Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 317/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti Z. M., zastúpeného advokátom

JUDr. Vladimírom Kašubom, Holubyho 51, Martin, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Martin, takto

rozhodol:

1. Základné právo Z. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Martin p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

k o n a l bez zbytočných prieťahov.

3. Z. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom

dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť Z. M. trovy konania v sume

284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Vladimíra Kašubu, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014

doručená sťažnosť Z. M., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Vladimírom Kašubom, Holubyho 51, Martin, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavení odporcu účastníkom napadnutého

konania o zaplatenie sumy 993,12 € s príslušenstvom z titulu zmluvy o dielo. Návrh

na začatie konania bol okresnému súdu doručený 2. júna 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti po prehľade procesných úkonov súdu i účastníkov konania

okrem iného uvádza: „Dňa 18. 02. 2014 som podal sťažnosť na prieťahy v konaní

a namietal som aj neprimeranú lehotu rozhodovania, pretože vec bola dvakrát vrátená

odvolacím súdom a aktuálne suma trov konania presiahla sumu istiny...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ, formulujúc najzávažnejšie výhrady proti postupu

okresného súdu, najmä uvádza: „Ak by bolo rozhodnutie Okresného súdu Martin vecne

a právne správne (teda zákonné, zodpovedajúce vnímaniu spravodlivosti), odvolací súd by

dňa 23. 02. 2011 rozhodnutie Okresného súdu Martin potvrdil a vec by bola právoplatne

skončená v lehote kratšej ako dva roky. Preto mi neostáva nič iné, len poukázať aj

na odôvodnenie zrušujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu z ktorých vyplývajú vážne

pochybenia prvostupňového súdu, ktoré sú v priamej príčinnej súvislosti s tým, že vec nie je

rozhodnutá v primeranej lehote. V prvom zrušujúcom rozhodnutí sp. zn.:

zo dňa 23. 02. 2010 sa na strane 4 uvádza, že rozsudok Okresného súdu Martin bol zrušený

z dôvodu nepreskúmateľnosti jeho právnych a skutkových záverov. Prvostupňovému súdu

bolo uložené, aby si vôbec ustálil o aký právny vzťah medzi účastníkmi konania ide.

V rozhodnutí sp. zn.: zo dňa 06. 03. 2013 odvolací súd uviedol, že

prvostupňový súd nepostupoval v intenciách jeho predchádzajúceho zrušujúceho

rozhodnutia a nedostatočne zistil skutkový stav a z tohto dôvodu nesprávne právne vec

posúdil (str. 4).“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil základné

právo Z. M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: sa prikazuje

konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Z. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR (slovom

tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Z. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,- EUR (slovom

dvestoosemdesiatštyri eur osem eurocentov), ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu..., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného

súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka

okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 395/14 z 21. mája 2014, v ktorom okrem iného uviedla:

«... mám za to, že zo strany Okresného súdu Martin nedošlo k žiadnym prieťahom

v tomto konaní. Poukazujem na to, že spis bol v období od 31. 08. 2010 - 24. 05. 2011

a od 01. 03. 2012 do 11. 04. 2013 na Krajskom súde v Žiline, pokiaľ bol spis na Okresnom

súde Martin, vo veci sa priebežne konalo.

Právny zástupca navrhovateľa v ústavnej sťažnosti uvádza zrejmé nesprávnosti,

na ktoré mi nedá reagovať nasledovne:

Vo svojej sťažnosti uvádza: „Z tejto odpovede (rozumej odpovede predsedníčky

súdu) však vyplýva ešte jedno pochybenie Okresného súdu Martin, ktoré vedie k prieťahom

v konaní. Dňa 10. 01. 2014 bolo môjmu právnemu zástupcovi doručené uznesenie sp. zn.

-215 zo dňa 03. 01. 2014, ktorým súd určil znalca M. K. na vypracovanie

odborného vyjadrenia. Proti tomuto uzneseniu nie je samozrejme prípustné odvolanie

a preto nie je zrejmé, prečo sa v odpovedi predsedníčky Okresného súdu Martin uvádza, že

toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť až dňa 18. 02. 2014 (t. j. v deň podania sťažnosti

na prieťahy v konaní)“ - koniec citácie.

Právny zástupca sťažovateľa zrejme opomenul ustanovenie § 170 ods. 1

, z ktorého vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak, súd

je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a

ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené. Právny zástupca sťažovateľa prevzal

uznesenie dňa 10. 01. 2014 a protistrana - právny zástupca navrhovateľa dňa 13. 01. 2014

a navrhovateľ dňa 14. 01. 2014, pôvodná znalkyňa dňa 31. 01. 2014. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 31. 01. 2014, a nie dňa 18. 02. 2014 ako chybne uviedla vo svojom

vyjadrení zákonná sudkyňa. Súčasne je potrebné poukázať aj na skutočnosť, ktorú právny

zástupca sťažovateľa opätovne opomenul, že v konaní okrem jeho klienta vystupuje aj ďalší

účastník konania - navrhovateľ a jeho právny zástupca, ktorým sa rozhodnutia súdu

doručujú a tiež sa uznesenie doručovalo znalkyni, ktorej znalecká úloha bola zrušená a

ktorá prevzala rozhodnutie až dňa 31. 01. 2014... Pokiaľ právny zástupca sťažovateľa ďalej

uvádza, že spis bol predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu až po vyše troch

mesiacoch od jeho podania, k tomu udávam, že odvolanie sťažovateľa bolo podané dňa 21.

05. 2010. Tým istým dňom bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, a to v

lehote 10 dní od doručenia uznesenia. Súčasne dňom 21. 05. 2010 (expedované dňa 24. 05.

2010) bol vyzvaný právny zástupca navrhovateľa na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu v

lehote 10 dní. Právny zástupca navrhovateľa prevzal výzvu súdu dňa 15. 06. 2010. Dňa

27. 07. 2010 zákonná sudkyňa rozhodla o trovách konania, ktoré právny zástupca

sťažovateľa doručil súdu dňa 25. 05. 2010. Dňa 04. 08. 2010 bolo súdu doručené odvolanie

právneho zástupcu sťažovateľa do rozhodnutia o trovách konania. Dňa 17. 08. 2010 súd

doručoval právnemu zástupcovi navrhovateľa odvolanie do trov konania. Právny zástupca

navrhovateľa prevzal súdnu zásielku dňa 30. 08. 2010. Dňom 31. 08. 2010 bol spis zaslaný

odvolaciemu súdu.»

K svojmu vyjadreniu pripojila predsedníčka okresného súdu aj tento prehľad

procesných úkonov zostavený zákonnou sudkyňou:

«- 02. 06. 2009 - podaný návrh na súd 14. 07. 2009 - vydaný platobný rozkaz

- 22. 07. 2009 - odporcom prostredníctvom právneho zástupcu podaný odpor voči

vydanému platobnému rozkazu

- 02. 09. 2009 - vytýčený termín pojednávania na deň 30. 09. 2009

- 30. 09. 2009 - pojednávanie odročené za účelom dokazovania na deň 04. 11. 2009

- 27. 10. 2009 - zo strany právneho zástupcu navrhovateľa podaný návrh

na dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých na termín 04. 11. 2009 nestihol z objektívnych

príčin predvolať

- 04. 11. 2009 - pojednávanie odročené na 09. 12. 2009

- 09. 12. 2009 - odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal

o poskytnutie lehoty na prípadnú mimosúdnu dohodu, pojednávanie odročené

na 26. 01. 2010

- 26. 01. 2009 (správne má byť „... 2010“, pozn.) - na pojednávaní odporca podal

návrh na dokazovanie stým, že súdu predloží výpis z účtu odporcu o ohradení škody 80 €,

pojednávanie odročené na 24. 02. 2010

- 24. 02. 2010 - pojednávanie odročené z dôvodu práceneschopnosti odporcu

na 31. 03. 2010

- 31. 03. 2010 - právny zástupca navrhovateľa požiadal o odročenie pojednávania

z dôvodu kolízie, pojednávanie odročené na 27. 04. 2010

- 27. 04. 2010 - pojednávanie odročené na 18. 05. 2010

- 18. 05. 2010 - vyhlásený rozsudok, doručený právnym zástupcom účastníkov

na pojednávaní s tým, že o trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením

- 27. 07. 2010 - uznesenie o trovách konania

- 31. 08. 2010 - spis zaslaný na Krajský súd v Žiline z dôvodu odvolania odporcu

- 24. 05. 2010 - spis vrátený, rozsudok okresného súdu zrušený

- 08. 06. 2011 - vytýčený termín pojednávania na deň 20. 07. 2011

- 20. 07. 2011 - pojednávanie odročené z dôvodu náhlej nevoľnosti, fotokópia

priepustky na celodenné ošetrenie od všeobecného lekára, pričom odporca trval na svojej

osobnej účasti, pojednávanie odročené na 21. 09. 2011

- 21. 09. 2011 - pojednávanie odročené na 08. 11. 2011 za účelom výsluchu svedkyne

- 08. 11. 2011 - odporca navrhol výsluch ďalšej svedkyne, pojednávanie odročené

na 14. 12. 2011

- 31. 01. 2012 - vyhlásený rozsudok

- 01. 03. 2012 - odvolanie odporcu voči rozsudku

- 04. 04. 2012 - spis zaslaný na Krajský súd v Žiline na rozhodnutie o odvolaní

- 11. 04. 2012 - spis vrátený, rozsudok okresného súdu zrušený

- 29. 04. 2013 - vytýčený termín pojednávania na deň 18. 06. 2013

- 07. 10. 2013 - pojednávanie odročené na 12. 11. 2013 na ďalšie dokazovanie

- 26. 11. 2013 - ustanovený znalec Š. H., ktorý listom zo dňa 10. 12. 2013 oznámil, že

pre odborné vyjadrenie je potrebné ustanoviť znalca z odvetvia odhad stavebných práv,

preto uznesením zo dňa 13. 12. 2013 v rámci autoremedúry súd zrušil ustanovenie Š. H.

a požiadal D. K. o vypracovanie odborného vyjadrenia ohľadom primeranej ceny

vykonaných prác. Znalkyňa oznámila, že je od 11. 11. 2013 Ministerstvom spravodlivosti

SR vyčiarknutá zo zoznamu znalcov. Súd preto uznesením určil M. K. na vypracovanie

odborného vyjadrenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 02. 2014

- 08. 03. 2013 - spis zaslaný znalcovi

- 14. 05. 2014 - spis telefonicky vyžiadaný od znalca.»

Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedníčky okresného

súdu v zásade zodpovedá obsahu spisu, a preto ho považoval za relevantný podklad pre

svoje rozhodovanie. Navyše ústavný súd zo spisu zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 18. mája 2010 bol zrušený odvolacím súdom pre jeho nepreskúmateľnosť

podľa (ďalej len „OSP“) a v poradí

druhý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 31. januára 2012 odvolací súd

opätovne zrušil z dôvodu, že okresný súd „nedostatočne zistil skutkový stav a z toho dôvodu

nesprávne vec právne posúdil“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -12

z 5. júna 2014 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia sťažovateľovho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného

súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti

a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka

okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 504/14 z 20. júna 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby

sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn.

Spr 395/14 z 21. mája 2014 o prehľad ďalších procesných úkonov súdu:

„- 21. 05. 2014 - spis zaslaný na Ústavný súd Slovenskej republiky

- 02. 06. 2014 - spis vrátený Okresnému súdu Martin

- 03. 06. 2014 - znalec elektronicky urgovaný o vrátenie spisu spolu so znaleckým

posudkom

- 04. 06. 2014 - znalec telefonicky urgovaný

- 16. 06. 2014 - súdu doručený spis spolu so znaleckým posudkom

- 18. 06. 2014 - spis predložený súdnej tajomníčke za účelom doručenia znaleckého

posudku účastníkom konania.“

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného

súdu sp. zn. Spr 395/14 z 21. mája 2014 a sp. zn. Spr 504/14 z 20. júna 2014 na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 10. júla 2014

okrem iného uviedol:

«Napriek tomu, že predsedníčka súdu poukazuje na medzery v znalostiach môjho

právneho zástupcu, je zrejmé, že jej odpoveď na moju sťažnosť zo dňa 18. 02. 2014

obsahovala dve nesprávnosti. Tieto mali byť spôsobené chybou vo vyjadrení zákonnej

sudkyne a nedopatrením predsedníčky súdu. Na strane 2 vyjadrenia predsedníčky súdu

Spr. 395/14 zo dňa 21. mája 2014 však zase uvádza, že predmetné uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 18. 02. 2014 a nie 31. 01. 2014 a teda opakuje „chybné“ vyjadrenie

zákonnej sudkyne a to aj pre účely rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Vo všetkých konaniach, kde vystupoval môj právny zástupca v takomto postavení,

dochádzalo v prípadoch, kedy rozhodnutie vo veci samej neobsahovalo vyčíslenie trov

konania, k aplikácii ustanovenia . A to aj v prípadoch, kedy bola ich

zložitosť sporná, resp. išlo aj o jednoduché prípady. Tým, že Okresný súd Martin v konaní

vedenom pod sp. zn.: toto ustanovenie neaplikoval, podaný opravný

prostriedok proti rozhodnutiu vo veci samej bol odoslaný na odvolací súd až po viac ako

troch mesiacoch. Ja som však všetky svoje povinnosti odvolateľa splnil vždy obratom.»

Podľa názoru právneho zástupcu sťažovateľa „vyjadrenie predsedníčky súdu

nedokáže odôvodniť tvrdenú neexistenciu prieťahov v konaní. Je to len neodôvodnený

názor, nič viac. S celkového zvoleného štýlu vyjadrenia vyplýva, že nejde o nič iné len

o snahu preniesť zodpovednosť za rýchle a efektívne konanie a rozhodovanie na niekoho

iného, ktorý však túto zodpovednosť niesť nemôže. Do dnešného dňa nebolo rozhodnuté

a ani nebol určený termín pojednávania.“.

Právny zástupca sťažovateľa zároveň oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom

pojednávaní.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa v konaní pred ústavným súdom v prvom rade domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa v a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (ako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod

na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že

predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu, ktorým sa navrhovateľ proti

sťažovateľovi domáha zaplatenia peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu zmluvy

o dielo. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov,

pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov,

a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah

súdneho spisu sp. zn. nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci

nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Pri hodnotení doterajšieho priebehu napadnutého konania z hľadiska ďalšieho

štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania,

ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená

na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Zo súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že v doterajšom priebehu

napadnutého konania postupoval okresný súd v zásade plynulo, t. j. nemožno mať výhrady

voči jeho neodôvodnenej nečinnosti, avšak konanie ako celok je podľa názoru ústavného

súdu poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, a to jednak vzhľadom

na dôvody, pre ktoré boli rozsudky z 18. mája 2010 a 31. januára 2012 krajským súdom

zrušené [z dôvodov podľa , teda odňatia možnosti konať pred

súdom, v prvom prípade z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a v druhom prípade z dôvodu,

že súd prvého stupňa „nedostatočne zistil skutkový stav a z toho dôvodu vec nesprávne

právne posúdil“] a vrátené na ďalšie konanie, ako aj neefektívny a nesústredený postup pri

zabezpečovaní znaleckého dokazovania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou

činnosťou okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj charakteru neefektívnej

a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € bude primerané konkrétnym okolnostiam

posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Vladimírom Kašubom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov

konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 134 €, čo predstavuje spolu s režijným

paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014