Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 109/2014
PDF · 216.57 KB
No categories available
IV. ÚS 109/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti R. Š., zastúpenej JUDr.
Tomášom Tomčovčíkom, Nerudova 14, Košice, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 515/1999, za účasti
Okresného súdu Košice-okolie, takto
rozhodol:
1. Základné právo R. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 515/1999 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Košice-okolie p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C
515/1999 konal bez zbytočných prieťahov.
3. R. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré
jej j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť R. Š. trovy konania v sume
417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. Tomáša Tomčovčíka, Nerudova 14, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. augusta 2013 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. Tomášom Tomčovčíkom, Nerudova 14, Košice, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 515/1999 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala
okresnému súdu 30. júla 1999 návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode manželstva. Podľa názoru sťažovateľky okresný
súd v konaní nepostupuje dostatočne efektívne, keďže jeho „postup v priebehu takmer
15 rokov neviedol k odstráneniu stavu“ jej „právnej neistoty“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety
prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a
8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice-okolie pod č. k. 11 C/515/1999 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice-okolie vo veci
č. k. 11 C/515/1999 konal bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 20.000,- Eur.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke trovy konania, ktoré
je povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 109/2014-13 z 19. februára 2014 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a následne vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní ústneho
pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd v priebehu konania zistil, že v písomnom
vyhotovení tohto uznesenia došlo k zjavnej nesprávnosti, keď v záhlaví a v odôvodnení
na s. 2 v prvom a piatom odseku písomného vyhotovenia neboli uvedené všetky práva,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta (konkrétne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),
prijal 16. apríla 2014 opravné uznesenie č. k. IV. ÚS 109/2014-34 a v takto uvedenom
rozsahu namietaného porušenia práv sťažovateľky konal a rozhodol o sťažnosti
sťažovateľky.
Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr V/159/14
z 18. marca 2014 uviedla:
„Konanie č. 11 C/515/1999 napadlo na tunajší súd dňa 30. 7. 1999. Predmetom
konania je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Aj keď konanie
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je právne zložitá natoľko,
aby sa to vymykalo bežnej rozhodovacej činnosti súdov, skutkovo právne zložitá bola,
nakoľko obaja účastníci konania boli samostatne zárobkovo činné osoby, v súvislosti s čím
vznikla potreba vykonania rozsiahleho znaleckého dokazovania.
Dĺžka konania bola aj ovplyvnená neúčasťami účastníkov konania na vytýčených
pojednávaniach, pre neúčasť sťažovateľky boli pojednávania 6 krát odročené, pre neúčasť
odporcu 9 krát. V záujme zachovania rovnosti procesných práv oboch účastníkov konania
súd ospravedlnenia účastníkov konania akceptoval. Následne neúčasť odporcu
na pojednávaniach sa súd snažil zabezpečiť predvedením. Sťažovateľka dva krát v konaní
namietala nezaujatosť prejedávajúcej sudkyne, čím bola tiež ovplyvnená dĺžka konania,
nakoľko spis musel byť na rozhodnutie o námietke zaujatosti predložený Krajskému súdu
v Košiciach.
V konaní č. 11C/515/1999 bol dňa 11. 3. 2014 vo veci vyhlásený rozsudok,
účastníkom konania bolo doručené jeho písomné vyhotovenie a v súčasnosti plynie
účastníkom konania lehota na podanie odvolania.
Keďže dĺžka konania nebola ovplyvnená len činnosťou resp. nečinnosťou okresného
súdu, ale aj správaním sa účastníkov konania a potrebou dôsledného a rozsiahleho
zisťovania skutkového stavu veci mám za to, že sťažovateľkou žiadané finančné
zadosťučinenie je neprimerane vysoké a navrhujem ústavnému súdu, aby v prípade
vyslovenia, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v primeranej lehote porušené bolo, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie.“
Sťažovateľka vo svojom stanovisku doručenom 1. apríla 2014 uviedla, že vyjadrenie
okresného súdu považuje za účelové a argumentáciu okresného súdu za neopodstatnenú.
Zotrvala tiež na požadovanom finančnom zadosťučinení, ktoré považuje za primerané dĺžke
prieťahov v konaní v trvaní takmer 15 rokov.
Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 272/04, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o vyporiadaní BSM.
Ústavný súd uznáva, že spor je skutkovo zložitejší a náročnejší na dokazovanie.
Z hľadiska právneho posúdenia nie je konanie podľa názoru ústavného súdu zložité,
k problematike existuje dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov,
ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania uvedených majetkových
sporov. Okresný súd preto mohol pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe
v namietanom konaní postupovať plynulejšie.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto
súdneho konania.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svojím správaním prispela k predĺženiu
namietaného konania (procesnými návrhmi, neúčasťou na pojednávaniach), čo malo vplyv
na vykonávanie dokazovania, dvakrát zmenila právneho zástupcu, čo však nezbavuje
okresný súd zodpovednosti za stav, v akom sa namietané konanie nachádza v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu. Podiel sťažovateľky na zbytočných prieťahoch
ústavný súd zohľadnil pri priznaní finančného zadosťučinenia.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.
Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 11. marca 2014, a teda konanie pred súdom
prvého stupňa trvalo do vyhlásenia rozhodnutia viac ako 14 a pol roka.
Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu a jednotlivé
procesné úkony vykonané okresným súdom v namietanom konaní, pretože s poukázaním na
svoju prechádzajúcu judikatúru (napr. IV. ÚS 121/2011, IV. ÚS 188/2011) je nútený
konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska nie je akceptovateľné, aby namietané konanie
nebolo ani po viac ako 14 a pol roku od jeho začatia právoplatne skončené, a to aj napriek
tomu, že priebeh konania bol v zásade plynulý, avšak nie efektívny.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom
v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 515/1999 spôsobil zbytočné prieťahy.
V nadväznosti na to ústavný súd rozhodol, že porušil základné právo sťažovateľky
na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 11 C 515/1999-1043
z 11. marca 2014, konanie však nie je právoplatne skončené, podľa zistenia ústavného súdu
podala sťažovateľka proti rozsudku odvolanie, a preto ústavný súd prikázal okresnému
súdu, aby vykonával ďalšie úkony, na ktoré je príslušný, vo veci vedenej
pod sp. zn. 11 C 515/1999 bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia 20 000 € z dôvodu
neprimerane dlhej doby konania a poukazuje na to, že na základe postupu okresného súdu
nadobudla presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti nemá záujem poskytnúť jej právam
zákonnú ochranu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na dĺžku konania okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 11 C 515/1999, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, podiel
sťažovateľky na predĺžení konania, ako aj skutočnosť, že konanie nebolo do rozhodnutia
ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 €
sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony vykonané
v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) a za dva úkony vykonané
v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k stanovisku okresného súdu)
spolu v sume 560,02 €, ktoré žiada poukázať na účet advokáta JUDr. Tomáša Tomčovčíka,
Nerudova 4, Košice. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľku zastupoval pôvodne
v konaní pred ústavným súdom advokát Mgr. Matej Čontofalský, Piešťanská 24, Košice,
ktorému bol neskôr pozastavený výkon advokácie, a sťažovateľka splnomocnila
13. februára 2014 na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokáta
JUDr. Tomáša Tomčovčíka, Nerudova 4, Košice.
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 € (za dva úkony urobené v roku 2013), a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za jeden úkon
urobený v roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2013 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) a za jeden úkon urobený v roku 2014 (prevzatie
a príprava zastúpenia) v súlade s relevantnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za
dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 € a režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony po 7,81 €. Za úkon vykonaný v roku 2014 priznal
úhradu v sume 134 € a režijný paušál 8,04 €. Priznaná úhrada trov konania tak predstavuje
spolu sumu 417,98 €. Ústavný súd nepriznal uplatnenú úhradu trov za vyjadrenie k
stanovisku okresného súdu urobené v roku 2014, pretože ho nehodnotil ako úkon, ktorý
obsahoval ďalšiu ústavnoprávne relevantnú argumentáciu na rozhodnutie ústavného súdu.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2014