Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 208/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou

Solárovou, Škultétyho 3, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet právnej

zástupkyne JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2019 osobne doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej aj „sťažovateľ“), a

, ,

(ďalej aj „sťažovateľka“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou

JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, ktorou namietali porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že podaním žalobcu

doručeným Okresnému súdu Košice I 3. decembra 2010 sa tento proti sťažovateľovi

domáhal zaplatenia sumy 1 281,65 € s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr

za poskytnuté právne služby. Sťažovateľ podal 9. mája 2012 proti žalobcovi vzájomný

návrh o zaplatenie sumy 431,52 €.

3. Dňa 22. septembra 2011 bola v súlade s § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku vec sťažovateľov z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpená okresnému súdu.

4. Sťažovatelia namietajú nečinnosť okresného súdu vo veci ich vzájomného návrhu

trvajúcu viac ako 7 rokov. Sťažovateľ zároveň argumentuje, že ani vo veci jeho návrhu

na zastavenie konania pre neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok

zo 14. marca 2014 nebolo dosiaľ rozhodnuté.

5. K predĺženiu napadnutého konania vedeného okresným súdom podľa sťažovateľov

došlo aj z dôvodu neoprávneného vydania rozsudku pre zmeškanie č. k. -431

z 2. júla 2019 (ďalej len „rozsudok pre zmeškanie“), a to napriek absencii splnenia

podmienok pre vydanie takéhoto rozsudku. Sťažovatelia zdôrazňujú, že tento nesprávny

a neefektívny postup okresného súdu spôsobil predĺženie napadnutého konania

o ďalších 5 mesiacov, a to z dôvodu, že boli nútení proti rozsudku okresného súdu

pre zmeškanie podať návrh na jeho zrušenie.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie ich práv zaručených a dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovatelia si zároveň proti okresnému súdu

uplatňujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume každému po 2 000 €,

ako aj náhradu trov konania.

7. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú

tým, že musia „zažívať nervozitu, stres, boli donútení k zbytočným úkonom a strate času,

k dodatočným stretnutiam s úradnými a neúradnými osobami, čo priviedlo k morálnym

a finančným ujímam na ich strane a k nenaplneniu legitímnych očakávaní víťazstva

ich strany.“.

II.

Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti

a replika sťažovateľa

8. Uznesením ústavného súdu č. k. -16 z 26. mája 2020 bola ústavná

sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 48

ods. 2 a práva zaručeného dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní, prijatá na ďalšie konanie. Citovaným uznesením ústavného súdu bola

zároveň ústavná sťažnosť sťažovateľky , ktorou namietala

porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, odmietnutá ako podaná

zjavne neoprávnenou osobou.

9. Po prijatí časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu

okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a oznámenie, či trvá

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v zastúpení

podpredsedom okresného súdu podaním sp. zn. z 30. júna 2020

ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o ústavnej

sťažnosti. K vyjadreniu predsedu okresného súdu bolo pripojené stanovisko zákonného

sudcu, z ktorého vyplynuli tieto podstatné skutočnosti.

10. Predmetnú ústavnú sťažnosť považuje zákonný sudca za nedôvodnú ako celok,

a to jednak „absolútne v časti jeho námietok týkajúcich sa jeho návrhu na zastavenie

konania - vzhľadom na jeho zjavne neopodstatnené a nesprávne očakávania týkajúce

sa tohto jeho podania (návrhu na zastavenie konania), a v zmysle vymedzenia podstaty

ústavnej sťažnosti relatívne v jeho námietkach týkajúcich sa (ne)konania o jeho vzájomnom

návrhu - a to vzájomného návrhu, ktorý svoj vzájomný návrh uplatnil nie pri svojom prvom

úkone vo veci, ale až s dlhším časovým odstupom po viacerých jeho predchádzajúcich

rozsiahlych vyjadreniach vo veci, s absenciou akýchkoľvek jeho ďalších úkonov smerujúcich

k prejednaniu jeho vzájomného návrhu (nedbalo), a najmä vzhľadom na zjavný nedostatok

tvrdení spojený s nekonaním o jeho vzájomnom návrhu (vzhľadom na všetky okolnosti)

s tým súvisiacu opodstatnenosť finančného zadosťučinenia žiadaného od tunajšieho súdu.“.

11. V konkrétnostiach k námietke sťažovateľa o tom, že o jeho návrhu na zastavenie

konania pre neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok nebolo dosiaľ rozhodnuté,

zákonný sudca zdôrazňuje, že sťažovateľ opomína, že rozhodnutie o zastavení konania

sa vydáva len v prípade zistenia takéhoto nedostatku podmienok konania,

k čomu v danej veci nedošlo. Pokiaľ súd v konaní namietaný nedostatok procesných

podmienok nezistí, tak o opaku, že procesné podmienky konania sú splnené a konanie

preto nezastavuje, osobitné rozhodnutie nevydáva.

12. V súvislosti s návrhom na zastavenie konania zo 14. marca 2014 zákonný sudca

ďalej uvádza, že v ňom sťažovateľ ako žalovaný namietal iba to, že «„žalobca sa podaním

žaloby... snaží preklenúť rozhodnutie“ iného súdu o tom, že k úhrade sumy 1.281 Eur

(rovnakej sumy ako je predmetom konania v tejto veci) je povinný ,

a že podľa neho (žalovaného) on tak „nie je legitimovaným účastníkom konania

pre zaplatenie sumy 1.281,65 Eur, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá“ (majúc

tým na mysli zrejme prekážku už rozhodnutej veci). K tomuto však ale treba uviesť,

že rozhodnutie súdu, na ktoré sťažovateľ poukazoval, bolo vydané v konaní medzi inými

účastníkmi a na inom právnom základe (o náhrade trov konania, zahŕňajúcich náhradu trov

právneho konania zo strany sťažovateľovi), a teda o procesnú prekážku

resp. nedostatok podmienky konania v podobe prekážky už rozhodnutej (totožnej) veci

v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. tak celkom zjavne nejde.

Námietka sťažovateľa k nečinnosti tunajšieho súdu spočívajúca v tom, že nebolo rozhodnuté

o jeho návrhu na zastavenie konania pre neodstrániteľný nedostatok podmienok, je tak teda

zjavne neopodstatnená, a najmä javí sa vo svojej podstate skôr ako zjavne nesprávny výklad

procesných pravidiel, resp. nesprávne a neopodstatnené namietanie správnosti procesného

postupu súdu - nezastavenia konania (ktorého vecnú správnosť však Ústavný súd SR

ani preskúmavať nemôže).».

13. K argumentácii sťažovateľa o nečinnosti okresného súdu v trvaní 7 rokov vo veci

vzájomného návrhu zákonný sudca zdôrazňuje, že pripúšťa opomenutie vyvolané

neprehľadnosťou veci vyvolanou okrem iného aj postupom samotného sťažovateľa,

a to s prihliadnutím na vysoký počet, obsiahlosť a opakovanie ním predkladaných podaní

a príloh. Zákonný sudca tiež poukazuje na pasivitu sťažovateľa po podaní vzájomnej

žaloby, pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje to, že hoci sťažovateľ údajne už v roku 2017

odvolal svoju plnú moc udelenú v tejto veci advokátovi a žiadal ho, aby nevykonával žiadne

činnosti, ktoré súvisia s týmto konaním, súd o tom až do doručenia rozsudku nijako

neinformoval a aj on sám bol v tejto veci úplne nečinný.

14. K dôvodom, ktoré majú byť podkladom pre priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, a údajnej ujme, ktorá sťažovateľovi vznikla, zákonný sudca uvádza,

že sťažovateľ neuvádza vôbec žiadne tvrdenia, ktoré by „odôvodňovali nedostatočnosť

už samotného eventuálneho deklaratórneho (morálneho) vyslovenia porušenia ústavného

práva požadovaného sťažovateľom.“.

15. Tvrdenia sťažovateľa podľa zákonného sudcu nevyjadrujú určito a zrozumiteľne

príčinnú súvislosť s dĺžkou súdneho konania o jeho vzájomnom žalobnom návrhu,

keďže sťažovateľ nebol zo strany súdu nijakým spôsobom obťažovaný a ani prípadná

nesprávnosť meritórneho rozhodnutia a s tým súvisiace podanie opravných prostriedkov

nemôžu zakladať porušenie práv zaručených a dohovoru.

Tvrdenia sťažovateľa považuje zákonný sudca za všeobecné a vágne,

a teda ani neumožňujúce sa k nim bližšie vyjadriť.

16. V konkrétnom prípade sťažovateľ podľa zákonného sudcu neuviedol žiadne

skutkové tvrdenia, ktoré by charakterizovali reálny vznik a rozsah jeho ujmy spojenej

so samotnou dĺžkou napadnutého konania. Poukazuje ďalej „Vo vzťahu k jeho údajnej

nešpecifikovanej nervozite a očakávaniam víťazstva... aj na jeho pasivitu a úplnú absenciu

urgencie alebo iného aktívneho záujmu o stav konania, a mám za to, že nápravu,

resp. skoršie prejednanie jeho vzájomného návrhu, o ktoré snáď žalovanému ide,

bolo možné dosiahnuť aj inými, oveľa miernejšími prostriedkami (upozornením na vzájomný

návrh, urgenciami, sťažnosťou predsedovi súdu).“.

17. Napokon zákonný sudca zvýrazňuje aj zjavný nepomer (neprimeranosť) sumy

požadovaného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 € a sumy 431,52 €,

o ktorú v napadnutom konaní o vzájomnej žalobe sťažovateľa ide. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti je ústavná sťažnosť sťažovateľa podľa zákonného sudcu samoúčelným

výkonom práva smerujúcim len k získaniu neopodstatneného finančného prospechu,

a teda aj výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi a so skutočným účelom konania

na ústavnom súde, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným

skutočným subjektívnym právam a právom chráneným záujmom.

18. Na podklade uvedených skutočností zákonný sudca navrhuje, aby ústavný súd

ústavnú sťažnosť zamietol, prípadne ak ju uzná za dôvodnú, aby formálne vyslovil

porušenie práv zaručených a dohovorom, avšak z dôvodov hodných osobitného

zreteľa sťažovateľovi nepriznal žiadne finančné zadosťučinenie a ani náhradu trov konania.

19. V závere svojho vyjadrenia zákonný sudca uviedol, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti za predpokladu, že „nám bude

umožnené vyjadriť sa predtým v primeranej lehote aj k prípadnému doplňujúcemu

vyjadreniu sťažovateľa k ústavnej sťažnosti (aj keď podanú sťažnosť po uplynutí lehoty

na jej podanie a našom vyjadrení, bez súhlasu ústavného súdu už podstatne ani meniť

nemožno - viď analogicky ).“.

20. Ústavný súd následne sťažovateľa podaním doručeným mu 7. júla 2020 vyzval

na zaujatie stanoviska k vyjadreniam predsedu okresného súdu a zákonného sudcu,

a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Sťažovateľ bol zároveň vyzvaný, aby v rovnakej

lehote ústavnému súdu oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd zároveň sťažovateľa upozornil, že v prípade, ak sa v stanovenej lehote

k nariadeniu ústneho pojednávania nevyjadrí, bude ústavný súd zastávať názor,

že s upustením od jeho vykonania súhlasí.

21. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 15. júla 2020 stanovisko, v ktorom zdôraznil,

že vyjadrenie zákonného sudcu je prejavom subjektívneho názoru a ako také

„nemôže prispievať k dôvere v nestranný a spravodlivý výkon súdnej moci v SR.“.

22. S prihliadnutím na obsah vyjadrenia zákonného sudcu sťažovateľ zastáva názor,

že v ňom zákonný sudca nepredkladá základné vecné argumenty, a to označenie a popis

procesných úkonov, ktoré boli vykonané v napadnutom konaní. Podľa sťažovateľa okresný

súd nepostupoval vo veci v súlade s princípom právnej istoty a nekonal efektívne

a bez zbytočných prieťahov.

23. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ústavnou sťažnosťou napáda

celé konanie, a nie len nečinnosť vo veci ním podaného protinávrhu, resp. vzájomnej

žaloby. K námietke pasivity sťažovateľ uvádza, že počas celého konania vedeného

okresným súdom bol riadne zastúpený právnym zástupcom, pričom práve právny zástupca

mal povinnosť konať tak, aby ochrana práv jeho klienta bola dôsledná a účinná. Nedostatok

v správaní sťažovateľa, ktorý zákonný sudca identifikoval v tom, že vzájomná žaloba

nebola podaná na začiatku konania, nemá podľa názoru sťažovateľa oporu v zákone.

Ustanovenie totiž takúto podmienku pri uplatnení

spomínaného právneho inštitútu neobsahuje.

24. Podľa sťažovateľa konštatácia okresného súdu o tom, že pre opomenutie počas

obdobia 7 rokov okresný súd nekonal, osvedčuje existenciu zbytočných prieťahov

v napadnutom konaní. V tomto smere dodáva, že opomenutie rozhodnúť vo veci vzájomnej

žaloby bolo prekážkou pre rozhodnutie okresného súdu rozsudkom pre zmeškanie. Postup

okresného súdu sa preto vyznačuje nesprávnym procesným postupom a aj nesprávnym

rozhodnutím vo veci.

25. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa k výzve ústavného súdu k nariadeniu

ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti v stanovenej lehote a ani do dňa

rozhodovania ústavného súdu v merite veci nevyjadril, ústavný súd vychádzal z domnienky,

že s upustením od jeho vykonania súhlasí.

26. Na podklade oznámenia predsedu okresného súdu (bod 9 tohto nálezu) a absenciu

vyjadrenia sťažovateľa, ktorá nahrádza súhlas s upustením od ústneho pojednávania

(bod 25 tohto nálezu), ústavný súd podľa o Ústavnom

súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) so súhlasom účastníkov konania

upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže dospel k záveru,

že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

27. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

28. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

29. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

30. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva a samotné posúdenie veci ústavným súdom

32. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti tak, ako je vymedzený v samotnej

ústavnej sťažnosti (bod 6 tohto nálezu), je predmetom konania pred ústavným súdom

posúdenie, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

33. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v , osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. , , ,

).

34. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty

inak ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

35. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo (m. m. , ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu

je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou

o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej

z a (ďalej len „“). V zmysle

„súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle „súd

postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

36. K vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom môže pritom

dôjsť nielen jeho nečinnosťou, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou

(m. m. , , , ).

37. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä

podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného

súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ).

38. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva tiež to, že v prípade extrémnych prieťahov

(prieťahy, ktoré možno počítať v desiatkach rokov) už uvedené faktory strácajú význam,

pretože ani právne či skutkovo najnáročnejšie spory nesmú trvať takú dlhú dobu,

keďže tá predstavuje podstatnú časť ľudského života. Ústavný súd už mnohokrát vyslovil,

že „oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (pozri nález

sp. zn. , bod 32 a tam citované rozhodnutia) a že dĺžka konania počítaná

v desiatkach rokov je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a už sama osebe

je spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva účastníka

takého konania, resp. strany v spore na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (napr. , , ,

).

39. V konkrétnych okolnostiach veci konanie vedené okresným súdom

pod sp. zn. , ktoré sťažovateľ s prihliadnutím na petit ústavnej sťažnosti

napáda, začalo 3. decembra 2010 podaním žaloby žalobcom, pričom sťažovateľ podal

vzájomnú žalobu v máji 2012. Ani po takmer 10 rokoch od začatia napadnutého konania

nie je vec právoplatne skončená. Takéto extrémne dlhé konanie zo strany všeobecného súdu

prima facie odôvodňuje vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a rovnako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

vo vzťahu k strane, ktorá je subjektom takéhoto konania. Uvedená skutočnosť bola

dôvodom, pre ktorý ústavný súd nezahrnul podrobný spisový prehľad procesných úkonov

do samotného meritórneho rozhodnutia, ale v ďalšom poukazuje na relevantné skutočnosti

podstatné pre rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti.

IV.A Právna a faktická zložitosť veci

40. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie vo veci žaloby žalobcu

o zaplatenie sumy z titulu nákladov právneho zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku.

Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov

a k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec

žaloby ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú (m. m. ,

). Obsah spisu a ani vyjadrenia predsedu okresného súdu v zastúpení

podpredsedom okresného súdu a zákonného sudcu právnu zložitosť prejednávanej veci

nepreukazujú. Ústavný súd však prihliadol na tú okolnosť, že na podklade žiadosti

sťažovateľky o komunikáciu v ruskom jazyku boli relevantné podania opatrené úradným

prekladom do a z cudzieho jazyka, čo si vyžiadalo zvýšené časové nároky na postup

okresného súdu v napadnutom konaní.

IV.B Správanie subjektu (strany sporu)

41. Pri preskúmavaní kritéria správania sťažovateľa ako subjektu napadnutého

konania v procesnom postavení žalovaného ústavný súd konštatuje, že prehľad procesných

úkonov vykonaných v napadnutom konaní odôvodňuje záver, že k predĺženiu napadnutého

konania prispel čiastočne aj sťažovateľ svojím správaním. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na skutočnosti spočívajúce v nepreberaní súdnych zásielok na adrese

sťažovateľom oznámenej, ktoré si zo strany okresného súdu vyžiadali iniciovanie

doručovania prostredníctvom príslušného obvodného oddelenia Policajného zboru.

Okrem toho na výzvu okresného súdu o predloženie dokladov na preukázanie majetkových

pomerov vo veci žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov z januára 2012

sťažovateľ reagoval až na podklade urgencie okresného súdu z júla 2012.

42. Na ťarchu sťažovateľa je nutné pričítať aj preročenie termínov nariadených

pojednávaní, ku ktorému došlo z dôvodov na jeho strane (zrušenie pojednávania

nariadeného na 5. december 2012; 11. septembra 2013 pojednávanie v neprítomnosti

sťažovateľa bez ospravedlnenia jeho neúčasti; preročenie termínov pojednávaní nariadených

na 28. október 2013 a 15. január 2014 z dôvodov na strane sťažovateľa; preročenie termínu

pojednávania nariadeného na 10. marec 2014 z dôvodu na strane právneho zástupcu

sťažovateľa).

43. K pasivite sťažovateľa, na ktorú poukazuje zákonný sudca vo svojom vyjadrení,

ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ je v postavení žalobcu (vo vzájomnej žalobe

o zaplatenie sumy 431,52 €) pánom sporu a táto jeho pozícia si vyžaduje aktívny prístup

ku konaniu, k navrhovaniu dôkazov a k efektívnej súčinnosti pri realizovaní jednotlivých

úkonov súdu (m. m. ). Sťažovateľovi preto možno vytknúť pasívnejší prístup

ku konaniu, keďže sa od podania vzájomnej žaloby v roku 2012 o svoju vec v zásade

nezaujímal, teda sa neriadil zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva),

z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov strany

sporu od ich súčinnosti, čo ústavný súd musel zohľadniť pri určení sumy priznaného

finančného zadosťučinenia (obdobne , ,

a , ).

44. Pasivitu sťažovateľa preukazujú aj okolnosti uvádzané zákonným sudcom v bode

13 tohto nálezu, podľa ktorých sťažovateľ aj napriek odvolaniu plnej moci advokátovi

už v roku 2017 o tejto skutočnosti okresný súd až do vydania rozsudku pre zmeškanie

neinformoval.

45. S poukazom na predmetné skutočnosti ústavný súd konštatuje, že k predĺženiu

napadnutého konania došlo aj zo strany samotného sťažovateľa. Na už uvedené skutočnosti

preto ústavný súd prihliadal pri rozhodovaní o sume priznaného primeraného finančného

zadosťučinenia.

IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní

46. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní

môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu,

ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne

k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Za neefektívnu činnosť, ktorá môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ústavný súd považuje

aj nesprávnu, resp. nesústredenú činnosť všeobecného súdu (m. m. ).

47. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na dlhšie obdobia nečinnosti,

ktoré ústavný súd identifikoval v období od mája 2014, keď žalobca reagoval podaním

na výzvu okresného súdu, až do augusta 2017, keď okresný súd žalobcu vyzval

na predloženie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich uplatnený nárok, a od septembra

2017, keď žalobca reagoval na výzvu okresného súdu doručením podania, až do marca

2019, keď okresný súd žalobcu opätovne vyzýval na doplnenie skutkových tvrdení

odôvodňujúcich uplatnený nárok. Celková doba absolútnej nečinnosti okresného súdu

tak predstavuje obdobie viac ako 4 rokov.

48. V konkrétnostiach k námietke sťažovateľa o nesústredenom postupe okresného

súdu, ktorý o jeho návrhu na zastavenie konania dosiaľ nerozhodol, ústavný súd poukazuje

na vyjadrenia zákonného sudcu obsiahnuté v bode 11 tohto nálezu, z ktorých vyplýva,

že pre vydanie osobitného rozhodnutia vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie konania

nebol zákonný dôvod. Na podklade uvedených skutočností preto k nesústredenému postupu

okresného súdu vo veci rozhodovania o návrhu na zastavenie napadnutého konania nemohlo

dôjsť.

49. Za opodstatnenú však považuje ústavný súd námietku sťažovateľa o nečinnosti

okresného súdu vo veci vzájomnej žaloby, keďže o podaní doručenom okresnému súdu

už v máji 2012 okresný súd meritórne dosiaľ nerozhodol. V tejto súvislosti sa ústavný súd

stotožňuje s názorom sťažovateľa obsiahnutým v bode 23 tohto nálezu,

podľa ktorého argumentácia zákonného sudcu o tom, že vzájomnú žalobu sťažovateľ

neuplatnil pri svojom prvom úkone vo veci, ale až s dlhším časovým odstupom

je pre posúdenie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní v kontexte namietanej

nečinnosti okresného súdu irelevantná.

50. Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na predmet

konania vo veci ústavnej sťažnosti, ktorým je rozhodovanie vo veci zbytočných prieťahov,

sa ústavný súd nemôže (tak ako sa to vo svojej podstate domáha sťažovateľ v bode 24 tohto

nálezu) zaoberať otázkou správnosti či nesprávnosti vydania rozsudku pre zmeškanie,

a teda ani otázkou, či opomenutie rozhodnúť vo veci vzájomnej žaloby bolo alebo nebolo

prekážkou pre rozhodnutie okresného súdu rozsudkom pre zmeškanie. Rozhodnutie

o tejto otázke totiž prináleží príslušnému všeobecnému súdu rozhodujúcemu vo veci

dostupných opravných prostriedkov smerujúcich proti rozsudku pre zmeškanie,

a nie ústavnému súdu.

V.

Záver

K bodu 1 výrokovej časti nálezu

51. S prihliadnutím na celkovú dobu napadnutého konania, ktorá ku dňu

rozhodovania ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti dosahuje takmer 10 rokov, pričom

vec nie je právoplatne skončená, berúc do úvahy ničím neodôvodnenú nečinnosť okresného

súdu v kontexte opodstatnenej argumentácie sťažovateľa, ústavný súd konštatuje,

že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa ,

ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie práv sťažovateľa zaručených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku

tohto nálezu).

K bodu 2 výrokovej časti nálezu

52. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

53. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vzhľadom

na skutočnosť, že napadnuté konanie vedené okresným súdom nebolo do času rozhodnutia

ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, prikázal okresnému súdu

podľa a konať

v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, a to aj napriek absencii uloženia takéhoto

príkazu zo strany sťažovateľa (m. m. , , ).

Príkaz orgánu verejnej moci konať má totiž v súlade s charakter

ústavného príkazu viažuceho sa na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd,

k čomu v konkrétnom prípade došlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu

54. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

55. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(). Berúc do úvahy extrémnu dĺžku napadnutého konania okresného súdu,

ako aj dobu nečinnosti okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto

prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako peňažnej

protihodnoty utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. , ).

Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že dôvody uvádzané sťažovateľom považuje

prima facie za dostatočné na to, aby sa návrhom sťažovateľa na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia zaoberal.

56. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

2 000 € z dôvodov uvedených v bode 7 tohto nálezu.

57. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

58. Zohľadňujúc špecifiká posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku napadnutého

konania spôsobenú nečinnosťou okresného súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa,

ktoré boli porušené, predmet konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a berúc do úvahy

skutočnosti uvádzané na ťarchu sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

59. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume prevyšujúcej sumu 500 € nevyhovel

tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

K bodu 4 výrokovej časti nálezu

60. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

61. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom,

ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou v celkovej

sume 346,26 €.

62. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním požadovanej

sume 346,26 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie ústavnej sťažnosti) podľa § 13a

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu

podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál)

za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje sumu

346,26 €. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

63. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

VI.

64. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu