Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 230/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. T., B., a J. T., B., zastúpených advokátkou

JUDr. I. B., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo A. T. a J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť v sume 4 000 €

(slovom štyritisíc eur) a Krajský súd v Bratislave v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť v sume 4 000 €

(slovom štyritisíc eur) a Krajský súd v Bratislave v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n é spoločne

a nerozdielne uhradiť A. T. a J. T. trovy konania v sume 492,15 € (slovom

štyristodeväťdesiatdva eur a pätnásť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. B., B.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2010 doručená sťažnosť A. T., B. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a J. T., B. (ďalej aj

„sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. B., B.,

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. . Sťažovatelia sú ako právni nástupcovia

jedného z pôvodných odporcov účastníkmi uvedených súdnych konaní.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. a spisu krajského

súdu sp. zn. ústavný súd zistil:

Dňa 28. mája 1991 právni predchodcovia navrhovateľov doručili bývalému

Obvodnému súdu Bratislava II návrh na začatie konania o vydanie nehnuteľností podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“) nachádzajúcich sa v katastrálnom území R.

Vec bola 3. júla 1991 postúpená z dôvodu vyslovenia miestnej nepríslušnosti bývalému

Obvodnému súdu Bratislava V (ďalej len „obvodný súd“). Obvodný súd vo veci vykonal

viacero pojednávaní (5. novembra 1991, 7. januára 1992, 21. februára 1992 a 3. apríla

1992), ktoré však boli odročené v zásade bez meritórneho preskúmania veci.

Rok po podaní návrhu na začatie konania zomrel jeden z odporcov [29. mája 1992

(právny predchodca sťažovateľov)] a neskôr aj jedna z navrhovateliek (21. decembra 1993);

v dôsledku toho došlo k zmene okruhu účastníkov konania. Na pojednávaní 9. septembra

1994 okresný súd síce konanie prerušil, ale bez písomného vyhotovenia uznesenia

o prerušení konania a následne po skončení dedičského konania po pôvodnej navrhovateľke

v konaní ďalej pokračoval uznesením č. k. -80 z 26. mája 1995.

Právna predchodkyňa navrhovateľov v priebehu konania pred okresným súdom (na

pojednávaní 3. novembra 1995, pozn.) vzala svoj návrh na vydanie nehnuteľností podľa

zákona o mimosúdnych rehabilitáciách proti Miestnemu úradu B.– R. (pôvodnému

odporcovi v 1. rade, pozn.) späť a 3. januára 1996 doručila okresnému súdu svoje podanie

z 18. decembra 1995, ktorým doplnila svoj návrh na začatie konania aj s ohľadom na zmenu

účastníkov konania na strane odporcov. Okresný súd uznesením č. k. -169

z 3. novembra 1995 konanie proti odporcovi v 1. rade zastavil.

Ďalšie pojednávania vo veci sa konali 19. januára, 9. februára a 19. apríla 1996, ktoré

však okresný súd v zásade len odročoval z procesných dôvodov, resp. ospravedlnenej

neúčasti niektorého z účastníkov konania. Na ďalších pojednávaniach konaných 15. marca

1996 a 10. mája 1996 okresný súd vykonal aj dokazovanie. V roku 1997 sa uskutočnili

pojednávania 26. septembra a 14. novembra 1997.

Dňa 30. decembra 1997 podala navrhovateľka návrh na vydanie predbežného

opatrenia a na zastavenie konania proti odporcovi v 3. rade J. T. ml. Okresný súd zastavil

uznesením č. k. -181 z 11. augusta 1998 konanie proti odporcovi v 3. rade.

Návrh na nariadenie predbežného opatrenia okresný súd zamietol uznesením č. k. 11 C

150/1991-171 zo 7. júla 1998. Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na

vydanie predbežného opatrenia podala navrhovateľka odvolanie. O odvolaní rozhodoval

krajský súd (spis mu bol predložený 16. októbra 1998), ktorý rozhodnutím sp. zn. 16 Co

344/98 z 30. decembra 1998 návrhu navrhovateľky na vydanie predbežného opatrenia

vyhovel. Následné písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia okresný súd po vrátení spisu

krajským súdom doručoval účastníkom až na základe pokynu zo 6. mája 1999.

Po ďalších pojednávaniach konaných v roku 2000 (23. marca, 15. júna

a 7. decembra) a v roku 2001 (1. februára, 13. marca, 19. apríla) okresný súd rozsudkom

č. k. -289 z 24. apríla 2001 návrhu v časti vyhovel a v časti vrátenia

nehnuteľnosti (parc. č. ... a domu, súp. číslo ...) návrh zamietol z dôvodu, že v priebehu

súdneho konania došlo zo strany jedného z odporcov k jeho zbúraniu.

Proti prvostupňovému rozsudku podali v auguste 2001 odvolanie sťažovatelia. Spis

bol krajskému súdu predložený 25. marca 2002, ktorý o odvolaní rozhodol uznesením

č. k. -408 z 23. júna 2005 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konania z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a tiež z dôvodu,

že okresný súd nekonal aj s prokurátorom bývalej Obvodnej prokuratúry Bratislava V

(neskôr Okresnej prokuratúry Bratislava V), ktorý vstúpil do začatého konania 5. novembra

1991 (spis bol okresnému súdu vrátený 30. novembra 2005).

Po vrátení veci na ďalšie konanie sa ďalšie pojednávania vo veci pred okresným

súdom uskutočnili 4. apríla 2006, 26. septembra 2006 a napokon 16. novembra 2006, na

ktorom okresný súd opätovne vo veci rozhodol tak, že rozsudkom

č. k. -446 zaviazal sťažovateľa v 1. rade vydať navrhovateľom nehnuteľnosti,

ktoré boli predmetom uplatneného reštitučného nároku, a v časti návrh zamietol.

Dňa 20. decembra 2006 sťažovatelia podali proti označenému rozsudku súdu prvého

stupňa odvolanie. Spis bol odvolaciemu súdu predložený 9. januára 2007. Odvolací súd

okrem toho, že vykonal niektoré prípravné úkony (25. januára 2007 žiadal o vyčíslenie

hodnoty nehnuteľnosti, 10. septembra 2007 vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku

a 21. septembra 2007 zisťoval pobyt jedného zo sťažovateľov), vo veci do podania sťažnosti

ústavnému súdu nerozhodol, t. j. vec sa nachádza v štádiu odvolacieho konania a nebola

dosiaľ meritórne rozhodnutá.

Podľa názoru sťažovateľov „... prejednávaná vec nie je právne tak zložitá, aby

musela trvať skoro 20 rokov bez právoplatného rozhodnutia o veci, sťažovatelia svojim

konaním nedali dôvod súdu k predĺženiu konania, lebo sa konaní zúčastňovali a mali

záujem na konaní, ale prieťahy v konaní vznikli pomalou a neefektívnou činnosťou súdu“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia zastávajú názor, že

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. došlo

k porušeniu ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, a preto žiadali, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

«1) Základné právo A. T. a J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava V, v konaní vedenom pod sp. zn. (z

obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie zjavne vyplýva, že správne má byť

„11 C 150/1991“, pozn.) porušené bolo.

2) Základné právo A. T. a J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn.

porušené bolo.

3) Krajskému súdu v Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4) Sťažovateľom A. T. a J. T. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume po

á 10 000 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť do 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5) Sťažovateľom A. T. a J. T. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume po á

5 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislava povinný vyplatiť do 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu

6) A. T. a J. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. 655/2004 Z.

z. z priznanej sumy finančného zadosťučinenia sťažovateľov, ktorú je Okresný súd

Bratislava V povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

7) A. T. a J. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. 655/2004 Z.

z. z priznanej sumy finančného zadosťučinenia sťažovateľov, ktorú je Krajský súd v

Bratislava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.»

Uplatňovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia

odôvodňujú dlhodobo pretrvávajúcim stavom právnej neistoty a zároveň uvádzajú, že

v čase, keď došlo k začatiu konania na okresnom súde, mal sťažovateľ v 2. rade už

vybavené stavebné povolenie a vypracované plány rodinného domu, ktorý si chcel postaviť

na pozemku, ktorý je predmetom sporu. „Všetky tieto náklady boli zbytočné, lebo vzhľadom

k dĺžke trvania súdneho sporu, upustil... od zámeru postaviť si rodinný dom, ale prišiel

o nemalú sumu, ktorú investoval do dokladov a povolení, kým začal súdny spor, ktorý trvá

už skoro 20 rokov.“

Ústavný súd uznesením č. k. -16 z 3. júna 2010 sťažnosť v časti,

ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval

predsedu okresného súdu, ako aj predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti

a zároveň oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2046/2010 zo 16. júla 2010 oznámil,

že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a v prípise sp. zn.

Spr. 3567/2010 z 27. augusta 2010 sa vyjadril k sťažnosti a ďalej uviedol, že „na základe

sťažnosti vyššie označených účastníkov konania som prešetril stav konania vo veci č. k. 11

C 150/1991 a zistil som, že súd vo veci nekonal plynule a efektívne. V danej veci možno

rozložiť neprimeranú dĺžku konania pre okresný súd ako aj pre krajský súd. Okresný súd vo

veci vydal prvý krát rozhodnutie 24. 4. 1991, na základe podaného odvolania spis bol

predložený krajskému súdu 25. 3. 2002. Spis sa vrátil z krajského súdu 30. 11. 2005

a rozhodnutie bolo zrušené a vrátené na nové konanie. Okresný súd opätovne vo veci vydal

rozhodnutie 16. 11. 2006, na základe odvolania odporcov spis bol predložený krajskému

súdu 9. 1. 2007 a v súčasnosti sa spis nachádza na krajskom súde na rozhodnutie

o odvolaní.

Vo veci je určený termín pojednávania na deň 14. 10. 2010. Na Okresnom súde

Bratislava V, kde vec napadla 1. 8. 1991 bolo vo veci vytýčených viacero pojednávaní,

ktoré boli odročované pre rôzne príčiny a boli obdobia, kde vo veci konané plynulé nebolo.

Celkove možno súhlasiť s názorom sťažovateľov, že konanie trvá neprimerane dlho,

v podstate 19 rokov.

Zo spisu som zistil, že vo veci za toto obdobie konali štyria sudcovia, čo rovnako

malo vplyv na dĺžku konania.“.

Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3381/2010

z 21. júla 2010, v ktorom okrem iného uviedla, že „... JUDr. J. C., predsedníčka senátu

uviedla, že v danom štádiu samotného priebehu tohto súdneho konania, keď je vo veci

vytýčený termín pojednávania, stanovený na deň 14. 10. 2010 o 10,30 hodine sa k veci

nevyjadrí“. Predsedníčka krajského súdu zároveň uviedla, že netrvá na ústnom prerokovaní

veci pred ústavným súdom.

Dňa 6. septembra 2010 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa

vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu

okresného súdu sp. zn. Spr. 2046/2010 zo 16. júla 2010 a sp. zn. Spr. 3567/2010 z

27. augusta 2010 a vyjadrenie predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3381/2010 z 21. júla

2010 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu

17. septembra 2010 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň uviedla

„... k vyjadreniam ktoré ste mi doručili nepodávame stanovisko, lebo sa tam vlastne

neuvádzajú žiadne relevantné skutočnosti ku ktorým by sa mohlo vyjadrovať“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov, predsedu okresného

súdu a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy

skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci.

Predmetom sporu (sťažovatelia sú právnymi nástupcami jedného z pôvodných odporcov) je

rozhodovanie o reštitučnom nároku (na vydanie nehnuteľností podľa zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách a o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov), ktoré tvorí od

roku 1992 štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

Ústavný súd vzal do úvahy, že v čase doručenia návrhu na začatie konania ešte

nemali všeobecné súdy dostatok skúseností s interpretáciou a aplikáciou reštitučných

zákonov, v dôsledku čoho bolo možné takéto spory považovať za právne zložitejšie, keďže

v tom čase ešte neexistoval jednoznačný, resp. jednotiaci prístup k výkladu a aplikácii

príslušných právnych noriem.

Právne spory súvisiace s uplatnením obdobných reštitučných nárokov ako ide vo veci

sťažovateľov treba v zásade považovať aj za skutkovo zložité vzhľadom na potrebu

zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti. Obsah príslušných súdnych

spisov potvrdzuje faktickú zložitosť aj v predmetnej veci, pri rozhodovaní ktorej bolo

zo strany okresného súdu potrebné zabezpečiť zaobstaranie viacerých listinných dôkazov

a ich starostlivé vyhodnotenie, pričom na doterajšiu dĺžku konania mala nepochybne vplyv

aj skutočnosť, že v jeho priebehu zomreli jeho pôvodní účastníci (na strane navrhovateľov

i odporcov), čo vyvolalo potrebu zisťovať ich právnych nástupcov a pribrať ich

do namietaného konania.

Ústavný súd síce vzal do úvahy uvedené skutočnosti, ale zároveň konštatoval, že

žiadna právna a skutková zložitosť veci, prípadne nedostatok judikatúry nemôže

ospravedlniť to, že viac ako 19 rokov po začatí sporu nie je vec sťažovateľov právoplatne

skončená; takáto dĺžka súdneho konania je totiž už sama osebe z ústavnoprávneho hľadiska

neprijateľná a neakceptovateľná (m. m. , , ).

Navyše, ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už zdôraznil potrebu prioritného

posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (porovnaj

napr. , ), a to najmä vzhľadom na účel sledovaný reštitučnými

zákonmi. Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu

ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce,

nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu

(m. m. , ).

2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu ich základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že sťažovatelia (ako aj ich právny

predchodca) boli v priebehu namietaného konania aktívni a poskytovali vo veci konajúcim

súdom potrebnú súčinnosť. Sporu pripisovali veľký význam, čo potvrdzuje aj skutočnosť,

že v ňom boli právne zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, pričom ústavný súd

zo spisovej dokumentácie nezistil, že by relevantnou mierou negatívne prispeli k doterajšej

dĺžke konania pred okresným, resp. krajským súdom. Ústavný súd vzal tiež na vedomie, že

krajský súd a ani okresný súd neuplatnili vo svojich vyjadreniach k sťažnosti k správaniu

sťažovateľov žiadne námietky.

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovatelia sa stali účastníkmi konania až po smrti

ich právneho predchodcu na základe univerzálnej sukcesie, ústavný súd poukázal na svoju

konštantnú judikatúru (napr. alebo ), podľa ktorej v súvislosti so

zmenou účastníkov súdneho konania na základe univerzálnej sukcesie môžu sťažovatelia

uplatňovať svoje právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré

tejto zmene predchádzalo.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

V súvislosti so skutočnosťou, že návrh na začatie konania bol v predmetnej veci

podaný 28. mája 1991, ústavný súd poznamenal, že v súlade s jeho stabilizovanou

judikatúrou (napr. , ) sa jeho jurisdikcia vzťahuje len na

obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na časový moment vzniku právomoci ústavného

súdu ale ústavný súd v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľov

prerokovala na príslušnom všeobecnom súde v zmysle bez zbytočných

prieťahov – konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu,

ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993.

Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že aj keď

zo spisu vyplýva, že okresný súd vo veci priebežne konal, keď nariadil vo veci (spolu

s obvodným súdom) viac ako 20 pojednávaní a na viacerých z nich vykonal aj dokazovanie

a množstvo jednoduchých procesných úkonov, v priebehu takmer 19-ročného konania

došlo aj k obdobiam jeho dlhodobej nečinnosti. Konkrétne išlo o obdobie od 3. apríla 1992

do 3. novembra 1995. V tomto období okresný súd síce konanie formálne prerušil, ale bez

písomného vyhotovenia uznesenia o prerušení konania (na pojednávaní konanom

9. septembra 1994, pozn.), pričom po skončení dedičského konania po pôvodnej

navrhovateľke vydal 26. mája 1995 uznesenie o pokračovaní v konaní. Ďalšiu dlhodobú

nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako 16 mesiacov ústavný súd zistil v období od 10.

mája 1996 do 26. septembra 1997. Okresný súd bol nečinný aj v období od apríla 1999, keď

mu bol spis vrátený z krajského súdu, do marca 2000, keď sa uskutočnilo vo veci ďalšie

pojednávanie.

Okrem toho ústavný súd hodnotí činnosť okresného súdu aj ako neefektívnu, pretože

v priebehu celého sporu nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak,

aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na

rozhodnutie vo veci samej. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že v poradí prvý

meritórny rozsudok vo veci z 24. apríla 2001 bol nadriadeným súdom zrušený z dôvodu

nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom do dňa rozhodnutia ústavného súdu nie je

konanie o predmete sporu právoplatne skončené.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že neodôvodnenými obdobiami nečinnosti,

ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov podľa , ako aj ich práva podľa

ods. 1 dohovoru.

K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovatelia 20. decembra 2006 podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu

z 16. novembra 2006, ktorý bol krajskému súdu spis predložený 9. januára 2007. Krajský

súd následne v predmetnej veci vykonal len jednoduché procesné úkony (výzva na

zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a zisťovanie pobytu jedného zo sťažovateľov),

pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 3. decembra 2009 (takmer dva roky po

predložení spisu) a do dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov krajský

súd stále vo veci ešte meritórne nerozhodol (viac ako 45 mesiacov od predloženia spisu), čo

podľa názoru ústavného súdu nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Tieto skutočnosti

[aj pri zohľadnení toho, že v priebehu odvolacieho konania zomrel jeden z navrhovateľov

(29. januára 2010), čo vyvolalo potrebu zisťovať okruh jeho dedičov (právnych nástupcov)]

viedli ústavný súd k záveru, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

v zmysle vysloví, že k porušeniu garantovaného práva došlo

iným zásahom, príp. nečinnosťou, prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva

sťažovateľov v zmysle prikázal krajskému

súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez

zbytočných prieťahov. Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných

prieťahov je povinný rešpektovať aj okresný súd, pokiaľ tento bude v zmysle rozhodnutia

odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci, prípadne aj len

súvisiace s doručovaním rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie spolu v sume

30 000 € s odôvodnením, že v čase, keď došlo k začatiu konania na okresnom súde, mal

sťažovateľ v 2. rade už vybavené stavebné povolenie a vypracované plány rodinného domu,

ktorý si chcel postaviť na pozemku, ktorý je predmetom sporu. „Všetky tieto náklady boli

zbytočné, lebo vzhľadom k dĺžke trvania súdneho sporu, upustil... od zámeru postaviť si

rodinný dom, ale prišiel o nemalú sumu, ktorú investoval do dokladov a povolení, kým začal

súdny spor, ktorý trvá už skoro 20 rokov.“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je v prvom rade reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľov (m. m.

).

Vzhľadom na zistené obdobia neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu a krajského

súdu a charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy doterajšiu

neprimeranú dĺžku namietaných konaní, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne

neakceptovateľná, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie

finančného zadosťučinenia spolu v sume 12 000 € obom sťažovateľom primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu. Na základe uvedeného ústavný súd A. T. priznal finančné

zadosťučinenie v sume 6 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd sumou 4 000 € a

krajský súd sumou 2 000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a obdobne J.

T. priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd

sumou 4 000 € a krajský súd sumou 2 000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle citovaného znenia

rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. I. B. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a

podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu po 120,23 €, čo pre dvoch

sťažovateľov po znížení o 20 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky) predstavuje sumu 384,74 € a spolu s

režijným paušálom štyrikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) pre oboch sťažovateľov a

zvýšení o 19 % DPH predstavuje spolu sumu 492,15 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd a krajský súd povinný zaplatiť

spoločne a nerozdielne na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010