Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 121/2011
PDF · 317.34 KB
No categories available
IV. ÚS 121/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. augusta 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., P., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 691/1991, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 691/1991 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 691/1991 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. J. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. K. trovy konania v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. V. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 121/2011 z 31. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 691/1991 (ďalej
aj „namietané konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ešte 11. novembra 1991 spolu s ďalšími dvoma
žalobcami podal okresnému súdu návrh na „vydanie veci – nehnuteľnosti v zmysle zákona
č. 87/91 Zb.“.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v označenej právnej veci v časti týkajúcej sa uplatneného nároku na vydanie pozemkov
právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň žiadal priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. Spr. 646/11 z 20. mája 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Predmetom sporu je vydanie nehnuteľnosti podľa § 5 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb.
a tak už samotný charakter sporu napovedá, že ide o spor zložitý nielen čo do skutkových
okolností, ale aj okolností právnych. Zložitosť sporu bola umocnená aj tým, že predmet
žiadanej reštitúcie prešiel zásadnou prestavbou, čo vyvolalo potrebu posúdenia či nedošlo
k zániku objektu reštitúcie...
Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho zákonníka;
Uznesením Okresného súdu Bardejov zo dňa 15. 8. 2002 č. k. 8 C 691/91-449 bolo
konanie vo veci z dôvodov podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušené do právoplatného
skončenia veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 407/99. Na odvolanie sťažovateľa
a žalobkyne M. K. Krajský súd v Prešove svojim uznesením zo dňa 30. 12. 2004 č. k.
4 Co 284/2004-471 napadnuté uznesenie potvrdil a uznesenie sa dňom 17. 3. 2005 stalo
právoplatným. Keďže podľa § 111 O. s. p. ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa
pojednávania a neplynú lehoty, počnúc odo dňa právoplatnosti uznesenia o prerušení
konania súd úkony vo veci nevykonáva. Dodávam, že vec Okresného súdu Bardejov vedená
pod sp. zn. 4 C 407/99 nie je doposiaľ právoplatne skončená, v dôsledku čoho neodpadla
prekážka brániaca súdu postupu v konaní.
Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ:
Sťažovateľ sám prieťahy v konaní nespôsobil.
Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom:
Súdom prieťahy spôsobené neboli. Ak aj v priebehu konania došlo k uplynutiu
dlhšieho času medzi jednotlivými úkonmi súdu, stalo sa tak z dôvodov vyvolaných
okolnosťami prípadu a zmenami v osobe zákonného sudcu vyvolanými objektívnymi
okolnosťami (odchody a príchody sudcov). Pri posudzovaní dĺžky doby, ktorá uplynula
v týchto prípadoch medzi jednotlivými úkonmi, nemožno neprihliadať na objektívnu potrebu
naštudovania veci. Chcem dodať, že o nároku sťažovateľa a ďalších žalobcov bolo už
súdom meritórne rozhodnuté a to rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 29. 3. 2001
č. k. 8 C 691/91-398 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 2. 2002
sp. zn. 4 Co 441/01 v spojení s opravným uznesením z 22. 1. 2003 sp. zn. 4 Co 441/01, čím
bol vyriešený stav právnej neistoty na strane sťažovateľa. Na tomto konštatovaní nič nemení
skutočnosť, že Krajský súd v Prešove zrušil citovaným rozhodnutím rozsudok Okresného
súdu Bardejov zo dňa 29. 3. 2001 č. k. 8 C 691/91-398 vo výroku, ktorým bola žaloba
žalobcov včítane sťažovateľa zamietnutá v časti o vydanie pozemkov, lebo nárok žalobcov
v tejto ich časti sa javí ako prinajmenšom sporný.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti z 20. mája 2011 bol aj prehľad
procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania, z ktorého vo vzťahu
k hodnoteniu postupu okresného súdu poukazuje ústavný súd na to, že od podania žaloby
(t. j. od 11. novembra 1991) bolo po prvýkrát vo veci meritórne rozhodnuté rozsudkom
č. k. 8 C 691/91-48 z 28. júla 1992, ktorým okresný súd návrh žalobcov zamietol. Tento
rozsudok bol v odvolacom konaní v celom rozsahu zrušený uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd 1“) č. k. 12 Co 368/92-56 z 2. decembra 1992 a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd po druhýkrát vo veci meritórne
rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 691/91-200 z 30. októbra 1995, ktorým opätovne žalobu
v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania žalobcov krajský súd 1 napadnutý
prvostupňový rozsudok uznesením č. k. 16 Co 154/96-236 z 25. septembra 1996 znovu
zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom
č. k. 8 C 691/91-398 z 29. marca 2001 okresný súd rozhodol, že žalovaný 1... je povinný
vydať žalobcom dom č... na parcele..., zapísaný v pozemnoknižnej vložke č..., katastrálne
územie B. V časti uplatneného nároku na vydanie pozemkov okresný súd žalobu zamietol.
Na základe odvolania účastníkov konania Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd 2“)
rozsudkom č. k. 34 Co 441/01-439 z 11. februára 2002 potvrdil napadnutý prvostupňový
rozsudok v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené. V prevyšujúcej časti, v ktorej bola žaloba
zamietnutá, krajský súd 2 zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie
konanie. Následne bolo uznesením okresného súdu č. k. 8 C 691/91-449 z 15. augusta 2002
napadnuté konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. 4 C 407/99 prerušené.
Krajský súd 2 rozhodol o odvolaní žalobcov o prerušení konania tak, že uznesením
č. k. 4 Co 284/04-471 z 30. decembra 2004 napadnuté prvostupňové uznesenie o prerušení
konania potvrdil. Tento stav pretrváva aj v čase meritórneho prerokovania sťažnosti
sťažovateľa.
K vyjadreniu okresného súdu zaujal sťažovateľ stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 14. júna 2011, v ktorom okrem iného uviedol, že trvá na uskutočnení
verejného ústneho pojednávania, pričom ďalej ozrejmil, že „na verejnom pojednávaní sa
chcem bližšie vyjadriť k jednotlivým dôvodom, pre ktoré som sťažnosť podal, a najmä
k dôsledkom, ktoré pre mňa malo porušenie môjho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR podľa môjho názoru, postupom
Okresného súdu Bardejov v konaní v právnej veci vedenej týmto súdom pod sp. zn.
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 20. mája 2011, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden
z účastníkov (okresný súd) a sťažovateľ na jeho konaní trval, ústavný súd ho nariadil bez
ohľadu na to, či so zreteľom na okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská
účastníkov k nemu možno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústne pojednávanie pôvodne nariadené na 28. júl 2011 bolo na žiadosť právneho
zástupcu sťažovateľa odročené na 24. august 2011 a konalo sa len za účasti sťažovateľa
a jeho právneho zástupcu, keďže predseda okresného súdu svoju neúčasť ospravedlnil
prípisom z 8. augusta 2011.
Právny zástupca sťažovateľa, resp. sťažovateľ na pojednávaní neuviedli žiadne nové
skutočnosti, ktoré by neboli ústavnému súdu známe z obsahu spisu. Právny zástupca
sťažovateľa navrhol, aby ústavný súd nálezom okrem iného zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 8 C 691/91-449 z 15. augusta 2002 o prerušení konania, a zároveň požiadal, aby mu
bola priznaná úhrada trov konania za tri úkony právnej služby v celkovej sume 432,36 €,
z toho dva úkony uskutočnené v roku 2010 (príprava a prevzatie veci a podanie sťažnosti)
a jeden úkon uskutočnený v roku 2011 (účasť na verejnom ústnom pojednávaní).
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Čo sa týka právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd v danom prípade vzal
do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodovanie, ako
aj charakter veci, pričom na základe týchto hľadísk, pokiaľ ide o napadnuté konanie,
ktorého predmetom je rozhodovanie o reštitučnom nároku na vydanie nehnuteľností podľa
zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, dospel
k záveru, že sa možno stotožniť s názorom vyjadreným predsedom okresného súdu, že ide
o vec fakticky zložitú, a to najmä vzhľadom na nutnosť vykonania pomerne rozsiahleho
dokazovania.
Navyše, právne spory súvisiace s uplatnením obdobných reštitučných nárokov, ako je
to vo veci sťažovateľa, treba v zásade považovať za skutkovo zložité aj vzhľadom
na potrebu zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti
Ústavný súd vzal napokon do úvahy, že v čase doručenia návrhu na začatie konania
okresnému súdu ešte nemali všeobecné súdy dostatok skúseností s interpretáciou
a aplikáciou reštitučných zákonov, v dôsledku čoho bolo možné takéto spory považovať
aj za právne zložitejšie, keďže v tom čase ešte neexistoval jednoznačný, resp. jednotiaci
prístup k výkladu a aplikácii príslušných právnych noriem.
Na druhej strane však ústavný súd musí konštatovať, že aj napriek zohľadneniu
skutkovej a právnej zložitosti veci nemožno v žiadnom prípade akceptovať doterajšiu dĺžku
preskúmavaného konania, ktoré do meritórneho prerokovania sťažnosti trvá takmer
20 rokov. Tento záver považuje ústavný súd za jednoznačný bez ohľadu na to, že o časti
nároku sťažovateľa bolo medzičasom právoplatne rozhodnuté (rozsudkom okresného
č. k. 8 C 691/91-398 z 29. marca 2001, potvrdeným rozsudkom krajského súdu 2
č. k. 34 Co 441/01-439 z 11. februára 2002). Ústavný súd napokon dodáva, že ani zložitosť
sporu nezbavuje všeobecný súd ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené
nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo
inými nedostatkami v činnosti súdu (m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania je druhým kritériom
pri zisťovaní, či v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho
v sťažnosti označeného základného práva. Ústavný súd v správaní sťažovateľa nezistil
žiadnu takú skutočnosť, ktorá by podstatnou mierou prispela k predĺženiu konania a ktorú
by bolo treba pripísať na jeho ťarchu. V uvedenej súvislosti aj predseda okresného súdu
vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že „sťažovateľ sám prieťahy v konaní nespôsobil“.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.
Jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie
po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia
základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do
15. februára 1993, teda do nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde (m. m.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre stabilne zdôrazňuje potrebu prioritného
posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (porovnaj
napr. IV. ÚS 56/07, III. ÚS 377/09), a to najmä vzhľadom na účel sledovaný reštitučnými
zákonmi.
Zo sťažnosti a zapožičaného súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu vyplynulo,
že napadnuté konanie začalo 11. novembra 1991 podaním návrhu na „vydanie veci –
nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/91 Zb.“ a bolo prerušené uznesením okresného súdu
sp. zn. 8 C 691/91 z 15. augusta 2002 „do právoplatného skončenia konania vo veci sp. zn.
4 C 407/99 vedeného na Okresnom súde Bardejov“, pričom k právoplatnému skončeniu
konania v súvisiacej veci dosiaľ nedošlo. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil,
že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 407/99 bolo dosiaľ ostatným úkonom
pojednávanie uskutočnené 26. mája 2011 a spis je v súčasnosti na lehote do 16. septembra
2011. Krajský súd 2 uznesením sp. zn. 4 Co 284/04 z 30. decembra 2004, ktoré 17. marca
2005 nadobudlo právoplatnosť, označené prvostupňové uznesenie o prerušení konania
potvrdil. Od právoplatného prerušenia napadnutého konania až dosiaľ neboli vykonané
žiadne procesné úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.
Ústavný súd nepovažoval za relevantný ani dôvod, na ktorý vo vyjadrení k sťažnosti
poukázal okresný súd, a to, že vo veci rozhodovalo viacero zákonných sudcov, pričom každý
nový sudca potreboval určitý časový priestor na preštudovanie obsahu súdneho spisu. Ani
touto skutočnosťou však nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť doterajšiu
dĺžku napadnutého konania a stav, v akom sa nachádzalo v čase prijatia tohto nálezu.
Sťažovateľ okrem iného poukázal na to, že „dôvodom podania tejto sťažnosti je
skutočnosť, že doba trvania samotného konania v právnej veci vedenej Okresným súdom
v Bardejove pod sp. zn. 8 C 691/1991 prebiehajúceho od roku 1991 a zároveň aj doba
prerušenia konania v tejto právnej veci je v oboch prípadoch neprimerane dlhá“.
S touto argumentáciou sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu potrebné sa
stotožniť.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že napadnuté konanie bolo právoplatne prerušené, ústavný
súd poznamenáva, že okresný súd v súvislosti s tým vykonal voľbu medzi viacerými
do úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi, a preto nie je dôvod na jeho
spochybňovanie. Keďže ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 109 ods. 2
OSP) ústavný súd nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku vhodnosti a účelnosti
okresným súdom zvoleného procesného postupu, pretože na posúdenie relevancie dôvodov
na prerušenie konania majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd.
To však ešte neznamená, že voľná úvaha všeobecného súdu nemusí podliehať
žiadnym obmedzeniam alebo že by bola ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj § 109
ods. 2 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať
a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia
ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa
jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, všeobecný
súd sa musí pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení konania riadiť i požiadavkou,
ktorá je zakotvená v tomto článku ústavy a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie napadnutej veci bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie
spravodlivosti v primeranej lehote, a to aj keď prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte
nepominula (m. m. I. ÚS 21/00, IV. ÚS 205/03, IV. ÚS 221/03, III. ÚS 369/09,
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že najmä s prihliadnutím
na celkovú doterajšiu dĺžku posudzovaného konania (ktoré trvá od 11. novembra 1991), ako
aj so zreteľom na obsah základného práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno
považovať postup okresného súdu za konanie bez zbytočných prieťahov.
Za uvedeného stavu ústavný súd bez toho, aby bližšie analyzoval doterajší priebeh
napadnutého konania, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 127/08,
IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho hľadiska
neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani
po takmer 20 rokoch od jeho začatia, a preto vychádzajúc predovšetkým zo samotnej
doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jeho doterajšieho priebehu uzavrel, že
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 691/1991 bolo porušené základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
V nadväznosti na výrok, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené,
a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde napriek tomu, že sa toho sťažovateľ nedomáhal, konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Reštitúcie
mali smerovať k napraveniu krivdy, čo v mojom prípade trvá 19 rokov. Trvanie konania
o vydaní nášho majetku, trvajúce 19 rokov dôvodne pociťujem ako ďalšiu krivdu.“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
8 C 691/1991 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že
konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd
považoval priznanie sumy 3 000 € požadovanej sťažovateľom za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd napadnuté konanie prikázal inému
okresnému súdu, ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že podľa § 12 ods. 3
OSP rozhoduje o prikázaní veci v prípade tzv. nutnej delegácie [ak príslušný súd nemôže
vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, a preto musí byť prikázaná inému súdu
toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 OSP)], ako aj v prípade tzv. vhodnej delegácie [vhodnosťou
sa rozumie procesná situácia, v ktorej sa na inom než pôvodne príslušnom súde
efektívnejšie dosiahne účel konania (§ 12 ods. 2 OSP)] súd, ktorý je najbližšie spoločne
nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má vec prikázať. Takým súdom môže byť
niektorý z krajských súdov a v prípade, keď sa rozhoduje o delegácii vo veci, v ktorej koná
okresný súd a vec má byť delegovaná okresnému súdu z iného krajského súdneho obvodu,
alebo ak ide o delegáciu medzi dvoma krajskými súdmi, ako nadriadený súd rozhoduje
Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Podľa svojej konštantnej judikatúry nemôže ústavný súd rozhodovať namiesto
všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 15/94) a nemá právomoc konať a rozhodovať vo veciach, ktoré sú zverené
do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 36/96).
Keďže z uvedeného vyplýva, že na rozhodovanie o prikázaní veci nie je daná
právomoc ústavného súdu a rozhodovať o tom prislúcha v mimoinštančnom postupe
výlučne uvedeným všeobecným súdom, ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ
vo vzťahu k ústavnému súdu domáhal, aby prikázal vec vedenú okresným súdom pod
sp. zn. 8 C 691/1991 inému okresnému súdu, nevyhovel. Takýto postup je v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 72/02 uznesenie o predbežnom
prerokovaní sťažnosti).
Pokiaľ sa právny zástupca sťažovateľa v záverečnom návrhu na rozhodnutie domáhal
okrem iného aj zrušenia uznesenia okresného súdu č. k. 8 C 691/91-449 z 15. augusta 2002
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 284/04 z 30. decembra 2004,
ktorým bolo prerušené konanie v právnej veci sťažovateľa do právoplatného skončenia
konania vo veci sp. zn. 4 Co 407/99, ústavný súd sa týmto návrhom nemohol osobitne
zaoberať, a to vzhľadom na osobitosť konania pred ústavným súdom, ktorá vylučuje
možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (pozri napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 6/02).
Navyše je potrebné uviesť, že pokiaľ by aj bol takýto návrh obsiahnutý v pôvodnom
petite sťažnosti, ústavný súd by ho musel v tejto časti pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde so zreteľom na lehotu ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. V. M. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie
sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál
(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.
Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľa na ústnom pojednávaní konanom
24. augusta 2011 vrátane náhrady hotových výdavkov ústavný súd nepriznal, pretože
na ňom neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme),
ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci, a ústavný súd rozhodol len na základe
predložených mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených
písomností, vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiacich súdnych spisov
(m. m. I. ÚS 41/03, I. ÚS 104/03).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju predchádzajúcu judikatúru,
podľa ktorej vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy jej prerokovanie na ústnom
pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto
základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný
prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,
t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011