Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 419/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. Š., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C

526/1996 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -41 z 29. septembra 2009 (t. j. po 29. októbri 2009), a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2010 doručená sťažnosť A. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom

doručeným okresnému súdu 27. augusta 1996 domáhala proti F. Š., B. (ďalej len

„odporca“), vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vec bola

okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. .

Sťažovateľka uviedla, že «bola už raz masívnym a kumulovaným porušovaním práv

na súdnu ochranu a spravodlivý proces „dohnaná“ Okresným súdom Bratislava IV, podať

ústavnú sťažnosť. Išlo teda najmä o neefektívnu činnosť a masívne prieťahy v konaní

č. . O uvedenej ústavnej sťažnosti pozitívne rozhodol ÚS SR Nálezom

č. z 29. 9. 2009.».

Sťažovateľka namieta, že „postupom porušovateľa (OS Bratislava IV) po septembri

2009 došlo k ďalšiemu, tentoraz cielenému a zámernému porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Porušovateľ svojím postupom

v predmetnom procese priamo neguje zmysel a Slovenskej

republiky, pričom spôsobuje sťažovateľke extrémne veľké ťažkosti.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka «hodnotí sudcom JUDr. M. J. vydaný rozsudok z 08.

12. 2009 (teda vyhlásený po znalosti cit. Nálezu ÚS SR) ako prejav úplného pohŕdania

právom a zákonnosťou. Oprávnenosť jej názoru potvrdil Krajský súd v Bratislave, keď

uznesením č. z 30. 04. 2010 zrušil tento rozsudok OS Ba IV č.

z 08. 12. 2009. V záväznom právnom názore sa KS Bratislava jasne vyjadril, že: „... pri

nerešpektovaní... postupu, by sa neprimerane nezasiahlo do majetkových práv odporcu, ale

naopak neprimerane negatívne zasiahlo do práv navrhovateľky“.».

Podľa názoru sťažovateľky «predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska

nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti – ba dá sa povedať, že

v činnosti justície je obvyklý; „technológia“ dokazovania je súdom dostatočne známa a po

dlhých desaťročiach až rutinná“».

Ďalej sťažovateľka uviedla, že «pre ďalší postup súdu prvého stupňa po zrušení ním

vydaného rozhodnutia z pozície nadriadeného súdu II. inštancie, platí viazanosť právnym

názorom odvolacieho súdu ( ) tak v otázkach ustálenia skutkového stavu, ako

i právnej kvalifikácie prejednávanej veci. Prvostupňový súd teda musí vydať také

rozhodnutie, aké vyplýva zo skutkových alebo právnych stanovísk odvolacieho súdu...

Prvostupňový súd je takto aj povinný vytvoriť – v rámci ústavného práva účastníka konania

pred všeobecným súdom na súdnu ochranu a spravodlivý proces – podmienky, aby

v prípade následného odvolania druhostupňový súd mohol potvrdiť také „nové“

rozhodnutie...

Na tieto fakty bol porušovateľ upozornený početnou korešpondenciou a už bol

postihnutý sankciou z pozície ÚS SR. Nič z toho ale neviedlo k náprave – po septembri 2009

sa len v celej nahote ukázala inkompetencia a ignorantstvo OS Ba IV.».

Sťažovateľka tvrdí, že „to čo doteraz povedala preukazuje, vzhľadom na okolnosti

prípadu, nemožnosť pokladať sťažnosť (spravidla podávanú podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch v spojení s o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) za postup, ktorý by

umožnil dosiahnuť účinnú ochranu jej práv, priznaných SR, ešte pred podaním

ústavnej sťažnosti.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky zo strany okresného súdu v namietanom konaní naďalej

dochádza k porušovaniu jej označeného základného práva, pričom poukazuje na skutočnosť,

že prieťahy v súdnom konaní jej spôsobujú „extrémne veľké ťažkosti“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

právo p. A. Š., aby sa jej vec prerokovala efektívne, spravodlivo a bez zbytočných prieťahov,

zaručené v .

2. A. Š., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- € (slovom

desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť p. A. Š. trovy konania, tak, ako budú

vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej

právnej zástupkyne JUDr. J. F...“

Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním z 5. januára 2011 doručeným ústavnému

súdu 17. januára 2011 o „faktografiu“ postupu okresného súdu v predmetnej veci v období

do vydania nálezu ústavného súdu č. k. -41 z 29. septembra 2009 a po vydaní

označeného nálezu ústavného súdu, súčasne predložila „špecifikáciu trov právneho

zastúpenia“; trovy žiada uhradiť v sume 615,88 € s 20 % DPH.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide aj

vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

procesná situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom z obsahu sťažnosti

vyplýva, že porušenie označeného základného práva namieta v období po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -41 z 29. septembra 2009, t. j.

v období po 29. októbri 2009.

Napriek právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v označenom náleze sa podľa

tvrdenia sťažovateľky „nič z toho - hoci vedenie OS Bratislava IV opakovane priznáva

porušovanie práv sťažovateľky – sa ale dodnes nestretlo s adekvátnou reálnou odozvou,

teda najmä smerovaním k vytvoreniu právnej istoty v danom súdnom spore“.

Zo sťažnosti vyplýva, že namietané konanie nebolo do dňa podania opätovnej

sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z právneho

názoru, podľa ktorého účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu (napr. , ). Posúdenie otázky, či v konkrétnom

prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne

okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:

zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). Z judikatúry

ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (, ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky

považoval za potrebné poukázať aj na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej

judikatúry (napr. , , , ), podľa ktorého

ochranu základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať.

Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Tento právny názor

ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri

napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č.

16970/05 (, m. m. , atď.)].

V posudzovanej veci bola sťažnosť ústavnému súdu doručená 27. decembra 2010,

t. j. potom, ako okresný súd vo veci rozsudkom z 2. novembra 2010 meritórne rozhodol,

teda v čase, keď už v zásade nemohol porušovať sťažovateľkou označené základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , čo už samo osebe

v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V okolnostiach prípadu sa s týmto záverom ústavný súd neuspokojil, a to

predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci už nálezom

č. k. -41 z 29. septembra 2009 vyslovil, že v namietanom konaní bolo porušené

základné právo sťažovateľky podľa , a uložil okresnému súdu, aby

v ďalšom období konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto

preskúmal postup okresného súdu v namietanom konaní v období po nadobudnutí

právoplatnosti označeného nálezu, t. j. v období po 29. októbri 2009, a zistil:

- 29. októbra 2009 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za

návrh na zrušenie predbežného opatrenia z 31. marca 2008, ktorým bolo odporcovi uložené

umožniť sťažovateľke užívať byt v rodinnom dome na P. v B.,

- 8. decembra 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok vo veci samej,

- 5. januára 2010 sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu

z 8. decembra 2009,

- prípisom z 10. februára 2010 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky odporcovi

spolu s výzvou na vyjadrenie,

- 24. marca 2010 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) na účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky,

- krajský súd uznesením sp. zn. z 30. apríla 2010 napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (uznesenie bolo okresnému

súdu doručené 2. júna 2010),

- okresný súd 9. júna 2010 nariadil pojednávanie vo veci na 21. september 2010

a na ten účel predvolal účastníkov konania,

- uznesením sp. zn. zo 7. júla 2010 okresný súd zastavil konanie

o návrhu odporcu na zrušenie predbežného opatrenia z dôvodu nezaplatenia súdneho

poplatku, ktoré následne uznesením z 11. augusta 2010 zrušil z dôvodu zaplatenia súdneho

poplatku odporcom,

- uznesením z 13. septembra 2010 okresný súd návrh odporcu na zrušenie

predbežného opatrenia zamietol,

- 21. septembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na

žiadosť odporcu na 2. november 2010,

- na pojednávaní konanom 2. novembra 2010 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému

sťažovateľka 9. decembra 2010 podala odvolanie,

- prípisom z 12. januára 2011 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky odporcovi

spolu s výzvou na vyjadrenie,

- 9. februára 2011 bol spis doručený krajskému súdu pre účely rozhodnutia

o odvolaní sťažovateľky.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti zobral do úvahy obdobie, ktoré uplynulo od

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu [predmetom posudzovania

nemôže byť v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, II. ÚS

252/05) obdobie pred vydaním nálezu ústavného súdu z 29. septembra 2009], ako aj to, že

okresný súd vo veci v období relevantnom na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti (do

odstúpenia spisu krajskému súdu 9. februára 2011) priebežne konal. Sama sťažovateľka vo

svojej sťažnosti uvádza viacero úkonov realizovaných okresným súdom po dátume

rozhodnutia ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . S cieľom

odstránenia nedostatkov v konaní (v rozsudku z 8. decembra 2009) vytýkaných mu v

uznesení krajského súdu ako odvolacieho súdu z 30. apríla 2010 (spočívali v nerešpektovaní

jeho právneho názoru vyjadreného v skoršom zrušujúcom uznesení, v nesprávnom zistení

skutkového stavu a v nesprávnom právnom závere, pričom krajský súd v odôvodnení

uznesenia vyslovil požiadavku doplniť dokazovanie vo veci) okresný súd následne po

doplnení dokazovania v intenciách záverov krajského súdu opätovne rozhodol 2. novembra

2010, z čoho možno usudzovať, že pred podaním tejto sťažnosti (v spojení s rozhodnutím

ústavného súdu o predchádzajúcej sťažnosti) okresný súd prijal všetky opatrenia smerujúce

k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľky podľa .

Predmetný rozsudok na základe odvolania podaného sťažovateľkou je v súčasnosti

opätovne predmetom preskúmavania krajským súdom ako odvolacím súdom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na jednej strane vzal do úvahy, že postup

okresného súdu v posudzovanom období možno považovať za plynulý (bez prieťahov), ale

na druhej strane aj ako postup, ktorý možno hodnotiť ako nesprávny, resp. neefektívny,

keďže došlo k opätovnému zrušeniu jeho meritórneho rozsudku vo veci (uznesením

krajského súdu z 30. apríla 2010). Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd v relatívne

krátkom čase (do piatich mesiacov) od doručenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu vo

veci opätovne meritórne rozhodol rozsudkom z 2. decembra 2010, ústavný súd dospel

k záveru, že toto pochybenie okresného súdu vzhľadom na ochranu jej základného práva

podľa nemalo dôsledky takej intenzity, na základe ktorých by bolo

možné po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť reálne k záveru, že

v období po 29. októbri 2009 došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní

k opätovnému porušeniu tohto základného práva sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období (po prípadnom opätovnom zrušení jeho

rozsudku z 2. novembra 2010 odvolacím súdom) v namietanom konaní bez

ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľke nič nebráni

v tom, aby sa opätovne obrátila na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou bude namietať

porušenie svojho základného práva podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011