Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 319/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

o sťažnosti T. M., B., E. M., B., B. Š., B., J. O., B., Ing. E. S., B., Mgr. B. N., B., a Mgr. L.

N., B., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. D., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v

konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) pre každého z nich, ktoré j e Okresný

súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť T. M., E. M., B. Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B.

N. a Mgr. L. N. trovy konania v sume 1 055,18 € (slovom tisícpäťdesiatpäť eur a osemnásť

centov) na účet ich právneho zástupcu spoločnosti JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 13. júla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť T. M., E. M., B.

Š., J. O., Ing. E. S., Mgr. B. N. a Mgr. L. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Následne ústavný súd 26. júla 2011 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej

stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 23. augusta 2011. V jeho

prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne,

ktorá k prijatej sťažnosti uviedla:

„Na prejednanie a rozhodnutie bola označená právna vec mne ako zákonnému

sudcovi pridelená s účinnosťou od 16.04.2003. K stavu konania a jeho dĺžke od nápadu veci

teda od 23.03.1992 do 16.04.2003 sa teda vyjadrovať nebudem, nakoľko som v uvedenom

období nebola v predmetnej právnej veci zákonný sudca.

Po nástupe do funkcie sudcu tunajšieho súdu mi bolo pridelených na prejednanie

a rozhodnutie 414 civilných vecí, ktoré napadli v období rokov od roku 1989 do 2002,

z toho väčšina reštančných a cca 60 poručenských vecí. Jednotlivé právne veci som

prejednávala podľa zákonného poradia, v akom jednotlivá právne vecí do senátu 13C

napadli.

Následne som v označenej právnej veci konala priebežne, vo veci som rozhodla

rozsudkom č. k. -706 zo dňa 02.02.2010...

Vo veci sa teda koná, poznamenávam, že ide o vec skutkovo a právne zložitú.“

Predseda okresného súdu v podaní doručenom 6. septembra 2011 vyjadril súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia vystupujú ako odporcovia, respektíve ako

právni nástupcovia odporcov (na základe univerzálnej sukcesie, pozn.) v napadnutom

konaní, v ktorom sa navrhovateľky domáhajú vydania nehnuteľnosti a spísania dohody

o vydaní nehnuteľnosti, ktorú nadobudli odporcovia, respektíve ako právni nástupcovia

odporcov na základe kúpnopredajnej zmluvy uzavretej s Mestským Národným výborom R.

registrovanej štátnym notárstvom Žilina pod č. RII 51/69 z 24. januára 1969.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že napadnuté konanie – žaloba

o vydanie nehnuteľnosti a povinnosti spísať dohodu o vydaní nehnuteľnosti bola okresnému

súdu doručená 23. marca 1992. Okresný súd po vykonaní dokazovania na pojednávaní

konanom 24. marca 1998 vyhlásil rozsudok vo veci samej tak, že sťažovateľom respektíve

ich právnym nástupcom bola uložená povinnosť vydať nehnuteľnosť. Na základe odvolania

podaného sťažovateľmi bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“), ktorý ho okresnému súdu 29. júna 1999 vrátil ako predložený predčasne z dôvodu

nerozhodnutia o celom predmete konania (o návrhu na spísanie dohody o vydaní

nehnuteľnosti, pozn.). Okresný súd na pojednávaní konanom 7. decembra 2000 vyhlásil

doplňujúci rozsudok. Spis bol opätovne predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením z 8. januára 2002 tak, že zrušil

rozsudok okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu

nedostatočného zistenia skutkového stavu [nevykonané dokazovanie týkajúce sa toho, či

sťažovateľky nenadobudli nehnuteľnosti v rozpore so

Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o mimosúdnych rehabilitáciách“) a či došlo k zásadnej prestavbe podľa § 6 citovaného

zákona]. Na pojednávaní konanom 2. februára 2010 okresný súd opätovne vyhlásil

rozsudok, ktorým žalobu navrhovateliek zamietol. Krajský súd na základe podaného

odvolania uznesením z 18. januára 2011 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil

na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Ostatné pojednávanie

okresného súdu sa uskutočnilo 23. júna 2011, ktoré bolo odročené za účelom ďalšieho

znaleckého dokazovania.

Okresný súd doručil ústavnému súdu súdny spis v súvislosti s výzvou na predloženie

súdneho spisu 23. augusta 2011. O žalobe navrhovateliek v napadnutom konaní ku dňu

tohto rozhodnutia nebolo právoplatne rozhodnuté.

Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným 6. septembra 2011 oznámil, že

netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. Zároveň vo vyjadrení zotrval na názore, že postup okresného súdu

bol neefektívny a poznačený zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to,

že nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje

ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo,

alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle , sa začalo

15. februára 1993 (napr. ). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné

upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných

práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie,

ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľmi

označených základných práv, nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu

(napr. , ).

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru v označenom

konaní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť

prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade niektorých sťažovateľov

došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka

konania na strane odporcov, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže

univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd

nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Sťažovatelia totiž vstúpili

do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov

konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre

vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania odporcu,

pretože v uvedenom prípade nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale

k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m.

).

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia

môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré

predchádzalo tejto zmene.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom

prípade ide o konanie náročné najmä na preukázanie pôvodných právnych vzťahov

vzniknutých v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ale aj skutkovo

náročné preukazovanie, ktoré si vyžaduje aj znalecké dokazovanie (obdobne pozri

). Časová náročnosť napadnutého konania tiež súvisí s väčším počtom

účastníkov konania, pričom v priebehu konania viacerí účastníci konania zomreli (S., S., O.)

a do konania vstúpili ich právni nástupcovia. Tieto skutočnosti síce spôsobili určitú faktickú

zložitosť veci a z toho vyplývajúci stupeň časovej náročnosti, to však nemôže byť samo

osebe v posudzovanej veci akceptované ako dôvod ospravedlňujúci doterajšiu dĺžku

napadnutého konania (viac ako devätnásť rokov, pozn.).

2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu

základného práva podľa . Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá

by mala byť zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých

dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že

sťažovatelia boli v konaní aktívni a okresnému súdu poskytovali potrebnú súčinnosť.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní. Ústavný súd bez toho, aby sa podrobne zaoberal celým priebehom napadnutého

konania, identifikoval minimálne dve obdobia dlhšej nečinnosti. Obdobie od 6. mája 1993

ako dňa pojednávania vo veci, do ďalšieho relevantného úkonu uskutočneného 13. mája

1996 vo veci, a to urgencii vypočuť účastníčku konania O. dožiadaným súdom (tri roky) a

obdobie od 13. júla 2002, keď sťažovatelia doručili okresnému súdu požadované

dokumenty na základe výzvy okresného súdu, do ďalšieho relevantného úkonu, a to

pojednávania konaného 14. apríla 2005 (dva roky a deväť mesiacov). Ústavný súd tak

identifikoval zbytočné prieťahy spôsobené nečinnosťou okresného súdu v celkovom trvaní

päť rokov a deväť mesiacov.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Za takúto nesústredenú činnosť okresného súdu považuje ústavný súd postup,

keď okresný súd do dňa tohto rozhodnutia nariadil celkom trikrát znalecké dokazovanie,

pričom raz (uznesením z 12. júna 1997) aj rozširoval nariadené znalecké dokazovanie

o doplňujúcu úlohu znalcovi (oceniť nehnuteľnosť, pozn.). Nemenej podstatnou v tejto

súvislosti je skutočnosť, že krajský súd dvakrát zrušil rozsudok okresného súdu (uznesenie

krajského súdu z 8. januára 2002 a 18. januára 2011) z dôvodu nedostatočne zisteného

skutkového stavu potrebného na rozhodnutie vo veci samej, pričom krajský súd v prvom

prípade konštatoval, že okresný súd nevykonal dokazovanie týkajúce sa skutočnosti,

či odporcovia nenadobudli nehnuteľnosť v rozpore so zákonom o mimosúdnych

rehabilitáciách a či nedošlo k zásadnej prestavbe ako prekážke vydania veci podľa § 6

uvedeného zákona, pričom v druhom prípade konštatoval, že okresný súd nedostatočne

zistil, v akom rozsahu bola nehnuteľnosť rozostavaná v čase, keď ju nadobudol štát

do svojho vlastníctva.

Ďalším dôkazom nesústredenej činnosti je skutočnosť, že okresný súd rozsudkom

z 24. marca 1998 nerozhodol o celom predmete konania, čo bolo dôvodom na vrátenie spisu

krajským súdom ako predčasne predloženého. Toto pochybenie okresného súdu bolo

napravené až doplňujúcim rozsudkom okresného súdu zo 7. decembra 2000.

Za nesústredenú činnosť ústavný súd považoval aj pochybenia okresného súdu, keď

vyzýval Register obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“)

na oznámenie dátumu úmrtia účastníčky konania S. (...), pričom zle uviedol jej dátum

narodenia, dôsledkom čoho bola potreba opätovnej výzvy registru obyvateľov (...), a tiež zle

adresovaná výzva Okresnému súdu Trnava namiesto Okresného súdu Senica na predloženie

dedičského spisu po zomrelej S. (...), pričom z výpisu z registra obyvateľov bolo zrejmé, že

S. umrela v S..

Podľa názoru ústavného súdu za nesústredenú činnosť okresného súdu možno

považovať aj vydanie uznesenia o prerušení konania z 8. apríla 2008 z dôvodu

prebiehajúceho dedičského konania po umretom účastníkovi konania S. potom, čo poverený

notár okresnému súdu oznámil okruh dedičov (...). Na základe podaného odvolania proti

uvedenému uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením doručeným okresnému súdu

22. decembra 2008 zrušil predmetné uznesenie okresného súdu ako nesprávne, pretože

povaha veci pripúšťala, aby sa pokračovalo v konaní, pritom poukázal aj na to, že okruh

dedičov ako právnych nástupcov bol okresnému súdu známy.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. , bez akýchkoľvek

pochybností došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

Ústavný ďalej konštatuje, že viac než devätnásťročná dĺžka súdneho konania je

ústavne neakceptovateľná nielen v prípade konania o vydanie nehnuteľnosti, ale v každej

súdom prerokovávanej veci. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak

neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako

celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v , ako aj

v čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. , , ,

).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal.

Keďže napadnuté konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne skončené,

ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ods. ods. 5 ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia každému z nich v sume

19 000 € z dôvodov psychickej vyčerpanosti neprimeranou dĺžkou konania, napätia a obáv

o vymožiteľnosť práva.

Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia (napr. , ).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania pred okresným súdom, ktoré

trvá už necelých dvadsať rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj

skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € každému zo sťažovateľov

za primerané finančné zadosťučinenie podľa (bod 3

výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré

im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010

v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Túto odmenu za úkon

právnej služby vzhľadom na zastupovanie viacerých osôb (sťažovateľov) – teda ide

o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb – je potrebné podľa § 13 ods. 2 vyhlášky

znížiť o 50 %. Právny zástupca sťažovateľov zastupoval 7 sťažovateľov, preto mu ústavný

súd priznal za jeden spoločný úkon právnej služby 432,25 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľov aj nárok na náhradu režijného paušálu t. j. 7,41 € za jeden úkon podľa

vyhlášky. Právny zástupca sťažovateľov je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty,

preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.

Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľom, spolu činí sumu 1 055,18 €.

Úhradu za tretí úkon právnej služby, t. j. vyjadrenie k stanovisku okresného súdu

doručené ústavnému súdu 6. septembra 2011, ústavný súd právnemu zástupcovi

sťažovateľov nepriznal, pretože právny zástupca v tomto podaní neuviedol žiadne nové

skutočnosti, ktoré by ústavnému súdu neboli v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti

známe (obdobne napr. ).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011