Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 432/2012
PDF · 200.94 KB
No categories available
IV. ÚS 432/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza o sťažnosti I. S., B., JUDr. J. S., T., Ľ. V., B., a V. S., P., zastúpených
advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992,
za účasti Okresného súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 p o r u š e n é b o l o .
2. I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v
sume po 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. trovy
konania v sume 683,62 € (šesťstoosemdesiattri eur a šesťdesiatdva centov) na účet ich
právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012
doručená sťažnosť I. S., B., JUDr. J. S., T., Ľ. V., B., a V. S., P. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného
práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 o vydanie nehnuteľnosti.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:
„Žalobu na vydanie nehnuteľnosti a spísanie dohody o vydaní nehnuteľnosti podali
právni predchodcovia sťažovateľov na Okresnom súde Žilina dňa 23. 3. 1992.
Okresný súd vo veci nekoná v dlhších časových intervaloch vôbec (dosiahli
v jednotlivých prípadoch dĺžku okolo 3 rokov) a keď koná, tak koná neefektívne,
s nedostatkami, ktoré vedú k vracaniu veci odvolacím súdom opäť prvostupňovému.
Takýmto spôsobom sa vytvoril stav, že o žalobe sa koná tak dlho, že niektorí pôvodní
účastníci konania zomreli (koná sa viac ako 20 rokov), pričom aj sťažovatelia sa do
konania dostali na základe univerzálnej sukcesie po právnom predchodcovi, od práv
ktorého odvodzujú aj toto svoje právo na konanie vo veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že v predmetnej veci bola už podaná ústavná
sťažnosť niektorými odporcami, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky
Nálezom č. k. III. ÚS 319/2011 dňa 4. 10. 2011, pričom Okresnému súdu Žilina prikázal
konať bez zbytočných prieťahov.
Keďže Okresný súd Žilina nekoná ani po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky, rozhodli sa aj sťažovatelia podať ústavnú sťažnosť, aby sa domohli svojho práva,
pretože situáciu vnímajú ako neúnosnú a traumatizujúcu. ...
Sťažovatelia si myslia, že intenzita porušenia namietaného práva spôsobená tak
dlhodobými prieťahmi v činnosti súdu, sa rovná odmietaniu spravodlivosti.“
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Konaním Okresného súdu Žilina vo veci vedenej pod č. k. 13 C/486/1992, došlo
k porušeniu ústavného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov.
Každému zo sťažovateľov sa priznáva podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 Eur.
Okresný súd Žilina sa zaväzuje zaplatiť každému zo sťažovateľov do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia sumu 6000 Eur.“
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní uznesením č. k. IV. ÚS 432/2012-12
zo 16. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 18. septembra 2012
povereného predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho
pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Poverený predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprS/578/2012
z 8. októbra 2012 doručenom ústavnému súdu 16. októbra 2012 okrem iného uviedol, že sa
stotožňuje s pripojeným stanoviskom zákonnej sudkyne, ktoré znie:
„Zdôrazňujem, že v celom rozsahu je nepravdivé tvrdenie sťažovateľov, že súd
vo veci nekoná ani po náleze ÚS z nasledovných dôvodov:
V prejednávanej veci Nález ÚS SR č. k. III ÚS 319/2011 bol vydaný dňa 04. 10.
2011. Vo veci bolo dňa 14. 11. 2011 vydané uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania.
Ustanovený znalec Ing. Igor B. podaním zo dňa 08. 12. 2011 oznámil súdu, že
navrhovateľky v rade 1) a 2) osobne pozná, s navrhovateľkou v rade 1) osobne
spolupracoval, navrhovateľka v rade 2) je bývalá manželka jeho bývalého kolegu
a osobného priateľa, s ktorým sedel v práci v jednej kancelárii, právny zástupca oboch
navrhovateliek je syn navrhovateľky v rade 2) a takisto jeho osobný priateľ. Z týchto
dôvodov požiadal znalec súd o posúdenie svojej zaujatosti a o prípadné vylúčenie z
konania.
Z uvedeného dôvodu uznesením zo dňa 31. januára 2012 bolo rozhodnuté o vylúčení
znalca pre jeho predpojatosť.
Bezodkladne po tom, ako predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť, bol
ustanovený nový znalec uznesením zo dňa 27. 03. 2012, po nadobudnutí PPL uznesenia bol
znalec vyzvaný na prevzatie spisu, spis si znalec prevzal a vypracúva znalecký posudok, t. j.
spis sa nachádza u znalca. ...
Okresný súd Žilina súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Čo sa týka predloženia spisu sp. zn. 13 C 486/1992 oznamujem Vám, že momentálne
ho tunajší súd nemá k dispozícii, nakoľko vo veci je nariadené znalecké dokazovanie
a znalec si prevzal spisový materiál. Po vypracovaní znaleckého posudku a návrate spisu na
tunajší súd, tento Vám obratom zašleme.“
Právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu
z 25. októbra 2012 (doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2012) okrem iného uviedol:
„... Už v ústavnej sťažnosti sme uviedli, že najčastejšou argumentáciou súdov býva
v podobných prípadoch zdôrazňovanie vysokého množstva prejednávaných vecí na súde
a zaťaženosť jednotlivých sudcov.
Takto sa bráni aj Okresný súd Žilina v predmetnej veci, najmä po vyjadrení zo dňa
27. 7. 2011, jeho argumentácia však nemôže obstáť.
Ústavný súd... už vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval, že takýto stav, hoci
zodpovedá mnohokrát realite, nemôže byť prekážkou v naplnení práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia chápu aj to, že ide o zložitejšiu vec, ale to neznamená, že zložitú vec
budú súdy riešiť 20 rokov, pričom súdy sú na to, aby aj zložité veci vyriešili v takom čase,
ktorý možno považovať za primeraný.
Je logické, že za 20 rokov sa udeje veľa vecí aj v živote navrhovateľov a je smutné, že
sa rozhodnutia súdu práve z dôvodu prieťahov v jeho konaní právni predchodcovia
účastníkov nedožili.
Čo sa týka vyjadrenia súdu zo dňa 1. 10. 2012, chcem sa vyjadriť predovšetkým
k zvýraznenej časti, že tvrdenie, že súd nekoná ani po náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky, je nepravdivé.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval aj
to, že súd zodpovedá aj za činnosť znalcov, resp. ich nečinnosť, čo sa týka skutočnosti, že
súd od rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky ani do 1 roka nedokázal
zabezpečiť znalecký posudok do veci. ...
Náhradu trov konania vo výške 683,92 € si sťažovatelia uplatňujú v súlade s vyhl. č.
655/2004 Z. z. za 3 úkony právnej služby pre jedného sťažovateľa, pre štyroch ide o 12
úkonov právnej služby...“
Sťažovatelia ďalej vyjadrili súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.
Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde”) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania
neodstraňuje. K nastoleniu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím
súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty
inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Podľa § 119 ods. 1
OSP sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade niektorých sťažovateľov
došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka
konania na strane odporcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia).
V súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelej pôvodnej žalobkyni poukazuje ústavný
súd na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej „navrhovatelia môžu uplatňovať
právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo
zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04, I. ÚS 222/05, II. ÚS 205/06).
Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia
môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré
predchádzalo tejto zmene.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe o vydanie
nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom
prípade ide o konanie právne zložité najmä z dôvodu nutnosti preukázania právnych
vzťahov vzniknutých v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ale aj
skutkovo zložité, pretože si vyžaduje aj znalecké dokazovanie (obdobne pozri
III. ÚS 152/04, IV. ÚS 531/2012). Časová náročnosť napadnutého konania tiež súvisí
s väčším počtom účastníkov konania, pričom v priebehu konania viacerí účastníci konania
zomreli a do konania na základe univerzálnej sukcesie vstúpili ich právni nástupcovia. Tieto
skutočnosti však nemôžu ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania (takmer
dvadsaťjeden rokov, pozn.).
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť
pripísané na ťarchu sťažovateľov, ktorí sú v tomto spore v právnom postavení žalobcov.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia boli v konaní aktívni a okresnému súdu poskytovali
súčinnosť.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré
začalo 23. marca 1992.
Vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 130/03, IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 133/05) už
ústavný súd vyslovil, že judikatúra ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na
obdobie po 15. februári 1993, avšak pre posúdenie základnej otázky, či sa vec prerokovala
na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, treba prihliadnuť
aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá uplynula do 15. februára 1993.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale
aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m.
napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 260/04,
IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že z ústavnoprávneho
hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola
odstránená ani po viac ako 21 rokoch od jeho začatia, a preto, vychádzajúc predovšetkým
zo samotnej doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jeho doterajšieho priebehu,
poukazujúc aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011, uzavrel,
že v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 486/1992 bolo
porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 486/1992 konal bez zbytočných prieťahov, pretože ústavný súd už náleze sp. zn.
III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia z týchto dôvodov:
„Túto žiadosť odôvodňujú ujmou, ktorá im vznikla v dôsledku konania súdu, ktorý
svojím postupom vytvoril v sťažovateľoch právnu neistotu.
Zároveň vznikla sťažovateľom ujma v dôsledku nemožnosti domôcť sa v primeranej
lehote svojich práv v súdnom konaní.
Sťažovatelia si myslia, že intenzita porušenia namietaného práva spôsobená tak
dlhodobými prieťahmi v činnosti súdu, sa rovná odmietaniu spravodlivosti.“
So zreteľom „na nenáležitý postup“ okresného súdu považujú sťažovatelia za
primerané zadosťučinenie sumu 6 000 € každému z nich.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
13 C 486/1992 takmer dvadsaťjeden rokov a berúc do úvahy konkrétne okolnosti
prípadu a to, že konanie vo veci sťažovateľov nebolo do rozhodnutia ústavného súdu
právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať každému
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, t. j. v sume, ktorú požadovali.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. G.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) urobené v roku 2012, pričom výšku základnej sadzby tarifnej
odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u štyroch sťažovateľov o 50 %
(porovnaj najmä I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010,
II. ÚS 520/2010, III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011,
IV. ÚS 475/2010), pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých
osôb.“ Úhrada za každý úkon po 63,58 €, t. j. za dva úkony 127,16 €, predstavuje spolu
s režijným paušálom (2 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu 142,42 €.
Trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov vrátane započítania režijného
paušálu boli priznané v celkovej sume 683,62 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013