Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 248/2020
PDF · 426.81 KB
No categories available
IV. ÚS 248/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti
, zastúpenej advokátom
Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 201/1995 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 201/1995
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 201/1995 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom
štyritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet
advokáta Mgr. Martina Paškalu, Záhradnícka 27, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí, sťažnostná argumentácia a rekapitulácia
vyjadrení účastníkov konania
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal 9. júna 2020
na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 201/1995 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka je v napadnutom konaní v postavení žalobkyne a domáha sa proti
žalovanému (Ministerstvo financií Slovenskej republiky) finančnej náhrady podľa zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“) za nehnuteľnosti, ktoré nemožno vydať. Konanie
bolo prerušené v rokoch 1996 až 2011 z dôvodu vedenia konania o vydanie nehnuteľností
a určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam pod sp. zn. 8 C 85/1992 (ďalej aj „súvisiace
konanie“) na Okresnom súde Rimavská Sobota. Prvýkrát rozhodol okresný súd vo veci
zamietnutím žaloby rozsudkom z 23. mája 2013. Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 17. augusta 2017 rozsudok okresného
súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Rozsudkom z 3. júla 2018 okresný súd žalobu
opäť zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo sťažovateľke doručené po piatich
mesiacoch až v januári 2019. Sťažovateľka podala 28. januára 2019 odvolanie. Ku dňu
podania ústavnej sťažnosti nebol spis doručený krajskému súdu ani nebolo sťažovateľke
doručené prípadné vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu.
3. Tým, že takmer 7 mesiacov od podania odvolania nedoručil okresný súd spis
odvolaciemu súdu a ani nevykonal úkony v súvislosti s predložením veci, porušil označené
práva sťažovateľky. Prieťahy a neefektívne konanie súdu sa vyskytli aj v čase od októbra
2017 do januára 2019. Súd nariadil vo veci viacero pojednávaní, hoci po vrátení veci
odvolacím súdom už vo veci nenastali žiadne nové skutočnosti a strany sa pridržiavali
svojej argumentácie a dôkazov založených v spise pred zrušením a vrátením veci súdu.
Podľa sťažovateľky by sa mala zohľadniť aj celková dĺžka konania, keďže od roku 1995 sa
nemôže domôcť právoplatného rozhodnutia vo veci. Poukázala aj na význam predmetu
sporu, keďže má ku dňu podania ústavnej sťažnosti 88 rokov a naliehavý záujem domôcť sa
spravodlivosti. Prejednávaná vec sa týka finančného odškodnenia zo strany štátu za krivdy
spôsobené v tzv. povojnových rokoch, vec sa sťažovateľky dotýka aj osobne.
4. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľka tým,
že nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým si v súdnych konaniach uplatňovala finančnú
náhradu, boli jej a jej právnym predchodcom zhabané v rozpore so zákonom v 40. rokoch
20. storočia a do dnešného dňa sa tejto finančnej náhrady na všeobecných súdoch
nedomohla. Na súdoch spôsobené neadekvátne prieťahy jej vzhľadom na jej vek sťažujú
šance na dosiahnutie právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
rozhodol, že okresný súd v napadnutom konaní porušil sťažovateľkino základné právo
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhla prikázať okresnému
súdu konať v napadnutom konaní a priznať sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 20 000 €, ktoré jej vyplatí okresný súd. Napokon navrhla priznať
náhradu trov konania vo výške 346,26 €.
6. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a oznámenie, či trvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu podaním sp. zn.
1 SprV 618/2020 zo 14. júla 2020 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci. K obsahu
ústavnej sťažnosti uviedol, že vzhľadom na predmet konania možno vo vzťahu k celkovej
dĺžke konania konštatovať mimoriadnu obťažnosť veci. Nezanedbateľné bolo prerušenie
konania na dlhší čas do právoplatného skončenia konania na Okresnom súde Rimavská
Sobota pod sp. zn. 8 C 85/1992 a obdobie, keď sa spis nachádzal na odvolacom súde
z dôvodu podaných opravných prostriedkov. Inak sa vo veci priebežne konalo s výnimkou
období uvádzaných sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti. Predseda súdu žiadal ústavný súd
pri posudzovaní výšky požadovaného zadosťučinenia prihliadnuť na to, že (i) vo veci je už
toho času rozhodnuté rozsudkom z 3. júla 2018, (ii) sťažovateľka nepodala sťažnosť
na prieťahy predsedovi súdu, (iii) sťažovateľka nedostatočne dbala na svoje práva, keď
nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu začala namietať až podaním samotnej
ústavnej sťažnosti.
7. Podaním z 20. júla 2020 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky
na repliku k vyjadreniu okresného súdu. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení
z 29. júla 2020 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho prejednania. K vyjadreniu
okresného súdu uviedol, že víta postoj predsedu súdu, ktorým priznal, že sa priebežne
nekonalo v sťažovateľkou uvádzaných obdobiach. Zdôraznil, že napriek doručeniu ústavnej
sťažnosti nebol spis k 8. júnu 2020 zaslaný odvolaciemu súdu, keďže sťažovateľka podávala
vyjadrenie v rámci úkonov súdu prvej inštancie. Nepodanie sťažnosti na prieťahy
predsedovi súdu by podľa sťažovateľky nemalo mať vplyv na výšku finančného
zadosťučinenia, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), ktorý tento inštitút nepovažuje za efektívny nástroj na uplatnenie práv v prípade
vzniku prieťahov. Využitím tohto inštitútu nie je podmienené ani podanie ústavnej
sťažnosti.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv uvedených v bode 1.
II.
Relevantná právna úprava a východiská ústavného súdu
9.1 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
9.3 Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9.4 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9.5 Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
11.1 Základnou povinnosťou súdu a zákonného sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vychádzala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca bol podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplývala z § 119 ods. 1 OSP, podľa
ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
bol súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
11.2 Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu
hospodárnosti a rýchlosti konania (Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb). Podľa § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu v konaní o zaplatenie finančnej náhrady vedenom pod sp. zn. 8 C 201/1995
došlo, resp. dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takto bol predmet konania vymedzený
uznesením o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
13. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú
sťažnosť sťažovateľky.
14.1 Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, v napadnutom konaní ide
o občianskoprávne konanie o zaplatenie finančnej náhrady podľa zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách za nehnuteľnosti, ktoré nemožno vydať. Obdobné konania tvoria od roku
1992 štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom s postupujúcim
časom možno badať pokles tejto agendy. Osobitne s prihliadnutím na celkovú dĺžku
napadnutého konania ústavný súd zdôrazňuje aj etický rozmer reštitúcie, účelom ktorej je
umožnenie nápravy krívd spôsobených fyzickým osobám a právnickým osobám štátnou
mocou.
14.2 Pri celkovej úvahe o stupni zložitosti preskúmavanej veci ústavný súd vzal
do úvahy, že povinnosť posudzovať predbežné otázky urobila vec o niečo zložitejšou.
Aplikácia reštitučných právnych predpisov bola v čase bezprostredne po ich prijatí
nejednotná, preto možno sčasti prisvedčiť argumentácii predsedu súdu o právnej zložitosti
z dôvodu novoprijatej právnej úpravy. Lenže konanie bolo dlhší čas prerušené
a medzičasom došlo k ustáleniu rozhodovacej činnosti všeobecných súdov aj v nadväznosti
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (niektoré z jeho rozhodnutí sa
nachádzajú aj v spise okresného súdu), a preto po skončení prerušenia konania bol právny
stav o poznanie jasnejší, existujúci výklad a aplikácia príslušných právnych noriem
zjednodušili rozhodovanie súdov (m. m. IV. ÚS 230/2010).
14.3 Ústavný súd síce vzal do úvahy uvedené skutočnosti, ale zároveň konštatoval,
že žiadna právna a skutková zložitosť veci, prípadne nedostatok judikatúry nemôžu
ospravedlniť to, že viac ako 25 rokov po začatí sporu nie je vec sťažovateľky právoplatne
skončená; takáto dĺžka súdneho konania je totiž už sama osebe z ústavnoprávneho hľadiska
neprijateľná a neakceptovateľná (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07).
Navyše, ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už zdôraznil potrebu prioritného
posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (porovnaj
napr. IV. ÚS 56/07, III. ÚS 377/09), a to najmä vzhľadom na účel sledovaný reštitučnými
zákonmi. Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu
ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce,
nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu
(m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).
14.4 Ústavný súd posudzuje pri ústavných sťažnostiach na prieťahy v konaní aj
význam konania pre sťažovateľa. Sťažovateľka uviedla, že má naliehavý záujem na spore
vzhľadom na svoj vek (88 rokov), predmet konania (odškodnenie za krivdy z povojnových
rokov) a z osobného hľadiska.
15. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadne významné prispenie správania
sťažovateľky k dĺžke trvania konania na okresnom súde. Vytknúť jej však možno nezaslanie
návrhu na vykonanie dôkazov protistrane, iba súdu (8. marca 2012). Súd nemal vedomosť
o nezaslaní tohto návrhu protistrane a sám ho nezasielal. Následné pojednávanie z 3. apríla
2012 potom súd odročil, akceptujúc námietku žalovaného o nemožnosti sa s ním včas
oboznámiť. Sťažovateľka zavinila odročenie pojednávania z 27. septembra 2012, pretože jej
nový právny zástupca nebol oboznámený s vecou a odročenie pojednávania z 28. februára
2013 (právny zástupca nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného zaslaným jej
25. februára 2013).
16.1 Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Ústavný súd v súvislosti
s posudzovaním efektivity napadnutých konaní upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho
orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala
k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil
na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).
16.2 Ústavný súd vychádzal z nasledujúceho prehľadu úkonov zistených
zo zapožičaného spisu okresného súdu:
- 10. júla 1995 – doručená žaloba Mestskému súdu v Bratislave;
- 21. júla 1995 – uznesenie o vecnej nepríslušnosti a postúpení veci;
- 25. augusta 1995 – zaslanie spisu Obvodnému súdu Bratislava 1;
- 31. augusta 1995 – zaslanie výzvy na vyjadrenie žalovanému;
- 27. septembra 1995 – zaslanie žaloby a výzvy na vyjadrenie k nej žalovanému;
- 13. októbra 1995 – vyjadrenie žalovaného;
- 18. októbra 1995 – nariadenie termínu pojednávania na 4. december 1995;
- 4. decembra 1995 – pojednávanie odročené pre práceneschopnosť sudkyne;
- 14. mája 1996 – nariadenie termínu pojednávania na 12. september 1996;
- 10. júla 1996 – žiadosť o odročenie pojednávania a prerušenie konania;
- 12. septembra 1996 – pojednávanie, uznesenie o prerušení konania, právoplatné
7. novembra 1996;
- 1997 až 2011 – zisťovanie stavu konania Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.
- 19. septembra 2011 – nariadenie termínu pojednávania na 21. október 2011;
- 21. októbra 2011 – pojednávanie vo veci samej, odročené na 15. november 2011;
- 14. novembra 2011 – zrušenie termínu pojednávania z dôvodu práceneschopnosti
sudkyne a nariadenie nového na 14. február 2012;
- 14. februára 2012 – pojednávanie vo veci samej, odročené na 3. apríl 2012;
- 8. marca 2012 – návrh sťažovateľky na vykonanie dôkazov;
- 3. apríla 2012 – pojednávanie odročené na 25. máj 2012;
- 14. mája 2012 – vyjadrenie žalovaného k návrhu sťažovateľky na vykonanie
dôkazov;
- 21. mája 2012 – vyjadrenie sťažovateľky;
- 25. mája 2012 – pojednávanie vo veci samej, odročené na 27. september 2012;
- 20. augusta 2012 – vyjadrenie sťažovateľky, žalovanému doručené 14. septembra
2012;
- 27. septembra 2012 – pojednávanie odročené na 20. november 2012, súd
akceptoval žiadosť nového právneho zástupcu odôvodnenú krátkosťou času na prípravu;
- 20. novembra 2012 – pojednávanie vo veci samej, odročené na 28. február 2013;
- 22. februára 2013 – vyjadrenie žalovaného;
- 28. februára 2013 – pojednávanie odročené na 30. apríl 2013 na žiadosť právneho
zástupcu sťažovateľky;
- 30. apríla 2013 – zrušenie termínu pojednávania pre práceneschopnosť sudkyne,
nový termín pojednávania nariadený na 16. máj 2013;
- 9. mája 2013 – vyjadrenie sťažovateľky k vyjadreniu doručenému 22. februára
2013;
- 16. mája 2013 – pojednávanie, záverečné návrhy, odročenie na 23. máj 2013;
- 23. mája 2013 – pojednávanie, vyhlásený rozsudok zamietajúci žalobu;
- 21. júna 2013 – žiadosť sudkyne o predĺženie lehoty na vyhotovenie a odoslanie
rozhodnutia, lehota predĺžená podpredsedníčkou súdu do 15. júla 2013;
- 15. júla 2013 – vyhotovenie rozsudku, referát sudkyne na doručenie, podľa pečiatky
kancelárie jej bol predložený spis 9. septembra 2013;
- 1. októbra 2013 – odvolanie sťažovateľky;
- 22. októbra 2013 – výzva žalovanému na vyjadrenie k odvolaniu;
- 6. decembra 2013 – vyjadrenie žalovaného k odvolaniu;
- 18. decembra 2013 – predkladacia správa krajskému súdu;
- 27. decembra 2013 – predloženie spisu krajskému súdu;
- 17. augusta 2017 – uznesenie krajského súdu zrušujúce rozsudok okresného súdu;
- 3. októbra 2017 – vrátenie spisu okresnému súdu;
- 2. januára 2018 – referát na doručenie uznesenia krajského súdu, nariadenie
pojednávania na 16. február 2018;
- 16. februára 2018 – pojednávanie vo veci samej, odročené na 20. marec 2018
(na vyslovenie predbežného právneho posúdenia);
- 20. marca 2018 – pojednávanie (predbežné posúdenie), odročené na 28. máj 2018;
- 28. mája 2018 – pojednávanie, záverečné prednesy, skončenie dokazovania,
odročenie na 28. jún 2018 na vyhlásenie rozsudku;
27. júna 2018 – zrušenie termínu vyhlásenia rozsudku pre práceneschopnosť
sudkyne, nový termín nariadený na 3. júl 2018;
- 3. júla 2018 – zrušenie uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené a o odročení
pojednávania na účely vyhlásenia rozsudku, otvorenie pojednávania, dokazovanie,
skončenie dokazovania, vyhlásenie rozsudku zamietajúceho žalobu;
- 4. augusta 2018 – referát sudkyne (nepodpísaný) na doručenie vyhotovenia
rozsudku;
- 27. decembra 2018 – odoslanie rozsudku stranám;
- 28. januára 2019 – odvolanie sťažovateľky;
- 26. novembra 2019 – výzva žalovanému na vyjadrenie k odvolaniu;
- 19. decembra 2019 – vyjadrenie žalovaného;
- 1. júna 2020 – zaslanie vyjadrenia žalovaného sťažovateľke;
- 11. júna 2020 – vyjadrenie sťažovateľky;
- 17. júna 2020 – zaslanie vyjadrenia sťažovateľky žalovanému;
- 24. júna 2020 – vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu sťažovateľky;
- 14. júla 2020 – predkladacia správa krajskému súdu.
16.3 Z tohto prehľadu je už na prvý pohľad zarážajúca celková dĺžka konania, ktoré
sa začalo v roku 1995 a dodnes nie je právoplatne skončené (po viac ako 25 rokoch).
17. Okresný súd na návrh sťažovateľky v roku 1996 prerušil napadnuté konanie
do právoplatného skončenia súvisiaceho konania. Išlo v ňom o obdobnú vec, a to nárok
na vydanie nehnuteľností podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v konfiškačnom výmere, ktorý bol
predmetom dokazovania aj v napadnutom konaní. Pretože sa nekonalo, napadnuté konanie
sa predĺžilo o 13 rokov a 10 mesiacov. V tom čase účinný procesný predpis umožňoval
(fakultatívne) prerušiť konanie z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
To všetko za podmienky, že neurobí iné vhodné opatrenia, a preto pokiaľ okresný súd
uvedené konanie prerušil, je potrebné vychádzať z toho, že vykonal voľbu medzi viacerými
do úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi zrejme s cieľom racionálne organizovať
konanie v zmysle zásady procesnej ekonómie. Proti takejto voľbe nemožno mať v zásade
námietky a ústavný súd ju ani nemieni spochybniť, pretože jednak ide o procesný postup,
ktorý je zákonom dovolený [§ 109 ods. 2 písm. c) OSP] a navrhla ho samotná sťažovateľka,
aby sa nehospodárne nevykonávalo takmer totožné dokazovanie a právne posúdenie.
Prihliadnuc na právnu situáciu, ktorá existovala v čase, keď došlo k prerušeniu,
a k posúdeniu ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd,
tento neposudzuje vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu, pokiaľ to nie je
nevyhnutné.
18. V čase prerušenia konania sa činnosť okresného súdu obmedzila na zisťovanie
stavu súvisiaceho konania. Z dôvodu už uplynulého času mu preto možno vyčítať, že si
priebežne nezabezpečoval aspoň vydané rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota,
resp. Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré by mu (napriek tomu, že konanie právoplatne
neskončilo) umožnili posúdiť, či medzičasom nedošlo k vyriešeniu niektorej z právnych
otázok a či je prerušenie konania naďalej dôvodné. Právoplatným vyriešením veci samej
10. septembra 2010 odpadla prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo. Od tohto dňa bol
okresný súd povinný pokračovať v konaní i bez návrhu (§ 111 ods. 2 druhá veta OSP).
19. Ústavný súd v tejto veci nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku prerušenia
konania neposúdil ako zbytočné prieťahy v konaní. Aj keď neprihliadal na obdobie, keď
bolo konanie prerušené (13 rokov a 10 mesiacov), je celkovú dĺžku konania potrebné
označiť bez ďalšieho za neprimeranú. Pre úplnosť sa žiada dodať, že na krajskom súde sa
vec nachádzala 3 roky a 9 mesiacov, preto toto obdobie nemožno pričítať okresnému súdu.
Ústavný súd navyše nálezom č. k. III. ÚS 253/2017-23 zo 4. júla 2017 rozhodol o porušení
označených práv sťažovateľky (rovnakých ako v teraz posudzovanej veci) postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 717/2013, prikázal mu konať
a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.
20.1 Z postupu okresného súdu vyplývajú viaceré obdobia nečinnosti kratšieho
trvania, resp. väčšie časové odstupy medzi jednotlivými úkonmi súdu.
20.2 Krátke obdobie nečinnosti sa vyskytlo v roku 2013, keď po predĺžení lehoty
na vyhotovenie rozsudku bol spis predložený kancelárii až 9. septembra 2013 (takmer po 2
mesiacoch po predĺžení lehoty).
20.3 Okresný súd bol nečinný od vrátenia spisu z krajského súdu 3. októbra 2017
do referátu na doručenie rozhodnutia 2. januára 2018 (3 mesiace).
20.4 Za nečinnosť je potrebné považovať obdobie 4 mesiacov a 23 dní
od vyhotovenia v poradí druhého rozsudku 4. augusta 2018 a referátu sudkyne na jeho
doručenie do jeho doručenia 27. decembra 2018.
20.5 Bezdôvodná nečinnosť 9 mesiacov a 29 dní od doručenia odvolania
sťažovateľky 28. januára 2019 do jeho zaslania žalovanému na vyjadrenie 26. novembra
2019 je už významnejším príspevkom k celkovej dĺžke konania.
20.6 Napokon je nečinnosťou následne aj obdobie 5 mesiacov a 13 dní od doručenia
vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľky 19. decembra 2019 do jeho zaslania
sťažovateľke 1. júna 2020.
21.1 Konanie okresného súdu bolo poznačené aj neefektívnosťou
a nesústredenosťou. Za neefektívny postup ústavný súd považuje úkony súdu v súvislosti
so zisťovaním stavu súvisiaceho konania po jeho právoplatnom skončení (10. septembra
2010). Okresný súd začal konať (nariadil pojednávanie) až rok po právoplatnom rozhodnutí
vo veci samej v súvisiacom konaní. Došlo k tomu tiež z dôvodu, že hoci mal vedomosť
o nariadenom pojednávaní na vyhlásenie rozhodnutia Krajským súdom v Banskej Bystrici
na 20. máj 2010 a hoci ešte 12. júla 2010 dostal odpoveď od Okresného súdu Rimavská
Sobota o nemožnosti zaslania spisu pre jeho predloženie Krajskému súdu v Banskej
Bystrici, opakovane sa dopytoval Okresného súdu Rimavská Sobota na stav konania až
o deväť mesiacov (12. apríla 2011). Po oznámení o právoplatnom skončení súvisiaceho
konania doručenom 26. apríla 2011 si vyžiadal spis, resp. rozhodnutia z neho až
19. septembra 2011.
21.2 Ako neefektívne ústavný súd vyhodnotil nariaďovanie pojednávaní okresným
súdom. Prvýkrát to zaznamenal ústavný súd v roku 2012, keď minimálne už na pojednávaní
20. novembra 2012 (v poradí štvrté pojednávanie, na ktorom sa preberala vec sama)
dochádzalo len k opakovaniu už uvádzaných argumentov strán. Do vyhlásenia rozsudku
potom nasledovali ešte dve pojednávania.
21.3 Nadbytočné nariaďovanie pojednávaní zaznamenal ústavný súd aj v roku 2018.
Po vrátení spisu z krajského súdu sa uskutočnili 4 pojednávania (16. februára 2018,
20. marca 2018, 28. mája 2018, 3. júla 2018), čo nebolo nevyhnutné aj vzhľadom na ich
priebeh a skutočnosti, ktoré na nich odzneli. Ústavný súd sa stotožnil s námietkou
sťažovateľky, že žiadne nové skutočnosti tam neodzneli a strany sa pridržiavali právnej
argumentácie a dôkazov založených v spise. K naplneniu požiadavky plynulosti
a hospodárnosti konania a s ohľadom na skutkový a právny stav tak postačovalo vykonať
nanajvýš 2 pojednávania.
22. Zistené obdobia nečinnosti okresného súdu v súhrne nesvedčia o snahe okresného
súdu doviesť spor bez prieťahov ku konečnému rozhodnutiu. Ústavný súd nemôže
považovať doterajšiu dĺžku konania za primeranú. Okresný súd uznal, že v období
uvedenom sťažovateľkou nekonal priebežne. Podľa ústavného súdu zistené obdobia úplnej
nečinnosti okresného súdu (spolu prevyšujúce 23 mesiacov) a jeho opakovane neefektívny
postup významne prispeli k dĺžke namietaného konania. Ústavnú sťažnosť nie je preto
možné vyhodnotiť inak ako za dôvodnú. Okresný súd nevyužil prostriedky dané mu
procesným predpisom na zabezpečenie, aby ochrana práv sťažovateľky bola účinná
a rýchla. Všetky uvedené okolnosti viedli ústavný súd k záveru o tom, že postup okresného
súdu v okolnostiach tohto prípadu vykazuje znaky nesústredenosti, neefektívnosti
a v konečnom dôsledku zbytočných prieťahov, ktoré dosahujú až ústavnoprávnu intenzitu.
23. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 201/1995 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku).
IV.
Príkaz vo veci konať a finančné zadosťučinenie
24. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
25. V nadväznosti na výrok o porušení označených práv a v záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal
okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, zohľadňujúc skutočnosť, že vec
toho času nie je právoplatne skončená a je potrebné ju predložiť krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaní (bod 2 výroku).
26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
27. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
28. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
29. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 20 000 €, svoju žiadosť riadne odôvodnila (bod 4).
30. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
31. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa
pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia
nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných
podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02,
32. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto
uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad
spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky
považuje za primerané vo výške 4 000 €, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
Zohľadnil pritom zistené obdobie nečinnosti okresného súdu (body 20 až 22 nálezu),
predmet sporu a význam napadnutého konania pre sťažovateľku, postoj sťažovateľky
pri bránení svojich práv, mieru zavinenia okresného súdu a zložitosť veci.
Za najvýznamnejšie okolnosti považoval fakt, že konanie bolo na návrh sťažovateľky
prerušené a že skorším nálezom bolo skonštatované porušenie práv sťažovateľky postupom
krajského súdu a bolo jej priznané primerané finančné zadosťučinenie (bod 19 nálezu).
Vo zvyšnej časti jej žiadosti ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku nálezu). Ústavný súd
vychádzal pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia zo svojej judikatúry (napr.
III. ÚS 690/2014, III. ÚS 319/2011, III. ÚS 202/2013, II. ÚS 481/2017, IV. ÚS 230/2010).
V.
Trovy konania
33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
34. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
35. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 346,26 € ako trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2019 (príprava a prevzatie veci a písomné podanie na súde) v hodnote po 163,33 €
vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote 9,80 €.
36. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet advokáta (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu