Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 432/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza o sťažnosti I. S., B., JUDr. J. S., T., Ľ. V., B., a V. S., P., zastúpených

advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v

sume po 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. trovy

konania v sume 683,62 € (šesťstoosemdesiattri eur a šesťdesiatdva centov) na účet ich

právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť I. S., B., JUDr. J. S., T., Ľ. V., B., a V. S., P. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. o vydanie nehnuteľnosti.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:

„Žalobu na vydanie nehnuteľnosti a spísanie dohody o vydaní nehnuteľnosti podali

právni predchodcovia sťažovateľov na Okresnom súde Žilina dňa 23. 3. 1992.

Okresný súd vo veci nekoná v dlhších časových intervaloch vôbec (dosiahli

v jednotlivých prípadoch dĺžku okolo 3 rokov) a keď koná, tak koná neefektívne,

s nedostatkami, ktoré vedú k vracaniu veci odvolacím súdom opäť prvostupňovému.

Takýmto spôsobom sa vytvoril stav, že o žalobe sa koná tak dlho, že niektorí pôvodní

účastníci konania zomreli (koná sa viac ako 20 rokov), pričom aj sťažovatelia sa do

konania dostali na základe univerzálnej sukcesie po právnom predchodcovi, od práv

ktorého odvodzujú aj toto svoje právo na konanie vo veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že v predmetnej veci bola už podaná ústavná

sťažnosť niektorými odporcami, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky

Nálezom č. k. dňa 4. 10. 2011, pričom Okresnému súdu Žilina prikázal

konať bez zbytočných prieťahov.

Keďže Okresný súd Žilina nekoná ani po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky, rozhodli sa aj sťažovatelia podať ústavnú sťažnosť, aby sa domohli svojho práva,

pretože situáciu vnímajú ako neúnosnú a traumatizujúcu. ...

Sťažovatelia si myslia, že intenzita porušenia namietaného práva spôsobená tak

dlhodobými prieťahmi v činnosti súdu, sa rovná odmietaniu spravodlivosti.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Konaním Okresného súdu Žilina vo veci vedenej pod č. k. , došlo

k porušeniu ústavného práva sťažovateľov podľa ,

podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov.

Každému zo sťažovateľov sa priznáva podľa Slovenskej

republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 Eur.

Okresný súd Žilina sa zaväzuje zaplatiť každému zo sťažovateľov do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia sumu 6000 Eur.“

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní uznesením č. k. -12

zo 16. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 18. septembra 2012

povereného predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho

pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Poverený predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 8. októbra 2012 doručenom ústavnému súdu 16. októbra 2012 okrem iného uviedol, že sa

stotožňuje s pripojeným stanoviskom zákonnej sudkyne, ktoré znie:

„Zdôrazňujem, že v celom rozsahu je nepravdivé tvrdenie sťažovateľov, že súd

vo veci nekoná ani po náleze ÚS z nasledovných dôvodov:

V prejednávanej veci Nález ÚS SR č. k. bol vydaný dňa 04. 10.

2011. Vo veci bolo dňa 14. 11. 2011 vydané uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania.

Ustanovený znalec Ing. Igor B. podaním zo dňa 08. 12. 2011 oznámil súdu, že

navrhovateľky v rade 1) a 2) osobne pozná, s navrhovateľkou v rade 1) osobne

spolupracoval, navrhovateľka v rade 2) je bývalá manželka jeho bývalého kolegu

a osobného priateľa, s ktorým sedel v práci v jednej kancelárii, právny zástupca oboch

navrhovateliek je syn navrhovateľky v rade 2) a takisto jeho osobný priateľ. Z týchto

dôvodov požiadal znalec súd o posúdenie svojej zaujatosti a o prípadné vylúčenie z

konania.

Z uvedeného dôvodu uznesením zo dňa 31. januára 2012 bolo rozhodnuté o vylúčení

znalca pre jeho predpojatosť.

Bezodkladne po tom, ako predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť, bol

ustanovený nový znalec uznesením zo dňa 27. 03. 2012, po nadobudnutí PPL uznesenia bol

znalec vyzvaný na prevzatie spisu, spis si znalec prevzal a vypracúva znalecký posudok, t. j.

spis sa nachádza u znalca. ...

Okresný súd Žilina súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Čo sa týka predloženia spisu sp. zn. oznamujem Vám, že momentálne

ho tunajší súd nemá k dispozícii, nakoľko vo veci je nariadené znalecké dokazovanie

a znalec si prevzal spisový materiál. Po vypracovaní znaleckého posudku a návrate spisu na

tunajší súd, tento Vám obratom zašleme.“

Právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu

z 25. októbra 2012 (doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2012) okrem iného uviedol:

„... Už v ústavnej sťažnosti sme uviedli, že najčastejšou argumentáciou súdov býva

v podobných prípadoch zdôrazňovanie vysokého množstva prejednávaných vecí na súde

a zaťaženosť jednotlivých sudcov.

Takto sa bráni aj Okresný súd Žilina v predmetnej veci, najmä po vyjadrení zo dňa

27. 7. 2011, jeho argumentácia však nemôže obstáť.

Ústavný súd... už vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval, že takýto stav, hoci

zodpovedá mnohokrát realite, nemôže byť prekážkou v naplnení práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia chápu aj to, že ide o zložitejšiu vec, ale to neznamená, že zložitú vec

budú súdy riešiť 20 rokov, pričom súdy sú na to, aby aj zložité veci vyriešili v takom čase,

ktorý možno považovať za primeraný.

Je logické, že za 20 rokov sa udeje veľa vecí aj v živote navrhovateľov a je smutné, že

sa rozhodnutia súdu práve z dôvodu prieťahov v jeho konaní právni predchodcovia

účastníkov nedožili.

Čo sa týka vyjadrenia súdu zo dňa 1. 10. 2012, chcem sa vyjadriť predovšetkým

k zvýraznenej časti, že tvrdenie, že súd nekoná ani po náleze Ústavného súdu Slovenskej

republiky, je nepravdivé.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval aj

to, že súd zodpovedá aj za činnosť znalcov, resp. ich nečinnosť, čo sa týka skutočnosti, že

súd od rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky ani do 1 roka nedokázal

zabezpečiť znalecký posudok do veci. ...

Náhradu trov konania vo výške 683,92 € si sťažovatelia uplatňujú v súlade s vyhl. č.

za 3 úkony právnej služby pre jedného sťažovateľa, pre štyroch ide o 12

úkonov právnej služby...“

Sťažovatelia ďalej vyjadrili súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „”) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva

upraveného v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania

neodstraňuje. K nastoleniu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím

súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty

inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Podľa § 119 ods. 1

sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade niektorých sťažovateľov

došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka

konania na strane odporcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia).

V súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelej pôvodnej žalobkyni poukazuje ústavný

súd na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej „navrhovatelia môžu uplatňovať

právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo

zmene účastníkov“ (napr. , , ).

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia

môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré

predchádzalo tejto zmene.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe o vydanie

nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom

prípade ide o konanie právne zložité najmä z dôvodu nutnosti preukázania právnych

vzťahov vzniknutých v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ale aj

skutkovo zložité, pretože si vyžaduje aj znalecké dokazovanie (obdobne pozri

, ). Časová náročnosť napadnutého konania tiež súvisí

s väčším počtom účastníkov konania, pričom v priebehu konania viacerí účastníci konania

zomreli a do konania na základe univerzálnej sukcesie vstúpili ich právni nástupcovia. Tieto

skutočnosti však nemôžu ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania (takmer

dvadsaťjeden rokov, pozn.).

2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 . Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť

pripísané na ťarchu sťažovateľov, ktorí sú v tomto spore v právnom postavení žalobcov.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia boli v konaní aktívni a okresnému súdu poskytovali

súčinnosť.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa

, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré

začalo 23. marca 1992.

Vo svojej judikatúre (napr. , , ) už

ústavný súd vyslovil, že judikatúra ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na

obdobie po 15. februári 1993, avšak pre posúdenie základnej otázky, či sa vec prerokovala

na okresnom súde v zmysle bez zbytočných prieťahov, treba prihliadnuť

aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá uplynula do 15. februára 1993.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale

aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m.

napr. , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ,

, , ) dospel k záveru, že z ústavnoprávneho

hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola

odstránená ani po viac ako 21 rokoch od jeho začatia, a preto, vychádzajúc predovšetkým

zo samotnej doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jeho doterajšieho priebehu,

poukazujúc aj na nález ústavného súdu sp. zn. zo 4. októbra 2011, uzavrel,

že v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. bolo

porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov

podľa .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127

ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať

tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov, pretože ústavný súd už náleze sp. zn.

zo 4. októbra 2011 prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných

prieťahov.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia z týchto dôvodov:

„Túto žiadosť odôvodňujú ujmou, ktorá im vznikla v dôsledku konania súdu, ktorý

svojím postupom vytvoril v sťažovateľoch právnu neistotu.

Zároveň vznikla sťažovateľom ujma v dôsledku nemožnosti domôcť sa v primeranej

lehote svojich práv v súdnom konaní.

Sťažovatelia si myslia, že intenzita porušenia namietaného práva spôsobená tak

dlhodobými prieťahmi v činnosti súdu, sa rovná odmietaniu spravodlivosti.“

So zreteľom „na nenáležitý postup“ okresného súdu považujú sťažovatelia za

primerané zadosťučinenie sumu 6 000 € každému z nich.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

 takmer dvadsaťjeden rokov  a berúc do úvahy konkrétne okolnosti

prípadu a to, že konanie vo veci sťažovateľov nebolo do rozhodnutia ústavného súdu

právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať každému

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, t. j. v sume, ktorú požadovali.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. G.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) urobené v roku 2012, pričom výšku základnej sadzby tarifnej

odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u štyroch sťažovateľov o 50 %

(porovnaj najmä , , , ,

, , , , ,

), pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých

osôb.“ Úhrada za každý úkon po 63,58 €, t. j. za dva úkony 127,16 €, predstavuje spolu

s režijným paušálom (2 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu 142,42 €.

Trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov vrátane započítania režijného

paušálu boli priznané v celkovej sume 683,62 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013