Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 395/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti R. A., Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Z. P., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Nitra, takto

rozhodol:

1. Základné právo R. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Nitra p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. A. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € (slovom osemtisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nitra j e p o v i n n ý uhradiť R. A. trovy konania v sume 475,93 €

(slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiattri centov) na účet jeho právnej

zástupkyne Advokátskej kancelárie Z., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 15. augusta 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. A. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo

„navrhovateľ v 2. rade“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej

sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa a podľa

čl. 11 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa dohovoru, ako aj a listiny rozsudkom okresného

súdu č. k. -840 z 12. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -893 z 31. marca 2011, bola sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v namietanom konaní v procesnom postavení

navrhovateľa v 2. rade spolu so svojou sesternicou Ing. V. C. (ďalej aj „navrhovateľka

v 1. rade“) návrhom podaným okresnému súdu 31. decembra 1992 proti Š. (ďalej len

„odporca“) domáhali podľa o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o pôde“) poskytnutia náhrad v sume 375 091,28 € (11 300 000 Kčs).

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v uvedenej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa vyslovil, že postupom

okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň sa domáha priznania finančného

zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. Spr. 948/12 doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2012, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Vec možno považovať za skutkovo a právne náročnú...

K narušeniu plynulosti konania došlo v období od 3. 6. 1993 do 13. 8. 1996, nakoľko

navrhovatelia podali návrh, ktorý neobsahoval potrebné náležitosti a napriek poučeniu ako

majú návrh doplniť, tak neurobili a sami boli po dobu 3 rokov nečinní. Súd v tomto období

postupoval tak, že podanie neobsahujúce zákonné náležitosti nepovažoval za riadny návrh

na začatie konania a vec uložením do archívu považoval vybavenú. Od augusta 1996 súd

postupoval plynule a v primeraných časových intervaloch.

S ohľadom na okolnosti, za ktorých došlo k narušeniu plynulosti konania,

považujeme prieťahy na strane súdu za vzniknuté následkom objektívnych dôvodov.

Konanie trvá od roku 1992 a nie je doposiaľ právoplatne ukončené. K dĺžke konania

však v nemalej miere prispeli samotní navrhovatelia najmä tým, že v posledný deň lehoty

na uplatnenie nároku podali nekvalifikovaný a neúplný návrh. Zo zápisnice zo dňa

3. 6. 1993 je zrejmé, že boli upozornení na nedostatky návrhu a poučení o obsahu riadneho

návrhu a o dokladoch, ktoré majú byť k návrhu pripojené. Napriek tomu boli po dobu

3 rokov voči súdu nečinní a až podaním zo dňa 13. 8. 1996 navrhovateľka žiadala v konaní

pokračovať, ale nedostatky ani vtedy neodstránila. Následne súd vydal viaceré

rozhodnutia /uznesenie č. k. -37 o nepripustení rozšírenia návrhu a o

zastavení konania, uznesenie č. k. -95 o pripustení rozšírenia okruh odporcov

a o prerušení konania, uznesenie č. k. -139 o zastavení konania, uznesenie

č. k. -205 o uložení poriadkovej pokuty č. k. , avšak

všetky boli napadnuté odvolaním. Pri vybavovaní predmetnej veci konali traja sudcovia

JUDr. S. S., JUDr. V. N., JUDr. A. K.. a všetci sa zhodli v právnom názore, že podanie

navrhovateľov vykazuje vady, pre ktoré súd nemôže pokračovať v konaní. Nakoľko odvolací

súd mal iný právny názor, boli nedostatky zo strany prvostupňového súdu postupne

odstraňované a v tejto činnosti súd pokračoval až do 5. 6. 2007, kedy bola vec prevedená z

registra nejasných podaní Nc do registra C. Od roku 2004 až doposiaľ koná vo veci JUDr.

E. Š., ktorá vo veci vydala taktiež viaceré procesné rozhodnutia /uznesenie 11 Nc 1519/93-

305 o nepripustení zmeny návrhu a vstupu ďalšieho odporcu do konania, 11 Nc 1519/93-

346 o zastavení konania, -371 o zastavení konania o pripustenie vstupu

ďalšieho odporcu do konania, -409 o nepripustení zmeny návrhu,

-413 o zastavení konania voči odporcovi v 2. rade, -461 o

pripustení zmeny petitu, -485 o pripustení zmeny petitu, -760 o

nepripustení zmeny petitu, -766 o pripustení zmeny petitu, 10 C 148/2007-

817 o pripustení zmeny petitu, -954 o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania/, z ktorých rozhodnutí je zrejmé, že navrhovatelia neustále menili návrh i okruh

účastníkov konania, čo tiež značne ovplyvňovalo dĺžku konania. Od roku 2007, kedy súd vec

previedol do registra C už ako riadny návrh vo veci samej, bolo vytýčených 16 pojednávaní,

pričom viaceré pojednávania /2 v roku 2009 a 4 v roku 2011/ boli na žiadosť

navrhovateľov, resp. ich zástupcov zrušované, alebo odročované. Vec bola prvý krát

rozhodnutá rozsudkom č. k. -840 zo dňa 12. 3. 2010, toto rozhodnutie

odvolací súd v časti potvrdil a v časti zrušil. Po doplnení dokazovania súd vec opätovne

meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -1026 zo dňa 17. 9. 2012 tak, že návrh v

plnom rozsahu zamietol. Voči rozhodnutiu podali navrhovatelia odvolanie, takže vec stále

nie je právoplatne ukončená.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj prehľad dosiaľ vykonaných

procesných úkonov priebehu namietaného konania.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne stanovisko (doručené ústavnému súdu 10. decembra 2012), v ktorom okrem

iného uviedol:

«V žiadnom prípade sa nemôžeme stotožniť s tvrdením okresného súdu, že ide o vec

skutkovo a právne náročnú. Predmetom konania na okresnom súde je síce reštitučný nárok

podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“),

avšak od roku 1992 uplynul dostatočne dlhý čas na to, aby sa ustálila judikatúra súdov

v tejto reštitučnej oblasti. Obrana okresného súdu o skutkovej a právnej náročnosti veci by

mohla byť považovaná za dôvodnú, ak by išlo o začiatky uplatňovania zákona o pôde, keď

súdy nemali skúsenosti s reštitučnými zákonmi. Avšak nič nemôže ospravedlniť tú

skutočnosť, že prvé meritórne rozhodnutie vo veci okresný súd vydal až po neuveriteľných

17 rokoch od podania návrhu na súd.

Rovnako tak nemôžeme súhlasiť s obranou okresného súdu, že k dĺžke konania

v nemalej miere prispeli samotní navrhovatelia najmä tým, že v posledný deň lehoty

na uplatnenie nároku podali nekvalifikovaný a neúplný návrh. Navrhovatelia uplatnili svoj

zákonný nárok včas a to, že návrh bol nekvalifikovaný alebo neúplný, s tým sa mal

vyporiadať okresný súd všetkými dostupnými prostriedkami tak, aby nebolo porušené právo

sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti je treba povedať, že

okresný súd mal poučovaciu povinnosť, ktorú si podľa nášho názoru správne nesplnil, čo

podporuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa

30. 09. 1997. Nakoľko sťažovateľ, ako navrhovateľ v 2. rade a ani navrhovateľ v 1. rade v

čase podania návrhu neboli zastúpení advokátom a nemali ani dostatočné vzdelanie v

zmysle , mali právo na právnu pomoc v konaní

smerujúcu k tomu, aby ochrana ich práv bola efektívna (Uznesenie Ústavného súdu SR

). Účastníci konania, či už navrhovateľ v 1. rade alebo sám sťažovateľ, ako

navrhovateľ v 2. rade sa snažili vždy reagovať v primeranej lehote na výzvy okresného súdu

a odstrániť vady podania a predložiť požadované dôkazy...

Okrem nečinnosti okresného súdu v konaní poukazujeme aj na niektoré úkony

okresného súdu, ktoré neboli efektívne a neviedli k rýchlemu ukončeniu sporu. Ide

napríklad o výzvy okresného súdu na spresnenie označenia žalovaných alebo na

predloženie výpisov z obchodného registra, aj keď označenie žalovaných bolo zrejmé z

predložených dôkazov a výpisy si okresný súd zabezpečil sám alebo si ich mohol zabezpečiť.

Okresný súd v dôsledku svojej nečinnosti bez závažnej prekážky a v dôsledku

realizovania neefektívnych úkonov spôsobil zbytočné prieťahy v konaní v dĺžke viac ako

9 rokov.

S poukazom na naše doterajšie písomné podania a vzhľadom aj na všetky vyššie

uvedené tvrdenia považujeme postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktorý bol do roku 2007 vedený pod sp. zn. 11 Nc/1519/1993 za porušenie

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil nasledujúci doterajší priebeh namietaného konania:

- 31. december 1992 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa

(navrhovateľa v 2. rade) a navrhovateľky v 1. rade (spolu ďalej aj „navrhovatelia“), ktorým

sa voči odporcovi domáhali poskytnutia náhrad v sume 11 300 000 Kčs podľa § 20 zákona

o pôde,

- 3. jún 1993 – okresný súd uskutočnil informatívny výsluch navrhovateľov a poučil

ich, ako má správne vyzerať kvalifikovaný návrh a aké doklady je potrebné k nemu pripojiť,

- 13. február 1997 – okresný súd vyzval navrhovateľov, aby odstránili nedostatky

návrhu pod hrozbou zastavenia konania (doplnenie návrhu bolo predložené 10. marca

1997),

- 17. marec 1997 – okresný súd uznesením rozhodol o nepripustení rozšírenia

návrhu a súčasne konanie pre neodstránenie jeho nedostatkov zastavil,

- 3. apríl 1997 – proti zastavujúcemu uzneseniu okresného súdu podali

navrhovatelia odvolanie,

- 30. september 1997 – krajský súd uznesením sp. zn. uznesenie

okresného súdu zo 17. marca 1997 zrušil a vec mu 12. februára 1998 vrátil na ďalšie

konanie,

- 22. január 1999 – okresný súd vyzval navrhovateľov, aby v lehote 20 dní označili

subjekty, proti ktorým má byť pôvodný návrh rozšírený, pričom na túto výzvu navrhovatelia

odpovedali oznámením doručeným okresnému súdu 10. februára 1999,

- 31. máj 1999 – okresný súd vyzval navrhovateľov, aby preukázali, že nimi

označené subjekty sú právnymi predchodcami odporcu, na čo navrhovatelia reagovali

podaním doručeným okresnému súdu 6. júla 1999,

- 21. júl 1999 – okresný súd uznesením pripustil rozšírenie žalobného návrhu

na strane odporcov,

- 30. marec 2000 – krajský súd na základe odvolania odporcov uznesením sp. zn.

zrušil uznesenie okresného súdu z 21. júla 1999, pokiaľ ide o rozšírenie

žalobného návrhu vo vzťahu k odporcom v 1., 3., 4. a 7. rade, a vec mu 8. júna 2000 vrátil

na ďalšie konanie,

- 25. október 2000 – okresný súd vyzval navrhovateľov, aby v lehote 15 dní

„presne špecifikovali výšku žalovanej sumy voči každému z odporcov“,

- 28. máj 2001 – okresný súd vzhľadom na nedoplnenie návrhu podľa výzvy

z 25. októbra 2000 uznesením konanie zastavil,

- 11. júl 2001 – navrhovatelia doručili okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

o zastavení konania z 28. mája 2001,

- 31. január 2002 – krajský súd uznesením sp. zn. opätovne uznesenie

okresného súdu o zastavení konania zrušil a vec mu 28. marca 2002 vrátil na ďalšie

konanie,

- 28. november 2002 – okresný súd vyzval navrhovateľov, aby konkretizovali

požadované návrhy podľa jednotlivých subjektov,

- 15. decembra 2004 – ústavný súd nálezom sp. zn. na základe

sťažnosti navrhovateľky v 1. rade vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu v namietanom konaní a priznal jej finančné

zadosťučinenie v sume 100 000 Sk,

- 18. február 2005 – navrhovateľka v 1. rade doručila okresnému súdu „Doplnenie

a zmenu návrhu“,

- 31. máj 2005 – krajský súd uznesením sp. zn. odvolanie odporcu

v 2. rade (RD R.) odmietol,

- 14. október 2005 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa

k doplneniu a zmene návrhu navrhovateľky v 1. rade, ktoré podala 17. februára 2005,

- 13. január 2006 – okresný súd uznesením nepripustil zmenu návrhu ani vstup

Slovenskej republiky do konania na strane odporcov,

- 30. apríla 2006 – krajský súd uznesením sp. zn. po podaní odvolania

navrhovateľkou v 1. rade zrušil uznesenie okresného súdu z 13. januára 2006 a vec

mu 12. júna 2006 vrátil na ďalšie konanie,

- 30. november 2006 – okresný súd uznesením zastavil konanie proti odporcovi

v 3. rade (Ecofruct, družstvo, Nitra – keďže 18. decembra 2000 zaniklo bez právneho

nástupcu),

- 7. marec 2007 – okresnému súdu bolo doručené podanie navrhovateľky v 1. rade,

ktorým upresnila petit návrhu tak, že odporcovia v 1. až 7. rade sú povinní zaplatiť jej

spoločne a nerozdielne sumu 5 650 000 Sk,

- 13. apríl 2007 – okresný súd uznesením konanie vo vzťahu k odporcovi

v 8. rade – (Slovenskej republike) zastavil,

- 6. jún 2007 – z č. l. 386 vyplýva, že „spis tunajšieho súdu č. k. 11

prijatý dňa 31. 12. 1992 bol dňa 6. 6. 2007, 8:54:16 prevedený do oddelenia

Občianskoprávne veci a je vedený pod sp. zn. “,

- 8. jún 2007 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. august 2007,

- 13. august 2007 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo

odročené na 29. október 2007 s tým, že navrhovatelia upresnia petit návrhu, z ktorého bude

zrejmé, od ktorého odporcu žiadajú náhradu a v akej výške, a zároveň oznámia súdu číslo

dedičského rozhodnutia, na základe ktorého odvodzujú svoje oprávnenie podať žalobu,

- 17. september 2007 – okresný súd nepripustil zmenu návrhu na začatie konania

podaného 13. augusta 2007 navrhovateľkou v 1. rade a 11. septembra 2007 sťažovateľom,

- 19. september 2007 – okresný súd uznesením zastavil konanie proti pôvodne

označenému odporcovi v 2. rade – KOVO-DREW-FLEXI výrobno-obchodné družstvo

v likvidácii so sídlom A.,

- 29. október 2007 – pojednávanie uskutočnené na okresnom súde bolo odročené

na 21. január 2008 s tým, že navrhovatelia predložia dôkaz o tom, že v prípade priznania

náhrady táto bude použitá na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,

- 4. január 2008 – okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu na začatie

konania vo vzťahu k navrhovateľke v 1. rade tak, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní

nahradiť spoločne a nerozdielne navrhovateľke v 1. rade živý a mŕtvy inventár v celkovej

hodnote 5 650 000 Sk s príslušenstvom,

- 21. január 2008 – pojednávanie uskutočnené na okresnom súde bolo odročené

na 27. marec 2008 s tým, že budú vyžiadané ďalšie na vec sa vzťahujúce dokumenty,

- 25. január 2008 – okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu na začatie

konania vo vzťahu k sťažovateľovi tak, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť mu

spoločne a nerozdielne živý a mŕtvy inventár v celkovej hodnote 5 650 000 Sk

s príslušenstvom,

- 24. júl 2008 – pojednávanie uskutočnené na okresnom súde 24. júla 2008 bolo

odročené na neurčito s tým, že od Správy katastra... budú vyžiadané príslušné

pozemnoknižné vložky,

- 9. február 2009 – pojednávanie uskutočnené na okresnom súde bolo odročené

na neurčito s tým, že bude vyžiadaná správa z príslušného obchodného registra v súvislosti

RD R. ako odporcom v 2. rade,

- 27. júl 2009 a 19. október 2009 – nariadené pojednávania sa neuskutočnili

z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania,

- 7. december 2009 – nariadené pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené

na neurčito s tým, že navrhovatelia doručia v lehote 20 dní návrh na zmenu petitu

v súvislosti s pokračovaním konania proti úpadcovi – PD M.,

- 22. február 2010 – pojednávanie bolo odročené na 12. marec 2010 na vyhlásenie

rozsudku, k čomu na tomto odročenom pojednávaní následne došlo,

- 11. máj 2010 – spis okresného súdu bol predložený krajskému súdu

na rozhodnutie o odvolaniach navrhovateľov a odporcov v 2. a 3. rade,

- 31. marec 2011 – krajský súd o podaných odvolaniach proti rozsudku okresného

súdu z 12. marca 2010 rozhodol rozsudkom sp. zn. , ktorým prvostupňový

rozsudok v časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov potvrdil, rovnako aj v časti

o zamietnutí ich návrhu proti odporcovi v 1. rade a vo zvyšnej časti (body I až IV výroku)

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec mu na ďalšie konanie,

- 6. jún 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. rozhodol, že zákonná

sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci,

- 26. september 2011 – okresný súd pojednávanie nariadené na 17. október 2011

odročil na 5. december 2011 (právni zástupcovia navrhovateľov sa ospravedlnili),

- 5. december 2011 – okresný súd pojednávanie nariadené na 5. december 2011

odročil na 15. december 2011 (právna zástupkyňa navrhovateľky v 1. rade

a ospravedlnila),

- 15. december 2011 – okresný súd pojednávanie nariadené na 15. december 2011

odročil na 8. február 2012 (právna zástupkyňa navrhovateľky v 1. rade a ospravedlnila),

- 15. december 2011 – okresnému súdu bol doručený návrh právnej zástupkyne

sťažovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že ním bola na ústavnom súde uplatnená

sťažnosť s tým, že „vyhovenie ústavnej sťažnosti navrhovateľa v 2. rade má zásadný

význam pre rozhodnutie v tomto konaní“,

- 24. január 2012 – okresný súd uznesením návrh sťažovateľa na prerušenie konania

zamietol,

- 8. február 2012 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu z 24. januára 2012,

- 9. marec 2012 – okresný súd predložil spis spolu s odvolaním na rozhodnutie

krajskému súdu,

- 30. marec 2012 – krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu

z 24. januára 2012 a súdny spis vrátil okresnému súdu 31. mája 2012.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie

uskutočnené 17. septembra 2012, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému

sťažovateľ aj navrhovateľka v 1. rade podali odvolania, v nadväznosti na čo bude spis

predložený krajskému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd bral

do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie a prihliadal

na charakter veci. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa

a navrhovateľky v 1. rade, ktorým sa na základe § 20 zákona o pôde domáhajú poskytnutia

náhrad v sume 375 091,28 € (11 300 000 Kčs). V okolnostiach daného prípadu ústavný súd

považuje predmetný spor po právnej stránke za bežnú občianskoprávnu vec patriacu

do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva a aj vzhľadom na to, že v oblasti

reštitučnej agendy sa od roku 1991, keď bol prijatý zákon o pôde, vyvinula štandardná

rozhodovacia prax, nemožno namietané konanie hodnotiť ako zložitejšie.

Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností zistených

zo spisu pripúšťa, že predmetná vec vykazuje znaky faktickej zložitosti, a to najmä

vzhľadom na nutnosť vykonania pomerne rozsiahleho dokazovania. Navyše, právne

spory súvisiace s uplatnením reštitučných nárokov, a tak to je aj v tomto prípade, treba

v zásade považovať za skutkovo zložité aj vzhľadom na potrebu zisťovať vlastnícke

vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti (m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň poukazuje na to, že ani zložitosť sporu

nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou

organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými

nedostatkami v činnosti súdu (m. m. , ).

V nadväznosti na to musí ústavný súd konštatovať, že aj napriek zohľadneniu určitej

miery skutkovej zložitosti veci nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať doterajšiu

dĺžku preskúmavaného konania, ktoré po viac ako 20 rokoch od jeho začatia nebolo

právoplatne skončené.

Osobitne je neodôvodnená takáto dĺžka súdneho konania vzhľadom na etický rozmer

konania, s poukazom na to, že zákon o pôde bol prijatý v snahe dosiahnuť zmiernenie

majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného

majetku v období rokov 1948 až 1989 (m. m. ).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania je druhým kritériom pri

zisťovaní, či v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho

v sťažnosti označených práv.

Okresný súd, ako už bolo uvedené, poukázal na to, že podľa jeho názoru „k dĺžke

konania v nemalej miere prispeli samotní navrhovatelia, lebo na uplatnenie nároku podali

nekvalifikovaný a neúplná návrh“, a napriek upozorneniu na nedostatky návrhu okresným

súdom „boli po dobu 3 rokov nečinní“. Je nesporné, že plynulý priebeh konania negatívne

ovplyvnil aj samotný sťažovateľ (resp. navrhovatelia) nekonzistentnosťou svojho návrhu,

jeho viacerých doplnení a viacerých návrhov na jeho zmenu, ktoré v priebehu konania

realizoval. Ústavný súd túto argumentáciu okresného súdu poukazujúceho na nedostatky

návrhu mohol akceptovať len čiastočne, pretože okresný súd mal v zmysle

možnosť využiť poriadkové opatrenie na to, aby nedostatky návrhu boli navrhovateľmi

odstránené. Podrobnejšie hodnotenie postupu okresného súdu v uvedenej súvislosti je

obsiahnuté v ďalšej časti tohto nálezu.

Podľa názoru ústavného súdu však sťažovateľ prispel k predĺženiu namietaného

konania tým, že podal návrh na prerušenie konania s odôvodnením, že na ústavnom súde

uplatnil sťažnosť, pričom zdôraznil, že „vybavenie ústavnej sťažnosti má zásadný význam

pre rozhodnutie v tomto konaní“. Aj keď mal sťažovateľ nesporne právo podať návrh

na prerušenie namietaného konania tým, že jeho návrh okresný súd uznesením z 24. januára

2012 zamietol a krajský súd po podaní odvolania sťažovateľom správnosť uznesenia

okresného súdu potvrdil (uznesením z 30. marca 2012), je zrejmé, že týmto návrhom

zbytočne spôsobil spomalenie priebehu konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní.

Jurisdikcia ústavného súdu („ratio temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári

1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky,

či vec sťažovateľa bola prerokovaná na okresnom súde v zmysle , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní

uplynula v období do 15. februára 1993, teda do nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom

súde (m. m. ).

Ústavný súd v zhode so svojou predchádzajúcou judikatúrou (napr. m. m.

, ) predovšetkým konštatuje, že nie je ústavnoprávne

akceptovateľné, že namietané konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako

20 rokoch od jeho začatia.

Vzhľadom na uvedené nie je preto potrebné osobitne vymedzovať konkrétne obdobia

nečinnosti okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd napriek tomu poukazuje

na jeho nečinnosť bez relevantného dôvodu v období od 3. júna 1993 do 13. februára 1997,

ktorá predstavovala takmer 4 roky. Ústavný súd v tejto spojitosti považuje za neprijateľnú

argumentáciu okresného súdu, ktorý svoju nečinnosť v uvedenom období ospravedlňuje

nečinnosťou navrhovateľov, v dôsledku ktorej okresný súd bez procesného rozhodnutia

„vec uložením do archívu považoval za vybavenú“.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okrem nečinnosti bol postup okresného súdu

aj neefektívny. Uvedené vyplýva okrem iného aj z toho, že krajský súd v troch prípadoch

zrušil procesné rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V prvom prípade krajský súd uznesením č. k. -55 z 30. septembra 1997

zrušil uznesenie okresného súdu č. k. -37 zo 17. marca 1997 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„V danej veci súd prvého stupňa pri odstraňovaní nesporných vád návrhu

nepostupoval dôsledne v súlade s ust. veta druhá V zápisnici napísanej

na Okresnom súde v Nitre dňa 3. 6. 1993 sa udáva, že účastníci Ing. V. C. a R. A. boli

poučení o tom, aké doklady je potrebné k návrhu pripojiť a čo má takýto návrh obsahovať

a že je ho potrebné podať v dvoch exemplároch. Takéto poučenie nie je konkrétne, pretože

v ňom nie je uvedené o aké nedostatky návrhu ide a čo má konkrétne návrh obsahovať, či je

vadný petit návrhu, alebo či v ňom chýba opísanie rozhodujúcich skutočností či označenie

dôkazov, ktorých sa navrhovatelia domáhajú. V tomto poučení sa neuvádza, že by išlo

o také nedostatky vád podaného návrhu, ktoré by mali za následok nemožnosť pokračovania

v konaní, teda zastavenie konania, chýba v ňom lehota, v rámci ktorej mali účastníci

/žalobcovia/ nedostatky podaného návrhu odstrániť a chýba v ňom poučenie o následkoch

nesplnenia výzvy súdu...

V danej veci však súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o nepripustení rozšírenia

návrhu o ďalších navrhovateľmi označených odporcov ničím neodôvodnil, takže jeho

rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné / / pre nedostatok

dôvodov.

Vzhľadom k uvedeným nedostatkom v postupe súdu pri odstraňovaní vád podaného

návrhu, ktorý mal za následok nesprávne zastavenie konania, odvolací súd napadnuté

uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

a rozhodnutie.“

V druhom prípade krajský súd uznesením č. k. -150 z 31. januára 2002

zrušil uznesenie okresného súdu č. k. -140 z 28. mája 2001 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Odvolací súd v prejednávanej veci na rozdiel od súdu prvého stupňa je toho

názoru, že návrh navrhovateľov proti odporcom v 1. až 7. rade ohľadne zaplatenia sumy

11.300.000,- Sk spĺňa potrebné náležitosti vyžadované pre tento druh podania v ust. § 42

ods. 3 a . Uvedený záver je preto hlavným dôvodom zrušenia napadnutého

uznesenia podľa a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie a rozhodnutie vo veci ( )...

Aj napriek tomu, že súd prvého stupňa v súvislosti s odstránením procesných vád

návrhu, ktoré považoval za vady takého charakteru, že bez ich odstránenia nemožno

pokračovať v konaní ( ) postupoval v súlade s postupom zakotveným v ust.

, , nebolo možné zastavujúce napadnuté uznesenie podľa

potvrdiť, pretože avízovaný procesný nedostatok návrhu (neurčenie výšky plnenia

od každého z odporcov) nie je takým nedostatkom, pre ktorý by nebolo možné v konaní

ďalej pokračovať.“

V treťom prípade krajský súd uznesením č. k. -334 z 30. apríla 2006

zrušil uznesenie okresného súdu č. k. -305 z 13. januára 2006 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

«Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra ďalej vyplýva, že na majetok

Poľnohospodárskeho družstva L... bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa

29. 03. 2001, č. k.: -125 vyhlásený konkurz. Súd prvého stupňa sa s touto

skutočnosťou nezaoberal a s odporcom v 4. rade ďalej konal, pričom v záhlaví rozhodnutia

neúplne označoval odporcu v 4. rade obchodným menom bez použitia dodatku „v

konkurze“ a bez uvedenia správcu konkurznej podstaty, ktorý sa stal účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

podľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého

stupňa svojím nesprávnym postupom odňal správcovi konkurznej podstaty ako účastníkovi

možnosť konať pred súdom a zároveň s neexistujúcou právnickou osobou konal ako

s účastníkom konania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa pritom rozumie taký postup súdu, ktorý

znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesný predpis

dáva. Musí ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

V tomto prípade nesprávnym postupom súd prvého stupňa odňal správcovi konkurznej

podstaty odporcu v 4. rade možnosť konať pred súdom, keď rozhodol o nepripustení

ďalšieho účastníka konania a nepripustení zmeny návrhu bez toho, aby umožnil správcovi

konkurznej podstaty uplatniť jeho procesné práva.»

Ústavný súd poukazuje taktiež na to, že aj prvý rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 12. marca 2010 krajský súd v prevažnej časti (body I až IV výroku)

rozsudkom č. k. -893 z 31. marca 2011 zrušil a vec v uvedenom rozsahu

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Účastníkom konania sa odňala možnosť konať pred súdom, keď súd pre svoje

skutkové a právne závery vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo

odvolatelia vo svojich odvolaniach aj namietali.

veta druhá (z. č. ) upravuje, že pokiaľ pôvodný vlastník

zomrel, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie

prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4

ods. 2. § 4 ods. 2 citovaného zákona potom upravuje okruh týchto oprávnených osôb.

Je nepochybné, že v danom prípade navrhovatelia v 1. a 2. rade sú oprávnenými osobami

v zmysle dedičských rozhodnutí po pôvodných vlastníkoch. Navrhovateľka v 1. rade po Š. A.

a navrhovateľ v 2. rade po F. A. tak, ako na to poukázal súd prvého stupňa v dôvodoch

svojho rozhodnutia. Súd prvého stupňa však vo svojom rozhodnutí neriešil, či navrhovatelia

vyzývali povinné osoby (povinnú osobu) na vydanie ŽAMI, teda voči komu, kedy a za čo si

tento reštitučný nárok uplatnili a teda, či v tomto smere splnili zákonné podmienky v zmysle

a

Ďalej sa súd prvého stupňa nezaoberal otázkou splnenia zákonnej podmienky

zabezpečenia poľnohospodárskej výroby podľa

u navrhovateľa v 2. rade, keď tento bol zapísaný ako samostatne hospodáriaci roľník

do evidencie až v roku 1997 (č. 1. 44). Táto zákonná podmienka je totiž splnená

pripravenosťou oprávnenej osoby začať prevádzku poľnohospodárskej výroby aj z hľadiska

naplnenia administratívnoprávneho aktu vydania osvedčenia o zápise oprávnenej osoby

do evidencie samostatne hospodáriacich roľníkov. Obdobne je potrebné preveriť, či u

oboch navrhovateľov táto zákonná podmienka trvá.“

V súvislosti so záverom ústavného súdu o neefektívnom postupe okresného súdu

v namietanom konaní poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (obdobne napr. , ).

Z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti doručeného ústavnému súdu 26. novembra

2012 vyplýva, že proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu (zo 17. septembra 2012)

sťažovateľ a navrhovateľka v 1. rade podali odvolanie, takže namietané konanie dosiaľ

nebolo právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené, prikázal mu napriek tomu, že sťažovateľ sa toho

nedomáhal, aby v záujme zavŕšenia ochrany označených práv vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci

sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal na to, že „v dôsledku

neprimeranej dĺžky súdneho konania som ako účastník konania utrpel ujmu pretrvávajúcim

stresom právnej neistoty počas celého súdneho konania, ktoré aj po 19 rokoch od jeho

začatia stále nie je skončené“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu vrátane

čiastočného prispenia sťažovateľa k predĺženiu namietaného konania, ako aj skutočnosť, že

toto konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 8 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o., B. Podľa ústavný

súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch

úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, a pri treťom úkone právnej služby

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2011, ktorá je 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti a stanoviska k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2011 (2 x 123,50 €) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012

(1 x 127,16 €) predstavuje spolu s režijným paušálom sumu 396,61 €.

Keďže advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe

predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená

o DPH vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane

započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 475,93 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej

kancelárie Z., s. r. o., B. ( v spojení s ), v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013