Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 188/2011
PDF · 256.38 KB
No categories available
IV. ÚS 188/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti I. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., K., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999, za
účasti Okresného súdu Bratislava III, takto
rozhodol:
1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Nc 86/1999 konal bez zbytočných prieťahov.
3. I. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť I. P. trovy konania v sume
456,18 € (slovom štyristopäťdesiatšesť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. V. Z., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 188/2011 z 12. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal ešte v roku 1999 na Okresnom súde
Pezinok štyri žaloby o zrušenie užívacieho práva vo vzťahu k pozemkom označeným
v žalobách, pričom po zrušení Okresného súdu Pezinok (31. decembra 2004) sa vecne
a miestne príslušným na prerokovanie a rozhodnutie veci vedenej pod sp. zn. 15 Nc 86/1999
stal Okresný súd Bratislava III.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiadal, aby mu bolo priznané
aj finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a úhrada trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
z 30. októbra 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„V súvislosti s ústavnými sťažnosťami p. I. P. ako predstaviteľ štátnej správy
Okresného súdu Bratislava III udávam, že spisy sp. zn. 5 C 724/1997, 15 Nc 84/01,
15 Nc 86/99 a 15 Nc 94/99 napadli na Okresný súd Pezinok, na ktorom boli spisy
15 Nc 84/01, 15 Nc 86/99 a 15 Nc 94/99 vybavené ako skončené inak z dôvodu, že Okresný
súd Pezinok v konaní č. k. 5 C 724/1997-53 zo 17. 05. 2004 uznesením pripustil zmenu
návrhu tak, že nároky, ktoré si sťažovateľ uplatňoval v konaniach 15 Nc 84/01, 15 Nc 86/99
a 15 Nc 94/99, sa stali predmetom sporu v konaní sp. zn. 5 C 724/1997 a tieto spisy boli
pripojené ako skončené inak ku spisu 5 C 724/1997.
Okresný súd Pezinok bol zrušený k 31. 12. 2004 s tým, že výkon súdnictva prešiel
na Okresný súd Bratislava III v zmysle zák. č. 371/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Nakoľko spisy č. k. 15 Nc 84/01, 15 Nc 86/99 a 15 Nc 94/99 boli vybavené ako
skončené inak ešte pred prechodom výkonu súdnictva na Okresný súd Bratislava III, neboli
ani predmetom odovzdávajúcich protokolov z Okresného súdu Pezinok na Okresný súd
Bratislava III. Predmetom prechodu a odovzdávacieho protokolu bol len spis 5 C 724/1997
na Okresný súd Bratislava III vedený pod sp. zn. Pk-5 C 724/1997...“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 20. apríla 2011, v ktorom okrem iného uviedol:
„Z podania podpredsedníčky Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. 10. 2010
vyplýva, že spis 15 Nc 86/99 bol vybavený ako skončený inak z dôvodu, že Okresný súd
Pezinok v konaní 5 C 724/1997 zo 17. 5. 2004 uznesením pripustil zmenu návrhu tak, že
nároky, ktoré si sťažovateľ uplatňoval v konaní 15 Nc 86/99 sa stali predmetom sporu
v konaní 5 C 724/1997 a tento spis bol pripojený ako skončený inak ku spisu 5 C 724/97.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemá vedomosti o pripustení zmeny návrhu,
ani mu nebolo doručené uznesenie o spojení konania 15 Nc 86/99 s konaním 5 C 724/97 ani
o právoplatnom skončení tohto konania inak.
Pripojenie spisu 15 Nc 86/99 ako skončeného inak k spisu 5 C 724/99 považuje
za nezákonný postup súdu...
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ zastáva názor, že vec nie je
doteraz právoplatne skončená, že súd svojím postupom pochybil, preto v celom rozsahu trvá
na svojej sťažnosti...“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.
15 Nc 86/1999 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
- 17. decembra 1999 boli Okresnému súdu Pezinok doručené 4 žaloby, ktorými sa
sťažovateľ domáhal „zrušenia dohody o obhospodarovaní z roku 1953“ a priznania s tým
súvisiacich finančných nárokov,
- 14. marca 2002 zákonná sudkyňa v úradnom zázname uviedla argumenty, ktorými
zdôvodnila doterajšie nekonanie vo veci,
- 3. júna 2002 bola Okresnému súdu Pezinok doručená sťažovateľova „žiadosť
o vylúčenie sudcu“ odôvodnená doterajšou nečinnosťou vo veci,
- 13. júna 2002 bol občianskoprávnou kanceláriou Okresného súdu Pezinok
vyhotovený úradný záznam, z ktorého vyplýva, že štyri žaloby sťažovateľa boli „na
základe rozhodnutia predsedu okresného súdu“ zapísané pod sp. zn. 15 Nc 86/99,
- 3. júla 2002 Okresný súd Pezinok vyzval sťažovateľa, aby v lehote 15 dní odstránil
nedostatky v štyroch podaniach doručených 17. decembra 1999,
- 15. júla 2002 bola Okresnému súdu Pezinok opätovne doručená sťažovateľova
„žiadosť o vylúčenie sudcu“ odôvodnená jeho doterajšou nečinnosťou vo veci,
- 15. júla 2002 sťažovateľ na základe výzvy Okresného súdu Pezinok doplnil
a opravil štyri podania zo 17. decembra 1999,
- 15. júla 2002 bola Okresnému súdu Pezinok doručená žiadosť o oslobodenie
od súdnych poplatkov,
- 1. augusta 2002 zákonná sudkyňa konštatovala, že do spisu nebola založená proti
nej vznesená námietka zaujatosti, ďalej žiadala, aby do spisu bolo založené opatrenie
predsedu Okresného súdu Pezinok, na základe ktorého sú štyri žaloby sťažovateľa vedené
pod sp. zn. 15 Nc 86/99,
- 13. augusta 2002 predseda Okresného súdu Pezinok odpovedal na sťažnosť
sťažovateľa na prieťahy v konaní,
- 19. septembra 2002 vyzval Okresný súd Pezinok odporcu, aby sa v lehote troch dní
vyjadril k pripojenej námietke zaujatosti zákonnej sudkyne,
- 22. novembra 2002 zákonná sudkyňa dala kancelárii pokyn na predloženie
predmetného spisu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie
o vznesenej námietke zaujatosti,
- 9. júna 2003 bol krajskému súdu predložený spis na rozhodnutie o vznesenej
námietke zaujatosti,
- 13. novembra 2003 bolo Okresnému súdu Pezinok doručené uznesenie krajského
súdu sp. zn. 7 NcC 11/03 z 31. októbra 2003, v ktorom krajský súd vyslovil, že zákonná
sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci,
- 1. decembra 2003 zákonná sudkyňa dala pokyn kancelárii na doručenie uznesenia
krajského súdu účastníkom konania,
- 18. decembra 2006 bola Okresnému súdu Bratislava III doručená „Žiadosť
o informáciu o spise“ týkajúca sa štyroch žalôb podaných Okresnému súdu Pezinok ešte
17. decembra 1999.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade obsahu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza ústavný súd
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť prerokúvanej veci, ústavný súd konštatuje,
že rozhodovanie o sťažovateľom podaných žalobách o zrušenie užívacieho práva
k pozemkom patrí do bežnej agendy všeobecných súdov. Vzhľadom na stav, v akom sa
preskúmavané konanie nachádza v čase meritórneho prerokovania sťažnosti, nemožno
z doterajšieho postupu okresného súdu vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by príčinou
jeho doterajšej dĺžky mohla byť právna alebo faktická zložitosť prerokúvanej veci.
2. Čo sa týka správania sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje,
že nezistil také relevantné skutočnosti, ktoré by v súvislosti s namietaným postupom
okresného súdu v napadnutom konaní bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu. Napriek tomu
považuje však za potrebné zmieniť sa o neúplnosti sťažovateľom podaných žalôb, čo podľa
názoru ústavného súdu pri sústredenom postupe nebránilo okresnému súdu postupovať
v napadnutom konaní plynulo a v primeranej lehote vo veci meritórne rozhodnúť.
3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd
prihliadal na ustanovenie § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že podľa
príslušných ustanovení zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej
republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov s účinnosťou od 1. januára 2005 prešiel výkon súdnictva v danej veci
z Okresného súdu Pezinok na Okresný súd Bratislava III. Neoddeliteľnou súčasťou
prechodu súdnictva v danej veci je aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní,
a preto v tomto zmysle je potrebné hodnotiť napadnuté konanie ako celok.
Zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu ústavný súd vyplýva, že napadnuté
konanie začalo v roku 1999 podaním štyroch žalôb sťažovateľa Okresnému súdu Pezinok,
konanie o ktorých bolo vedené pod sp. zn. 15 Nc 86/1999. Podľa vyjadrenia
podpredsedníčky okresného súdu z 30. októbra 2010, ako už bolo spomenuté, vec vedená
pod sp. zn. 15 Nc 86/1999 bola skončená inak „z dôvodu, že Okresný súd Pezinok v konaní
č. k. 5 C 724/1997 zo 17. 05. 2004 uznesením pripustil zmenu návrhu tak, že nároky, ktoré si
sťažovateľ uplatňoval v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999, sa stali predmetom
sporu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 724/1997 a spis 15 Nc 86/1999 bol pripojený ako
skončený inak ku spisu sp. zn. 5 C 724/1997“.
Ústavný súd, tak ako už uviedol v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
z 12. mája 2011, nemôže akceptovať tvrdenie podpredsedníčky okresného súdu, že nároky,
ktoré si sťažovateľ uplatňoval v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999, sa stali
predmetom konania vedeného pod sp. zn. 5 C 724/1997. Z uznesenia Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 5 C 724/1997 zo 17. mája 2004 takáto skutočnosť nevyplýva, a keďže
v súdnom spise okresného súdu sp. zn. 15 Nc 86/1999 sa nenachádza ani uznesenie
o spojení tejto veci s vecou vedenou pod sp. zn. 5 C 724/1997, ústavnému súdu rovnako ako
sťažovateľovi neostáva než konštatovať, že napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne
skončené.
Vychádzajúc z doterajšieho priebehu napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že
v období od jeho začatia (17. december 1999) až do 1. decembra 2003 sa postup Okresného
súdu Pezinok v merite veci vyznačoval neefektívnosťou, resp. nečinnosťou. Ústavný súd
ďalej konštatuje, že od 1. decembra 2003, keď zákonná sudkyňa dala pokyn na doručenie
uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 NcC 11/03 z 31. októbra 2003 (o nevylúčení zákonnej
sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci) účastníkom konania, nebol až dosiaľ vo veci
vykonaný žiaden ďalší procesný úkon, z čoho vyplýva, že Okresný súd Pezinok a Okresný
súd Bratislava III boli v tejto veci nečinné v trvaní viac ako sedem rokov.
Vzhľadom na uvedené a berúc do úvahy najmä skutočnosť, že preskúmavané
konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 11 rokoch jeho trvania, pričom jeho
doterajší priebeh je poznačený nečinnosťou ako celok (vo veci samej nebol urobený ani
jeden úkon) a sťažovateľ sa o tento stav konania žiadnym relevantným spôsobom nepričinil,
ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Nc 86/1999 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené,
prikázal mu vzhľadom na to, že namietané konanie nebolo ku dňu meritórneho
prerokovania sťažnosti právoplatne skončené, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa v napadnutom konaní nachádza sťažovateľ.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že v dôsledku
nečinnosti okresného súdu sa dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na viac ako 7-ročnú nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Nc 86/1999, ktoré od jeho začatia trvá už viac ako 11 rokov, a berúc do úvahy
konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo
do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie
sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. V. Z. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vrátane dane z pridanej
hodnoty za tri úkony právnej služby (dva úkony uskutočnené v roku 2010 a jeden úkon
uskutočnený v roku 2011) spolu v sume 456,18 €.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania je nižšia ako suma vypočítaná
ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške.
Ústavný súd preto priznal úhradu trov konania v sume vyčíslenej právnym
zástupcom sťažovateľa.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011