Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)IV. ÚS 31/05
PDF · 318.92 KB
No categories available
IV. ÚS 31/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 31/05-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2005 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní
o sťažnosti D. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., B., ktorou namietal
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 121/96, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo D. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 121/96 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 121/96 konal bez zbytočných prieťahov.
3. D. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom
sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť D. M. trovy právneho
zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta
JUDr. L. P., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 31/05 z 2. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 121/96.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred
okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ním podaného návrhu „o vrátenie kúpnej
ceny vo výške 660 000,- Sk“ z dôvodu odstúpenia od kúpnej zmluvy.
Podľa sťažovateľa napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo viac ako 8 rokov
a posledné pojednávanie sa uskutočnilo pred viac ako šiestimi rokmi, ku dňu podania
sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.
Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2035/05 doručeným ústavnému súdu 24. marca
2005 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza, že:
„- ide o skutkovo a právne zložitý spor (...)
- neboli zistené prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl.
- prieťahy spôsobené sťažovateľom neboli zistené
- prieťahy spôsobené súdom boli zistené, tieto vyplývajú z priloženej chronológie
- zistené prieťahy nepovažujem za zbytočné
- neboli zistené iné okolnosti.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu je aj „Chronológia úkonov vo veci sp. zn.
- 3. 9. 1996 - podaný návrh
- 18. 9. 1996 - úprava sudcu - výzva na zaplatenie súdneho poplatku
- 7. 11. 1996 - zaplatený súdny poplatok
- 28. 11. 1996 - stanovený termín pojednávania na deň 24. 1. 1997
- 16. 12. 1996 - záznam o zaplatení súdneho poplatku
- 15. 1. 1997 - vyjadrenie odporcu (...)
- 24. 1. 1997 - pojednávanie - odročené na deň 28. 2. 1997 (...)
- 17. 2. 1997 - úradný záznam - ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu odporcu
- 28. 2. 1997 - pojednávanie - odročené na neurčito
- 10. 3. 1997 - stanovený termín pojednávania na deň 11. 4. 1997
- 11. 4. 1997 - pojednávanie - odročené na neurčito, nedostavil sa právny zástupca
navrhovateľa
- 29. 5. 1997 - urgencia termínu pojednávania právnym zástupcom navrhovateľa
- 24. 7. 1997 - prípis adresovaný právnemu zástupcovi navrhovateľa
- 21. 8. 1997 - podanie právneho zástupcu navrhovateľa - špecifikácia návrhu
- 27. 10. 1997 - stanovený termín pojednávania na deň 3. 12. 1997
- 3. 12. 1997 - pojednávanie - odročené na deň 30. 1. 1998
- 21. 1. 1998 - ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu
- 30. 1. 1998 - pojednávanie - odročené na deň 27. 3. 1998
- 27. 3. 1998 - pojednávanie - odročené na neurčito
- 16. 3. 1999 - uznesenie o ustanovení znalca
- 29. 3. 1999 - urgencia rozhodnutia vo veci od právneho zástupcu navrhovateľa
- 23. 6. 1998 (správne 1999, pozn. ústavného súdu) - záznam o zložení preddavku na
znalca od navrhovateľa
- 20. 5. 1999 - záznam o zložení preddavku na znalca od odporcu
- 27. 12. 2001 - znalecký posudok
- 9. 1. 2002 - prípis adresovaný znalcovi, aby zaslal vyúčtovanie za znalecký posudok
- 16. 4. 2002 - úprava sudcu - daj spis na lehotu, odchod zákonnej sudkyne na MD
- október 2002 - prikázanie veci novej zákonnej sudkyni JUDr. P. P. (...)
- 21. 10. 2004 - sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní
- 20. 10. 2004 - úprava sudcu - doruč znalecký posudok, výzva znalca na doručenie
vyúčtovania
- 3. 11. 2004 - vyjadrenie právneho zástupcu odporcu
- 30. 11. 2004 - opätovne doručiť znalcovi (...)
- 2. 2. 2005 - opätovná urgencia znalca.“
Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný
súd z obsahu spisu okresného súdu.
Navyše, ústavný súd zistil, že v období po zložení preddavku na trovy znaleckého
dokazovania (20. mája 1999 a 23. júna 1999) okresný súd vydal uznesenie sp. zn.
12 C 121/96 z 28. februára 2000, ktorým ustanovil nového znalca (z dôvodu, že
predchádzajúci znalec spis vrátil, čo odôvodnil tým, že v predmetnej veci vypracoval
znalecký posudok na požiadanie sťažovateľa ešte pred začatím konania). Dňa 15. mája 2000
dal okresný súd doručiť spis novoustanovenému znalcovi a 24. septembra 2001 urgoval
vypracovanie a predloženie znaleckého posudku.
Podaním doručeným ústavnému súdu 21. apríla 2005 sa právny zástupca sťažovateľa
vyjadril k stanovisku okresného súdu a uviedol:
„Opätovne chcem poukázať na prieťahy v konaní, ktoré jednoznačne spôsobil súd
a ktoré prieťahy súd vo svojej odpovedi zo dňa 28. 12. 2004 a v odpovedi adresovanej
ÚS SR zo dňa 16. 3. 2005 priznal a skonštatoval, že prieťahy spôsobené sťažovateľom
neboli zistené a neboli zistené prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl.
Nesúhlasím však s názorom súdu, že ide o skutkovo a právne zložitý spor, nakoľko
sťažovateľ - navrhovateľ sa v tomto konaní domáhal vrátenia kúpnej ceny z dôvodu
odstúpenia od kúpnej zmluvy uzavretej s odporcom. Navrhovateľ - sťažovateľ spoločne
s návrhom predložil súdu všetky podklady, preukazujúce ním tvrdené skutočnosti, pričom
predložil aj Znalecký posudok č. 1560-96/96, ktorý si dal pre potreby konania vyhotoviť
riadnym znalcom z odboru cestná doprava Ing. J. K. Jedinou spornou otázkou v tomto
konaní bolo to, či navrhovateľ - sťažovateľ odstúpil od kúpnej zmluvy oprávnene, alebo nie
a ak áno, potom vrátenie vyplatenej kúpnej ceny, ktorej sa navrhovateľ domáhal, by bolo
nepochybné. Ako advokát riešim množstvo iných sporov, ktoré z hľadiska dokazovania je
možné považovať za zložité, ale v tomto prípade sa zďaleka o zložitý právny spor nejedná.
Zložitosť tohto sporu súd nijako nepreukázal a nešpecifikoval. Do obdobia posledného
pojednávania dňa 27. 3. 1998 súd podľa môjho názoru v rámci možností konal, bolo
vytýčených niekoľko pojednávaní, aj keď k vedeniu konania som mal a mám ako právny
zástupca množstvo výhrad. Dňa 27. 3. 1998 bolo pojednávanie odročené na neurčito
z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania a od tohto obdobia došlo a dochádza
zo strany súdu k neodôvodneným prieťahom v konaní na ktoré upozorňujem. Súd až po roku
ustanovil znalca uznesením zo dňa 16. 3. 1999, čo je na takýto jednoduchý úkon
jednoznačne neúmerná doba. Listami zo dňa 24. 3. 1999 a 22. 12. 1999 som súd žiadal
opakovane o odstránenie prieťahov v konaní a o vytýčenie termínu pojednávania. Dňa
3. 4. 2000 mi súd doručil uznesenie vo veci, ktoré je však datované zo dňa 28. 2. 2000,
ktorým súd zrušil predošlé uznesenie súdu v časti výroku o ustanovenie znalca Ing. Ľ. S.
a ustanovil nového znalca Ing. J. P. Súd túto zmenu odôvodnil tým, že údajne pôvodne
menovaný znalec Ing. S. vrátil spis súdu s tým, že na požiadanie navrhovateľa vypracoval
znalecký posudok č. 1560-96/96, a to ešte pred začatím konania. Znalecký posudok č. 1560-
96/96, ktorý sme súdu predložili ako dôkaz, však nevypracoval Ing. S., ale vypracoval ho
Ing. J. K., čo súd veľmi dobre vedel, nakoľko mal tento znalecký posudok ako dôkaz
k dispozícii. Z uvedeného je zrejmé, že takýmto nesprávnym postupom súdu došlo k ďalším
zbytočným, neúmerným a hlavne k neodôvodneným prieťahom v konaní. Túto skutočnosť
však súd vo svojej predloženej chronológii vôbec nespomína a neuvádza, že dňa 28. 2. 2000
vydal spomínané uznesenie, ktorým zmenil znalca. Dňa 27. 12. 2001 Ing. P. ako nový znalec
predložil súdu znalecký posudok, súd vôbec nestanovil znalcovi lehotu na jeho podanie
a napriek tomu, že znalecký posudok je z roku 2000, podľa jeho čísla 136/2000 tak tento bol
predložený až koncom roku 2001. Aby som v skratke zhrnul činnosť súdu od dátumu
posledného pojednávania, t. j. od 27. 3. 1998, súd do dnešnej doby neuskutočnil žiadny
relevantný úkon vo veci, ktorý by smeroval k rýchlemu prejednaniu veci bez zbytočných
prieťahov. Jediné, čo súd od tejto doby uskutočnil, bol už spomínaný nezmyselný úkon,
ktorým neodôvodnene zrušil ním vymenovaného znalca a vymenoval iného, pričom
to zdôvodnil nezmyselne. Napriek tomu, že znalecký posudok bol súdu doručený ako
spomínam 27. 12. 2001, súd tento znalecký posudok doručil do mojej advokátskej
kancelárie až 28. 10. 2004. t. j. po takmer 3 rokoch, čo je jednoznačne neúmerne dlhá doba.
Z uvedeného vyplýva, že v čase podania našej sťažnosti, t. j. ku dňu 21. 10. 2004 súd vo veci
nekonal od uvedeného dátumu 27. 3. 1998, t. j. 6,5 roka. Celkovo súdne konanie trvá už
takmer 9 rokov, čo je nepochybne neúmerná doba najmä vzhľadom k tomu, že aj súd
priznal, že zo strany navrhovateľa - sťažovateľa neboli zistené prieťahy.
Dokonca súd na podanú sťažnosť na prieťahy zo dňa 21. 10. 2004 neodpovedal
v zákonom stanovenej lehote, ale odpovedal až listom doručeným do mojej AK dňa
13. 1. 2005 napriek tomu, že JUDr. Š. poverená zastupovaním predsedníčky súdu, uznala
prieťahy a ospravedlnila sa. Do dnešnej doby napr. súd nerozhodol o podanej našej
námietke a žiadosti zo dňa 14. 9. 2000 o vylúčenie sudcu z prejednávania veci.
Súdom predložená chronológia len potvrdila opodstatnenosť podania našej sťažnosti
na ÚS SR, aj keď chronológia nie je kompletná, resp. sú v nej uvedené úkony, ktoré
za úkony súdu vo veci nie je možné považovať.
Tak ako uvádzam vyššie nesúhlasím s tým, že sa jedná o skutkovo a právne zložitý
spor a podľa nášho názoru sa jedná o zbytočné prieťahy, ktoré súd spôsobil svojím
postupom, tak ako je uvedené.
Jednoznačne sme preukázali, že súd pochybil a došlo preukázateľne k prieťahom
v konaní, ktoré samotný zodpovedný súd uznal.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...“.
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby
sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.
1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred okresným súdom je
rozhodovanie o nároku na vrátenie kúpnej ceny z dôvodu odstúpenia od kúpnej zmluvy.
Z hľadiska posudzovania podľa kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke,
ústavný súd sa nestotožňuje s vyjadrením okresného súdu, „že ide o (...) právne zložitý
spor“, a poznamenáva, že právnu úpravu týkajúcu sa preskúmavaného konania a jej
aplikáciu v občianskom súdnom konaní nepovažuje za natoľko komplikovanú a náročnú,
aby mohla ospravedlniť doterajší zdĺhavý priebeh konania okresného súdu. V okolnostiach
prípadu, keď bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, ktoré mohlo a aj sčasti
ovplyvnilo doterajšiu dobu trvania konania, ústavný súd pripúšťa čiastočnú faktickú
zložitosť veci, ktorá ale neospravedlňuje nečinnosť okresného súdu v tomto konaní.
2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným
prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Ústavný súd
z obsahu spisu uzaviera, že sťažovateľ síce na výzvu okresného súdu podaním z 20. augusta
1997 upresnil (špecifikoval) pôvodný návrh a do 16. marca 2005 (t. j. do dňa, keď okresný
súd dal pokyn na doručenie spisu ústavnému súdu) nereagoval na výzvu okresného súdu
z 15. októbra 2004 na vyjadrenie k pripojenému znaleckému posudku, ale tieto okolnosti
na jeho strane nemali výraznejší vplyv na spomalenie konania a jeho doterajšiu viac ako
8 a pol ročnú dĺžku. Ústavný súd preto vyhodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne
a súčinnostné, čo potvrdzuje aj okresný súd, ktorý vo vyjadrení k sťažnosti uvádza,
že „prieťahy spôsobené sťažovateľom neboli zistené“.
3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd
prihliadal na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol bez existencie prekážky postupu konania
podľa § 107 a nasl. OSP nečinný v týchto obdobiach:
- od 27. marca 1998, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania, do 16. marca 1999, keď okresný
súd uznesením č. k. 12 C 121/96-33 ustanovil prvého znalca (t. j. takmer 1 rok),
- od 7. júla 2000, keď novému súdnemu znalcovi uplynula lehota na vypracovanie
znaleckého posudku, do 24. septembra 2001, keď okresný súd urgoval vypracovanie
znaleckého posudku (t. j. takmer 1 rok a 3 mesiace),
- od 27. decembra 2001, keď bol okresnému súdu doručený znalecký posudok,
do 15. októbra 2004, keď okresný súd dal pokyn na jeho doručenie účastníkom konania
a vyzval ich na písomné vyjadrenie (t. j. 2 roky a 10 mesiacov).
Spolu nečinnosť okresného súdu predstavuje viac ako 5 rokov.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k zbytočným prieťahom
v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj nesprávnou
(neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka
súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).
Ústavný súd poznamenáva, že dokazovanie v merite veci sa uskutočnilo len
na jednom z doterajšieho počtu šiestich uskutočnených pojednávaní. Opakovaná neúčasť
odporcu a nevykázané doručenie predvolania na pojednávanie sťažovateľovi boli dôvodmi
odročenia štyroch pojednávaní.
Celkovo postup okresného súdu do ostatného pojednávania uskutočneného 27. marca
1998 (odročeného za účelom nariadenia znaleckého dokazovania) možno charakterizovať
ako neefektívny, bez akéhokoľvek výsledku vo vzťahu k meritu veci, a to aj napriek tomu,
že podľa vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa z 18. apríla 2005 okresný súd v tomto
období „v rámci možností konal“.
Skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. 12 C 121/96-37 z 28. februára 2000
(ďalej len „uznesenie 2“) zrušil uznesenie č. k. 12 C 121/96-33 zo 16. marca 1999 (ďalej len
„uznesenie 1“) v časti výroku o ustanovení znalca a ustanovil nového znalca, vyhodnotil
ústavný súd ako nenáležitý a nesústredený postup. Ako uvádza okresný súd v odôvodnení
uznesenia 2 „znalec (...) spis vrátil s tým, že v predmetnej veci na požiadanie navrhovateľa
vypracoval znalecký posudok č. 1560-96/96 a to ešte pred začatím konania“. Zo súdneho
spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že je pravdou, že sťažovateľ predložil ako prílohu
k návrhu na začatie konania z 2. septembra 1996 ako dôkaz znalecký posudok č. 1560-
96/96, ale vypracovaný iným znalcom, nie tým, ktorý bol ustanovený ako prvý, a vrátil spis
bez vypracovania znaleckého posudku.
Ústavný súd sa nestotožnil s vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľa, že okresný
súd „nestanovil znalcovi lehotu na (...) podanie znaleckého posudku“. Uznesením 2 okresný
súd síce zrušil uznesenie 1, ale iba v časti výroku o ustanovení znalca. Ostatné časti
uznesenia 1 ostali nezmenené, t. j. aj 30-dňová lehota na písomné vyhotovenie znaleckého
posudku.
Sťažovateľ podaním zo 14. septembra 2000 namietal zaujatosť zákonnej sudkyne
a žiadal o jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ale ako uvádza v sťažnosti
„do dnešného dňa však nedostal zo súdu akékoľvek vyjadrenie týkajúce sa ním uvádzaných
skutočností“.
Obdobie od 15. októbra 2004, keď okresný súd dal pokyn na doručenie znaleckého
posudku účastníkom konania na vyjadrenie, až do dňa doručenia spisu okresného súdu
ústavnému súdu vyhodnotil ústavný súd ako obdobie neefektívnej a nesústredenej činnosti,
keď okresný súd počas takmer 6-mesačného obdobia iba dvakrát urgoval súdneho znalca
na predloženie vyúčtovania trov znaleckého dokazovania bez vykonania iných meritórnych
úkonov. Takýto postup okresného súdu nesmeroval plynule k odstráneniu právnej neistoty
sťažovateľa ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa na neho obrátil, aby o jeho veci rozhodol.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci taktiež zohľadnil skutočnosť,
že okresný súd mohol dôraznejším postupom, predovšetkým využitím procesných
prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje vo vzťahu k súdnemu znalcovi (hoci
prieťahy spôsobené znalcom v trvaní 15 mesiacov predstavujú iba ¼ z celkovej doby
nečinnosti okresného súdu), urýchliť konanie v predmetnej veci pri zabezpečovaní
súdnoznaleckého posudku.
Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom
konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická
osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie
procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových
opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu
svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri
vypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02). V tomto prípade sa tak
nestalo, čo spolu s ďalšími okolnosťami na strane okresného súdu (napr. odchod zákonnej
sudkyne na riadnu materskú dovolenku) malo za následok vznik prieťahov v tomto konaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní, ktoré bolo na ňom vedené pod sp. zn. 12 C 121/96, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľom označeného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa
rozhodnutia vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 652 500 Sk z dôvodov, že: „mu vznikli veľké morálne a nemajetkové straty,
predovšetkým tým, že zo strany súdnej moci nedošlo k odstráneniu právnej neistoty
a nedostalo sa mu právnej ochrany...“, a navyše, ako ďalej uvádza, “dlhotrvajúci proces
mal nepriaznivý vplyv aj na manželstvo (...), ktoré je v súčasnosti do značnej miery
rozvrátené. Tento rozvrat bol spôsobený nervozitou a nestálym psychickým tlakom
vyplývajúcim zo straty dôvery v súdnu moc (...).“
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 121/96, ktorá je viac ako 8 a pol roka, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu,
ústavný súd považoval priznanie sumy 70 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľom požadovanú sumu primeraného
finančného zadosťučinenia 652 500 Sk ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu
za neprimeranú.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. L. P.
Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) každý úkon po 2 501 Sk a 2 x 150
Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2005