Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 121/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. augusta 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Bardejov

v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Bardejov v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. K. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. V. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 31. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ešte 11. novembra 1991 spolu s ďalšími dvoma

žalobcami podal okresnému súdu návrh na „vydanie veci – nehnuteľnosti v zmysle zákona

č. 87/91 Zb.“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v označenej právnej veci v časti týkajúcej sa uplatneného nároku na vydanie pozemkov

právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , zároveň žiadal priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. Spr. 646/11 z 20. mája 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom sporu je vydanie nehnuteľnosti podľa

a tak už samotný charakter sporu napovedá, že ide o spor zložitý nielen čo do skutkových

okolností, ale aj okolností právnych. Zložitosť sporu bola umocnená aj tým, že predmet

žiadanej reštitúcie prešiel zásadnou prestavbou, čo vyvolalo potrebu posúdenia či nedošlo

k zániku objektu reštitúcie...

Prekážky postupu konania podľa a nasl. ;

Uznesením Okresného súdu Bardejov zo dňa 15. 8. 2002 č. k. -449 bolo

konanie vo veci z dôvodov podľa prerušené do právoplatného

skončenia veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. . Na odvolanie sťažovateľa

a žalobkyne M. K. Krajský súd v Prešove svojim uznesením zo dňa 30. 12. 2004 č. k.

-471 napadnuté uznesenie potvrdil a uznesenie sa dňom 17. 3. 2005 stalo

právoplatným. Keďže podľa ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa

pojednávania a neplynú lehoty, počnúc odo dňa právoplatnosti uznesenia o prerušení

konania súd úkony vo veci nevykonáva. Dodávam, že vec Okresného súdu Bardejov vedená

pod sp. zn. nie je doposiaľ právoplatne skončená, v dôsledku čoho neodpadla

prekážka brániaca súdu postupu v konaní.

Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ:

Sťažovateľ sám prieťahy v konaní nespôsobil.

Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom:

Súdom prieťahy spôsobené neboli. Ak aj v priebehu konania došlo k uplynutiu

dlhšieho času medzi jednotlivými úkonmi súdu, stalo sa tak z dôvodov vyvolaných

okolnosťami prípadu a zmenami v osobe zákonného sudcu vyvolanými objektívnymi

okolnosťami (odchody a príchody sudcov). Pri posudzovaní dĺžky doby, ktorá uplynula

v týchto prípadoch medzi jednotlivými úkonmi, nemožno neprihliadať na objektívnu potrebu

naštudovania veci. Chcem dodať, že o nároku sťažovateľa a ďalších žalobcov bolo už

súdom meritórne rozhodnuté a to rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 29. 3. 2001

č. k. -398 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 2. 2002

sp. zn. v spojení s opravným uznesením z 22. 1. 2003 sp. zn. , čím

bol vyriešený stav právnej neistoty na strane sťažovateľa. Na tomto konštatovaní nič nemení

skutočnosť, že Krajský súd v Prešove zrušil citovaným rozhodnutím rozsudok Okresného

súdu Bardejov zo dňa 29. 3. 2001 č. k. -398 vo výroku, ktorým bola žaloba

žalobcov včítane sťažovateľa zamietnutá v časti o vydanie pozemkov, lebo nárok žalobcov

v tejto ich časti sa javí ako prinajmenšom sporný.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti z 20. mája 2011 bol aj prehľad

procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania, z ktorého vo vzťahu

k hodnoteniu postupu okresného súdu poukazuje ústavný súd na to, že od podania žaloby

(t. j. od 11. novembra 1991) bolo po prvýkrát vo veci meritórne rozhodnuté rozsudkom

č. k. -48 z 28. júla 1992, ktorým okresný súd návrh žalobcov zamietol. Tento

rozsudok bol v odvolacom konaní v celom rozsahu zrušený uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd 1“) č. k. -56 z 2. decembra 1992 a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd po druhýkrát vo veci meritórne

rozhodol rozsudkom č. k. -200 z 30. októbra 1995, ktorým opätovne žalobu

v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania žalobcov krajský súd 1 napadnutý

prvostupňový rozsudok uznesením č. k. -236 z 25. septembra 1996 znovu

zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom

č. k. -398 z 29. marca 2001 okresný súd rozhodol, že žalovaný 1... je povinný

vydať žalobcom dom č... na parcele..., zapísaný v pozemnoknižnej vložke č..., katastrálne

územie B. V časti uplatneného nároku na vydanie pozemkov okresný súd žalobu zamietol.

Na základe odvolania účastníkov konania Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd 2“)

rozsudkom č. k. -439 z 11. februára 2002 potvrdil napadnutý prvostupňový

rozsudok v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené. V prevyšujúcej časti, v ktorej bola žaloba

zamietnutá, krajský súd 2 zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie

konanie. Následne bolo uznesením okresného súdu č. k. -449 z 15. augusta 2002

napadnuté konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. prerušené.

Krajský súd 2 rozhodol o odvolaní žalobcov o prerušení konania tak, že uznesením

č. k. -471 z 30. decembra 2004 napadnuté prvostupňové uznesenie o prerušení

konania potvrdil. Tento stav pretrváva aj v čase meritórneho prerokovania sťažnosti

sťažovateľa.

K vyjadreniu okresného súdu zaujal sťažovateľ stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 14. júna 2011, v ktorom okrem iného uviedol, že trvá na uskutočnení

verejného ústneho pojednávania, pričom ďalej ozrejmil, že „na verejnom pojednávaní sa

chcem bližšie vyjadriť k jednotlivým dôvodom, pre ktoré som sťažnosť podal, a najmä

k dôsledkom, ktoré pre mňa malo porušenie môjho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa SR podľa môjho názoru, postupom

Okresného súdu Bardejov v konaní v právnej veci vedenej týmto súdom pod sp. zn.

“.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 20. mája 2011, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden

z účastníkov (okresný súd) a sťažovateľ na jeho konaní trval, ústavný súd ho nariadil bez

ohľadu na to, či so zreteľom na okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská

účastníkov k nemu možno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústne pojednávanie pôvodne nariadené na 28. júl 2011 bolo na žiadosť právneho

zástupcu sťažovateľa odročené na 24. august 2011 a konalo sa len za účasti sťažovateľa

a jeho právneho zástupcu, keďže predseda okresného súdu svoju neúčasť ospravedlnil

prípisom z 8. augusta 2011.

Právny zástupca sťažovateľa, resp. sťažovateľ na pojednávaní neuviedli žiadne nové

skutočnosti, ktoré by neboli ústavnému súdu známe z obsahu spisu. Právny zástupca

sťažovateľa navrhol, aby ústavný súd nálezom okrem iného zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. -449 z 15. augusta 2002 o prerušení konania, a zároveň požiadal, aby mu

bola priznaná úhrada trov konania za tri úkony právnej služby v celkovej sume 432,36 €,

z toho dva úkony uskutočnené v roku 2010 (príprava a prevzatie veci a podanie sťažnosti)

a jeden úkon uskutočnený v roku 2011 (účasť na verejnom ústnom pojednávaní).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Čo sa týka právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd v danom prípade vzal

do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodovanie, ako

aj charakter veci, pričom na základe týchto hľadísk, pokiaľ ide o napadnuté konanie,

ktorého predmetom je rozhodovanie o reštitučnom nároku na vydanie nehnuteľností podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, dospel

k záveru, že sa možno stotožniť s názorom vyjadreným predsedom okresného súdu, že ide

o vec fakticky zložitú, a to najmä vzhľadom na nutnosť vykonania pomerne rozsiahleho

dokazovania.

Navyše, právne spory súvisiace s uplatnením obdobných reštitučných nárokov, ako je

to vo veci sťažovateľa, treba v zásade považovať za skutkovo zložité aj vzhľadom

na potrebu zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti

().

Ústavný súd vzal napokon do úvahy, že v čase doručenia návrhu na začatie konania

okresnému súdu ešte nemali všeobecné súdy dostatok skúseností s interpretáciou

a aplikáciou reštitučných zákonov, v dôsledku čoho bolo možné takéto spory považovať

aj za právne zložitejšie, keďže v tom čase ešte neexistoval jednoznačný, resp. jednotiaci

prístup k výkladu a aplikácii príslušných právnych noriem.

Na druhej strane však ústavný súd musí konštatovať, že aj napriek zohľadneniu

skutkovej a právnej zložitosti veci nemožno v žiadnom prípade akceptovať doterajšiu dĺžku

preskúmavaného konania, ktoré do meritórneho prerokovania sťažnosti trvá takmer

20 rokov. Tento záver považuje ústavný súd za jednoznačný bez ohľadu na to, že o časti

nároku sťažovateľa bolo medzičasom právoplatne rozhodnuté (rozsudkom okresného

č. k. -398 z 29. marca 2001, potvrdeným rozsudkom krajského súdu 2

č. k. -439 z 11. februára 2002). Ústavný súd napokon dodáva, že ani zložitosť

sporu nezbavuje všeobecný súd ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené

nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo

inými nedostatkami v činnosti súdu (m. m. , ).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania je druhým kritériom

pri zisťovaní, či v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho

v sťažnosti označeného základného práva. Ústavný súd v správaní sťažovateľa nezistil

žiadnu takú skutočnosť, ktorá by podstatnou mierou prispela k predĺženiu konania a ktorú

by bolo treba pripísať na jeho ťarchu. V uvedenej súvislosti aj predseda okresného súdu

vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že „sťažovateľ sám prieťahy v konaní nespôsobil“.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie

po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia

základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2

, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do

15. februára 1993, teda do nadobudnutia účinnosti (m. m.

).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre stabilne zdôrazňuje potrebu prioritného

posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (porovnaj

napr. , ), a to najmä vzhľadom na účel sledovaný reštitučnými

zákonmi.

Zo sťažnosti a zapožičaného súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu vyplynulo,

že napadnuté konanie začalo 11. novembra 1991 podaním návrhu na „vydanie veci –

nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/91 Zb.“ a bolo prerušené uznesením okresného súdu

sp. zn. z 15. augusta 2002 „do právoplatného skončenia konania vo veci sp. zn.

vedeného na Okresnom súde Bardejov“, pričom k právoplatnému skončeniu

konania v súvisiacej veci dosiaľ nedošlo. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil,

že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. bolo dosiaľ ostatným úkonom

pojednávanie uskutočnené 26. mája 2011 a spis je v súčasnosti na lehote do 16. septembra

2011. Krajský súd 2 uznesením sp. zn. z 30. decembra 2004, ktoré 17. marca

2005 nadobudlo právoplatnosť, označené prvostupňové uznesenie o prerušení konania

potvrdil. Od právoplatného prerušenia napadnutého konania až dosiaľ neboli vykonané

žiadne procesné úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Ústavný súd nepovažoval za relevantný ani dôvod, na ktorý vo vyjadrení k sťažnosti

poukázal okresný súd, a to, že vo veci rozhodovalo viacero zákonných sudcov, pričom každý

nový sudca potreboval určitý časový priestor na preštudovanie obsahu súdneho spisu. Ani

touto skutočnosťou však nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť doterajšiu

dĺžku napadnutého konania a stav, v akom sa nachádzalo v čase prijatia tohto nálezu.

Sťažovateľ okrem iného poukázal na to, že „dôvodom podania tejto sťažnosti je

skutočnosť, že doba trvania samotného konania v právnej veci vedenej Okresným súdom

v Bardejove pod sp. zn. prebiehajúceho od roku 1991 a zároveň aj doba

prerušenia konania v tejto právnej veci je v oboch prípadoch neprimerane dlhá“.

S touto argumentáciou sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu potrebné sa

stotožniť.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že napadnuté konanie bolo právoplatne prerušené, ústavný

súd poznamenáva, že okresný súd v súvislosti s tým vykonal voľbu medzi viacerými

do úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi, a preto nie je dôvod na jeho

spochybňovanie. Keďže ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 109 ods. 2

) ústavný súd nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku vhodnosti a účelnosti

okresným súdom zvoleného procesného postupu, pretože na posúdenie relevancie dôvodov

na prerušenie konania majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd.

To však ešte neznamená, že voľná úvaha všeobecného súdu nemusí podliehať

žiadnym obmedzeniam alebo že by bola ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj § 109

ods. 2 písm. c) , tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať

a uplatňovať v súlade s ( ). Keďže zo žiadneho ustanovenia

nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa

jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v súlade s , všeobecný

súd sa musí pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení konania riadiť i požiadavkou,

ktorá je zakotvená v tomto článku a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia

umožňujúce prerokovanie napadnutej veci bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie

spravodlivosti v primeranej lehote, a to aj keď prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte

nepominula (m. m. , , , ,

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že najmä s prihliadnutím

na celkovú doterajšiu dĺžku posudzovaného konania (ktoré trvá od 11. novembra 1991), ako

aj so zreteľom na obsah základného práva ustanoveného v nemožno

považovať postup okresného súdu za konanie bez zbytočných prieťahov.

Za uvedeného stavu ústavný súd bez toho, aby bližšie analyzoval doterajší priebeh

napadnutého konania, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ,

, ) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho hľadiska

neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani

po takmer 20 rokoch od jeho začatia, a preto vychádzajúc predovšetkým zo samotnej

doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jeho doterajšieho priebehu uzavrel, že

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. bolo porušené základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

III.

V nadväznosti na výrok, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa bolo postupom okresného súdu porušené,

a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa a

písm. a) napriek tomu, že sa toho sťažovateľ nedomáhal, konať

vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Reštitúcie

mali smerovať k napraveniu krivdy, čo v mojom prípade trvá 19 rokov. Trvanie konania

o vydaní nášho majetku, trvajúce 19 rokov dôvodne pociťujem ako ďalšiu krivdu.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 3 000 € požadovanej sťažovateľom za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd napadnuté konanie prikázal inému

okresnému súdu, ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že podľa § 12 ods. 3

rozhoduje o prikázaní veci v prípade tzv. nutnej delegácie [ak príslušný súd nemôže

vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, a preto musí byť prikázaná inému súdu

toho istého stupňa ( )], ako aj v prípade tzv. vhodnej delegácie [vhodnosťou

sa rozumie procesná situácia, v ktorej sa na inom než pôvodne príslušnom súde

efektívnejšie dosiahne účel konania ( )] súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má vec prikázať. Takým súdom môže byť

niektorý z krajských súdov a v prípade, keď sa rozhoduje o delegácii vo veci, v ktorej koná

okresný súd a vec má byť delegovaná okresnému súdu z iného krajského súdneho obvodu,

alebo ak ide o delegáciu medzi dvoma krajskými súdmi, ako nadriadený súd rozhoduje

Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa svojej konštantnej judikatúry nemôže ústavný súd rozhodovať namiesto

všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov () a nemá právomoc konať a rozhodovať vo veciach, ktoré sú zverené

do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov ().

Keďže z uvedeného vyplýva, že na rozhodovanie o prikázaní veci nie je daná

právomoc ústavného súdu a rozhodovať o tom prislúcha v mimoinštančnom postupe

výlučne uvedeným všeobecným súdom, ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ

vo vzťahu k ústavnému súdu domáhal, aby prikázal vec vedenú okresným súdom pod

sp. zn. inému okresnému súdu, nevyhovel. Takýto postup je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (m. m. uznesenie o predbežnom

prerokovaní sťažnosti).

Pokiaľ sa právny zástupca sťažovateľa v záverečnom návrhu na rozhodnutie domáhal

okrem iného aj zrušenia uznesenia okresného súdu č. k. -449 z 15. augusta 2002

v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. decembra 2004,

ktorým bolo prerušené konanie v právnej veci sťažovateľa do právoplatného skončenia

konania vo veci sp. zn. , ústavný súd sa týmto návrhom nemohol osobitne

zaoberať, a to vzhľadom na osobitosť konania pred ústavným súdom, ktorá vylučuje

možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (pozri napr. , ).

Navyše je potrebné uviesť, že pokiaľ by aj bol takýto návrh obsiahnutý v pôvodnom

petite sťažnosti, ústavný súd by ho musel v tejto časti pri predbežnom prerokovaní podľa

so zreteľom na lehotu ustanovenú v zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. V. M. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľa na ústnom pojednávaní konanom

24. augusta 2011 vrátane náhrady hotových výdavkov ústavný súd nepriznal, pretože

na ňom neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme),

ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci, a ústavný súd rozhodol len na základe

predložených mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených

písomností, vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiacich súdnych spisov

(m. m. , ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju predchádzajúcu judikatúru,

podľa ktorej vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v jej prerokovanie na ústnom

pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto

základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný

prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,

t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov (napr. , , ).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011