Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 208/2020
PDF · 541.61 KB
No categories available
IV. ÚS 208/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou
Solárovou, Škultétyho 3, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 224/2011, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 224/2011
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 224/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet právnej
zástupkyne JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. decembra 2019 osobne doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej aj „sťažovateľ“), a
, ,
(ďalej aj „sťažovateľka“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou
JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, ktorou namietali porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 224/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že podaním žalobcu
doručeným Okresnému súdu Košice I 3. decembra 2010 sa tento proti sťažovateľovi
domáhal zaplatenia sumy 1 281,65 € s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr
za poskytnuté právne služby. Sťažovateľ podal 9. mája 2012 proti žalobcovi vzájomný
návrh o zaplatenie sumy 431,52 €.
3. Dňa 22. septembra 2011 bola v súlade s § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku vec sťažovateľov z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpená okresnému súdu.
4. Sťažovatelia namietajú nečinnosť okresného súdu vo veci ich vzájomného návrhu
trvajúcu viac ako 7 rokov. Sťažovateľ zároveň argumentuje, že ani vo veci jeho návrhu
na zastavenie konania pre neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok
zo 14. marca 2014 nebolo dosiaľ rozhodnuté.
5. K predĺženiu napadnutého konania vedeného okresným súdom podľa sťažovateľov
došlo aj z dôvodu neoprávneného vydania rozsudku pre zmeškanie č. k. 13 C 224/2011-431
z 2. júla 2019 (ďalej len „rozsudok pre zmeškanie“), a to napriek absencii splnenia
podmienok pre vydanie takéhoto rozsudku. Sťažovatelia zdôrazňujú, že tento nesprávny
a neefektívny postup okresného súdu spôsobil predĺženie napadnutého konania
o ďalších 5 mesiacov, a to z dôvodu, že boli nútení proti rozsudku okresného súdu
pre zmeškanie podať návrh na jeho zrušenie.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie ich práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovatelia si zároveň proti okresnému súdu
uplatňujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume každému po 2 000 €,
ako aj náhradu trov konania.
7. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú
tým, že musia „zažívať nervozitu, stres, boli donútení k zbytočným úkonom a strate času,
k dodatočným stretnutiam s úradnými a neúradnými osobami, čo priviedlo k morálnym
a finančným ujímam na ich strane a k nenaplneniu legitímnych očakávaní víťazstva
ich strany.“.
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti
a replika sťažovateľa
8. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 208/2020-16 z 26. mája 2020 bola ústavná
sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, prijatá na ďalšie konanie. Citovaným uznesením ústavného súdu bola
zároveň ústavná sťažnosť sťažovateľky , ktorou namietala
porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, odmietnutá ako podaná
zjavne neoprávnenou osobou.
9. Po prijatí časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a oznámenie, či trvá
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v zastúpení
podpredsedom okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprO 600/2020 z 30. júna 2020
ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o ústavnej
sťažnosti. K vyjadreniu predsedu okresného súdu bolo pripojené stanovisko zákonného
sudcu, z ktorého vyplynuli tieto podstatné skutočnosti.
10. Predmetnú ústavnú sťažnosť považuje zákonný sudca za nedôvodnú ako celok,
a to jednak „absolútne v časti jeho námietok týkajúcich sa jeho návrhu na zastavenie
konania - vzhľadom na jeho zjavne neopodstatnené a nesprávne očakávania týkajúce
sa tohto jeho podania (návrhu na zastavenie konania), a v zmysle vymedzenia podstaty
ústavnej sťažnosti relatívne v jeho námietkach týkajúcich sa (ne)konania o jeho vzájomnom
návrhu - a to vzájomného návrhu, ktorý svoj vzájomný návrh uplatnil nie pri svojom prvom
úkone vo veci, ale až s dlhším časovým odstupom po viacerých jeho predchádzajúcich
rozsiahlych vyjadreniach vo veci, s absenciou akýchkoľvek jeho ďalších úkonov smerujúcich
k prejednaniu jeho vzájomného návrhu (nedbalo), a najmä vzhľadom na zjavný nedostatok
tvrdení spojený s nekonaním o jeho vzájomnom návrhu (vzhľadom na všetky okolnosti)
s tým súvisiacu opodstatnenosť finančného zadosťučinenia žiadaného od tunajšieho súdu.“.
11. V konkrétnostiach k námietke sťažovateľa o tom, že o jeho návrhu na zastavenie
konania pre neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok nebolo dosiaľ rozhodnuté,
zákonný sudca zdôrazňuje, že sťažovateľ opomína, že rozhodnutie o zastavení konania
sa vydáva len v prípade zistenia takéhoto nedostatku podmienok konania,
k čomu v danej veci nedošlo. Pokiaľ súd v konaní namietaný nedostatok procesných
podmienok nezistí, tak o opaku, že procesné podmienky konania sú splnené a konanie
preto nezastavuje, osobitné rozhodnutie nevydáva.
12. V súvislosti s návrhom na zastavenie konania zo 14. marca 2014 zákonný sudca
ďalej uvádza, že v ňom sťažovateľ ako žalovaný namietal iba to, že «„žalobca sa podaním
žaloby... snaží preklenúť rozhodnutie“ iného súdu o tom, že k úhrade sumy 1.281 Eur
(rovnakej sumy ako je predmetom konania v tejto veci) je povinný ,
a že podľa neho (žalovaného) on tak „nie je legitimovaným účastníkom konania
pre zaplatenie sumy 1.281,65 Eur, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá“ (majúc
tým na mysli zrejme prekážku už rozhodnutej veci). K tomuto však ale treba uviesť,
že rozhodnutie súdu, na ktoré sťažovateľ poukazoval, bolo vydané v konaní medzi inými
účastníkmi a na inom právnom základe (o náhrade trov konania, zahŕňajúcich náhradu trov
právneho konania zo strany sťažovateľovi), a teda o procesnú prekážku
resp. nedostatok podmienky konania v podobe prekážky už rozhodnutej (totožnej) veci
v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/224/2011 tak celkom zjavne nejde.
Námietka sťažovateľa k nečinnosti tunajšieho súdu spočívajúca v tom, že nebolo rozhodnuté
o jeho návrhu na zastavenie konania pre neodstrániteľný nedostatok podmienok, je tak teda
zjavne neopodstatnená, a najmä javí sa vo svojej podstate skôr ako zjavne nesprávny výklad
procesných pravidiel, resp. nesprávne a neopodstatnené namietanie správnosti procesného
postupu súdu - nezastavenia konania (ktorého vecnú správnosť však Ústavný súd SR
ani preskúmavať nemôže).».
13. K argumentácii sťažovateľa o nečinnosti okresného súdu v trvaní 7 rokov vo veci
vzájomného návrhu zákonný sudca zdôrazňuje, že pripúšťa opomenutie vyvolané
neprehľadnosťou veci vyvolanou okrem iného aj postupom samotného sťažovateľa,
a to s prihliadnutím na vysoký počet, obsiahlosť a opakovanie ním predkladaných podaní
a príloh. Zákonný sudca tiež poukazuje na pasivitu sťažovateľa po podaní vzájomnej
žaloby, pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje to, že hoci sťažovateľ údajne už v roku 2017
odvolal svoju plnú moc udelenú v tejto veci advokátovi a žiadal ho, aby nevykonával žiadne
činnosti, ktoré súvisia s týmto konaním, súd o tom až do doručenia rozsudku nijako
neinformoval a aj on sám bol v tejto veci úplne nečinný.
14. K dôvodom, ktoré majú byť podkladom pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, a údajnej ujme, ktorá sťažovateľovi vznikla, zákonný sudca uvádza,
že sťažovateľ neuvádza vôbec žiadne tvrdenia, ktoré by „odôvodňovali nedostatočnosť
už samotného eventuálneho deklaratórneho (morálneho) vyslovenia porušenia ústavného
práva požadovaného sťažovateľom.“.
15. Tvrdenia sťažovateľa podľa zákonného sudcu nevyjadrujú určito a zrozumiteľne
príčinnú súvislosť s dĺžkou súdneho konania o jeho vzájomnom žalobnom návrhu,
keďže sťažovateľ nebol zo strany súdu nijakým spôsobom obťažovaný a ani prípadná
nesprávnosť meritórneho rozhodnutia a s tým súvisiace podanie opravných prostriedkov
nemôžu zakladať porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tvrdenia sťažovateľa považuje zákonný sudca za všeobecné a vágne,
a teda ani neumožňujúce sa k nim bližšie vyjadriť.
16. V konkrétnom prípade sťažovateľ podľa zákonného sudcu neuviedol žiadne
skutkové tvrdenia, ktoré by charakterizovali reálny vznik a rozsah jeho ujmy spojenej
so samotnou dĺžkou napadnutého konania. Poukazuje ďalej „Vo vzťahu k jeho údajnej
nešpecifikovanej nervozite a očakávaniam víťazstva... aj na jeho pasivitu a úplnú absenciu
urgencie alebo iného aktívneho záujmu o stav konania, a mám za to, že nápravu,
resp. skoršie prejednanie jeho vzájomného návrhu, o ktoré snáď žalovanému ide,
bolo možné dosiahnuť aj inými, oveľa miernejšími prostriedkami (upozornením na vzájomný
návrh, urgenciami, sťažnosťou predsedovi súdu).“.
17. Napokon zákonný sudca zvýrazňuje aj zjavný nepomer (neprimeranosť) sumy
požadovaného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 € a sumy 431,52 €,
o ktorú v napadnutom konaní o vzájomnej žalobe sťažovateľa ide. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti je ústavná sťažnosť sťažovateľa podľa zákonného sudcu samoúčelným
výkonom práva smerujúcim len k získaniu neopodstatneného finančného prospechu,
a teda aj výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi a so skutočným účelom konania
na ústavnom súde, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným
skutočným subjektívnym právam a právom chráneným záujmom.
18. Na podklade uvedených skutočností zákonný sudca navrhuje, aby ústavný súd
ústavnú sťažnosť zamietol, prípadne ak ju uzná za dôvodnú, aby formálne vyslovil
porušenie práv zaručených ústavou a dohovorom, avšak z dôvodov hodných osobitného
zreteľa sťažovateľovi nepriznal žiadne finančné zadosťučinenie a ani náhradu trov konania.
19. V závere svojho vyjadrenia zákonný sudca uviedol, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti za predpokladu, že „nám bude
umožnené vyjadriť sa predtým v primeranej lehote aj k prípadnému doplňujúcemu
vyjadreniu sťažovateľa k ústavnej sťažnosti (aj keď podanú sťažnosť po uplynutí lehoty
na jej podanie a našom vyjadrení, bez súhlasu ústavného súdu už podstatne ani meniť
nemožno - viď analogicky § 140 ods. 2 CSP).“.
20. Ústavný súd následne sťažovateľa podaním doručeným mu 7. júla 2020 vyzval
na zaujatie stanoviska k vyjadreniam predsedu okresného súdu a zákonného sudcu,
a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Sťažovateľ bol zároveň vyzvaný, aby v rovnakej
lehote ústavnému súdu oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd zároveň sťažovateľa upozornil, že v prípade, ak sa v stanovenej lehote
k nariadeniu ústneho pojednávania nevyjadrí, bude ústavný súd zastávať názor,
že s upustením od jeho vykonania súhlasí.
21. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 15. júla 2020 stanovisko, v ktorom zdôraznil,
že vyjadrenie zákonného sudcu je prejavom subjektívneho názoru a ako také
„nemôže prispievať k dôvere v nestranný a spravodlivý výkon súdnej moci v SR.“.
22. S prihliadnutím na obsah vyjadrenia zákonného sudcu sťažovateľ zastáva názor,
že v ňom zákonný sudca nepredkladá základné vecné argumenty, a to označenie a popis
procesných úkonov, ktoré boli vykonané v napadnutom konaní. Podľa sťažovateľa okresný
súd nepostupoval vo veci v súlade s princípom právnej istoty a nekonal efektívne
a bez zbytočných prieťahov.
23. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ústavnou sťažnosťou napáda
celé konanie, a nie len nečinnosť vo veci ním podaného protinávrhu, resp. vzájomnej
žaloby. K námietke pasivity sťažovateľ uvádza, že počas celého konania vedeného
okresným súdom bol riadne zastúpený právnym zástupcom, pričom práve právny zástupca
mal povinnosť konať tak, aby ochrana práv jeho klienta bola dôsledná a účinná. Nedostatok
v správaní sťažovateľa, ktorý zákonný sudca identifikoval v tom, že vzájomná žaloba
nebola podaná na začiatku konania, nemá podľa názoru sťažovateľa oporu v zákone.
Ustanovenie § 97 Občianskeho súdneho poriadku totiž takúto podmienku pri uplatnení
spomínaného právneho inštitútu neobsahuje.
24. Podľa sťažovateľa konštatácia okresného súdu o tom, že pre opomenutie počas
obdobia 7 rokov okresný súd nekonal, osvedčuje existenciu zbytočných prieťahov
v napadnutom konaní. V tomto smere dodáva, že opomenutie rozhodnúť vo veci vzájomnej
žaloby bolo prekážkou pre rozhodnutie okresného súdu rozsudkom pre zmeškanie. Postup
okresného súdu sa preto vyznačuje nesprávnym procesným postupom a aj nesprávnym
rozhodnutím vo veci.
25. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa k výzve ústavného súdu k nariadeniu
ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti v stanovenej lehote a ani do dňa
rozhodovania ústavného súdu v merite veci nevyjadril, ústavný súd vychádzal z domnienky,
že s upustením od jeho vykonania súhlasí.
26. Na podklade oznámenia predsedu okresného súdu (bod 9 tohto nálezu) a absenciu
vyjadrenia sťažovateľa, ktorá nahrádza súhlas s upustením od ústneho pojednávania
(bod 25 tohto nálezu), ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) so súhlasom účastníkov konania
upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže dospel k záveru,
že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
27. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
29. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
30. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva a samotné posúdenie veci ústavným súdom
32. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti tak, ako je vymedzený v samotnej
ústavnej sťažnosti (bod 6 tohto nálezu), je predmetom konania pred ústavným súdom
posúdenie, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
33. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 132/03,
34. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty
inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
35. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu
je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou
o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej
z čl. 17 a § 157 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V zmysle
čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157 ods. 1 CSP „súd
postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
36. K vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom môže pritom
dôjsť nielen jeho nečinnosťou, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou
(m. m. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
37. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného
súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).
38. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva tiež to, že v prípade extrémnych prieťahov
(prieťahy, ktoré možno počítať v desiatkach rokov) už uvedené faktory strácajú význam,
pretože ani právne či skutkovo najnáročnejšie spory nesmú trvať takú dlhú dobu,
keďže tá predstavuje podstatnú časť ľudského života. Ústavný súd už mnohokrát vyslovil,
že „oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (pozri nález
sp. zn. II. ÚS 17/2019, bod 32 a tam citované rozhodnutia) a že dĺžka konania počítaná
v desiatkach rokov je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a už sama osebe
je spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva účastníka
takého konania, resp. strany v spore na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 52/01, I. ÚS 582/2015, III. ÚS 169/2017,
39. V konkrétnych okolnostiach veci konanie vedené okresným súdom
pod sp. zn. 13 C 224/2011, ktoré sťažovateľ s prihliadnutím na petit ústavnej sťažnosti
napáda, začalo 3. decembra 2010 podaním žaloby žalobcom, pričom sťažovateľ podal
vzájomnú žalobu v máji 2012. Ani po takmer 10 rokoch od začatia napadnutého konania
nie je vec právoplatne skončená. Takéto extrémne dlhé konanie zo strany všeobecného súdu
prima facie odôvodňuje vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a rovnako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
vo vzťahu k strane, ktorá je subjektom takéhoto konania. Uvedená skutočnosť bola
dôvodom, pre ktorý ústavný súd nezahrnul podrobný spisový prehľad procesných úkonov
do samotného meritórneho rozhodnutia, ale v ďalšom poukazuje na relevantné skutočnosti
podstatné pre rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti.
IV.A Právna a faktická zložitosť veci
40. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie vo veci žaloby žalobcu
o zaplatenie sumy z titulu nákladov právneho zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku.
Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov
a k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec
žaloby ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú (m. m. IV. ÚS 335/2012,
IV. ÚS 317/2014). Obsah spisu a ani vyjadrenia predsedu okresného súdu v zastúpení
podpredsedom okresného súdu a zákonného sudcu právnu zložitosť prejednávanej veci
nepreukazujú. Ústavný súd však prihliadol na tú okolnosť, že na podklade žiadosti
sťažovateľky o komunikáciu v ruskom jazyku boli relevantné podania opatrené úradným
prekladom do a z cudzieho jazyka, čo si vyžiadalo zvýšené časové nároky na postup
okresného súdu v napadnutom konaní.
IV.B Správanie subjektu (strany sporu)
41. Pri preskúmavaní kritéria správania sťažovateľa ako subjektu napadnutého
konania v procesnom postavení žalovaného ústavný súd konštatuje, že prehľad procesných
úkonov vykonaných v napadnutom konaní odôvodňuje záver, že k predĺženiu napadnutého
konania prispel čiastočne aj sťažovateľ svojím správaním. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na skutočnosti spočívajúce v nepreberaní súdnych zásielok na adrese
sťažovateľom oznámenej, ktoré si zo strany okresného súdu vyžiadali iniciovanie
doručovania prostredníctvom príslušného obvodného oddelenia Policajného zboru.
Okrem toho na výzvu okresného súdu o predloženie dokladov na preukázanie majetkových
pomerov vo veci žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov z januára 2012
sťažovateľ reagoval až na podklade urgencie okresného súdu z júla 2012.
42. Na ťarchu sťažovateľa je nutné pričítať aj preročenie termínov nariadených
pojednávaní, ku ktorému došlo z dôvodov na jeho strane (zrušenie pojednávania
nariadeného na 5. december 2012; 11. septembra 2013 pojednávanie v neprítomnosti
sťažovateľa bez ospravedlnenia jeho neúčasti; preročenie termínov pojednávaní nariadených
na 28. október 2013 a 15. január 2014 z dôvodov na strane sťažovateľa; preročenie termínu
pojednávania nariadeného na 10. marec 2014 z dôvodu na strane právneho zástupcu
sťažovateľa).
43. K pasivite sťažovateľa, na ktorú poukazuje zákonný sudca vo svojom vyjadrení,
ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ je v postavení žalobcu (vo vzájomnej žalobe
o zaplatenie sumy 431,52 €) pánom sporu a táto jeho pozícia si vyžaduje aktívny prístup
ku konaniu, k navrhovaniu dôkazov a k efektívnej súčinnosti pri realizovaní jednotlivých
úkonov súdu (m. m. I. ÚS 242/2019). Sťažovateľovi preto možno vytknúť pasívnejší prístup
ku konaniu, keďže sa od podania vzájomnej žaloby v roku 2012 o svoju vec v zásade
nezaujímal, teda sa neriadil zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva),
z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov strany
sporu od ich súčinnosti, čo ústavný súd musel zohľadniť pri určení sumy priznaného
finančného zadosťučinenia (obdobne IV. ÚS 10/05, III. ÚS 336/07, III. ÚS 382/08
a III. ÚS 254/09, III. ÚS 275/2014).
44. Pasivitu sťažovateľa preukazujú aj okolnosti uvádzané zákonným sudcom v bode
13 tohto nálezu, podľa ktorých sťažovateľ aj napriek odvolaniu plnej moci advokátovi
už v roku 2017 o tejto skutočnosti okresný súd až do vydania rozsudku pre zmeškanie
neinformoval.
45. S poukazom na predmetné skutočnosti ústavný súd konštatuje, že k predĺženiu
napadnutého konania došlo aj zo strany samotného sťažovateľa. Na už uvedené skutočnosti
preto ústavný súd prihliadal pri rozhodovaní o sume priznaného primeraného finančného
zadosťučinenia.
IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní
46. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní
môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu,
ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne
k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Za neefektívnu činnosť, ktorá môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd považuje
aj nesprávnu, resp. nesústredenú činnosť všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 33/99).
47. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na dlhšie obdobia nečinnosti,
ktoré ústavný súd identifikoval v období od mája 2014, keď žalobca reagoval podaním
na výzvu okresného súdu, až do augusta 2017, keď okresný súd žalobcu vyzval
na predloženie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich uplatnený nárok, a od septembra
2017, keď žalobca reagoval na výzvu okresného súdu doručením podania, až do marca
2019, keď okresný súd žalobcu opätovne vyzýval na doplnenie skutkových tvrdení
odôvodňujúcich uplatnený nárok. Celková doba absolútnej nečinnosti okresného súdu
tak predstavuje obdobie viac ako 4 rokov.
48. V konkrétnostiach k námietke sťažovateľa o nesústredenom postupe okresného
súdu, ktorý o jeho návrhu na zastavenie konania dosiaľ nerozhodol, ústavný súd poukazuje
na vyjadrenia zákonného sudcu obsiahnuté v bode 11 tohto nálezu, z ktorých vyplýva,
že pre vydanie osobitného rozhodnutia vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie konania
nebol zákonný dôvod. Na podklade uvedených skutočností preto k nesústredenému postupu
okresného súdu vo veci rozhodovania o návrhu na zastavenie napadnutého konania nemohlo
dôjsť.
49. Za opodstatnenú však považuje ústavný súd námietku sťažovateľa o nečinnosti
okresného súdu vo veci vzájomnej žaloby, keďže o podaní doručenom okresnému súdu
už v máji 2012 okresný súd meritórne dosiaľ nerozhodol. V tejto súvislosti sa ústavný súd
stotožňuje s názorom sťažovateľa obsiahnutým v bode 23 tohto nálezu,
podľa ktorého argumentácia zákonného sudcu o tom, že vzájomnú žalobu sťažovateľ
neuplatnil pri svojom prvom úkone vo veci, ale až s dlhším časovým odstupom
je pre posúdenie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní v kontexte namietanej
nečinnosti okresného súdu irelevantná.
50. Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na predmet
konania vo veci ústavnej sťažnosti, ktorým je rozhodovanie vo veci zbytočných prieťahov,
sa ústavný súd nemôže (tak ako sa to vo svojej podstate domáha sťažovateľ v bode 24 tohto
nálezu) zaoberať otázkou správnosti či nesprávnosti vydania rozsudku pre zmeškanie,
a teda ani otázkou, či opomenutie rozhodnúť vo veci vzájomnej žaloby bolo alebo nebolo
prekážkou pre rozhodnutie okresného súdu rozsudkom pre zmeškanie. Rozhodnutie
o tejto otázke totiž prináleží príslušnému všeobecnému súdu rozhodujúcemu vo veci
dostupných opravných prostriedkov smerujúcich proti rozsudku pre zmeškanie,
a nie ústavnému súdu.
V.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
51. S prihliadnutím na celkovú dobu napadnutého konania, ktorá ku dňu
rozhodovania ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti dosahuje takmer 10 rokov, pričom
vec nie je právoplatne skončená, berúc do úvahy ničím neodôvodnenú nečinnosť okresného
súdu v kontexte opodstatnenej argumentácie sťažovateľa, ústavný súd konštatuje,
že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto vyslovil porušenie práv sťažovateľa zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku
tohto nálezu).
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
52. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
53. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vzhľadom
na skutočnosť, že napadnuté konanie vedené okresným súdom nebolo do času rozhodnutia
ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, a to aj napriek absencii uloženia takéhoto
príkazu zo strany sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 174/08, IV. ÚS 121/2011, III. ÚS 232/2017).
Príkaz orgánu verejnej moci konať má totiž v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy charakter
ústavného príkazu viažuceho sa na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd,
k čomu v konkrétnom prípade došlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu
54. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
55. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(IV. ÚS 210/04). Berúc do úvahy extrémnu dĺžku napadnutého konania okresného súdu,
ako aj dobu nečinnosti okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto
prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako peňažnej
protihodnoty utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 178/2013).
Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že dôvody uvádzané sťažovateľom považuje
prima facie za dostatočné na to, aby sa návrhom sťažovateľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia zaoberal.
56. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 000 € z dôvodov uvedených v bode 7 tohto nálezu.
57. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
58. Zohľadňujúc špecifiká posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku napadnutého
konania spôsobenú nečinnosťou okresného súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa,
ktoré boli porušené, predmet konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a berúc do úvahy
skutočnosti uvádzané na ťarchu sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
59. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume prevyšujúcej sumu 500 € nevyhovel
tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.
K bodu 4 výrokovej časti nálezu
60. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
61. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom,
ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou v celkovej
sume 346,26 €.
62. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním požadovanej
sume 346,26 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie ústavnej sťažnosti) podľa § 13a
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu
podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál)
za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje sumu
346,26 €. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.
63. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
VI.
64. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu