojom stanovisku z 19. marca 2020 k vyjadreniam okresného

súdu a krajského súdu uviedli, že odporcami uvádzané skutočnosti sú „eklektické

a účelové“. Podľa sťažovateliek najmarkantnejšou namietanou skutočnosťou je extrémne

raritná 20-ročná dĺžka napadnutého konania, v rámci Slovenskej republiky ide nepochybne

o jedno z najdlhšie trvajúcich súdnych konaní. Uvedená skutočnosť predstavuje porušenie

označených práv a má za dôsledok aj odopretie spravodlivosti. Vzhľadom na túto okolnosť

nebolo potrebné, vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu a judikatúry ESĽP, podávať

sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch. Podľa sťažovateliek odporcami

uvádzané skutočnosti sú bez právnej relevancie. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp.

zn. , ústavná sťažnosť bola podaná po vyhlásení meritórneho rozhodnutia

odvolacieho súdu a pred nadobudnutím jeho právoplatnosti. V aktuálne prerokúvanej veci

sťažovateľky podali ústavnú sťažnosť pred rozhodnutím odvolacieho súdu, preto nejde

o totožnú situáciu.

28. Obrana okresného súdu týkajúca sa personálnej neobsadenosti okresného súdu

sudcami alebo veľkým počtom pridelených vecí je prima facie nedôvodná. Z judikatúry

ústavného súdu a ESĽP vyplýva, že takúto obranu nemožno akceptovať a ospravedlniť

porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov.

Neobstojí ani argument okresného súdu, podľa ktorého na nečinnosť okresného súdu

neupozorňovali, resp. nesignalizovali existenciu zbytočných prieťahov tak, aby dali

okresnému súdu šancu na nápravu. V tomto smere sťažovateľky poukazujú na viaceré

podania, v ktorých urgovali nariadenie pojednávania, na reštančnosť veci upozorňovali

opakovane vo svojich ústnych prednesoch na pojednávaniach, namietali neefektívny postup

okresného súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania a napokon podali aj sťažnosť

na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch.

29. Neobstojí ani námietka okresného súdu, že ide o skutkovo a právne zložitú vec.

Predmetom napadnutého konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie bežnej

nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Takýto predmet tvorí bežnú súčasť rozhodovacej

agendy všeobecných súdov. Akceptovanie obrany okresného súdu by viedlo k tomu,

«že každá druhá vec, ktorá napadne na všeobecné súdy má byť automaticky považovaná

za „komplikovanú“, či „náročnú“, čo je samozrejme neprijateľné.». Z judikatúry ústavného

súdu navyše vyplýva, že takúto dĺžku napadnutého konania nemožno ospravedlniť žiadnou

zložitosťou veci. Znalecké dokazovanie po vrátení veci krajským súdom taktiež nemožno

považovať za komplikované. Súdny znalec mal odpovedať na dve otázky – mal určiť,

či je možné obvyklé nájomné kvalitatívne rozlíšiť, a určiť predpokladanú obvyklú hodnotu

nájmu v danom čase a na danom mieste za užívanie predmetnej nehnuteľnosti.

Podľa sťažovateliek takúto úlohu pre súdneho znalca v danom odbore je potrebné

považovať za „obvyklé zadanie.“.

30. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu a správania sťažovateliek

ako strán sporu, je potrebné uviesť, že okresný súd sa nijakým spôsobom ani nesnaží

ospravedlniť svoje obdobia úplnej nečinnosti v napadnutom konaní, ktoré v celkovom súčte

predstavujú sedem rokov a tri mesiace, t. j. takmer tretinu celkovej dĺžky napadnutého

konania. Sťažovateľka za celé trvanie napadnutého konania zmenila

zástupcu raz, tento procesný postup preto nemožno považovať za atypický, prípadne

za obštrukčný. Potreba prípravy na kvalifikované zastúpenie je tiež obvyklou skutočnosťou,

pričom neposkytnutie tohto času nemožno ospravedlniť tým, že nový zástupca bol poverený

prevziať časti spisového materiálu, prípadne sa zúčastnil jedného pojednávania. Napokon je

relevantné, že pojednávanie 29. novembra 2018 nebolo odročené, preto vymedzená

procesná aktivita jednej zo sťažovateliek nemohla viesť k spomaleniu napadnutého konania.

K predĺženiu napadnutého konania došlo, naopak, nesprávne zadanými otázkami

pre súdneho znalca, nebolo správne určené sledované obdobie, za ktoré sa malo vydať

bezdôvodné obohatenie.

31. Pokiaľ ide o návrhy na odročovanie pojednávaní – viaceré z predmetných

pojednávaní sa napriek návrhom sťažovateliek uskutočnili, viaceré sa neuskutočnili

z dôvodu práceneschopnosti sudcu, resp. z dôvodu procesnej hospodárnosti, napr.

pri predĺžení lehoty súdnemu znalcovi na vypracovanie doplnenia k odbornému vyjadreniu.

Pojednávanie nariadené na 25. apríl 2016 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu

žalovaného odôvodnenú jeho práceneschopnosťou. Podobnú žiadosť právneho zástupcu

sťažovateliek pred pojednávaním 29. novembra 2018 pritom okresný súd neakceptoval.

Návrhy na predĺženie lehoty podávali sťažovateľky z dôvodu práceneschopnosti právnej

zástupkyne a aj z dôvodu, že okresný súd v rozpore s prechodnými ustanoveniami aplikoval

týkajúci sa koncentračnej zásady.

32. Sťažovateľky poukazujú aj na to, že okresný súd im v rámci svojej obrany vytýka

zákonom dovolenú aktivitu (preberanie zásielok v posledný deň lehoty) alebo aktivitu, ktorá

je realizáciou procesného práva strany (vyhotovovanie kópií zo súdneho spisu).

Podľa sťažovateliek súdny spis nebol vedený podľa príslušných právnych predpisov,

napr. „pri Odvolaní Žalovaného kompletne absentovala jeho preskúmateľnosť podľa

ust. , čo Sťažovatelia vyhodnotili ako neplnenie pracovných úloh zamestnancom

Prvostupňového súdu...“. Sťažovateľky argumentujú, že ich procesný postup bol účelný,

predstavoval formu kontroly súdneho konania a smeroval k tomu, aby sa predišlo

napr. rekonštrukcii spisu.

33. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu týkajúcu sa prvého odvolacieho konania,

sťažovateľky považujú za relevantné, že okresný súd prvým rozsudkom rozhodol v rozpore

so závermi dvoch súdnych znalcov – Ing. Milana Benka a znaleckej organizácie, pričom

v dôsledku „tohto justičného excesu však došlo ku odvolaciemu konaniu, čím sa konanie

predĺžilo.“. Žiadosti o prerušenie odvolacieho konania neboli krajským súdom akceptované,

preto nemohli spôsobiť spomalenie konania. Opakované námietky zaujatosti proti členovi

senátu krajského súdu vychádzali z dôvodného podozrenia, že tento sudca je zaujatý.

Namietaný sudca priznal, že sa pozná s právnym zástupcom žalovaného a tyká si s ním.

Išlo pritom o osobu staršiu o 15 rokov pochádzajúcu z iného mesta, „pričom namietaný

sudca nijako dôveryhodne nevysvetlil za akých okolností si so zástupcom Žalovaného

potykali. Posledné názory teórie práva sprísňujú objektívny test aj na takéto prípady,

nakoľko svedčia o vysokom stupni sociálnej interakcie, ktorý sudca nevie vysvetliť,

resp. nevysvetlí.“. Sťažovateľky preto podali námietky zaujatosti s dobrým úmyslom

a v intenciách objektívneho testu. Podľa sťažovateliek uplatnenie týchto procesných úkonov

„korešponduje s rozumným usporiadaním procesnoprávnych vzťahov pri stave prítomnosti

vzájomne si konkurujúcich záujmov.“. O uvedenom svedčí aj to, že sťažovateľky

v napadnutom konaní už iné námietky zaujatosti nepodali.

34. Sťažovateľky napokon poukazujú na ďalšie situácie, keď podľa nich okresný súd

postupoval neefektívne – napr. 12. decembra 2001 prerušil konanie do právoplatného

skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. napriek tomu,

že sťažovateľky už skôr poukazovali na právne závery najvyššieho súdu vyplývajúce

z rozsudku sp. zn. M Cdo 11/2001. Uvedené konanie napokon skončilo zamietnutím návrhu

na obnovu konania v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu v predmetnom rozsudku,

preto uvedené prerušenie konania bolo prípadom „neproduktívnej činnosti súdu a absolútne

neúčelného prerušenia konania, ktorý má znaky prísnej účelovosti.“. Obdobne sťažovateľky

upozornili okresný súd na nesprávny postup pri nariaďovaní znaleckého dokazovania,

na rozhodnutie v rozpore s dvomi znaleckými posudkami. Relevantné je, že sťažovateľkám

– na rozdiel od žalovaného – v priebehu napadnutého konania nebolo uložené poriadkové

opatrenie. Z uvedeného vyplýva, že procesná aktivita sťažovateliek zabránila vzniku ďalších

zbytočných prieťahov, viedla ku skráteniu napadnutého konania a pôsobila preventívnym

spôsobom. Sťažovateľky napokon uvádzajú, že obrana okresného súdu a krajského súdu

nijako nevyvrátila podstatné a kľúčové skutočnosti namietané v ústavnej sťažnosti

a ani ich relevantne neospravedlnila.

35. Ústavný súd so súhlasom sťažovateliek, okresného súdu a krajského súdu

podľa upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,

keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a ESĽP

36. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

37. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

38. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

39. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

40. Pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa osvojil judikatúru ESĽP k tomuto

článku dohovoru a vychádza tiež zo záveru, že v obsahu práv garantovaných v čl. 48 ods. 2

a v dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, , ).

41. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

42. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) už uviedol,

že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru,

a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

43. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateliek.

44. Pri hodnotení toho, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, je potrebné posudzovať dĺžku konania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé

fázy konania (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Bubláková proti Slovenskej republike

z 15. 2. 2011, Čičmanec proti Slovenskej republike z 28. 6. 2016, ako aj judikatúru

ústavného súdu, napr. , , ).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

45. Hoci ústavný súd pri formulovaní zásad pre určenie, či konanie prebieha

v primeranej dobe, vychádza zo zložitosti veci, z vlastného správania sťažovateľa

či z konania a postupu všeobecného súdu, v určitých prípadoch – najmä keď skúmané súdne

konanie trvá extrémne dlho, tieto kritériá nepovažuje vôbec za významné podrobnejšie

skúmať, pretože žiadne súdne konanie, a to ani skutkovo alebo právne náročnejšie, nesmie

trvať v právnom štáte extrémne dlhú dobu, keďže tým zásadným spôsobom trpí

dôveryhodnosť justície [k tomu porovnaj napr. m. m. (v čase rozhodovania

konanie trvajúce 17 rokov), (konanie trvajúce približne 9 rokov),

(konanie trvajúce 10 rokov), (konanie trvajúce takmer

18 rokov), (konanie trvajúce vyše 12 rokov), (konanie

trvajúce 10 rokov), (konanie trvajúce 14 rokov)]. Vzhľadom na celkovú

dĺžku napadnutého konania (20 rokov a 9 mesiacov) v aktuálne prerokúvanej veci ústavný

súd nepovažoval za potrebné podrobnejšie hodnotiť jednotlivé kritériá. Ústavný súd

v extrémne dlho trvajúcich konaniach netrval ani na podmienke podania sťažnosti

na prieťahy v konaní, preto aj v aktuálne prerokúvanej veci je bez právneho významu,

či sťažovateľky túto sťažnosť podali.

46. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti

bez právneho titulu možno považovať za bežnú súčasť rozhodovania všeobecných súdov

v civilnej agende. Bol prítomný prvok faktickej zložitosti veci spočívajúci v potrebe

vykonať znalecké dokazovanie, pričom okresný súd v napadnutom konaní nariadil znalecké

dokazovanie trikrát. Uvedená skutočnosť však nijako nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku

napadnutého konania.

47. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný

súd z dostupných podkladov dospel k záveru, že správanie sťažovateliek, resp. pôvodných

žalobcov relevantne neprispelo k celkovej dĺžke namietaného konania.

48. Možno pripustiť, že sťažovateľky, resp. pôvodní žalobcovia aktívnym spôsobom

pristupovali k uplatňovaniu svojich práv v súdnom konaní. Podali viaceré procesné návrhy,

odvolania, námietky zaujatosti, právna zástupkyňa viackrát žiadala o odročenie

pojednávaní. Napriek argumentácii okresného súdu ústavný súd dospel k záveru,

že správanie sťažovateliek v napadnutom konaní nemožno hodnotiť ako zjavne účelové

alebo zjavne obštrukčné. O tomto závere svedčí aj argumentácia sťažovateliek, podľa ktorej

v celom priebehu napadnutého konania konajúce súdy proti nim neuplatnili poriadkové

opatrenia. V súvislosti s touto procesnou aktivitou sťažovateliek ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom

konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša

oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci

(, , , ).

49. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria poukazuje

ústavný súd predovšetkým na to, že celková dĺžka napadnutého konania bola 20 rokov

a 9 mesiacov, čo je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu z ústavnoprávneho

hľadiska neakceptovateľné a samo osebe je spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia

základného práva účastníka takého konania (resp. strany sporu) na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , resp. jeho práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. ,

, , ).

50. V napadnutom konaní okresný súd prvýkrát meritórne rozhodol rozsudkom

23. marca 2012. Súdny spis bol predložený krajskému súdu 25. júna 2012 a krajský súd

uznesením z 28. novembra 2013 vrátil vec okresnému súdu na rozhodnutie o celom

predmete konania. Následne okresný súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom 15. januára 2014

a spis opäť predložil krajskému súdu 9. apríla 2014, ktorý následne 14. septembra 2015

uznesením zrušil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom. Druhýkrát

rozhodol okresný súd vo veci rozsudkom 29. novembra 2018. Súdny spis predložil

krajskému súdu 12. júna 2019 s tým, že krajský súd rozhodol rozsudkom

16. decembra 2019. Z uvedeného vyplýva, že predmetná vec bola predložená krajskému

súdu celkovo trikrát. Prvé a druhé odvolacie konanie trvalo každé jeden rok a päť mesiacov

a tretie odvolacie konanie trvalo šesť mesiacov. Je potrebné poznamenať, že sťažovateľky

v priebehu prvého odvolacieho konania uplatnili viaceré procesné úkony (námietky

zaujatosti, návrh na prerušenie konania, návrh na prikázanie veci inému súdu), o niektorých

z nich následne rozhodoval najvyšší súd. Celkovo odvolacie konania trvali tri roky a štyri

mesiace. Z uvedeného vyplýva, že celková dĺžka napadnutého konania bola prevažne

spôsobená postupom okresného súdu. Možno preto konštatovať, že celková dĺžka

napadnutého konania svedčí predovšetkým o nesústredenom a neefektívnom postupe

okresného súdu.

51. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu vysokým počtom nevybavených,

resp. pridelených vecí a personálnymi okolnosťami – túto ústavný súd nemôže akceptovať.

V tomto smere ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné

prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí

o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. ) nadmerné množstvo vecí,

v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie

spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, ,

, ). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje

na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu

či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu

spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. ,

, , ).

52. Neobstojí ani námietka okresného súdu, podľa ktorej ústavný súd v skutkovo

a právne podobnej veci ústavnú sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. -19

z 11. decembra 2019 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V aktuálne prerokúvanom

prípade sťažovateliek bola ústavná sťažnosť doručená ústavnému súdu 2. decembra 2019.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom 29. novembra 2018 a súdny spis odoslal

krajskému súdu 12. júna 2019. Krajský súd rozhodol rozsudkom 16. decembra 2019.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania ústavnej sťažnosti krajský súd ako odvolací súd

vo veci ešte nerozhodol, predmetná vec nebola právoplatne skončená, t. j. stav právnej

neistoty sťažovateliek v čase podania ústavnej sťažnosti stále trval. Vychádzajúc

z požiadavky posudzovania konania ako celku, a aj vzhľadom na to, že sťažovateľky

v petite ústavnej sťažnosti namietali porušenie označených práv aj postupom okresného

súdu v napadnutom konaní, bolo nevyhnutné sa zaoberať aj postupom okresného súdu

bez ohľadu na to, že v čase podania ústavnej sťažnosti už meritórne rozhodol a súdny spis

odoslal krajskému súdu.

53. Pokiaľ ide o vec vedenú pod sp. zn. – ústavnú sťažnosť podala

sťažovateľka osobne 10. júna 2019. V predmetnej veci rozhodol okresný

súd rozsudkom 17. januára 2019 tak, že v časti vyhovel žalobe sťažovateľky.

Vo vyhovujúcej časti nadobudol rozsudok okresného súdu právoplatnosť 19. februára 2019.

Vo zvyšnej (nevyhovujúcej) časti rozhodoval krajský súd o odvolaní sťažovateľky, pričom

rozhodol rozsudkom 28. mája 2019. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavnej

sťažnosti rozhodol okresný súd, ako aj krajský súd. Je zrejmé, že okolnosti aktuálne

prerokúvanej veci sú odlišné oproti veci vedenej pod sp. zn. , a to v otázke

trvania právnej neistoty sťažovateliek v čase podania ústavnej sťažnosti. Táto okolnosť

opodstatňuje odlišné právne posúdenie tejto veci a odlišné rozhodnutie ústavného súdu.

54. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie ich veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

55. Ústavný súd k tejto časti ústavnej sťažnosti považuje v prvom rade za potrebné

zdôrazniť, že aj pri rešpektovaní právneho názoru o nevyhnutnosti posudzovania konania

ako celku vyjadreného v časti IV bode 44 tohto nálezu je nevyhnutné zároveň trvať

aj na požiadavke riadneho vymedzenia predmetu konania v petite ústavnej sťažnosti

a na požiadavke viazanosti ústavného súdu petitom ústavnej sťažnosti. V tomto smere je

relevantné, že sťažovateľky v petite ústavnej sťažnosti namietali porušenie označených práv

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , t. j. v treťom

odvolacom konaní. Keďže sťažovateľky do petitu ústavnej sťažnosti nezahrnuli aj prvé

a druhé odvolacie konanie krajského súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie

konanie len vo vzťahu k tretiemu odvolaciemu konaniu, t. j. konaniu vedenému pod sp. zn.

. Rozsah prijatia ústavnej sťažnosti tvorí predmet konania, teda aj rozsah

ústavného prieskumu vykonaného ústavným súdom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

neskúmal postup krajského súdu v prvom a druhom odvolacom konaní.

56. Z dostupných podkladov vyplýva, že súdny spis s odvolaniami strán bol doručený

krajskému súdu 12. júna 2019. Krajský súd vo veci samej rozhodol rozsudkom

16. decembra 2019. Súdny spis s písomným vyhotovením rozsudku bol vrátený okresnému

súdu 14. januára 2020. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2020.

57. Z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd v napadnutom konaní rozhodol

v priebehu šiestich mesiacov. Celkovo bola predmetná vec na krajskom súde sedem

mesiacov. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom

konaní postupoval efektívne a sústredene, plynulo a bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd

takto nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení základného práva

sťažovateliek podľa a ich práva podľa dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom konaní.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1, 2 a 4 výrokovej časti nálezu

58. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu

základného práva sťažovateliek podľa a ich práva podľa

dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd na základe tohto posúdenia

nezistil porušenie základného práva sťažovateliek podľa a ich práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, preto v tejto

časti ústavnej sťažnosti sťažovateliek nevyhovel (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).

59. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

60. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateliek, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej

vety prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov (bod 4 výrokovej

časti tohto nálezu). Ústavný súd vychádzal zo zistenia, že v čase rozhodovania ústavného

súdu krajský súd v napadnutom konaní rozhodol a jeho rozsudok nadobudol právoplatnosť,

čím sa napadnuté konanie okresného súdu a napadnuté konanie krajského súdu právoplatne

skončili. Z uvedeného dôvodu nebolo možné tomuto návrhu sťažovateliek vyhovieť.

61. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

62. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

63. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní

či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu do základných ústavne zaručených práv

(slobôd). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej

právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto

fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno

dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným

príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť

za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa (porovnaj

napr. ).

64. Sťažovateľky sa v ústavnej sťažnosti domáhali priznania primeraného finančného

zadosťučinenia každá vo výške 15 000 € z dôvodu extrémne dlho trvajúceho obdobia

právnej neistoty, psychickej ujmy s tým spojenej a tiež neustálej potreby konzultácií

s právnou zástupkyňou. Relevantné je, že dvaja z pôvodných žalobcov – sestra a brat

sťažovateľky sa nedožili skončenia napadnutého konania.

Obdobne sťažovateľka je vdovou po pôvodnom žalobcovi.

65. V súvislosti s návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky a boli

spolu s ďalšími pôvodnými žalobcami v konaní. Sťažovateľka sa

stala stranou napadnutého konania v procesnom postavení žalobkyne uznesením okresného

súdu z 20. februára 2018, keď okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní v zmysle § 63

ods. 2 s dedičmi po poručiteľovi , ktorý bol jedným z pôvodných

žalobcov, a to s dcérou poručiteľa a manželkou poručiteľa,

t. j. so sťažovateľkou . Z uvedeného je zrejmé, že v prípade

sťažovateľky došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii),

teda k zmene doterajšej strany – žalobcu, ktorej základom je univerzálna sukcesia (z titulu

dedenia). V súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelom pôvodnom žalobcovi

poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej „navrhovatelia

môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré

predchádzalo zmene účastníkov“ (napr. , , ,

, ). Tento právny názor možno aplikovať aj v režime

, preto pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia sťažovateľke ústavný súd zohľadňoval celé trvanie

napadnutého konania okresného súdu.

66. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy

priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol na to, že v čase jeho

rozhodovania napadnuté konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené, zohľadnil tiež

enormnú a extrémnu celkovú dĺžku napadnutého konania, ktorú je potrebné v prevažnej

miere pripočítať na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd však prihliadol aj na predmet

konania, ktorý sa na jednej strane týka nepriamo vlastníckeho práva sťažovateliek a ochrany

pred užívaním predmetu ich vlastníctva inou osobou bez právneho titulu. Na druhej strane je

zrejmé, že tejto ochrany – za iné obdobie – sa domáhali sťažovateľky aj v iných súdnych

konaniach. Išlo o uplatnenie majetkového nároku, pritom sťažovateľky ani netvrdili a ani

nepreukazovali, že ich absencia meritórneho rozhodnutia existenčne ohrozuje, zjavne nešlo

o nárok, ktorý by sa bezprostredne týkal napr. nehnuteľnosti, ktorá je jediným a výlučným

miestom trvalého bývania sťažovateliek alebo niektorej z nich. Prihliadol aj na opakovanú

potrebu vykonať znalecké dokazovanie v napadnutom konaní a tiež na to, že procesná

aktivita sťažovateliek, resp. ďalších pôvodných žalobcov prispela k predĺženiu napadnutého

konania. Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol, že sťažovateľkám priznáva primerané

finančné zadosťučinenie každej v sume 7 000 €, ktoré im je okresný súd povinný zaplatiť

v zmysle do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Návrhu sťažovateliek na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia nad sumu 7 000 € ústavný súd nevyhovel (bod 4 výrokovej časti

nálezu).

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

67. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

68. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

69. Ústavný súd priznal sťažovateľkám náhradu trov konania v sume 785,74 €

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 3 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,

sťažnosť podľa , replika sťažovateliek z 19. marca 2020). Ústavný súd

pri dvoch úkonoch právnej služby vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11

ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej

služby v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a pri jednom

úkone právnej služby zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

za rok 2020 v sume 177 € a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za jeden úkon

právnej služby v sume 10,62 €. Výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné

v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u troch sťažovateliek o 50 % (porovnaj najmä

, , , , ,

, , , , ),

pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Takto znížená

základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby v roku 2019 je vo výške 81,67 €

a za rok 2020 vo výške 88,50 €. Odmena za tri úkony právnej služby predstavuje sumu

755,52 € (3 × 81,67 € + 3 × 81,67 € + 3 × 88,50 €) a náhrada hotových výdavkov sumu

30,22 € (2 × 9,80 € + 10,62 €), čo spolu predstavuje sumu 785,74 € (bod 3 výrokovej časti

nálezu).

70. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateliek v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti nálezu (§ 135 ods. 1

).

71. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu