Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 319/2011
PDF · 243.89 KB
No categories available
III. ÚS 319/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka
o sťažnosti T. M., B., E. M., B., B. Š., B., J. O., B., Ing. E. S., B., Mgr. B. N., B., a Mgr. L.
N., B., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. D., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v
konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 a takto
rozhodol:
1. Základné právo T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) pre každého z nich, ktoré j e Okresný
súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B.
N. a Mgr. L. N. trovy konania v sume 1 055,18 € (slovom tisícpäťdesiatpäť eur a osemnásť
centov) na účet ich právneho zástupcu spoločnosti JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 319/2011-15 z 13. júla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť T. M., E. M., B.
Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992.
Následne ústavný súd 26. júla 2011 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej
stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 23. augusta 2011. V jeho
prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne,
ktorá k prijatej sťažnosti uviedla:
„Na prejednanie a rozhodnutie bola označená právna vec mne ako zákonnému
sudcovi pridelená s účinnosťou od 16.04.2003. K stavu konania a jeho dĺžke od nápadu veci
teda od 23.03.1992 do 16.04.2003 sa teda vyjadrovať nebudem, nakoľko som v uvedenom
období nebola v predmetnej právnej veci zákonný sudca.
Po nástupe do funkcie sudcu tunajšieho súdu mi bolo pridelených na prejednanie
a rozhodnutie 414 civilných vecí, ktoré napadli v období rokov od roku 1989 do 2002,
z toho väčšina reštančných a cca 60 poručenských vecí. Jednotlivé právne veci som
prejednávala podľa zákonného poradia, v akom jednotlivá právne vecí do senátu 13C
napadli.
Následne som v označenej právnej veci konala priebežne, vo veci som rozhodla
rozsudkom č. k. 13C/486/1992-706 zo dňa 02.02.2010...
Vo veci sa teda koná, poznamenávam, že ide o vec skutkovo a právne zložitú.“
Predseda okresného súdu v podaní doručenom 6. septembra 2011 vyjadril súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia vystupujú ako odporcovia, respektíve ako
právni nástupcovia odporcov (na základe univerzálnej sukcesie, pozn.) v napadnutom
konaní, v ktorom sa navrhovateľky domáhajú vydania nehnuteľnosti a spísania dohody
o vydaní nehnuteľnosti, ktorú nadobudli odporcovia, respektíve ako právni nástupcovia
odporcov na základe kúpnopredajnej zmluvy uzavretej s Mestským Národným výborom R.
registrovanej štátnym notárstvom Žilina pod č. RII 51/69 z 24. januára 1969.
Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že napadnuté konanie – žaloba
o vydanie nehnuteľnosti a povinnosti spísať dohodu o vydaní nehnuteľnosti bola okresnému
súdu doručená 23. marca 1992. Okresný súd po vykonaní dokazovania na pojednávaní
konanom 24. marca 1998 vyhlásil rozsudok vo veci samej tak, že sťažovateľom respektíve
ich právnym nástupcom bola uložená povinnosť vydať nehnuteľnosť. Na základe odvolania
podaného sťažovateľmi bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“), ktorý ho okresnému súdu 29. júna 1999 vrátil ako predložený predčasne z dôvodu
nerozhodnutia o celom predmete konania (o návrhu na spísanie dohody o vydaní
nehnuteľnosti, pozn.). Okresný súd na pojednávaní konanom 7. decembra 2000 vyhlásil
doplňujúci rozsudok. Spis bol opätovne predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením z 8. januára 2002 tak, že zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu
nedostatočného zistenia skutkového stavu [nevykonané dokazovanie týkajúce sa toho, či
sťažovateľky nenadobudli nehnuteľnosti v rozpore so zákonom podľa zákona č. 87/1991
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o mimosúdnych rehabilitáciách“) a či došlo k zásadnej prestavbe podľa § 6 citovaného
zákona]. Na pojednávaní konanom 2. februára 2010 okresný súd opätovne vyhlásil
rozsudok, ktorým žalobu navrhovateliek zamietol. Krajský súd na základe podaného
odvolania uznesením z 18. januára 2011 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Ostatné pojednávanie
okresného súdu sa uskutočnilo 23. júna 2011, ktoré bolo odročené za účelom ďalšieho
znaleckého dokazovania.
Okresný súd doručil ústavnému súdu súdny spis v súvislosti s výzvou na predloženie
súdneho spisu 23. augusta 2011. O žalobe navrhovateliek v napadnutom konaní ku dňu
tohto rozhodnutia nebolo právoplatne rozhodnuté.
Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným 6. septembra 2011 oznámil, že
netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania vo veci. Zároveň vo vyjadrení zotrval na názore, že postup okresného súdu
bol neefektívny a poznačený zbytočnými prieťahmi.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to,
že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje
ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo,
alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo
15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné
upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných
práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie,
ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľmi
označených základných práv, nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom
konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade niektorých sťažovateľov
došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka
konania na strane odporcov, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže
univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd
nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Sťažovatelia totiž vstúpili
do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov
konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre
vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania odporcu,
pretože v uvedenom prípade nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale
k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m.
Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia
môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré
predchádzalo tejto zmene.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom
prípade ide o konanie náročné najmä na preukázanie pôvodných právnych vzťahov
vzniknutých v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ale aj skutkovo
náročné preukazovanie, ktoré si vyžaduje aj znalecké dokazovanie (obdobne pozri
III. ÚS 152/04). Časová náročnosť napadnutého konania tiež súvisí s väčším počtom
účastníkov konania, pričom v priebehu konania viacerí účastníci konania zomreli (S., S., O.)
a do konania vstúpili ich právni nástupcovia. Tieto skutočnosti síce spôsobili určitú faktickú
zložitosť veci a z toho vyplývajúci stupeň časovej náročnosti, to však nemôže byť samo
osebe v posudzovanej veci akceptované ako dôvod ospravedlňujúci doterajšiu dĺžku
napadnutého konania (viac ako devätnásť rokov, pozn.).
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá
by mala byť zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých
dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že
sťažovatelia boli v konaní aktívni a okresnému súdu poskytovali potrebnú súčinnosť.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd bez toho, aby sa podrobne zaoberal celým priebehom napadnutého
konania, identifikoval minimálne dve obdobia dlhšej nečinnosti. Obdobie od 6. mája 1993
ako dňa pojednávania vo veci, do ďalšieho relevantného úkonu uskutočneného 13. mája
1996 vo veci, a to urgencii vypočuť účastníčku konania O. dožiadaným súdom (tri roky) a
obdobie od 13. júla 2002, keď sťažovatelia doručili okresnému súdu požadované
dokumenty na základe výzvy okresného súdu, do ďalšieho relevantného úkonu, a to
pojednávania konaného 14. apríla 2005 (dva roky a deväť mesiacov). Ústavný súd tak
identifikoval zbytočné prieťahy spôsobené nečinnosťou okresného súdu v celkovom trvaní
päť rokov a deväť mesiacov.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Za takúto nesústredenú činnosť okresného súdu považuje ústavný súd postup,
keď okresný súd do dňa tohto rozhodnutia nariadil celkom trikrát znalecké dokazovanie,
pričom raz (uznesením z 12. júna 1997) aj rozširoval nariadené znalecké dokazovanie
o doplňujúcu úlohu znalcovi (oceniť nehnuteľnosť, pozn.). Nemenej podstatnou v tejto
súvislosti je skutočnosť, že krajský súd dvakrát zrušil rozsudok okresného súdu (uznesenie
krajského súdu z 8. januára 2002 a 18. januára 2011) z dôvodu nedostatočne zisteného
skutkového stavu potrebného na rozhodnutie vo veci samej, pričom krajský súd v prvom
prípade konštatoval, že okresný súd nevykonal dokazovanie týkajúce sa skutočnosti,
či odporcovia nenadobudli nehnuteľnosť v rozpore so zákonom o mimosúdnych
rehabilitáciách a či nedošlo k zásadnej prestavbe ako prekážke vydania veci podľa § 6
uvedeného zákona, pričom v druhom prípade konštatoval, že okresný súd nedostatočne
zistil, v akom rozsahu bola nehnuteľnosť rozostavaná v čase, keď ju nadobudol štát
do svojho vlastníctva.
Ďalším dôkazom nesústredenej činnosti je skutočnosť, že okresný súd rozsudkom
z 24. marca 1998 nerozhodol o celom predmete konania, čo bolo dôvodom na vrátenie spisu
krajským súdom ako predčasne predloženého. Toto pochybenie okresného súdu bolo
napravené až doplňujúcim rozsudkom okresného súdu zo 7. decembra 2000.
Za nesústredenú činnosť ústavný súd považoval aj pochybenia okresného súdu, keď
vyzýval Register obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“)
na oznámenie dátumu úmrtia účastníčky konania S. (...), pričom zle uviedol jej dátum
narodenia, dôsledkom čoho bola potreba opätovnej výzvy registru obyvateľov (...), a tiež zle
adresovaná výzva Okresnému súdu Trnava namiesto Okresného súdu Senica na predloženie
dedičského spisu po zomrelej S. (...), pričom z výpisu z registra obyvateľov bolo zrejmé, že
S. umrela v S..
Podľa názoru ústavného súdu za nesústredenú činnosť okresného súdu možno
považovať aj vydanie uznesenia o prerušení konania z 8. apríla 2008 z dôvodu
prebiehajúceho dedičského konania po umretom účastníkovi konania S. potom, čo poverený
notár okresnému súdu oznámil okruh dedičov (...). Na základe podaného odvolania proti
uvedenému uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením doručeným okresnému súdu
22. decembra 2008 zrušil predmetné uznesenie okresného súdu ako nesprávne, pretože
povaha veci pripúšťala, aby sa pokračovalo v konaní, pritom poukázal aj na to, že okruh
dedičov ako právnych nástupcov bol okresnému súdu známy.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 13 C 486/1992, bez akýchkoľvek
pochybností došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Ústavný ďalej konštatuje, že viac než devätnásťročná dĺžka súdneho konania je
ústavne neakceptovateľná nielen v prípade konania o vydanie nehnuteľnosti, ale v každej
súdom prerokovávanej veci. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak
neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako
celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
v čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, III. ÚS 152/08,
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal.
Keďže napadnuté konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne skončené,
ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992
v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia každému z nich v sume
19 000 € z dôvodov psychickej vyčerpanosti neprimeranou dĺžkou konania, napätia a obáv
o vymožiteľnosť práva.
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania pred okresným súdom, ktoré
trvá už necelých dvadsať rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj
skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € každému zo sťažovateľov
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 3
výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré
im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.
Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010
v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Túto odmenu za úkon
právnej služby vzhľadom na zastupovanie viacerých osôb (sťažovateľov) – teda ide
o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb – je potrebné podľa § 13 ods. 2 vyhlášky
znížiť o 50 %. Právny zástupca sťažovateľov zastupoval 7 sťažovateľov, preto mu ústavný
súd priznal za jeden spoločný úkon právnej služby 432,25 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľov aj nárok na náhradu režijného paušálu t. j. 7,41 € za jeden úkon podľa
vyhlášky. Právny zástupca sťažovateľov je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty,
preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.
Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľom, spolu činí sumu 1 055,18 €.
Úhradu za tretí úkon právnej služby, t. j. vyjadrenie k stanovisku okresného súdu
doručené ústavnému súdu 6. septembra 2011, ústavný súd právnemu zástupcovi
sťažovateľov nepriznal, pretože právny zástupca v tomto podaní neuviedol žiadne nové
skutočnosti, ktoré by ústavnému súdu neboli v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti
známe (obdobne napr. III. ÚS 12/2010).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom
súde).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2011