Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 230/2010
PDF · 276.92 KB
No categories available
IV. ÚS 230/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. T., B., a J. T., B., zastúpených advokátkou
JUDr. I. B., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 C 150/91 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 10/2007, za účasti Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo A. T. a J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 150/1991 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 10/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 10/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. A. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť v sume 4 000 €
(slovom štyritisíc eur) a Krajský súd v Bratislave v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. J. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť v sume 4 000 €
(slovom štyritisíc eur) a Krajský súd v Bratislave v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n é spoločne
a nerozdielne uhradiť A. T. a J. T. trovy konania v sume 492,15 € (slovom
štyristodeväťdesiatdva eur a pätnásť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. B., B.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2010 doručená sťažnosť A. T., B. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a J. T., B. (ďalej aj
„sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. B., B.,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 13 Co 147/02 a sp. zn. 3 Co 10/2007. Sťažovatelia sú ako právni nástupcovia
jedného z pôvodných odporcov účastníkmi uvedených súdnych konaní.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11C 150/1991 a spisu krajského
súdu sp. zn. 3 Co 10/2007 ústavný súd zistil:
Dňa 28. mája 1991 právni predchodcovia navrhovateľov doručili bývalému
Obvodnému súdu Bratislava II návrh na začatie konania o vydanie nehnuteľností podľa
zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“) nachádzajúcich sa v katastrálnom území R.
Vec bola 3. júla 1991 postúpená z dôvodu vyslovenia miestnej nepríslušnosti bývalému
Obvodnému súdu Bratislava V (ďalej len „obvodný súd“). Obvodný súd vo veci vykonal
viacero pojednávaní (5. novembra 1991, 7. januára 1992, 21. februára 1992 a 3. apríla
1992), ktoré však boli odročené v zásade bez meritórneho preskúmania veci.
Rok po podaní návrhu na začatie konania zomrel jeden z odporcov [29. mája 1992
(právny predchodca sťažovateľov)] a neskôr aj jedna z navrhovateliek (21. decembra 1993);
v dôsledku toho došlo k zmene okruhu účastníkov konania. Na pojednávaní 9. septembra
1994 okresný súd síce konanie prerušil, ale bez písomného vyhotovenia uznesenia
o prerušení konania a následne po skončení dedičského konania po pôvodnej navrhovateľke
v konaní ďalej pokračoval uznesením č. k. 11 C 150/1991-80 z 26. mája 1995.
Právna predchodkyňa navrhovateľov v priebehu konania pred okresným súdom (na
pojednávaní 3. novembra 1995, pozn.) vzala svoj návrh na vydanie nehnuteľností podľa
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách proti Miestnemu úradu B.– R. (pôvodnému
odporcovi v 1. rade, pozn.) späť a 3. januára 1996 doručila okresnému súdu svoje podanie
z 18. decembra 1995, ktorým doplnila svoj návrh na začatie konania aj s ohľadom na zmenu
účastníkov konania na strane odporcov. Okresný súd uznesením č. k. 11 C 150/1991-169
z 3. novembra 1995 konanie proti odporcovi v 1. rade zastavil.
Ďalšie pojednávania vo veci sa konali 19. januára, 9. februára a 19. apríla 1996, ktoré
však okresný súd v zásade len odročoval z procesných dôvodov, resp. ospravedlnenej
neúčasti niektorého z účastníkov konania. Na ďalších pojednávaniach konaných 15. marca
1996 a 10. mája 1996 okresný súd vykonal aj dokazovanie. V roku 1997 sa uskutočnili
pojednávania 26. septembra a 14. novembra 1997.
Dňa 30. decembra 1997 podala navrhovateľka návrh na vydanie predbežného
opatrenia a na zastavenie konania proti odporcovi v 3. rade J. T. ml. Okresný súd zastavil
uznesením č. k. 11 C 150/1991-181 z 11. augusta 1998 konanie proti odporcovi v 3. rade.
Návrh na nariadenie predbežného opatrenia okresný súd zamietol uznesením č. k. 11 C
150/1991-171 zo 7. júla 1998. Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na
vydanie predbežného opatrenia podala navrhovateľka odvolanie. O odvolaní rozhodoval
krajský súd (spis mu bol predložený 16. októbra 1998), ktorý rozhodnutím sp. zn. 16 Co
344/98 z 30. decembra 1998 návrhu navrhovateľky na vydanie predbežného opatrenia
vyhovel. Následné písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia okresný súd po vrátení spisu
krajským súdom doručoval účastníkom až na základe pokynu zo 6. mája 1999.
Po ďalších pojednávaniach konaných v roku 2000 (23. marca, 15. júna
a 7. decembra) a v roku 2001 (1. februára, 13. marca, 19. apríla) okresný súd rozsudkom
č. k. 11 C 150/1991-289 z 24. apríla 2001 návrhu v časti vyhovel a v časti vrátenia
nehnuteľnosti (parc. č. ... a domu, súp. číslo ...) návrh zamietol z dôvodu, že v priebehu
súdneho konania došlo zo strany jedného z odporcov k jeho zbúraniu.
Proti prvostupňovému rozsudku podali v auguste 2001 odvolanie sťažovatelia. Spis
bol krajskému súdu predložený 25. marca 2002, ktorý o odvolaní rozhodol uznesením
č. k. 13 Co 147/2002-408 z 23. júna 2005 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konania z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a tiež z dôvodu,
že okresný súd nekonal aj s prokurátorom bývalej Obvodnej prokuratúry Bratislava V
(neskôr Okresnej prokuratúry Bratislava V), ktorý vstúpil do začatého konania 5. novembra
1991 (spis bol okresnému súdu vrátený 30. novembra 2005).
Po vrátení veci na ďalšie konanie sa ďalšie pojednávania vo veci pred okresným
súdom uskutočnili 4. apríla 2006, 26. septembra 2006 a napokon 16. novembra 2006, na
ktorom okresný súd opätovne vo veci rozhodol tak, že rozsudkom
č. k. 11 C 150/1991-446 zaviazal sťažovateľa v 1. rade vydať navrhovateľom nehnuteľnosti,
ktoré boli predmetom uplatneného reštitučného nároku, a v časti návrh zamietol.
Dňa 20. decembra 2006 sťažovatelia podali proti označenému rozsudku súdu prvého
stupňa odvolanie. Spis bol odvolaciemu súdu predložený 9. januára 2007. Odvolací súd
okrem toho, že vykonal niektoré prípravné úkony (25. januára 2007 žiadal o vyčíslenie
hodnoty nehnuteľnosti, 10. septembra 2007 vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku
a 21. septembra 2007 zisťoval pobyt jedného zo sťažovateľov), vo veci do podania sťažnosti
ústavnému súdu nerozhodol, t. j. vec sa nachádza v štádiu odvolacieho konania a nebola
dosiaľ meritórne rozhodnutá.
Podľa názoru sťažovateľov „... prejednávaná vec nie je právne tak zložitá, aby
musela trvať skoro 20 rokov bez právoplatného rozhodnutia o veci, sťažovatelia svojim
konaním nedali dôvod súdu k predĺženiu konania, lebo sa konaní zúčastňovali a mali
záujem na konaní, ale prieťahy v konaní vznikli pomalou a neefektívnou činnosťou súdu“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia zastávajú názor, že
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91 a postupom krajského
súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Co 147/02 a sp. zn. 3 Co 10/2007 došlo
k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto žiadali, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
«1) Základné právo A. T. a J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava V, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/1997 (z
obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie zjavne vyplýva, že správne má byť
„11 C 150/1991“, pozn.) porušené bolo.
2) Základné právo A. T. a J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 147/02 a sp. zn.
3 Co 10/2007 porušené bolo.
3) Krajskému súdu v Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007
prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
4) Sťažovateľom A. T. a J. T. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume po
á 10 000 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5) Sťažovateľom A. T. a J. T. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume po á
5 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislava povinný vyplatiť do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu
6) A. T. a J. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. 655/2004 Z.
z. z priznanej sumy finančného zadosťučinenia sťažovateľov, ktorú je Okresný súd
Bratislava V povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
7) A. T. a J. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. 655/2004 Z.
z. z priznanej sumy finančného zadosťučinenia sťažovateľov, ktorú je Krajský súd v
Bratislava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.»
Uplatňovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia
odôvodňujú dlhodobo pretrvávajúcim stavom právnej neistoty a zároveň uvádzajú, že
v čase, keď došlo k začatiu konania na okresnom súde, mal sťažovateľ v 2. rade už
vybavené stavebné povolenie a vypracované plány rodinného domu, ktorý si chcel postaviť
na pozemku, ktorý je predmetom sporu. „Všetky tieto náklady boli zbytočné, lebo vzhľadom
k dĺžke trvania súdneho sporu, upustil... od zámeru postaviť si rodinný dom, ale prišiel
o nemalú sumu, ktorú investoval do dokladov a povolení, kým začal súdny spor, ktorý trvá
už skoro 20 rokov.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 230/2010-16 z 3. júna 2010 sťažnosť v časti,
ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 10/2007, prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval
predsedu okresného súdu, ako aj predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti
a zároveň oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2046/2010 zo 16. júla 2010 oznámil,
že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a v prípise sp. zn.
Spr. 3567/2010 z 27. augusta 2010 sa vyjadril k sťažnosti a ďalej uviedol, že „na základe
sťažnosti vyššie označených účastníkov konania som prešetril stav konania vo veci č. k. 11
C 150/1991 a zistil som, že súd vo veci nekonal plynule a efektívne. V danej veci možno
rozložiť neprimeranú dĺžku konania pre okresný súd ako aj pre krajský súd. Okresný súd vo
veci vydal prvý krát rozhodnutie 24. 4. 1991, na základe podaného odvolania spis bol
predložený krajskému súdu 25. 3. 2002. Spis sa vrátil z krajského súdu 30. 11. 2005
a rozhodnutie bolo zrušené a vrátené na nové konanie. Okresný súd opätovne vo veci vydal
rozhodnutie 16. 11. 2006, na základe odvolania odporcov spis bol predložený krajskému
súdu 9. 1. 2007 a v súčasnosti sa spis nachádza na krajskom súde na rozhodnutie
o odvolaní.
Vo veci je určený termín pojednávania na deň 14. 10. 2010. Na Okresnom súde
Bratislava V, kde vec napadla 1. 8. 1991 bolo vo veci vytýčených viacero pojednávaní,
ktoré boli odročované pre rôzne príčiny a boli obdobia, kde vo veci konané plynulé nebolo.
Celkove možno súhlasiť s názorom sťažovateľov, že konanie trvá neprimerane dlho,
v podstate 19 rokov.
Zo spisu som zistil, že vo veci za toto obdobie konali štyria sudcovia, čo rovnako
malo vplyv na dĺžku konania.“.
Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3381/2010
z 21. júla 2010, v ktorom okrem iného uviedla, že „... JUDr. J. C., predsedníčka senátu
uviedla, že v danom štádiu samotného priebehu tohto súdneho konania, keď je vo veci
vytýčený termín pojednávania, stanovený na deň 14. 10. 2010 o 10,30 hodine sa k veci
nevyjadrí“. Predsedníčka krajského súdu zároveň uviedla, že netrvá na ústnom prerokovaní
veci pred ústavným súdom.
Dňa 6. septembra 2010 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa
vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu
okresného súdu sp. zn. Spr. 2046/2010 zo 16. júla 2010 a sp. zn. Spr. 3567/2010 z
27. augusta 2010 a vyjadrenie predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3381/2010 z 21. júla
2010 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu
17. septembra 2010 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň uviedla
„... k vyjadreniam ktoré ste mi doručili nepodávame stanovisko, lebo sa tam vlastne
neuvádzajú žiadne relevantné skutočnosti ku ktorým by sa mohlo vyjadrovať“.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov, predsedu okresného
súdu a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy
skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci.
Predmetom sporu (sťažovatelia sú právnymi nástupcami jedného z pôvodných odporcov) je
rozhodovanie o reštitučnom nároku (na vydanie nehnuteľností podľa zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov), ktoré tvorí od
roku 1992 štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.
Ústavný súd vzal do úvahy, že v čase doručenia návrhu na začatie konania ešte
nemali všeobecné súdy dostatok skúseností s interpretáciou a aplikáciou reštitučných
zákonov, v dôsledku čoho bolo možné takéto spory považovať za právne zložitejšie, keďže
v tom čase ešte neexistoval jednoznačný, resp. jednotiaci prístup k výkladu a aplikácii
príslušných právnych noriem.
Právne spory súvisiace s uplatnením obdobných reštitučných nárokov ako ide vo veci
sťažovateľov treba v zásade považovať aj za skutkovo zložité vzhľadom na potrebu
zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti. Obsah príslušných súdnych
spisov potvrdzuje faktickú zložitosť aj v predmetnej veci, pri rozhodovaní ktorej bolo
zo strany okresného súdu potrebné zabezpečiť zaobstaranie viacerých listinných dôkazov
a ich starostlivé vyhodnotenie, pričom na doterajšiu dĺžku konania mala nepochybne vplyv
aj skutočnosť, že v jeho priebehu zomreli jeho pôvodní účastníci (na strane navrhovateľov
i odporcov), čo vyvolalo potrebu zisťovať ich právnych nástupcov a pribrať ich
do namietaného konania.
Ústavný súd síce vzal do úvahy uvedené skutočnosti, ale zároveň konštatoval, že
žiadna právna a skutková zložitosť veci, prípadne nedostatok judikatúry nemôže
ospravedlniť to, že viac ako 19 rokov po začatí sporu nie je vec sťažovateľov právoplatne
skončená; takáto dĺžka súdneho konania je totiž už sama osebe z ústavnoprávneho hľadiska
neprijateľná a neakceptovateľná (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07).
Navyše, ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už zdôraznil potrebu prioritného
posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (porovnaj
napr. IV. ÚS 56/07, III. ÚS 377/09), a to najmä vzhľadom na účel sledovaný reštitučnými
zákonmi. Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu
ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce,
nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu
(m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že sťažovatelia (ako aj ich právny
predchodca) boli v priebehu namietaného konania aktívni a poskytovali vo veci konajúcim
súdom potrebnú súčinnosť. Sporu pripisovali veľký význam, čo potvrdzuje aj skutočnosť,
že v ňom boli právne zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, pričom ústavný súd
zo spisovej dokumentácie nezistil, že by relevantnou mierou negatívne prispeli k doterajšej
dĺžke konania pred okresným, resp. krajským súdom. Ústavný súd vzal tiež na vedomie, že
krajský súd a ani okresný súd neuplatnili vo svojich vyjadreniach k sťažnosti k správaniu
sťažovateľov žiadne námietky.
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovatelia sa stali účastníkmi konania až po smrti
ich právneho predchodcu na základe univerzálnej sukcesie, ústavný súd poukázal na svoju
konštantnú judikatúru (napr. I. ÚS 197/05 alebo IV. ÚS 251/08), podľa ktorej v súvislosti so
zmenou účastníkov súdneho konania na základe univerzálnej sukcesie môžu sťažovatelia
uplatňovať svoje právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré
tejto zmene predchádzalo.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 150/1991 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91
V súvislosti so skutočnosťou, že návrh na začatie konania bol v predmetnej veci
podaný 28. mája 1991, ústavný súd poznamenal, že v súlade s jeho stabilizovanou
judikatúrou (napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 261/07) sa jeho jurisdikcia vzťahuje len na
obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na časový moment vzniku právomoci ústavného
súdu ale ústavný súd v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľov
prerokovala na príslušnom všeobecnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných
prieťahov – konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu,
ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993.
Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že aj keď
zo spisu vyplýva, že okresný súd vo veci priebežne konal, keď nariadil vo veci (spolu
s obvodným súdom) viac ako 20 pojednávaní a na viacerých z nich vykonal aj dokazovanie
a množstvo jednoduchých procesných úkonov, v priebehu takmer 19-ročného konania
došlo aj k obdobiam jeho dlhodobej nečinnosti. Konkrétne išlo o obdobie od 3. apríla 1992
do 3. novembra 1995. V tomto období okresný súd síce konanie formálne prerušil, ale bez
písomného vyhotovenia uznesenia o prerušení konania (na pojednávaní konanom
9. septembra 1994, pozn.), pričom po skončení dedičského konania po pôvodnej
navrhovateľke vydal 26. mája 1995 uznesenie o pokračovaní v konaní. Ďalšiu dlhodobú
nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako 16 mesiacov ústavný súd zistil v období od 10.
mája 1996 do 26. septembra 1997. Okresný súd bol nečinný aj v období od apríla 1999, keď
mu bol spis vrátený z krajského súdu, do marca 2000, keď sa uskutočnilo vo veci ďalšie
pojednávanie.
Okrem toho ústavný súd hodnotí činnosť okresného súdu aj ako neefektívnu, pretože
v priebehu celého sporu nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak,
aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na
rozhodnutie vo veci samej. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že v poradí prvý
meritórny rozsudok vo veci z 24. apríla 2001 bol nadriadeným súdom zrušený z dôvodu
nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom do dňa rozhodnutia ústavného súdu nie je
konanie o predmete sporu právoplatne skončené.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že neodôvodnenými obdobiami nečinnosti,
ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007
Sťažovatelia 20. decembra 2006 podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu
z 16. novembra 2006, ktorý bol krajskému súdu spis predložený 9. januára 2007. Krajský
súd následne v predmetnej veci vykonal len jednoduché procesné úkony (výzva na
zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a zisťovanie pobytu jedného zo sťažovateľov),
pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 3. decembra 2009 (takmer dva roky po
predložení spisu) a do dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov krajský
súd stále vo veci ešte meritórne nerozhodol (viac ako 45 mesiacov od predloženia spisu), čo
podľa názoru ústavného súdu nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Tieto skutočnosti
[aj pri zohľadnení toho, že v priebehu odvolacieho konania zomrel jeden z navrhovateľov
(29. januára 2010), čo vyvolalo potrebu zisťovať okruh jeho dedičov (právnych nástupcov)]
viedli ústavný súd k záveru, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 10/2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu ústavou garantovaného práva došlo
iným zásahom, príp. nečinnosťou, prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva
sťažovateľov v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému
súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez
zbytočných prieťahov. Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných
prieťahov je povinný rešpektovať aj okresný súd, pokiaľ tento bude v zmysle rozhodnutia
odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci, prípadne aj len
súvisiace s doručovaním rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie spolu v sume
30 000 € s odôvodnením, že v čase, keď došlo k začatiu konania na okresnom súde, mal
sťažovateľ v 2. rade už vybavené stavebné povolenie a vypracované plány rodinného domu,
ktorý si chcel postaviť na pozemku, ktorý je predmetom sporu. „Všetky tieto náklady boli
zbytočné, lebo vzhľadom k dĺžke trvania súdneho sporu, upustil... od zámeru postaviť si
rodinný dom, ale prišiel o nemalú sumu, ktorú investoval do dokladov a povolení, kým začal
súdny spor, ktorý trvá už skoro 20 rokov.“
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je v prvom rade reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľov (m. m.
Vzhľadom na zistené obdobia neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu a krajského
súdu a charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy doterajšiu
neprimeranú dĺžku namietaných konaní, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne
neakceptovateľná, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia spolu v sume 12 000 € obom sťažovateľom primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu. Na základe uvedeného ústavný súd A. T. priznal finančné
zadosťučinenie v sume 6 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd sumou 4 000 € a
krajský súd sumou 2 000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a obdobne J.
T. priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd
sumou 4 000 € a krajský súd sumou 2 000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle citovaného znenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. I. B. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a
podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu po 120,23 €, čo pre dvoch
sťažovateľov po znížení o 20 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky) predstavuje sumu 384,74 € a spolu s
režijným paušálom štyrikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) pre oboch sťažovateľov a
zvýšení o 19 % DPH predstavuje spolu sumu 492,15 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd a krajský súd povinný zaplatiť
spoločne a nerozdielne na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010