Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 85/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti , ,

, zastúpeného advokátkou ,

, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Banská Bystrica p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie

v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Banská Bystrica

p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet

právnej zástupkyne , , do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

, , ktorou namieta porušenie základného práva

zaručeného (ďalej len „“) a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je stranou

v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa

žalobou z 15. marca 2004 proti obchodnej spoločnosti domáha zaplatenia

sumy 228 107,94 € s príslušenstvom.

3. Okresný súd na pojednávaní 24. januára 2011 rozhodol medzitýmnym rozsudkom

č. k. -574 (ďalej len „medzitýmny rozsudok z 24. januára 2011“) tak,

že základ nároku na náhradu ušlého zisku sťažovateľa je daný a vo zvyšku žalobu v časti

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za zhodnotenie nehnuteľnosti a nároku

na náhradu škody za vnesené prostriedky do rekreačného zariadenia zamietol.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 12. decembra 2012 medzitýmny rozsudok okresného súdu

z 24. januára 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľ zdôrazňuje, že po vrátení veci okresnému súdu tento vo veci

nerozhodol, „v dôsledku čoho spor od 15.04.2004 stále trvá a nech je spor akokoľvek zložitý

je 15 rokov trvania súdneho sporu extrémne dlhý čas.“.

6. V ďalšom sťažovateľ poukazuje na obdobia absolútnej nečinnosti okresného súdu

a neefektívneho postupu spočívajúceho v nariaďovaní znaleckého dokazovania znaleckou

organizáciou Slovenská znalecká a prekladateľská, s. r. o. Podľa sťažovateľa došlo

k nariadeniu znaleckého dokazovania aj napriek tomu, že „konateľ znaleckej organizácie

mal pomer k právnej zástupkyni žalovaného, a teda vznikli dôvodné pochybnosti o jeho

nezaujatosti, čo spôsobilo, že predmetný znalecký posudok (neskoro doručený) bol pre účely

súdneho konania nepoužiteľný, čo spôsobilo prieťahy v konaní od 19.03.2014

do 18.06.2015, t. j. 1 rok a 3 mesiace.“.

7. Okresný súd následne uznesením sp. zn. zo 14. novembra 2017

nariadil kontrolné znalecké dokazovanie a ustanovil za znalca Ústav súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline, a to bez predchádzajúcej konzultácie, „či vôbec takýto

posudok môže, alebo je ochotný vypracovať.“.

8. Napokon okresný súd vydal uznesenie č. k. -1240 zo 6. apríla 2018,

ktorým nariadil Ústavu súdneho znalectva v Bratislave vypracovať kontrolný znalecký

posudok v lehote 90 dní od prevzatia spisu, a pritom k prevzatiu spisu došlo 18. mája 2018

a kontrolný znalecký posudok nie je dosiaľ vypracovaný.

9. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého konania, ktorá presahuje obdobie

15 rokov, je „celé konanie... neefektívne a nesprávne, bez vyhodnocovania jednotlivých

čiastkových úkonov okresného súdu.“.

10. Sťažovateľ zdôrazňuje, že dlhotrvajúce konanie u neho vyvoláva pocity krivdy,

beznádeje, úzkosti a zúfalstva. Vzhľadom na skutočnosť, že pretrvávajúca nečinnosť

okresného súdu vážne narušila sťažovateľovu dôveru v zákonné, nestranné a spravodlivé

rozhodnutie a v konečnom dôsledku mu spôsobila aj zdravotné problémy, sťažovateľ

požaduje s prihliadnutím na sumu náhrady škody, o ktorú v napadnutom konaní ide

(228 107,94 €), priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 36 000 €.

11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

vo veci ústavnej sťažnosti rozhodol tak, že vysloví porušenie základného práva zaručeného

a práva zaručeného dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov

a sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 36 000 € a náhradu trov

konania.

II.

Procesný postup ústavného súdu a vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti

12. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 13. marca 2020 bola ústavná

sťažnosť v celom rozsahu prijatá na ďalšie konanie.

13. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu

okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a oznámenie, či trvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 4010/20

z 23. apríla 2020 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

o ústavnej sťažnosti.

14. Prílohou podania predsedu okresného súdu bola jeho odpoveď na sťažnosť

sťažovateľa na postup okresného súdu podľa príslušných ustanovení zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov sp. zn. Spr 3297/19 z 23. januára 2020, z ktorej vyplýva, že celková dĺžka

napadnutého konania je neprimeraná, aj keď subjektívna nečinnosť okresného súdu nebola

zistená. Prílohou podania predsedu okresného súdu bolo aj vyjadrenie zákonnej sudkyne

konajúcej v predmetnej veci.

15. Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplývajú tieto pre posúdenie dôvodnosti

ústavnej sťažnosti podstatné skutočnosti:

Z dôvodu neúplnosti, strohosti a nepredloženia dôkazov zo strany sťažovateľa ako

žalobcu bol okresný súd povinný vykonať viaceré procesné úkony spojené s odstraňovaním

uvedených nedostatkov jednak v čase po doručení žaloby a jednak počas napadnutého

konania pre doplnenie výšky nároku zo strany sťažovateľa. K predĺženiu napadnutého

konania prispel sťažovateľ rovnako nepreberaním zásielok na ním uvedených adresách.

Okrem uvedeného sťažovateľ ako žalobca uplatňujúci si nároky v súvislosti s nájomným

vzťahom, ktorého stranou bol, „nepredložil ani len nájomnú zmluvu, a nebolo možné zistiť

podstatné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci o uplatnenom nároku na náhradu škody /či

išlo o nájom podľa alebo podľa ust. Zák. z., či bola dodržaná písomná

forma úkonu nájomnej zmluvy, ako bolo v nájomnej zmluve dohodnuté ukončenie nájmu,

ako bolo dohodnutá možnosť zmien v predmete nájmu, ako sa mala žalovanému

preukazovať, či bola dohodnutá aj náhrada nákladov zo strany žalovaného, ako mal

nahlasovať potrebu opráv, riešenie sporov pod./. Rovnako súd musel skúmať aj príslušnosť

súdu, vzhľadom k tomu, že škoda vznikla na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v /okres

Žiar nad Hronom/, keďže žalobca doručil žalobu na OS Piešťany alebo má posúdiť svoju

miestnu príslušnosť po postúpení veci podľa sídla žalovaného, čo bez predloženia nájomnej

zmluvy a vyjadrenia žalobcu bolo problematické. Súd si preto zabezpečoval predloženie

nájomnej zmluvy s dodatkami od žalovaného pre posúdenie týchto skutočností, ako aj to, či

nadobudla účinnosť zmluva o predaji časti podniku, žalovaným žalobcovi /predaj

nehnuteľnosti/, čo tvrdil žalobca v žalobe. Žalovaný tak učinil dňa 25.06.2004.“.

Dodatočné procesné úkony zo strany okresného súdu si vyžiadala aj potreba

predloženia nevyhnutných dokladov pre rozhodnutie o návrhu sťažovateľa o oslobodení

od platenia súdnych poplatkov. Aj v tomto prípade okresný súd niekoľkokrát vyzýval

sťažovateľa na predloženie nevyhnutných dokladov, pričom sťažovateľ opätovne zásielky

súdu nepreberal a „nereagoval na výzvu súdu zo dňa 29.10.2004, ale súd aj tak podľa

popisu a dokladov k nemu priložených, dňa 10.01.2005 rozhodol o jeho oslobodení

od platenia SÚP.“.

K sťažovateľom uplatnenému nároku zákonná sudkyňa zdôraznila, že sťažovateľ síce

„v podaní doručenému súdu dňa 31.03.2005 odstránil požadované vady, avšak pôvodný

žalobný nárok na náhradu škody rozčlenil v časti XV. doplnenia na rôzne nároky a rozšíril

žalobu aj o úplne nový nárok na nemajetkovú ujmu, ale opäť bez predloženia dokladov

na jednotlivé nároky. Súd po preskúmaní doplnenia žaloby dňa 09.05.2005 rozhodol

o vylúčení nehodiaceho sa nároku na prejednanie s pôvodne uplatneným na samostatné

konanie a súčasne žalobcu vyzval na odstránenie vád doplnenej a rozšírenej žaloby /žalobca

prevzal dňa 24.05.2005/. Po ich doložení vzhľadom na početnosť dokladov /4 listov/ súd dal

pokyn VSÚ na preverenie kompletnosti žaloby a jej doplnenia a vykonanie s tým spojených

procesných úkonov /doručovanie a vyjadrenie sa žalovanej, preverenie vylúčenia časti

žaloby a jej pridelenie pod novú spis. značku/.“.

V súvislosti s nariadenými pojednávaniami zákonná sudkyňa zdôrazňuje skutočnosť,

že pojednávanie nariadené na 3. júl 2008 bolo odročené pre ospravedlnenie právneho

zástupcu sťažovateľa, pričom bol stanovený nový termín pojednávania na 23. október 2008.

Z dôvodu nedostatočnosti predložených dôkazov k nárokom podľa doplnenia žaloby

a pre popieranie nárokov zo strany žalovaného bola právnemu zástupcovi sťažovateľa

uložená 60-dňová lehota na preukázanie sumy uplatnených nárokov. Právny zástupca

sťažovateľa „podal súdu dňa 18.12.2008 podanie s vyjadrením žalobcu ohľadne popisu

nehnuteľnosti a majetku ním vloženého /faktúry/ doklady k ušlému zisku - zmluvy, výplatné

pásky za 8/2001, vyjadrenie navrhnutého svedka - č.1.351 - 417. Súd následne plynule

vykonával dokazovanie o podstatných skutočnostiach potrebných pre rozhodnutie veci, pri

ktorom boli neustále zo strán doplňované dôležité skutkové okolnosti a dôkazy, a preto dňa

24.01.2011 vydal na pojednávaní pre namietanie nárokov uplatnených žalobcom a dokladov

k nim zo strany žalovaného medzitýmny rozsudok, doručený PZ žalobcovi dňa 23.03.2011.

PZ žalobcu aj žalovaný sa voči nemu odvolali, KS BB ho zrušil dňa 12.12.2012 a odkázal

súd ohľadne výšky jednotlivých nárokov na znalca. Súd po vrátení veci z KS BB nemohol

preto rozhodnúť vec bez nariadenia znaleckého dokazovania, keďže výška nárokov bola

sporná.“.

K nariadenému znaleckému dokazovaniu okresný súd uvádza, že na vykonanie

znaleckého posudku bola v zmysle uznesenia okresného súdu z 19. marca 2014 ustanovená

znalecká organizácia – Slovenská znalecká a prekladateľská s. r. o., Banská Bystrica.

Ani žalovaný a ani znalecká organizácia okresnému súdu neoznámili skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali zaujatosť ustanovenej znaleckej organizácie pre vzťah k žalovanému.

Znalecký posudok bol podaný 18. júna 2015, pričom sťažovateľ proti nemu podal 28. júla

2015 rozsiahle námietky. Až 1 a pol roka po nariadení znaleckého dokazovania podal

sťažovateľ podaním z 21. novembra 2016 proti ustanovenej znaleckej organizácii námietku

zaujatosti, ktorá sa však dotýkala postupu súdneho znalca, a nie skutočnosti uvádzanej

sťažovateľom v ústavnej sťažnosti. Až v podaní doručenom súdu 22. marca 2017 nová

právna zástupkyňa sťažovateľa začala poukazovať na možnú pochybnosť vzťahu spoločníka

znaleckej organizácie s právnym zástupcom žalovaného „pre ich účasť v inej spoločnosti do

roku 2010, čo nebolo súdu pri ustanovení znal. organizácie známe a ani možné zistiť bez

oznámenia resp. bez podania námietok k osobe súdneho znalca. PZ žalovaného ani znalecká

organizácia tieto skutočnosti súdu neoznámili. Z tohto dôvodu nie je možné pokladať

obdobie od 19.03.2014 do 18.06.2015 za obdobie absolútnej nečinnosti súdu

a neefektívneho postupu, ako tvrdil žalobca.“.

Ku skutočnostiam uvádzaným v bode 7 tohto nálezu zákonná sudkyňa zdôrazňuje,

že tieto nie sú pravdivé, keďže ešte pred nariadením kontrolného znaleckého dokazovania

(uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania zo 14. novembra 2017) okresný súd

po období 26. júna 2017 „pripravoval a zabezpečoval úplnosť podkladov pre nariadenie

kontrolného znaleckého dokazovania... komunikoval s súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline o predmete, čase podania znaleckého posudku a požadovanom

preddavku...“.

Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 4. decembra 2019 „po viacerých

urgenciách a uložených pokutách znal. ústavu zo strany súdu a tiež po podaní podnetu na

MS SR. V súčasnosti súd musel opätovne urgovať znal. ústav o vyjadrenie sa k početným

námietkam strán sporu a lehota uplynie dňa 30.04.2020, po márnom uplynutí ktorej, súd

opätovne uloží prípadne pokutu znal. ústavu a vytýči vo veci termín pojednávania, na ktorý

súd predvolá aj znal. ústav.“.

Zákonná sudkyňa poukazuje na skutočnosť, že v kontrolnom znaleckom posudku

znalecký ústav určil výšku všetkých uplatnených nárokov v sume 81 578,49 €, „a to po

doložení ďalších dôkazov žalobcom v priebehu kontrolného znaleckého dokazovania,

napriek žalobcom požadovaných až 228 107,94 Eur. Zmier medzi stranami sporu nie je

možný, nakoľko žalovaný nepovažuje žiaden nárok žalobcu za dôvodný.“.

16. Ústavný súd následne sťažovateľa podaním doručeným mu 11. mája 2020 vyzval

na zaujatie stanoviska k vyjadreniam predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne

konajúcej vo veci, a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Sťažovateľ bol zároveň

vyzvaný, aby v rovnakej lehote ústavnému súdu oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. Ústavný súd zároveň sťažovateľa upozornil, že v prípade, ak sa

v stanovenej lehote k nariadeniu ústneho pojednávania nevyjadrí, bude ústavný súd zastávať

názor, že s upustením od jeho vykonania súhlasí. Sťažovateľ v stanovenej lehote a ani

do dňa rozhodnutia ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti svoje stanovisko

k vyjadreniam predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne a k upusteniu od ústneho

pojednávania nedoručil.

17. Na podklade oznámenia predsedu okresného súdu (bod 13 tohto nálezu)

a absencie vyjadrenia sťažovateľa, ktorá nahrádza súhlas s upustením od ústneho

pojednávania (bod 16 tohto nálezu), ústavný súd podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) so súhlasom účastníkov

konania upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže dospel k záveru,

že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

21. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva a samotné posúdenie veci ústavným súdom

23. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného

súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v , osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. , , , ).

25. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

26. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo (m. m. , ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je

preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou o jeho

rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17

a (ďalej len „“). V zmysle CSP „súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

strán sporu a iných osôb“ a v zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby sa

mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania“.

27. K vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom môže pritom

dôjsť nielen jeho nečinnosťou, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou

(m. m. , , , ).

28. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä

podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného

súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.

, , ).

29. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva tiež to, že v prípade extrémnych

prieťahov (prieťahy, ktoré možno počítať v desiatkach rokov) už uvedené faktory strácajú

význam, pretože ani právne či skutkovo najnáročnejšie spory nesmú trvať takú dlhú dobu,

keďže tá predstavuje podstatnú časť ľudského života. Ústavný súd už mnohokrát vyslovil,

že „oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (pozri nález sp. zn.

, bod 32 a tam citované rozhodnutia) a že dĺžka konania počítaná

v desiatkach rokov je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a už sama osebe je

spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva účastníka takého konania,

resp. strany v spore na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(napr. , , , ).

30. Európsky súd pre ľudské práva v obdobných prípadoch konštatoval,

že vo výnimočných prípadoch môže byť príliš dlhé trvanie súdneho konania považované

za zásah do práva na prístup k súdu a neodôvodnená absencia konečného rozhodnutia počas

obzvlášť dlhého obdobia môže predstavovať až odmietnutie spravodlivosti (rozsudok

vo veci Vassilios Athanasiou a ďalší proti Grécku z 21. 12. 2010, č. 50973/08, § 52).

31. V konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci napadnuté konanie vedené

okresným súdom trvá už viac ako 16 rokov (napadnuté konanie začalo 15. marca 2004),

pričom do dnešného dňa nie je právoplatne skončené. Vo veci bol okresným súdom

24. januára 2011 síce vydaný medzitýmny rozsudok, ten však bol uznesením krajského súdu

sp. zn. z 12. decembra 2012 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. Bez započítania času, počas ktorého bola vec sťažovateľa

z dôvodu podaného odvolania na krajskom súde (od apríla 2011 do januára 2013), presahuje

celková doba výlučného rozhodovania okresného súdu do dnešného dňa obdobie 14 rokov.

Takéto extrémne dlhé konanie zo strany všeobecného súdu prima facie odôvodňuje

vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a rovnako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vo vzťahu k strane, ktorá

je subjektom takéhoto konania. Uvedená skutočnosť bola dôvodom, pre ktorý ústavný súd

nepoňal podrobný spisový prehľad procesných úkonov do samotného meritórneho

rozhodnutia, ale v ďalšom poukazuje na relevantné skutočnosti podstatné pre rozhodnutie

vo veci ústavnej sťažnosti.

IV.A Právna a faktická zložitosť veci

32. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie

vo veciach nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť z titulu

zhodnotenia nehnuteľnosti rekreačného zariadenia, ktoré mal v prenájme sťažovateľ, ako aj

nároku na náhradu škody za vnesené prostriedky do majetku a nároku na náhradu ušlého

zisku. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov

a k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec

žaloby sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú

(m. m. , ). Obsah spisu a ani vyjadrenia predsedu

okresného súdu a zákonnej sudkyne právnu zložitosť prejednávanej veci nepreukazujú.

Obsah súdneho spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom síce

s prihliadnutím na potrebu vykonania rozsiahleho znaleckého dokazovania potvrdzuje

faktickú zložitosť prejednávanej veci, ani táto skutočnosť však nemôže s prihliadnutím na

celkovú extrémne dlhú dobu rozhodovania okresného súdu ospravedlniť existenciu

zbytočných prieťahov.

IV.B Správanie subjektu (strany sporu)

33. Pri preskúmavaní kritéria správania sťažovateľa ako subjektu napadnutého

konania v procesnom postavení žalobcu ústavný súd konštatuje, že prehľad procesných

úkonov vykonaných v napadnutom konaní odôvodňuje záver, že k predĺženiu napadnutého

konania prispel čiastočne aj sťažovateľ svojím správaním. V tomto kontexte ústavný súd

poukazuje na vyjadrenia zákonnej sudkyne obsiahnuté v bode 15 tohto nálezu, z ktorých

vyplývajú skutočnosti spočívajúce v nepreberaní súdnych zásielok na adrese sťažovateľom

oznámenej či v odročení pojednávania nariadeného na 3. júl 2008 z dôvodov na strane

právneho zástupcu sťažovateľa na 23. október 2008. Uvedené skutočnosti prispeli

k predĺženiu napadnutého konania obdobne ako skutočnosť podania neúplnej žaloby

bez predloženia relevantných dôkazov, čo si vyžiadalo dodatočné výzvy okresného súdu

na odstránenie vád podania a predloženie relevantných dôkazov. Sťažovateľ je pritom

v postavení žalobcu pánom sporu a táto jeho pozícia si vyžaduje aktívny prístup ku konaniu,

k navrhovaniu dôkazov a k efektívnej súčinnosti pri realizovaní jednotlivých úkonov súdu

(m. m. ).

34. S poukazom na predmetné skutočnosti uvádzané zákonnou sudkyňou (k tomu

pozri bod 15 tohto nálezu) ústavný súd konštatuje, že k predĺženiu napadnutého konania

došlo aj zo strany samotného sťažovateľa. Na už uvedené skutočnosti preto ústavný súd

prihliadal pri rozhodovaní o sume priznaného primeraného finančného zadosťučinenia.

IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní

35. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť

zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(, , ). Za neefektívnu činnosť, ktorá môže

zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ústavný súd považuje aj nesprávnu, resp. nesústredenú činnosť

všeobecného súdu (m. m. ).

36. Ústavný súd poukazuje pre úplnosť ďalej na dlhšie obdobie nečinnosti, ktoré

identifikoval po podaní žaloby od mája 2005, keď sťažovateľ okresnému súdu doručoval

listinné dôkazy, do apríla 2007, keď okresný súd na podklade žiadosti sťažovateľa rozhodol

o ustanovení právneho zástupcu. Okrem izolovaného výskytu absolútnej nečinnosti sa

postup okresného súdu ďalej vyznačuje aj nesústredenosťou, a to v kontexte nariadeného

znaleckého dokazovania.

37. Ako neefektívnu hodnotí osobitne ústavný súd činnosť okresného súdu

v súvislosti s nariadením znaleckého dokazovania. Okresný súd uznesením

č. k. -686 z 19. marca 2014 nariadil znalecké dokazovanie, pričom súdnemu

znalcovi bola uložená povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 90 dní od prevzatia

spisu. K prevzatiu spisu súdnym znalcom došlo v období septembra 2014, pričom

k predloženiu znaleckého posudku okresnému súdu došlo až 18. júna 2015, a to bez toho,

aby okresný súd vo vzťahu k súdnemu znalcovi za uvedenú dobu urobil procesný úkon

urgencie či prijal iné opatrenie vedúce k odstráneniu jeho nečinnosti.

38. Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť

organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie,

zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel

zákon zveruje aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi (m. m. ). Všeobecný súd

v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu

znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (, ,

).

39. Ako neefektívnu hodnotí osobitne ústavný súd aj činnosť okresného súdu

v súvislosti s nariadením kontrolného znaleckého dokazovania. V kontexte námietky

sťažovateľa obsiahnutej v bode 7 tohto nálezu ústavný súd zdôrazňuje, že jeho vlastné

zistenia argumentáciu sťažovateľa potvrdzujú. Z odpovede Ústavu súdneho inžinierstva

Žilinskej Univerzity v Žiline doručenej okresnému súdu 26. januára 2018 (č. l. 1209) totiž

vyplýva, že tento v predmetnej veci nariadeného kontrolného znaleckého dokazovania nebol

okresným súdom kontaktovaný „za účelom zistenia možnosti vykonať úkon včas,

prekonzultovania uložených úloh, zistenia predpokladanej výšky znalečného“.

40. Zanedbanie možnosti okresného súdu (k tomu pozri aj § 16 ods. 4 zákona

č. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení platnom a účinnom do 30. júna 2018) prekonzultovať so súdnym znalcom

jeho objektívnu možnosť vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote pritom

neúmerne predĺžilo napadnuté konanie, keďže si v konečnom dôsledku vyžiadalo nariadenie

znaleckého dokazovania inou znaleckou organizáciou (obdobne aj nález ústavného súdu

sp. zn. zo 14. septembra 2016). S účinnosťou od 1. júla 2018 vyplýva

v súlade s § 16 ods. 7 už citovaného zákona dokonca povinnosť všeobecného súdu

pred zadaním úkonu znaleckej činnosti zistiť možnosti uskutočnenia úkonu znaleckej

činnosti včas, ozrejmiť znalcovi obsah a rozsah znaleckého dokazovania, konzultovať druh

znaleckého úkonu, zistiť predpokladanú výšku znalečného a prerokovať uplatnenie nároku

na preddavok. Ak ide o zložitú vec, je potrebné so znalcom ešte pred ustanovením

konzultovať správnosť zadaných úloh, podať mu potrebné vysvetlenia zo súdnych spisov

a skutočností, ktoré sú významné z hľadiska posudzovania veci.

41. K podstatnému predĺženiu napadnutého konania okresného súdu prispelo aj

samotné vykonávanie kontrolného znaleckého dokazovania novou znaleckou organizáciou,

ktorá si na účely vypracovania znaleckého posudku spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie

prevzala v máji 2018, pričom k predloženiu znaleckého posudku okresnému súdu došlo až

v decembri 2019. Ani skutočnosť, že okresný súd si svoju zodpovednosť zaistiť efektívny

postup súdneho znalca pri vypracovávaní kontrolného znaleckého dokazovania touto

znaleckou organizáciou náležite uvedomil a využíval dostupné procesné prostriedky

(uloženie poriadkových pokút a podnet príslušnému ústrednému orgánu štátnej správy

na prejednanie správneho deliktu), však nemôže ospravedlniť tak extrémne dlhé napadnuté

konanie.

42. Napokon k tvrdeniam sťažovateľa uvádzaným v bode 6 tohto nálezu (zaujatosť

znaleckej organizácie pre jej pomer k právnej zástupkyni žalovanej) ústavný súd konštatuje

s prihliadnutím na argumentáciu predloženú ústavnému súdu zákonnou sudkyňou (bod 15

tohto nálezu), že je úlohou predovšetkým strán v spore si zistiť skutočnosti odôvodňujúce

existenciu zaujatosti súdneho znalca. Samotná právna úprava totiž stranám sporu umožňuje

uplatniť námietku aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi ( a ). Sudca všeobecného

súdu má však s prihliadnutím na zákonnú právnu úpravu povinnosť len vo vzťahu k sebe

samému, a to uplatnením inštitútu oznámenia skutočností, pre ktoré je vylúčený

z prejednania a rozhodovania v danej veci ( ). Zanedbanie práv stranami

sporu či samotnou znaleckou organizáciou a neoznámenie skutočností, ktoré by

odôvodňovali zaujatosť ustanovenej znaleckej organizácie pre vzťah k žalovanému, preto

nemožno pričítať na ťarchu samotného okresného súdu.

43. Na podklade všetkých už uvádzaných skutočností ústavný súd konštatuje,

že vyslovenie porušenia práv zaručených v časti prerokovania veci

bez zbytočných prieťahov a čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti prejednania záležitosti

v primeranej lehote postupom okresného súdu v napadnutom konaní prima facie

odôvodňuje celková extrémna, a tým aj neakceptovateľná dĺžka napadnutého konania

vedeného okresným súdom (celková dĺžka napadnutého konania presiahla 16 rokov, pričom

predmetná vec je na súde prvej inštancie viac ako 14 rokov).

V.

Záver

K bodu 1 výrokovej časti nálezu

44. S prihliadnutím na celkovú extrémnu dobu napadnutého konania, keď od podania

žaloby sťažovateľa (15. marca 2004) ubehlo viac ako 16 rokov, pričom vec nie je

právoplatne skončená, berúc do úvahy ničím neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu,

ako aj nesústredenú, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu, ústavný súd konštatuje,

že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jeho

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný

súd preto vyslovil porušenie práv sťažovateľa zaručených a

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu).

K bodu 2 výrokovej časti nálezu

45. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

46. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vzhľadom

na skutočnosť, že napadnuté konanie vedené okresným súdom nebolo do času rozhodnutia

ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, prikázal okresnému súdu

podľa a konať

v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu

47. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

48. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

49. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 36 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu, pričom stanovenú sumu

požaduje aj s prihliadnutím na sumu náhrady škody, o ktorú v napadnutom konaní ide

(228 107,94 €).

50. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

51. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä zjavne extrémnu

dĺžku napadnutého konania (ktorá už sama osebe de facto znamená odopretie

spravodlivosti) spôsobenú neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu, ako aj

jeho nečinnosťou, povahu a rozsah práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, predmet konania,

ako aj jeho význam pre sťažovateľa a berúc do úvahy skutočnosti uvádzané na ťarchu

sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym

okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume

7 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

52. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnej sťažnosti v časti

požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia prevyšujúcej sumu 7 000 €

nevyhovel tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

53. Už len pre úplnosť s prihliadnutím na skutočnosti, ktorými sťažovateľ okrem

iných odôvodňuje sumu požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný

súd akcentuje, že právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie

nepredstavuje realizáciu práva priznaného . Primerané finančné

zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu,

alebo za ušlý zisk (obdobne ).

54. Podobne už ústavný súd uviedol, že „cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je náhrada nemajetkovej ujmy, a nie prípadná náhrada škody“

(), a tiež to, že dôvodom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

nemôže byť len výška sumy v predmetnom spore (m. m. ).

K bodu 4 výrokovej časti nálezu

55. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

56. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu

vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.

57. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 346,26 €

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a písomné podanie ústavnej sťažnosti) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky.

Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež

zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby

za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje sumu 346,26 €. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd vo veci náhrady trov konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 4 výroku tohto nálezu.

58. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

VI.

59. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu