Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 9/2020
PDF · 701.91 KB
No categories available
IV. ÚS 9/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti
, ,
, , a ,
, , zastúpených advokátkou
, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 57/2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 Co 75/2019 takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 57/2009 p o r u š e n é b o l i .
2. , a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré
j e im Okresný súd Bardejov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
3. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý nahradiť ,
a trovy konania v sume 785,74 € (slovom
sedemstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 9/2020-25 zo 16. januára 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, , ,
, , a ,
, (ďalej aj „sťažovateľky“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 57/2009 (ďalej
aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 75/2019 (ďalej aj „napadnuté konanie
krajského súdu“).
II.
Vymedzenie postupu okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach
a sťažnostná argumentácia
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky ako žalobkyne spolu
s inými žalobcami si žalobou uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
a konanie v tejto veci je okresným súdom vedené pod sp. zn. 6 C 57/2009. Na okresnom
súde prebieha od roku 1999 konanie pod sp. zn. 7 C 369/1999, od roku 2001 konanie
pod sp. zn. 3 C 343/2001. Okresný súd na pojednávaní 10. marca 2004 spojil konania
vedené pod sp. zn. 7 C 369/1999 a sp. zn. 3 C 343/2001 na spoločné konanie, ktoré sa ďalej
viedlo pod sp. zn. 7 C 369/1999. Neskôr došlo v súdnom konaní k zmene spisovej značky
zo sp. zn. 7 C 369/1999 na sp. zn. 6 C 57/2009.
3. Napadnuté konanie prebieha nepretržite 20 rokov, nebolo nikdy prerušené
a je jedným z najdlhšie prebiehajúcich civilných konaní v Slovenskej republike. Uvedené
konanie predstavuje zlyhanie spravodlivosti a zlyhanie právneho štátu. V napadnutom
konaní je prítomné obdobie súvislej dva a polročnej bezdôvodnej nečinnosti a tiež
minimálne 12 období nečinnosti okresného súdu. Podstata 20-ročnej extrémnej dĺžky
napadnutého konania popri nečinnosti okresného súdu spočíva aj v jeho nesústredenej
a neefektívnej činnosti.
4. Sťažovateľky argumentujú, že okresný súd v procese znaleckého dokazovania
nepostupoval v súlade so zákonom, pretože dôsledne nezisťoval možnosti súdneho znalca
vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote.
5. Sťažovateľky uvádzajú, že pri 20-ročnej reštančnej veci je rozumné výrazne
sprísňovať požiadavky a očakávania na činnosť orgánu verejnej moci. Orgán verejnej moci
si zároveň má byť vedomý týchto okolností, a preto by mal organizovať plnenie svojich
zákonných povinností čo najefektívnejšie. Z tohto pohľadu okresný súd aj po vydaní
rozsudku 29. novembra 2018 konal so zbytočnými prieťahmi, keď bol pri jednoduchých
procesných úkonoch podľa § 374 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) nečinný dva mesiace. Okrem uvedeného boli
sťažovateľky už v čase podania žalôb starobnými dôchodkyňami, preto aj v zmysle kritérií
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) mal okresný súd postupovať
s osobitnou rýchlosťou.
6. Predmetom napadnutého konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu žalovaným (ďalej len
„žalovaný“), nejde o skutkovo alebo právne zložitú vec. Uvedená problematika predstavuje
štandardnú agendu rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
7. Sťažovateľky uvádzajú, že v priebehu napadnutého konania sa správali aktívne,
doručili dostatočné množstvo dôkazov, ktoré okresný súd vykonal, proti sťažovateľkám
nebolo uplatnené žiadne poriadkové opatrenie, na výzvy okresného súdu reagovali
v určených lehotách. Sťažovateľky opakovane žiadali okresný súd o plynulý priebeh
konania, už podaním z 10. júla 2001 urgovali nariadenie pojednávania, upozorňovali
na reštančnosť veci a nesprávne a neefektívne vedenie konania. Sťažovateľky opakovane
podali sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“).
8. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti podrobne vymedzujú postup okresného súdu –
obdobia nečinnosti, prípadne situácie, keď konal neefektívne a nesústredene.
9. V konaní sp. zn. 7 C 369/1999 sťažovateľky podali návrh na oslobodenie
od súdnych poplatkov v máji 1999. Po vysporiadaní sa s vyhlásením zákonnej sudkyne
o zaujatosti a pridelení veci novému zákonnému sudcovi okresný súd rozhodoval o návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov deväť mesiacov, hoci nežiadal o doplnenie návrhu;
- v čase od októbra 1999 do júna 2000 bol okresný súd bezdôvodne nečinný;
- okresný súd uznesením zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku,
sťažovateľky zaplatili súdny poplatok v lehote na podanie odvolania, čo uviedli
v podanom odvolaní. Okresný súd disponoval údajom o zložení súdneho poplatku
už 13. decembra 2000, uznesenie o zastavení konania zrušil až 27. marca 2001, t. j. po viac
ako troch mesiacoch;
- zákonná sudkyňa okresného súdu bola v čase od 1. apríla 2001 do 30. júna 2001
na stáži na krajskom súde;
- žalovaný navrhol okresnému súdu prerušiť konanie – s odkazom na rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 4 Co 465/1999 týkajúce sa povolenia obnovy konania. Predmetné
uznesenie zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky. V čase
rozhodovania o návrhu žalovaného na prerušenie konania bolo zrejmé, že krajský súd
viazaný právnym názorom najvyššieho súdu zamietne návrh na povolenie obnovy konania.
Napriek tomu okresný súd uznesením z 12. decembra 2001 prerušil konanie
do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 187/1998
(vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 465/1999). Proti uzneseniu o prerušení konania
podali sťažovateľky odvolanie, ktorému krajský súd vyhovel a uznesenie okresného súdu
zrušil. Okresný súd napokon 24. septembra 2002 návrh na prerušenie konania zamietol.
Okresný súd nesprávnym rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania „vyvolal procesné
procedúry, ktoré trvali celkovo 10 za sebou idúcich kalendárnych mesiacov.“;
- okresný súd bol nečinný v období od októbra 2002 do novembra 2003,
t. j. 11 za sebou idúcich mesiacov, a od júna 2004 do 21. decembra 2004, t. j. 6 za sebou
idúcich mesiacov.
10. V konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 343/2001 okresný súd po zistení,
že sťažovateľky zaplatili súdny poplatok 17. júna 2002, dal pokyn na ďalší postup v konaní
až 13. februára 2003, t. j. po ôsmich mesiacoch. Dňa 14. februára 2003 okresný súd doručil
žalobu žalovanému na vyjadrenie a až do 6. novembra 2003 žiaden ďalší úkon nevykonal,
a pritom pojednávanie nariadil až po štyroch mesiacoch.
11. V konaní sp. zn. 7 C 369/1999 žalovaný doručil 4. apríla 2006 podanie
a do 18. novembra 2008 okresný súd nevykonal žiaden úkon, teda bol bezdôvodne nečinný
29 mesiacov. Predmetné konanie prebiehalo od roku 1999, teda už v roku 2004 ho bolo
možné považovať za reštančné konanie. Uvedené obdobie nečinnosti svojím rozsahom
a dôsledkami predstavuje odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Následne došlo
k spojeniu vecí sp. zn. 3 C 343/2001 a sp. zn. 7 C 369/1999 na spoločné konanie, ktoré sa
neskôr viedlo pod sp. zn. 6 C 57/2009.
12. Okresný súd vydal uznesenie z 28. januára 2009, po nadobudnutí právoplatnosti
určil ďalší postup až 14. augusta 2009 a termín pojednávania bol nariadený
až na 7. december 2009, t. j. deväť mesiacov od právoplatnosti uznesenia z 28. januára 2009
– v konaní trvajúcom v uvedenom čase viac ako 10 rokov nie je podľa sťažovateliek takáto
intenzita procesných úkonov v súlade s označenými právami;
- na pojednávaní 7. decembra 2009 žalovaný navrhol vykonanie znaleckého
dokazovania. Dňa 28. januára 2010 žalovaný zložil preddavok na trovy dôkazu
a 29. januára 2010 doručil otázky pre súdneho znalca. Okresný súd ustanovil súdneho
znalca až uznesením z 3. augusta 2010, t. j. po viac ako šiestich mesiacoch;
- meritórne rozhodnutie okresného súdu krajský súd zrušil a vec vrátil
25. septembra 2015 okresnému súdu, ktorý ďalší procesný úkon vykonal 30. marca 2016,
t. j. po viac ako šiestich mesiacoch;
- znalecký posudok bol doručený 4. decembra 2017, teda znalecké dokazovanie
trvalo sedem mesiacov a došlo k predlžovaniu lehôt. Okresný súd navyše v uznesení
z 8. marca 2017 nesprávne určil žalované obdobie, preto nesprávne stanovil úlohu súdneho
znalca, a preto bolo potrebné doplniť znalecké dokazovanie. Z judikatúry ústavného súdu
(napr. I. ÚS 100/02, IV. ÚS 239/03) vyplýva, že „za temporálnu stránku znaleckého
dokazovania zodpovedá všeobecný súd.“. Okresný súd mal zistiť, či súdny znalec môže
vykonať znalecký úkon v požadovanej lehote;
- okresný súd nepostupoval pri vykonávaní procesných úkonov v odvolacom konaní
dostatočne rýchlo, jednoduché procesné úkony podľa § 374 ods. 1 CSP vykonával viac
ako dva mesiace, a to v 20 rokov trvajúcom konaní.
13. V odvolacom konaní sp. zn. 18 Co 75/2019 krajský súd od podania odvolaní
nevykonal ani po roku «žiaden meritórny úkon.
... je výrazný rozdiel ak Odvolaciemu súdu napadne vec, ktorá trvá celkovo 1 rok
a je rozdiel keď Odvolaciemu súdu napadne vec, ktorá trvá o „19 rokov dlhšie.“
... Odvolací súd nekoná efektívne so zreteľom nastolenie právnej istoty strán sporu,
a to aj napriek tomu, že celková dĺžka súdneho konania predstavuje extrémnych 20 rokov.».
14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy... a právo Sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bardejov v konaní
vedenom pod sp. zn.: 6 C 57/2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn.: 18 Co 75/2019 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Prešove aby
v konaní vedenom pod sp. zn.: 18 Co 75/2019 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani
finančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani
finančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani
finančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľom úhradu trov konania,
ktoré sa uhradia na účet právneho zástupcu Sťažovateľov, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
15. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľky
odôvodňujú „najmä právnou neistotou, ktorá trvá nepretržite 20 rokov. Vzhľadom
na extrémnu dĺžku a intenzitu právnej neistoty došlo ku spôsobeniu psychickej ujmy
Sťažovateľom.
Sťažovatelia vnímajú tento stav ako veľkú krivdu, keďže sa ani po toľkých rokoch –
dvoch desaťročiach od podania Žalôb nevedia domôcť spravodlivosti a doposiaľ sa
nedosiahla spravodlivá ochrana práv Sťažovateľov...“.
16. Sťažovateľky sú počas celého konania zaťažované potrebou konzultácií
s právnym zástupcom a napadnuté konanie predstavuje „zjavne absolútne neprimeranú
záťaž, námahu a stres trvajúce 20 rokov.
Taktiež aj neustále predlžovanie stavu právnej neistoty sa Sťažovateľom javí
ako prejav odmietnutia výkonu spravodlivosti.
Sťažovatelia priznanie finančného zadosťučinenia odôvodňujú aj veľkou frustráciou
a nedôverou voči fungovaniu právnemu štátu a voči neúčinnosti spravodlivosti.
Navyše Sťažovateľka pani vníma ako psychickú ujmu aj to,
že sa ďalší pôvodný žalobcovia – jej sestra a brat nedožili vymoženia práva. Táto
skutočnosť je pre Sťažovateľku pani o to viac citlivá, keďže jej
rodine na priebehu a meritórnom rozhodnutí v súdnom konaní záležalo a ďalší pôvodní
žalobcovia ( jej sestra a brat ) považovali neustále odďaľovanie skončenia konania za veľkú
krivdu.
Obdobnú psychickú ujmu utrpela aj Sťažovateľka pani , ktorá
je vdovou po jednom z pôvodných žalobcov.“.
III.
Vyjadrenia odporcov a replika sťažovateliek
17. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka
okresného súdu, pričom k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie zákonného sudcu.
V prípise sp. zn. 1 SprO 203/2020 z 13. februára 2020 vo veľkej časti uviedla argumentáciu,
ktorá je uvedená aj vo vyjadrení zákonného sudcu. Stručne uviedla priebeh napadnutého
konania so zameraním sa na rozsudky okresného súdu a rozhodnutia krajského súdu
ako odvolacieho súdu. Predsedníčka okresného súdu poukázala na skutkovú zložitosť veci,
na potrebu vykonať opakované znalecké dokazovanie a na rozsiahlosť spisového materiálu.
Poukázala na jednotlivé procesné úkony sťažovateliek (opakované námietky zaujatosti proti
sudcovi odvolacieho súdu, návrhy na odročenie pojednávaní, návrhy na prerušenie konania
a na prikázanie veci inému súdu), ktoré podľa jej názoru prispeli k celkovej dĺžke
napadnutého konania. Poukázala tiež na to, že sťažovateľky nepodali sťažnosť na prieťahy
v konaní podľa zákona o súdoch. V prípise tiež uviedla, že príčinou celkovej dĺžky
napadnutého konania je enormná zaťaženosť sudcov okresného súdu a tiež personálne
zmeny na okresnom súde, keď v „posledných 7 rokov z výkonu odišlo 12 sudcov (starobný
dôchodok, prerušenie výkonu funkcie sudcu, vzdanie sa funkcie sudcu, preloženie na iný súd
vrátane na súd vyššieho stupňa, nástup na materskú dovolenku), avšak na Okresný súd
Bardejov prišlo do výkonu len 6 sudcov) a takto sa nevybavené veci po odchodzích sudcoch
neustále prerozdeľovali medzi sudcov vo výkone, ktorým sa tým navyšovali počty
nevybavených vecí... pričom sa im neustále navyšoval aj nový nápad.“. Predsedníčka
okresného súdu napokon uviedla, že v čase podania ústavnej sťažnosti okresný súd
už vo veci meritórne rozhodol. Aktuálne je predmetná vec právoplatne skončená,
keď meritórne rozhodol aj krajský súd. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd
nevyslovil porušenie označených práv a nepriznal primerané finančné zadosťučinenie.
18. Zákonný sudca okresného súdu JUDr. Milan Majerník, PhD., vo svojom
vyjadrení z 3. februára 2020 uviedol, že sťažovateľky, resp. aj pôvodní žalobcovia sa
žalobou doručenou 13. mája 1999 domáhali proti žalovanému vydania bezdôvodného
obohatenia na tom základe, že rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 36/1992-116
z 25. februára 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. mája 1997, okresný súd určil,
že do dedičstva po nebohom a do dedičstva po nebohej
patrí nehnuteľnosť – vila u každého v podiele jednej polovice.
Žalovaný špecifikovanú nehnuteľnosť užíval od právoplatnosti rozsudku okresného súdu
z 25. februára 1997 bez právneho titulu. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn.
7 C 369/1999, predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 14. mája 1997 do 30. apríla 1999. V konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 343/2001
sťažovateľky, resp. ich právni predchodcovia žiadali vydať bezdôvodné obohatenie
za obdobie od 1. mája 1999 do 30. apríla 2000. Okresný súd tieto konania spojil
na pojednávaní 10. marca 2004 a konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. 7 C 369/1999.
Na základe čiastočného späťvzatia žaloby okresný súd v časti zaplatenia úrokov
z omeškania prevyšujúcich sadzbu nad 17,6 % ročne konanie zastavil a v prevyšujúcej časti
vec vylúčil na samostatné konanie ďalej vedené pod sp. zn. 6 C 57/2009.
19. Zákonný sudca následne uviedol podrobný prehľad napadnutého konania. Z tohto
prehľadu predovšetkým vyplýva, že okresný súd prvýkrát meritórne rozhodol rozsudkom
z 23. marca 2012. Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky, resp. pôvodní žalobcovia
odvolanie. Krajský súd uznesením z 28. novembra 2013 vrátil vec okresnému súdu
na rozhodnutie o celom predmete konania, pričom mu určil lehotu 30 dní od vrátenia spisu.
Okresný súd následne rozhodol dopĺňacím rozsudkom z 15. januára 2014. Po opätovnom
vrátení veci krajskému súdu tento rozhodol uznesením zo 14. septembra 2015 tak,
že zrušil rozsudok okresného súdu z 23. marca 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
z 15. januára 2014 a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozhodol rozsudkom
z 29. novembra 2018. Všetky strany sporu podali proti tomuto rozsudku odvolania,
ktoré boli doručené okresnému súdu 28. januára 2019, 4. februára 2019 a 6. februára 2019.
Súdny spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaniach bol odoslaný krajskému súdu
12. júna 2019. Krajský súd rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2019 tak, že v časti
potvrdil rozsudok okresného súdu a zmenil výrok o trovách konania tak, že sťažovateľkám
priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok okresného súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2020.
20. Z prehľadu napadnutého konania tiež vyplýva, že okresný súd viackrát
nariaďoval znalecké dokazovanie. Okresný súd uznesením z 3. augusta 2010 ustanovil
súdneho znalca Ing. Milana Benka, ktorý doručil okresnému súdu znalecký posudok
17. februára 2011. „Vzhľadom na námietky k znaleckému posudku“ ustanovil okresný súd
uznesením z 19. mája 2011 znaleckú organizáciu na vypracovanie kontrolného znaleckého
posudku. Znalecká organizácia vo vyjadrení z 15. septembra 2011 uviedla, že znalecký
posudok bol vypracovaný správne a kontrolný znalecký posudok by bol zbytočný. Na tomto
základe okresný súd uznesením z 28. septembra 2011 odvolal znaleckú organizáciu
z konania. Uznesením z 8. marca 2017, „riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu“,
okresný súd ustanovil súdneho znalca na podanie odborného vyjadrenia. Súdny znalec
predložil odborné vyjadrenie okresnému súdu 4. decembra 2017. Následne strany sporu
žiadali vypočuť súdneho znalca na pojednávaní 29. januára 2018.
21. Zákonný sudca poukázal na to, že do funkcie sudcu bol vymenovaný
9. februára 2016 s tým, že mu týmto dňom bolo pridelených 430 spisov v civilnej agende
a 50 spisov v trestnej agende. Išlo o prerozdelené veci iných sudcov okresného súdu,
z ktorých mnohé boli reštančné, pričom vo väčšine reštančných vecí išlo o skutkovo
a právne náročné veci. Poukázal na to, že predsedu okresného súdu opakovane upozorňoval
na možné ohrozenie plynulosti konania. V aktuálne prerokúvanej veci išlo o rozsiahly
a komplikovaný spisový materiál s komplikovaným znaleckým dokazovaním,
čo vyžadovalo dlhší čas na jeho naštudovanie.
22. Zákonný sudca považoval za relevantné, že okresný súd vo veci rozhodol
29. novembra 2018, t. j. v čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateliek už nemohol
žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh napadnutého konania, prípadne
prieťahy v ňom, keďže predmetná vec bola od 12. júna 2019 predložená krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaniach. Poukázal tiež na to, že v obdobnej veci jednej
zo sťažovateliek – ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 152/2019-19
z 11. decembra 2019 jej ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Uvedené konanie ústavného súdu sa týkalo rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 131/2003
zo 17. januára 2019 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 35/2019
z 28. mája 2019. Predmetom týchto konaní tiež bolo vydanie bezdôvodného obohatenia
na obdobnom skutkovom a právnom základe, len sa týkalo iného obdobia. Je zrejmé,
že sťažovateľky mali vedomosť o rozsudku okresného súdu v tejto veci.
23. Zákonný sudca považoval za relevantné zdôrazniť postup sťažovateliek,
resp. ich zástupcov, ktorý vykazuje „znaky výrazných obštrukcií.“. V tomto smere poukázal
na opakované žiadosti o odročenie pojednávaní deň pred pojednávaním (18. decembra 2011
o 22.43 h pred pojednávaním 19. decembra 2011, 10. januára 2012 o 20.47 h
pred pojednávaním 11. januára 2012, 23. marca 2012 o 1.07 h pred pojednávaním
23. marca 2012, a to napriek „vedomosti o prekážkach v dostatočnom predstihu pred
pojednávaniami...“). Zákonný sudca osobitne poukázal tiež na „významný obštrukčný
postup pred pojednávaním a rozhodnutím súdu dňa 29. 11. 2018...“. V tomto smere
z prehľadu napadnutého konania vyplýva, že 28. novembra 2018 spolu
s právnou zástupkyňou sťažovateliek oznámili okresnému súdu, že 28. novembra 2018
advokátka vypovedala sťažovateľke plnú moc
na zastupovanie v konaní, pričom toho istého dňa splnomocnila na svoje zastupovanie
v konaní . Tento splnomocnený zástupca zároveň požiadal
o odročenie pojednávania s odôvodnením, že nemal priestor na prípravu na pojednávanie.
Zákonný sudca pritom uviedol, že bol osobne prítomný na pojednávaní
27. apríla 2018 a opakovane bol splnomocnený právnou zástupkyňou sťažovateliek
na nahliadanie do spisu. Od roku 2011 právna zástupkyňa sťažovateliek a následne
aj splnomocnený zástupca žiadali o odročenie všetkých nariadených pojednávaní
s výnimkou pojednávaní nariadených na 9. september 2016 a 27. apríl 2018, právna
zástupkyňa dávala návrh na predĺženie lehoty na vyjadrenie z 26. novembra 2018, návrh
na odročenie pojednávania 26. novembra 2018, opakovane žiadala o vyhotovovanie kópií
súdneho spisu – ich transformáciu do elektronickej podoby v čase uskutočňovania úkonov
okresného súdu pri doručovaní odvolaní a vyjadrení k odvolaniam.
24. Zákonný sudca napokon poukázal na ďalšiu procesnú aktivitu pôvodných
žalobcov, t. j. sčasti aj sťažovateliek – nedôvodne vznesená námietka zaujatosti člena senátu
odvolacieho súdu, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením z 15. novembra 2012, ďalšia
nedôvodne podaná námietka zaujatosti člena senátu odvolacieho súdu, o ktorej rozhodol
najvyšší súd uznesením z 15. mája 2013, nedôvodne podaný návrh na prikázanie veci inému
súdu, žiadosť o prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, žiadosť
o prerušenie konania do 26. augusta 2014, návrh na ďalšie znalecké dokazovanie
predložený okresnému súdu zástupcami sťažovateliek 28. novembra 2018 a tiež preberanie
zásielok zástupcami sťažovateliek v posledný deň lehoty, resp. uplynutie odbernej lehoty
a pod.
25. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila aj
predsedníčka krajského súdu, ktorá k svojmu vyjadreniu pripojila aj stanovisko
predsedníčky senátu krajského súdu. V prípise sp. zn. Spr 48/2020 zo 7. februára 2020
predsedníčka krajského súdu uviedla, že predmetná vec bola doručená krajskému súdu
12. júna 2019. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2019. Súdny spis
s písomným vyhotovením rozsudku vrátil okresnému súdu 14. januára 2020. Od doručenia
veci po rozhodnutie vo veci uplynulo šesť mesiacov, preto bol rozsudok vydaný
v primeranej lehote. Predsedníčka krajského súdu považovala za relevantné, že súdny spis
bol rozsiahly, rozsudok krajského súdu je zažurnalizovaný pod číslom listu 709 a nasl.
Uvedený čas bol potrebný aj na to, aby sa senát krajského súdu vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami. Celkové trvanie napadnutého odvolacieho konania nie je podľa
predsedníčky krajského súdu prieťahom v súdnom konaní, ktorý by mal za následok
porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to, že vo veci bolo už
právoplatne rozhodnuté, prípadný pozitívny nález ústavného súdu už nemôže naplniť
„preventívnu funkciu pred zásahom do základných práv či proti ich porušovaniu.“.
Predsedníčka krajského súdu považovala za relevantné, že sťažovateľky doručili
6. novembra 2019 krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch.
Túto sťažnosť vybavila predsedníčka okresného súdu prípisom z 20. decembra 2019. Keďže
v čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateľkám neuplynula lehota na vybavenie ich
sťažnosti na prieťahy v konaní, javí sa byť ich ústavná sťažnosť nielen zjavne
neopodstatnená, ale aj neprípustná.
26. Predsedníčka senátu krajského súdu v liste z 29. januára 2020 uviedla, že ústavnú
sťažnosť sťažovateliek nepovažuje vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého odvolacieho
konania za opodstatnenú: „Rozsudok v predmetnej veci bol vydaný v primeranej lehote...
práve s ohľadom na dovtedajšiu dĺžku konania.“
27. Sťažovateľky vo svojom stanovisku z 19. marca 2020 k vyjadreniam okresného
súdu a krajského súdu uviedli, že odporcami uvádzané skutočnosti sú „eklektické
a účelové“. Podľa sťažovateliek najmarkantnejšou namietanou skutočnosťou je extrémne
raritná 20-ročná dĺžka napadnutého konania, v rámci Slovenskej republiky ide nepochybne
o jedno z najdlhšie trvajúcich súdnych konaní. Uvedená skutočnosť predstavuje porušenie
označených práv a má za dôsledok aj odopretie spravodlivosti. Vzhľadom na túto okolnosť
nebolo potrebné, vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu a judikatúry ESĽP, podávať
sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch. Podľa sťažovateliek odporcami
uvádzané skutočnosti sú bez právnej relevancie. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp.
zn. IV. ÚS 152/2019, ústavná sťažnosť bola podaná po vyhlásení meritórneho rozhodnutia
odvolacieho súdu a pred nadobudnutím jeho právoplatnosti. V aktuálne prerokúvanej veci
sťažovateľky podali ústavnú sťažnosť pred rozhodnutím odvolacieho súdu, preto nejde
o totožnú situáciu.
28. Obrana okresného súdu týkajúca sa personálnej neobsadenosti okresného súdu
sudcami alebo veľkým počtom pridelených vecí je prima facie nedôvodná. Z judikatúry
ústavného súdu a ESĽP vyplýva, že takúto obranu nemožno akceptovať a ospravedlniť
porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov.
Neobstojí ani argument okresného súdu, podľa ktorého na nečinnosť okresného súdu
neupozorňovali, resp. nesignalizovali existenciu zbytočných prieťahov tak, aby dali
okresnému súdu šancu na nápravu. V tomto smere sťažovateľky poukazujú na viaceré
podania, v ktorých urgovali nariadenie pojednávania, na reštančnosť veci upozorňovali
opakovane vo svojich ústnych prednesoch na pojednávaniach, namietali neefektívny postup
okresného súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania a napokon podali aj sťažnosť
na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch.
29. Neobstojí ani námietka okresného súdu, že ide o skutkovo a právne zložitú vec.
Predmetom napadnutého konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie bežnej
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Takýto predmet tvorí bežnú súčasť rozhodovacej
agendy všeobecných súdov. Akceptovanie obrany okresného súdu by viedlo k tomu,
«že každá druhá vec, ktorá napadne na všeobecné súdy má byť automaticky považovaná
za „komplikovanú“, či „náročnú“, čo je samozrejme neprijateľné.». Z judikatúry ústavného
súdu navyše vyplýva, že takúto dĺžku napadnutého konania nemožno ospravedlniť žiadnou
zložitosťou veci. Znalecké dokazovanie po vrátení veci krajským súdom taktiež nemožno
považovať za komplikované. Súdny znalec mal odpovedať na dve otázky – mal určiť,
či je možné obvyklé nájomné kvalitatívne rozlíšiť, a určiť predpokladanú obvyklú hodnotu
nájmu v danom čase a na danom mieste za užívanie predmetnej nehnuteľnosti.
Podľa sťažovateliek takúto úlohu pre súdneho znalca v danom odbore je potrebné
považovať za „obvyklé zadanie.“.
30. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu a správania sťažovateliek
ako strán sporu, je potrebné uviesť, že okresný súd sa nijakým spôsobom ani nesnaží
ospravedlniť svoje obdobia úplnej nečinnosti v napadnutom konaní, ktoré v celkovom súčte
predstavujú sedem rokov a tri mesiace, t. j. takmer tretinu celkovej dĺžky napadnutého
konania. Sťažovateľka za celé trvanie napadnutého konania zmenila
zástupcu raz, tento procesný postup preto nemožno považovať za atypický, prípadne
za obštrukčný. Potreba prípravy na kvalifikované zastúpenie je tiež obvyklou skutočnosťou,
pričom neposkytnutie tohto času nemožno ospravedlniť tým, že nový zástupca bol poverený
prevziať časti spisového materiálu, prípadne sa zúčastnil jedného pojednávania. Napokon je
relevantné, že pojednávanie 29. novembra 2018 nebolo odročené, preto vymedzená
procesná aktivita jednej zo sťažovateliek nemohla viesť k spomaleniu napadnutého konania.
K predĺženiu napadnutého konania došlo, naopak, nesprávne zadanými otázkami
pre súdneho znalca, nebolo správne určené sledované obdobie, za ktoré sa malo vydať
bezdôvodné obohatenie.
31. Pokiaľ ide o návrhy na odročovanie pojednávaní – viaceré z predmetných
pojednávaní sa napriek návrhom sťažovateliek uskutočnili, viaceré sa neuskutočnili
z dôvodu práceneschopnosti sudcu, resp. z dôvodu procesnej hospodárnosti, napr.
pri predĺžení lehoty súdnemu znalcovi na vypracovanie doplnenia k odbornému vyjadreniu.
Pojednávanie nariadené na 25. apríl 2016 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu
žalovaného odôvodnenú jeho práceneschopnosťou. Podobnú žiadosť právneho zástupcu
sťažovateliek pred pojednávaním 29. novembra 2018 pritom okresný súd neakceptoval.
Návrhy na predĺženie lehoty podávali sťažovateľky z dôvodu práceneschopnosti právnej
zástupkyne a aj z dôvodu, že okresný súd v rozpore s prechodnými ustanoveniami aplikoval
§ 470 ods. 2 CSP týkajúci sa koncentračnej zásady.
32. Sťažovateľky poukazujú aj na to, že okresný súd im v rámci svojej obrany vytýka
zákonom dovolenú aktivitu (preberanie zásielok v posledný deň lehoty) alebo aktivitu, ktorá
je realizáciou procesného práva strany (vyhotovovanie kópií zo súdneho spisu).
Podľa sťažovateliek súdny spis nebol vedený podľa príslušných právnych predpisov,
napr. „pri Odvolaní Žalovaného kompletne absentovala jeho preskúmateľnosť podľa
ust. § 386 CSP, čo Sťažovatelia vyhodnotili ako neplnenie pracovných úloh zamestnancom
Prvostupňového súdu...“. Sťažovateľky argumentujú, že ich procesný postup bol účelný,
predstavoval formu kontroly súdneho konania a smeroval k tomu, aby sa predišlo
napr. rekonštrukcii spisu.
33. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu týkajúcu sa prvého odvolacieho konania,
sťažovateľky považujú za relevantné, že okresný súd prvým rozsudkom rozhodol v rozpore
so závermi dvoch súdnych znalcov – Ing. Milana Benka a znaleckej organizácie, pričom
v dôsledku „tohto justičného excesu však došlo ku odvolaciemu konaniu, čím sa konanie
predĺžilo.“. Žiadosti o prerušenie odvolacieho konania neboli krajským súdom akceptované,
preto nemohli spôsobiť spomalenie konania. Opakované námietky zaujatosti proti členovi
senátu krajského súdu vychádzali z dôvodného podozrenia, že tento sudca je zaujatý.
Namietaný sudca priznal, že sa pozná s právnym zástupcom žalovaného a tyká si s ním.
Išlo pritom o osobu staršiu o 15 rokov pochádzajúcu z iného mesta, „pričom namietaný
sudca nijako dôveryhodne nevysvetlil za akých okolností si so zástupcom Žalovaného
potykali. Posledné názory teórie práva sprísňujú objektívny test aj na takéto prípady,
nakoľko svedčia o vysokom stupni sociálnej interakcie, ktorý sudca nevie vysvetliť,
resp. nevysvetlí.“. Sťažovateľky preto podali námietky zaujatosti s dobrým úmyslom
a v intenciách objektívneho testu. Podľa sťažovateliek uplatnenie týchto procesných úkonov
„korešponduje s rozumným usporiadaním procesnoprávnych vzťahov pri stave prítomnosti
vzájomne si konkurujúcich záujmov.“. O uvedenom svedčí aj to, že sťažovateľky
v napadnutom konaní už iné námietky zaujatosti nepodali.
34. Sťažovateľky napokon poukazujú na ďalšie situácie, keď podľa nich okresný súd
postupoval neefektívne – napr. 12. decembra 2001 prerušil konanie do právoplatného
skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 187/1998 napriek tomu,
že sťažovateľky už skôr poukazovali na právne závery najvyššieho súdu vyplývajúce
z rozsudku sp. zn. M Cdo 11/2001. Uvedené konanie napokon skončilo zamietnutím návrhu
na obnovu konania v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu v predmetnom rozsudku,
preto uvedené prerušenie konania bolo prípadom „neproduktívnej činnosti súdu a absolútne
neúčelného prerušenia konania, ktorý má znaky prísnej účelovosti.“. Obdobne sťažovateľky
upozornili okresný súd na nesprávny postup pri nariaďovaní znaleckého dokazovania,
na rozhodnutie v rozpore s dvomi znaleckými posudkami. Relevantné je, že sťažovateľkám
– na rozdiel od žalovaného – v priebehu napadnutého konania nebolo uložené poriadkové
opatrenie. Z uvedeného vyplýva, že procesná aktivita sťažovateliek zabránila vzniku ďalších
zbytočných prieťahov, viedla ku skráteniu napadnutého konania a pôsobila preventívnym
spôsobom. Sťažovateľky napokon uvádzajú, že obrana okresného súdu a krajského súdu
nijako nevyvrátila podstatné a kľúčové skutočnosti namietané v ústavnej sťažnosti
a ani ich relevantne neospravedlnila.
35. Ústavný súd so súhlasom sťažovateliek, okresného súdu a krajského súdu
podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,
keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a ESĽP
36. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
37. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
38. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
39. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
40. Pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k tomuto
článku dohovoru a vychádza tiež zo záveru, že v obsahu práv garantovaných v čl. 48 ods. 2
ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
41. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
42. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,
že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru,
a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.
43. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateliek.
44. Pri hodnotení toho, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, je potrebné posudzovať dĺžku konania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé
fázy konania (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Bubláková proti Slovenskej republike
z 15. 2. 2011, Čičmanec proti Slovenskej republike z 28. 6. 2016, ako aj judikatúru
ústavného súdu, napr. IV. ÚS 81/2019, I. ÚS 103/2019, I. ÚS 282/2019).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
45. Hoci ústavný súd pri formulovaní zásad pre určenie, či konanie prebieha
v primeranej dobe, vychádza zo zložitosti veci, z vlastného správania sťažovateľa
či z konania a postupu všeobecného súdu, v určitých prípadoch – najmä keď skúmané súdne
konanie trvá extrémne dlho, tieto kritériá nepovažuje vôbec za významné podrobnejšie
skúmať, pretože žiadne súdne konanie, a to ani skutkovo alebo právne náročnejšie, nesmie
trvať v právnom štáte extrémne dlhú dobu, keďže tým zásadným spôsobom trpí
dôveryhodnosť justície [k tomu porovnaj napr. m. m. I. ÚS 345/2014 (v čase rozhodovania
konanie trvajúce 17 rokov), I. ÚS 54/2016 (konanie trvajúce približne 9 rokov),
I. ÚS 57/2016 (konanie trvajúce 10 rokov), I. ÚS 543/2017 (konanie trvajúce takmer
18 rokov), I. ÚS 611/2017 (konanie trvajúce vyše 12 rokov), I. ÚS 113/2018 (konanie
trvajúce 10 rokov), I. ÚS 282/2019 (konanie trvajúce 14 rokov)]. Vzhľadom na celkovú
dĺžku napadnutého konania (20 rokov a 9 mesiacov) v aktuálne prerokúvanej veci ústavný
súd nepovažoval za potrebné podrobnejšie hodnotiť jednotlivé kritériá. Ústavný súd
v extrémne dlho trvajúcich konaniach netrval ani na podmienke podania sťažnosti
na prieťahy v konaní, preto aj v aktuálne prerokúvanej veci je bez právneho významu,
či sťažovateľky túto sťažnosť podali.
46. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti
bez právneho titulu možno považovať za bežnú súčasť rozhodovania všeobecných súdov
v civilnej agende. Bol prítomný prvok faktickej zložitosti veci spočívajúci v potrebe
vykonať znalecké dokazovanie, pričom okresný súd v napadnutom konaní nariadil znalecké
dokazovanie trikrát. Uvedená skutočnosť však nijako nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku
napadnutého konania.
47. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd z dostupných podkladov dospel k záveru, že správanie sťažovateliek, resp. pôvodných
žalobcov relevantne neprispelo k celkovej dĺžke namietaného konania.
48. Možno pripustiť, že sťažovateľky, resp. pôvodní žalobcovia aktívnym spôsobom
pristupovali k uplatňovaniu svojich práv v súdnom konaní. Podali viaceré procesné návrhy,
odvolania, námietky zaujatosti, právna zástupkyňa viackrát žiadala o odročenie
pojednávaní. Napriek argumentácii okresného súdu ústavný súd dospel k záveru,
že správanie sťažovateliek v napadnutom konaní nemožno hodnotiť ako zjavne účelové
alebo zjavne obštrukčné. O tomto závere svedčí aj argumentácia sťažovateliek, podľa ktorej
v celom priebehu napadnutého konania konajúce súdy proti nim neuplatnili poriadkové
opatrenia. V súvislosti s touto procesnou aktivitou sťažovateliek ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom
konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša
oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci
(III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, II. ÚS 865/2014, II. ÚS 623/2016).
49. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria poukazuje
ústavný súd predovšetkým na to, že celková dĺžka napadnutého konania bola 20 rokov
a 9 mesiacov, čo je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu z ústavnoprávneho
hľadiska neakceptovateľné a samo osebe je spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia
základného práva účastníka takého konania (resp. strany sporu) na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. jeho práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 127/08,
IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010, II. ÚS 662/2017).
50. V napadnutom konaní okresný súd prvýkrát meritórne rozhodol rozsudkom
23. marca 2012. Súdny spis bol predložený krajskému súdu 25. júna 2012 a krajský súd
uznesením z 28. novembra 2013 vrátil vec okresnému súdu na rozhodnutie o celom
predmete konania. Následne okresný súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom 15. januára 2014
a spis opäť predložil krajskému súdu 9. apríla 2014, ktorý následne 14. septembra 2015
uznesením zrušil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom. Druhýkrát
rozhodol okresný súd vo veci rozsudkom 29. novembra 2018. Súdny spis predložil
krajskému súdu 12. júna 2019 s tým, že krajský súd rozhodol rozsudkom
16. decembra 2019. Z uvedeného vyplýva, že predmetná vec bola predložená krajskému
súdu celkovo trikrát. Prvé a druhé odvolacie konanie trvalo každé jeden rok a päť mesiacov
a tretie odvolacie konanie trvalo šesť mesiacov. Je potrebné poznamenať, že sťažovateľky
v priebehu prvého odvolacieho konania uplatnili viaceré procesné úkony (námietky
zaujatosti, návrh na prerušenie konania, návrh na prikázanie veci inému súdu), o niektorých
z nich následne rozhodoval najvyšší súd. Celkovo odvolacie konania trvali tri roky a štyri
mesiace. Z uvedeného vyplýva, že celková dĺžka napadnutého konania bola prevažne
spôsobená postupom okresného súdu. Možno preto konštatovať, že celková dĺžka
napadnutého konania svedčí predovšetkým o nesústredenom a neefektívnom postupe
okresného súdu.
51. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu vysokým počtom nevybavených,
resp. pridelených vecí a personálnymi okolnosťami – túto ústavný súd nemôže akceptovať.
V tomto smere ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné
prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí
o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí,
v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,
nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie
spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03,
IV. ÚS 35/06, II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje
na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu
či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu
spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03,
II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013, II. ÚS 481/2017).
52. Neobstojí ani námietka okresného súdu, podľa ktorej ústavný súd v skutkovo
a právne podobnej veci ústavnú sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. IV. ÚS 152/2019-19
z 11. decembra 2019 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V aktuálne prerokúvanom
prípade sťažovateliek bola ústavná sťažnosť doručená ústavnému súdu 2. decembra 2019.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom 29. novembra 2018 a súdny spis odoslal
krajskému súdu 12. júna 2019. Krajský súd rozhodol rozsudkom 16. decembra 2019.
Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania ústavnej sťažnosti krajský súd ako odvolací súd
vo veci ešte nerozhodol, predmetná vec nebola právoplatne skončená, t. j. stav právnej
neistoty sťažovateliek v čase podania ústavnej sťažnosti stále trval. Vychádzajúc
z požiadavky posudzovania konania ako celku, a aj vzhľadom na to, že sťažovateľky
v petite ústavnej sťažnosti namietali porušenie označených práv aj postupom okresného
súdu v napadnutom konaní, bolo nevyhnutné sa zaoberať aj postupom okresného súdu
bez ohľadu na to, že v čase podania ústavnej sťažnosti už meritórne rozhodol a súdny spis
odoslal krajskému súdu.
53. Pokiaľ ide o vec vedenú pod sp. zn. IV. ÚS 152/2019 – ústavnú sťažnosť podala
sťažovateľka osobne 10. júna 2019. V predmetnej veci rozhodol okresný
súd rozsudkom 17. januára 2019 tak, že v časti vyhovel žalobe sťažovateľky.
Vo vyhovujúcej časti nadobudol rozsudok okresného súdu právoplatnosť 19. februára 2019.
Vo zvyšnej (nevyhovujúcej) časti rozhodoval krajský súd o odvolaní sťažovateľky, pričom
rozhodol rozsudkom 28. mája 2019. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavnej
sťažnosti rozhodol okresný súd, ako aj krajský súd. Je zrejmé, že okolnosti aktuálne
prerokúvanej veci sú odlišné oproti veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 152/2019, a to v otázke
trvania právnej neistoty sťažovateliek v čase podania ústavnej sťažnosti. Táto okolnosť
opodstatňuje odlišné právne posúdenie tejto veci a odlišné rozhodnutie ústavného súdu.
54. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie ich veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
55. Ústavný súd k tejto časti ústavnej sťažnosti považuje v prvom rade za potrebné
zdôrazniť, že aj pri rešpektovaní právneho názoru o nevyhnutnosti posudzovania konania
ako celku vyjadreného v časti IV bode 44 tohto nálezu je nevyhnutné zároveň trvať
aj na požiadavke riadneho vymedzenia predmetu konania v petite ústavnej sťažnosti
a na požiadavke viazanosti ústavného súdu petitom ústavnej sťažnosti. V tomto smere je
relevantné, že sťažovateľky v petite ústavnej sťažnosti namietali porušenie označených práv
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 75/2019, t. j. v treťom
odvolacom konaní. Keďže sťažovateľky do petitu ústavnej sťažnosti nezahrnuli aj prvé
a druhé odvolacie konanie krajského súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie
konanie len vo vzťahu k tretiemu odvolaciemu konaniu, t. j. konaniu vedenému pod sp. zn.
18 Co 75/2019. Rozsah prijatia ústavnej sťažnosti tvorí predmet konania, teda aj rozsah
ústavného prieskumu vykonaného ústavným súdom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
neskúmal postup krajského súdu v prvom a druhom odvolacom konaní.
56. Z dostupných podkladov vyplýva, že súdny spis s odvolaniami strán bol doručený
krajskému súdu 12. júna 2019. Krajský súd vo veci samej rozhodol rozsudkom
16. decembra 2019. Súdny spis s písomným vyhotovením rozsudku bol vrátený okresnému
súdu 14. januára 2020. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2020.
57. Z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd v napadnutom konaní rozhodol
v priebehu šiestich mesiacov. Celkovo bola predmetná vec na krajskom súde sedem
mesiacov. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom
konaní postupoval efektívne a sústredene, plynulo a bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd
takto nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení základného práva
sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní.
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1, 2 a 4 výrokovej časti nálezu
58. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)
dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu
základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd na základe tohto posúdenia
nezistil porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, preto v tejto
časti ústavnej sťažnosti sťažovateliek nevyhovel (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).
59. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
60. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateliek, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej
vety ústavy prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov (bod 4 výrokovej
časti tohto nálezu). Ústavný súd vychádzal zo zistenia, že v čase rozhodovania ústavného
súdu krajský súd v napadnutom konaní rozhodol a jeho rozsudok nadobudol právoplatnosť,
čím sa napadnuté konanie okresného súdu a napadnuté konanie krajského súdu právoplatne
skončili. Z uvedeného dôvodu nebolo možné tomuto návrhu sťažovateliek vyhovieť.
61. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
62. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
63. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní
či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu do základných ústavne zaručených práv
(slobôd). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej
právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto
fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno
dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným
príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť
za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy (porovnaj
napr. I. ÚS 282/2019).
64. Sťažovateľky sa v ústavnej sťažnosti domáhali priznania primeraného finančného
zadosťučinenia každá vo výške 15 000 € z dôvodu extrémne dlho trvajúceho obdobia
právnej neistoty, psychickej ujmy s tým spojenej a tiež neustálej potreby konzultácií
s právnou zástupkyňou. Relevantné je, že dvaja z pôvodných žalobcov – sestra a brat
sťažovateľky sa nedožili skončenia napadnutého konania.
Obdobne sťažovateľka je vdovou po pôvodnom žalobcovi.
65. V súvislosti s návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky a boli
spolu s ďalšími pôvodnými žalobcami v konaní. Sťažovateľka sa
stala stranou napadnutého konania v procesnom postavení žalobkyne uznesením okresného
súdu z 20. februára 2018, keď okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní v zmysle § 63
ods. 2 CSP s dedičmi po poručiteľovi , ktorý bol jedným z pôvodných
žalobcov, a to s dcérou poručiteľa a manželkou poručiteľa,
t. j. so sťažovateľkou . Z uvedeného je zrejmé, že v prípade
sťažovateľky došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii),
teda k zmene doterajšej strany – žalobcu, ktorej základom je univerzálna sukcesia (z titulu
dedenia). V súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelom pôvodnom žalobcovi
poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej „navrhovatelia
môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré
predchádzalo zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04, I. ÚS 222/05, II. ÚS 205/06,
IV. ÚS 432/2012, IV. ÚS 135/2013). Tento právny názor možno aplikovať aj v režime
Civilného sporového poriadku, preto pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia sťažovateľke ústavný súd zohľadňoval celé trvanie
napadnutého konania okresného súdu.
66. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy
priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol na to, že v čase jeho
rozhodovania napadnuté konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené, zohľadnil tiež
enormnú a extrémnu celkovú dĺžku napadnutého konania, ktorú je potrebné v prevažnej
miere pripočítať na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd však prihliadol aj na predmet
konania, ktorý sa na jednej strane týka nepriamo vlastníckeho práva sťažovateliek a ochrany
pred užívaním predmetu ich vlastníctva inou osobou bez právneho titulu. Na druhej strane je
zrejmé, že tejto ochrany – za iné obdobie – sa domáhali sťažovateľky aj v iných súdnych
konaniach. Išlo o uplatnenie majetkového nároku, pritom sťažovateľky ani netvrdili a ani
nepreukazovali, že ich absencia meritórneho rozhodnutia existenčne ohrozuje, zjavne nešlo
o nárok, ktorý by sa bezprostredne týkal napr. nehnuteľnosti, ktorá je jediným a výlučným
miestom trvalého bývania sťažovateliek alebo niektorej z nich. Prihliadol aj na opakovanú
potrebu vykonať znalecké dokazovanie v napadnutom konaní a tiež na to, že procesná
aktivita sťažovateliek, resp. ďalších pôvodných žalobcov prispela k predĺženiu napadnutého
konania. Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol, že sťažovateľkám priznáva primerané
finančné zadosťučinenie každej v sume 7 000 €, ktoré im je okresný súd povinný zaplatiť
v zmysle § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Návrhu sťažovateliek na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia nad sumu 7 000 € ústavný súd nevyhovel (bod 4 výrokovej časti
nálezu).
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
67. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
68. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
69. Ústavný súd priznal sťažovateľkám náhradu trov konania v sume 785,74 €
v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 3 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, replika sťažovateliek z 19. marca 2020). Ústavný súd
pri dvoch úkonoch právnej služby vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11
ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej
služby v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a pri jednom
úkone právnej služby zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
za rok 2020 v sume 177 € a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za jeden úkon
právnej služby v sume 10,62 €. Výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné
v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u troch sťažovateliek o 50 % (porovnaj najmä
I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010,
III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010),
pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Takto znížená
základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby v roku 2019 je vo výške 81,67 €
a za rok 2020 vo výške 88,50 €. Odmena za tri úkony právnej služby predstavuje sumu
755,52 € (3 × 81,67 € + 3 × 81,67 € + 3 × 88,50 €) a náhrada hotových výdavkov sumu
30,22 € (2 × 9,80 € + 10,62 €), čo spolu predstavuje sumu 785,74 € (bod 3 výrokovej časti
nálezu).
70. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateliek v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti nálezu (§ 135 ods. 1
71. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu