Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 334/2012
PDF · 276.17 KB
No categories available
IV. ÚS 334/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. Š., zastúpenej advokátkou
JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 526/1996 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, za účasti Okresného súdu
Bratislava IV, takto
rozhodol:
1. Základné právo A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 526/1996 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. A. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc
eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť A. Š. trovy konania
v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej, Jakubovo námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012
doručená sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Janou
Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 526/1996 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, t. j. po 29. októbri 2009 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom
doručeným okresnému súdu 27. augusta 1996 domáhala proti svojmu bývalému manželovi
F. Š. (ďalej len „odporca“) vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej len „BSM“). Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn.
6 C 526/1996 a do podania sťažnosti nebola právoplatne skončená.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:
«Tvrdili sme a tvrdíme, že postupom porušovateľa (OS Bratislava IV) aj po
septembri 2009 dochádzalo a naďalej dochádza k systematickému, cielenému a zámernému
porušovaniu základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Presnejšie povedané, sudca JUDr. M. J. sabotuje sťažovateľkino právo na súdnu ochranu
a spravodlivý proces, s dosiahnutím legálneho výsledku v primeranom celkovom čase.
Porušovateľ svojím postupom v predmetnom procese priamo neguje zmysel čl. 47 ods. 2
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom spôsobuje sťažovateľke extrémne veľké
ťažkosti...
Už sme povedali, že voči rozsudku OS Ba IV (v poradí už tretiemu!) z 02. 11. 2010
žalobkyňa A. Š. podala odvolanie. KS v Bratislave uznesením č. 5 Co 53/2011 z 31. 10.
2011 znova zrušil rozsudok súdu 1. inštancie (z autorstva sudcu JUDr. M. J.) a opäť s
priamou inštrukciou ako vo veci rozhodnúť kauzu vrátil (tretí raz !!) na nové rozhodnutie
OS BA IV.
Zdôrazňujeme, že dnes je žalobkyňa procesné v „bode nula“ a procesné kroky sudcu
ani po októbri 2011 ničím nenaznačujú, že by malo prísť k odstráneniu protiústavného,
nekonštruktívneho a bezcieľneho „procesovania“. Poukazujeme aj na myšlienku, vyslovenú
ÚS SR v sťažovateľkinej ústavno-právnej kauze (na s. 9-10 cit. nálezu z 29. 09. 2011): ak by
okresný súd, po zrušení jeho rozsudku z 02. 11. 2010, nepostupoval plynulo, resp. efektívne,
nič nebráni sťažovateľke opätovne sa obrátiť na ústavný súd.
Je dokumentovateľné, že:
- rozsudok OS Ba IV (v poradí už tretí!) z 02. 11. 2010 priečil sa platnému právu
a zámerne ignoroval záväzný právny názor nadriadeného súdu,
- súd nariadil znalecké dokazovanie (uznesením z 16. 11. 2011), ale nič neurobil pre
reálne splnenie úlohy v sudcovskej lehote,
- súd zbytočne predkladal spis odvolaciemu súdu pre údajnú námietku zaujatosti,
vyslovenú A. Š. voči sudcovi (chceme byť korektní a preto dopovieme, že išlo o ľudsky
pochopiteľný − hoci právne insufícientný − „výbuch“ jej nevôle),
- súd rýdzo formálne − len po sťažnosti A. Š. k rukám predsedníčky OS Ba IV
- vytýčil pojednávanie (na 12. 06. t. r.), no musel ho pre úplnú pracovnú
nepripravenosť zrušiť.»
Vo svojej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že vo veci samej rozhodol okresný
súd dosiaľ tri razy, a to:
1. rozsudkom sp. zn. 6 C 526/1996 z 27. januára 2006, ktorý bol zrušený uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 182/2006 z 22. januára
2008,
2. rozsudkom sp. zn. 6 C 526/1996 z 8. decembra 2009, ktorý bol zrušený uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 Co 142/2010 z 30. apríla 2010,
3. rozsudkom sp. zn. 6 C 526/1996 z 2. novembra 2010, ktorý bol zrušený uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 Co 53/2011 z 31. októbra 2011.
Ústavný súd v poradí o prvej sťažnosti sťažovateľky doručenej mu 20. marca 2009
rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, keď vyslovil porušenie
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal mu, aby v tomto konaní
konal bez zbytočných prieťahov, a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume
3 000 €.
Ústavný súd v poradí druhú sťažnosť doručenú mu 27. decembra 2010 uznesením
č. k. IV. ÚS 419/2011-24 z 29. septembra 2011 odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Sťažovateľka s poukazom na judikatúru ústavného súdu argumentuje, že už samotná
doterajšia dĺžka konania je nezlučiteľná s obsahom jej základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, a preto navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 C 526/1996 porušil
práva A. Š., na súdnu ochranu a spravodlivý proces a právo, aby jej vec bola prerokovaná
efektívne a bez zbytočných prieťahov, tak ako sú tieto práva zaručené v čl. 47 ods. 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. A. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- € (slovom
dvadsaťtisíc €), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť p. A. Š. trovy konania, tak ako budú
vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet
jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 334/2012-21 z 21. júna 2012 sťažnosť v časti,
v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, prijal na ďalšie konanie podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V nadväznosti na prijatie
sťažnosti ústavný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní
ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.
Predsedníčka okresného súdu sa vyjadrila k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr 3304/12
z 23. júla 2012, ktorého súčasťou je aj vyjadrenie zákonného sudcu k priebehu konania
po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009. Zákonný
sudca uviedol:
„Vo veci Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C/526/1996 o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov začalo konanie na návrh dňa 27. 08. 1996.
Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/09-41 zo dňa 29. 09. 2009 bolo
rozhodnuté, že základné právo A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu Bratislava IV pod
sp. zn. 6 C/526/1996 porušené. Okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C/526/1996 konal bez zbytočných prieťahov a A. Š. priznal zadosťučinenie 3.000,00 eur
a náhradu trov konania. Rozhodnutie bolo doručené Okresnému súdu Bratislava IV 28. 10.
2009.
Dňa 19. 10. 2009 bol určený termín pojednávania 08. 12. 2009. Dňa 08. 12. 2009 bol
vyhlásený rozsudok, ktorý bol napísaný 15. 12. 2009 a doručený odporkyni dňa 04.
01. 2010 a navrhovateľovi 16. 01. 2010. Na odvolanie navrhovateľky bol spis predložený
Krajskému súdu v Bratislave dňa 24. 03. 2010.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 142/2010-634 zo dňa 30. 04. 2010
bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Spis
sa vrátil na súd prvého stupňa dňa 02. 06. 2010.
Dňa 09. 06. 2010 bol určený termín pojednávania 21. 09. 2010. Uznesením
Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C 526/1996-647 zo dňa 11. 08. 2010 bolo zrušené
uznesenie z čl. 642 zo dňa 07. 07. 2010. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV
č. k. 6 C 526/1996-651 zo dňa 13. 09. 2010 bol zamietnutý návrh odporcu na zrušenie
predbežného opatrenia. Pojednávanie dňa 21. 09. 2012 bolo pre neúčasť navrhovateľky
odročené na termín 02. 11. 2010.
Dňa 02. 11. 2010 bol vyhlásený rozsudok a na základe odvolania navrhovateľky
bol predložený Krajskému súdu v Bratislave dňa 09. 02. 2011. Uznesením Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 5 Co/53/2011-683 zo dňa 31. 10. 2011 odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie, kde uložil súdu prvého stupňa
znaleckým dokazovaním zistiť jednak všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ku dňu ohodnotenia
podľa stavebno-technického stavu ku dňu vzniku manželstva, t. j. 26. 05. 1984 a jednak
všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ku dňu ohodnotenia podľa stavebno-technického stavu
ku dňu zániku manželstva, teda k 20. 03. 1996. Spis sa vrátil z Krajského súdu dňa
08. 11. 2011. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C/526/1996-687 zo dňa
16. 11. 2011 nariadil súd dokazovanie v intenciách rozhodnutia súdu druhého stupňa. Dňa
18. 11. 2011 navrhovateľka e-mailom vzniesla námietku zaujatosti sudcu. Dňa 17. 01. 2012
bol predložený spis Krajskému súdu v Bratislave na vznesenú námietku zaujatosti.
Dňa 31. 01. 2012 navrhovateľka oznámila súdu, že netrvá na svojej námietke zaujatosti.
Dňa 25. 04. 2012 vrátil Krajský súd spis súdu prvého stupňa s poukazom na to, že podanie
urobené elektronicky 18. 11. 2011 bez zaručeného elektronického podpisu nebolo doplnené.
Dňa 25. 04. 2012 určil súd termín pojednávania na 12. 06. 2012. Tento termín bol zrušený
dňa 04. 05. 2012 s tým, že spis bol predložený znalkyni na vypracovanie znaleckého
posudku. Znalecký posudok bol znalkyňou vypracovaný dňa 12. 06. 2012.
Uznesením Okresného súdu Bratislava IV 6 C/526/1996-850 zo dňa 14. 06. 2012
bolo znalkyni priznané znalečné, zároveň súd doručil účastníkom znalecký posudok
na vyjadrenie v lehote 10 dní. Na výzvu súdu sa vyjadrila odporkyňa dňa 28. 06. 2012
a navrhovateľ 06. 07. 2012.
Dňa 17. 07. 2012 bol určený termín pojednávania dňa 18. 10. 2012.“
Predsedníčka okresného súdu okrem iného vo vyjadrení k sťažnosti uviedla:
„Na základe prešetrenia veci konštatujem, že v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, t. j. po 29. októbri 2009 tunajší
súd vo veci priebežne koná...
Tunajší súd v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41
z 29. septembra 2009, t. j. po 29. októbri 2009 vec dva krát meritórne rozhodol, avšak oba
rozsudky boli odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie
konanie.
Záverom pre úplnosť veci tiež uvádzam, že sťažovateľka podávala na tunajší súd viac
sťažností na prieťahy v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 757/04 Z. z., o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Všetky podané sťažnosti som z pozície predsedu
súdu riadne a včas prešetrila a sťažovateľke na ne odpovedala. Uvedené bolo preverené
lustráciou v registri Spr.
S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky,
aby opätovnú sťažnosť sťažovateľky zo dňa 15. 5. 2012 vo vzťahu k Okresnému súdu
Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“
Sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu zo 14. augusta
2012 uviedla:
«A. Š. chce na vyjadrenie sudcu M. J. a predsedníčky OS BA IV reagovať
priamočiaro. Ich postoj je pravou podstatou problému. Tvrdiť, že sa nič nedeje, lebo súd
koná, je ad a) úplným nepochopením ústavou formulovaného princípu práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces, alebo ad b) A. Š. taký postoj súdu vníma ako cynizmus, ak
nie výsmech účastníka súdneho konania.
Je faktom, že po právoplatnosti Nálezu ÚS SR z 29. 09. 2009 Okresný súd
Bratislava IV dvakrát vyhlásil rozsudok (08. 12. 2009 a 02. 11. 2010). Oba – tak ako aj im
predchádzajúci rozsudok – boli z pozície KS Ba zrušené.
Pojem prieťahy, resp. nerozhodnutie veci v primeranej lehote obsahuje aj
neefektívnu činnosť súdu. K tomu pozri najmä – II. ÚS 9/2001...
K vytvoreniu stavu „právnej istoty“ dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného štátneho orgánu“ – II. ÚS 26/1995, III. ÚS 87/2002, III. ÚS 127/2003. Činnosť,
resp. jej smerovanie je kategória dynamická, právoplatné rozhodnutie v konkrétnej veci
je ale kategória statická, teda taká, ktorá jedine vystihuje „právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“, resp. „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“.
Ergo: je možné, že v danej veci OS Ba IV každý ďalší polrok – vždy po zrušení jeho
nezákonného rozsudku, vydanom pri hrubom nerešpektovaní záväzného právneho názoru
KS Ba – vyhlási svoj rozsudok. Opäť a opäť bude „pracovať“, trvať si na svojej pravde
a de facto nútiť A. Š. chodiť v bludnom kruhu.
Tomu má čeliť inštrumentárium Ústavného súdu SR a o rozhodnutie v tomto duchu
ÚS SR prosíme.»
Účastníci konania ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, t. j.
po 29. októbri 2009, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods.
2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 272/04, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Predmetom napadnutého konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o vyporiadaní BSM. Ústavný súd zotrváva na svojom názore, ktorý vyjadril v náleze sp. zn.
I. ÚS 117/09 z 29. septembra 2009, že preskúmavané konanie nie je právne zložité, keďže
existuje dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov k postupu
v uvedených majetkových sporoch. Okresný súd bol povinný rešpektovať v konaní právne
záväzné názory odvolacích súdov, ktorými boli zrušené jeho rozsudky (s. 4). Ústavný súd
nehodnotí konanie v posudzovaných obdobiach ani ako skutkovo zložité napriek tomu,
že bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto
súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu,
že sťažovateľka svojím správaním negatívne prispela k doterajšej dĺžke konania.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009,
t. j. po 29. októbri 2009.
V posudzovanom období odvolací súd dvakrát zrušil rozsudok okresného súdu
(z 8. decembra 2009 a z 2. novembra 2010).
V uznesení č. k. 5 Co 142/10-636 z 30. apríla 2010, ktorým zrušil uznesenie
okresného súdu z 8. decembra 2009, odvolací súd uviedol: „Odvolací súd konštatuje, že súd
prvého stupňa sa len čiastočne riadil názorom odvolacieho súdu vyjadrenom v skoršom
zrušujúcom uznesení, avšak absolútne nerešpektoval jeho právny názor...“
V uznesení č. k. 5 Co 53/11-685 z 31. októbra 2011, ktorým zrušil uznesenie
okresného súdu z 2. novembra 2010, odvolací súd konštatoval: „Súd prvého stupňa bez
doplnenia dokazovania v intenciách odvolacieho súdu za účelom zistenia výšky resp.
vzájomného pomeru investícií do nehnuteľnosti odporcu jednak zo spoločných a jednak
z individuálnych prostriedkov účastníkov, rozhodol predčasne, bez rešpektovania právneho
názoru odvolacieho súdu (§ 226 O. s. p.) napriek tomu, že dostal konkrétne pokyny
ako ďalej vo veci postupovať, predovšetkým v akom smere bude ešte treba doplniť
dokazovanie, aby boli zhromaždené podklady pre nové rozhodnutie.“
Potreba ďalšieho znaleckého dokazovania na určenie hodnoty investícií do rodinného
domu vo vlastníctve odporcu súvisela s nerešpektovaním názoru odvolacieho súdu
vyjadreného v jeho rozsudku z 22. januára 2008 a z 30. apríla 2010, a preto pri
sústredenejšom postupe a rešpektovaní názoru odvolacieho súdu mohol okresný súd
postupovať efektívnejšie a plynulejšie.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu bolo
neefektívne, pretože bolo predĺžené v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu, ktorý
spočíval v opakovanom nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočnom zistení
skutkového stavu.
Podľa judikatúry ústavného súdu zbytočný prieťah, ktorý môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, sa prejavuje nielen nečinnosťou orgánu
s právomocou konať o veci, ale aj nesprávnou činnosťou štátneho orgánu, postupom, ktorý
nesmeruje plynule k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania (mutatis mutandis
V čase rozhodovania ústavného súdu je napadnuté konanie právoplatne skončené.
Rozsudok okresného súdu zo 6. decembra 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 198-199-200/2013 z 12. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť v časti
I. a IV. výroku 12. decembra 2013, v časti II. výroku 13. januára 2014 a v časti III. výroku
17. decembra 2013. Okresný súd konal o veci od 27. augusta 1996 do 6. decembra 2012,
teda viac ako 16 rokov. Podľa judikatúry ústavného súdu je uvedená dĺžka konania
z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná (napr. IV. ÚS 121/2011, IV. ÚS 188/2011).
Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že okresný súd aj napriek
už vyslovenému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
jej veci bez zbytočných prieťahov v predmetnej veci a príkazu postupovať v konaní
bez zbytočných prieťahov aj v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41
z 29. septembra 2009 pokračoval v konaní so zbytočnými prieťahmi, a preto rozhodol,
že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní aj v tomto období porušil základné
právo sťažovateľky zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Ústavný súd neprikázal, aby okresný súd postupoval v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 526/1996 bez zbytočných prieťahov, pretože označené konanie okresného súdu bolo
v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia 20 000 € z dôvodu
neprimerane dlhej doby konania, opakovaného porušenia jej základného práva a významu
konania.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
S prihliadnutím na posudzovanú dobu konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
6 C 526/1996, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, opakované porušenie
základného práva sťažovateľky, ako aj skutočnosť, že konanie bolo v čase rozhodovania
ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 €
sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom advokátkou
JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava. Podľa § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania
uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá
bola 763 € (za 2 úkony urobené v roku 2012).
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Za dva úkony vykonané v roku 2012 tak priznal po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,63 €, čo spolu
predstavuje sumu 269,58 €. Po zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje priznaná úhrada trov konania sumu 323,50 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2014