Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 666/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti H. H., zastúpenej Advokátska

kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľky

a advokátky Mgr. Martiny Beňovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ),

za účasti Okresného súdu Námestovo, takto

rozhodol:

1. Základné právo H. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresnému súdu Námestovo p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C

16/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré

jej j e Okresný súd Námestovo p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Okresný súd Námestovo j e p o v i n n ý uhradiť H. H. trovy konania v sume

275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho

zástupcu Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013

doručená sťažnosť H. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že jej bývalý manžel D. H. (ďalej

len „navrhovateľ“) podal 5. marca 2003 návrh na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Okresný súd viedol konanie pod sp. zn.

. Dňa 9. februára 2009 bola vec pridelená novej sudkyni a je ďalej vedená

pod sp. zn. . Sťažovateľka v sťažnosti uvádza podrobný priebeh konania

s prehľadom úkonov okresného súdu, ako aj účastníkov konania a poukazuje na obdobia

neefektívnej činnosti a nečinnosti okresného súdu, ktorá má podľa nej za následok

porušenie jej základného práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka tvrdí, že v konaní vystupuje dostatočne aktívne a s náležitou

súčinnosťou. Opakovane v konaní poukazovala na potrebu vypracovania znaleckých

posudkov na určenie hodnoty majetku patriaceho do BSM, napriek tomu okresný súd

nariadil znalecké dokazovanie až po 7 rokoch a 10 mesiacoch od začatia konania.

Sťažovateľka sa nezúčastnila štyroch pojednávaní (10. decembra 2004, 13. septembra 2005,

23. októbra 2006 a 19. júla 2010) z dôvodu práceneschopnosti, čo s odkazom

na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Matoušková v. Slovenská

republika nepovažuje za významné vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania.

Sťažovateľka namieta, že napriek uskutočneniu veľkého počtu pojednávaní,

ako aj znaleckého dokazovania okresný súd nebol schopný za obdobie 10 rokov

a 5 mesiacov zistiť skutkový stav, na základe ktorého by mohol o veci rozhodnúť. Preto

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... základné právo sťažovateľky H. H... na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Námestovo vo veci vedenej pod sp. zn.

konať.

Ústavný súd priznáva H. H... primerané finančnú zadosťučinenie vo výške

8 000,- EUR, slovom osemtisíc EUR, ktoré je mu Okresný súd Námestovo povinný uhradiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Námestovo je povinný uhradiť H. H... trovy právneho zastúpenia

vo výške 275,94 EUR na účet právneho zástupcu – Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o.,

so sídlom Blumentálska č. 8, 811 07 Bratislava..., za ktorú koná Mgr. Martina Beňová,

konateľka, advokátka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. -19 z 12. decembra 2013 prijal

sťažnosť na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). Následne ústavný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili,

či trvajú na konaní ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 4507/14

z 27. januára 2014 uviedla:

„Sťažovateľka je účastníčkou konania vo veci vedenej po sp. zn.

na strane žalovanej. Žaloba o o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bola súdu

podaná dňa 05. 03. 2003. Zo spisu som zistila, že sťažovateľka od začatia konania

sťažovala postup v konaní tým, že nepreberala písomnosti alebo na výzvy súdu nereagovala

vôbec. Napríklad k žalobe sa vyjadrila až na tretiu výzvu súdu s odstupom 10 mesiacov a to

dva dni pred termínom pojednávania, na ktorom obaja účastníci požiadali o jeho odročenie

z dôvodu možnej dohody. Nereagovala ani na ďalšie výzvy, resp. žiadala predĺžil lehotu,

z dôvodu pokračujúcich jednaní. Pojednávanie vytýčené po 9 mesiacoch na september

2004, žiadala odročiť. Ďalšie pojednávanie vytýčené v ten istý mesiac žiadal odročiť

žalobca. Na tretie pojednávanie vytýčené v septembri 2004 sa opätovne nedostavila

sťažovateľka. Toto pojednávanie bolo odročené za účelom vyžiadania listinných dôkazov.

Aj ďalšie pojednávanie vytýčené na november 2004 bolo odročené na žiadosť žalobcu.

Pojednávanie vytýčené na december 2004 odročené na žiadosť žalovanej. Pojednávanie

vytýčené na 10. 12. 2004 odročené z dôvodu PN žalovanej. V sťažnosti sťažovateľka

uvádza, že dňa 10. 12. 2004 sa uskutočnilo v poradí tretie pojednávanie. Z prehľadu

nariadených pojednávaní to bolo šieste nariadené pojednávanie.

Dňa 21. 01. 2005 odročené pojednávanie za účelom vyžiadania ďalších

navrhovaných listinných dôkazov. Sťažovateľke bola dňa 18. 02. 2005 a 07. 03. 2005

vyzvaná na predloženie dokladov, ktoré neboli predložené do nariadeného termínu

pojednávania na deň 15. 07. 2005. Na tomto pojednávaní sťažovateľka si vyžiadala lehotu

15 dní na vyjadrenie k navrhovaným dôkazom žalobcom.

Listiny predložila dňa 31. 08. 2005 (nie všetky) a vyjadrila sa, že tieto predloží

znalcovi.

Na ďalšie pojednávanie vytýčené na deň 13. 09. 2005 opätovne sťažovateľka

predložila PN a žiadala pojednávanie odročiť.

Sťažovateľka a jej právny zástupca boli vyzvaní na predloženie listinných dôkazov

výzvou zo dňa 29. 09. 2005 a pojednávanie vytýčené na deň 20. 10. 2005 bolo odročené

za účelom doplnenia listín, na doplnenie ktorých boli vyzvaní účastníci konania.

Sťažovateľka predložila listiny dňa 21. 11. 2005 a zároveň navrhla súdu,

aby vyžiadal od žalobcu predloženie ňou označených listín.

Dňa 22. 12. 2005 a následne dňa 06. 02. 2005 bol vyzvaný právny zástupca

sťažovateľky na predloženie označených listín. Listiny predložené dňa 28. 02. 2006,

(nie úplne). Právny zástupca sťažovateľky opakovane vyzvaný dňa 28. 03. 2006. Listiny

doručené súdu dňa 10. 05. 2006.

Pojednávanie vytýčené na 20. 07. 2006 a zároveň bola urgovaná sťažovateľka

na doručenie listín, ktoré ešte neboli doručené, opakovaná urgencia dňa 16. 06. 2006.

Pojednávanie vytýčené na 23. 10. 2006 a sťažovateľka vyzvaná na doručenie

dokladov. Predvolanie sťažovateľka neprevzala, pojednávanie odročené. Pojednávanie

vytýčené na deň 29. 11. 2006, zrušené z dôvodu PN sudcu.

Na pojednávaní dňa 31. 01. 2007 vypočutí účastníci konania, pojednávanie odročené

na 26. 02. 2007, ktoré odročené pre PN sťažovateľky ako i pojednávanie vytýčené na deň

02. 04. 2007.

Pojednávanie zo dňa 16. 05. 2007 odročené za účelom predloženia dokladov

jednotlivými stranami, ktoré požadovala predložiť druhá stranami.

Vo veci nebolo pokračované bez zbytočných prieťahov od uvedeného dátumu

do pridelenia veci zákonnej sudkyni na novozriadenom Okresnom súde Námestovo.

Zákonnej sudkyni bola vec pridelená dňom 09. 02. 2009. Obdobie od 01. 01. 2008, ako

aj v rokoch 2009 a 2010 bolo obdobím veľmi zložitým pre novozriadený súd, z dôvodu

nedostatočného personálneho obsadenia a množstva neskončených veci prevzatých

z odovzdávajúceho Okresného súdu Dolný Kubín, ako aj vysokého mesačného nápadu

jednotlivým sudcom.

Po pridelení veci zákonnej sudkyni dňom 09. 02. 2009 neboli zistené subjektívne

dôvody na strane zákonnej sudkyne, pre ktoré by sa vo veci nekonalo priebežne. Naopak

sťažovateľka svojím obštrukciami viackrát prispela k predĺženiu konania (opakované

žiadosti o odročenie pojednávania, ktoré boli doručené súdu deň pred pojednávaním

alebo dokonca v deň pojednávania, takže súd nemal časový priestor zmeniť termín

pojednávania), nedodanie požadovaných dokladov, ktoré potom súd musel vyžiadať sám od

osôb, ktoré ich vystavili alebo nimi disponujú. Na pojednávaní dňa 14. 10. 2009 požiadala

o poskytnutie lehoty do 15. 12. 2009 na predloženie dokladov, ktoré musí vyhľadať

vo svojom archíve a následne dňa 16. 12. 2009 doručila súdu len jednu faktúru

s vysvetlením, že ostatné požadované faktúry ešte musí dohľadať. Aj jej posledné podanie,

t. j. rozsiahle písomné vyjadrenie, doručené deň pred termínom pojednávania, spôsobilo,

že súd musel termín pojednávania zrušiť a určiť na iný deň.

V skutočnosti ide o konanie s náročným dokazovaním, nakoľko obaja účastníci

konania sú a aj v čase rozvodu boli osoby oprávnené na podnikanie. V konaní bolo

vykonané množstvo listinných dôkazov, dva znalecké posudky, ku ktorým znalci museli

v dôsledku výhrad účastníkov vypracovať dodatky. Čo sa týka komplikácií s vypracovaním

znaleckého posudku, na určenie hodnoty podnikov účastníkov, tam súd využil uloženie

poriadkovej pokuty znaleckej organizácii a keď ani potom znalecký posudok doručený

nebol, súd ustanovil inú znaleckú organizáciu, ktorá znalecký posudok vypracovala.

V tejto súvislosti poukazujem aj na záver správy o výsledkoch revízie vykonanej

na Okresnom súde Námestovo v roku 2013. Revízne odd. Krajského súdu v Žiline

konštatovalo príčiny reštančnosti aj zo strany účastníkov ako i objektívne dôvody. Na strane

účastníkov bolo poukázané na: nedostatok súčinnosti, najmä zo strany odporkyne,

keď nerešpektovala výzvy súdu na predloženie listinných dôkazov, ktoré boli nevyhnuté

na zistenie rozsahu majetku patriaceho do BSM, opakovaná neúčasť účastníkov

a ich zástupcov na pojednávali, opakované žiadosti o odročenie pojednávania,

predkladanie návrhov na dokazovanie a listinných dôkazov nie pri prvotných úkonov, ale

počas celého konania. Pri objektívnych dôvodoch bolo poukázané na komplikovanosť

dôkaznej situácie, keď účastníci predkladajú množstvo listinných dôkazov, navrhujú

vykonať množstvo dôkazov počas celého konania, nie na prvom pojednávaní resp. pri

prvotných úkonoch, problémy so znalcami, čo bolo riešené uložením poriadkovej pokuty.

Ako som už uviedla, k neodôvodneným prieťahom v konaní došlo len v čase zriadenia

konajúceho súdu.“

Sťažovateľka zaujala nesúhlasné stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného

súdu podaním zo 17. februára 2014, v ktorom okrem iného uviedla, že jej neúčasť

na pojednávaniach bola odôvodnená zdravotnými problémami a v porovnaní s celkovou

dĺžkou konania nebola významným faktorom. K nedostatku súčinnosti, ktorým

argumentovala predsedníčka okresného súdu, sťažovateľka uviedla, že predkladanie

účtovných dokladov bolo objektívne náročné pre odstup času od obdobia, ktorého sa tieto

doklady týkali. Poukázala, že konanie okresného súdu bolo v danom období neefektívne

a riešením tejto situácie by bolo ustanovenie znalca, čo opakovane navrhovala okresnému

súdu. Sťažovateľka tiež poukázala, že doplnenie znaleckých posudkov bolo potrebné,

pretože boli neúplné a obsahovali vady, ktoré bolo potrebné odstrániť. Sťažovateľka

si uplatnila nárok na náhradu trov konania za podanie stanoviska.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia

významná povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými

sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ,

). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o vyporiadaní BSM.

Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné

na dokazovanie, pretože treba nielen zistiť okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM

účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zároveň zohľadniť aj viacero

skutočností, ktoré vyplývajú z , najmä pokiaľ

ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci

v tomto konaní vyplývala z charakteru a rozsahu majetku tvoriaceho BSM a skutočnosti,

že obaja účastníci sú a aj v čase rozvodu boli osobami oprávnenými na podnikanie, ako na

to poukázal okresný súd. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavané konanie nie je právne

zložité, a to aj preto, že k tejto problematike existuje dostatočné množstvo stabilizovanej

judikatúry všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu

a prerokovania uvedených majetkových sporov. Vzhľadom na to dospel ústavný súd

k záveru, že pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe mohol okresný súd

v namietanom konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto

súdneho konania.

Ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka sa v určitej miere podieľala

na predĺžení priebehu namietaného konania tým, že nepreberala niektoré zásielky zo súdu,

resp. na niektoré nereagovala, niektoré výzvy súdu splnila až v predĺžených lehotách a osem

termínov pojednávaní bolo odročených z dôvodu na jej strane (pojednávanie nariadené

na 9. september 2004, 10. december 2004, 13. september 2005, 23. október 2006,

26. február 2007, 2. apríl 2007, 30. september 2009 a 19. júl 2010). Tieto skutočnosti

zohľadnil ústavný súd pri priznaní finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd však zároveň konštatuje, že uvedené skutočnosti nezbavujú okresný súd

zodpovednosti za stav, v akom sa namietané konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu

a jednotlivé procesné úkony vykonané okresným súdom v namietanom konaní, pretože

s poukázaním na svoju prechádzajúcu judikatúru (napr. , )

je nútený konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska nie je akceptovateľné, aby namietané

konanie nebolo ani po 11 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

V postupe okresného súdu sa vyskytlo obdobie dlhodobejšej nečinnosti od 16. mája

2007 do 4. septembra 2009, teda viac ako dva roky a tri mesiace, ktoré ústavný súd

vyhodnotil ako nečinnosť majúcu v spojení s neefektívnym postupom okresného súdu

za následok zbytočné prieťahy v posudzovanom konaní. Neefektívnosť postupu okresného

súdu sa podľa názoru ústavného súdu prejavila v príliš dlhom období, počas ktorého

sa okresný súd sústreďoval na postupné zabezpečenie účtovných dokladov týkajúcich

sa podnikania účastníkov konania, ktoré boli potrebné pre znalecké dokazovanie.

V súvislosti s „obranou“ okresného súdu o vysokom počte vecí ústavný súd uvádza,

že podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. , ) nadmerné množstvo

vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika

nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších

pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom

v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky

na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia 8 000 € z dôvodu

neprimerane dlhej doby konania, poukazuje na význam konania z hľadiska možnosti

uplatnenia svojich majetkových práv a zdôrazňuje negatívny psychický efekt dlhoročného

konania.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, negatívny podiel

sťažovateľky na predĺžení konania, ako aj skutočnosť, že konanie nebolo do rozhodnutia

ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 €

sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky,

ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom právnym

zástupcom Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava. Podľa § 36

ods. 2 ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti) v súlade s relevantnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 1. júla 2013 (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, a režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu

predstavuje sumu 275,94 €. Ústavný súd nepriznal uplatnenú náhradu trov za podanie

stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, pretože ho vyhodnotil ako úkon, ktorý

neobsahoval ďalšiu ústavnoprávne relevantnú argumentáciu na rozhodnutie ústavného súdu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014